Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 224/2015
PDF · 430.62 KB
No categories available
II. ÚS 224/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Kašuba spol. s r. o., Horná 41,
Banská Bystrica, za ktorú koná advokát JUDr. Roman Kašuba, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 169/2014 z 23. júla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra
2014 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava“) a práva
na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 169/2014 z 23. júla 2014, ktorou žiada
vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 169/2014 z 23. júla 2014 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Cdo 169/2014 z 23. júla 2014 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh,
sťažovateľka je ako žalovaná účastníčkou konania vedeného pred Okresným súdom Banská
Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 13 C 185/2012, v ktorom sa
ako žalobca (ďalej len „žalobca“) domáha proti sťažovateľke určenia, že zmluva o zriadení
záložného práva k spoluvlastníckemu podielu uzatvorená 27. novembra 2009 medzi
ako záložcom a sťažovateľkou ako záložným veriteľom,
predmetom ktorej bolo zriadenie záložného práva v prospech sťažovateľky
k spoluvlastníckemu podielu vo veľkosti 3/4 na stavbe súp. č. postavenej na parc.
č. prevádzková budova, je voči žalobcovi neúčinná.
Sťažovateľka podaním z 28. novembra 2012 navrhla okresnému súdu, aby konanie
prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného pred ním pod sp. zn. 20 C 106/2010,
ktoré je vedené o jedinej žalobcom uplatnenej pohľadávke voči jeho dlžníkovi. Návrh
odôvodnila tým, že v dobe rozhodovania okresného súdu o odporovacej žalobe nie je
pohľadávka žalobcu voči jeho dlžníkovi ešte vymáhateľná, a ak
sa domáha jej splnenia žalobca proti dlžníkovi v inom konaní, je daný dôvod na prerušenie
konania o odporovacej žalobe podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“). Okresný súd uznesením č. k. 13 C 185/2012 100 z 5. marca 2013 návrh
sťažovateľky na prerušenie konania zamietol s odôvodnením, že podmienkou uplatnenia
odporovacej žaloby nie je právoplatné súdne rozhodnutie o pohľadávke veriteľa voči
2
dlžníkovi, postačuje totiž, aby pohľadávka veriteľa bola vymáhateľná v čase rozhodovania
súdu o odporovacej žalobe. O odvolaní sťažovateľky proti tomuto uzneseniu rozhodol
Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 14 Co 432/2013
z 30. októbra 2013 a odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu ako vecne
správne potvrdil. Dospel k záveru, že v danom prípade nie je dôvod na prerušenie
predmetného konania až do právoplatného skončenia veci vedenej na okresnom súde pod
sp. zn. 20 C 106/2010.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie. Žiadala, aby
dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušil a vec vrátil odvolaciemu
súdu na ďalšie konanie. Namietala, že konaním odvolacieho súdu došlo k vadám uvedeným
v § 237 OSP a konanie je postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie veci, a rozhodnutie navyše spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 169/2014 z 23. júla 2014 odmietol dovolanie
sťažovateľky ako procesne neprípustné [§ 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c)
OSP]. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 29. septembra 2014.
Sťažovateľka sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 169/2014 z 23. júla 2014
odôvodnila tým, že toto uznesenie je nesprávne, nedostatočne odôvodnené vo vzťahu
k argumentácii sťažovateľky, a tým aj nepreskúmateľné. Podľa presvedčenia sťažovateľky
najvyšší súd meritórne jej dovolanie neprerokoval napriek tomu, že jej postupom
prvostupňového i odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Tým najvyšší
súd sťažovateľke odňal právo na súdnu ochranu.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
4
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Sťažovateľka odôvodňovala porušenie označených práv v prvom rade tým, že
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 169/2014 z 23. júla 2014 je nedostatočne
odôvodnené.
Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 4 Cdo 169/2014 z 23. júla 2014 odôvodnil takto:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po
zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený v súlade
s § 241 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.)
skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto
opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. Podľa § 239 ods. 2
O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie odporkyne smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo
potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, zamietajúce návrh na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p.; takéto rozhodnutie odvolacieho súdu nevykazuje znaky
niektorého z vyššie uvedených uznesení, proti ktorým je dovolanie prípustné. Vzhľadom na
to dovolanie odporcu nie je v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné.
Vzhľadom na obsah dovolania a so zreteľom na povinnosť dovolacieho súdu
vyplývajúcu z § 242 ods. 1 O. s. p. dovolací súd skúmal, či v konaní na súdoch nižších
stupňov nedošlo k procesnej vade vymenovanej v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je
dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu) odvolacieho súdu, ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo
alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže
namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Dovolateľka netvrdila existenciu procesnej vady v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/
O. s. p. a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na posúdenie,
či konanie nie je zaťažené vadou v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je
dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi
konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred
6
súdom sa rozumie postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu jeho
procesných práv a právom chránených záujmov priznaných mu ako účastníkovi
občianskeho súdneho konania.
Prerušiť konanie postupom podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. je možnosťou (nie
povinnosťou) súdu takto rozhodnúť. Toto ustanovenie preto nezakladá procesné právo
účastníka konania na vyhovenie takémuto návrhu. Procesným následkom nevyhovenia
návrhu je, že súd musí vo veci ďalej konať, t.j. vykonávať všetky úkony smerujúce
k prejednaniu a rozhodnutiu sporu v jeho merite. Jeho zamietnutím bez ďalšieho teda
nemôže dôjsť k odňatiu možnosti pred súdom konať (viď aj rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5 Cdo 209/2009, sp. zn. 3 Cdo 57/2011, sp. zn.
6 Cdo 2/2012). Preskúmania správnosti procesného postupu súdu, ako aj správnosti jeho
skutkových a právnych záverov, sa účastník môže domáhať využitím riadnych ako aj
mimoriadnych opravných prostriedkov smerujúcich proti rozhodnutiu v merite veci.
Preto ak odvolací súd potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým sa zamietol návrh
odporkyne na prerušenie konania, nedošlo k odňatiu jej možnosti konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Z obsahu dovolania odporkyne vyplýva, že k odňatiu možnosti konať pred súdom
malo dôjsť aj nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý by v prípade
opodstatnenosti, mal za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo osebe
ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O. s. p.
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodili (ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesné prípustné. O takýto prípad v prejednávanej veci nejde.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady
tvrdenej dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p. a prípustnosť
podaného dovolania nevyplýva z § 239 O. s. p., najvyšší súd odmietol procesné neprípustné
dovolanie odporkyne podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
V dovolacom konaní odporkyňa nebola procesne úspešná a vznikla jej povinnosť
nahradiť navrhovateľovi trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224
ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Navrhovateľ v dovolacom konaní nepodal návrh na
rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania, preto mu dovolací súd náhradu
trov dovolacieho konania nepriznal (§ 151 ods. 1 O. s. p.).“
Ústavný súd konštatuje, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššieho
súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o tom, že najvyšší súd dostatočne
neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľky
neobstojí. Najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na otázku, z akého dôvodu
považuje dovolanie sťažovateľky za procesne neprípustné. Argumentoval jednak tým, že
procesná vada podľa § 237 OSP v dovolacom konaní nevyšla najavo, ale aj tým, že prerušiť
konanie postupom podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP je možnosťou (nie povinnosťou) súdu
takto rozhodnúť. Toto ustanovenie preto nezakladá procesné právo účastníka konania
na vyhovenie takémuto návrhu, pričom jeho zamietnutím bez ďalšieho nemôže dôjsť ani
k odňatiu možnosti pred súdom konať. V tejto súvislosti najvyšší súd poukázal aj na svoju
stabilnú rozhodovaciu prax (sp. zn. 5 Cdo 209/2009, sp. zn. 3 Cdo 57/2011, sp. zn.
6 Cdo 2/2012). Takéto odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu považuje ústavný súd
8
za dostatočné, pretože objasňuje všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka nastolila. Odôvodnenie rozhodnutia
najvyššieho súdu preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu
ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
Sťažovateľka však v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietala porušenie svojho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 4 Cdo 169/2014 z 23. júla 2014 aj z dôvodu, že jej dovolanie malo byť
najvyšším súdom meritórne prerokované a nemalo byť ako procesne neprípustné
odmietnuté. Preto sa ústavný súd zaoberal aj touto argumentáciou sťažovateľky.
Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným
rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované.
Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili
existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles
c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).
Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných
predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť
k záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie
nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže
byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak... f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že
nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05). Preskúmanie
rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len
v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným
zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav
a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04).
Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli
riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.
Ústavný súd s poukazom na svoju doterajšiu judikatúru ďalej uvádza, že
na posúdenie prípustnosti dovolania, a teda aj na výklad § 237 OSP je zásadne príslušný
najvyšší súd ako súd dovolací (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011). Otázka posúdenia,
či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,
patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci
ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy
(čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých
sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Ústavný súd sa stotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa povahy
rozhodnutia o prerušení konania a názorom, ktorý v tejto súvislosti vyvodil pre odňatie
možnosti konať pred súdom takýmto rozhodnutím. Ak ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c)
OSP nezakladá procesné právo účastníka konania na vyhovenie takémuto návrhu, potom
jeho zamietnutím bez ďalšieho nemôže dôjsť k odňatiu možnosti pred súdom konať.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je
založené namietané uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný,
10
a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa
s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc
ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.
Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru
o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty
sťažovateľky.
Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil
odmietnutie dovolania sťažovateľky za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,
ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
upravujúcich postup dovolacieho súdu, ktorý by popieral ich účel a zmysel, ústavný súd
nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľky a postupom
najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky.
S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2015