Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 268/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej Advokátskou kanceláriou ,

, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa

, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a 3

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 6. júna 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

15. decembra 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou ,

, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa

, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a 3

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 6. júna 2013 (ďalej len

„napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka bola účastníčkou

konania o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci

vedeného Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. v procesnom postavení

navrhovateľky.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„V označenej právnej veci bol sťažovateľke dňa 20. 7. 2011 doručený rozsudok

Okresného súdu Bratislava III zo dňa 15. 7. 2011, sp. zn. , ktorým súd

rozhodol tak, že návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto

rozsudku sťažovateľka podala včas odvolanie.

Sťažovateľke bol dňa 8. 8. 2013 doručený rozsudok Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 6. júna 2013, sp. zn. , ktorým súd rozhodol tak, že napadnutý

rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 15. 7. 2011, sp. zn. ,

potvrdil a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Škoda vznikla navrhovateľke v katastrálnom konaní o povolenie vkladu, v ktorom

vznikli extrémne prieťahy v konaní (trvalo 3308 dní).

Dôvodom na zamietnutie žaloby bolo (inter alia), že rozhodnutie Správy katastra

pre hlavné mesto Slovenskej republiky o prerušení konania o povolenie vkladu zo dňa

13. 10. 2005, č. V 171/01, nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Z toho dôvodu

podľa odôvodnenia prvostupňového rozsudku i rozsudku porušovateľa sťažovateľke

nevznikol nárok na uplatnenie si nároku na náhradu škody.“

Podľa názoru sťažovateľky „Porušovateľ sa v podstatnom rozsahu vôbec

nevysporiadal s odvolacími dôvodmi, ktoré sme uvádzali v našom odvolaní zo dňa

3. augusta 2011. V tom rozsahu, v akom sa odvolacími dôvodmi zaoberal, ich, ako aj celú

vec, nesprávne právne posúdil.“.

Sťažovateľka ďalej uvádza:

„Porušovateľ sa však nesprávne a nedostatočne vyporiadal s našou argumentáciou

týkajúcou sa rozporu ustanovenia s SR...

Ustanovenie .. nie je v súlade s princípom

proporcionality, ako také odporuje SR a SR a je

teda protiústavné.

Súdy oboch stupňov teda rozhodli na základe protiústavného ustanovenia zákona

č. 514/2003 Z . z...“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave zo dňa 6. júna 2013, sp. zn. , porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6. júna 2013, sp. zn.

184 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania v sume

340,90 eur (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet jej právneho zástupcu

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sa v prvom rade domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv

podľa a 3 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu.

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky uplatnenú v sťažnosti ústavný súd

poukazuje na všeobecné východiská svojej judikatúry, ktoré uplatňuje pri predbežnom

prerokovávaní, resp. rozhodovaní o porovnateľných sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že k úlohám právneho štátu patrí vytvorenie

právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich

nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu

základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,

úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez

akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto

konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto

ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou

takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním

základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých

procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého

postupu orgánu verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa

v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití

všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že

takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto

objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym

úradným postupom.

Účelom základného práva podľa je v prvom rade zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo na súdnu ochranu zaručené umožňuje každému, aby sa stal

po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba

splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa

účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré

z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú si osvojil aj

ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1

dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že

vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto

povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument

strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria

A, č. 303 A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B;

Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej

veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,

ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať

záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov

ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Vychádzajúc z uvedených všeobecných východísk, ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní pristúpil k preskúmaniu sťažnostnej argumentácie sťažovateľky, ktorá je

vo svojej podstate založená na tvrdení, že krajský súd

a) „sa v podstatnom rozsahu vôbec nevysporiadal s odvolacími dôvodmi, ktoré sme

uvádzali v našom odvolaní zo dňa 3. augusta 2011. V tom rozsahu, v akom sa odvolacími

dôvodmi zaoberal, ich, ako aj celú vec, nesprávne právne posúdil“ a

b) rozhodoval „na základe protiústavného ustanovenia Z . z...“.

V nadväznosti na námietku sťažovateľky, že sa krajský súd „vôbec nevysporiadal

s odvolacími dôvodmi“ a že „celú vec, nesprávne právne posúdil“, ústavný súd považuje

za potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorej sa

okrem iného uvádza:

«Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že prvostupňový

súd vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153

ods. 1 Vec tiež správne právne posúdil, keď na danú právnu vec aplikoval ust.

ako aj Prvostupňový súd svoje rozhodnutie

tiež náležitým spôsobom odôvodnil, tak, ako to má na mysli ust.

V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými okolnosťami,

na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné. Súd

prvého stupňa sa dostatočne podrobne zaoberal všetkými podmienkami, ktoré musia byť

splnené na vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ako aj

za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Tiež v napadnutom rozhodnutí vyložil, z

akého dôvodu zákonom požadované predpoklady pre vznik zodpovednosti v danom prípade

naplnené neboli.

Odvolací súd považuje pochybnosti navrhovateľky, či súd prvého stupňa správne

identifikoval, kto je v konaní na strane odporcu za úplne irelevantné navrhovateľka ako

odporcu označila Slovenskú republiku a Úrad geodézie, kartografie a katastra SR ako

orgán konajúce v jej mene, pričom odvolací súd nemá žiadnu pochybnosť, že s takto

označeným odporcom prvostupňový súd aj konal. Označenie Slovenskej republiky ako

„odporcu“ a nie „odporkyne“ nijako nespochybňuje Slovenskú republiku ako žalovaný

subjekt v konaní.

Rovnako navrhovateľkou vytýkané striktné rozlišovanie súdu medzi nesprávnym

úradným postupom a nezákonným rozhodnutím nie je namieste. Uvedená požiadavka

vyplýva z platnej právnej úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci

na základe ; na rovnakej požiadavke bol založený aj zákon

č. , ktorý platil do 1. 7. 2004. Striktné rozlišovanie medzí oboma druhmi

zodpovednosti je nevyhnutné pre posúdenie, či boli naplnené zákonné podmienky vzniku

týchto zodpovedností, ktoré sú sčasti odlišné.

Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom prvostupňového súdu, že

v prejednávanej veci k nesprávnemu úradnému postupu došlo už k 10. 3. 2001, keďže

o návrhu navrhovateľky na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti (podaného

dňa 9. 2. 2001) mala príslušná správa katastra rozhodnúť najneskôr do 9. 3. 2001, t. j.

v rámci zákonnej tridsaťdňovej lehoty, pričom vzhľadom na okolností prípadu mala zjavne

správa katastra rozhodnúť o prerušení konania. Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje

s argumentáciou odporcu, že vzhľadom na to, že orgány katastra ešte k uvedenému termínu

nemali vyriešenú otázku o vklade pod č. V 1856/99 (predbežnú otázku), keď v zmysle § 41

ods. 2 katastrálneho zákona sa práva k tej istej nehnuteľnosti zapisujú v poradí, v akom sa

správe katastra doručili zmluvy, verejné alebo iné listiny o vzniku, zmene alebo zániku

práva k nehnuteľnosti na zápis do katastra, mohli v danej veci rozhodnúť len o prerušení

konania. Nerešpektovanie zákonom predpísaného postupu na rozhodnutie o návrhu

na povolenie vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností malo v danej veci

za následok (ten) to, že k vkladu vlastníckeho práva navrhovateľky došlo až po lehote

vyplývajúcej z ust. o katastri nehnuteľností a o zápise

vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam. Avšak ak katastrálny úrad nerozhodne

o návrhu na vklad v zákonom určenej lehote, nemôže len z titulu dopustenia sa uvedenej

procesnej nesprávnosti (bez ďalšieho) katastrálny orgán zodpovedať za všetko, čo nastalo

v čase po uplynutí lehoty, v ktorej mal kataster rozhodnúť o vklade, do rozhodnutia o vklade

a čo malo negatívny dopad na majetok účastníka katastrálneho konania. Ku dňu 10. 3.

2001 nemohla predstavovať výška navrhovateľkou uplatňovanej škody sumu 18.588,59 €,

ako správne skonštatoval prvostupňový súd, keď v konaní nebol produkovaný žiadny dôkaz

o tom, že by navrhovateľke uvedená škoda s určitosťou bola vznikla (navrhovateľka

nepreukázala žiadnym dôkazným prostriedkom, že jej očakávaný príjem z prenájmu

nehnuteľnosti bol reálny). Záver prvostupňového súdu, že navrhovatelia zo zákonných

predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom

(podľa ) vznik škody nepreukázala, je preto podľa odvolacieho súdu

správny. Keďže chýba predpoklad vzniku škody, potom nemôže byť naplnený ani ďalší

z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, a to príčinná súvislosť medzi škodou

a nesprávnym úradným postupom. Preto aj podľa záveru odvolacieho súdu neboli

v prejednávanej právnej veci splnené (kumulatívne) zákonné predpoklady zodpovednosti

odporcu za škodu z titulu nesprávneho úradného postupu a bez ďalšieho tak navrhovateľka

nemohla byť v tejto časti uplatneného nároku v konaní úspešná.»

V ďalšej časti odôvodnenia rozsudku krajský súd uviedol:

„Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia,

prvostupňový súd skúmal naplnenie zákonných predpokladov pre vznik tohto druhu

zodpovednosti z hľadiska , podľa názoru odvolacieho súdu správne.

Týmto nezákonným rozhodnutím je podľa tvrdenia navrhovateľky rozhodnutie správy

katastra o prerušení konania o návrhu na povolenie vkladu č. V 171/01 zo dňa

13. 10. 2005 o prerušení konania o návrhu na vklad. Predmetné rozhodnutie nebolo nikdy

zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, čo je prvoradá podmienka pre uplatnenie nároku

na náhradu škody z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

Už tento predpoklad teda nebol v danej veci naplnený. Rovnako sa odvolací súd zhodne

s názorom prvostupňového súdu domnieva, že navrhovateľke nemohla byť ňou uplatňovaná

škoda (ktorá mala vzniknúť ešte pred vydaním rozhodnutia o prerušení konania) v podobe

ušlého zisku vo výške nájomného za byt, (t. j. za obdobie od 9. 3. 2001 do 13.10. 2005),

spôsobená podľa navrhovateľky nezákonným – rozhodnutím o prerušení vkladového

konania, pretože ak by malo nezákonné rozhodnutie o prerušení konania spôsobiť

navrhovateľke škodu, tak táto nemohla vzniknúť ešte pred vydaním podľa navrhovateľky

nezákonného rozhodnutia. Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa zastáva názor,

že nesprávny úradný postup správy katastra v danej veci bol ukončený vydaním

spomínaného rozhodnutia o prerušení konania o návrhu na povolenie vkladu

dňa 13. 10. 2005. Tvrdenie navrhovateľky, že nesprávny úradný postup zo strany správy

katastra pokračoval aj po 13. 10. 2005 nie je opodstatnené.

Nenaplnenie zákonných predpokladov (a to kumulatívne) vzniku zodpovednosti

odporcu za vznik škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ako aj nezákonným

rozhodnutím tak boli dostatočným dôvodom na zamietnutie návrhu navrhovateľky; z ktorého

dôvodu sa potom odvolací súd ďalším dôvodom, pre ktorý by nebolo možné navrhovateľke

priznať uplatnený nárok (námietka premlčania) bližšie nezaoberal, v podrobnostiach

odvolací súd odkazuje na zdôvodnenie napadnutého prvostupňového rozsudku...

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z vyššie uvedených dôvodov

ako vecne správny potvrdil (, )...“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom

rozsudku podrobne, zrozumiteľne a ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal

s odvolaním sťažovateľky, s ktorého argumentáciou sa nestotožnil, a preto odvolaním

napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny. Napadnutý rozsudok

krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený

a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú

oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom a o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že „ustanovenie

Z. z... nie je v súlade s princípom proporcionality, ako také odporuje čl. 13 ods. 4 a čl. 46

ods. 3 SR a je teda protiústavné“, krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol:

„Záverom odvolací súd poznamenáva, že nemožno platnú zákonnú úpravu (§ 6 ods.

1 ) namietanú navrhovateľkou vnímať ako reštriktívnu, nakoľko podľa

jej názoru nie je v súlade s princípom proporcionality, a teda odporuje čl. 13 ods. 4, čl. 46

ods. 3 SR. Práva priznané SR sú podrobnejšie upravené v jednotlivých

zákonoch (a následne prípadne ešte v právnych predpisoch nižšej právnej sily), v danom

prípade v , ktorý len podrobnejšie stanovuje podmienky, za akých

zodpovednosť spôsobená nesprávnym úradným postupom alebo vydaním nezákonného

rozhodnutia vzniká, a za ktorých ju možno uplatňovať. Stanovenie konkrétnych kritérií

vzniku a uplatňovania takejto zodpovednosti v zákonnej úprave nemožno vnímať ako

obmedzujúce, nakoľko ani právo na náhradu škody voči štátu v zmysle

SR nie je právom absolútnym.“

Námietkou sťažovateľky o „protiústavnosti“

z dôvodu jej presvedčenia o jeho „reštriktívnom“ charaktere vo vzťahu k čl. 13 ods. 4

a sa krajský súd vecne nemohol a nemal zaoberať, pretože všeobecné

súdy nemajú právomoc vyslovovať súlad či nesúlad zákonov s . Túto právomoc

zveruje [ ] výlučne ústavnému súdu, a preto krajský súd

v posudzovanej veci nemohol porušiť sťažovateľkou označené práva.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu

a základnými právami podľa a 3 a právom podľa dohovoru,

ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej

by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť

k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2015