Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 189/2015
PDF · 447.3 KB
No categories available
III. ÚS 189/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr.
Jurajom Gavalcom, Advokátska kancelária, Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 4/2014 a jeho uznesením z 5. februára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2014
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 8 ods. 2
listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 4/2014
a jeho uznesením z 5. februára 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu
Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 86/2010 z 2. júla 2012 uznaný vinným zo
spáchania prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a)
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
zákon“), za čo mu bol podľa § 326 ods. 1 Trestného zákona a § 36 písm. j) a § 38 ods. 3
Trestného zákona uložený trest odňatia slobody v trvaní 24 mesiacov, ktorý mu okresný súd
podľa § 49 ods. 1 písm. a) a § 50 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložil a určil
skúšobnú dobu v trvaní jedného roka.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré Krajský súd
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 6 To 108/2012 319 zo 17. januára 2013
ako nedôvodné zamietol.
Sťažovateľ následne proti rozhodnutiu súdu druhého stupňa podal mimoriadny
opravný prostriedok – dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením
sp. zn. 3 Tdo 4/2014 z 5. februára 2014 podľa § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol,
pretože nepovažoval dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku za splnené.
Sťažovateľ je presvedčený, že najvyšší súd svojím postupom a označeným
rozhodnutím porušil jeho základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36
ods. 1 listiny, ako aj právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo odôvodnil takto:
«Skutok ustálený v trestnom konaní nie je správne právne kvalifikovaný, pretože
nenapĺňa všetky zákonné znaky prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľ podľa
§ 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák…
2
Aby sťažovateľ ako obvinený mohol byť považovaný za verejného činiteľa,
nepostačuje len zistenie, že v čase činu bol príslušníkom PZ SR, a že sa podieľal na plnení
úloh spoločnosti a štátu, ale musí byť splnená aj podmienka, aby trestný čin bol spáchaný
v súvislosti s jeho právomocou a zodpovednosťou…
Chápanie pojmu právomoci a zodpovednosti v súvislosti s poskytnutím informácie
o umiestnení policajnej hliadky nebolo vyhodnotené správne.
Prvok právomoci a zodpovednosti musí v sebe zahrňovať vždy prvok moci a prvok
rozhodovania následne vynútiteľného štátnou mocou.
Keďže v danej veci sťažovateľ nespáchal trestný čin v súvislosti s právomocou
rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb a ani zodpovednosťou
zaň, pričom takéto rozhodovanie neobsahuje v danej veci prvok moci a prvok rozhodovania,
nemôže byť konanie sťažovateľa kvalifikované ako prečin zneužívania právomoci verejného
činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák.
Sťažovateľ v skutku uvedených súvislostiach nevykonával právomoc verejného
činiteľa, a preto nebol verejným činiteľom, nekonal v takomto postavení.
K posudzovaniu právnych východísk možno odkázať na ustálenú súdnu prax NS SR,
konkrétne napríklad na rozsudok č. k. 1 TdoV 14/2012 zo dňa 25. 4. 2013.
Najvyšší súd SR sa v napadnutom rozhodnutí vyhol posúdeniu tejto otázky a pojem
„vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu“ vysvetlil ústavne
neakceptovateľným spôsobom tak, že ide o obchádzanie zákona o Policajnom zbore…
Takýto výklad zákona nemožno ani nazvať výkladom, preto sa sťažovateľ domnieva,
že ide o prejav svojvôle pri rozhodovaní, rozhodovanie bez uvedenia akýchkoľvek právnych
úvah a bez vysporiadania sa k konkrétnou obranou sťažovateľa k tejto otázke, hoci nie je
zrejme bezvýznamná a obdobné veci sa v súdnej praxi riešia inak.»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Konaním Najvyššieho súdu SR v trestnej veci sťažovateľa vedenej na tomto súde
pod č. k. 3 Tdo 4/2014 v súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Tdo 4/2014 zo
dňa 5. 2. 2014, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu
ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a k porušeniu jeho ústavného
práva na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd…).
Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Tdo 4/2014 zo dňa 5. 2. 2014 sa zrušuje.“
Zároveň sťažovateľ žiadal nahradiť mu trovy právneho zastúpenia v konaní pred
ústavným súdom v sume 340,89 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
4
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva na
súdnu ochranu, základného práva na osobnú slobodu a práva na spravodlivé súdne konanie
postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 4/2014 a jeho uznesením
z 5. februára 2014, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd nesprávne vyložil
a aplikoval na vec sa vzťahujúce ustanovenia Trestného zákona, čo v konečnom dôsledku
viedlo k odsúdeniu sťažovateľa za prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa avšak
pri absencii naplnenia všetkých zákonom vyžadovaných znakov označenej skutkovej
podstaty.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,
že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). V súvislosti so svojím ústavným
postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne
oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory
všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili
6
skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená
spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Ústavný súd ďalej zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj
Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo
na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997,
Recueil III/1997). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne
konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Berúc na zreteľ uvedené hľadiská ústavný súd pristúpil k posúdeniu napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 4/2014 z 5. februára 2014, v odôvodnení ktorého
vo vzťahu k námietkam uvedeným v sťažnosti dovolací súd uviedol tieto relevantné
skutočnosti:
«... prvý dovolací dôvod obvineného sa týkal porušenia ustanovenia § 371 ods. 1
písm. i) Trestného poriadku. Tento dovolací dôvod je naplnený vtedy, keď rozhodnutie je
založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo na nesprávnom použití
iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd
nemôže skúmať a meniť.
Po preskúmaní veci dovolacím súdom, tento zistil, že skutková veta tak, ako bola
ustálená nižšími súdmi, obsahuje všetky zákonné znaky trestného činu, z ktorého bol
obvinený právoplatne uznaný za vinného a jeho konanie bolo správne právne
posúdené v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva. Zistený skutkový stav bol
8
správne právne kvalifikovaný, pretože obvinený svojím konaním naplnil
všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu zneužitia právomoci verejného
činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.
Objektom tohto trestného činu je záujem štátu na riadnom výkone právomoci
verejných činiteľov a na ochrane práv a povinností fyzických a právnických osôb.
Na naplnenie tejto skutkovej podstaty sa vyžaduje, aby sa činu dopustil špeciálny subjekt,
t. j. verejný činiteľ, a to jednou z troch taxatívne uvedených foriem konania. Z hľadiska
zavinenia úmysle páchateľa musí zahŕňať aj spôsobenie škody, alebo zadováženie či už sebe
alebo inému neoprávneného majetkového prospechu. Neoprávneným prospechom môže byť
aj neoprávnené zvýhodnenie inej osoby, ktorú páchateľ v postavení verejného činiteľa
v rozpore so svojimi povinnosťami informuje o pripravovanej policajnej akcii, zameranej
na odhalenie trestnej činnosti, v úmysle umožniť tejto osobe sa vyhnúť prípadnej
zodpovednosti za protiprávne konanie. O to skôr, že v prípade išlo o osobu
uvedenú v zozname polície tzv. „záujmových osôb“.
Všeobecnými podmienkami uznania osoby za verejného činiteľa na účely trestného
zákona sú:
a) konkrétne postavenie, povolanie, služobný pomer alebo určitá funkcia osoby,
b) podieľanie sa na plnení úloh spoločnosti a štátu,
c) používanie zverenej právomoci danej v rámci zodpovednosti za plnenie týchto
úloh.
Pre trestnú zodpovednosť a ochranu verejného činiteľa sa vyžaduje, aby trestný čin
bol spáchaný v súvislosti s jeho právomocou a zodpovednosťou.
Pri zisťovaní obsahu pojmu „právomoc“ je potrebné vo všeobecnosti vychádzať
z osobitných všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich pôsobnosť, oprávnenia
a povinnosti toho – ktorého subjektu v postavení verejného činiteľa.
Oprávnenia a povinnosti verejných činiteľov priznávajú a stanovujú osobitné zákony,
na tom ktorom úseku verejnej správy. Ide predovšetkým o procesné normy – Trestný
poriadok, Občiansky súdny poriadok, Správny zákon, ďalej sú to zákony stanovujúce
postavenie a úlohy ozbrojených zborov a mestskej polície (konkrétne zákon o Policajnom
zbore č. 171/1993 Z. z.)
Pojem „vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu“ treba vykladať
tak, že ide o obchádzanie už uvedeného zákona.
Je nepochybné, že obvinený dňa 29. mája 2009 konal ako verejný
činiteľ a spáchal trestný čin v súvislosti s jeho právomocou a zodpovednosťou. V uvedenom
prípade mali príslušní policajti na základe rozkazu riaditeľa Krajského riaditeľstva
Policajného zboru v Trnave č. 56/2007 a rozkazu riaditeľa Okresného riaditeľstva
Policajného zboru Trnava č. 34/2007 vykonávať opatrenia na zamedzenie závažného
protiprávneho konania osôb, teda vykonávali svoju právomoc v súlade s úlohami, ktoré má
Policajný zbor plniť podľa zák. č. 171/1993 Z. z. Všetky zúčastnené hliadky vrátane hliadky
č. 4 v zložení dostali písomnú inštruktáž spolu so zoznamom záujmových
osôb, medzi ktorými bola aj osoba . Hliadky mali pokyn, že v prípade, ak by
boli svedkami páchania trestnej činnosti alebo protiprávneho konania, majú zasiahnuť.
Obvinený o policajnej akcii telefonicky informoval , čím mu
umožnil vyhnúť sa policajnej kontrole príslušníkmi Policajného zboru.
K námietke obvineného, že postup polície bol nezákonný a služobný zákrok bol
vykonaný protiprávne, dovolací súd uvádza, že Policajný zbor podľa § 2 ods. 1 písm. b),
ods. 3 zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v rámci svojich úloh okrem iných odhaľuje
trestné činy a zisťuje ich páchateľov, plní úlohy na úseku prevencie v rozsahu pôsobnosti
ustanovenej zákonom, preto postup polície bol zákonný. V posudzovanej veci boli všetky
dôkazy vykonané spôsobom, ktorý zodpovedá zákon a v tomto smere postupu súdov ani
orgánom činných v trestnom konaní niet čo vyčítať.»
Po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ústavný súd
konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval v súlade s ústavnoprávnymi
princípmi. Jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom
legitímne a právne akceptovateľné. Najvyšší súd vo svojom uznesení primerane
okolnostiam veci vyčerpávajúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľom vznesené tvrdenia,
ktoré mohol podrobiť dovolaciemu prieskumu, pričom svoje úvahy zdôvodnil v podrobnej
argumentácii.
10
Ako z citovanej časti napadnutého rozhodnutia vyplýva, najvyšší súd sa splneniu
obligatórnych znakov skutkovej podstaty prečinu, za ktorý bol sťažovateľ stíhaný
a odsúdený, v dostatočnej miere venoval. Jednotlivé znaky primeraným spôsobom definoval
a premietol ich na situáciu sťažovateľa. Vysvetlil zmysel jednotlivých ťažiskových
zákonných pojmov, ktoré boli vo veci sťažovateľa rozhodujúcimi, a spôsob, akým na tieto
bolo potrebné v danej veci nazerať. Vychádzal pritom zo skutkových zistení jednoznačne
preukázaných v trestnom konaní a zodpovedajúcich právnych noriem (Trestný zákon
a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení
neskorších predpisov). Výsledkom preskúmania trestnej veci sťažovateľa bol záver
najvyššieho súdu, že skutková veta, tak ako bola súdmi nižších stupňov ustálená,
obsahovala všetky zákonné znaky prečinu, z ktorého bol sťažovateľ uznaný vinným, a teda
zistený skutkový stav bol správne právne kvalifikovaný.
Najvyšší súd tak zohľadňujúc účinnú právnu úpravu vylúčil možnosť subsumovania
argumentácie sťažovateľa pod namietaný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i)
Trestného poriadku, pritom konštatovanie o nesplnení dôvodov dovolania sťažovateľa bolo
založené na racionálnom, podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej
právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod
na odmietnutie dovolania.
Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný
základ pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy
a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej
tento postavil svoje rozhodnutie.
V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím
najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby
bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať
do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.
I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru
ústavného súdu základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy (rovnako podľa čl. 36 ods. 1
listiny) a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou,
že sa všeobecné súdy vo svojich záveroch nestotožnia s požiadavkami účastníka konania.
Ústavný súd uzatvára, že právne závery najvyššieho súdu uvedené v napadnutom
uznesení nie je možné považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené a nenachádza
ani žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu
a sťažovateľom namietaným porušením označeného základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 8
ods. 2 listiny najvyšším súdom vychádzal ústavný súd z obsahu uvedeného základného
práva, ktoré garantuje stíhanie a pozbavenie osobnej slobody len z dôvodov a spôsobom
ustanoveným zákonom. V danom prípade sťažovateľ bol odsúdený na základe rozsudku
okresného súdu sp. zn. 1 T 86/2010 z 2. júla 2012 v spojení s uznesením krajského súdu
. k. 6 To 108/2012 319 zo 17. januára 2013, ktorým bol uznaný vinným z prečinu
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.
Uvedený rozsudok súdu prvého stupňa nebol zrušený ani v konaní o dovolaní napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré aj ústavný súd vyhodnotil ako ústavne akceptovateľné,
preto nemožno dospieť ani k záveru, že by sťažovateľ nebol stíhaný (v procese
predchádzajúcom ústavne prijateľným rozhodnutiam) v súlade so zákonom, a teda nedošlo
ani k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 8 ods. 2 listiny.
12
Vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi označenými základnými právami
zaručenými čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a právom zaručeným čl. 6
ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením najvyššieho súdu považoval ústavný súd sťažnosť
za zjavne neopodstatnenú, na základe čoho ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalšej
požiadavke sťažovateľa (zrušiť napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu) sa vzhľadom na
znenie ustanovenia čl. 127 ods. 2 ústavy (podmienka vyhovenia sťažnosti) stalo
bezpredmetným.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2015