Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 189/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr.

Jurajom Gavalcom, Advokátska kancelária, Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného

v a Listiny základných práv a slobôd,

základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv

a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 5. februára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2014

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 8 ods. 2

listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 5. februára 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu

Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 2. júla 2012 uznaný vinným zo

spáchania prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“), za čo mu bol podľa a a

uložený trest odňatia slobody v trvaní 24 mesiacov, ktorý mu okresný súd

podľa a podmienečne odložil a určil

skúšobnú dobu v trvaní jedného roka.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré Krajský súd

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. zo 17. januára 2013

ako nedôvodné zamietol.

Sťažovateľ následne proti rozhodnutiu súdu druhého stupňa podal mimoriadny

opravný prostriedok – dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením

sp. zn. z 5. februára 2014 podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) odmietol,

pretože nepovažoval dôvody dovolania podľa za splnené.

Sťažovateľ je presvedčený, že najvyšší súd svojím postupom a označeným

rozhodnutím porušil jeho základné práva zaručené v , a

ods. 1 listiny, ako aj právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo odôvodnil takto:

«Skutok ustálený v trestnom konaní nie je správne právne kvalifikovaný, pretože

nenapĺňa všetky zákonné znaky prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľ podľa

§ 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák…

2

Aby sťažovateľ ako obvinený mohol byť považovaný za verejného činiteľa,

nepostačuje len zistenie, že v čase činu bol príslušníkom PZ SR, a že sa podieľal na plnení

úloh spoločnosti a štátu, ale musí byť splnená aj podmienka, aby trestný čin bol spáchaný

v súvislosti s jeho právomocou a zodpovednosťou…

Chápanie pojmu právomoci a zodpovednosti v súvislosti s poskytnutím informácie

o umiestnení policajnej hliadky nebolo vyhodnotené správne.

Prvok právomoci a zodpovednosti musí v sebe zahrňovať vždy prvok moci a prvok

rozhodovania následne vynútiteľného štátnou mocou.

Keďže v danej veci sťažovateľ nespáchal trestný čin v súvislosti s právomocou

rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb a ani zodpovednosťou

zaň, pričom takéto rozhodovanie neobsahuje v danej veci prvok moci a prvok rozhodovania,

nemôže byť konanie sťažovateľa kvalifikované ako prečin zneužívania právomoci verejného

činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák.

Sťažovateľ v skutku uvedených súvislostiach nevykonával právomoc verejného

činiteľa, a preto nebol verejným činiteľom, nekonal v takomto postavení.

K posudzovaniu právnych východísk možno odkázať na ustálenú súdnu prax NS SR,

konkrétne napríklad na rozsudok č. k. zo dňa 25. 4. 2013.

Najvyšší súd SR sa v napadnutom rozhodnutí vyhol posúdeniu tejto otázky a pojem

„vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu“ vysvetlil ústavne

neakceptovateľným spôsobom tak, že ide o obchádzanie zákona o Policajnom zbore…

Takýto výklad zákona nemožno ani nazvať výkladom, preto sa sťažovateľ domnieva,

že ide o prejav svojvôle pri rozhodovaní, rozhodovanie bez uvedenia akýchkoľvek právnych

úvah a bez vysporiadania sa k konkrétnou obranou sťažovateľa k tejto otázke, hoci nie je

zrejme bezvýznamná a obdobné veci sa v súdnej praxi riešia inak.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Konaním Najvyššieho súdu SR v trestnej veci sťažovateľa vedenej na tomto súde

pod č. k. v súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. zo

dňa 5. 2. 2014, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu

ochranu podľa článku 46 ods. 1 a k porušeniu jeho ústavného

práva na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd…).

Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 5. 2. 2014 sa zrušuje.“

Zároveň sťažovateľ žiadal nahradiť mu trovy právneho zastúpenia v konaní pred

ústavným súdom v sume 340,89 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

4

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva na

súdnu ochranu, základného práva na osobnú slobodu a práva na spravodlivé súdne konanie

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 5. februára 2014, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd nesprávne vyložil

a aplikoval na vec sa vzťahujúce ustanovenia , čo v konečnom dôsledku

viedlo k odsúdeniu sťažovateľa za prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa avšak

pri absencii naplnenia všetkých zákonom vyžadovaných znakov označenej skutkovej

podstaty.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,

že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , ). V súvislosti so svojím ústavným

postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (podobne , ). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne

oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory

všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili

6

skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a

listiny spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Ústavný súd ďalej zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(m. m. , ). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj

Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne

konanie (m. m. , ).

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Berúc na zreteľ uvedené hľadiská ústavný súd pristúpil k posúdeniu napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 5. februára 2014, v odôvodnení ktorého

vo vzťahu k námietkam uvedeným v sťažnosti dovolací súd uviedol tieto relevantné

skutočnosti:

«... prvý dovolací dôvod obvineného sa týkal porušenia ustanovenia § 371 ods. 1

písm. i) . Tento dovolací dôvod je naplnený vtedy, keď rozhodnutie je

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd

nemôže skúmať a meniť.

Po preskúmaní veci dovolacím súdom, tento zistil, že skutková veta tak, ako bola

ustálená nižšími súdmi, obsahuje všetky zákonné znaky trestného činu, z ktorého bol

obvinený právoplatne uznaný za vinného a jeho konanie bolo správne právne

posúdené v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva. Zistený skutkový stav bol

8

správne právne kvalifikovaný, pretože obvinený svojím konaním naplnil

všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu zneužitia právomoci verejného

činiteľa podľa .

Objektom tohto trestného činu je záujem štátu na riadnom výkone právomoci

verejných činiteľov a na ochrane práv a povinností fyzických a právnických osôb.

Na naplnenie tejto skutkovej podstaty sa vyžaduje, aby sa činu dopustil špeciálny subjekt,

t. j. verejný činiteľ, a to jednou z troch taxatívne uvedených foriem konania. Z hľadiska

zavinenia úmysle páchateľa musí zahŕňať aj spôsobenie škody, alebo zadováženie či už sebe

alebo inému neoprávneného majetkového prospechu. Neoprávneným prospechom môže byť

aj neoprávnené zvýhodnenie inej osoby, ktorú páchateľ v postavení verejného činiteľa

v rozpore so svojimi povinnosťami informuje o pripravovanej policajnej akcii, zameranej

na odhalenie trestnej činnosti, v úmysle umožniť tejto osobe sa vyhnúť prípadnej

zodpovednosti za protiprávne konanie. O to skôr, že v prípade išlo o osobu

uvedenú v zozname polície tzv. „záujmových osôb“.

Všeobecnými podmienkami uznania osoby za verejného činiteľa na účely trestného

zákona sú:

a) konkrétne postavenie, povolanie, služobný pomer alebo určitá funkcia osoby,

b) podieľanie sa na plnení úloh spoločnosti a štátu,

c) používanie zverenej právomoci danej v rámci zodpovednosti za plnenie týchto

úloh.

Pre trestnú zodpovednosť a ochranu verejného činiteľa sa vyžaduje, aby trestný čin

bol spáchaný v súvislosti s jeho právomocou a zodpovednosťou.

Pri zisťovaní obsahu pojmu „právomoc“ je potrebné vo všeobecnosti vychádzať

z osobitných všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich pôsobnosť, oprávnenia

a povinnosti toho – ktorého subjektu v postavení verejného činiteľa.

Oprávnenia a povinnosti verejných činiteľov priznávajú a stanovujú osobitné zákony,

na tom ktorom úseku verejnej správy. Ide predovšetkým o procesné normy – Trestný

poriadok, , Správny zákon, ďalej sú to zákony stanovujúce

postavenie a úlohy ozbrojených zborov a mestskej polície (konkrétne zákon o Policajnom

zbore č. )

Pojem „vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu“ treba vykladať

tak, že ide o obchádzanie už uvedeného zákona.

Je nepochybné, že obvinený dňa 29. mája 2009 konal ako verejný

činiteľ a spáchal trestný čin v súvislosti s jeho právomocou a zodpovednosťou. V uvedenom

prípade mali príslušní policajti na základe rozkazu riaditeľa Krajského riaditeľstva

Policajného zboru v Trnave č. 56/2007 a rozkazu riaditeľa Okresného riaditeľstva

Policajného zboru Trnava č. 34/2007 vykonávať opatrenia na zamedzenie závažného

protiprávneho konania osôb, teda vykonávali svoju právomoc v súlade s úlohami, ktoré má

Policajný zbor plniť podľa Všetky zúčastnené hliadky vrátane hliadky

č. 4 v zložení dostali písomnú inštruktáž spolu so zoznamom záujmových

osôb, medzi ktorými bola aj osoba . Hliadky mali pokyn, že v prípade, ak by

boli svedkami páchania trestnej činnosti alebo protiprávneho konania, majú zasiahnuť.

Obvinený o policajnej akcii telefonicky informoval , čím mu

umožnil vyhnúť sa policajnej kontrole príslušníkmi Policajného zboru.

K námietke obvineného, že postup polície bol nezákonný a služobný zákrok bol

vykonaný protiprávne, dovolací súd uvádza, že Policajný zbor podľa § 2 ods. 1 písm. b),

ods. 3 o Policajnom zbore v rámci svojich úloh okrem iných odhaľuje

trestné činy a zisťuje ich páchateľov, plní úlohy na úseku prevencie v rozsahu pôsobnosti

ustanovenej zákonom, preto postup polície bol zákonný. V posudzovanej veci boli všetky

dôkazy vykonané spôsobom, ktorý zodpovedá zákon a v tomto smere postupu súdov ani

orgánom činných v trestnom konaní niet čo vyčítať.»

Po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ústavný súd

konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval v súlade s ústavnoprávnymi

princípmi. Jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne a právne akceptovateľné. Najvyšší súd vo svojom uznesení primerane

okolnostiam veci vyčerpávajúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľom vznesené tvrdenia,

ktoré mohol podrobiť dovolaciemu prieskumu, pričom svoje úvahy zdôvodnil v podrobnej

argumentácii.

10

Ako z citovanej časti napadnutého rozhodnutia vyplýva, najvyšší súd sa splneniu

obligatórnych znakov skutkovej podstaty prečinu, za ktorý bol sťažovateľ stíhaný

a odsúdený, v dostatočnej miere venoval. Jednotlivé znaky primeraným spôsobom definoval

a premietol ich na situáciu sťažovateľa. Vysvetlil zmysel jednotlivých ťažiskových

zákonných pojmov, ktoré boli vo veci sťažovateľa rozhodujúcimi, a spôsob, akým na tieto

bolo potrebné v danej veci nazerať. Vychádzal pritom zo skutkových zistení jednoznačne

preukázaných v trestnom konaní a zodpovedajúcich právnych noriem (

a o Policajnom zbore v znení

neskorších predpisov). Výsledkom preskúmania trestnej veci sťažovateľa bol záver

najvyššieho súdu, že skutková veta, tak ako bola súdmi nižších stupňov ustálená,

obsahovala všetky zákonné znaky prečinu, z ktorého bol sťažovateľ uznaný vinným, a teda

zistený skutkový stav bol správne právne kvalifikovaný.

Najvyšší súd tak zohľadňujúc účinnú právnu úpravu vylúčil možnosť subsumovania

argumentácie sťažovateľa pod namietaný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i)

, pritom konštatovanie o nesplnení dôvodov dovolania sťažovateľa bolo

založené na racionálnom, podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej

právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod

na odmietnutie dovolania.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný

základ pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy

a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej

tento postavil svoje rozhodnutie.

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa a listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru

ústavného súdu základné právo zaručené v (rovnako podľa

listiny) a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou,

že sa všeobecné súdy vo svojich záveroch nestotožnia s požiadavkami účastníka konania.

Ústavný súd uzatvára, že právne závery najvyššieho súdu uvedené v napadnutom

uznesení nie je možné považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené a nenachádza

ani žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

a sťažovateľom namietaným porušením označeného základného práva na súdnu ochranu

podľa a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 8

ods. 2 listiny najvyšším súdom vychádzal ústavný súd z obsahu uvedeného základného

práva, ktoré garantuje stíhanie a pozbavenie osobnej slobody len z dôvodov a spôsobom

ustanoveným zákonom. V danom prípade sťažovateľ bol odsúdený na základe rozsudku

okresného súdu sp. zn. z 2. júla 2012 v spojení s uznesením krajského súdu

. k. zo 17. januára 2013, ktorým bol uznaný vinným z prečinu

zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa .

Uvedený rozsudok súdu prvého stupňa nebol zrušený ani v konaní o dovolaní napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré aj ústavný súd vyhodnotil ako ústavne akceptovateľné,

preto nemožno dospieť ani k záveru, že by sťažovateľ nebol stíhaný (v procese

predchádzajúcom ústavne prijateľným rozhodnutiam) v súlade so zákonom, a teda nedošlo

ani k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 8 ods. 2 listiny.

12

Vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi označenými základnými právami

zaručenými , a listiny a právom zaručeným

ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením najvyššieho súdu považoval ústavný súd sťažnosť

za zjavne neopodstatnenú, na základe čoho ju podľa

odmietol.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalšej

požiadavke sťažovateľa (zrušiť napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu) sa vzhľadom na

znenie ustanovenia (podmienka vyhovenia sťažnosti) stalo

bezpredmetným.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2015