Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 48/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

65

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka

prerokoval prijatú sťažnosť obce Patince, Lipová 233, zastúpenej starostkou – advokátkou

JUDr. Olgou Szabó, J. Fučíka 213, Patince, vo veci namietaného porušenia jej základného

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Nitre v odvolacom konaní vedenom pod

sp. zn. (neskôr pod sp. zn. ) a takto

rozhodol:

1. Základné právo obce Patince na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

postupom Okresného súdu Komárno v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Obci Patince p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom

štyritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Komárno p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. decembra 2014 doručená sťažnosť obce Patince, Lipová 233 (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej starostkou – advokátkou JUDr. Olgou Szabó, J. Fučíka 213, Patince, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1,

na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) postupom

Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. , postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.

.

Sťažovateľka samotný návrh na rozhodnutie ústavného súdu vymedzila takto:

„Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby Ústavný súd

Slovenskej republiky vo svojom náleze... vyslovil, že právo sťažovateľa domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom práva na nezávislom a nestrannom súde podľa

Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Komárno, právo sťažovateľa

vlastniť majetok podľa v konaní vedenom na

Okresnom súde Komárno, právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa v konaní vedenom na Okresnom súde

Komárno, Krajskom súde v Nitre a Najvyššom súde Slovenskej republiky porušené bolo a

zároveň žiada, aby Ústavný súd Slovenskej republiky učinil opatrenia na skoré, správne a

spravodlivé rozhodnutie vo veci.

... žiada Ústavný súd Slovenskej republiky o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia ako náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100.000, Eur...

Sťažovateľ zároveň žiada priznať aj náhradu trov konania za podanie sťažnosti...“

Ústavný súd uznesením č. k. zo 4. februára 2015 prijal podľa § 25

ods. 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie

v časti namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod

sp. zn. (neskôr pod sp. zn. ) a vo zvyšnej časti sťažnosť

sťažovateľky odmietol.

Na základe výzvy ústavného súdu krajský súd vo vyjadrení k sťažnosti

sp. zn. Spr 191/15 z 9. marca 2015 opísal chronologický priebeh celého konania a uviedol:

„Z vyššie popísaného chronologického postupu Okresného súdu Komárno

a Krajského súdu v Nitre v konaní vyplýva, že oba súdy vo veci konali priebežne. V danom

prípade išlo o právne aj skutkovo zložitý spor, v ktorom obe strany preukazovali svoje

vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam, z ktorého dôvodu bolo potrebné vykonávať

rozsiahle dokazovanie, najmä v súvislosti s identifikáciou nehnuteľností majúcich sa určiť

do vlastníctva žalobcov. Okrem toho na základe procesných návrhov účastníkov bolo

potrebné vydávať vo veci procesné rozhodnutia a tiež vykonávať procesné úkony, ako aj

úkony smerujúce k zisťovaniu skutkového stavu. Samotný sťažovateľ sa súdnych pojednávaní

nezúčastňoval, v konaní bol zastúpený advokátkou a v súvislosti s jej práceneschopnosťou

taktiež došlo k odročeniu dvoch pojednávaní. Rovnako tak k odročeniu pojednávania, resp.

k zrušeniu termínu vytýčeného pojednávania došlo z dôvodu opakovanej práceneschopnosti

zákonného sudcu. Tvrdenia sťažovateľa, že konanie na odvolacom súde do doby vyhlásenia

jeho rozsudku zo dňa 09. 04. 2012 trvalo necelé 2 roky je neopodstatnené, keď vec bola

odvolaciemu súdu predložená dňa 28. 06. 2011, čo znamená, že odvolací súd o odvolaní

žalovaného rozhodol za necelých 10 mesiacov, a teda s ohľadom na zložitosť veci a

zaťaženosť senátu v lehote primeranej a akceptovateľnej pre rozhodnutie krajského súdu o

odvolaní proti rozsudku okresného súdu. V priebehu konania pred prvostupňovým a

odvolacím súdom nedošlo tak k neodôvodnenej nečinnosti, a preto podľa nášho názoru súdy

svojím postupom nespôsobili prieťahy v konaní. Sťažnosť sťažovateľa tak považujem za

nedôvodnú, a to aj v časti týkajúcej sa priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo

výške 100.000 eur.

Navrhujem preto sťažnosti sťažovateľa nevyhovieť majúc za to, že postupom

Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

Krajského súdu v Nitre v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. nedošlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa .“

Okresný súd k vyjadreniu k sťažnosti sp. zn. Spr 136/15 zo 7. apríla 2015 pripojil

podrobnú chronológiu jednotlivých úkonov a v samotnom vyjadrení uviedol:

„Po preštudovaní spisového materiálu sp. zn. a vyjadrenia

t. č. zákonnej sudkyne som dospel k záveru, že predovšetkým z procesnej stránky nejde

o bežnú, ako aj skutkovo a právne jednoduchú vec. Z pozície sťažovateľa je pochopiteľné, že

počas namietaného obdobia vníma konanie súdu ako neefektívne, kedy sa v skutočnosti

podľa jeho názoru javí, že súd v podstate vôbec nekoná, keďže ešte doposiaľ právoplatne

nerozhodol. Súd prvého stupňa však konal aktívne so snahou zabezpečenia dôkazov, ktoré

či už priamo, alebo nepriamo súviseli s prejednávanou vecou a vo veci samej už aj rozhodol

(rozsudkom č. k. , zo dňa 14.5.2010). Predmetná vec je však náročná

predovšetkým tým, že predmetom sporu je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

a týka sa prídelových konaní v súvislosti so skonfiškovanými nehnuteľnosťami. K súčasnému

stavu konania však určite dopomohli aj samotní účastníci konania, predovšetkým účastníci

konania na strane navrhovateľov, ktorí sa domáhajú určenia vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam, nakoľko k riadnemu špecifikovaniu petitu návrhu z ich strany došlo až

po podaní zmeny petitu návrhu, ktorý bol doručený súdu 6.2.2008 (takmer 6 rokov).

Po rozhodnutí súdu prvého stupňa došlo k odvolaciemu konaniu, neskôr s dovolaciemu

konaniu a potom opätovne k odvolaciemu konaniu. V tomto smere súhlasím s názorom, že

pri posudzovaní konania ako celku nie je namieste obdobie konania v trvaní skoro 4 rokov

a 6 mesiacov pripisovať na ťarchu postupu okresného súdu. Je nutné ešte poznamenať, že

pôvodný zákonný sudca v predmetnej občianskoprávnej veci Attila Csaba, listom

doručeným kancelárii prezidenta Slovenskej republiky 18.9.2014 sa vzdal funkcie sudcu

podľa o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Jeho funkcia sudcu zanikla dňom

30.9.2014. Následne boli všetky jemu pridelené veci prerozdelené náhodným výberom ku

dňu 1.10.2014 v zmysle Rozvrhu práce Okresného súdu Komárno. Predmetná vec bola

týmto spôsobom pridelená novej zákonnej sudkyni JUDr. Dagmar Aradskej, ktorá vo veci

ďalej koná. K právnym otázkam, ktoré súvisia s tým, že vec nie je právoplatne skončená sa

vyjadril dovolací súd, preto v podrobnostiach poukazujem na jeho rozhodnutie.“

Pokiaľ ide o návrh sťažovateľky doručený ústavnému súdu 11. marca 2015

na „postúpenie veci Súdnemu dvoru Európskej únie na vydanie predbežného nálezu“

s cieľom „zabezpečenia jednotného výkladu práva Európskej únie“ vo vzťahu k právnym

otázkam tvoriacim predmet posudzovaného súdneho konania, ústavný súd sa týmto

návrhom meritórne nezaoberal, pretože uvedené nie je možné subsumovať pod predmet

konania o namietanom porušení základného práva podľa .

Krajský súd a okresný súd vo svojich vyjadreniach, ako aj sťažovateľka vo vyjadrení

doručenom ústavnému súdu 5. mája 2015 oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie

objasnenie veci.

Ústavný súd uznesením č. k. zo 4. februára 2015 prijal podľa § 25

ods. 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie

v senáte ústavného súdu v zložení Peter Brňák (predseda senátu), Marianna Mochnáčová

(sudkyňa) a Milan Ľalík (sudca). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2015

účinného od 1. marca 2015 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: Marianna

Mochnáčová (predsedníčka senátu), Peter Brňák (sudca) a Milan Ľalík (sudca).

Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu

v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre

sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci prvého kritéria

ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho

význam pre sťažovateľa (, ). Podľa uvedených kritérií posudzoval

ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o kritérium právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný súd konštatuje,

že predmet posudzovaného konania (určenie vlastníckeho práva) sa po skutkovej a právnej

stránke javí ako zložitý, čo mohlo čiastočne prispieť k doterajšej dĺžke namietaného

konania.

2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či

v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa . Ústavný súd

nezistil žiadne okolnosti, ktorými by sťažovateľka mohla prispieť ku vzniku prieťahov.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo

k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu a krajského súdu v predmetnej veci.

Posudzované konanie sa začalo 12. decembra 2002 podaním žaloby okresnému súdu

štyroch žalobcov proti sťažovateľke ako žalovanej o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam. Okresný súd vo veci meritórne prvýkrát rozhodol rozsudkom

zo 14. mája 2010, teda po siedmich rokoch a piatich mesiacoch od začatia konania, pričom

písomné vyhotovenie rozsudku okresného súdu trvalo skoro jeden rok (rozsudok bol

písomne vyhotovený a vypravený účastníkom 20. apríla 2011). Predmetným rozsudkom

okresný súd žalobe žalobcov vyhovel.

Krajský súd vo veci konal pod sp. zn. od 28. júna 2011, keď mu bol

predložený spis na odvolacie konanie, a 19. apríla 2012 svojím rozsudkom zmenil rozsudok

okresného súdu zo 14. mája 2010 tak, že žalobu žalobcov zamietol.

Následne vo veci konal najvyšší súd od 23. júla 2012 o dovolaní žalobcov proti

rozsudku krajského súdu z 19. apríla 2012. Najvyšší súd uznesením z 11. februára 2014

zrušil rozsudok krajského súdu z 19. apríla 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom

v odôvodnení svojho uznesenia vytkol krajskému súdu nesprávne právne závery učinené

vo veci a iné vady odvolacieho konania.

Krajský súd pokračoval v odvolacom konaní už pod sp. zn.

a opätovne rozhodol uznesením z 13. novembra 2014 tak, že zrušil rozsudok okresného

súdu zo 14. mája 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na doterajšiu dĺžku posudzovaného konania

v trvaní viac ako 12 rokov bez jeho právoplatného ukončenia sa konanie ako celok

vyznačuje neprípustnými prieťahmi. Ústavný súd preto upustil od podrobného hodnotenia

časových odstupov medzi jednotlivými úkonmi okresného súdu v konaní a ich efektívnosti.

Neefektívnosť postupu okresného súdu sa prejavila v tom, že až po siedmich rokoch

a piatich mesiacov od začatia konania prvýkrát vo veci meritórne rozhodol, písomné

vyhotovenie rozsudku trvalo ďalší jeden rok, pričom tento rozsudok bol v odvolacom

konaní zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Vzhľadom na uvedené je nutné aj dĺžku

odvolacieho konania pričítať na vrub postupu okresného súdu.

Ústavný súd preto uzatvára, že postupom okresného súdu v posudzovanom konaní

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa .

Napriek tomu, že aj v postupe krajského súdu v odvolacom konaní je možné ustáliť

prieťahy spočívajúce v tom, že jeho prvý zmeňujúci rozsudok v odvolacom konaní bol

v dovolacom konaní zrušený najvyšším súdom, uvedené prieťahy však nie je možné

hodnotiť ako prieťahy takej intenzity, ktoré by odôvodňovali záver o porušení základného

práva sťažovateľky postupom krajského súdu. Ústavný súd preto sťažnosti v časti smerujúcej

proti krajskému súdu nevyhovel.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd v zmysle ustanovenia

prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha finančného

zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100

000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41

dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd považoval priznanie sumy 4 000 € sťažovateľke za primerané finančné

zadosťučinenie podľa . Pri ustálení sumy finančného

zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú dobu posudzovaného súdneho konania,

jeho zložitosť po skutkovej i právnej stránke, jeho priebeh a na mieru zavinenia okresného

súdu na vzniknutých prieťahoch v posudzovanom konaní.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo

sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Vzhľadom na to, že sťažovateľka bola v konaní zastúpená advokátkou, ktorá je

súčasne aj štatutárnou zástupkyňou sťažovateľky ako starostka obce, ústavný súd konštatuje,

že napriek úspechu sťažovateľky uloženie povinnosti okresnému súdu na náhradu trov

právneho zastúpenia sťažovateľky nie je odôvodnené, preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2015