Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 325/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátom

, vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa a a 2 a práv podľa

ods. 1, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 11. januára 2012, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2014

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 11. januára 2012, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 31. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v napadnutom

konaní domáhala zmeny rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 761

zo 14. júna 2005 potvrdeného rozsudkom krajského súdu č. k. 78

z 25. novembra 2008 tak, že jej bude uložené platiť výživné na plnoletú dcéru vo výške

30 % zo sumy životného minima od 8. septembra 2002 do 17. marca 2007 s odkladom

platenia výživného do nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia Okresného

súdu Bratislava V vo veci vedenej pod sp. zn. o vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva manželov. Sťažovateľka svoj návrh odôvodnila tým, že „podmienky,

z ktorých súd pri vynášaní posledného rozsudku vo veci vychádzal – neboli splnené a/alebo

pominuli pomery na strane sťažovateľky ako aj pomery na strane oprávnenej boli zmenené“.

Okresný súd návrh sťažovateľky zamietol. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky

zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a konanie zastavil. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky

odmietol uznesením sp. zn. z 21. októbra 2013.

Sťažovateľka namieta, že v konaní pred všeobecnými súdmi, v ktorom nebola

zastúpená advokátom, „jej nebola poskytnutá zodpovedajúca právna pomoc, za podmienok

stanovených zákonom, počínajúc splnením poučovacej povinnosti ( ), a nekončiac

v čase prvostupňového rozhodnutia poučením o možnosti rozhodnúť aj v jej neprítomnosti,

čím mohlo dôjsť k porušeniu základného práva na prejednanie veci za prítomnosti

sťažovateľky...“.

Poukazuje na postup okresného súdu v súvislosti so žiadosťou o oslobodenie

od súdneho poplatku, k čomu uvádza, že okresný súd rozhodol uznesením

č. k. z 23. februára 2011, ktorým jej uložil uhradiť súdny poplatok

za podanie návrhu v sume 33 €, napriek tomu, že preukázala, že spĺňa podmienky

na oslobodenie od jeho platenia.

Sťažovateľka nesúhlasí ani s rozhodnutím okresného súdu o zamietnutí jej návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia. Uvádza: „Súd pri použití nesprávnej interpretácie

a aplikácie právnej úpravy, zákonov prehliada, že sťažovateľka spĺňa podmienky

pre nariadenie predbežného opatrenia v zmysle ustanovenia

a to určením nevyhnutnej výšky výživného, ktoré je sťažovateľka povinná platiť na svoju

plnoletú dcéru/oprávnenú. Súčasne je sťažovateľkou osvedčená aj hrozba

bezprostrednej ujmy na strane navrhovateľky, pretože neplnením stanoveného výživného

v sume 99,58 Eur je daná trestnoprávna zodpovednosť sťažovateľky pre neplnenie

vyživovacej povinnosti.“

Sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu,

čo odôvodnila takto: «Zápis návrhu podaného sťažovateľkou do oddelenia a/alebo zmeny

sudcu neboli vykonané v súlade s pravidlami určovania zákonného sudcu súdom (najmä

bodov 1, 2, 8, 13, 18, 32) a/alebo Rozvrhom práce súdu.

V roku 2010 je viac ako „neštandardný“ postup súdu, keď vec detí Krajčovičových...

prejednávanú... od rokov 2006 do októbra, poťažne novembra 2010 – na oddelení

49 P v sp. zn. ... − súd najprv v roku 2010 zapíše do oddelenia 28 P – a vedie

ju v sp. zn. − namiesto v sp. zn. .

Podľa nášho názoru neštandardnosť a porušovanie práv sťažovateľky na sudcu

určeného jej zákonom vyplýva aj zo zápisu veci, po jej vylúčení z

na samostatné konanie, opäť nie do oddelenia 49 P, ako by súd postupoval,

ak by rešpektoval pravidlá určovania zákonného sudcu súdom..., avšak do oddelenia 20 C.

V roku 2012 priebehu 3 mesiacov dochádza ku zmene sudcu až dvakrát (č. l. 282,

283 a č. l. 368) avšak ani teraz, identicky ako už v roku 2010, nie do oddelenia

49 P, avšak najprv opatrením zo dňa 08. 06. 2012 Spr. 3373/2012 do sp. zn.

na vybavenie sudcovi (č. l. 282, 283), a o dva

mesiace, opatrením zo dňa 03. 09. 2012 Spr. 3672/2011 sudkyni

(č. l. 368)...»

Porušenie svojich práv sťažovateľka namieta aj tým, že «súd... sťažovateľke

neposkytol a/alebo nedoručil a ani len nevykonal akýkoľvek pokus o doručenie kópií a to

ani jedného z dokladov doloženého do spisu „oprávnenou“... Zastávame názor, že takýmto

postupom súdov spolu s nesplnením poučovacej povinnosti súdmi v dôsledku absencie

právneho zastúpenia sťažovateľky došlo k porušeniu čl. 6 Dohovoru, zaručujúcemu

sťažovateľke právo na spravodlivý proces, pre ktoré je príznačným rovnaký prístup na súd,

prítomnosť na konaní, rovnosť zbraní a kontradiktórnosť konania.».

Sťažovateľka tiež nesúhlasí s odôvodnením napadnutého uznesenia krajského

súdu o zastavení konania, v ktorom krajský súd konštatoval, že právoplatný

rozsudok týkajúci sa tej istej veci, je prekážkou veci rozhodnutej, na ktorú súd musí

vždy prihliadať a ktorej existencia predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienok

konania.

Na základe tejto argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol,

že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom č. k. z 11. januára 2012, ako aj postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením č. k. 280

z 31. mája 2012 boli porušené jej základné práva podľa a práva podľa dohovoru.

V nadväznosti na to žiada, aby ústavný súd zrušil označené rozhodnutia a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie. Žiada aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume

32 000 € od krajského súdu a v sume 28 000 € od okresného súdu, ako aj o priznanie

náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „“)

predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku

rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha (petit sťažnosti). Ústavný súd teda môže

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorý označili za porušovateľa svojich práv. Text uvedený mimo petitu

pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit (,

, , , , ).

Sťažovateľka − riadne zastúpená advokátom − formulovala petit sťažnosti tak,

že navrhuje vysloviť porušenie svojich práv rozsudkom okresného súdu a uznesením

krajského súdu. Návrh sa nevzťahuje na uznesenie okresného súdu č. k.

z 23. februára 2011, ktorý sa mal podľa sťažovateľky týkať povinnosti zaplatiť súdny

poplatok, ani na rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia

a ani na uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, ktorým odmietol dovolanie

ako podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné [§ 218 ods. 1 písm. c) v spojení

s ]. Ústavný súd sa preto zameral

na posúdenie, či sú splnené podmienky konania o sťažnosti týkajúcej sa sťažovateľkou

v petite označených rozhodnutí, zvlášť, či bola sťažnosť podaná včas a či má

ústavný súd právomoc rozhodovať o namietanom porušení práv sťažovateľky týmito

rozhodnutiami.

Pri posudzovaní právomoci ústavný súd konštantne poukazuje na čl. 127 ods. 1

, z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd

je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov

je založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, „... ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri posudzovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo

slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 47 ods. 2 a

a 2 a práv podľa , a dohovoru postupom

a rozsudkom okresného súdu

Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie, čo sťažovateľka aj využila.

O jej odvolaní rozhodol krajský súd, a teda právomoc poskytnúť ochranu jej základným

právam podľa a právam podľa dohovoru proti rozsudku okresného súdu

mal iný všeobecný súd. Keďže ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy,

ak by sťažovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv,

ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 47 ods. 2 a

a 2 a práv podľa , a dohovoru postupom

a uznesením krajského súdu

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou zastáva právny názor, podľa ktorého

v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), spôsobilý

zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie

sťažnosti ustanovená v v zásade zachovaná

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr.

, , ). To však platí, len pokiaľ je sťažnosť

uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo

dovolanie ako neprípustné odmietnuté.

Aplikujúc uvedený právny názor na prerokúvanú vec, sťažovateľka podala sťažnosť

proti uzneseniu krajského súdu včas.

Za predpokladu, že je sťažnosť podaná v zákonnej lehote nielen proti rozhodnutiu

dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho, je potom možné, aby ústavný

súd v prípade, ak nezistí pochybenie v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu, napriek tomu

preskúmal súčasne rozhodnutie súdu odvolacieho ().

Vychádzajúc z obsahu uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. októbra 2013, ktorým bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté ako neprípustné,

sťažovateľka podala dovolanie z dôvodu podľa § 241 ods. 1 písm. a), b) a c) Občianskeho

súdneho poriadku. Namietala, že zamietnutím jej návrhu rozsudkom okresného súdu

a zrušením tohto rozhodnutia a zastavením konania uznesením krajského súdu jej bola

odňatá možnosť konať pred súdom. Tvrdila tiež, že právoplatný rozsudok Okresného súdu

Bratislava V č. k. zo 14. júna 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu

č. k. z 25. novembra 2008 nie je prekážkou veci právoplatne rozhodnutej.

Ďalej uvádzala, že vzhľadom na to, že nebola právne zastúpená, ju súdy nedostatočne

poučili a nevyzvali, aby opravila nesprávne, neúplné a nezrozumiteľné znenie návrhu.

Namietala aj nesprávne pridelenie veci do oddelenia „C“ namiesto oddelenia „P“,

v dôsledku čoho nerozhodoval o jej návrhu zákonný sudca.

Sťažovateľka teda uplatnila v dovolacom konaní všetky námietky, ktoré

sú aj obsahom jej sťažnosti. Týmito sa preto ústavný súd nezaoberal. Sťažovateľka navyše

uviedla, že k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie malo dôjsť tým, že súd

jej «nedoručil a ani len nevykonal akýkoľvek pokus o doručenie kópií a to ani jedného

z dokladov doloženého do spisu „oprávnenou“». Uvedená námietka súvisí s postupom súdu

prvého stupňa a s vykonávaním dokazovania, čo bolo (resp. na základe odvolania mohlo

byť) predmetom preskúmania krajského súdu v odvolacom konaní. Sťažovateľka

nepreukázala, že túto námietku uplatnila v odvolacom konaní.

Ústavný súd teda konštatuje, že posúdenie námietok sťažovateľky proti

právoplatnému uzneseniu krajského súdu patrilo do právomoci najvyššieho súdu

v dovolacom konaní. Preto ak sťažovateľka nesúhlasila s posúdením týchto námietok

dovolacím súdom, mohla by ich uplatniť v konaní pred ústavným súdom len v tom prípade,

ak by súčasne napadla aj rozhodnutie najvyššieho súdu, čo však neurobila. Vzhľadom na to,

že sťažnosť podala prostredníctvom advokáta, ústavný súd nemal dôvod vyzývať ju prípadne

na doplnenie sťažnosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní

aj v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015