Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 344/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Emilom Molnárom, Advokátska kancelária Dr. MOLNÁR &

PARTNERS, Záhradnícka 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva vlastniť majetok podľa , na súdnu ochranu

podľa a a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. februára 2015 doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa

(ďalej len „“), na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. novembra

2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania

o určenie neplatnosti rozhodnutí vlastníkov bytov bytového domu v Bratislave v procesnej

pozícii žalovaného. Okresný súd Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom

sp. zn. z 2. novembra 2010 zamietol návrh navrhovateľov v celom rozsahu.

Na základe navrhovateľmi podaného odvolania proti prvostupňového rozsudku rozhodoval

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý rozsudkom sp. zn.

z 9. novembra 2011 prvostupňový rozsudok vo veci samej potvrdil a vo výroku o náhrade

trov konania vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Okresný súd a následne aj

krajský súd rozhodli o trovách konania samostatnými uzneseniami podľa ich výsledku.

Na základe podnetu navrhovateľov generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej

len „generálny prokurátor“) podal 17. decembra 2012 mimoriadne dovolanie proti

prvostupňovému rozsudku v spojení s druhostupňovým rozsudkom, ako aj proti uzneseniam

o náhrade trov konania v uvedených konaniach. Najvyšší súd o mimoriadnom dovolaní

rozhodol napadnutým uznesením tak, že zrušil prvostupňový, ako aj druhostupňový

rozsudok vo veci, ako aj nadväzujúce uznesenia o náhrade trov konania v konaní

pred okresným súdom a krajským súdu a vec v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že základnou otázkou v predmetných konaniach bolo

vyriešenie, „či časť prístavby bytového domu..., v minulosti užívaná navrhovateľmi, má

alebo nemá charakter príslušenstva bytu“. V tejto súvislosti sťažovateľ konštatuje, že

„okresný súd v prvostupňovom rozsudku ustálil na základe vykonaného dokazovania

skutkový záver, podľa ktorého má prístavba charakter príslušenstva bytového domu

a jednotlivé časti prístavby užívané vlastníkmi bytov nemajú charakter príslušenstva bytov.

Prvostupňový súd vykonal v tomto smere rozsiahle dokazovanie a svoje skutkové závery

dostatočne a racionálne odôvodnil.“.

Sťažovateľ tiež konštatuje, „že z tých istých skutkových záverov a rovnakého

právneho posúdenia vychádzal aj Krajský súd Bratislava pri vydávaní druhostupňového

rozsudku“.

Sťažovateľ na základe týchto skutočností vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého

uznesenia v sťažnosti namieta, že dovolací súd prekročil svoju právomoc, a argumentuje

tým, že „mimoriadne dovolanie bolo podané z dôvodu údajného nesprávneho právneho

posúdenia veci“ podľa 243f ods. 1 písm. c) Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktoré generálny prokurátor

špecifikoval vo svojom podaní, pričom tvrdí, že „najvyšší súd bol v konaní viazaný

dovolacím dôvodom a rozsahom tak, ako boli zadefinované v mimoriadnom dovolaní.

Najvyšší súd napadnutým uznesením prekročil rozsah mimoriadneho dovolania a dokonca

sa odchýlil aj od skutkového stavu tak, ako ho zistili konajúce súdy, keď prekvapivo prijal

odlišný skutkový záver, podľa ktorého je časť prístavby príslušenstvom bytu. Najvyšší súd

Slovenskej republiky teda riešil skutkové okolnosti prípadu bez akéhokoľvek podnetu, prijal

odlišné skutkové závery a na základe toho vec odlišne právne posúdil. Zjavne tak prekročil

rozsah prieskumnej činnosti tak ako bol vymedzený v Mimoriadnom dovolaní a odlišný

skutkový záver prijal bez toho, aby bolo v tomto smere vykonané dostatočné dokazovanie

a bez toho, aby zaviazal konajúce súdy dokazovanie v potrebnom rozsahu doplniť.“.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje aj na to, že „právny názor obsiahnutý

v napadnutom uznesení najvyššieho súdu je pre konajúce súdy záväzný“, a preto „súd,

ktorému sa vec vracia nemá v podstate inú možnosť, ako návrhu vyhovieť“.

Podľa názoru sťažovateľa v dôsledku uvedeného napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu vykazuje „známky arbitrárnosti a svojvôle, pričom pri jeho vydávaní evidentne

nedošlo k ústavne konformnej aplikácii a interpretácii právnych noriem“. V dôsledku

uvedeného vydaním napadnutého uznesenia „došlo k zásahu do práv sťažovateľa

na spravodlivé súdne konanie podľa a

a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru...“.

Sťažovateľ tiež namieta, že najvyšší súd „svojím postupom odňal sťažovateľovi

možnosť konať pred súdom, keďže neumožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k odlišnému

skutkovému posúdeniu veci, aplikoval na posudzovaný prípad úplne iné právne normy ako

súdy nižšieho stupňa bez toho, aby umožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k možnosti aplikácie

4

predmetných noriem... V dôsledku uvedeného bola sťažovateľovi odňatá možnosť vyjadriť sa

k podstatným skutočnostiam týkajúcim sa skutkového stavu aj právneho posúdenia veci,

v dôsledku čoho došlo k zásahu do práv sťažovateľa podľa Slovenskej

republiky a podľa ods. Dohovoru a podľa .“.

Na podporu svojich tvrdení ponúkol ústavnému súdu aj svoj právny pohľad na vec.

K namietanému porušeniu označených práv hmotnej povahy sťažovateľ v sťažnosti

uviedol, že napadnuté uznesenie v dôsledku nezákonnej interpretácie a aplikácie právnych

noriem a vzhľadom na faktické zmenšenie spoluvlastníckeho podielu na spoločných

častiach, spoločných zariadeniach a príslušenstve bytového domu zasahuje do označených

sťažovateľových práv hmotnej povahy.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby o jeho

sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. zo

d ňa 26.11.2014 boli porušené práva S ťa žovateľ a na spravodlivý súdny proces pod ľa čl.

46 ods. 1 a čl . 48 ods. 2 a Dohovoru a právo

vlastniť majetok pod ľa čl . 20 ods. 1 a čl. I Dodatkového

protokolu,

2. Zruší uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k.

zo d ňa 26.11.2014 a vrátil vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V

súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

6

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

1. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru. Podstata

jeho argumentácie spočíva v námietke arbitrárneho ústavne nekonformného odôvodnenia

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorému zároveň vytýkal prekročenie jeho

právomoci, ďalej aj to, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať spočívajúca

v znemožnení vyjadriť sa „k odlišnému skutkovému posúdeniu veci“, ako aj to, že

„aplikoval na posudzovaný prípad úplne iné právne normy ako súdy nižšieho stupňa bez

toho aby umožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k možnosti aplikácie predmetných noriem“.

Sťažovateľ vlastne v uvedenom vyčíta najvyššiemu súdu to, že pred prijatím napadnutého

uznesenia nevyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril k odlišnému právnemu posúdeniu veci,

ktoré v konečnom dôsledku prijal.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu uvedená v odôvodnení

napadnutého uznesenia je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať

za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci

zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný

názor a s napadnutým uznesením najvyššieho súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama

osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, najvyšší súd

zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní,

a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil,

prečo v danom prípade vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu nižšími súdmi je

dôvodné prijať záver, že kobka nachádzajúca sa v prístrešku spĺňa definičné znaky

príslušenstva bytu, čo aj náležite odôvodnil. Sťažovateľ tendenčne tvrdil, že najvyšší súd

prijal odlišný skutkový záver, s čím ústavný súd nesúhlasí, pretože najvyšší súd vychádzal

len zo skutkového stavu podrobne zisteného nižšími súdmi (obdobne to tvrdí aj sťažovateľ

v sťažnosti), ktorý podriadil pod inú právnu normu ako súdy nižšieho stupňa, preto

8

v okolnostiach prípadu najmä s poukazom na to, že najvyšší súd nevykonal pre prijatie tohto

právneho záveru žiadne dokazovanie, je potrebné konštatovať, že nejde o skutkový záver,

ale o odlišné právne posúdenie skutkového stavu zisteného nižšími súdmi. V nadväznosti

na to je potrebné považovať tvrdenie sťažovateľa o odňatí možnosti konať pred súdom

z dôvodu, že nemal možnosť sa vyjadriť „k ustáleniu odlišného skutkového stavu“,

za nenáležité, vychádzajúce z nesprávnej premisy, a preto aj neopodstatnené.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa k odlišnému

právnemu posúdeniu veci pred prijatím napadnutého uznesenia, ktoré považuje

za prekvapivé, je potrebné predovšetkým konštatovať, že najvyšší súd dal možnosť vyjadriť

sa sťažovateľovi k podanému mimoriadnemu dovolaniu generálnym prokurátorom, čím sa

jeho právo na kontradiktórnosť v konaní v okolnostiach prípadu aj skonzumovalo.

Ústavný súd konštatuje, že zásada kontradiktórnosti tvorí imanentnú súčasť práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a pretože ústavný súd už viackrát

vo svojej rozhodovacej činnosti zdôraznil, že v obsahu tohto práva a základného práva

na súdnu ochranu nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (, ), zásada

kontradiktórnosti zároveň tvorí aj imanentnú súčasť základného práva na súdnu ochranu

podľa .

Z početnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno

vyvodiť (napr. Brandstetter proti Rakúsku rozsudok ESĽP z 28. 8. 1991, Lobo Machado

proti Portugalsku, rozsudok veľkého senátu ESĽP z 20. 2. 1996 a ďalšie), že podstatou

zásady kontradiktórnosti konania je právo mať možnosť oboznámiť sa so stanoviskami

a dôkazmi predloženými súdu stranami sporu alebo nezúčastneným subjektom (od ktorého

si súd prípadne mohol také vyjadrenie alebo dôkaz vyžiadať) a vyjadriť sa k nim s cieľom

ovplyvniť jeho rozhodnutie, pričom toto právo je priznané stranám, resp. účastníkom

konania. Z uvedeného vyplýva, že ide predovšetkým o dôkazy, stanoviská a vyjadrenia

protistrany v konaní alebo dôkaz, resp. stanovisko nezúčastneného subjektu (znalec, svedok

a pod.)

Zásada kontradiktórnosti však podľa názoru ústavného súdu nemá absolútny

charakter, existujú aj výnimky z uvedeného pravidla, kde okolnosti prípadu alebo procesnej

situácie vylučujú uplatňovanie tejto zásady. V posudzovanom prípade ústavný súd dospel

k záveru, že okolnosti prípadu vylučujú možnosť, že došlo k porušenia základného práva

na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie z dôvodu porušenia zásady

kontradiktórnosti, pretože zo žiadneho ustanovenia

týkajúceho sa mimoriadneho dovolania nemožno vyvodiť povinnosť dovolacieho súdu dať

možnosť účastníkom konania vyjadriť sa k zamýšľanému odlišnému právnemu posúdeniu

veci pred samotným jeho rozhodnutím v situácii, keď je mimoriadne dovolanie založené

na nesprávnom právnom posúdení veci a sťažovateľ sa k nemu v rámci konania

o mimoriadnom dovolaní aj vyjadril. Sťažovateľom predostretá argumentácia o analogickom

aplikovaní povinnosti podľa v napadnutom konaní o mimoriadnom

dovolaní v okolnostiach prípadu nemá oporu v zákone v tom zmysle, že by sa vzťahovala aj

na konanie o mimoriadnom dovolaní, pretože nezohľadňuje povahu tohto mimoriadneho

opravného prostriedku, ani fakt, že ide len konkurujúci právny názor na už ustálený

skutkový stav, ktorý už bol predmetom dokazovania, a tým aj zároveň predmetom sporu

o jeho právne posúdenie, pričom vychádzajúc z odôvodnení rozsudkov okresného súdu

a krajského súdu je potrebné konštatovať, že nakoniec prijaté právne posúdenie veci bolo

v hre od samotného počiatku sporu. Sťažovateľ v konaní pred súdom prvého a druhého

stupňa predostrel svoje argumenty, teda zúčastnil sa sporu o tejto otázke a bol si vedomý

možnosti uplatnenia nakoniec prijatého právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti je

podstatný aj fakt, že nejde o rozhodnutie, ktorým sa vec definitívne konči, pretože ide

o kasačné uznesenie najvyššieho súdu. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že súdy budú viazané

právnym názorom vyjadreným v napadnutom uznesení, je potrebné dodať, že viazanosť súdu

právnym názorom súdu vyššieho stupňa nie je absolútna. Najvyšší súd vo svojom uznesení

sp. zn. z 8. februára 2012, uviedol, že „súd nižšieho stupňa nie je viazaný

právnym názorom dovolacieho súdu zaujatým v zrušujúcom rozhodnutí, keď po zrušení

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu prípadne aj súdu prvého stupňa sa skutkový

základ zmení natoľko, že je vylúčená aplikácia právneho názoru dovolacieho súdu na nový

skutkový základ“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 8. februára 2012).

10

Pre úplnosť je potrebné dodať, že sťažovateľ napádal porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa bez toho, aby konkrétne základné právo označil

(predmetný článok obsahuje viacero základných práv). Ústavný súd napriek

uvedenému vychádzajúc z obsahu jeho námietok konštatuje, že v zmysle jeho argumentácie

do úvahy prichádza len základné právo, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom. V okolnostiach posudzovanej veci najvyšší súd však žiadne dokazovanie

nevykonal, preto ústavný súd konštatuje, že táto námietka sťažovateľa nie je v príčinnej

súvislosti so základným právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48

ods. 2 .

Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že najvyšší súd zjavne prekročil rozsah prieskumnej

činnosti, tak ako bol vymedzený v mimoriadnom dovolaní, s týmto názorom sťažovateľa sa

ústavný súd nestotožňuje, keďže generálny prokurátor v okolnostiach prípadu napadol

označené rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu z dôvodu, že spočívajú

na nesprávnom právnom posúdení veci a dôvody, na ktorých napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu stojí, tomu aj korešpondujú. Je potrebné zdôrazniť, že všeobecné súdy

v obdobných konaniach sú viazané skutkovým stavom, a nie jeho právnym posúdením,

preto ak najvyšší súd v rozsahu uvedeného mimoriadneho dovolacieho dôvodu v rámci

svojej prieskumnej činnosti dospel k záveru o nesprávnom právnom posúdení veci z iného

dôvodu, ako bol argumentovaný v mimoriadnom dovolaní, a považoval ho za zásadný

v tom smere, že táto vada mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nepochybil, ak

uplatnil svoju právomoc a označené rozhodnutia vo veci konajúcich súdov zrušil.

Vychádzajúc z týchto záverov a uplatnených námietok sťažovateľa nemožno súhlasiť

s jeho tvrdeniami, že najvyšší súd prekročil svoju právomoc z dôvodov ním uvádzaných, že

došlo k porušeniu princípu kontradiktórnosti, že postupom najvyššieho súdu mu bola odňatá

možnosť konať a že odôvodnenie napadnutého uznesenia je arbitrárne, resp. že došlo

k arbitrárnemu výkladu aplikovaných právnych predpisov. Najvyšší súd podľa názoru

ústavného súdu ústavne súladným spôsobom aplikoval a primerane interpretoval na vec

vzťahujúce sa ustanovenia právnych predpisov, odôvodnenie napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu presvedčivé a zrozumiteľné a tvorí

dostatočný základ pre jeho výroky, preto ústavný súd dospel k záveru, že túto námietku

sťažovateľa je potrebné považovať za neopodstatnenú.

Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je

dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní

(, resp. ), preto sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal

porušenie svojho základného práva podľa a a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu považujúc ho za arbitrárne a porušujúce jeho označené práva, odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. Sťažovateľ tiež namietal, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo aj

k neopravenému zásahu do jeho práva vlastniť majetok podľa a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré odôvodnil nezákonnou

interpretáciou a aplikáciou právnych noriem zasahujúcou do jeho označených práv

majetkovej povahy

Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu napadnutým uznesením

najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd

zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno

procesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade by ústavný súd

bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany

12

ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by takým

postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale

bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril

skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne

normy (obdobne napr. , ).

Keďže ústavný súd nezistil porušenie napadnutých ústavnoprocesných princípov

vyplývajúcich z až napadnutým uznesením najvyššieho súdu a sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej

časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným

dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno právneho

charakteru a ústavno procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015