Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 430/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom

Jakubčíkom, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2

ods. 2 , základných práv podľa a

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 14. decembra 2012 a postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 30. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorú na výzvu

ústavného súdu doplnil prostredníctvom splnomocneného advokáta JUDr. Stanislava

Jakubčíka, Kutlíkova 17, Bratislava, podaním doručeným 14. mája 2015. Sťažovateľ

namieta porušenie a (ďalej len

„ústava“), svojho základného práva na súdnu ochranu podľa ,

na zákonného sudcu a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 14. decembra 2012 a postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 30. októbra 2014.

V sťažnosti sa uvádza: „V roku 2004 došlo k útoku na osobu sťažovateľa a jeho

rodinu, ktorý bol policajnými orgánmi vyhodnotený ako dopravná nehoda.“ Sťažovateľ bol

rozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Okresného dopravného inšpektorátu

Bratislava II (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) č. k. ORP 1277/OBCP 2004 V II

z 13. decembra 2004 v spojení s rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného zboru

v Bratislave, Krajského dopravného inšpektorátu (ďalej len „krajské riaditeľstvo“)

č. k. KRP P 32/DI SK 2005 z 28. februára 2005 uznaný za vinného zo spáchania

priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. l)

o priestupkoch v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“).

Proti rozhodnutiu krajského riaditeľstva bol prokurátorom podaný protest. Sťažovateľ

podal 17. januára 2007 návrh na obnovu správneho konania, ktorým predložil ako nový

dôkaz, ktorý nemohol v predchádzajúcom konaní uplatniť, stanovisko Ústavu súdneho

inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline (ďalej len „ústav súdneho inžinierstva“) z 20.

novembra 2006 k priebehu dopravnej nehody vypracované na jeho žiadosť. Krajské

riaditeľstvo návrh na obnovu konania zamietlo rozhodnutím č. k. KRP P 39/DI SK 2007

zo 16. marca 2007. O odvolaní sťažovateľa rozhodlo Prezídium Policajného zboru, odbor

dopravnej polície (ďalej len „prezídium“) rozhodnutím č. k. PPZ 403 3/ODP 2007

zo 14. júna 2007 tak, že odvolanie zamietlo a napadnuté rozhodnutie potvrdilo.

2

Sťažovateľ sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia prezídia podaním žaloby

podľa a nasl. v znení neskorších

predpisov. Krajský súd rozsudkom č. k. z 11. marca 2009 rozhodnutie

prezídia zrušil podľa a vrátil vec

žalovanému na ďalšie konanie. Prezídium následne opäť rozhodlo o odvolaní rozhodnutím

č. k. PPZ 165 11/ODP 2009 z 31. júla 2009 tak, že odvolanie zamietlo a rozhodnutie

krajského riaditeľstva o zamietnutí návrhu na obnovu konania potvrdilo. Sťažovateľ

podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu, ktorú krajský súd rozsudkom č. k. 38

zo 14. decembra 2012 zamietol. Najvyšší súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak,

že rozsudkom sp. zn. z 30. októbra 2014 napadnutý rozsudok potvrdil.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalovaný odstránil krajským súdom vytýkané

nedostatky rozhodnutia, zaoberal sa všetkými žalobnými námietkami a dospel k správnemu

názoru, že rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona, práv a chránených

záujmov, a svoj právny záver náležitým spôsobom odôvodnil.

Sťažovateľ namieta, že „správne orgány a súdy... nepostupovali v intenciách

rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave č. k. zo dňa 11. 03. 2009,

nevyhodnotili celistvosť a dôkaznú silu sťažovateľom predloženého stanoviska Žilinskej

univerzity v Žiline, Ústav súdneho inžinierstva... zo dňa 20. 11. 2006 a jeho záver

neposúdili s dôkazmi o ktoré sa opierajú predchádzajúce rozhodnutia o priestupku

sťažovateľa.“.

Podľa tvrdenia sťažovateľa z predloženého posudku ústavu súdneho inžinierstva

vyplýva, že výpoveď druhého účastníka dopravnej nehody, svedka , ktorá bola

podkladom na vydanie rozhodnutia v správnom konaní, nebola pravdivá. Sťažovateľ

tiež poukazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 11. marca 2009, z ktorého

vyplýva, že za nezákonné a nepreskúmateľné považoval obidve rozhodnutia správnych

orgánov, hoci zrušil len rozhodnutie krajského riaditeľstva. Najvyšší súd však „nepovažoval

za relevantné ani ďalšie námietky sťažovateľa (žalobcu), ktoré uviedol už v žalobe a to,

že mu správny orgán zatajoval konanie, ako aj to, že svojvoľne nebral do úvahy stanovisko

ústavu. A teda týmito námietkami sťažovateľa sa vôbec nezaoberal.

Sťažovateľ namieta porušenie jeho základných práv garantovaných mu

z dôvodu, že Najvyšší súd SR, Krajský súd v Bratislave, ako aj správne orgány vo veci

konajúce sa nevysporiadali dostatočne so všetkými námietkami sťažovateľa a nesprávne

posúdili zákonnosť sťažovateľom napadnutého rozhodnutia... Od podania návrhu na obnovu

konania zo dňa 17. 01. 2007 nebolo o tomto návrhu rozhodnuté zákonným spôsobom

a správne orgány ako aj súdy sa nevysporiadali riadnym spôsobom so všetkými

skutočnosťami a dôkazmi relevantnými pre rozhodnutie o návrhu na obnovu konania ako

aj pre rozhodnutie vo veci samej.“.

Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie

a nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1,

SR a prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd bolo porušené postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod

sp. zn. a rozhodnutím a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Základné právo sťažovateľa na právnu istotu ako súčasť právneho štátu v zmysle čl. 1

ods. 1, SR bolo porušené postupom Najvyššieho súdu SR v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Bratislave vedenom

pod sp. zn. .

Ústavný súd zrušuje Rozsudok najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 10. 2014,

sp. zn.: a Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 12. 2012,

č. k.: a zároveň vracia vec na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ žiada aj o priznanie finančného zadosťučinenia 2 000 € a náhrady trov

právneho zastúpenia.

II.

4

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis a v ňom citovaná

ďalšia judikatúra).

1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu

č. k. zo 14. decembra 2012 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z citovaného vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej

osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody,

porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných

a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. ).

Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha

právomoc ústavnému súdu zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody

za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis

mutandis ). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana

je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba

k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých

sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho

základného práva alebo slobody ().

Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie, o čom bol sťažovateľ riadne

poučený a túto možnosť využil. Vzhľadom na to, že príslušným súdom na poskytnutie

ochrany základným právam sťažovateľa bol na podklade jeho odvolania najvyšší súd,

ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa pre

nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. októbra 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

6

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa

sťažovateľ neuviedol v sťažnosti žiadnu argumentáciu, a to napriek

tomu, že ústavný súd ho na tento nedostatok v jeho sťažnosti v čase, keď nebol v konaní

riadne zastúpený, upozornil. Argumentáciu v tejto časti nedoplnil ani prostredníctvom

zvoleného advokáta, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ odôvodňuje

všeobecnou námietkou, že rozsudok najvyššieho súdu nie je dostatočne odôvodnený

vo vzťahu ku všetkým jeho námietkam, konkrétne poukazuje len na námietku

nevysporiadania sa s predloženým stanoviskom ústavu súdneho inžinierstva v kontexte

s ostatnými dôkazmi, ktoré boli podkladom na vydanie rozhodnutia v správnom konaní.

V nadväznosti na to namieta, že o jeho návrhu na obnovu konania nebolo rozhodnuté

v súlade so zákonom. Porušenie iných ústavnoprocesných princípov spravodlivého súdneho

konania sťažovateľ nenamieta.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim

o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je

oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu

vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (m. m. , , ,

, ).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Obdobne postupuje aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že špecifická odpoveď sa v odôvodnení rozhodnutia vyžaduje len na argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A,

č. 303 A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B;

Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

8

Sťažovateľ sa v napadnutom konaní domáhal obnovy konania podľa zákona

č. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, ktorý

upravuje podmienky obnovy konania v § 62.

Podľa § 62 ods. 1 správneho poriadku konanie pred správnym orgánom ukončené

rozhodnutím, ktoré je právoplatné, sa na návrh účastníka konania obnoví, ak

a) vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv

na rozhodnutie a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania;

b) rozhodnutie záviselo od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán

rozhodol inak;

c) nesprávnym postupom správneho orgánu sa účastníkovi konania odňala možnosť

zúčastniť sa na konaní, ak to mohlo mať podstatný vplyv na rozhodnutie a ak sa náprava

nemohla urobiť v odvolacom konaní;

d) rozhodnutie vydal vylúčený orgán (§ 9 a 13), ak to mohlo mať podstatný vplyv

na rozhodnutie a ak sa náprava nemohla urobiť v odvolacom konaní;

e) rozhodnutie sa opiera o dôkazy, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, alebo

rozhodnutie sa dosiahlo trestným činom.

Podľa § 62 ods. 2 správneho poriadku správny orgán nariadi obnovu konania

z dôvodov uvedených v odseku 1, ak je na preskúmaní rozhodnutia všeobecný záujem.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uvádza:

„Odvolací súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že záväzným je v zmysle § 159

ods. 2 výrok rozsudku a v predmetnej veci krajský súd v pôvodnom rozhodnutí č. k.

2 66 zo dňa 11. marca 2009 zrušil z dôvodu podľa

len rozhodnutie žalovaného č. p. PPZ 403 3/ODP 2007 zo dňa 14. júna 2007, nie aj

rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa. V predmetnej veci bolo teda zrušené

rozhodnutie žalovaného vydané v odvolacom konaní a vec mu bola vrátená na ďalšie

konanie s tým, že krajský súd uložil žalovanému, s čím sa má v novom konaní a rozhodnutí

zaoberať a aké nedostatky má odstrániť. Konkrétne krajský súd videl nedostatok

rozhodnutia žalovaného v tom, že žalovaný sa vysporiadal len s časťou návrhu na obnovu

konania podľa § 62 ods. 1 písm. a/ správneho poriadku (s čím sa v úplnom rozsahu krajský

súd s dôvodmi žalovaného stotožnil), avšak žalovaný sa nevysporiadal náležitým spôsobom

s dôvodom pre obnovu konania podľa § 62 ods. 1 písm. e/ správneho poriadku, nakoľko

žalovaný túto časť úplne ponechal bez povšimnutia. V tejto časti napadnuté rozhodnutie

žalovaného krajský súd považoval za nepreskúmateľné pre absenciu dôvodov a preto

rozhodnutie odboru polície Prezídia Policajného zboru č. p.: PPZ 403 3/ODP 2007 zo dňa

14. marca 2007 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Správne konanie sa teda po vydaní zrušujúceho rozsudku dostalo opätovne do štádia,

kedy bolo vydané prvostupňové správne rozhodnutie a proti nemu bolo podané odvolanie,

o ktorom mal rozhodnúť žalovaný, tentokrát však v intenciách vyššie uvedeného rozsudku

krajského súdu. Žalovaný ako orgán odvolací v zmysle § 58 ods. 1 správneho poriadku

postupoval v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami, ako aj v intenciách

zrušujúceho rozsudku krajského súdu, keď znovu preskúmal napadnuté rozhodnutie prvého

stupňa, odstránil krajským súdom vytýkané nedostatky zamerajúc sa na dôvod obnovy

konania v zmysle § 62 ods. 1 písm. e/ správneho poriadku a následne odvolanie žalobcu

zamietol a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil.

Odvolací súd v súvislosti s námietkou žalobcu, že pre postup žalovaného nebola

splnená podmienka nevyhnutnosti, dáva do pozornosti znenie ustanovenia § 59 ods. 1

správneho poriadku tak, ako je citované vyššie. Výkladom tohto ustanovenia možno dospieť

len k tomu názoru, že po podaní odvolania je odvolací správny orgán povinný preskúmať

napadnuté rozhodnutie a pokiaľ je to nevyhnutné, je povinný doterajšie konanie − teda

konanie na prvostupňovom správnom orgáne − doplniť a zistené nedostatky odstrániť.

Nakoľko v danej veci bolo nevyhnutné odstrániť zistené nedostatky, tak ako to uložil

žalovanému krajský súd, žalovaný tak urobil (preskúmal, či predložené podklady

neodôvodňovali povolenie obnovy konania z dôvodu podľa § 62 ods. 1 písm. e/ správneho

poriadku), svojou argumentáciu doplnil, čím odstránil nedostatok doterajšieho konania

a následne postupom podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku prvostupňové rozhodnutie

potvrdil.

10

Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval za relevantné ani ďalšie námietky

žalobcu (ktoré uvádzal už v žalobe) a to, že mu správny orgán zatajoval konanie, ako aj to,

že svojvoľne nebral do úvahy stanovisko ústavu.

Žalobca totiž nijako nešpecifikoval, ako dospel k záveru, že mu žalovaný konanie

zatajoval. Žalobcovi nebolo znemožnené nahliadnuť do spisového materiálu (toto právo

žalobca nevyužil), s dôkazmi, podľa ktorých žalovaný rozhodoval, bol žalobca oboznámený,

jeho procesné práva mu neboli odňaté. Preto uvedenú námietku odvolací súd vyhodnotil

ako absolútne nepodloženú.

Ako je to zrejmé z preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, stanovisko ústavu

správny orgán jednoznačne do úvahy bral; žalovaný vyčerpávajúcim spôsobom

argumentoval, prečo so závermi stanoviska nesúhlasil a prečo zotrval na svojom pôvodnom

závere. Žalovaný v súvislosti so stanoviskom uviedol, že z neho, o. i. vyplynulo i to, že

na mieste dopravnej nehody neboli zaznamenané žiadne stopy a vozidlá ani nezostali

v konečných polohách a preto nebolo možné presne vypočítať rýchlosť a je ju možné určiť

iba v technicky prijateľnom rozpätí. Žalovaný spochybnil jednoznačné tvrdenie uvedené

v stanovisku, že vodič musel náraz pocítiť, a to tým, že vozidlo vodiča bolo

podstatne väčšie ako žalobcovo a sám žalobca opísal náraz len ako jemný a mäkký, pričom

stanovisko neuvádzalo, do akej miery mohli vodiči pri mechanizme zrážky vnímať vzájomný

kontakt vozidiel s ohľadom na ich rozmery a hmotnosť, navyše vodič po zastavení

žalobcom spolupracoval a pomohol privolať aj hliadku PZ. Stanovisko žalovaný ďalej

spochybňoval poukazujúc na nesprávny popis poškodených častí vozidiel, taktiež

na nesprávne znázornenie poškodenia vozidla žalobcu (namiesto poškodenej ľavej zadnej

časti vozidla Volvo uviedol poškodenie pravej zadnej časti).

Ku skutočnostiam uvádzaným žalobcom k osobe vodiča (že spolupracuje

s osobou z kriminálneho podsvetia, že z miesta nehody ušiel a že ide o osobu

spolupracujúcu so SIS) odvolací súd uvádza, že tieto okolnosti nesúvisia s predmetom

konania, žalobca ich navyše ničím nepodložil a vodič síce po náraze nezastavil,

no po zastavení žalobcom a informovaní, že došlo k stretu vozidiel, na mieste zostal,

pomáhal zastaviť hliadku PZ a následne s ňou spolupracoval (čo aj podľa názoru

odvolacieho súdu nasvedčuje tomu, že náraz zrejme nepocítil).

Žalovaný teda aj podľa názoru odvolacieho súdu odstránil nedostatky vytýkané

rozsudkom krajského súdu, zameral sa na preskúmanie existencie dôvodov obnovy konania

podľa § 62 ods. 1 písm. e/ správneho poriadku v intenciách zrušujúceho rozsudku krajského

súdu, pričom dospel k záveru, že neboli splnené podmienky pre obnovu priestupkového

konania, nakoľko ani predloženým stanoviskom nebolo bez pochýb preukázané, že by

rozhodnutie vydané v priestupkovom konaní bolo vydané na základe nepravdivých dôkazov.

Odvolací súd dospel k záveru, že nemožno nič vyčítať krajskému súdu, ktorý

sa podrobne zaoberal všetkými žalobnými námietkami a dospel k správnemu názoru,

že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona, práv

a chránených záujmov žalobcu, pričom svoj právny záver, s ktorým sa odvolací súd

stotožnil, aj náležitým spôsobom odôvodnil.

Žalobca neuviedol v odvolaní žiadne iné skutočnosti, ktoré by záver o zákonnosti

rozhodnutí a postupov správnych orgánov a krajského súdu vyvrátili, jeho odvolacie

námietky, ktoré boli v podstate totožné s námietkami žalobnými, neboli spôsobilé

spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a preto s poukazom na uvedené Najvyšší

súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2

potvrdil.“

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

sa podrobne zaoberal všetkými odvolacími námietkami sťažovateľa. Poukázal na právny

názor krajského súdu, ku ktorému dospel pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia

žalovaného (krajského riaditeľstva) v časti týkajúcej sa hodnotenia sťažovateľom

predloženého stanoviska ústavu súdneho inžinierstva ako podkladu odôvodňujúceho obnovu

konania podľa § 62 ods. 1 písm. a) a e) správneho poriadku, pričom posudzoval, či krajský

súd vzal do úvahy všetky sťažovateľom vytýkané nedostatky postupu a rozhodnutia

správneho orgánu. Najvyšší súd dospel k rovnakému záveru ako krajský súd, a to,

že predložené stanovisko svojím obsahom nie je spôsobilé spochybniť skutkové závery,

ku ktorým dospel správny orgán druhého stupňa, ktorý tieto aj podrobne vyhodnotil,

a to v kontexte ostatných v správnom konaní vykonaných dôkazov. Ústavný súd

považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu za logické, vnútorne

12

nerozporné, vyčerpávajúco reagujúce na všetky námietky sťažovateľa vrátane nijako

nekonkretizovaného tvrdenia sťažovateľa, že žalobca mu konanie „zatajoval“. Najvyšší súd

reagoval aj na námietku nesprávneho postupu krajského riaditeľstva po zrušení jeho

rozhodnutia rozsudkom krajského súdu z 11. marca 2009, keď sťažovateľ namietal,

že žalovaný správny orgán (krajské riaditeľstvo) potvrdil v odvolacom konaní nezákonné

rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa (nezákonnosť a nepreskúmateľnosť ktorého

konštatoval krajský súd v odôvodnení rozsudku z 11. marca 2009). Najvyšší súd v tejto časti

sťažovateľovi podrobne a zrozumiteľne objasnil zásady prieskumu rozhodnutí v správnom

konaní. Ústavný súd preto nepovažuje napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ani

za arbitrárny, ani za zjavne neodôvodnený, teda taký, ktorý by svojimi účinkami zasahoval

do základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

dohovoru.

Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví svoj

právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní

(). Neprevzatie právneho názoru sťažovateľa, čoho dôsledkom je neúspešnosť

jeho návrhu v súdnom konaní, nie je dôvodom pre namietanie porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva podľa dohovoru.

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu a obsahom základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ich

porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, sťažnosť v tejto časti po jej

predbežnom prerokovaní odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na tento záver už ústavný súd nemal dôvod zaoberať sa osobitne

namietaným porušením a , keďže tieto ustanovenia môžu byť

porušené iba za predpokladu, že ústavný súd vysloví porušenie niektorého základného práva

alebo slobody podľa druhej hlavy , resp. podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy

(napr. m. m. ).

V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu už nebol dôvod zaoberať

sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015

14