Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 430/2015
PDF · 456.62 KB
No categories available
II. ÚS 430/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom
Jakubčíkom, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 S 91/2010 a jeho rozsudkom zo 14. decembra 2012 a postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžd 13/2013 a jeho rozsudkom
z 30. októbra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorú na výzvu
ústavného súdu doplnil prostredníctvom splnomocneného advokáta JUDr. Stanislava
Jakubčíka, Kutlíkova 17, Bratislava, podaním doručeným 14. mája 2015. Sťažovateľ
namieta porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
na zákonného sudcu čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 S 91/2010 a jeho rozsudkom zo 14. decembra 2012 a postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Sžd 13/2013 a jeho rozsudkom z 30. októbra 2014.
V sťažnosti sa uvádza: „V roku 2004 došlo k útoku na osobu sťažovateľa a jeho
rodinu, ktorý bol policajnými orgánmi vyhodnotený ako dopravná nehoda.“ Sťažovateľ bol
rozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Okresného dopravného inšpektorátu
Bratislava II (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) č. k. ORP 1277/OBCP 2004 V II
z 13. decembra 2004 v spojení s rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného zboru
v Bratislave, Krajského dopravného inšpektorátu (ďalej len „krajské riaditeľstvo“)
č. k. KRP P 32/DI SK 2005 z 28. februára 2005 uznaný za vinného zo spáchania
priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. l)
zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“).
Proti rozhodnutiu krajského riaditeľstva bol prokurátorom podaný protest. Sťažovateľ
podal 17. januára 2007 návrh na obnovu správneho konania, ktorým predložil ako nový
dôkaz, ktorý nemohol v predchádzajúcom konaní uplatniť, stanovisko Ústavu súdneho
inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline (ďalej len „ústav súdneho inžinierstva“) z 20.
novembra 2006 k priebehu dopravnej nehody vypracované na jeho žiadosť. Krajské
riaditeľstvo návrh na obnovu konania zamietlo rozhodnutím č. k. KRP P 39/DI SK 2007
zo 16. marca 2007. O odvolaní sťažovateľa rozhodlo Prezídium Policajného zboru, odbor
dopravnej polície (ďalej len „prezídium“) rozhodnutím č. k. PPZ 403 3/ODP 2007
zo 14. júna 2007 tak, že odvolanie zamietlo a napadnuté rozhodnutie potvrdilo.
2
Sťažovateľ sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia prezídia podaním žaloby
podľa § 247 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov. Krajský súd rozsudkom č. k. 2 S 205/2007 66 z 11. marca 2009 rozhodnutie
prezídia zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku a vrátil vec
žalovanému na ďalšie konanie. Prezídium následne opäť rozhodlo o odvolaní rozhodnutím
č. k. PPZ 165 11/ODP 2009 z 31. júla 2009 tak, že odvolanie zamietlo a rozhodnutie
krajského riaditeľstva o zamietnutí návrhu na obnovu konania potvrdilo. Sťažovateľ
podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu, ktorú krajský súd rozsudkom č. k. 4 S 91/2010 38
zo 14. decembra 2012 zamietol. Najvyšší súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak,
že rozsudkom sp. zn. 1 Sžd 13/2013 z 30. októbra 2014 napadnutý rozsudok potvrdil.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalovaný odstránil krajským súdom vytýkané
nedostatky rozhodnutia, zaoberal sa všetkými žalobnými námietkami a dospel k správnemu
názoru, že rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona, práv a chránených
záujmov, a svoj právny záver náležitým spôsobom odôvodnil.
Sťažovateľ namieta, že „správne orgány a súdy... nepostupovali v intenciách
rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 205/2007 66 zo dňa 11. 03. 2009,
nevyhodnotili celistvosť a dôkaznú silu sťažovateľom predloženého stanoviska Žilinskej
univerzity v Žiline, Ústav súdneho inžinierstva... zo dňa 20. 11. 2006 a jeho záver
neposúdili s dôkazmi o ktoré sa opierajú predchádzajúce rozhodnutia o priestupku
sťažovateľa.“.
Podľa tvrdenia sťažovateľa z predloženého posudku ústavu súdneho inžinierstva
vyplýva, že výpoveď druhého účastníka dopravnej nehody, svedka , ktorá bola
podkladom na vydanie rozhodnutia v správnom konaní, nebola pravdivá. Sťažovateľ
tiež poukazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 11. marca 2009, z ktorého
vyplýva, že za nezákonné a nepreskúmateľné považoval obidve rozhodnutia správnych
orgánov, hoci zrušil len rozhodnutie krajského riaditeľstva. Najvyšší súd však „nepovažoval
za relevantné ani ďalšie námietky sťažovateľa (žalobcu), ktoré uviedol už v žalobe a to,
že mu správny orgán zatajoval konanie, ako aj to, že svojvoľne nebral do úvahy stanovisko
ústavu. A teda týmito námietkami sťažovateľa sa vôbec nezaoberal.
Sťažovateľ namieta porušenie jeho základných práv garantovaných mu ústavou
z dôvodu, že Najvyšší súd SR, Krajský súd v Bratislave, ako aj správne orgány vo veci
konajúce sa nevysporiadali dostatočne so všetkými námietkami sťažovateľa a nesprávne
posúdili zákonnosť sťažovateľom napadnutého rozhodnutia... Od podania návrhu na obnovu
konania zo dňa 17. 01. 2007 nebolo o tomto návrhu rozhodnuté zákonným spôsobom
a správne orgány ako aj súdy sa nevysporiadali riadnym spôsobom so všetkými
skutočnosťami a dôkazmi relevantnými pre rozhodnutie o návrhu na obnovu konania ako
aj pre rozhodnutie vo veci samej.“.
Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie
a nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1,
čl. 48 ods. 1 ústavy SR a čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd bolo porušené postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Sžd/13/2013 a rozhodnutím a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 S 91/2010.
Základné právo sťažovateľa na právnu istotu ako súčasť právneho štátu v zmysle čl. 1
ods. 1, čl. 2 ods. 2 ústavy SR bolo porušené postupom Najvyššieho súdu SR v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Sžd/13/2013 a postupom Krajského súdu v Bratislave vedenom
pod sp. zn. 4 S 91/2010.
Ústavný súd zrušuje Rozsudok najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 10. 2014,
sp. zn.: 1 Sžd/13/2013 a Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 12. 2012,
č. k.: 4 S 91/2010 38 a zároveň vracia vec na ďalšie konanie.“
Sťažovateľ žiada aj o priznanie finančného zadosťučinenia 2 000 € a náhrady trov
právneho zastúpenia.
II.
4
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná
ďalšia judikatúra).
1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu
č. k. 4 S 91/2010 38 zo 14. decembra 2012 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach
týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej
osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody,
porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných
a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).
Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha
právomoc ústavnému súdu zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody
za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis
mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana
je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba
k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých
sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho
základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).
Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie, o čom bol sťažovateľ riadne
poučený a túto možnosť využil. Vzhľadom na to, že príslušným súdom na poskytnutie
ochrany základným právam sťažovateľa bol na podklade jeho odvolania najvyšší súd,
ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre
nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Sžd 13/2013 z 30. októbra 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
6
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 ústavy sťažovateľ neuviedol v sťažnosti žiadnu argumentáciu, a to napriek
tomu, že ústavný súd ho na tento nedostatok v jeho sťažnosti v čase, keď nebol v konaní
riadne zastúpený, upozornil. Argumentáciu v tejto časti nedoplnil ani prostredníctvom
zvoleného advokáta, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí.
Porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ odôvodňuje
všeobecnou námietkou, že rozsudok najvyššieho súdu nie je dostatočne odôvodnený
vo vzťahu ku všetkým jeho námietkam, konkrétne poukazuje len na námietku
nevysporiadania sa s predloženým stanoviskom ústavu súdneho inžinierstva v kontexte
s ostatnými dôkazmi, ktoré boli podkladom na vydanie rozhodnutia v správnom konaní.
V nadväznosti na to namieta, že o jeho návrhu na obnovu konania nebolo rozhodnuté
v súlade so zákonom. Porušenie iných ústavnoprocesných princípov spravodlivého súdneho
konania sťažovateľ nenamieta.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim
o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je
oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu
vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Obdobne postupuje aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že špecifická odpoveď sa v odôvodnení rozhodnutia vyžaduje len na argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A,
č. 303 A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B;
Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
8
Sťažovateľ sa v napadnutom konaní domáhal obnovy konania podľa zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, ktorý
upravuje podmienky obnovy konania v § 62.
Podľa § 62 ods. 1 správneho poriadku konanie pred správnym orgánom ukončené
rozhodnutím, ktoré je právoplatné, sa na návrh účastníka konania obnoví, ak
a) vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv
na rozhodnutie a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania;
b) rozhodnutie záviselo od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán
rozhodol inak;
c) nesprávnym postupom správneho orgánu sa účastníkovi konania odňala možnosť
zúčastniť sa na konaní, ak to mohlo mať podstatný vplyv na rozhodnutie a ak sa náprava
nemohla urobiť v odvolacom konaní;
d) rozhodnutie vydal vylúčený orgán (§ 9 a 13), ak to mohlo mať podstatný vplyv
na rozhodnutie a ak sa náprava nemohla urobiť v odvolacom konaní;
e) rozhodnutie sa opiera o dôkazy, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, alebo
rozhodnutie sa dosiahlo trestným činom.
Podľa § 62 ods. 2 správneho poriadku správny orgán nariadi obnovu konania
z dôvodov uvedených v odseku 1, ak je na preskúmaní rozhodnutia všeobecný záujem.
Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uvádza:
„Odvolací súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že záväzným je v zmysle § 159
ods. 2 O. s. p. výrok rozsudku a v predmetnej veci krajský súd v pôvodnom rozhodnutí č. k.
2 S/205/07 66 zo dňa 11. marca 2009 zrušil z dôvodu podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O. s. p.
len rozhodnutie žalovaného č. p. PPZ 403 3/ODP 2007 zo dňa 14. júna 2007, nie aj
rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa. V predmetnej veci bolo teda zrušené
rozhodnutie žalovaného vydané v odvolacom konaní a vec mu bola vrátená na ďalšie
konanie s tým, že krajský súd uložil žalovanému, s čím sa má v novom konaní a rozhodnutí
zaoberať a aké nedostatky má odstrániť. Konkrétne krajský súd videl nedostatok
rozhodnutia žalovaného v tom, že žalovaný sa vysporiadal len s časťou návrhu na obnovu
konania podľa § 62 ods. 1 písm. a/ správneho poriadku (s čím sa v úplnom rozsahu krajský
súd s dôvodmi žalovaného stotožnil), avšak žalovaný sa nevysporiadal náležitým spôsobom
s dôvodom pre obnovu konania podľa § 62 ods. 1 písm. e/ správneho poriadku, nakoľko
žalovaný túto časť úplne ponechal bez povšimnutia. V tejto časti napadnuté rozhodnutie
žalovaného krajský súd považoval za nepreskúmateľné pre absenciu dôvodov a preto
rozhodnutie odboru polície Prezídia Policajného zboru č. p.: PPZ 403 3/ODP 2007 zo dňa
14. marca 2007 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Správne konanie sa teda po vydaní zrušujúceho rozsudku dostalo opätovne do štádia,
kedy bolo vydané prvostupňové správne rozhodnutie a proti nemu bolo podané odvolanie,
o ktorom mal rozhodnúť žalovaný, tentokrát však v intenciách vyššie uvedeného rozsudku
krajského súdu. Žalovaný ako orgán odvolací v zmysle § 58 ods. 1 správneho poriadku
postupoval v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami, ako aj v intenciách
zrušujúceho rozsudku krajského súdu, keď znovu preskúmal napadnuté rozhodnutie prvého
stupňa, odstránil krajským súdom vytýkané nedostatky zamerajúc sa na dôvod obnovy
konania v zmysle § 62 ods. 1 písm. e/ správneho poriadku a následne odvolanie žalobcu
zamietol a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil.
Odvolací súd v súvislosti s námietkou žalobcu, že pre postup žalovaného nebola
splnená podmienka nevyhnutnosti, dáva do pozornosti znenie ustanovenia § 59 ods. 1
správneho poriadku tak, ako je citované vyššie. Výkladom tohto ustanovenia možno dospieť
len k tomu názoru, že po podaní odvolania je odvolací správny orgán povinný preskúmať
napadnuté rozhodnutie a pokiaľ je to nevyhnutné, je povinný doterajšie konanie − teda
konanie na prvostupňovom správnom orgáne − doplniť a zistené nedostatky odstrániť.
Nakoľko v danej veci bolo nevyhnutné odstrániť zistené nedostatky, tak ako to uložil
žalovanému krajský súd, žalovaný tak urobil (preskúmal, či predložené podklady
neodôvodňovali povolenie obnovy konania z dôvodu podľa § 62 ods. 1 písm. e/ správneho
poriadku), svojou argumentáciu doplnil, čím odstránil nedostatok doterajšieho konania
a následne postupom podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku prvostupňové rozhodnutie
potvrdil.
10
Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval za relevantné ani ďalšie námietky
žalobcu (ktoré uvádzal už v žalobe) a to, že mu správny orgán zatajoval konanie, ako aj to,
že svojvoľne nebral do úvahy stanovisko ústavu.
Žalobca totiž nijako nešpecifikoval, ako dospel k záveru, že mu žalovaný konanie
zatajoval. Žalobcovi nebolo znemožnené nahliadnuť do spisového materiálu (toto právo
žalobca nevyužil), s dôkazmi, podľa ktorých žalovaný rozhodoval, bol žalobca oboznámený,
jeho procesné práva mu neboli odňaté. Preto uvedenú námietku odvolací súd vyhodnotil
ako absolútne nepodloženú.
Ako je to zrejmé z preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, stanovisko ústavu
správny orgán jednoznačne do úvahy bral; žalovaný vyčerpávajúcim spôsobom
argumentoval, prečo so závermi stanoviska nesúhlasil a prečo zotrval na svojom pôvodnom
závere. Žalovaný v súvislosti so stanoviskom uviedol, že z neho, o. i. vyplynulo i to, že
na mieste dopravnej nehody neboli zaznamenané žiadne stopy a vozidlá ani nezostali
v konečných polohách a preto nebolo možné presne vypočítať rýchlosť a je ju možné určiť
iba v technicky prijateľnom rozpätí. Žalovaný spochybnil jednoznačné tvrdenie uvedené
v stanovisku, že vodič musel náraz pocítiť, a to tým, že vozidlo vodiča bolo
podstatne väčšie ako žalobcovo a sám žalobca opísal náraz len ako jemný a mäkký, pričom
stanovisko neuvádzalo, do akej miery mohli vodiči pri mechanizme zrážky vnímať vzájomný
kontakt vozidiel s ohľadom na ich rozmery a hmotnosť, navyše vodič po zastavení
žalobcom spolupracoval a pomohol privolať aj hliadku PZ. Stanovisko žalovaný ďalej
spochybňoval poukazujúc na nesprávny popis poškodených častí vozidiel, taktiež
na nesprávne znázornenie poškodenia vozidla žalobcu (namiesto poškodenej ľavej zadnej
časti vozidla Volvo uviedol poškodenie pravej zadnej časti).
Ku skutočnostiam uvádzaným žalobcom k osobe vodiča (že spolupracuje
s osobou z kriminálneho podsvetia, že z miesta nehody ušiel a že ide o osobu
spolupracujúcu so SIS) odvolací súd uvádza, že tieto okolnosti nesúvisia s predmetom
konania, žalobca ich navyše ničím nepodložil a vodič síce po náraze nezastavil,
no po zastavení žalobcom a informovaní, že došlo k stretu vozidiel, na mieste zostal,
pomáhal zastaviť hliadku PZ a následne s ňou spolupracoval (čo aj podľa názoru
odvolacieho súdu nasvedčuje tomu, že náraz zrejme nepocítil).
Žalovaný teda aj podľa názoru odvolacieho súdu odstránil nedostatky vytýkané
rozsudkom krajského súdu, zameral sa na preskúmanie existencie dôvodov obnovy konania
podľa § 62 ods. 1 písm. e/ správneho poriadku v intenciách zrušujúceho rozsudku krajského
súdu, pričom dospel k záveru, že neboli splnené podmienky pre obnovu priestupkového
konania, nakoľko ani predloženým stanoviskom nebolo bez pochýb preukázané, že by
rozhodnutie vydané v priestupkovom konaní bolo vydané na základe nepravdivých dôkazov.
Odvolací súd dospel k záveru, že nemožno nič vyčítať krajskému súdu, ktorý
sa podrobne zaoberal všetkými žalobnými námietkami a dospel k správnemu názoru,
že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona, práv
a chránených záujmov žalobcu, pričom svoj právny záver, s ktorým sa odvolací súd
stotožnil, aj náležitým spôsobom odôvodnil.
Žalobca neuviedol v odvolaní žiadne iné skutočnosti, ktoré by záver o zákonnosti
rozhodnutí a postupov správnych orgánov a krajského súdu vyvrátili, jeho odvolacie
námietky, ktoré boli v podstate totožné s námietkami žalobnými, neboli spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a preto s poukazom na uvedené Najvyšší
súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2
O. s. p. potvrdil.“
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd
sa podrobne zaoberal všetkými odvolacími námietkami sťažovateľa. Poukázal na právny
názor krajského súdu, ku ktorému dospel pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia
žalovaného (krajského riaditeľstva) v časti týkajúcej sa hodnotenia sťažovateľom
predloženého stanoviska ústavu súdneho inžinierstva ako podkladu odôvodňujúceho obnovu
konania podľa § 62 ods. 1 písm. a) a e) správneho poriadku, pričom posudzoval, či krajský
súd vzal do úvahy všetky sťažovateľom vytýkané nedostatky postupu a rozhodnutia
správneho orgánu. Najvyšší súd dospel k rovnakému záveru ako krajský súd, a to,
že predložené stanovisko svojím obsahom nie je spôsobilé spochybniť skutkové závery,
ku ktorým dospel správny orgán druhého stupňa, ktorý tieto aj podrobne vyhodnotil,
a to v kontexte ostatných v správnom konaní vykonaných dôkazov. Ústavný súd
považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu za logické, vnútorne
12
nerozporné, vyčerpávajúco reagujúce na všetky námietky sťažovateľa vrátane nijako
nekonkretizovaného tvrdenia sťažovateľa, že žalobca mu konanie „zatajoval“. Najvyšší súd
reagoval aj na námietku nesprávneho postupu krajského riaditeľstva po zrušení jeho
rozhodnutia rozsudkom krajského súdu z 11. marca 2009, keď sťažovateľ namietal,
že žalovaný správny orgán (krajské riaditeľstvo) potvrdil v odvolacom konaní nezákonné
rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa (nezákonnosť a nepreskúmateľnosť ktorého
konštatoval krajský súd v odôvodnení rozsudku z 11. marca 2009). Najvyšší súd v tejto časti
sťažovateľovi podrobne a zrozumiteľne objasnil zásady prieskumu rozhodnutí v správnom
konaní. Ústavný súd preto nepovažuje napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ani
za arbitrárny, ani za zjavne neodôvodnený, teda taký, ktorý by svojimi účinkami zasahoval
do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví svoj
právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní
(II. ÚS 77/06). Neprevzatie právneho názoru sťažovateľa, čoho dôsledkom je neúspešnosť
jeho návrhu v súdnom konaní, nie je dôvodom pre namietanie porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu a obsahom základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ich
porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, sťažnosť v tejto časti po jej
predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na tento záver už ústavný súd nemal dôvod zaoberať sa osobitne
namietaným porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, keďže tieto ustanovenia môžu byť
porušené iba za predpokladu, že ústavný súd vysloví porušenie niektorého základného práva
alebo slobody podľa druhej hlavy ústavy, resp. podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy
(napr. m. m. IV. ÚS 247/05).
V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu už nebol dôvod zaoberať
sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2015
14