Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 443/2015
PDF · 448.99 KB
No categories available
II. ÚS 443/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,
PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené
pod sp. zn. Rvp 15733/2014 až sp. zn. Rvp 15758/2014 vo veci namietaného porušenia jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 70/2014 zo 17. septembra 2014
(Rvp 15733/2014 – Rvp 15738/2014), sp. zn. 1 Cdo 89/2014 z 11. septembra 2014
(Rvp 15739/2014), sp. zn. 5 Cdo 220/2014 z 24. septembra 2014 (Rvp 15740/2014),
sp. zn. 4 Cdo 300/2014 z 23. septembra 2014 (Rvp 15741/2014), sp. zn. 3 Cdo 85/2014
z 23. septembra 2014 (Rvp 15742/2014), sp. zn. 1 Cdo 122/2014 z 29. septembra 2014
(Rvp 15743/2014, Rvp 15744/2014), sp. zn. 2 Cdo 310/2013 z 29. mája 2014
(Rvp 15745/2014), sp. zn. 4 Cdo 176/2014 z 23. júla 2014 (Rvp 15746/2014),
sp. zn. 2 Cdo 206/2013 z 29. mája (Rvp 15747/2014), sp. zn. 4 Cdo 237/2014
z 23. septembra 2014 (Rvp 15748/2014), sp. zn. 4 Cdo 311/2013 z 25. júna 2013
(Rvp 15749/2014), sp. zn. 2 Cdo 272/2013 z 28. augusta 2014 (Rvp 15750/2014),
sp. zn. 7 Cdo 350/2014 z 30. septembra 2014 (Rvp 15751/2014), sp. zn. 2 Cdo 258/2013
z 28. augusta 2014 (Rvp 15752/2014), sp. zn. 2 Cdo 262/2013 z 28. augusta 2014
(Rvp 15753/2014), sp. zn. 3 Cdo 122/2014 z 23. septembra 2014 (Rvp 15754/2014),
sp. zn. 3 Cdo 120/2014 z 23. septembra 2014 (Rvp 15755/2014) a sp. zn. 5 Cdo 120/2014
zo 17. septembra 2014 (Rvp 15756/2014, Rvp 15757/2014, Rvp 15758/2014) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 15733/2014 až sp. zn. Rvp 15758/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. Rvp 15733/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. novembra
2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uvedenými
v záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkyne
v konaniach vedených Okresným súdom Zvolen, Okresným súdom Bratislava II, Okresným
súdom Bratislava V, Okresným súdom Malacky, Okresným súdom Pezinok (ďalej len
„okresné súdy“), predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných
súdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu
spôsobili. Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných
súdov a spory budú prikázané inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvode
príslušného krajského súdu.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné súdy
svojimi rozhodnutiami zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené
námietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo
jej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd svojimi rozhodnutiami potvrdil
rozhodnutia okresných súdov ako vecne správne.
Predmetné uznesenia krajského súdu napadla sťažovateľka dovolaniami, o ktorých
rozhodol najvyšší súd napadnutými uzneseniami tak, že ich odmietol ako procesne
neprípustné. V dovolaniach sťažovateľka namietala, že ako žalobkyňa nepodala návrh
na začatie konania (za nepodanie návrhu považovala nepodanie námietky zaujatosti), hoci
podľa zákona bol potrebný, a preto existuje dovolací dôvod podľa § 237 písm. e)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), súčasne sa jej odňala možnosť konať pred
súdom, čo predstavuje dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, a v jej veciach rozhodoval
vylúčený sudca, čo je dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP v spojení
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniami
najvyšší súd porušil ňou označené práva, keď:
„interpretoval a aplikoval § 237 písm. e) OSP na zistený skutkový stav bez existencie
relevantných dôvodov nesprávne, v rozpore s právnou doktrínou a ustálenou justičnou
praxou...“;
„spojil naplnenie § 237 písm. e) OSP výlučne s ust. § 79 ods. 1 OSP a na takto
zvolenom princípe potom odmietol dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné....“;
1. neprihliadol na skutočnosť, že sťažovateľke sa odňala možnosť konať
pred súdom vzhľadom na „prekvapivé rozhodnutie odvolacieho súdu“, čo je v ustálenej
rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považované za zásah do právnej istoty;
2. jeho rozhodnutia trpia nedostatkom riadneho odôvodnenia, keď o merite veci
bolo rozhodnuté odlišne od ustáleného právneho názoru vychádzajúceho z jeho vlastnej
rozhodovacej praxe, čím sa sťažovateľke tiež odňala možnosť konať pred súdom;
3. nevysporiadal sa so skutkovými dôvodmi vylúčenia všetkých sudcov
príslušných okresných súdov v zmysle § 14 ods. 1 OSP v súvislosti s tvrdením sťažovateľky,
že v jej veciach rozhodovali vylúčení sudcovia.
Sťažovateľka vo vzťahu k odôvodneniu napadnutých rozhodnutí a konštatovaniu
najvyššieho súdu, že nemohlo dôjsť k porušeniu práva na zákonného sudcu v jej veciach,
ďalej uviedla, že „trvá na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná.
Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:
pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj
z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);
vylúčený je sudca preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než z dokazovania
na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);
do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných
prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.
V tejto súvislosti sťažovateľka ďalej argumentovala, že krajský súd nedostatočne
vyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov príslušných okresných súdov, pokiaľ ide o ich pomer
k účastníkom konania z hľadiska objektívnej stránky zaujatosti, keďže podľa sťažovateľky
«„ekonomická závislosť“ okresného súdu (ako právnickej osoby, ktorého personálnu zložku
tvoria aj sudcovia vykonávajúci súdnictvo) spočívajúca v náhrade škody a nemajetkovej
ujmy» zakladá pomer týchto sudcov k sťažovateľke ako účastníčke konania, čo je dôvodom
ich vylúčenia z prerokúvania a rozhodovania daných vecí. Najvyšší súd tento postup
krajského súdu podľa sťažovateľky neskúmal a v napadnutých uzneseniach ani žiadnym
spôsobom nevysvetlil.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami, zruší napadnuté uznesenia, veci vráti
na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. V zmysle § 112
ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré
sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o
ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a
zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na
prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 15733/2014 až sp. zn. Rvp 15758/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu
právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a všeobecného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný
súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
uznesenia.
II.B K namietanému porušeniu označených práv napadnutými uzneseniami
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí
orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov
verejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej
inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.
V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli
k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 378/08) ďalej
pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov
a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou do
detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych noriem
ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie,
prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto nemajú takú
relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou
(IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06,
III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti
s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu
právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej
normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne
protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody
zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08,
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili
sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky
č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto
uzneseniam podala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky
zaujatosti nepodala, a preto žiadala zrušiť uznesenia okresných súdov v celom rozsahu.
Krajský súd ako odvolací súd uznesenia okresných súdov potvrdil ako vecne správne,
pričom v ich odôvodnení poukázal najmä na skutočnosť, že sťažovateľka vo svojich
návrhoch na začatie konania žiadala o prikázanie jej vecí inému súdu prvého stupňa
v obvode krajského súdu podľa § 12 ods. 1 OSP, pretože sudcovia jednotlivých okresných
súdov sú podľa sťažovateľky vylúčení z prerokúvania a rozhodovania veci vzhľadom na ich
pomer k veci a účastníkom konania, a teda vzniesla námietky zaujatosti. Nutná delegácia je
totiž podľa názoru krajského súdu vždy dôsledkom vylúčenia všetkých sudcov podľa § 14
OSP, a to buď z dôvodu účastníkom konania vznesenej námietky zaujatosti alebo na tom
základe, že samotní sudcovia sa cítia byť vo veci zaujatí. Na základe dovolaní podaných
sťažovateľkou najvyšší súd rozhodol o ich odmietnutí z dôvodu procesnej neprípustnosti.
Sťažovateľka zastáva názor, že najvyšší súd napadnutými uzneseniami, ktorými
odmietol dovolania podané sťažovateľkou, porušil ňou označené práva, keď arbitrárnym
spôsobom interpretoval a aplikoval § 237 písm. e) a § 237 písm. g) OSP, a ich odôvodnenie
je nedostatočné.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(...)
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo(...) prejednaná(...) súdom(...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch(...)
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí vyplýva, že najvyšší súd posúdil prípustnosť
dovolaní podaných sťažovateľkou z hľadiska § 239 ods. 1 a 2 OSP a dospel k záveru, že
tieto prípustné na základe týchto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nie sú. Keďže
v daných veciach prichádzala do úvahy prípustnosť dovolania, ak v konaniach došlo
k niektorej z taxatívne vymenovaných procesných vád podľa § 237 OSP, pristúpil najvyšší
súd k ich preskúmaniu. Keďže existencia procesných vád podľa § 237 písm. a) až d) a f)
OSP nevyšla v dovolacom konaní najavo, najvyšší súd pristúpil k preskúmaniu
sťažovateľkou namietanej existencie procesnej vady podľa § 237 písm. f) OSP, t. j. že sa jej
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Za skutočnosť, ktorá založila odňatie
možnosti konať, videla prekvapivé rozhodnutie odvolacieho súdu.
Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol, že v danom prípade o takýto odlišný právny
názor jednoznačne nejde, pričom z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplynulo,
že sa riadne vysporiadal s odvolacími námietkami a jeho odôvodnenie neobsahovalo žiadne
právne argumenty, ku ktorým by sa žalobkyňa (sťažovateľka) nemala možnosť vyjadriť.
Odôvodnenie uznesení dovolacieho senátu najvyššieho súdu nemožno považovať za
arbitrárne, či dokonca zjavne svojvoľné, ako to vidí sťažovateľka. Nie je úlohou ústavného
súdu v konaní o sťažnosti rozvíjať, prípadne potvrdzovať správnosť právnych záverov
najvyššieho súdu. V súlade so sebaobmedzovaním vlastných zásahov do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániť základné práva a slobody,
ústavný súd konštatuje, že v napadnutých rozhodnutiach najvyššieho súdu nevzhliadol
žiadnu skutočnosť, ktorá by mala alebo mohla mať za následok porušenie označených práv
sťažovateľky. Napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu sú náležite odôvodnené, ich
záverom nechýba predchádzajúca logická interpretácia príslušných právnych noriem
a nemožno ich považovať za zjavne svojvoľné.
Ústavný súd nezistil, že by najvyšší súd v napadnutých rozhodnutiach použil takú
interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej
právnej normy. Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých sú založené súdne rozhodnutia,
absentovali, boli zjavne protirečivé alebo popierali pravidlá formálnej alebo právnej logiky
a závery najvyššieho súdu nie sú zjavne jednostranné a ani v extrémnom rozpore
s princípmi spravodlivosti.
Základné právo na súdnu ochranu uvedené v čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo
na úspech v konaní pred súdom (II. ÚS 4/94, I. ÚS 40/95). Ústavno súdna korekcia
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade sťažovateľky by teda bola možná len
v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie všeobecného súdu priamo zasahovalo
do práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy). K porušeniu ústavou garantovaného práva
na súdnu ochranu, resp. analogického práva na spravodlivý proces podľa dohovoru by
mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť
komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr.
II. ÚS 8/2001), ale aj tým, keby tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia
svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05). Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú
tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu robila
ústavne neakceptovateľnými, a teda vyžadujúcimi ústavno súdnu korekciu z dôvodu zásahu
do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.
Ústavný súd konštatuje, že je nepochybné, že povinnosťou najvyššieho súdu bolo
v predmetných veciach skúmať, či sú splnené všetky zákonné podmienky pre prípustnosť
dovolaní podaných sťažovateľkou. Sťažovateľka, ktorá bola kvalifikovane zastúpená
v konaní pred všeobecnými súdmi, vo svojich sťažnostiach neuviedla žiadnu skutočnosť,
na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté uznesenia najvyššieho súdu sú
postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o ich zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv
sťažovateľky, tak ako to tvrdila vo svojich sťažnostiach. Skutočnosť, že najvyšší súd
kvalifikoval dovolania sťažovateľky ako neprípustné a že pri tom vyslovil právny názor,
s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení práva
na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa označeného článku ústavy
a dohovoru.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu najvyššieho
súdu k rozhodovaniu v obdobných veciach.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne
závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval
rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických
prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)
zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných
veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého
súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).
K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.
Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako
regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne
právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovať
svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto
judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3,
§ 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu
(resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať
stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú
oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov
súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného
súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou
a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva
alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle,
resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu
sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné tieto rozhodnutia
hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
Na základe uvedeného bolo potrebné sťažnosti sťažovateľky odmietnuť ako zjavne
neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júla 2015