Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 441/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa

a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ,

, zastúpenej , za

ktorú koná advokát , vo veci namietaného porušenia jej základných

práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa a Slovenskej

republiky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20

ods. 1 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. z 21. júla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra

2014 doručená sťažnosť spoločnosti , (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a (ďalej len „“),

práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy podľa

dohovoru a základného práva na vlastníctvo podľa uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 21. júla 2014, ktorou žiada vydať tento nález:

„Základné právo , ,

, zapísaná v obch. reg. Okresného súdu Košice I., odd. Sro, vložka

č. podľa , ,

a právo podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 21.07.2014, sp. zn.:

porušené boli.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 21.07.2014, sp. zn.:

zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

3.000, EUR, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť jej do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti

trovy právneho zastúpenia v sume vyčíslenej v písomnom vyhotovení nálezu na účet jej

právneho zástupcu: do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka bola

ako žalobkyňa účastníčkou konania vedeného pred Okresným súdom Humenné (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. proti spoločnosti

(ďalej len „žalovaná“), v ktorom sa sťažovateľka

domáhala zaplatenia sumy 53 057,50 Sk (1 761,18 €) s príslušenstvom. Sťažovateľka svoju

žalobu odôvodnila tým, že po tom, čo žalovanej skončil nájom nebytového priestoru

vo vlastníctve sťažovateľky 31. júla 2008, žalovaná neuvoľnila prenajatý nebytový priestor

do 3. augusta 2008, ako sa zaviazala, a sťažovateľka, ktorá tento nebytový priestor prenajala

od 4. augusta 2008 spoločnosti , ako novému nájomcovi (ďalej len „

“), bola povinná novému nájomcovi v dôsledku porušenia povinnosti odovzdať

mu predmet nájmu, ak dôjde k omeškaniu s odovzdaním o dva dni od vzniku nájmu, zaplatiť

zmluvnú pokutu 50 000 Sk (1 659,69 €), čo sa aj stalo 10. septembra 2008. Keďže žalovaná

užívala nebytový priestor bez právneho dôvodu až do 9. augusta 2008, sťažovateľka sa

domáhala proti nej okrem zaplatenia 50 000 Sk i zaplatenia sumy 3 057,50 Sk (101,49 €)

z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo žalovanej užívaním predmetu nájmu

za toto obdobie.

Okresný súd rozsudkom č. k. z 8. júla 2009 žalobe sťažovateľky

vyhovel a priznal jej i náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podala žalovaná odvolanie a v priebehu odvolacieho konania

uhradila sťažovateľke i bezdôvodné obohatenie 101,49 €.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 15. decembra 2009 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Bol

toho názoru, že okresný súd nedostatočne vyhodnotil konanie sťažovateľky, keď neustálil,

kedy sťažovateľka uzavrela nebytové priestory petlicou na vstupných dverách

znemožňujúcou ich užívanie žalovanou, čo môže mať význam pre záver o prípadnom

spoluzavinení vzniku škody ( ) sťažovateľkou. Krajský súd

uložil okresnému súdu zaoberať sa i posúdením platnosti nájomnej zmluvy uzatvorenej

sťažovateľkou so spoločnosťou , a to s ohľadom na neurčitosť dojednania

o účele nájmu, ako aj skúmať, či spoločnosť , mala skutočne v úmysle

od 4. augusta 2008 predmet nájmu užívať a či bola na jeho užívanie i pripravená.

Okresný súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. 245 z 28. mája

2010, žalobu sťažovateľky zamietol a žalovanej priznal právo na náhradu trov konania.

Žalobu zamietol jednak z dôvodu, že zmluvu o nájme uzatvorenú medzi sťažovateľkou

a spoločnosťou , považoval za absolútne neplatný právny úkon (účel nájmu bol

v zmluve vymedzený neurčito slovami „na podnikateľské účely“), a jednak preto, že neboli

splnené podmienky vzniku zodpovednosti za škodu podľa

(príčinná súvislosť), ako aj s ohľadom na (konanie

sťažovateľky ako poškodenej strany), pretože ako vyplynulo z vykonaného dokazovania,

petlicu znemožňujúcu užívanie predmetu nájmu žalovanou osadila sťažovateľka už

6. augusta 2008. Týmto konaním sťažovateľka prerušila príčinnú súvislosť medzi porušením

povinnosti žalovanou vypratať včas predmet nájmu a vznikom škody a zároveň si vznik

škody privodila sama.

Proti rozsudku okresného súdu č. k. 245 z 28. mája 2010 podala

sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala nesprávne právne posúdenie veci, neúplné

zistenie skutkového stavu veci, nesprávne skutkové zistenia z vykonaných dôkazov a ako

odvolací dôvod uviedla i to, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Sťažovateľka

nesúhlasila najmä so záverom o neplatnosti nájomnej zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou

, keď podľa jej názoru ustanovenie o účele nájmu bolo dostatočne určité,

a poukázala na to, že osadenie petlice nemôže mať za následok prerušenie príčinnej

súvislosti, pretože k porušeniu povinnosti žalovanou predmet nájmu vypratať došlo už prv,

navyše petlica bola osadená až 7. augusta 2008. Vo veci rozhodoval vylúčený sudca, ktorý

„bol nekompetentný na rozhodovanie vo veci. Nekompetentnosť na rozhodovanie v danej

veci spočívala aj v neschopnosti zaručenia základných zásad pre rozhodovanie súdu v danej

veci, ktorým sa nám javí neschopnosť vyhodnotiť rovnaké dôkazy resp. dôkaznú situáciu bez

akýchkoľvek nových dôkazov resp. zmeny dôkaznej situácie rovnako.“. Zároveň

sťažovateľka v odvolaní požiadala, aby z rozhodovania vo veci boli vylúčení na odvolacom

súde sudcovia, ktorí boli členmi senátu rozhodujúceho o skoršom odvolaní žalovanej

v rovnakej veci, pretože tento senát „nie je spôsobilý pre rozhodnutie veci v súlade

s právnym poriadkom Slovenskej republiky bez existencie hrozby porušenia základných

práv a slobôd účastníkov konania“, pričom tomuto návrhu predchádzala v texte odvolania

sťažovateľky kritika odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 15. decembra 2009.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 20. októbra 2011 rozsudok

okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby, čo sa týka zaplatenia 1 659,69 €

s príslušenstvom, ako vecne správny potvrdil a v časti o zamietnutí žaloby, čo sa týka

príslušenstva zo sumy 101,49 €, zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Stotožnil sa s právnym posúdením veci okresným súdom (o neplatnosti nájomnej zmluvy

uzatvorenej so spoločnosťou , dôsledkom ktorej bolo, že sťažovateľke

nevznikla povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu) a za správne považoval aj jeho skutkové

zistenia (vrátene zistenia, že petlica bola sťažovateľkou inštalovaná 6. augusta 2008). Pokiaľ

sťažovateľka odvolanie odôvodnila tým, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca okresného

súdu, a sťažovateľka navrhovala vylúčiť aj odvolací senát z rozhodovania, tieto námietky

odôvodnila postupom sudcu, resp. skorším postupom senátu odvolacieho súdu,

v prerokúvanej veci, čo nie je spôsobilým dôvodom takejto námietky, a na takúto námietku

sa preto neprihliada.

Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 20. októbra 2011 podala

sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 21. júla 2014 tak, že dovolanie sťažovateľky odmietol podľa § 243b ods. 5 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 21. júla 2014 nadobudlo

právoplatnosť 24. septembra 2014.

Sťažovateľka sťažnosť na porušenie jej základných práv na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a , práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a základného

práva na vlastníctvo podľa uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 21. júla 2014 odôvodnila tým, že najvyšší súd jej dovolanie

meritórne neprerokoval, hoci bolo procesne prípustné. Procesná prípustnosť dovolania bola

založená najmä tým, že sťažovateľka už v odvolaní žiadala vylúčiť z rozhodovania senát

odvolacieho súdu, avšak najvyšší súd napriek tomu a bez dostatočného odôvodnenia

nepovažoval dovolanie za prípustné, hoci podľa presvedčenia sťažovateľky odvolací súd mal

námietku zaujatosti sťažovateľky pred svojím rozhodnutím vo veci sťažovateľky predložiť

na rozhodnutie o nej nadriadenému súdu. Najvyšší súd založil svoje rozhodnutie v tejto

otázke na takom výklade ustanovení , ktorý poprel ich účel

a zmysel. Sťažovateľka nemohla vzniesť námietku zaujatosti voči členom odvolacieho

senátu po tom, čo prvý raz vo veci rozhodli, pretože po doručení v poradí prvého

rozhodnutia odvolacieho súdu už vo veci konal znova okresný súd, pokiaľ teda túto

námietku sťažovateľka vzniesla až v odvolaní, urobila tak včas. Aplikáciou § 15 ods. 3, § 14

ods. 1 a a dovolacím súdom bolo zasiahnuté aj do jej práva

na zákonného sudcu, ktorým nemôže byť sudca, ktorý nespĺňa predpoklady sudcovskej

spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne. Rozhodnutie

najvyššieho súdu je navyše nedostatočne odôvodnené, neodpovedá na otázky nastolené

sťažovateľkou v dovolaní. Najvyšší súd ústavne konformne nereagoval ani na skutočnosť, že

nedostatočným odôvodnením rozhodnutia krajského súdu bola založená prípustnosť

dovolania podľa . Najvyšší súd sa v dôsledku svojho záveru

o neprípustnosti dovolania už nezaoberal zásadnou argumentáciou sťažovateľky

o nesprávnom právnom posúdení veci krajským súdom. Svojvoľnosť rozhodnutia

najvyššieho súdu spôsobila i porušenie práva sťažovateľky na účinný prostriedok nápravy

podľa čl. 13 dohovoru. Tým, že najvyšší súd meritórne neprerokoval dovolanie

sťažovateľky, neposkytol sťažovateľke ochranu proti zamietnutiu žaloby o zaplatenie sumy

1 659,69 €, čím bolo zasiahnuté do jej práva vlastniť majetok v zmysle .

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa .

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia týchto

práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 21. júla 2014 s odôvodnením,

ktorého podstata spočíva v tom, že najvyšší súd hoci bol povinný dovolanie sťažovateľky

meritórne prerokovať, neurobil tak, vychádzajúc z takého výkladu dotknutých ustanovení

, ktorý poprel ich účel a zmysel, a navyše svoje rozhodnutie

dostatočne neodôvodnil.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. z 21. júla 2014 odôvodnil takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený

advokátom ( ), najskôr skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť

týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti výroku rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým potvrdil zamietnutie žaloby v časti o zaplatenie náhrady škody. Prípustnosť

dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu upravuje

v ustanovení Podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

V zmysle je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa

odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým

bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4

Prípustnosť dovolania žalobcu z až 3 nevyplýva, pretože

dovolaním napadnutým rozsudkom bol potvrdený výrok rozsudku súdu prvého stupňa,

pričom odvolací súd vo výrokovej časti nevyslovil prípustnosť dovolania a napadnutému

rozsudku odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu, od právneho

názoru ktorého sa odvolací súd preto ani nemohol odchýliť. Z dôvodov vyššie uvedených

dospel dovolací súd k záveru, že z ustanovení až 3 nevyplýva procesná

prípustnosť dovolania žalobcu.

Vzhľadom na obsah dovolania a tiež zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods. 1

skúmal dovolací súd, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k procesnej

vade konania v zmysle Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle až e/ nenamietal

a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

Žalobca v dovolaní namieta, že v konaní mu bola postupom súdov odňatá možnosť

pred súdom konať ( ). Odňatím možnosti konať pred súdom (

písm. f/ ) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie

realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny

poriadok. O procesnú vadu v zmysle ide vtedy, ak súd v konaní

postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal

dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho

súdu nebola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom. Z obsahu dovolania možno

vyvodiť, že k odňatiu možnosti konať pred odvolacím súdom malo podľa jeho názoru dôjsť

tým, že odvolací súd neprihliadol a nepredložil ním vznesenú námietku zaujatosti

nadriadenému súdu na rozhodnutie o vylúčení z rozhodovania sudcov odvolacieho súdu.

Podľa účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa

odseku 1 najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide,

alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

Podľa v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu

smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku

zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky

zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Vyššie citované ustanovenia , neumožňujú

účastníkom konania vzniesť námietku zaujatosti voči zákonným sudcom prejednávajúcim

ich právnu vec, kedykoľvek podľa ich úvahy. V záujme toho, aby nesprávne využívanie tohto

inštitútu neviedlo k zbytočnému predlžovaniu konania, vyžaduje zákon, aby námietka

zaujatosti bola podaná, tak v lehote vyžadovanej zákonom ( ) a zároveň,

aby aj spĺňala obsahové náležitosti ( ), na podklade ktorých súd dospeje

k záveru o ďalšom procesnom postupe so vznesenou námietkou zaujatosti. Nedodržanie

lehoty na podanie námietky alebo obsahových náležitostí vznesenej námietky zaujatostí

spája ( ) s tým, že súd na nekvalifikovane

vznesenú námietku zaujatosti neprihliada.

V prejednávanej veci žalobca vo svojom odvolaní z 9. júla 2010 (č. l. 263 spisu)

namietal zaujatosť sudcov odvolacieho súdu, ktorí zrušili v poradí prvý rozsudok súdu

prvého stupňa. Dôvodom ich zaujatosti a vylúčenia z ďalšieho rozhodovania vo veci mali

byť právne závery vyslovené týmito sudcami v ich rozhodnutí, ktoré žalobca pokladal

za nezákonné, neodborné a popierajúce jeho práva. Dovolací súd po preskúmaní obsahu

žalobcovej námietky zaujatosti dospel k záveru, že neobsahuje náležitosť predpísanú

zákonom – vymedzenie okamihu, kedy sa dovolateľ o namietanom dôvode zaujatosti

dozvedel, preto dospel k záveru, že odvolací súd postupoval správne, ak na jeho námietku

zaujatosti z 9. júla 2010 v súlade s neprihliadal. Iné právne dôvody,

ktoré uviedol odvolací súd na zdôvodnenie jeho záveru o neprihliadnutí na predmetnú

námietku, nič nemenia na správností postupu odvolacieho súdu. Postupom odvolacieho

súdu, ktorý bol v súlade v preto nedošlo k odňatiu možnosť žalobcu

konať pred súdom v zmysle Len na okraj dovolací súd dodáva,

že na podklade obsahu sa možno domnievať, že žalobca sa o právnom posúdení veci, ktoré

podľa jeho názoru zakladá pochybnosti o nezaujatosti namietaných sudcov dozvedel

najneskôr v deň doručenia rozhodnutia (5. februára 2010) a námietku zaujatosti vzniesol až

podaním z 9. júla 2010, teda tiež po uplynutí lehoty na vznesenie námietky zaujatosti podľa

Dovolateľ ďalej prípustnosť svojho dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 237

písm. g/ , pretože vo veci rozhodovala sudkyňa JUDr. Jana Burešová, ktorá mala byť

podľa jeho názoru z konania a rozhodovania veci vylúčená pre nezákonné a neodborné

právne posúdenie veci v poradí v prvom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu.

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,

ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia

nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania

vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle

ustanovenia , posúdiť túto otázku samostatne (R 59/1997).

Najvyšší súd Slovenskej republiky zo spisu nezistil žiadne také skutočnosti, z ktorých

by bolo možné vyvodiť pochybnosť o nezaujatosti sudkyne JUDr. Jany Burešovej v zmysle

Dôvodom pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, nie

je bez ďalšieho samotné právne posúdenie veci, hoci sa aj neskôr ukázalo ako nesprávne.

Pochybenia v správnosti právneho posúdenia príslušného prípadu sa odstraňujú

prostredníctvom či už riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, ale nie

procesnou námietkou zaujatosti konajúceho sudcu. Nesprávne právne posúdenie veci

sudcom bez ďalšieho nesvedčí o zaujatosti a ani nevzbudzuje pochybnosti o nestrannosti

sudcu alebo členov senátu či už k predmetu konania alebo účastníkom konania, prípadne

ich zástupcom. So zreteľom na uvedené preto prípustnosť dovolania žalobcu z § 237 písm. g/

nevyplýva.

Žalobca ďalej v dovolaní uplatnil ďalšie dovolacie dôvody, t. j. že konanie je

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ ) a že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ). V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že oba

vyššie uvedené dovolacie dôvody sú síce relevantnými dovolacími dôvodmi, ale tieto dôvody

sami osebe prípustnosť dovolania žalobcu nezakladajú. Otázkou opodstatnenosti uvedených

dovolacích dôvodov sa dovolací súd môže zaoberať, iba ak dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie prípustné ( ) a v danom prípade

prípustnosť dovolania žalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva ani z § 238

a ani z

Keďže prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ustanovení § 238 ods. 1 až 3

ani z , Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol jeho dovolanie

podľa v spojení s ako smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom dôvody odmietnutia

dovolania (procesná neprípustnosť) sa dovolací súd nezaoberal napadnutým rozhodnutím

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššieho

súdu konštatuje, že najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne. Dal jasnú

a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené, reagoval najmä na všetky pre

vec podstatné argumenty sťažovateľky, ktorými mala byť odôvodnená prípustnosť dovolania.

Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného

práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho

rozhodnutia.

Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný

( ), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľkou

tvrdeného porušenia základných práv podľa a , ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd dovolanie

sťažovateľky meritórne neprerokoval, k čomu malo dôjsť v dôsledku ústavne nekonformnej

aplikácie príslušných zákonných ustanovení .

V súvislosti s argumentáciou uplatnenou sťažovateľkou v sťažnosti ústavný súd

považoval za potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvedenou v jej

dovolaní, pričom najvyšší súd sa ňou zaoberal v dovolacom konaní. Dovolací súd

v namietanom uznesení dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľky smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto

ho odmietol.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi

upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto právnym predpisom je

v posudzovanom prípade .

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v výslovne uvádza, že dovolanie je

prípustné len z dôvodov uvedených v ustanoveniach až písm. g) .

Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239

ods. 1 a 2 .

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považoval za potrebné

uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ). Zo subsidiárnej

štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd

vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu pri

ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu

označeným základným právam sťažovateľky v súlade s ústavno procesnými princípmi, ktoré

upravujú výkon ich právomoci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom

skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, m. m. , ).

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup najvyššieho

súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesenie

sp. zn. z 21. júla 2014, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky.

Najvyšší súd sa v namietanom uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným

spôsobom aj vysporiadal so všetkými dovolacími dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sa

nestotožnil, a preto jej dovolanie odmietol ako neprípustné. Ústavný súd nezistil ani žiadnu

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu, t. j. taký, ktorý by

nemal oporu v zákone. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom

k záveru o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmavať v ňom (ako aj

v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu) obsiahnuté argumenty o nesprávnom právnom

posúdení veci sťažovateľky.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné poukázať tiež na to,

že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa nie je povinnosť

súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľkou,

v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať

za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť

posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec

boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať

odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej ochrane v konaní o dovolaní ako mimoriadnom

opravnom prostriedku proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov.

Pokiaľ sťažovateľka osobitne poukazovala na to, že žiadala vylúčenie sudcov senátu

odvolacieho súdu, ktorý vec nepredložil na rozhodnutie o tejto námietke nadriadenému

súdu, a tvrdila, že na súde prvého stupňa v jej veci rozhodoval vylúčený sudca, najvyšší súd

sa s touto jej argumentáciou nestotožnil s odôvodnením, podľa ktorého dôvodom vylúčenia

sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci nie je bez ďalšieho samotné právne posúdenie

veci, pretože ani nesprávne právne posúdenie veci sudcom bez ďalšieho nesvedčí

o zaujatosti a ani nevzbudzuje pochybnosti o nestrannosti sudcu alebo členov senátu či už

k predmetu konania, alebo účastníkom konania, prípadne ich zástupcom, v dôsledku čoho

nebola daná prípustnosť dovolania sťažovateľky ani podľa .

Tento právny názor dovolacieho súdu ani podľa názoru ústavného súdu nevybočuje

z medzí pravidiel ústavne konformnej aplikácie ustanovení

(citovaných v rozhodnutí najvyššieho súdu) upravujúcich vylúčenie sudcov z prejednávania

veci.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupom

a uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky

podľa a , ako aj jej práva podľa dohovoru

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich

porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 21. júla 2014 podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať

za arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami .

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka namietala aj porušenie práva podľa čl. 13 dohovoru postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 21. júla

2014.

Z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo

akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom

v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom. Uplatňovanie práva

vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň obhájiteľné právne

tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie

vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. 3. 1983).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí

preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných

dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A,

č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru pri rozhodnutí

najvyššieho súdu nedospel.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína, že

ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno

považovať za porušenie základného práva alebo slobody (, ).

Skutočnosť, že sťažovateľka nebola v konaní pred najvyšším súdom (dovolacím

súdom) úspešná, nie je podstatná, keďže účinnosť právnych prostriedkov nápravy pre účely

čl. 13 dohovoru nezávisí na istote, že bude rozhodnuté v prospech sťažovateľky (napr.

Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu – 1991, Soering proti Spojenému kráľovstvu

– 1989). Napadnuté uznesenie dovolacieho súdu preto nesignalizuje žiadnu možnosť

porušenia práva sťažovateľky mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným

orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Pokiaľ sťažovateľka samostatne namietala aj porušenie svojho základného práva

vlastniť majetok podľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. júla 2014, ústavný súd konštatuje, že označeným rozhodnutím najvyššieho súdu

nedošlo k porušeniu tohto základného práva sťažovateľky. Je to tak z dôvodu,

že predpokladom zásahu do tohto základného práva je v prvom rade existencia majetku

sťažovateľky (ktorý jej bol odňatý v rozpore s princípmi ústavnej ochrany vlastníctva).

Majetkom sťažovateľky v tomto prípade mala byť ňou tvrdená pohľadávka voči žalovanej

z titulu náhrady škody, ktorá sťažovateľke vznikla zaplatením zmluvnej pokuty spoločnosti

, podľa nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľkou a touto

spoločnosťou. Ako vyplýva z uvedeného (vrátane právoplatných rozsudkov okresného súdu

i krajského súdu), táto zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom, a teda plnenie

zmluvnej pokuty sťažovateľkou nemalo právny základ. V situácii, keď ani vo vzťahu

k tomuto názoru všeobecných súdov nebolo konštatované, že tento by bol založený

na ústavne nekonformnom výklade právnych predpisov a došlo by ním k porušeniu

základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, nemožno dospieť ani k záveru, že

sťažovateľke patrila legitímna nádej na zhmotnenie tejto pohľadávky.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosť aj v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júla 2015