Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 441/2015
PDF · 528.04 KB
No categories available
II. ÚS 441/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ,
, zastúpenej , za
ktorú koná advokát , vo veci namietaného porušenia jej základných
práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 3 Cdo 343/2012 z 21. júla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra
2014 doručená sťažnosť spoločnosti , (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy podľa
čl. 13 dohovoru a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 343/2012
z 21. júla 2014, ktorou žiada vydať tento nález:
„Základné právo , ,
, zapísaná v obch. reg. Okresného súdu Košice I., odd. Sro, vložka
č. podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 21.07.2014, sp. zn.:
3Cdo/343/2012 porušené boli.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 21.07.2014, sp. zn.:
3Cdo/343/2012 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške
3.000, EUR, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť jej do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti
trovy právneho zastúpenia v sume vyčíslenej v písomnom vyhotovení nálezu na účet jej
právneho zástupcu: do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka bola
ako žalobkyňa účastníčkou konania vedeného pred Okresným súdom Humenné (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 21 C 63/2009 proti spoločnosti
(ďalej len „žalovaná“), v ktorom sa sťažovateľka
domáhala zaplatenia sumy 53 057,50 Sk (1 761,18 €) s príslušenstvom. Sťažovateľka svoju
žalobu odôvodnila tým, že po tom, čo žalovanej skončil nájom nebytového priestoru
vo vlastníctve sťažovateľky 31. júla 2008, žalovaná neuvoľnila prenajatý nebytový priestor
do 3. augusta 2008, ako sa zaviazala, a sťažovateľka, ktorá tento nebytový priestor prenajala
od 4. augusta 2008 spoločnosti , ako novému nájomcovi (ďalej len „
“), bola povinná novému nájomcovi v dôsledku porušenia povinnosti odovzdať
mu predmet nájmu, ak dôjde k omeškaniu s odovzdaním o dva dni od vzniku nájmu, zaplatiť
zmluvnú pokutu 50 000 Sk (1 659,69 €), čo sa aj stalo 10. septembra 2008. Keďže žalovaná
užívala nebytový priestor bez právneho dôvodu až do 9. augusta 2008, sťažovateľka sa
domáhala proti nej okrem zaplatenia 50 000 Sk i zaplatenia sumy 3 057,50 Sk (101,49 €)
z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo žalovanej užívaním predmetu nájmu
za toto obdobie.
Okresný súd rozsudkom č. k. 21 C 63/2009 152 z 8. júla 2009 žalobe sťažovateľky
vyhovel a priznal jej i náhradu trov konania.
Proti tomuto rozsudku podala žalovaná odvolanie a v priebehu odvolacieho konania
uhradila sťažovateľke i bezdôvodné obohatenie 101,49 €.
Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 17 Co 23/2009
z 15. decembra 2009 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Bol
toho názoru, že okresný súd nedostatočne vyhodnotil konanie sťažovateľky, keď neustálil,
kedy sťažovateľka uzavrela nebytové priestory petlicou na vstupných dverách
znemožňujúcou ich užívanie žalovanou, čo môže mať význam pre záver o prípadnom
spoluzavinení vzniku škody (§ 441 Občianskeho zákonníka) sťažovateľkou. Krajský súd
uložil okresnému súdu zaoberať sa i posúdením platnosti nájomnej zmluvy uzatvorenej
sťažovateľkou so spoločnosťou , a to s ohľadom na neurčitosť dojednania
o účele nájmu, ako aj skúmať, či spoločnosť , mala skutočne v úmysle
od 4. augusta 2008 predmet nájmu užívať a či bola na jeho užívanie i pripravená.
Okresný súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. 21 C 63/2009 245 z 28. mája
2010, žalobu sťažovateľky zamietol a žalovanej priznal právo na náhradu trov konania.
Žalobu zamietol jednak z dôvodu, že zmluvu o nájme uzatvorenú medzi sťažovateľkou
a spoločnosťou , považoval za absolútne neplatný právny úkon (účel nájmu bol
v zmluve vymedzený neurčito slovami „na podnikateľské účely“), a jednak preto, že neboli
splnené podmienky vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 373 Obchodného zákonníka
(príčinná súvislosť), ako aj s ohľadom na § 376 Obchodného zákonníka (konanie
sťažovateľky ako poškodenej strany), pretože ako vyplynulo z vykonaného dokazovania,
petlicu znemožňujúcu užívanie predmetu nájmu žalovanou osadila sťažovateľka už
6. augusta 2008. Týmto konaním sťažovateľka prerušila príčinnú súvislosť medzi porušením
povinnosti žalovanou vypratať včas predmet nájmu a vznikom škody a zároveň si vznik
škody privodila sama.
Proti rozsudku okresného súdu č. k. 21 C 63/2009 245 z 28. mája 2010 podala
sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala nesprávne právne posúdenie veci, neúplné
zistenie skutkového stavu veci, nesprávne skutkové zistenia z vykonaných dôkazov a ako
odvolací dôvod uviedla i to, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Sťažovateľka
nesúhlasila najmä so záverom o neplatnosti nájomnej zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou
, keď podľa jej názoru ustanovenie o účele nájmu bolo dostatočne určité,
a poukázala na to, že osadenie petlice nemôže mať za následok prerušenie príčinnej
súvislosti, pretože k porušeniu povinnosti žalovanou predmet nájmu vypratať došlo už prv,
navyše petlica bola osadená až 7. augusta 2008. Vo veci rozhodoval vylúčený sudca, ktorý
„bol nekompetentný na rozhodovanie vo veci. Nekompetentnosť na rozhodovanie v danej
veci spočívala aj v neschopnosti zaručenia základných zásad pre rozhodovanie súdu v danej
veci, ktorým sa nám javí neschopnosť vyhodnotiť rovnaké dôkazy resp. dôkaznú situáciu bez
akýchkoľvek nových dôkazov resp. zmeny dôkaznej situácie rovnako.“. Zároveň
sťažovateľka v odvolaní požiadala, aby z rozhodovania vo veci boli vylúčení na odvolacom
súde sudcovia, ktorí boli členmi senátu rozhodujúceho o skoršom odvolaní žalovanej
v rovnakej veci, pretože tento senát „nie je spôsobilý pre rozhodnutie veci v súlade
s právnym poriadkom Slovenskej republiky bez existencie hrozby porušenia základných
práv a slobôd účastníkov konania“, pričom tomuto návrhu predchádzala v texte odvolania
sťažovateľky kritika odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 17 Co 23/2009
z 15. decembra 2009.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 19 Co 100/2010 z 20. októbra 2011 rozsudok
okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby, čo sa týka zaplatenia 1 659,69 €
s príslušenstvom, ako vecne správny potvrdil a v časti o zamietnutí žaloby, čo sa týka
príslušenstva zo sumy 101,49 €, zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Stotožnil sa s právnym posúdením veci okresným súdom (o neplatnosti nájomnej zmluvy
uzatvorenej so spoločnosťou , dôsledkom ktorej bolo, že sťažovateľke
nevznikla povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu) a za správne považoval aj jeho skutkové
zistenia (vrátene zistenia, že petlica bola sťažovateľkou inštalovaná 6. augusta 2008). Pokiaľ
sťažovateľka odvolanie odôvodnila tým, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca okresného
súdu, a sťažovateľka navrhovala vylúčiť aj odvolací senát z rozhodovania, tieto námietky
odôvodnila postupom sudcu, resp. skorším postupom senátu odvolacieho súdu,
v prerokúvanej veci, čo nie je spôsobilým dôvodom takejto námietky, a na takúto námietku
sa preto neprihliada.
Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 19 Co 100/2010 z 20. októbra 2011 podala
sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 343/2012
z 21. júla 2014 tak, že dovolanie sťažovateľky odmietol podľa § 243b ods. 5 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 343/2012 z 21. júla 2014 nadobudlo
právoplatnosť 24. septembra 2014.
Sťažovateľka sťažnosť na porušenie jej základných práv na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a základného
práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 343/2012 z 21. júla 2014 odôvodnila tým, že najvyšší súd jej dovolanie
meritórne neprerokoval, hoci bolo procesne prípustné. Procesná prípustnosť dovolania bola
založená najmä tým, že sťažovateľka už v odvolaní žiadala vylúčiť z rozhodovania senát
odvolacieho súdu, avšak najvyšší súd napriek tomu a bez dostatočného odôvodnenia
nepovažoval dovolanie za prípustné, hoci podľa presvedčenia sťažovateľky odvolací súd mal
námietku zaujatosti sťažovateľky pred svojím rozhodnutím vo veci sťažovateľky predložiť
na rozhodnutie o nej nadriadenému súdu. Najvyšší súd založil svoje rozhodnutie v tejto
otázke na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý poprel ich účel
a zmysel. Sťažovateľka nemohla vzniesť námietku zaujatosti voči členom odvolacieho
senátu po tom, čo prvý raz vo veci rozhodli, pretože po doručení v poradí prvého
rozhodnutia odvolacieho súdu už vo veci konal znova okresný súd, pokiaľ teda túto
námietku sťažovateľka vzniesla až v odvolaní, urobila tak včas. Aplikáciou § 15 ods. 3, § 14
ods. 1 a § 15a ods. 1 a 2 OSP dovolacím súdom bolo zasiahnuté aj do jej práva
na zákonného sudcu, ktorým nemôže byť sudca, ktorý nespĺňa predpoklady sudcovskej
spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne. Rozhodnutie
najvyššieho súdu je navyše nedostatočne odôvodnené, neodpovedá na otázky nastolené
sťažovateľkou v dovolaní. Najvyšší súd ústavne konformne nereagoval ani na skutočnosť, že
nedostatočným odôvodnením rozhodnutia krajského súdu bola založená prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Najvyšší súd sa v dôsledku svojho záveru
o neprípustnosti dovolania už nezaoberal zásadnou argumentáciou sťažovateľky
o nesprávnom právnom posúdení veci krajským súdom. Svojvoľnosť rozhodnutia
najvyššieho súdu spôsobila i porušenie práva sťažovateľky na účinný prostriedok nápravy
podľa čl. 13 dohovoru. Tým, že najvyšší súd meritórne neprerokoval dovolanie
sťažovateľky, neposkytol sťažovateľke ochranu proti zamietnutiu žaloby o zaplatenie sumy
1 659,69 €, čím bolo zasiahnuté do jej práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia týchto
práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 343/2012 z 21. júla 2014 s odôvodnením,
ktorého podstata spočíva v tom, že najvyšší súd hoci bol povinný dovolanie sťažovateľky
meritórne prerokovať, neurobil tak, vychádzajúc z takého výkladu dotknutých ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku, ktorý poprel ich účel a zmysel, a navyše svoje rozhodnutie
dostatočne neodôvodnil.
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 3 Cdo 343/2012 z 21. júla 2014 odôvodnil takto:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po
zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), najskôr skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O. s. p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť
týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti výroku rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým potvrdil zamietnutie žaloby v časti o zaplatenie náhrady škody. Prípustnosť
dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu upravuje Občiansky súdny poriadok
v ustanovení § 238 O. s. p. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa
odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa
§ 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 O. s. p.
Prípustnosť dovolania žalobcu z § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. nevyplýva, pretože
dovolaním napadnutým rozsudkom bol potvrdený výrok rozsudku súdu prvého stupňa,
pričom odvolací súd vo výrokovej časti nevyslovil prípustnosť dovolania a napadnutému
rozsudku odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu, od právneho
názoru ktorého sa odvolací súd preto ani nemohol odchýliť. Z dôvodov vyššie uvedených
dospel dovolací súd k záveru, že z ustanovení § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. nevyplýva procesná
prípustnosť dovolania žalobcu.
Vzhľadom na obsah dovolania a tiež zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods. 1
O. s. p. skúmal dovolací súd, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k procesnej
vade konania v zmysle § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ O. s. p. nenamietal
a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
Žalobca v dovolaní namieta, že v konaní mu bola postupom súdov odňatá možnosť
pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O. s. p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie
realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny
poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal
dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho
súdu nebola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom. Z obsahu dovolania možno
vyvodiť, že k odňatiu možnosti konať pred odvolacím súdom malo podľa jeho názoru dôjsť
tým, že odvolací súd neprihliadol a nepredložil ním vznesenú námietku zaujatosti
nadriadenému súdu na rozhodnutie o vylúčení z rozhodovania sudcov odvolacieho súdu.
Podľa § 15a ods. 2 O. s. p. účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa
odseku 1 najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide,
alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.
Podľa § 15a ods. 3 O. s. p. v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu
smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku
zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky
zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.
Vyššie citované ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, neumožňujú
účastníkom konania vzniesť námietku zaujatosti voči zákonným sudcom prejednávajúcim
ich právnu vec, kedykoľvek podľa ich úvahy. V záujme toho, aby nesprávne využívanie tohto
inštitútu neviedlo k zbytočnému predlžovaniu konania, vyžaduje zákon, aby námietka
zaujatosti bola podaná, tak v lehote vyžadovanej zákonom (§ 15a ods. 2 O. s. p.) a zároveň,
aby aj spĺňala obsahové náležitosti (§ 15a ods. 3 O. s. p.), na podklade ktorých súd dospeje
k záveru o ďalšom procesnom postupe so vznesenou námietkou zaujatosti. Nedodržanie
lehoty na podanie námietky alebo obsahových náležitostí vznesenej námietky zaujatostí
spája Občiansky súdny poriadok (§ 16 ods. 2 O. s. p.) s tým, že súd na nekvalifikovane
vznesenú námietku zaujatosti neprihliada.
V prejednávanej veci žalobca vo svojom odvolaní z 9. júla 2010 (č. l. 263 spisu)
namietal zaujatosť sudcov odvolacieho súdu, ktorí zrušili v poradí prvý rozsudok súdu
prvého stupňa. Dôvodom ich zaujatosti a vylúčenia z ďalšieho rozhodovania vo veci mali
byť právne závery vyslovené týmito sudcami v ich rozhodnutí, ktoré žalobca pokladal
za nezákonné, neodborné a popierajúce jeho práva. Dovolací súd po preskúmaní obsahu
žalobcovej námietky zaujatosti dospel k záveru, že neobsahuje náležitosť predpísanú
zákonom – vymedzenie okamihu, kedy sa dovolateľ o namietanom dôvode zaujatosti
dozvedel, preto dospel k záveru, že odvolací súd postupoval správne, ak na jeho námietku
zaujatosti z 9. júla 2010 v súlade s § 15a ods. 3 O. s. p. neprihliadal. Iné právne dôvody,
ktoré uviedol odvolací súd na zdôvodnenie jeho záveru o neprihliadnutí na predmetnú
námietku, nič nemenia na správností postupu odvolacieho súdu. Postupom odvolacieho
súdu, ktorý bol v súlade v § 15a ods. 3 O. s. p. preto nedošlo k odňatiu možnosť žalobcu
konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Len na okraj dovolací súd dodáva,
že na podklade obsahu sa možno domnievať, že žalobca sa o právnom posúdení veci, ktoré
podľa jeho názoru zakladá pochybnosti o nezaujatosti namietaných sudcov dozvedel
najneskôr v deň doručenia rozhodnutia (5. februára 2010) a námietku zaujatosti vzniesol až
podaním z 9. júla 2010, teda tiež po uplynutí lehoty na vznesenie námietky zaujatosti podľa
Dovolateľ ďalej prípustnosť svojho dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 237
písm. g/ O. s. p., pretože vo veci rozhodovala sudkyňa JUDr. Jana Burešová, ktorá mala byť
podľa jeho názoru z konania a rozhodovania veci vylúčená pre nezákonné a neodborné
právne posúdenie veci v poradí v prvom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu.
Podľa § 14 ods. 1 O. s. p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,
ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia
nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle
ustanovenia § 237 písm. g/ O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne (R 59/1997).
Najvyšší súd Slovenskej republiky zo spisu nezistil žiadne také skutočnosti, z ktorých
by bolo možné vyvodiť pochybnosť o nezaujatosti sudkyne JUDr. Jany Burešovej v zmysle
§ 14 ods. 1 O. s. p. Dôvodom pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, nie
je bez ďalšieho samotné právne posúdenie veci, hoci sa aj neskôr ukázalo ako nesprávne.
Pochybenia v správnosti právneho posúdenia príslušného prípadu sa odstraňujú
prostredníctvom či už riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, ale nie
procesnou námietkou zaujatosti konajúceho sudcu. Nesprávne právne posúdenie veci
sudcom bez ďalšieho nesvedčí o zaujatosti a ani nevzbudzuje pochybnosti o nestrannosti
sudcu alebo členov senátu či už k predmetu konania alebo účastníkom konania, prípadne
ich zástupcom. So zreteľom na uvedené preto prípustnosť dovolania žalobcu z § 237 písm. g/
O. s. p. nevyplýva.
Žalobca ďalej v dovolaní uplatnil ďalšie dovolacie dôvody, t. j. že konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p.) a že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. d/ O. s. p.). V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že oba
vyššie uvedené dovolacie dôvody sú síce relevantnými dovolacími dôvodmi, ale tieto dôvody
sami osebe prípustnosť dovolania žalobcu nezakladajú. Otázkou opodstatnenosti uvedených
dovolacích dôvodov sa dovolací súd môže zaoberať, iba ak dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie prípustné (§ 236 ods. 1 O. s. p.) a v danom prípade
prípustnosť dovolania žalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva ani z § 238
O. s. p. a ani z § 237 O. s. p.
Keďže prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ustanovení § 238 ods. 1 až 3
O. s. p. ani z § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol jeho dovolanie
podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. d/ O. s. p. ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom dôvody odmietnutia
dovolania (procesná neprípustnosť) sa dovolací súd nezaoberal napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššieho
súdu konštatuje, že najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne. Dal jasnú
a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené, reagoval najmä na všetky pre
vec podstatné argumenty sťažovateľky, ktorými mala byť odôvodnená prípustnosť dovolania.
Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného
práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho
rozhodnutia.
Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný
(§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľkou
tvrdeného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd dovolanie
sťažovateľky meritórne neprerokoval, k čomu malo dôjsť v dôsledku ústavne nekonformnej
aplikácie príslušných zákonných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
V súvislosti s argumentáciou uplatnenou sťažovateľkou v sťažnosti ústavný súd
považoval za potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvedenou v jej
dovolaní, pričom najvyšší súd sa ňou zaoberal v dovolacom konaní. Dovolací súd
v namietanom uznesení dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľky smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto
ho odmietol.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,
II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi
upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto právnym predpisom je
v posudzovanom prípade Občiansky súdny poriadok.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že dovolanie je
prípustné len z dôvodov uvedených v ustanoveniach § 237 písm. a) až písm. g) OSP.
Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239
ods. 1 a 2 OSP.
Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považoval za potrebné
uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,
patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie
do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,
sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej
štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd
vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri
ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu
označeným základným právam sťažovateľky v súlade s ústavno procesnými princípmi, ktoré
upravujú výkon ich právomoci.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom
skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup najvyššieho
súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 343/2012 a jeho uznesenie
sp. zn. 3 Cdo 343/2012 z 21. júla 2014, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky.
Najvyšší súd sa v namietanom uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným
spôsobom aj vysporiadal so všetkými dovolacími dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sa
nestotožnil, a preto jej dovolanie odmietol ako neprípustné. Ústavný súd nezistil ani žiadnu
skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu, t. j. taký, ktorý by
nemal oporu v zákone. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom
k záveru o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmavať v ňom (ako aj
v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu) obsiahnuté argumenty o nesprávnom právnom
posúdení veci sťažovateľky.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné poukázať tiež na to,
že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť
súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľkou,
v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať
za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť
posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec
boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok
výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať
odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej ochrane v konaní o dovolaní ako mimoriadnom
opravnom prostriedku proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov.
Pokiaľ sťažovateľka osobitne poukazovala na to, že žiadala vylúčenie sudcov senátu
odvolacieho súdu, ktorý vec nepredložil na rozhodnutie o tejto námietke nadriadenému
súdu, a tvrdila, že na súde prvého stupňa v jej veci rozhodoval vylúčený sudca, najvyšší súd
sa s touto jej argumentáciou nestotožnil s odôvodnením, podľa ktorého dôvodom vylúčenia
sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci nie je bez ďalšieho samotné právne posúdenie
veci, pretože ani nesprávne právne posúdenie veci sudcom bez ďalšieho nesvedčí
o zaujatosti a ani nevzbudzuje pochybnosti o nestrannosti sudcu alebo členov senátu či už
k predmetu konania, alebo účastníkom konania, prípadne ich zástupcom, v dôsledku čoho
nebola daná prípustnosť dovolania sťažovateľky ani podľa § 237 písm. g) OSP.
Tento právny názor dovolacieho súdu ani podľa názoru ústavného súdu nevybočuje
z medzí pravidiel ústavne konformnej aplikácie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
(citovaných v rozhodnutí najvyššieho súdu) upravujúcich vylúčenie sudcov z prejednávania
veci.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupom
a uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich
porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 343/2012 z 21. júla 2014 podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať
za arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľka namietala aj porušenie práva podľa čl. 13 dohovoru postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 343/2012 a jeho uznesením z 21. júla
2014.
Z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo
akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom
v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom. Uplatňovanie práva
vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň obhájiteľné právne
tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie
vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. 3. 1983).
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí
preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných
dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A,
č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru pri rozhodnutí
najvyššieho súdu nedospel.
Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína, že
ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno
považovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).
Skutočnosť, že sťažovateľka nebola v konaní pred najvyšším súdom (dovolacím
súdom) úspešná, nie je podstatná, keďže účinnosť právnych prostriedkov nápravy pre účely
čl. 13 dohovoru nezávisí na istote, že bude rozhodnuté v prospech sťažovateľky (napr.
Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu – 1991, Soering proti Spojenému kráľovstvu
– 1989). Napadnuté uznesenie dovolacieho súdu preto nesignalizuje žiadnu možnosť
porušenia práva sťažovateľky mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným
orgánom podľa čl. 13 dohovoru.
Pokiaľ sťažovateľka samostatne namietala aj porušenie svojho základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 343/2012
z 21. júla 2014, ústavný súd konštatuje, že označeným rozhodnutím najvyššieho súdu
nedošlo k porušeniu tohto základného práva sťažovateľky. Je to tak z dôvodu,
že predpokladom zásahu do tohto základného práva je v prvom rade existencia majetku
sťažovateľky (ktorý jej bol odňatý v rozpore s princípmi ústavnej ochrany vlastníctva).
Majetkom sťažovateľky v tomto prípade mala byť ňou tvrdená pohľadávka voči žalovanej
z titulu náhrady škody, ktorá sťažovateľke vznikla zaplatením zmluvnej pokuty spoločnosti
, podľa nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľkou a touto
spoločnosťou. Ako vyplýva z uvedeného (vrátane právoplatných rozsudkov okresného súdu
i krajského súdu), táto zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom, a teda plnenie
zmluvnej pokuty sťažovateľkou nemalo právny základ. V situácii, keď ani vo vzťahu
k tomuto názoru všeobecných súdov nebolo konštatované, že tento by bol založený
na ústavne nekonformnom výklade právnych predpisov a došlo by ním k porušeniu
základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, nemožno dospieť ani k záveru, že
sťažovateľke patrila legitímna nádej na zhmotnenie tejto pohľadávky.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júla 2015