Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 467/2015
PDF · 374.4 KB
No categories available
II. ÚS 467/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná
jej konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod sp. zn.
Rvp 11026/2014, sp. zn. Rvp 11027/2014, sp. zn. Rvp 11028/2014, sp. zn. Rvp 11451/2014,
sp. zn. Rvp 11452/2014, sp. zn. Rvp 11453/2014, sp. zn. Rvp 11454/2014 a sp. zn.
Rvp 12734/2014 vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Co 80/2014 a jeho rozsudkom z 27. mája 2014, sp. zn. 6 Co 483/2014 a jeho
rozsudkom z 27. mája 2014, sp. zn. 6 Co 329/2014 a jeho rozsudkom z 27. mája 2014,
sp. zn. 6 Co 30/2014 a jeho rozsudkom z 27. mája 2014, sp. zn. 6 Co 118/2014 a jeho
rozsudkom zo 27. mája 2014, sp. zn. 6 Co 452/2014 a jeho rozsudkom z 27. mája 2014,
sp. zn. 5 Co 170/2013 a jeho rozsudkom z 25. júna 2014 a sp. zn. 5 Co 173/2014 a jeho
rozsudkom z 2. júla 2014 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 11026/2014, sp. zn. Rvp 11027/2014, sp. zn. Rvp 11028/2014, sp. zn. Rvp 11451/2014,
sp. zn. Rvp 11452/2014, sp. zn. Rvp 11453/2014, sp. zn. Rvp 11454/2014 a sp. zn.
Rvp 12734/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
Rvp 11026/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
28. augusta 2014, 8. a 25. septembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Co 80/2014 a jeho rozsudkom z 27. mája 2014, sp. zn.
6 Co 483/2014 a jeho rozsudkom z 27. mája 2014, sp. zn. 6 Co 329/2014 a jeho rozsudkom
z 27. mája 2014, sp. zn. 6 Co 30/2014 a jeho rozsudkom z 27. mája 2014, sp. zn.
6 Co 118/2014 a jeho rozsudkom zo 27. mája 2014, sp. zn. 6 Co 452/2014 a jeho
rozsudkom z 27. mája 2014, sp. zn. 5 Co 170/2013 a jeho rozsudkom z 25. júna 2014
a sp. zn. 5 Co 173/2014 (spolu ďalej len „napadnuté konania“) a jeho rozsudkom z 2. júla
2014 (spolu ďalej len „napadnuté rozsudky“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v procesnom
postavení žalobkyne v konaniach vedených Okresným súdom Bánovce nad Bebravou
2
a Okresným súdom Trenčín (ďalej spolu len „okresné súdy“), predmetom ktorých bolo
rozhodovanie o náhrade majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú súčasne
súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.
Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, ktorými žaloby v celom rozsahu
zamietli a zároveň zamietli i návrhy sťažovateľky na prerušenie konaní. Proti rozsudkom
súdov prvého stupňa podala sťažovateľka odvolania. Krajský súd svojimi napadnutými
rozsudkami potvrdil rozhodnutia okresných súdov.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd „spôsobili porušenie základných práv
sťažovateľa, osobitne:
základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (práva na
súdnu ochranu);
základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:
1. „Rozhodoval vylúčený sudca. Všetky úkony, ktoré boli zo strany konajúceho
prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom...
2. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým...
Popiera doterajšiu konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
3. Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych
argumentoch, ku ktorým sa sťažovateľ nemohol vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne
rozhodnutie vo svoj prospech..., čím došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti.
4. ... konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu
v predmetnej veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...“
5. Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho
konania.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach
rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že postupom krajského súdu v napadnutých konaniach
a jeho napadnutými rozsudkami bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté rozsudky krajského súdu zruší, veci vráti
krajskému súdu na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj
úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
4
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 11026/2014, sp. zn. Rvp 11027/2014, sp. zn. Rvp 11028/2014, sp. zn. Rvp 11451/2014,
sp. zn. Rvp 11452/2014, sp. zn. Rvp 11453/2014, sp. zn. Rvp 11454/2014 a sp. zn.
Rvp 12734/2014, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež
na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakter rozhodnutí krajského súdu, proti ktorému tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení
s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
(bod 2 výroku tohto uznesenia)
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu,
ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudky súdov prvého stupňa o zamietnutí
žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, zamietnutí návrhu na prerušenie
konania a náhrade trov konania, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že sťažovateľka sa na neho opakovane
obracia so skutkovo a právne takmer identickými sťažnosťami, ktorými atakuje právne
závery všeobecných súdov rozhodujúcich o jej žalobných nárokoch podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v súvislosti s oneskoreným postupom
všeobecných súdov pri postupe podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov, o ktorých už viackrát rozhodol, pričom formuloval
k nim jednoznačné právne závery (pozri m. m. sp. zn. I. ÚS 369/2014 z 2. júla 2014,
sp. zn. I. ÚS 373/2014 z 2. júla 2014, sp. zn. II. ÚS 458/2014 z 30. júla 2014,
sp. zn. IV. ÚS 363/2014 z 1. júla 2014 a sp. zn. IV. ÚS 256/2014 zo 16. apríla 2014).
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke musí byť právny názor ústavného súdu prezentovaný
v súvislosti s argumentáciou týkajúcou sa potvrdenia rozhodnutí prvostupňového súdu
o zamietnutí žalôb o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy a o zamietnutí návrhov
na prerušenie konania o náhradu škody odvolacím súdom dostatočne známy. Vzhľadom
na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku
opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer identických
veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán
vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí z materiálneho
hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.
V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13
dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych
prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej
účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al. Evropská úmluva o lidských právech. Velké
Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy
6
i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP
(Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. 11. 1980, č. 7654/76, bod 37), táto sa však
uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú
podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto
prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na
ustálenú vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP
z 23. 9. 2003, č. 53984/00, bod 34).
Z takmer identickej argumentácie sťažovateľky uvedenej v sťažnostiach, ktoré sú
predmetom predbežného prerokovania, možno vyvodiť, že postup krajského súdu
v napadnutých konaniach a odôvodnenie napadnutých rozsudkov krajského súdu
obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení a právneho posúdenia vecí krajským súdom,
obdobné závery, ako v iných jej veciach, ktoré už ústavným súdom boli preskúmané
a rozhodnuté.
S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej
hospodárnosti konania sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania týchto sťažností
plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach
(napr. uznesenia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 369/2014 z 2. júla 2014, sp. zn.
I. ÚS 373/2014 z 2. júla 2014, sp. zn. II. ÚS 458/2014 z 30. júla 2014, sp. zn.
IV. ÚS 363/2014 z 1. júla 2014 a sp. zn. IV. ÚS 256/2014 zo 16. apríla 2014) týkajúcich sa
totožných sťažností sťažovateľky, ktoré boli ústavným súdom odmietnuté z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti vzhľadom na ústavnú udržateľnosť záverov všeobecných súdov.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľky bez nevyhnutnosti podrobnejšieho odôvodňovania svojich právnych záverov
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júla 2015
8