Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 390/2015
PDF · 408.2 KB
No categories available
III. ÚS 390/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. augusta 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom Mgr. Matejom Krajčim, Májkova 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. „3 Pv/587/14/2015“ a postupom Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. k. XVI/2 Pz 29/15/1000 3 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom Krajskej prokuratúry
v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn.
„3 Pv/587/14/2015“ a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len
„generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod č. k. XVI/2 Pz 29/15/1000 3.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Úradu inšpekčnej služby Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky ČVS: SKIS 487/OISZ V 2014 z 23. októbra 2014 bolo
proti sťažovateľovi vznesené obvinenie pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa
podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v súbehu so zločinom obmedzovania osobnej
slobody podľa § 183 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona. Na námietku zaujatosti
sťažovateľa voči všetkým prokurátorom okresných prokuratúr spadajúcich do územnej
pôsobnosti krajskej prokuratúry sa príslušný prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V
uznesením z 29. januára 2015 „pre zjavný pomer k účastníkovi konania“
vylúčil z konania a vec predložil krajskej prokuratúre. Sťažovateľ uvádza, že v územnej
pôsobnosti uvedených prokuratúr „vykonával činnosť príslušníka Policajného zboru,
pričom dochádzal osobne do styku s prokurátormi, s ktorými mal v rámci služobnej činnosti
rôzne vzťahy, od priateľských nadštandardných vzťahov až po problematické vzťahy, ktoré
nezriedka končili trestnými oznámeniami alebo návrhmi na disciplinárny postih“.
Sťažovateľ následne podrobuje kritike postup krajskej prokuratúry, ktorá príkazom
z 9. februára 2015 podľa § 201 ods. 6 Trestného poriadku jeho trestnú vec z pôsobnosti
Okresnej prokuratúry Bratislava V neodňala, pričom vytýka, že na základe jeho námietky
zaujatosti mala každá prokuratúra rozhodnúť osobitne uznesením a následne mal mať
zachovanú možnosť domáhať sa ich prieskumu krajskou prokuratúrou. Tým malo podľa
sťažovateľa dôjsť k porušeniu „čl. 149 ÚSR, a čl. 2 ods. 2 ÚSR, čl. 46 ods. 1 ÚSR, v znení
čl.36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd... Príkaz zo dňa 09.02.2015 neobsahuje
dostatočné odôvodnenie, ktoré by nado všetky pochybnosti odôvodnilo závery enunciátu
rozhodnutia, pričom Krajská prokuratúra v Bratislave sa nevyporiadala so všetkými
námietkami obvineného a obhajoby.“.
Aj postup generálnej prokuratúry nebol podľa názoru sťažovateľa súladný s § 181
a § 363 a nasl. Trestného poriadku, pretože o „Návrhu na zrušenie právoplatných
rozhodnutí v prípravnom konaní zo dňa 09.03.2015, podľa § 365 ods. 2 TP“ odmietla konať,
hoci podľa „§ 3 ods. 2 zákona č. 153/2001 o prokuratúre (ďalej len ZoP), je prokuratúra v
rozsahu svojej pôsobnosti povinná vo verejnom záujme vykonať opatrenia na predchádzanie
porušeniu zákonnosti, na zistenie a odstránenie porušenia zákonnosti, na obnovu
porušených práv a vyvodenie zodpovednosti za ich porušenie. Pri výkone svojej pôsobnosti
je prokuratúra povinná využívať všetky zákonné prostriedky tak, aby sa bez akýchkoľvek
vplyvov zabezpečila dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv a zákonom chránených
záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu. Podľa § 31 ods. 1 ZoP prokurátor
preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov,
vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe
podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na
ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Zákon (TP, ÚSR) výslovne nevylučuje preskúmanie Príkazu podľa § 201 ods. 6
písm. a) TP, podľa § 363 a nasl. TP Generálnym prokurátorom, t. j. v znení čl. 2 ods. 2 ÚSR
nemôže Generálny prokurátor odmietnuť preskúmať z úradnej moci Príkaz, ako formu
rozhodnutia podľa § 181 a nasl. TP, vydaného podľa § 201 ods.6 písm. a) TP, pri plnení
úloh podľa čl. 149 ÚSR, nakoľko taký postup je v priamom rozpore s ustanoveniami čl. 149
ÚSR, a čl. 2 ods. 2 ÚSR, čl. 46 ods.1 ÚSR, v znení čl. 36 ods.1 Listiny základných práv
a slobôd, pričom taký postup je v rozpore so všeobecne záväznými predpismi (TP, ZoP),
ako aj v rozpore so základnými zásadami trestného konania a princípmi právneho štátu.“.
Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáha vydania takéhoto rozhodnutia:
„1. Krajská prokuratúra v Bratislave, v konaní vedenom pod č. k. 3Pv/587/14/2015
porušila základné právo obvineného na ochranu podľa čl. 2 ods. 2
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Generálna prokuratúra SR, v konaní vedenom pod č. k. XVI/2 Pz 29/15/1000 3
porušila základné právo obvineného na ochranu podľa čl. 2 ods. 2
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
3. Príkaz zo dňa 9.02.2015, č. k. 3Pv/587/14/2015 vydaný Krajskou prokuratúrou
v Bratislave zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
4. Ústavný súd SR prikazuje, aby Generálny prokurátor SR vo veci Návrhu
na zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní zo dňa 09.03.2015, konal podľa
osobitných predpisov.
Obvinenému , priznáva úhradu trov konania v sume
275,94 €..., ktoré jej je Krajský súd v Bratislave povinný uhradiť na účet Advokátskej
kancelárie Mgr. Matej Krajči... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokuje na neverejnom zasadnutí a preskúma ju zo všetkých
hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať
ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré
mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo
slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa
sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným
štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na
jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS
42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
V prípadoch, pri ktorých sťažovateľ namieta porušenie svojho ústavou garantovaného
práva v trestnom konaní, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že trestné
konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní
jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj v
predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivé
pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania. Preto spravidla
až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde namietať také
pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom
priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených
v čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. pozri napr. II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS
220/07).
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa smeruje proti postupu
a rozhodnutiu orgánov činných v trestnom konaní vo fáze prípravného (trestného) konania,
keď o odôvodnenosti, a teda zákonnosti a ústavnosti trestného stíhania sťažovateľa meritórne
príslušný všeobecný súd zatiaľ nerozhodoval. Z uvedeného okrem iného vyplýva, že platná
právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obvinenému, a príp. aj
v ďalšom štádiu trestného konania (po prípadnom podaní obžaloby) ako obžalovanému
namietať právne účinným spôsobom porušenie základných práv a slobôd garantovaných
ústavou, resp. práv garantovaných dohovorom, ku ktorým malo dôjsť v dôsledku údajného
nezákonného postupu prokurátorky krajskej prokuratúry či namietaných okresných
prokuratúr v predmetnej trestnej veci. Je nutné skonštatovať, že postavenie sťažovateľa ako
strany trestného konania mu už v rámci prípravného konania dáva postavenie a tomu
korešpondujúcu plnú potenciu aktívne zasahovať do objasňovania skutkovo relevantných
okolností a skutočností kladených mu za vinu. Tak ako súd prvého stupňa, ktorý bude
oprávnený konať a rozhodovať v jeho trestnej veci po skončení prípravného konania, aj
odvolací súd v prípade podania odvolania v predmetnej trestnej veci sú súdmi s plnou
jurisdikciou, v právomoci ktorých je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj
právnych okolností prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného
konania v trestnej veci sťažovateľa v tomto štádiu trestného stíhania predchádzajúcemu
podaniu obžaloby (obdobne napr. III. ÚS 75/05 alebo III. ÚS 347/2011). Uvedené preto
vedie k záveru o nedostatku právomoci na prerokovanie sťažnosti ústavným súdom.
K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy postupom krajskej prokuratúry v konaní vedenom
pod č. k. 1 Kpt 946/14/1100 26 (sťažovateľ nesprávne uvádza spisovú značku Okresnej
prokuratúry Bratislava V sp. zn. 3 Pv/587/14/2015, pozn.), ktorá príkazom z 9. februára
2015 podľa § 201 ods. 6 písm. a) Trestného poriadku neodňala jeho trestnú vec z obvodu
pôsobnosti Okresnej prokuratúry Bratislava V, ako aj namietanému porušeniu uvedených
základných práv postupom generálnej prokuratúry, ktorá možnosť zrušenia označeného
rozhodnutia postupom podľa § 363 Trestného poriadku s prihliadnutím na znenie § 181
ods. 3 Trestného poriadku vylúčila, ústavný súd poznamenáva, že aj zákonnosť týchto
postupov orgánov prokuratúry bolo a je možné preskúmať na základe podnetu podľa § 31
ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len
,,zákon o prokuratúre“).
Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu
a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov
a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený
vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa
osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna
žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby (ďalej len
„podávateľ podnetu“), ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu
svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný
prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie
porušenia zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých
vykonanie je podľa zákona oprávnený.
Podľa § 31 ods. 3 zákona o prokuratúre podnetom na účely tohto zákona nie je
podanie, na ktorého vybavenie sa vzťahuje osobitný zákon.
V zmysle citovaných ustanovení zákona o prokuratúre teda nemožno návrh
na zrušenie právoplatných rozhodnutí vydaných v prípravnom konaní podľa § 363
Trestného poriadku považovať za podnet podľa § 31 zákona o prokuratúre. Podnet podľa
§ 31 ods. 2 zákona o prokuratúre je osobitným právnym prostriedkom nápravy, ktorý zákon
sťažovateľovi na ochranu ním označeného základného práva účinne poskytuje (pozri napr.
IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05, IV. ÚS 28/2010 atď.). Použitie týchto právnych prostriedkov
ochrany základných práv a slobôd (podnet a opakovaný podnet podľa § 34 zákona
o prokuratúre) je však v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde jedným z atribútov
prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda i podmienkou konania vo veci
individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05).
Súčasťou štandardnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že vynechanie
nielen podnetu, ale aj opakovaného podnetu ako prostriedku nápravy uplatňovaného v rámci
sústavy orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti
v konaní pred ústavným súdom, pretože takto by sa obmedzovala možnosť orgánov
prokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj
prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre (m. m. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05).
V posudzovanom prípade teda zákon o prokuratúre sťažovateľovi poskytuje účinný
prostriedok nápravy spočívajúci v jej oprávnení podať proti napadnutému príkazu
prokurátorky krajskej prokuratúry, ako aj postupu generálnej prokuratúry podnet. Hoci
§ 363 Trestného poriadku ustanovuje právomoc na konanie o návrhu generálnemu
prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len ,,generálny prokurátor“), ústavný súd
pripomína, že generálny prokurátor na účely efektívneho výkonu svojich právomocí
priznaných právnym poriadkom Slovenskej republiky upravil interným predpisom –
príkazom č. 11/2013 z 30. októbra 2013 aprobačné oprávnenia na generálnej prokuratúre,
v zmysle ktorého za neho jednotliví prokurátori generálnej prokuratúry vybavujú veci,
v ktorých má podľa platných právnych predpisov právomoc konať. Keďže napadnuté
upovedomenie generálnej prokuratúry vybavoval prokurátor generálnej prokuratúry
, o takomto podnete podľa § 31 a nasl. zákona o prokuratúre by bol
oprávnený a povinný konať jeho nadriadený prokurátor [§ 54 ods. 2 písm. a) zákona
o prokuratúre].
Vzhľadom na nevyužitie tohto účinného právneho prostriedku nápravy (podnet
a opakovaný podnet) ústavný súd považoval sťažnosť súčasne za neprípustnú, pretože
sťažovateľ nevyužil účinný právny prostriedok nápravy ním tvrdeného porušenia
označených práv, na ktorého použitie bol oprávnený.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal a má v systéme
všeobecného súdnictva, ako aj v rámci prípravného trestného konania k dispozícii účinné
prostriedky na ochranu v sťažnosti označených práv, ktoré mali byť namietaným príkazom,
ako aj upovedomením generálnej prokuratúry porušené, a preto jeho sťažnosť ústavný súd
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje aj na formálne nedostatky sťažnosti,
v ktorej sťažovateľ neuvádza správnu spisovú značku konania vedeného krajskou
prokuratúrou (namiesto správneho označenia č. k. 1 Kpt 946/14/1100 26 uvádza spisovú
značku konania Okresnej prokuratúry Bratislava V sp. zn. 3 Pv 587/14/2015, pozn.),
v návrhu výroku o priznaní úhrady trov konania označuje ako povinný subjekt Krajský súd
v Bratislave, ktorý v jeho veci vôbec nekonal, a napokon aj v odôvodnení sťažnosti chýba
relevantná argumentácia svedčiaca o ústavnej rovine namietaných porušení základných práv
označenými orgánmi prokuratúry. S prihliadnutím na uvedené považuje ústavný súd
v konečnom dôsledku sťažnosť aj za nespĺňajúcu zákonom predpísané náležitosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 2015