Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 385/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpenej advokátom Mgr. Karolom Vlasákom, Jilemnického 2, Trenčín, pre namietané

porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

č. k. 93 z 31. júla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára

2015 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

č. k. 93 z 31. júla 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že Okresný súd Považská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. z 5. marca 2013 zamietol návrh

sťažovateľky, ktorým sa proti domáhala zvýšenia výživného

na ich maloletú dcéru . Vykonaným dokazovaním považoval okresný

súd za preukázané, že od posledného určenia výživného (schválením rodičovskej dohody

rozsudkom č. k. zo 16. februára 2012) uplynula doba len jedného roka,

počas ktorej na strane maloletej ani jej rodičov nedošlo k takej zmene pomerov, ktoré by

odôvodňovali novú úpravu výživného. Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na to, že

v porovnaní s dobou určenia výživného došlo k podstatnému zlepšeniu finančnej situácie

otca maloletej, pretože mu vzrástol jeho priemerný mesačný zárobok a mal aj príjem

z predaja ich spoločného bytu v sume 19 900 €, okresný súd uviedol, že priemerný mesačný

zárobok otca maloletej vzrástol len nepatrne o 6,15 € a že rovnakú sumu za predaj bytu

dostala aj sťažovateľka, ktorá sa „vlastným zavinením pripravila o pravidelný mesačný

príjem“.

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom č. k. 93

z 31. júla 2013 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Dovolanie sťažovateľky, ktorého prípustnosť vyvodzovala z § 237 písm. f)

(ďalej len „OSP“), „keď mala za to, že súdy oboch stupňov

nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia ohľadom zmeny pomerov na strane otca

a nevysporiadali sa so skutočnosťou, že otec získal predajom bytu sumu 19 900 eur a že mu

predajom bytu klesli výdavky o 100 eur mesačne, keďže dovtedy hradil časť nákladov na byt,

a že súdy neuviedli, z akého dôvodu nepovažovali uvedené skutočnosti za podstatnú zmenu

pomerov na strane otca“, Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

uznesením sp. zn. z 26. novembra 2014 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 9.

januára 2015) odmietol ako procesne neprípustné z dôvodu, že v napadnutom rozsudku

krajského súdu sťažovateľkou vytýkanú vadu nezistil, a navyše ide o také rozhodnutie,

v prípade ktorého je prípustnosť v zmysle výslovne vylúčená.

Sťažovateľka v sťažnosti zopakovala argumenty vznesené v konaní pred všeobecnými

súdmi a zároveň vyjadrila názor, že okresný súd ani krajský súd „svoj právny záver riadne

nezdôvodnili, a preto uvedené rozsudky zostali nepreskúmateľné. Takýto postup uvedených

súdov, t. j. prijatie rozhodnutia bez riadneho odôvodnenia právneho záveru, a tým

zapríčinenia nepreskúmateľnosti rozhodnutia, je postup zakladajúci takzvanú inú vadu

konania v zmysle ust. “, následkom ktorej „došlo k môjmu

porušeniu základného práva... na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie, ktoré

práva mi zaručuje a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Sťažovateľka preto v petite žiadala, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že rozsudkom

krajského súdu č. k. z 31. júla 2013 bolo porušené jej základné právo

podľa a právo podľa dohovoru, aby napadnutý rozsudok

zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, a aby sťažovateľke priznal náhradu trov

právneho zastúpenia v sume 355,73 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. z 31. júla 2013, ktorým ako

vecne správny potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. z 5. marca 2013

o zamietnutí návrhu sťažovateľky na zvýšenie výživného na jej maloletú dcéru.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu pritom (okrem iného) vyplýva, že

„sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa o tom, že od vydania posledného rozhodnutia

o výživnom na maloletú Nikolu nenastala taká zmena pomerov ako na strane maloletej, tak

na strane jej rodičov, ktorá by odôvodňovala novú úpravu výživného“.

Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudku

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti uznesenia najvyššieho

súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky ako procesne neprípustné, a preto

dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa

považoval v tomto prípade za zachovanú. Po oboznámení sa s obsahom tohto uznesenia

ústavný súd navyše zistil, že s námietkou sťažovateľky o porušení označených práv

založenej na tom, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nie je riadne odôvodnené,

sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal už najvyšší súd, ktorý pritom vychádzal

z relevantnej judikatúry ústavného súdu. Takémuto posúdeniu veci nemožno nič vytknúť.

Ústavný súd preto opätovne pripomína, že súčasťou obsahu základného práva

na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd

však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

().

Nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením veci všeobecným súdom sama osebe

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním vydaného

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

, , , , a iné)

rešpektuje názor, podľa ktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd konal

v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

aj rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne

súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj

celkom legitímne a právne akceptovateľné. Krajský súd primerane rozumným

a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené

tvrdenia a svoje rozhodnutie o potvrdení prvostupňového rozhodnutia náležite a presvedčivo

odôvodnil spôsobom zodpovedajúcim požiadavkám podľa a . Možno

teda uzavrieť, že krajský súd zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka svojím návrhom domáhala.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným rozsudkom

krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, predloženú sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Z uvedeného dôvodu bolo

bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uvedených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015