Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 385/2015
PDF · 360.77 KB
No categories available
III. ÚS 385/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpenej advokátom Mgr. Karolom Vlasákom, Jilemnického 2, Trenčín, pre namietané
porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 17 CoP 83/2013 93 z 31. júla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára
2015 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 17 CoP 83/2013 93 z 31. júla 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že Okresný súd Považská Bystrica
(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 7 P 123/2012 70 z 5. marca 2013 zamietol návrh
sťažovateľky, ktorým sa proti domáhala zvýšenia výživného
na ich maloletú dcéru . Vykonaným dokazovaním považoval okresný
súd za preukázané, že od posledného určenia výživného (schválením rodičovskej dohody
rozsudkom č. k. 4 P 43/2011 308 zo 16. februára 2012) uplynula doba len jedného roka,
počas ktorej na strane maloletej ani jej rodičov nedošlo k takej zmene pomerov, ktoré by
odôvodňovali novú úpravu výživného. Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na to, že
v porovnaní s dobou určenia výživného došlo k podstatnému zlepšeniu finančnej situácie
otca maloletej, pretože mu vzrástol jeho priemerný mesačný zárobok a mal aj príjem
z predaja ich spoločného bytu v sume 19 900 €, okresný súd uviedol, že priemerný mesačný
zárobok otca maloletej vzrástol len nepatrne o 6,15 € a že rovnakú sumu za predaj bytu
dostala aj sťažovateľka, ktorá sa „vlastným zavinením pripravila o pravidelný mesačný
príjem“.
Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom č. k. 17 CoP 83/2013 93
z 31. júla 2013 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.
Dovolanie sťažovateľky, ktorého prípustnosť vyvodzovala z § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), „keď mala za to, že súdy oboch stupňov
nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia ohľadom zmeny pomerov na strane otca
a nevysporiadali sa so skutočnosťou, že otec získal predajom bytu sumu 19 900 eur a že mu
predajom bytu klesli výdavky o 100 eur mesačne, keďže dovtedy hradil časť nákladov na byt,
a že súdy neuviedli, z akého dôvodu nepovažovali uvedené skutočnosti za podstatnú zmenu
pomerov na strane otca“, Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
uznesením sp. zn. 6 Cdo 316/2013 z 26. novembra 2014 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 9.
januára 2015) odmietol ako procesne neprípustné z dôvodu, že v napadnutom rozsudku
krajského súdu sťažovateľkou vytýkanú vadu nezistil, a navyše ide o také rozhodnutie,
v prípade ktorého je prípustnosť v zmysle § 238 ods. 4 OSP výslovne vylúčená.
Sťažovateľka v sťažnosti zopakovala argumenty vznesené v konaní pred všeobecnými
súdmi a zároveň vyjadrila názor, že okresný súd ani krajský súd „svoj právny záver riadne
nezdôvodnili, a preto uvedené rozsudky zostali nepreskúmateľné. Takýto postup uvedených
súdov, t. j. prijatie rozhodnutia bez riadneho odôvodnenia právneho záveru, a tým
zapríčinenia nepreskúmateľnosti rozhodnutia, je postup zakladajúci takzvanú inú vadu
konania v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.“, následkom ktorej „došlo k môjmu
porušeniu základného práva... na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie, ktoré
práva mi zaručuje čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Sťažovateľka preto v petite žiadala, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že rozsudkom
krajského súdu č. k. 17 CoP/83/2013 93 z 31. júla 2013 bolo porušené jej základné právo
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, a aby sťažovateľke priznal náhradu trov
právneho zastúpenia v sume 355,73 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 17 CoP/83/2013 93 z 31. júla 2013, ktorým ako
vecne správny potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 7 P/123/2012 70 z 5. marca 2013
o zamietnutí návrhu sťažovateľky na zvýšenie výživného na jej maloletú dcéru.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu pritom (okrem iného) vyplýva, že
„sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa o tom, že od vydania posledného rozhodnutia
o výživnom na maloletú Nikolu nenastala taká zmena pomerov ako na strane maloletej, tak
na strane jej rodičov, ktorá by odôvodňovala novú úpravu výživného“.
Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti
napadnutému rozsudku krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká
republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti uznesenia najvyššieho
súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky ako procesne neprípustné, a preto
dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde
považoval v tomto prípade za zachovanú. Po oboznámení sa s obsahom tohto uznesenia
ústavný súd navyše zistil, že s námietkou sťažovateľky o porušení označených práv
založenej na tom, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nie je riadne odôvodnené,
sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal už najvyšší súd, ktorý pritom vychádzal
z relevantnej judikatúry ústavného súdu. Takémuto posúdeniu veci nemožno nič vytknúť.
Ústavný súd preto opätovne pripomína, že súčasťou obsahu základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd
však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
Nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením veci všeobecným súdom sama osebe
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním vydaného
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05,
II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08, I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012 a iné)
rešpektuje názor, podľa ktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd konal
v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
aj zákona č. 36/2005 Z. z. rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne
súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj
celkom legitímne a právne akceptovateľné. Krajský súd primerane rozumným
a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené
tvrdenia a svoje rozhodnutie o potvrdení prvostupňového rozhodnutia náležite a presvedčivo
odôvodnil spôsobom zodpovedajúcim požiadavkám podľa § 157 ods. 1 a 2 OSP. Možno
teda uzavrieť, že krajský súd zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka svojím návrhom domáhala.
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným rozsudkom
krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, predloženú sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Z uvedeného dôvodu bolo
bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uvedených.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 2015