Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 408/2015
PDF · 420.93 KB
No categories available
III. ÚS 408/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Rudolfom Žiklom, advokátska kancelária, Tichá 18, Košice,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 3
a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu vlastníctva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 15 C 146/2011
zo 16. februára 2012, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
11 Co 133/2012 z 26. júna 2013 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 434/2013 z 2. decembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 3
a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 15 C 146/2011 zo 16. februára 2012, postupom a rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 133/2012 z 26. júna
2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a postupom a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 434/2013 z 2. decembra 2014
(ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou okresnému súdu
domáhal určenia neplatnosti uznesenia prijatého na schôdzi vlastníkov bytov v bytovom
dome. Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 146/2011 o žalobe sťažovateľa
rozhodol rozsudkom zo 16. februára 2012 (ďalej aj „rozsudok súdu prvého stupňa“), ktorým
žalobu sťažovateľa zamietol. Proti uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa podal
sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Sťažovateľ nespokojný s napadnutým rozsudkom
podal proti nemu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že
ho ako procesne neprípustné odmietol.
2
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že okresný súd, ako aj krajský súd vec nesprávne
právne posúdili, keď ignorovali podľa ich názoru rozhodujúce právne skutočnosti
na posúdenie jeho návrhu. V tejto súvislosti namietal a spochybňoval, že nebolo potrebné
žalovať všetkých vlastníkov bytov, len správcu, keďže správca ako štatutárny orgán
spoločenstva vlastníkov bytov môže uplatňovať aj hmotnoprávne nároky vlastníkov bez ich
súhlasu a konať pred súdom za vlastníkov bytov. Sťažovateľ ďalej uvádza skutkové tvrdenia
a súdy, ktorými argumentuje v neprospech správnosti označených rozhodnutí súdov, ktoré
považuje za nesprávne a porušujúce jeho označené práva. Sťažovateľ využil aj možnosť
podať dovolanie proti napadnutému rozsudku, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým
uznesením tak, že ho ako procesne neprípustné odmietol. Sťažovateľ označil aj toto
uznesenie najvyššieho súdu za porušujúce jeho označené práva.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jeho označených práv
postupom okresného súdu a rozsudkom súdu prvého stupňa, postupom a napadnutým
rozsudkom krajského súdu, ako aj postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
uvedené rozhodnutia všeobecných súdov zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie
konanie. Zároveň sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 35 000 €
a náhradu trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V
súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
4
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o
ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O
arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS
12/05, I. ÚS 352/06).
1. Pokiaľ ide o postup a rozsudok súdu prvého stupňa, ústavný súd poukazuje
na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc
ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný
súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený napadnutý
rozsudok okresného súdu ani jeho predchádzajúci postup, keďže ho už meritórne preskúmal
na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť
sťažovateľovi ochranu jeho práv.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti postupu
a rozsudku súdu prvého stupňa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,
IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).
2.1 Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu predovšetkým
namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jeho
argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého
rozsudku.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského súdu
je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení
napadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať
za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci
zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný
názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe
nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.
Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu
dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd
6
zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľa, a právne
závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Podľa názoru
ústavného súdu krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom
prípade sťažovateľovej žaloby nemohol vyhovieť. Jednak poukázal na to, že je tu nedostatok
vecnej legitimácie, keďže sťažovateľ nežaloval všetkých vlastníkov bytov v bytovom dome,
ktorí tvoria nerozlučné procesné spoločenstvo, ako aj vecné výhrady týkajúce sa údajnej
neplatnosti uznesenia odmietol ako neopodstatnené, keď považoval napadnuté uznesenie
vlastníkov bytov za platné, v súlade s platným právom, pretože vlastníci v danom prípade
rozhodovali o použití prostriedkov z fondu opráv na údržbu spoločnej veci – zariadenia,
preto bolo v okolnostiach prípadu nevyhnutné zamietnuť žalobu sťažovateľa aj z tohto
dôvodu. Ústavný súd konštatuje, že miera interpretácie dotknutých ustanovení zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov v znení neskorších predpisov vo väzbe na rozhodujúce skutočnosti prípadu je
adekvátna a rešpektujúca predmetnú právnu úpravu. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie
v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom rozsudku krajského súdu
nezistil. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu nie je
dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor všeobecného súdu svojím vlastným.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného
základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť
sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu, považujúc ho za arbitrárny, a jeho postupom, ktorý mu
predchádzal, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
2.2 Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že
označené práva sú právami hmotnej povahy.
Vo vzťahu k námietke porušenia týchto označených hmotných práv
napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,
podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných
práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil ústavno procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom
prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym
orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný
súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach
všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným
predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho
subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a rozsudkom
krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti
sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1,
3 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným
dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno právneho
charakteru a ústavno procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
3. Sťažovateľ v neposlednom rade namietal porušenie označených práv napadnutým
uznesením najvyššieho súdu a postupom súdu, ktorý mu predchádzal. Najvyšší súd
napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné, keď
nezistil dôvody prípustnosti dovolania podľa § 237 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) ani podľa § 238 OSP.
8
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,
II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi
upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je Občiansky súdny
poriadok.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
§ 236 a nasl. OSP. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku
odvolacieho súdu sú upravené v § 238 OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti
dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že
dovolanie je prípustné len z dôvodov uvedených v § 237 písm. a) až g) OSP. Dovolanie je
prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2
OSP.
Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry považuje ústavný súd za potrebné uviesť,
že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí
zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci
ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy
(čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu
ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry
systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd
vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu
pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu
označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré
upravujú výkon ich právomoci.
3.1 Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup
najvyššieho súdu v dovolacom konaní a jeho napadnuté uznesenie, ktorým odmietol
dovolanie sťažovateľa, a konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení zaoberal
a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými dovolacími dôvodmi
sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto jeho dovolanie odmietol ako neprípustné.
Podľa názoru ústavného súdu prima facie nemožno napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
považovať za neodôvodnené, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by
signalizovala svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto súdu (v medziach
posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. také, ktoré by nemali oporu v zákone.
Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru
o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty
sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka sťažovateľa o nezákonnosti
a nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj
jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by
signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa §
25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3.2 Keďže sťažovateľ zároveň napádal aj porušenie svojich práv hmotnej povahy
podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy a podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu napadnutým
postupom a uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd, poukazujúc na svoju stabilizovanú
judikatúru v bode 2. 2 tohto rozhodnutia, konštatuje, že bolo potrebné z rovnakých dôvodov
odmietnuť aj tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojich označených
10
práv hmotnej povahy napadnutým uznesením najvyššieho súdu z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
4. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu, ako aj
napadnutému postupu a uzneseniu najvyššieho súdu namietal porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2
a čl. 144 ods. 1 ústavy. Vychádzajúc z formulácie „v spojení“ a skutočnosti, že predmetné
články ústavy boli aj súčasťou petitu sťažnosti, nebolo možné na ne nahliadať ako na súčasť
právnej argumentácie sťažovateľa uvedenej v sťažnosti, preto v súvislosti s označenými
článkami ústavy ústavný súd konštatuje, že predmetné články ústavy neobsahujú žiadne
základné práva alebo slobody, o ktorých by ústavný súd bol povolaný rozhodovať v rámci
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 2015