Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 408/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Rudolfom Žiklom, advokátska kancelária, Tichá 18, Košice,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 3

a 4 , základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s , a

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu vlastníctva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn.

zo 16. februára 2012, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 26. júna 2013 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 2. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 3

a 4 (ďalej len „“), základného práva na súdnu ochranu

podľa v spojení s , a , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. zo 16. februára 2012, postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. júna

2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a postupom a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 2. decembra 2014

(ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou okresnému súdu

domáhal určenia neplatnosti uznesenia prijatého na schôdzi vlastníkov bytov v bytovom

dome. Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. o žalobe sťažovateľa

rozhodol rozsudkom zo 16. februára 2012 (ďalej aj „rozsudok súdu prvého stupňa“), ktorým

žalobu sťažovateľa zamietol. Proti uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa podal

sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Sťažovateľ nespokojný s napadnutým rozsudkom

podal proti nemu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že

ho ako procesne neprípustné odmietol.

2

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že okresný súd, ako aj krajský súd vec nesprávne

právne posúdili, keď ignorovali podľa ich názoru rozhodujúce právne skutočnosti

na posúdenie jeho návrhu. V tejto súvislosti namietal a spochybňoval, že nebolo potrebné

žalovať všetkých vlastníkov bytov, len správcu, keďže správca ako štatutárny orgán

spoločenstva vlastníkov bytov môže uplatňovať aj hmotnoprávne nároky vlastníkov bez ich

súhlasu a konať pred súdom za vlastníkov bytov. Sťažovateľ ďalej uvádza skutkové tvrdenia

a súdy, ktorými argumentuje v neprospech správnosti označených rozhodnutí súdov, ktoré

považuje za nesprávne a porušujúce jeho označené práva. Sťažovateľ využil aj možnosť

podať dovolanie proti napadnutému rozsudku, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým

uznesením tak, že ho ako procesne neprípustné odmietol. Sťažovateľ označil aj toto

uznesenie najvyššieho súdu za porušujúce jeho označené práva.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jeho označených práv

postupom okresného súdu a rozsudkom súdu prvého stupňa, postupom a napadnutým

rozsudkom krajského súdu, ako aj postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

uvedené rozhodnutia všeobecných súdov zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie

konanie. Zároveň sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 35 000 €

a náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V

súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

4

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

1. Pokiaľ ide o postup a rozsudok súdu prvého stupňa, ústavný súd poukazuje

na princíp subsidiarity podľa , z ktorého vyplýva, že právomoc

ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný

súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený napadnutý

rozsudok okresného súdu ani jeho predchádzajúci postup, keďže ho už meritórne preskúmal

na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť

sťažovateľovi ochranu jeho práv.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti postupu

a rozsudku súdu prvého stupňa odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, ).

2.1 Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu predovšetkým

namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jeho

argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého

rozsudku.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského súdu

je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení

napadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať

za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci

zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný

názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe

nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd

6

zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľa, a právne

závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Podľa názoru

ústavného súdu krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom

prípade sťažovateľovej žaloby nemohol vyhovieť. Jednak poukázal na to, že je tu nedostatok

vecnej legitimácie, keďže sťažovateľ nežaloval všetkých vlastníkov bytov v bytovom dome,

ktorí tvoria nerozlučné procesné spoločenstvo, ako aj vecné výhrady týkajúce sa údajnej

neplatnosti uznesenia odmietol ako neopodstatnené, keď považoval napadnuté uznesenie

vlastníkov bytov za platné, v súlade s platným právom, pretože vlastníci v danom prípade

rozhodovali o použití prostriedkov z fondu opráv na údržbu spoločnej veci – zariadenia,

preto bolo v okolnostiach prípadu nevyhnutné zamietnuť žalobu sťažovateľa aj z tohto

dôvodu. Ústavný súd konštatuje, že miera interpretácie dotknutých ustanovení zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov v znení neskorších predpisov vo väzbe na rozhodujúce skutočnosti prípadu je

adekvátna a rešpektujúca predmetnú právnu úpravu. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (m. m. , , ). Takéto pochybenie

v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom rozsudku krajského súdu

nezistil. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu nie je

dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného

základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), sťažnosť

sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu, považujúc ho za arbitrárny, a jeho postupom, ktorý mu

predchádzal, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2.2 Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa

, 3 a 4 a práva na ochranu vlastníctva podľa dodatkového protokolu

napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že

označené práva sú právami hmotnej povahy.

Vo vzťahu k námietke porušenia týchto označených hmotných práv

napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,

podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných

práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavno procesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom

prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym

orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný

súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach

všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným

predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho

subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. , ).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa dohovoru napadnutým postupom a rozsudkom

krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti

sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1,

3 a 4 a práva podľa dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným

dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno právneho

charakteru a ústavno procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

3. Sťažovateľ v neposlednom rade namietal porušenie označených práv napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a postupom súdu, ktorý mu predchádzal. Najvyšší súd

napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné, keď

nezistil dôvody prípustnosti dovolania podľa Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) ani podľa .

8

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi

upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je Občiansky súdny

poriadok.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

a nasl. . Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti

dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v výslovne uvádza, že

dovolanie je prípustné len z dôvodov uvedených v až g) . Dovolanie je

prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2

.

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry považuje ústavný súd za potrebné uviesť,

že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí

zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci

ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy

(čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu

ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ). Zo subsidiárnej štruktúry

systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd

vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu

pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu

označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré

upravujú výkon ich právomoci.

3.1 Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup

najvyššieho súdu v dovolacom konaní a jeho napadnuté uznesenie, ktorým odmietol

dovolanie sťažovateľa, a konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení zaoberal

a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými dovolacími dôvodmi

sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto jeho dovolanie odmietol ako neprípustné.

Podľa názoru ústavného súdu prima facie nemožno napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

považovať za neodôvodnené, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by

signalizovala svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto súdu (v medziach

posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. také, ktoré by nemali oporu v zákone.

Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru

o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty

sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka sťažovateľa o nezákonnosti

a nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa , ako aj

jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa §

25 ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

3.2 Keďže sťažovateľ zároveň napádal aj porušenie svojich práv hmotnej povahy

podľa , 3 a 4 a podľa dodatkového protokolu napadnutým

postupom a uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd, poukazujúc na svoju stabilizovanú

judikatúru v bode 2. 2 tohto rozhodnutia, konštatuje, že bolo potrebné z rovnakých dôvodov

odmietnuť aj tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojich označených

10

práv hmotnej povahy napadnutým uznesením najvyššieho súdu z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

4. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu, ako aj

napadnutému postupu a uzneseniu najvyššieho súdu namietal porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa v spojení s ,

a . Vychádzajúc z formulácie „v spojení“ a skutočnosti, že predmetné

články boli aj súčasťou petitu sťažnosti, nebolo možné na ne nahliadať ako na súčasť

právnej argumentácie sťažovateľa uvedenej v sťažnosti, preto v súvislosti s označenými

článkami ústavný súd konštatuje, že predmetné články neobsahujú žiadne

základné práva alebo slobody, o ktorých by ústavný súd bol povolaný rozhodovať v rámci

sťažnosti podľa . Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť

sťažnosti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015