Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 393/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ITIMEX, a. s., SNP 44, Šahy, zastúpenej

advokátkou JUDr. Marianou Matulovou, Železničiarska 9, Banská Bystrica, vo veci

namietaného porušenia základného práva zaručeného v Slovenskej

republiky a základného práva zaručeného v rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18. decembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti ITIMEX, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2014

doručená sťažnosť spoločnosti ITIMEX, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva zaručeného a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 18. decembra 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa v konaní

v správnom súdnictve napadla správnou žalobou rozhodnutie Sociálnej poisťovne ̶ústredia

(ďalej len „Sociálna poisťovňa“) č. 49099 2/2011 BA z 21. septembra 2011 v časti

vyčíslenia penále vo výške 10 716,33 eur. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

rozhodnutím č. k. 48 z 22. mája 2012 žalobu sťažovateľky zamietol

a najvyšší súd označeným rozsudkom na odvolanie sťažovateľky rozsudok krajského súdu

potvrdil. Sťažovateľka vyjadrila nesúhlas s odôvodnením sťažnosťou napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu, ktorý sa odvoláva na o sociálnom

poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) s tým,

že toto ustanovenie „upravuje oprávnenie Sociálnej poisťovne predpísať penále, pričom

toto oprávnenie sa premlčí v lehote podľa § 147. Z toho vyplýva, že penále môže, ale nemusí

byť predpísané. Pohľadávka na penále preto vzniká až právoplatnosťou rozhodnutia

o jej predpísaní.“.

Sťažovateľka poukázala na § 151 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, najmä

na rozsudok najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. , v ktorom

vyslovil, že „... je celkom v právomoci žalovanej ako oprávneného správneho orgánu

rozhodnúť, či vôbec túto sankciu uplatní, resp. v akom časovom horizonte pri omeškaní

dlžníka s platením poistného k uplatneniu tejto sankcie prikročí. Na druhej strane si však

žalovaná musí byť vedomá tej skutočnosti, že niektoré súdom aprobované situácie (právne

stavy) u jednotlivcov môžu svojimi účinkami vytvoriť pre jej rozhodovaciu prax ako

aj pre rozhodovaciu prax iných orgánov verejnej správy zákonné prekážky. Tak tomu

nastalo aj v prejednávanej veci, čo však ani žalovaná ani krajský súd nezohľadnili

pri svojom rozhodovaní.“.

Najvyšší súd mal podľa sťažovateľky aj vo veci sp. zn. dospieť

k rovnakému právnemu záveru, t. j. prihliadnuť na účinky reštrukturalizácie na pohľadávky

Sociálnej poisťovne, a teda uzavrieť, že «Je nepochybné, že aj

na proces reštrukturalizácie (resp. v staršom legislatívnom poňatí na vyrovnanie) reaguje.

V zmysle ustanovenia sa premietajú účinky

reštrukturalizačného plánu tak, že žalovanej sa ukladá „ex offo“ povinnosť zosúladiť

evidenciu pohľadávok s reálnym stavom vyvolaným prebiehajúcou reštrukturalizáciou.».

Najvyšší súd mal preto dospieť k záveru, že keďže sťažovateľka svoje záväzky voči

Sociálnej poisťovni v zmysle reštrukturalizačného plánu a v ňom dohodnutej novácie

záväzkov splnila, nebol dôvod zo strany Sociálnej poisťovne postupovať v zmysle § 240

zákona o sociálnom poistení a penále vyrubovať. Navyše, Sociálna poisťovňa mala

pohľadávky na penále z neuhradeného poistného (ako príslušenstva pohľadávok existujúcich

pred začatím reštrukturalizácie 11. marca 2010) za január 2010, február 2010 a 1. ̶10. marec

2010 prihlásiť spolu s pohľadávkami na poistnom [ a o

konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“)]. «Pretože toto penále nebolo

prihlásené v lehote do 30 dní od povolenia reštrukturalizácie, t. j. do 17. 5. 2011, došlo k

situácii predpokladanej ustanovením § 155 ods. 2 ZoKR, a to, citujem: „Zverejnením

uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku zaniká právo veriteľov, ktorí riadne a

včas neprihlásili tieto svoje pohľadávky, vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi.»

Podľa názoru sťažovateľky je nutné penále ako osobitný inštitút podľa § 240 zákona o

sociálnom poistení považovať za príslušenstvo pohľadávky v zmysle § 138 ods. 2 zákona o

konkurze a reštrukturalizácii. „Keďže penále sú podľa právnej teórie peňažným postihom,

resp. sankciou za nesplnenie zákonnej povinnosti, nie je možné penálmi postihovať

neuhradenie pohľadávky (istiny), ktorú podľa právneho poriadku subjekt nie je povinný

plniť. Keďže takéto nároky – naturálne obligácie voči žalovanému nemožno vymáhať,

nie je možné ich ani priznať v súdom, a analogicky ani v správnom konaní a rovnako ani

príslušenstvo tejto istiny, pretože príslušenstvo nie je samostatným právnym nárokom.“

Najvyšší súd vo veci sp. zn. podľa sťažovateľky uprednostnil

predpisy verejného práva pred inými zákonmi, ako aj záujmy orgánu verejnej správy

pred druhým účastníkom konania, čím došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov

konania pred súdmi zaručenej . Následne výkonom rozhodnutia Sociálnej

poisťovne dôjde k zmenšeniu majetku sťažovateľky o sumu 10 716,33 eur a trovy núteného

výkonu rozhodnutia, čím dochádza k porušeniu základného práva sťažovateľky slobodne

a nerušene užívať majetok, ktorý je v jej vlastníctve, a to v rozpore s .

Zdôraznila, že v dôsledku úspešne ukončeného reštrukturalizačného konania mala legitímne

očakávania, že k takému zníženiu jej majetku nedôjde.

Sťažovateľka tiež vyslovila obavy zo vzniku nezákonného precedensu pre ďalšie

konania, ktoré v pozícii žalobkyne voči Sociálnej poisťovni vedie, osobitne pri existujúcej

nejednotnosti právneho názoru najvyššieho súdu, ako to preukazuje rozdielnosť rozsudkov

v dvoch veciach sťažovateľky vedenej pod sp. zn. a sp. zn. .

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. zo dňa

18. decembra 2013, doručeného účastníkovi dňa 30. januára 2014, ktorým bol potvrdený

rozsudok Krajského súdu v Nitre č. zo dňa 22. mája 2012 boli porušené

ústavné práva sťažovateľa a to: rovnosť účastníkov konania pred súdom zaručené v čl. 47

ods. 3 SR a obmedzené jeho vlastnícke právo zaručené článkom 20 SR.“

Zároveň sťažovateľka požiadala ústavný súd, aby „... napadnuté právoplatné

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. zo dňa

18. decembra 2013 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie“.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu

bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania (m. m. ).

V zmysle všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými

štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Ako zo sťažnosti vyplýva, sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv

rozsudkom najvyššieho súdu. Spôsob, ktorým k porušeniu malo dôjsť, spočíva v tom,

že najvyšší súd neprihliadol na tvrdenie sťažovateľky v odvolaní proti rozsudku krajského

súdu, že Sociálna poisťovňa v žalobou napadnutom rozhodnutí nezohľadnila v danom čase

už ukončenú reštrukturalizáciu a skutočnosť, že predpísané penále z dlžného poistného mala

spolu s dlžným poistným uplatniť v reštrukturalizačnom konaní. Poukázala tiež

na existenciu rozdielnych stanovísk najvyššieho súdu vo vzťahu k totožnému problému –

vzťahu penále z omeškania podľa § 240 zákona o sociálnom poistení a účinkov

reštrukturalizácie. Podľa sťažovateľky bola táto otázka správne uchopená iným senátom

najvyššieho súdu v rozsudku vo veci sp. zn. .

Ústavný súd dáva do pozornosti sťažovateľky, že v zásade nie je orgánom

oprávneným a povinným zaisťovať súlad stanovísk a právnych názorov rôznych senátov

najvyššieho súdu, ani nie je v jeho kompetencii preskúmavať správnosť skutkových

a právnych záverov jedného či druhého názoru vysloveného najvyšším súdom v rôznych

veciach obdobnej, resp. totožnej povahy. Nie je totiž ďalšou inštanciou vo vzťahu

k všeobecným súdom. Jeho úlohou je bdieť nad tým, aby všeobecné súdy vo svojom konaní

a rozhodovaní neopomínali základné zásady konania vyplývajúce zo základných práv

zakotvených v ústave, listine základných práv a slobôd, ako aj v medzinárodných zmluvách

o ľudských právach a základných slobodách.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súd zásadne nemá oprávnenie preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (napr. ,

). Inými slovami, úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnou zmluvou podľa (m. m. ,

).

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (m. m. , , , ,

).

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. vyplýva, že sťažovateľka

vo svojom odvolaní proti rozsudku krajského súdu argumentovala v zásade tými istými

dôvodmi, ktoré tvrdila už v žalobe, t. j. namietala, „že ani rozhodnutie žalovaného podľa

zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov ako normy verejného práva,

nemôže byť vydané na nezákonnom podklade, t. j. nie je možné vyčísliť penále z pohľadávky,

ktorá sa neprihlásením v reštrukturalizačnom konaní stala nevykonateľnou, resp. zaradením

do reštrukturalizačného plánu a jeho následným schválením súdu, došlo k jej zániku

a nahradením novým záväzkom s novým obsahom, a to tak čo do výšky pohľadávky, ako aj

čo do lehoty jej splatnosti. Akceptovaním názoru krajského súdu by sa pripustilo, že tohto

zdôvodnenia by pripustila, že pre Sociálnu poisťovňu neplatí , ani iné

zákony, iba o sociálnom poistení. Naďalej považuje rozhodnutie

za nezákonné v časti vyrubeného penále za mesiace január 2010, február 2010

do 11. marca 2010, spolu vo výške 10 716,33 €. Oproti dôvodom žaloby žalobkyňa navyše

namietla, že schváleným reštrukturalizačným plánom došlo k zníženiu sumy všetkých

prihlásených pohľadávok, a teda aj prihlásenej pohľadávky na poistnom za január 2010,

na 12 % pôvodnej hodnoty, pričom žalobkyňa si svoje záväzky splnila v súlade

s reštrukturalizačným plánom a preto zo strany Sociálnej poisťovne nie je dôvod ale ani

právny nárok vyčísľovať penále nad rámec hodnoty, ktorá bola v súlade so schváleným

reštrukturalizačným plánom uhradená riadne a včas. Čo sa týka penále z poistného

za mesiac február 2010 a za obdobie od 1. marca do dňa vyhlásenia reštrukturalizácie t. j.

do 11. marca 2010 v celkovej výške 5 913,24 €, podľa žalobkyne ide o pohľadávky, ktoré

vznikli do začatia reštrukturalizačného konania a tieto si mala žalovaná uplatniť v lehote

30 dní od povolenia reštrukturalizácie; keďže tak neurobila, tieto sa stali zo zákona

č. nevymožiteľnými a žalobca nie je povinný ich uhradiť. Bez istiny poistného

a omeškania s jeho úhradou nie je možný vznik pohľadávky na penále. Vzhľadom na vyššie

uvedené žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu pre nesprávne

právne posúdenie veci zrušil.“.

S poukazom na § 240 a § 248 ods. 1 zákona o sociálnom poistení najvyšší súd

uviedol, že „zákon o sociálnom poistení určuje povinnosť zamestnávateľa platiť poistné

a ustanovuje aj jeho splatnosť. Pre prípad nesplnenia si tejto povinnosti súčasne

v ustanovení § 240 ods.1 upravuje oprávnenie Sociálnej poisťovne predpísať penále, pričom

toto oprávnenie sa premlčí v lehote podľa § 147. Z toho vyplýva, že penále môže, ale nemusí

byť predpísané. Pohľadávka na penále preto vzniká až právoplatnosťou rozhodnutia

o jej predpísaní.“.

Pre účely komplexnejšieho posúdenia okolností, za ktorých malo dôjsť k porušeniu

základných práv sťažovateľky, si ústavný súd vyžiadal stanovisko najvyššieho súdu

k tvrdeniam obsiahnutým v sťažnosti.

Vo svojom vyjadrení k sťažnosti najvyšší súd uviedol:

«Najvyšší súd považuje sťažnosť za neopodstatnenú. Zdôrazňuje že v zmysle § 250h

ods. 1 v spojení s a je súd viazaný rozsahom

žaloby a dôvodmi, v ktorých žalobca vidí konkrétne nezákonnosti rozhodnutia žalovaného

správneho orgánu; tieto dôvody majú tvoriť obsah žaloby a určujú rozsah preskúmania

zákonnosti rozhodnutia súdom. Súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia nemôže

prihliadať na ďalšie dôvody, ktoré žalobca nenamietal v lehote na podanie žaloby.

V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na to, že sťažovateľ ako žalobca v žalobe

namietal nezákonnosť rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredia č. 49099 2/2011 BA

z 21. 09. 2011 len z dôvodu, že... istina poistné za január 2010 bola žalovanou prihlásená

do reštrukturalizačného plánu... podľa názoru žalobkyne si žalovaná (Sociálna poisťovňa,

ústredie) v súlade s a o konkurze a reštrukturalizácii

(ďalej len „ZKR“) všetky pohľadávky, na ktoré mala nárok od začatia reštrukturalizačného

konania (od 17 . apríla 2010) mala prihlásiť do 30 dní od začatia reštrukturalizačného

konania, teda do 17. mája 2010. Keďže tak neurobila, v prípade penále z omeškania

od 1. januára 2010 do 11. marca 2010 došlo k ich zániku podľa dňom

4. augusta 2010 na základe potvrdenia reštrukturalizačného plánu...

Okolnosť, že schváleným reštrukturalizačným plánom malo dôjsť k zníženiu sumy

všetkých prihlásených pohľadávok, žalobca v žalobe, resp. v lehote podľa § 250h ods. 1

v spojení s nenamietal; odvolací súd preto preskúmaval

zákonnosť rozhodnutia žalovanej len v rozsahu žalobnej námietky, teda že žalovaná mala

pohľadávku na penále za obdobia január až marec 2010 (do 11. marca 2010) prihlásiť

do 30 dní od začatia reštrukturalizačného konania, teda do 17.mája 2010 a keďže

tak neurobila, došlo k zániku týchto pohľadávok. Odvolací súd neprihliadol na ďalšie

námietky, vznesené po uplynutí lehoty dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia žalovanej

a nezaoberal sa nimi.

Odvolací súd teda skúmal zákonnosť rozhodnutia žalovanej len z toho hľadiska,

či žalovaná mala zahlásiť pohľadávku na penále za uvedené obdobie

do reštrukturalizačného konania a to vo vzťahu k otázke, kedy táto pohľadávka vznikla.

Z rozsudku odvolacieho súdu vyplýva na základe ustanovení § 143 ods. 2, § 240 ods. 1,

v spojení s o sociálnom poistení v znení

neskorších predpisov záver, že pohľadávka na penále vzniká až právoplatnosťou

rozhodnutia o jej predpísaní (a teda v čase začatia reštrukturalizačného konania

neexistovala).»

Najvyšší súd vo svojom vyjadrení tiež poukázal na tretie rozhodnutie najvyššieho

súdu v obdobnej veci sťažovateľky sp. zn. z 28. júna 2012, ktoré v prílohe

pripojil.

Po oboznámení sa so stanoviskom najvyššieho súdu a jeho konfrontovaní s obsahom

sťažnosti sťažovateľky, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. dospel

ústavný súd k záveru, že v konaní najvyššieho súdu nedošlo k takým pochybeniam, ktoré by

viedli k porušeniu základných práv označených sťažovateľkou. Ústavný súd nezistil ani iné

závažné pochybenia, pre ktoré by označený rozsudok najvyššieho súdu neobstál v teste

ústavnosti.

Pre konanie v správnom súdnictve zakotvuje zásadu

koncentrácie ustanovením časového obmedzenia dispozičného práva žalobcu v § 250h tak,

že žalobca môže rozsah napadnutia správneho rozhodnutia obmedziť až do rozhodnutia

súdu, no rozšíriť ho môže len v lehote podľa , t. j. v lehote na podanie žaloby.

Rozsahom a dôvodmi uvedenými v žalobe je súd v správnom súdnictve viazaný (§ 250j

ods. 1 ). Rozsah a dôvody žaloby teda nie je možné rozširovať a meniť ani v odvolaní

proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa.

Ústavný súd však nemôže nevysloviť výhradu voči formulovaniu odôvodnenia

označeného rozsudku, kedy najvyšší súd nedostatočne zdôraznil dôvod, pre ktorý nebolo

možné odvolaniu (a eventuálne aj žalobe) sťažovateľky vyhovieť. Najvyšší súd sa uspokojil

s konštatovaním, že „... Oproti dôvodom žaloby žalobkyňa navyše namietla, že schváleným

reštrukturalizačným plánom došlo k zníženiu sumy všetkých prihlásených pohľadávok,

a teda aj prihlásenej pohľadávky na poistnom za január 2010, na 12 % pôvodnej hodnoty,

pričom žalobkyňa si svoje záväzky splnila v súlade s reštrukturalizačným plánom a preto

zo strany Sociálnej poisťovne nie je dôvod ale ani právny nárok vyčísľovať penále

nad rámec hodnoty, ktorá bola v súlade so schváleným reštrukturalizačným plánom

uhradená riadne a včas...“, ako aj stručným uvedením momentu vzniku pohľadávky

Sociálnej poisťovne na penále z omeškania s ohľadom na § 240 a § 248 ods. 1 zákona

o sociálnom poistení: „Pohľadávka na penále preto vzniká až právoplatnosťou rozhodnutia

o jej predpísaní.“ Tieto dôvody jeho rozhodnutia sa stali zjavnými až v súvislosti s jeho

vyjadrením k sťažnosti sťažovateľky. Ústavný súd však tieto výhrady nepovažuje za natoľko

závažné, aby zakladali porušenie základných práv sťažovateľky, a teda boli dôvodom

zrušenia označeného rozsudku najvyššieho súdu. Odôvodnenie sťažnosťou napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu napriek uvedenej výhrade vyhovuje požiadavkám základného

práva na spravodlivé súdne konanie a rovnosť účastníkov konania a najvyšším súdom

prezentovaný výklad relevantných právnych predpisov v ich vzájomnej súvislosti nie je v

rozpore s .

V tejto súvislosti dáva ústavný súd do pozornosti sťažovateľky iné rozhodnutie senátu

9 S najvyššieho súdu v obdobnej veci, konkrétne rozsudok sp. zn. z 28.

apríla 2014, v ktorom bol opätovne predmetom sporu stret pohľadávky na penále

z omeškania podľa zákona o sociálnej poisťovni a reštrukturalizačného konania. V tejto veci

„nebolo sporné, že v reštrukturalizačnom konaní si Sociálna poisťovňa, pobočka uplatnila

pohľadávku za neuhradenie poistného za mesiace február 2010 (evidovaná v Zozname

pohľadávok pod poradovým číslom 120), za marec 2010 (evidovaná pod poradovým číslom

121), za apríl 2010 (evidovaná pod poradovým číslom 122).

Reštrukturalizačný plán žalobcu bol potvrdený uznesením Okresného súdu Nitra

z 10. 03. 2011, sp. zn. , zverejneného v Obchodnom vestníku č. OV 53B dňa

17. 03. 2011.

…

Žalobca v žalobe namietal aj to, že ustanovenia reštrukturalizačného plánu sa

zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku považujú za dohodu

o vzdaní sa práv a odpustení dlhov medzi žalobcom a veriteľmi podľa § 574 zákona

č. ( bod 7.2 Reštrukturalizačného plánu). Podľa

žalobcu preto základ pre výpočet penále za predmetné obdobia je iba 6 % dlžnej sumy

poistného a príspevkov.

…

Reštrukturalizačný plán žalobcu bol schválený schvaľovacou schôdzou dňa

14. 02. 2011. Tento plán bol potvrdený súdom, pričom uznesenie súdu o schválení plánu

č. k.31R/4/2010 2052 bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 17. 03. 2011; týmto dňom

došlo v súlade s k zmene záväzkov žalobcu, obsiahnutých v pláne aj voči

žalovanej.

Z článku 3 a 4 plánu vyplýva, že žalovaná ako veriteľ dlžníka (žalobcu) sa vzdala

svojich v reštrukturalizácii uplatnených pohľadávok v časti 94 % ich výšky, takže zostatok

týchto pohľadávok sa rovná 6 % ich výšky.

Z článku 5, bodu 5.2 plánu súčasne vyplýva, že došlo i k zmene splatnosti zostatku

pohľadávok žalovanej (v ich zvyšnej časti 6 %) tak, že sú splatné uplynutím troch rokov

od zverejnenia uznesenia o skončení reštrukturalizácie.

Napriek tomu, že podľa § 143 ods. 2 ZSP je poistné splatné v deň, ktorý je určený

na výplatu príjmov, ktoré sú vymeriavacím základom zamestnanca, v dôsledku potvrdenia

Plánu dňom zverejnenia uznesenia súdu o potvrdení plánu došlo i k zmene splatnosti

poistného za mesiace február, marec a apríl 2010 tak, že podľa článku 5, bod 5.2 plánu je

toto poistné splatné až uplynutím troch rokov od zverejnenia uznesenia súdu o skončení

reštrukturalizácie, teda je splatné až dňom 17. 03. 2014 (a ku dňu vydania rozhodnutia

žalovanej nedošlo ani k splneniu podmienok predpokladaných ustanovením ,

teda k neúčinnosti plánu voči žalovanej vo vzťahu k dotknutej pohľadávke).

Na tomto závere odvolacieho súdu nič nemení okolnosť, že v zmysle bodu 5.3 plánu

môže žalobca uhradiť zostatok pohľadávok aj pred uplynutím troch rokov odo dňa

zverejnenia uznesenia o skončení reštrukturalizácie.

Keďže poistné za mesiace február, marec a apríl 2010 v dôsledku potvrdeného plánu

nebolo splatné, prvostupňový správny orgán ako aj žalovaná rozhodli rozhodnutiami

z roku 2011 o predpísaní penále za omeškanie sa žalobcu s odvedením poistného za február

až apríl 2010 v rozpore s týmto plánom a na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, žalovaná sa so žalobcom v reštrukturalizačnom pláne

dohodla na znížení sumy poistného zo 100 % na 6 % jeho výšky a súčasne sa dohodla

na zmene splatnosti tohto poistného, a to dňom uplynutia troch rokov od schválenia plánu;

pred uplynutím tejto doby sa preto žalobca nedostal do omeškania.

Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil,

rozhodnutie 1 žalovanej ako aj prvostupňové rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne

zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.“.

Súčasne však najvyšší súd v rozsudku vo veci sp. zn. preskúmaval

zákonnosť rozhodnutia Sociálnej poisťovne v časti „zmenila prvostupňové rozhodnutie

pobočky Sociálnej a predpísala penále 1 857,39 € z dlžnej sumy poistného a príspevkov

za január 2010, za ktoré žalobca poistné a príspevky nezaplatil vôbec, a to za každý deň

omeškania odo dňa 23. marca 2010 do 11. júna 2010.

Nebolo sporné, že v reštrukturalizačnom konaní si Sociálna poisťovňa, pobočka

uplatnila pohľadávku z titulu penále z dlžnej sumy poistného za január 2010, a to za každý

deň omeškania odo dňa 01. 03. 2010 do 22. 03. 2010. Taktiež nebolo sporné, že táto

pohľadávka bola zahrnutá do plánu.

Ak teda žalobca namietal, že v Zozname pohľadávok bola zahrnutá aj pohľadávka

na 1 904,12 €, v ktorej je zahrnuté aj penále za január 2010, a teda, že rozhodnutím 2 voči

nemu žalovaná uplatňuje tú istú pohľadávku duplicitne, táto jeho námietka nebola

opodstatnená. Preskúmavaným rozhodnutím 2 totiž žalovaná predpísala penále podľa § 240

ZSP za omeškanie s platbou poistného a príspevkov za január 2010 iba za obdobie

od 23. 03. 2010 do 11.júna 2010, teda za iné obdobie.

Podľa § 143 ods.2 ZSP poistné, ktoré platí a odvádza zamestnávateľ, je splatné v deň

určený na výplatu príjmov, ktoré sú vymeriavacím základom zamestnanca. Ak je výplata

týchto príjmov pre jednotlivé organizačné útvary zamestnávateľa rozložená na rôzne dni,

poistné je splatné v deň poslednej výplaty príjmov zúčtovaných za príslušný kalendárny

mesiac. Ak nie je taký deň určený, poistné je splatné v posledný deň kalendárneho mesiaca

nasledujúceho po mesiaci, za ktorý sa platí poistné. Ak deň splatnosti poistného pripadne

na sobotu a na deň pracovného pokoja, poistné je splatné v najbližší nasledujúci pracovný

deň.

…

Podľa § 240 ods.1 ZSP fyzickým osobám a právnickým osobám povinným odvádzať

poistné a príspevky na starobné dôchodkové sporenie, ktoré neodviedli poistné a príspevky

na starobné dôchodkové sporenie za príslušný kalendárny mesiac včas alebo ich odviedli

v nižšej sume, Sociálna poisťovňa predpíše penále vo výške 0,05 % z dlžnej sumy za každý

deň omeškania odo dňa splatnosti poistného a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie

do dňa, keď bola dlžná suma poukázaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici,

zaplatená v hotovosti alebo do dňa začatia kontroly, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 147 v spojení s § 241 ods.1 a 3 ZSP právo predpísať penále sa premlčí

za desať rokov odo dňa splatnosti poistného a právo vymáhať penále sa premlčí za šesť

rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa poistné predpísalo.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že pohľadávka na penále nevzniká v dôsledku

samotného nesplnenia si povinnosti riadne a včas odviesť poistné a príspevky; vzniká až

právoplatnosťou rozhodnutia o predpísaní penále. Pohľadávka na penále z dôvodu

omeškania sa s odvedením poistného a príspevkov za január 2010, a to za konkrétne

obdobie od 23. 03. 2010 do 11. júna 2010, vznikla až nadobudnutím právoplatnosti

rozhodnutia žalovanej číslo 46377 2/2011 BA z 12. 09. 2011. Kým penále nie je predpísané

právoplatným rozhodnutím, Sociálna poisťovňa ho nemôže uplatňovať ako existujúcu

pohľadávku v reštrukturalizačnom konaní. Žalovaná preto uvedenú pohľadávku vzhľadom

na jej neexistenciu nemohla prihlásiť do reštrukturalizačného konania a z toho dôvodu

nemohlo dôjsť ani k zániku tejto pohľadávky podľa ustanovenia .“.

Ako vyplýva z rozsudku najvyššieho súdu vo veci sp. zn. , nie sú

namieste ani obavy sťažovateľky o tom, že by najvyšší súd bez ďalšieho uprednostňoval

predpis verejného práva, resp. záujmy verejného orgánu – Sociálnej poisťovne. Je zrejmé, že

vo veci sp. zn. najvyšší súd v súlade s

preskúmal rozhodnutia v medziach žaloby. Je preto opodstatnené predpokladať, že rozsah

a dôvody preskúmavania zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne vo veci vedenej

pod sp. zn. , na ktorú sťažovateľka v sťažnosti výslovne poukázala, boli

v žalobe zadefinované odlišne od staršej veci sp. zn. .

Pri posúdení sťažnosti ústavný súd nemohol opomenúť, že sťažovateľka namieta

porušenie a bez toho, aby súčasne namietala

porušenie .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu

alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené

umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom

účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej

efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými

oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Ako je už uvedené, sťažovateľka vo svojej sťažnosti porušenie

nenamieta, namieta porušenie práva na rovnosť účastníkov konania ( )

a porušenie svojho základného práva vlastniť majetok ( ).

Námietku porušenia zásady rovnosti účastníkov konania pred súdmi zaručenú čl. 47

ods. 3 , ku ktorému podľa sťažovateľky malo dôjsť tým, že najvyšší súd „uprednostnil

predpisy verejného práva pred inými zákonmi, ako aj záujmy orgánu verejnej správy pred

druhým účastníkom konania“, ústavný súd považuje za celkom nedôvodnú, nemajúcu

nijaký relevantný podklad v odvolacom konaní pred najvyšším súdom.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. ,

), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým

patrí aj základné právo vyplývajúce z (a tiež právo podľa

dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak

by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s

ich porušením ().

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že ak v danom prípade dospel k záveru,

že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv

sťažovateľky podľa , neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia

základného práva sťažovateľky podľa .

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti teda nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie, preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne

neopodstatnená. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom

na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti

medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným

konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.

Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,

vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , II.

ÚS 98/06, ).

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky z hľadiska možnosti porušenia

jej základného práva podľa a vyhodnotil ako zjavne

neopodstatnenú a ako takú ju podľa odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015