Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 393/2015
PDF · 501.41 KB
No categories available
III. ÚS 393/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ITIMEX, a. s., SNP 44, Šahy, zastúpenej
advokátkou JUDr. Marianou Matulovou, Železničiarska 9, Banská Bystrica, vo veci
namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a základného práva zaručeného v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 36/2012 z 18. decembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti ITIMEX, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2014
doručená sťažnosť spoločnosti ITIMEX, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 47 ods. 3 a čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžso 36/2012 z 18. decembra 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa v konaní
v správnom súdnictve napadla správnou žalobou rozhodnutie Sociálnej poisťovne ̶ústredia
(ďalej len „Sociálna poisťovňa“) č. 49099 2/2011 BA z 21. septembra 2011 v časti
vyčíslenia penále vo výške 10 716,33 eur. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
rozhodnutím č. k. 11 S 186/2011 48 z 22. mája 2012 žalobu sťažovateľky zamietol
a najvyšší súd označeným rozsudkom na odvolanie sťažovateľky rozsudok krajského súdu
potvrdil. Sťažovateľka vyjadrila nesúhlas s odôvodnením sťažnosťou napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu, ktorý sa odvoláva na § 240 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) s tým,
že toto ustanovenie „upravuje oprávnenie Sociálnej poisťovne predpísať penále, pričom
toto oprávnenie sa premlčí v lehote podľa § 147. Z toho vyplýva, že penále môže, ale nemusí
byť predpísané. Pohľadávka na penále preto vzniká až právoplatnosťou rozhodnutia
o jej predpísaní.“.
Sťažovateľka poukázala na § 151 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, najmä
na rozsudok najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Sžso 20/2013, v ktorom
vyslovil, že „... je celkom v právomoci žalovanej ako oprávneného správneho orgánu
rozhodnúť, či vôbec túto sankciu uplatní, resp. v akom časovom horizonte pri omeškaní
dlžníka s platením poistného k uplatneniu tejto sankcie prikročí. Na druhej strane si však
žalovaná musí byť vedomá tej skutočnosti, že niektoré súdom aprobované situácie (právne
stavy) u jednotlivcov môžu svojimi účinkami vytvoriť pre jej rozhodovaciu prax ako
aj pre rozhodovaciu prax iných orgánov verejnej správy zákonné prekážky. Tak tomu
nastalo aj v prejednávanej veci, čo však ani žalovaná ani krajský súd nezohľadnili
pri svojom rozhodovaní.“.
Najvyšší súd mal podľa sťažovateľky aj vo veci sp. zn. 9 Sžso 36/2012 dospieť
k rovnakému právnemu záveru, t. j. prihliadnuť na účinky reštrukturalizácie na pohľadávky
Sociálnej poisťovne, a teda uzavrieť, že «Je nepochybné, že aj zákon č. 461/2003 Z. z.
na proces reštrukturalizácie (resp. v staršom legislatívnom poňatí na vyrovnanie) reaguje.
V zmysle ustanovenia § 151 zák. č. 461/2003 Z. z. sa premietajú účinky
reštrukturalizačného plánu tak, že žalovanej sa ukladá „ex offo“ povinnosť zosúladiť
evidenciu pohľadávok s reálnym stavom vyvolaným prebiehajúcou reštrukturalizáciou.».
Najvyšší súd mal preto dospieť k záveru, že keďže sťažovateľka svoje záväzky voči
Sociálnej poisťovni v zmysle reštrukturalizačného plánu a v ňom dohodnutej novácie
záväzkov splnila, nebol dôvod zo strany Sociálnej poisťovne postupovať v zmysle § 240
zákona o sociálnom poistení a penále vyrubovať. Navyše, Sociálna poisťovňa mala
pohľadávky na penále z neuhradeného poistného (ako príslušenstva pohľadávok existujúcich
pred začatím reštrukturalizácie 11. marca 2010) za január 2010, február 2010 a 1. ̶10. marec
2010 prihlásiť spolu s pohľadávkami na poistnom [§ 121 a § 122 zákona č. 7/2005 Z. z. o
konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“)]. «Pretože toto penále nebolo
prihlásené v lehote do 30 dní od povolenia reštrukturalizácie, t. j. do 17. 5. 2011, došlo k
situácii predpokladanej ustanovením § 155 ods. 2 ZoKR, a to, citujem: „Zverejnením
uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku zaniká právo veriteľov, ktorí riadne a
včas neprihlásili tieto svoje pohľadávky, vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi.»
Podľa názoru sťažovateľky je nutné penále ako osobitný inštitút podľa § 240 zákona o
sociálnom poistení považovať za príslušenstvo pohľadávky v zmysle § 138 ods. 2 zákona o
konkurze a reštrukturalizácii. „Keďže penále sú podľa právnej teórie peňažným postihom,
resp. sankciou za nesplnenie zákonnej povinnosti, nie je možné penálmi postihovať
neuhradenie pohľadávky (istiny), ktorú podľa právneho poriadku subjekt nie je povinný
plniť. Keďže takéto nároky – naturálne obligácie voči žalovanému nemožno vymáhať,
nie je možné ich ani priznať v súdom, a analogicky ani v správnom konaní a rovnako ani
príslušenstvo tejto istiny, pretože príslušenstvo nie je samostatným právnym nárokom.“
Najvyšší súd vo veci sp. zn. 9 Sžso 36/2012 podľa sťažovateľky uprednostnil
predpisy verejného práva pred inými zákonmi, ako aj záujmy orgánu verejnej správy
pred druhým účastníkom konania, čím došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov
konania pred súdmi zaručenej čl. 47 ústavy. Následne výkonom rozhodnutia Sociálnej
poisťovne dôjde k zmenšeniu majetku sťažovateľky o sumu 10 716,33 eur a trovy núteného
výkonu rozhodnutia, čím dochádza k porušeniu základného práva sťažovateľky slobodne
a nerušene užívať majetok, ktorý je v jej vlastníctve, a to v rozpore s čl. 20 ústavy.
Zdôraznila, že v dôsledku úspešne ukončeného reštrukturalizačného konania mala legitímne
očakávania, že k takému zníženiu jej majetku nedôjde.
Sťažovateľka tiež vyslovila obavy zo vzniku nezákonného precedensu pre ďalšie
konania, ktoré v pozícii žalobkyne voči Sociálnej poisťovni vedie, osobitne pri existujúcej
nejednotnosti právneho názoru najvyššieho súdu, ako to preukazuje rozdielnosť rozsudkov
v dvoch veciach sťažovateľky vedenej pod sp. zn. 9 Sžso 36/2012 a sp. zn. 1 Sžso 20/2013.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 9Sžso/36/2012 zo dňa
18. decembra 2013, doručeného účastníkovi dňa 30. januára 2014, ktorým bol potvrdený
rozsudok Krajského súdu v Nitre č. 11S/186/2011 48 zo dňa 22. mája 2012 boli porušené
ústavné práva sťažovateľa a to: rovnosť účastníkov konania pred súdom zaručené v čl. 47
ods. 3 Ústavy SR a obmedzené jeho vlastnícke právo zaručené článkom 20 Ústavy SR.“
Zároveň sťažovateľka požiadala ústavný súd, aby „... napadnuté právoplatné
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 9Sžso/36/2012 zo dňa
18. decembra 2013 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie“.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu
bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania (m. m. IV. ÚS 292/04).
V zmysle čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými
štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Ako zo sťažnosti vyplýva, sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv
rozsudkom najvyššieho súdu. Spôsob, ktorým k porušeniu malo dôjsť, spočíva v tom,
že najvyšší súd neprihliadol na tvrdenie sťažovateľky v odvolaní proti rozsudku krajského
súdu, že Sociálna poisťovňa v žalobou napadnutom rozhodnutí nezohľadnila v danom čase
už ukončenú reštrukturalizáciu a skutočnosť, že predpísané penále z dlžného poistného mala
spolu s dlžným poistným uplatniť v reštrukturalizačnom konaní. Poukázala tiež
na existenciu rozdielnych stanovísk najvyššieho súdu vo vzťahu k totožnému problému –
vzťahu penále z omeškania podľa § 240 zákona o sociálnom poistení a účinkov
reštrukturalizácie. Podľa sťažovateľky bola táto otázka správne uchopená iným senátom
najvyššieho súdu v rozsudku vo veci sp. zn. 1 Sžso 20/2013.
Ústavný súd dáva do pozornosti sťažovateľky, že v zásade nie je orgánom
oprávneným a povinným zaisťovať súlad stanovísk a právnych názorov rôznych senátov
najvyššieho súdu, ani nie je v jeho kompetencii preskúmavať správnosť skutkových
a právnych záverov jedného či druhého názoru vysloveného najvyšším súdom v rôznych
veciach obdobnej, resp. totožnej povahy. Nie je totiž ďalšou inštanciou vo vzťahu
k všeobecným súdom. Jeho úlohou je bdieť nad tým, aby všeobecné súdy vo svojom konaní
a rozhodovaní neopomínali základné zásady konania vyplývajúce zo základných práv
zakotvených v ústave, listine základných práv a slobôd, ako aj v medzinárodných zmluvách
o ľudských právach a základných slobodách.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súd zásadne nemá oprávnenie preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (napr. II. ÚS 21/96,
I. ÚS 4/00). Inými slovami, úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (m. m. I. ÚS 13/01,
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom
rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05,
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 36/2012 vyplýva, že sťažovateľka
vo svojom odvolaní proti rozsudku krajského súdu argumentovala v zásade tými istými
dôvodmi, ktoré tvrdila už v žalobe, t. j. namietala, „že ani rozhodnutie žalovaného podľa
zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov ako normy verejného práva,
nemôže byť vydané na nezákonnom podklade, t. j. nie je možné vyčísliť penále z pohľadávky,
ktorá sa neprihlásením v reštrukturalizačnom konaní stala nevykonateľnou, resp. zaradením
do reštrukturalizačného plánu a jeho následným schválením súdu, došlo k jej zániku
a nahradením novým záväzkom s novým obsahom, a to tak čo do výšky pohľadávky, ako aj
čo do lehoty jej splatnosti. Akceptovaním názoru krajského súdu by sa pripustilo, že tohto
zdôvodnenia by pripustila, že pre Sociálnu poisťovňu neplatí zákon č. 7/2005 Z. z., ani iné
zákony, iba zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Naďalej považuje rozhodnutie
za nezákonné v časti vyrubeného penále za mesiace január 2010, február 2010
do 11. marca 2010, spolu vo výške 10 716,33 €. Oproti dôvodom žaloby žalobkyňa navyše
namietla, že schváleným reštrukturalizačným plánom došlo k zníženiu sumy všetkých
prihlásených pohľadávok, a teda aj prihlásenej pohľadávky na poistnom za január 2010,
na 12 % pôvodnej hodnoty, pričom žalobkyňa si svoje záväzky splnila v súlade
s reštrukturalizačným plánom a preto zo strany Sociálnej poisťovne nie je dôvod ale ani
právny nárok vyčísľovať penále nad rámec hodnoty, ktorá bola v súlade so schváleným
reštrukturalizačným plánom uhradená riadne a včas. Čo sa týka penále z poistného
za mesiac február 2010 a za obdobie od 1. marca do dňa vyhlásenia reštrukturalizácie t. j.
do 11. marca 2010 v celkovej výške 5 913,24 €, podľa žalobkyne ide o pohľadávky, ktoré
vznikli do začatia reštrukturalizačného konania a tieto si mala žalovaná uplatniť v lehote
30 dní od povolenia reštrukturalizácie; keďže tak neurobila, tieto sa stali zo zákona
č. 7/2005 Z. z. nevymožiteľnými a žalobca nie je povinný ich uhradiť. Bez istiny poistného
a omeškania s jeho úhradou nie je možný vznik pohľadávky na penále. Vzhľadom na vyššie
uvedené žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu pre nesprávne
právne posúdenie veci zrušil.“.
S poukazom na § 240 a § 248 ods. 1 zákona o sociálnom poistení najvyšší súd
uviedol, že „zákon o sociálnom poistení určuje povinnosť zamestnávateľa platiť poistné
a ustanovuje aj jeho splatnosť. Pre prípad nesplnenia si tejto povinnosti súčasne
v ustanovení § 240 ods.1 upravuje oprávnenie Sociálnej poisťovne predpísať penále, pričom
toto oprávnenie sa premlčí v lehote podľa § 147. Z toho vyplýva, že penále môže, ale nemusí
byť predpísané. Pohľadávka na penále preto vzniká až právoplatnosťou rozhodnutia
o jej predpísaní.“.
Pre účely komplexnejšieho posúdenia okolností, za ktorých malo dôjsť k porušeniu
základných práv sťažovateľky, si ústavný súd vyžiadal stanovisko najvyššieho súdu
k tvrdeniam obsiahnutým v sťažnosti.
Vo svojom vyjadrení k sťažnosti najvyšší súd uviedol:
«Najvyšší súd považuje sťažnosť za neopodstatnenú. Zdôrazňuje že v zmysle § 250h
ods. 1 O. s. p. v spojení s § 249 ods. 2 a § 250b ods. 1 O. s. p. je súd viazaný rozsahom
žaloby a dôvodmi, v ktorých žalobca vidí konkrétne nezákonnosti rozhodnutia žalovaného
správneho orgánu; tieto dôvody majú tvoriť obsah žaloby a určujú rozsah preskúmania
zákonnosti rozhodnutia súdom. Súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia nemôže
prihliadať na ďalšie dôvody, ktoré žalobca nenamietal v lehote na podanie žaloby.
V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na to, že sťažovateľ ako žalobca v žalobe
namietal nezákonnosť rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredia č. 49099 2/2011 BA
z 21. 09. 2011 len z dôvodu, že... istina poistné za január 2010 bola žalovanou prihlásená
do reštrukturalizačného plánu... podľa názoru žalobkyne si žalovaná (Sociálna poisťovňa,
ústredie) v súlade s § 121 a § 122 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
(ďalej len „ZKR“) všetky pohľadávky, na ktoré mala nárok od začatia reštrukturalizačného
konania (od 17 . apríla 2010) mala prihlásiť do 30 dní od začatia reštrukturalizačného
konania, teda do 17. mája 2010. Keďže tak neurobila, v prípade penále z omeškania
od 1. januára 2010 do 11. marca 2010 došlo k ich zániku podľa § 155 ods. 2 ZKR dňom
4. augusta 2010 na základe potvrdenia reštrukturalizačného plánu...
Okolnosť, že schváleným reštrukturalizačným plánom malo dôjsť k zníženiu sumy
všetkých prihlásených pohľadávok, žalobca v žalobe, resp. v lehote podľa § 250h ods. 1
O. s. p. v spojení s § 250b ods. 2 O. s. p. nenamietal; odvolací súd preto preskúmaval
zákonnosť rozhodnutia žalovanej len v rozsahu žalobnej námietky, teda že žalovaná mala
pohľadávku na penále za obdobia január až marec 2010 (do 11. marca 2010) prihlásiť
do 30 dní od začatia reštrukturalizačného konania, teda do 17.mája 2010 a keďže
tak neurobila, došlo k zániku týchto pohľadávok. Odvolací súd neprihliadol na ďalšie
námietky, vznesené po uplynutí lehoty dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia žalovanej
a nezaoberal sa nimi.
Odvolací súd teda skúmal zákonnosť rozhodnutia žalovanej len z toho hľadiska,
či žalovaná mala zahlásiť pohľadávku na penále za uvedené obdobie
do reštrukturalizačného konania a to vo vzťahu k otázke, kedy táto pohľadávka vznikla.
Z rozsudku odvolacieho súdu vyplýva na základe ustanovení § 143 ods. 2, § 240 ods. 1,
§ 147 v spojení s § 241 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov záver, že pohľadávka na penále vzniká až právoplatnosťou
rozhodnutia o jej predpísaní (a teda v čase začatia reštrukturalizačného konania
neexistovala).»
Najvyšší súd vo svojom vyjadrení tiež poukázal na tretie rozhodnutie najvyššieho
súdu v obdobnej veci sťažovateľky sp. zn. 4 Sžso 5/2011 z 28. júna 2012, ktoré v prílohe
pripojil.
Po oboznámení sa so stanoviskom najvyššieho súdu a jeho konfrontovaní s obsahom
sťažnosti sťažovateľky, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 36/2012 dospel
ústavný súd k záveru, že v konaní najvyššieho súdu nedošlo k takým pochybeniam, ktoré by
viedli k porušeniu základných práv označených sťažovateľkou. Ústavný súd nezistil ani iné
závažné pochybenia, pre ktoré by označený rozsudok najvyššieho súdu neobstál v teste
ústavnosti.
Pre konanie v správnom súdnictve Občiansky súdny poriadok zakotvuje zásadu
koncentrácie ustanovením časového obmedzenia dispozičného práva žalobcu v § 250h tak,
že žalobca môže rozsah napadnutia správneho rozhodnutia obmedziť až do rozhodnutia
súdu, no rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b OSP, t. j. v lehote na podanie žaloby.
Rozsahom a dôvodmi uvedenými v žalobe je súd v správnom súdnictve viazaný (§ 250j
ods. 1 OSP). Rozsah a dôvody žaloby teda nie je možné rozširovať a meniť ani v odvolaní
proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa.
Ústavný súd však nemôže nevysloviť výhradu voči formulovaniu odôvodnenia
označeného rozsudku, kedy najvyšší súd nedostatočne zdôraznil dôvod, pre ktorý nebolo
možné odvolaniu (a eventuálne aj žalobe) sťažovateľky vyhovieť. Najvyšší súd sa uspokojil
s konštatovaním, že „... Oproti dôvodom žaloby žalobkyňa navyše namietla, že schváleným
reštrukturalizačným plánom došlo k zníženiu sumy všetkých prihlásených pohľadávok,
a teda aj prihlásenej pohľadávky na poistnom za január 2010, na 12 % pôvodnej hodnoty,
pričom žalobkyňa si svoje záväzky splnila v súlade s reštrukturalizačným plánom a preto
zo strany Sociálnej poisťovne nie je dôvod ale ani právny nárok vyčísľovať penále
nad rámec hodnoty, ktorá bola v súlade so schváleným reštrukturalizačným plánom
uhradená riadne a včas...“, ako aj stručným uvedením momentu vzniku pohľadávky
Sociálnej poisťovne na penále z omeškania s ohľadom na § 240 a § 248 ods. 1 zákona
o sociálnom poistení: „Pohľadávka na penále preto vzniká až právoplatnosťou rozhodnutia
o jej predpísaní.“ Tieto dôvody jeho rozhodnutia sa stali zjavnými až v súvislosti s jeho
vyjadrením k sťažnosti sťažovateľky. Ústavný súd však tieto výhrady nepovažuje za natoľko
závažné, aby zakladali porušenie základných práv sťažovateľky, a teda boli dôvodom
zrušenia označeného rozsudku najvyššieho súdu. Odôvodnenie sťažnosťou napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu napriek uvedenej výhrade vyhovuje požiadavkám základného
práva na spravodlivé súdne konanie a rovnosť účastníkov konania a najvyšším súdom
prezentovaný výklad relevantných právnych predpisov v ich vzájomnej súvislosti nie je v
rozpore s čl. 152 ods. 4 ústavy.
V tejto súvislosti dáva ústavný súd do pozornosti sťažovateľky iné rozhodnutie senátu
9 S najvyššieho súdu v obdobnej veci, konkrétne rozsudok sp. zn. 9 Sžso 10/2013 z 28.
apríla 2014, v ktorom bol opätovne predmetom sporu stret pohľadávky na penále
z omeškania podľa zákona o sociálnej poisťovni a reštrukturalizačného konania. V tejto veci
„nebolo sporné, že v reštrukturalizačnom konaní si Sociálna poisťovňa, pobočka uplatnila
pohľadávku za neuhradenie poistného za mesiace február 2010 (evidovaná v Zozname
pohľadávok pod poradovým číslom 120), za marec 2010 (evidovaná pod poradovým číslom
121), za apríl 2010 (evidovaná pod poradovým číslom 122).
Reštrukturalizačný plán žalobcu bol potvrdený uznesením Okresného súdu Nitra
z 10. 03. 2011, sp. zn. 31R/4/2010, zverejneného v Obchodnom vestníku č. OV 53B dňa
17. 03. 2011.
…
Žalobca v žalobe namietal aj to, že ustanovenia reštrukturalizačného plánu sa
zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku považujú za dohodu
o vzdaní sa práv a odpustení dlhov medzi žalobcom a veriteľmi podľa § 574 zákona
č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (čl. 7 bod 7.2 Reštrukturalizačného plánu). Podľa
žalobcu preto základ pre výpočet penále za predmetné obdobia je iba 6 % dlžnej sumy
poistného a príspevkov.
…
Reštrukturalizačný plán žalobcu bol schválený schvaľovacou schôdzou dňa
14. 02. 2011. Tento plán bol potvrdený súdom, pričom uznesenie súdu o schválení plánu
č. k.31R/4/2010 2052 bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 17. 03. 2011; týmto dňom
došlo v súlade s § 155 ods.3 ZKR k zmene záväzkov žalobcu, obsiahnutých v pláne aj voči
žalovanej.
Z článku 3 a 4 plánu vyplýva, že žalovaná ako veriteľ dlžníka (žalobcu) sa vzdala
svojich v reštrukturalizácii uplatnených pohľadávok v časti 94 % ich výšky, takže zostatok
týchto pohľadávok sa rovná 6 % ich výšky.
Z článku 5, bodu 5.2 plánu súčasne vyplýva, že došlo i k zmene splatnosti zostatku
pohľadávok žalovanej (v ich zvyšnej časti 6 %) tak, že sú splatné uplynutím troch rokov
od zverejnenia uznesenia o skončení reštrukturalizácie.
Napriek tomu, že podľa § 143 ods. 2 ZSP je poistné splatné v deň, ktorý je určený
na výplatu príjmov, ktoré sú vymeriavacím základom zamestnanca, v dôsledku potvrdenia
Plánu dňom zverejnenia uznesenia súdu o potvrdení plánu došlo i k zmene splatnosti
poistného za mesiace február, marec a apríl 2010 tak, že podľa článku 5, bod 5.2 plánu je
toto poistné splatné až uplynutím troch rokov od zverejnenia uznesenia súdu o skončení
reštrukturalizácie, teda je splatné až dňom 17. 03. 2014 (a ku dňu vydania rozhodnutia
žalovanej nedošlo ani k splneniu podmienok predpokladaných ustanovením § 159 ZKR,
teda k neúčinnosti plánu voči žalovanej vo vzťahu k dotknutej pohľadávke).
Na tomto závere odvolacieho súdu nič nemení okolnosť, že v zmysle bodu 5.3 plánu
môže žalobca uhradiť zostatok pohľadávok aj pred uplynutím troch rokov odo dňa
zverejnenia uznesenia o skončení reštrukturalizácie.
Keďže poistné za mesiace február, marec a apríl 2010 v dôsledku potvrdeného plánu
nebolo splatné, prvostupňový správny orgán ako aj žalovaná rozhodli rozhodnutiami
z roku 2011 o predpísaní penále za omeškanie sa žalobcu s odvedením poistného za február
až apríl 2010 v rozpore s týmto plánom a na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ako vyplýva z vyššie uvedeného, žalovaná sa so žalobcom v reštrukturalizačnom pláne
dohodla na znížení sumy poistného zo 100 % na 6 % jeho výšky a súčasne sa dohodla
na zmene splatnosti tohto poistného, a to dňom uplynutia troch rokov od schválenia plánu;
pred uplynutím tejto doby sa preto žalobca nedostal do omeškania.
Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil,
rozhodnutie 1 žalovanej ako aj prvostupňové rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne
zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.“.
Súčasne však najvyšší súd v rozsudku vo veci sp. zn. 9 Sžso 10/2013 preskúmaval
zákonnosť rozhodnutia Sociálnej poisťovne v časti „zmenila prvostupňové rozhodnutie
pobočky Sociálnej a predpísala penále 1 857,39 € z dlžnej sumy poistného a príspevkov
za január 2010, za ktoré žalobca poistné a príspevky nezaplatil vôbec, a to za každý deň
omeškania odo dňa 23. marca 2010 do 11. júna 2010.
Nebolo sporné, že v reštrukturalizačnom konaní si Sociálna poisťovňa, pobočka
uplatnila pohľadávku z titulu penále z dlžnej sumy poistného za január 2010, a to za každý
deň omeškania odo dňa 01. 03. 2010 do 22. 03. 2010. Taktiež nebolo sporné, že táto
pohľadávka bola zahrnutá do plánu.
Ak teda žalobca namietal, že v Zozname pohľadávok bola zahrnutá aj pohľadávka
na 1 904,12 €, v ktorej je zahrnuté aj penále za január 2010, a teda, že rozhodnutím 2 voči
nemu žalovaná uplatňuje tú istú pohľadávku duplicitne, táto jeho námietka nebola
opodstatnená. Preskúmavaným rozhodnutím 2 totiž žalovaná predpísala penále podľa § 240
ZSP za omeškanie s platbou poistného a príspevkov za január 2010 iba za obdobie
od 23. 03. 2010 do 11.júna 2010, teda za iné obdobie.
Podľa § 143 ods.2 ZSP poistné, ktoré platí a odvádza zamestnávateľ, je splatné v deň
určený na výplatu príjmov, ktoré sú vymeriavacím základom zamestnanca. Ak je výplata
týchto príjmov pre jednotlivé organizačné útvary zamestnávateľa rozložená na rôzne dni,
poistné je splatné v deň poslednej výplaty príjmov zúčtovaných za príslušný kalendárny
mesiac. Ak nie je taký deň určený, poistné je splatné v posledný deň kalendárneho mesiaca
nasledujúceho po mesiaci, za ktorý sa platí poistné. Ak deň splatnosti poistného pripadne
na sobotu a na deň pracovného pokoja, poistné je splatné v najbližší nasledujúci pracovný
deň.
…
Podľa § 240 ods.1 ZSP fyzickým osobám a právnickým osobám povinným odvádzať
poistné a príspevky na starobné dôchodkové sporenie, ktoré neodviedli poistné a príspevky
na starobné dôchodkové sporenie za príslušný kalendárny mesiac včas alebo ich odviedli
v nižšej sume, Sociálna poisťovňa predpíše penále vo výške 0,05 % z dlžnej sumy za každý
deň omeškania odo dňa splatnosti poistného a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie
do dňa, keď bola dlžná suma poukázaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici,
zaplatená v hotovosti alebo do dňa začatia kontroly, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 147 v spojení s § 241 ods.1 a 3 ZSP právo predpísať penále sa premlčí
za desať rokov odo dňa splatnosti poistného a právo vymáhať penále sa premlčí za šesť
rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa poistné predpísalo.
Z citovaných ustanovení vyplýva, že pohľadávka na penále nevzniká v dôsledku
samotného nesplnenia si povinnosti riadne a včas odviesť poistné a príspevky; vzniká až
právoplatnosťou rozhodnutia o predpísaní penále. Pohľadávka na penále z dôvodu
omeškania sa s odvedením poistného a príspevkov za január 2010, a to za konkrétne
obdobie od 23. 03. 2010 do 11. júna 2010, vznikla až nadobudnutím právoplatnosti
rozhodnutia žalovanej číslo 46377 2/2011 BA z 12. 09. 2011. Kým penále nie je predpísané
právoplatným rozhodnutím, Sociálna poisťovňa ho nemôže uplatňovať ako existujúcu
pohľadávku v reštrukturalizačnom konaní. Žalovaná preto uvedenú pohľadávku vzhľadom
na jej neexistenciu nemohla prihlásiť do reštrukturalizačného konania a z toho dôvodu
nemohlo dôjsť ani k zániku tejto pohľadávky podľa ustanovenia § 155 ods. 2 ZKR.“.
Ako vyplýva z rozsudku najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 9 Sžso 10/2013, nie sú
namieste ani obavy sťažovateľky o tom, že by najvyšší súd bez ďalšieho uprednostňoval
predpis verejného práva, resp. záujmy verejného orgánu – Sociálnej poisťovne. Je zrejmé, že
vo veci sp. zn. 9 Sžso 36/2012 najvyšší súd v súlade s Občianskym súdnym poriadkom
preskúmal rozhodnutia v medziach žaloby. Je preto opodstatnené predpokladať, že rozsah
a dôvody preskúmavania zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne vo veci vedenej
pod sp. zn. 1 Sžso 20/2013, na ktorú sťažovateľka v sťažnosti výslovne poukázala, boli
v žalobe zadefinované odlišne od staršej veci sp. zn. 9 Sžso 36/2012.
Pri posúdení sťažnosti ústavný súd nemohol opomenúť, že sťažovateľka namieta
porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 20 ods. 1 ústavy bez toho, aby súčasne namietala
porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa § 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu
alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy
umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom
účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej
efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými
oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
Ako je už uvedené, sťažovateľka vo svojej sťažnosti porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy
nenamieta, namieta porušenie práva na rovnosť účastníkov konania (čl. 47 ods. 3 ústavy)
a porušenie svojho základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy).
Námietku porušenia zásady rovnosti účastníkov konania pred súdmi zaručenú čl. 47
ods. 3 ústavy, ku ktorému podľa sťažovateľky malo dôjsť tým, že najvyšší súd „uprednostnil
predpisy verejného práva pred inými zákonmi, ako aj záujmy orgánu verejnej správy pred
druhým účastníkom konania“, ústavný súd považuje za celkom nedôvodnú, nemajúcu
nijaký relevantný podklad v odvolacom konaní pred najvyšším súdom.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05,
IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým
patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy (a tiež právo podľa čl. 1
dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak
by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,
resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s
ich porušením (IV. ÚS 326/07).
Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že ak v danom prípade dospel k záveru,
že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia
základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti teda nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie, preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne
neopodstatnená. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom
na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti
medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným
konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.
Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,
vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II.
ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky z hľadiska možnosti porušenia
jej základného práva podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 20 ústavy vyhodnotil ako zjavne
neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 25 ods. 2 zákon o ústavnom súde odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 2015