Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 493/2015
PDF · 516.63 KB
No categories available
II. ÚS 493/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mária
Grochová a partneri s. r. o., Garbiarska 5, Košice, konajúcou prostredníctvom konateľa
a advokáta Mgr. Marka Dubovského, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
č. k. 2 CoZm 49/2012 251 z 28. januára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2014
doručená a na základe výzvy ústavného súdu zo 17. februára 2015 doplnená sťažnosť
, (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „odporca
v 2. rade“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mária Grochová a partneri s. r. o.,
konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Marka Dubovského, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 2 CoZm 49/2012 251 z 28. januára 2014 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj listín, na predloženie ktorých ústavný súd vyzval
sťažovateľa, vyplýva, že Okresný súd Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) na návrh
obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „žalobkyňa“, v citáciách aj „navrhovateľ“), zmenkovým platobným rozkazom
č. k. 1 Zm 154/2010 34 z 9. júla 2010 uložil sťažovateľovi ako žalovanému v 2. rade, aby do
troch dní odo dňa doručenia zmenkového platobného rozkazu zaplatil žalobkyni sumu
518 900,93 € so 6 % úrokom od 31. marca 2009 do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške
1 729,67 € a trovy konania vo výške 34 735,10 € alebo aby v tej istej lehote podal proti
zmenkovému platobnému rozkazu na okresnom súde odôvodnené námietky.
Sťažovateľ podal v zákonnej lehote proti označenému zmenkovému platobnému
rozkazu námietky, ktoré odôvodnil tým, že žalobkyňa si svoje práva zo zmenky mala
uplatniť najprv proti vystaviteľovi zmenky v reštrukturalizačnom konaní. Ďalej
argumentoval tým, že žalobkyňa ho neinformovala o skutočnosti, že pristúpila k vyplneniu
blankozmenky, preto si túto pohľadávku nemohol ako regresný nárok uplatniť proti
vystaviteľovi zmenky v reštrukturalizačnom konaní, čo považoval za postup porušujúci
dobré mravy, v dôsledku ktorého mu vznikla ujma v podobe zániku vymáhateľnosti
zmenkovej sumy od vystaviteľa zmenky. Sťažovateľ tiež uviedol, že doručenie zmenkového
platobného rozkazu vníma ako výzvu na zaplatenie, a preto by žalobkyňa mala mať právo
na zaplatenie 6 % úroku odo dňa doručenia mu zmenkového platobného rozkazu. Sťažovateľ
v námietkach proti označenému zmenkovému platobnému rozkazu uviedol, že „...
požadovaná zmenková suma... je súčtom dlžných súm zo všetkých lízingových zmlúv ku dňu
ich vypovedania... Navrhovateľ však odviezol všetky technológie, ktoré boli predmetom
lízingových zmlúv a dodnes nás neinformoval ako boli tieto technológie ocenené a v akej
hodnote sa budú započítavať na príslušné pohľadávky z jednotlivých lízingových zmlúv,
2
namiesto toho navrhovateľ žiada ako zmenkovú sumu jednoduchý súčet dlžných súm, akoby
nám predmetné technológie ostali a máme splatiť iba všetky zostávajúce lízingové splátky.“.
Z uvedených dôvodov považoval sťažovateľ zmenkovú sumu za nepresnú, nejasnú
a nemajúcu oporu v zmluvách, pohľadávky z ktorých zabezpečuje.
V priebehu súdneho konania o prerokovaní námietok sťažovateľa proti zmenkovému
platobnému rozkazu sťažovateľ doručil okresnému súdu podanie zo 14. septembra 2012,
v ktorom z niektorých skutkových a právnych aspektov bližšie rozviedol svoju
argumentáciu, pričom tiež uviedol, že „... vlastná zmenka zo dňa 31. 3. 2008 bola vyplnená
v rozpore s dohodou o vyplnení blankozmenky... Z dojednania článku II bod 2.2.2.
predmetnej dohody totiž vyplýva, že ako zmenkovú sumu možno doplniť iba sumu
pohľadávok z uzavretých zmlúv o finančnom leasingu. Navrhovateľovi však nikdy nevznikla
ani nemohla vzniknúť pohľadávka vo výške 518.900,93 EUR, nakoľko nijako nezohľadňuje
ani všeobecnú hodnotu, ani prípadnú predajnú cenu vrátených predmetov leasingu.
S takýmito nedostatkami nemôže preto vyplnená zmenka obstáť.“. Rovnako argumentoval
sťažovateľ aj na pojednávaní nariadenom okresným súdom na 20. september 2012.
Okresný súd na prerokovanie námietok nariadil niekoľko pojednávaní a po vykonaní
dokazovania rozhodol rozsudkom č. k. 3 CbZm 75/2010 167 z 20. septembra 2012
(ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým ponechal zmenkový platobný rozkaz
v platnosti v celom rozsahu a zaviazal sťažovateľa nahradiť žalobkyni trovy konania, pričom
v jeho odôvodnení k meritu veci uviedol, že vzhľadom na koncentračnú zásadu platnú
v zmenkovom práve na dodatočne vznesené námietky nemožno prihliadnuť, a pôvodne
vznesené námietky vyhodnotil ako nedôvodné.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré odôvodnil tým,
že konanie okresného súdu má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Podľa jeho tvrdenia okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
a vec nesprávne právne posúdil. V súvislosti s uplatnenými odvolacími dôvodmi podľa
§ 205 ods. 2 písm. b), c) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
sťažovateľ okresnému súdu konkrétne vytýkal, že sa v odôvodnení svojho rozsudku
nevysporiadal s jeho skutkovou a právnou argumentáciou o tom, že žalobkyňa konala
v rozpore s ubezpečeniami, ktoré poskytla sťažovateľovi pred uzatvorením zmlúv
o finančnom lízingu s obchodnou spoločnosťou , a so súvisiacim
subsidiárnym uplatňovaním avalu zo zmenky voči sťažovateľovi pre prípad
neúspešného vymáhania pohľadávok z lízingových vzťahov od obchodných spoločností
, a Podľa sťažovateľa nedodržanie týchto ubezpečení
malo byť posúdené zo strany okresného súdu z hľadiska jeho súladu s požiadavkami
dobrých mravov, resp. poctivého obchodného styku. Sťažovateľ ďalej namietal,
že žalobkyňa sa nepokúsila o uplatnenie svojich pohľadávok v reštrukturalizácii obchodnej
spoločnosti , čím spôsobila nezvratný zánik vymožiteľnosti jeho pohľadávky
voči tejto obchodnej spoločnosti z prípadného vyplatenia zmenky, pričom závery okresného
súdu reagujúce na túto námietku považoval za nepostačujúce a nepresvedčivé. Tiež uviedol,
že okresný súd sa náležite nevysporiadal s jeho námietkou týkajúcou sa vyplnenia
blankozmenky v rozpore s dohodou o jej vyplnení, pričom poukázal na svoju argumentáciu
uvedenú v námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu okresného súdu,
vo vyjadrení zo 14. septembra 2012 a na pojednávaní okresného súdu uskutočnenom
20. septembra 2012. Sťažovateľ v odvolaní ďalej poukázal aj na skutočnosť, že žalobkyňa
neuniesla bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vo vzťahu k namietanému rozporu
s obsahom vyplňovacieho oprávnenia.
Na podklade týchto dôvodov sa sťažovateľ domáhal zmeny odvolaním napadnutého
rozsudku okresného súdu v podobe zrušenia zmenkového platobného rozkazu okresného
súdu v celom rozsahu a náhrady trov konania.
Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa rozsudkom č. k. 2 CoZm 49/2012 251
z 28. januára 2014, ktorým rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 OSP, ako vecne
správny potvrdil. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že „... v celom
rozsahu [sa] stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci
4
prvostupňovým súdom“. Z uvedeného dôvodu sa postupom podľa § 219 ods. 2 OSP
obmedzil len na skonštatovanie jeho správnosti, pričom na zvýraznenie správnosti rozsudku
okresného súdu uviedol ďalšie dôvody.
Sťažovateľ sa domnieva, že rozsudkom krajského súdu bolo porušené jeho základné
právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru predovšetkým
z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia. V súvislosti s namietaným porušením
označených práv sťažovateľ po rekapitulácii priebehu konania pred všeobecnými súdmi
v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Ad 1. (námietka porušenia predzmluvných ubezpečení)
Odôvodnenie Rozsudku súdu prvého stupňa sa s touto námietkou nijako
nevyporiadalo. V odvolaní som preto poukázal na nepreskúmateľnosť Rozsudku súdu
prvého stupňa. Výslovne som argumentoval, že na uplatnenie práv zo zmenky sa má takisto
vzťahovať korektív dobrých mravov, ako vyplýva z ustanovenia § 3 odsek 1 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, resp. poctivého
obchodného styku v zmysle ustanovenia § 265 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník
v znení neskorších predpisov... Záväzok z vlastnej zmenky je síce pojmovo záväzkom
bezpodmienečným (čl. I. § 75 bod 2 Zákona zmenkového a šekového), nedodržanie
predmetných ubezpečení navrhovateľa − ktoré svojou povahou a svojimi účinkami
zodpovedali odkladacím podmienkam − však napriek tomu malo byť posúdené aj z hľadiska
súladu s požiadavkami dobrých mravov a poctivého obchodného styku.
Na podporu relevantnosti danej argumentácie som dal do pozornosti odvolacieho
súdu − vo vyjadrení zo dňa 18. 10. 2013 − rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 32 Cdo 617/2010 zo dňa 27. 4. 2011, v ktorom sa síce riešila skutkovo odlišná
situácia (ubezpečenie o nevymáhaní pohľadávky), ale s rovnakým rozhodujúcim prvkom –
s ubezpečením jedného subjektu voči inému, že bude postupovať určitým spôsobom, pričom
toto ubezpečenie následne nebolo dodržané...
Ani odôvodnenie Rozsudku odvolacieho súdu sa však s mojou námietkou nijako
nevyporiadalo, a to aj napriek tomu, že v rámci zhrnutia predchádzajúceho konania popísal
moju obranu, vrátane poukazu na vyššie citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 32 Cdo 617/2010 zo dňa 27. 4. 2011. Odvolací súd však k záverom, ktoré
z neho vyplývajú, nezaujal žiadne stanovisko, najmä nevysvetlil, prečo by nedodržaniu
predzmluvných ubezpečení zo strany Navrhovateľa nemala byť priznaná žiadna právna
relevancia.
Ad 2. (námietka privodenia zániku vymožiteľnosti mojej pohľadávky)
Odôvodnenia Rozsudku súdu prvého stupňa a Rozsudku odvolacieho súdu sa touto
námietkou čiastočne zapodievali, pričom ako hlavný argument bol použitý nesporný právny
fakt, že prihlásenie pohľadávky do reštrukturalizácie bolo právom, nie povinnosťou
Navrhovateľa. Zároveň mi vytkli, že som mal sám podať prihlášku regresnej pohľadávky
voči , pre prípad, že dôjde k uplatneniu avalu.
Oba súdy však už nezaujali žiadne stanovisko k mojej nadväzujúcej obrane.
Predovšetkým som poukázal, že som nijako nedisponoval informáciou o výške pohľadávok
Navrhovateľa z predčasne ukončených leasingových vzťahov (najmä po tom, čo došlo
k vráteniu predmetov leasingu). Táto suma nebola uvedená vo výpovediach leasingových
zmlúv. Nemal som vedomosť, či došlo k predaju vrátených predmetov leasingu. Navrhovateľ
mi takisto nikdy nepredložil doplnenú zmenku a nevyzval ma na jej zaplatenie.
Akú prihlášku, a najmä na akú sumu, som mal preto podať do reštrukturalizácie? Upozornil
som aj na osobitnú okolnosť, že v rozhodnom období platilo ustanovenie § 125 Zákona
o konkurze a reštrukturalizácii o zodpovednosti veriteľa za nesprávnosť prihlášky.
Žiaden z popísaných doplňujúcich právnych argumentov sa však nepremietol
do odôvodnení rozhodnutí súdov. Súdy opäť rezignovali na akékoľvek vysvetlenie, prečo
by príslušné skutočnosti nemali založiť neprípustný výkon práva v rozpore s dobrými
mravmi alebo požiadavkou poctivého obchodného styku, a to o. i. aj so zreteľom
na závratnú sumu pohľadávky, ktorá je uplatnená voči mne ako fyzickej osobe.
Ad 3. (námietka nesprávneho vyplnenia blankozmenky)
Práve vo vzťahu k tejto námietke došlo podľa môjho presvedčenia
k najflagrantnejšiemu porušeniu požiadavky riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Už v námietkach proti Zmenkovému platobnému rozkazu a v následnom konaní pred súdom
prvého stupňa som podrobne zdôvodnil, prečo výška zmenkovej sumy nemôže obstáť
v konfrontácii s požiadavkami uzavretej dohody o vyplnení blankozmenky. Predovšetkým
6
som zdôraznil, že Navrhovateľ mal od svojej pohľadávky odpočítať predajnú cenu,
resp. všeobecnú hodnotu vrátených predmetov leasingu (opakovane som sa pritom odvolal
na presvedčivé závery českej judikatúry, napr. stanovisko občianskoprávneho a
obchodného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. Cpjn 204/2007 zo dňa 8. 9.
2010, alebo rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31 Cdo 3926/2008, 23 Cdo
3929/2011 a 23 Cdo 2818/2007), inak nastane neprípustný, absurdný stav, že Navrhovateľ
bude mať popri vrátených predmetoch leasingu (treba podčiarknuť, že takmer úplne nových
a nepoužitých) aj pohľadávku vo výške plnej sumy všetkých leasingových splátok.
Ak Navrhovateľ také odpočítanie neučinil, postupoval v rozpore s dohodnutými
podmienkami vyplnenia blankozmenky...
Keďže z citovaného odôvodnenia (rozsudku okresného súdu, pozn.) bolo zrejmé
neporozumenie mojej argumentácie zo strany súdu prvého stupňa, v odvolaní
voči jeho rozhodnutiu som sa sústredil na ešte podrobnejšie objasnenie námietky
nesprávneho vyplnenia blankozmenky. Výslovne som predovšetkým zdôraznil,
že neuplatňujem kauzálnu zmenkovú námietku vyvierajúcu z leasingových vzťahov medzi
Navrhovateľom a Spoločnosťou , ale absolútnu zmenkovú námietku
vyplnenia zmenky v rozpore s vyplňovacím oprávnením Navrhovateľa, ktorá námietka
sa opiera o ustanovenie čl. I. § 10 Zákona zmenkového a šekového...
Odvolací súd však všetky tieto zásadné argumenty ignoroval a v odôvodnení svojho
rozsudku sa uchýlil k prostému zopakovaniu argumentácie súdu prvého stupňa...“
Z už uvedených dôvodov sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že považuje
„... za ústavne neprípustné a neakceptovateľné, že napadnuté rozhodnutie rezignovalo
na požiadavku náležitého odôvodnenia a vo vzťahu k niektorým námietkam
proti Zmenkovému platobnému rozkazu (uvedené v bode III.1. a III.3. tohto podania)
(námietka porušenia predzmluvných ubezpečení a námietka nesprávneho vyplnenia
blankozmenky, pozn.) sa nijako nevyporiadalo s mojou zásadnou obranou, vo vzťahu
k zostávajúcej námietke (bod III. 2. tohto podania) (námietka privodenia zániku
vymožiteľnosti pohľadávky, pozn.) zase nepostačujúcim spôsobom. Odvolací súd
sa uspokojil s konštatovaním právnych záverov bez vysvetlenia, ako k nim dospel.
Navyše nijako nekonfrontoval svoje závery s protichodnými stanoviskami vyplývajúcimi
z odbornej literatúry a predovšetkým súdnej praxe, na ktoré som opakovane poukazoval
v priebehu celého konania...“.
Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie nálezom rozhodol takto:
„Základné právo ..., na súdnu ochranu podľa článku 46 odsek 1
Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6
odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č. k. 2 CoZm/49/2012 251 zo dňa 28. 1. 2014 porušené boli.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2CoZm/49/2012 251 zo dňa 28. 1. 2014
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
... priznáva náhradu trov konania.“
Sťažovateľ doručil ústavnému súdu podanie z 13. novembra 2014, v ktorom žiada,
aby ústavný súd postupom podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) nariadil dočasné opatrenie, ktorým odloží vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia
krajského súdu.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný
súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a
následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a
uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS
78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, III. ÚS 305/08).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho
rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04,
IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
10
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúceho
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastník
súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,
právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými
a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne
významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstata argumentácie sťažovateľa, s ktorou spája
porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu, sa koncentruje na nedostatky jeho
odôvodnenia. Sťažovateľ konkrétne uvádza, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal s tou
jeho argumentáciou, ktorá súvisela s námietkami porušenia predzmluvných ubezpečení
a nesprávneho vyplnenia blankozmenky, pričom vo vzťahu k námietke privodenia zániku
vymožiteľnosti jeho pohľadávky v dôsledku jej nevymáhania zo strany žalobkyne proti
žalovanému v 1. rade uviedol, že krajský súd reagoval nedostatočným spôsobom.
Sťažovateľ v tejto súvislosti ďalej poukazuje na to, že všetky označené námietky boli
podstatné, a preto vyžadovali náležité posúdenie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie
otázky, či možno považovať rozsudok krajského súdu za ústavne udržateľný
a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatňuje.
Krajský súd vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia potvrdil rozsudok
okresného súdu, pričom v jeho odôvodnení uviedol podstatné časti rozsudku okresného
súdu, stanoviská oboch procesných strán k prerokúvanej veci, vysvetlil, čoho sa sťažovateľ
odvolaním domáhal a čím v odvolacom konaní argumentoval, ako sa k jeho námietkam
uvedeným v odvolaní vyjadrila žalobkyňa a, vychádzajúc zo skutkového a právneho stavu
zisteného okresným súdom, v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:
„Súd prvého stupňa sa vo svojom rozsudku vysporiadal so všetkými námietkami
odporcu v 2. rade, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a na správnosť dôvodov uvedených
v rozsudku odvolací súd, podľa § 219 ods. 2 O. s. p. v celom rozsahu odkazuje.“
Na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu uviedol krajský súd okrem
iného aj to, že „[p]rávny vzťah medzi navrhovateľom a odporcom založený predmetnou
zmenkou je vzťahom nezávislým na reštrukturalizačnom konaní spoločnosti odporcu
v 1. rade a navrhovateľ nebol povinný uplatňovať si pohľadávku zo zmenky najprv
u vystaviteľa zmenky v rámci jeho reštrukturalizácie, ani neznemožnil odporcovi v 2. rade
možnosť vymáhať si jeho pohľadávku u odporcu v 1. rade v zmysle § 32 ods. 3 zák.
č. 191/1950 Zb.“.
Pri hodnotení rozsudku krajského súdu, aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP,
ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu
prvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie
12
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa
aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového
aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
(m. m. IV. ÚS 350/09).
Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresného
súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom
poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Okresný súd
v odôvodnení svojho rozsudku v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:
„Čo sa týka námietky odporcu, že ho navrhovateľ neinformoval o skutočnosti,
že pristúpil k vyplneniu blankozmenky a preto si túto pohľadávku nemohol ako regresný
nárok uplatniť v reštrukturalizačnom konaní, súd považoval za nedôvodnú. Súd poukazuje
na ust. § 120 ods. 3 zák. č. 7/2005 o konkurze a reštrukturalizácii. V súlade s týmto
ustanovení si odporca v 2. rade svoju pohľadávku mohol uplatniť v reštrukturalizačnom
konaní ako podmienenú pohľadávku...
Rovnako námietku odporcu ohľadne nesprávnosti zmenkovej sumy, súd považoval
za nejasnú, nekonkrétnu a nedôvodnú. Zmenkový ručiteľ môže podľa § 17 zmenkového
zákona robiť majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch
k majiteľovi zmenky, nie však na vzťahoch zmenkovo zaviazanej osoby, za ktorú bolo
ručenie prevzaté, k majiteľovi zmenky.
Týmto ustanovením zákona je zvýraznená abstraktná povaha zmenkových záväzkov
a ich nezávislosť od kauzálnych vzťahov. Na jeho základe by mohol odporca v 2. rade
ako zmenkový ručiteľ, vznášať proti navrhovateľovi ako prvému majiteľovi zmenky len také
námietky, ktoré vyplývajú z jeho vlastných vzťahov k navrhovateľovi. Odporcom vznesené
námietky ohľadne nepresnosti zmenkovej sumy však vychádzajú zo vzťahov navrhovateľa
k vystaviteľovi zmenky. Odporca v 2. rade, i keď je konateľom odporcu v 1. rade, sám
za seba ako fyzická osoba účastníkom kauzálneho vzťahu nebol. Do mimozmenkového
vzťahu s navrhovateľom nevstúpil ani tým, že je podľa zákona zaviazaný zo zmenky rovnako
ako avalát.
Tým, že odporca v 2. rade sa na zmenku podpísal ako zmenkový ručiteľ, podľa
§ 32 ods. 1 zmenkového zákona, bezpodmienečne sa zaviazal splniť pohľadávku
zo zmenkového záväzku, t. j. zaplatiť zmenkovú sumu v deň splatnosti zmenky v určenom
platobnom mieste, rovnako ako dlžník, za ktorého sa zaručil.“
Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej poukázal na to,
že „[k]oncentračná zásada, vyplývajúca z § 175 ods. 3 OSP, ktorou sa konanie
o námietkach riadi, neumožňuje súdu prihliadať na námietky uplatnené po uplynutí lehoty
troch dní od doručenia zmenkového platobného rozkazu.
Odporca v 2. rade bol povinný uviesť v námietkach všetko, čo proti zmenkovému
platobnému rozkazu namieta. Pre konanie je dôležitý presný obsah námietok, keďže súd
v zmysle § 175 ods. 3 OSP nemôže na neskôr namietané skutočnosti prihliadať. Presným
obsahom námietok je zároveň limitovaný aj rozsah dokazovania. Obsah námietok musí súd
posudzovať objektívne, t. j. podľa toho, ako bol navonok vyjadrený. Preto jednotlivým
namietaným skutočnostiam súd nemôže priraďovať iný zmysel, než ktorý z námietok vyplýva,
ani za účastníka konania domýšľať, čo konkrétnym tvrdením mienil vyjadriť. Dôvody v
námietkach uvedené je síce možné dodatočne spresňovať, ale len v rámci pôvodného
rozsahu včas podaných námietok. V danom prípade nešlo o spresnenie námietok, ale o
námietky úplne nové. Opačný výklad koncentračnej zásady by mohol viesť k absurdným
záverom, umožňujúcim odporcovi v námietkach bez akéhokoľvek zdôvodnenia uviesť napr.,
že so zmenkovým platobným rozkazom nesúhlasí, resp. bez bližšieho zdôvodnenia tvrdiť, že
bolo prekročené vyplňovacie právo, a dôvody dopĺňať kedykoľvek v priebehu konania.
K dodatočne namietaným skutočnostiam preto súd nemohol prihliadnuť. Zaoberal
sa preto len pôvodne vznesenými námietkami, ktoré vyhodnotil ako nedôvodné.“.
V posudzovanej veci sa k námietkam sťažovateľa vyjadril v odôvodnení svojho
rozsudku okresný súd, pričom z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva,
že sa ako odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu
vyjadrenými v jeho rozhodnutí a z tohto dôvodu pri odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia
postupoval podľa § 219 ods. 2 OSP.
14
Pri hodnotení prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov tak v danom
prípade ide o posúdenie, či rozhodnutia všeobecných súdov nevykazujú známky svojvôle,
o čom by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by rozhodnutia všeobecných
súdov neobsahovali dostatok dôvodov na ich vydanie, resp. ak by sa všeobecné súdy
dostatočne presvedčivým spôsobom nevysporiadali s relevantnou argumentáciou
sťažovateľa.
Pokiaľ ide o tú časť argumentácie sťažovateľa, v rámci ktorej namieta nedostatočnosť
odôvodnenia rozsudku krajského súdu vo vzťahu k jeho námietke o vyplnení blankozmenky
v rozpore s dohodou o jej vyplnení, je potrebné uviesť, že zmenkové konanie je zvláštnym
typom konania, ktorého charakter je daný predovšetkým jeho špecifickým predmetom,
ktorým sú nároky zo zmeniek, pričom jedným z osobitných znakov uvedeného konania je
dôsledne uplatnená koncentračná zásada, ktorá sa prejavuje v tom, že určité procesné úkony
možno účinne urobiť len vo vymedzenom procesnom štádiu.
Z rozsahu a spôsobu ako sťažovateľ vo včas podaných námietkach proti zmenkovému
platobnému rozkazu vymedzil svoju obranu, jednoznačne nevyplýva, že jej súčasťou bola aj
námietka porušenia dohody o vyplnení blankozmenky, pričom až z jeho následných
procesných úkonov (podanie zo 14. septembra 2012 a jeho vyjadrenie na pojednávaní
konanom 20. septembra 2012) je zrejmé, že túto námietku v konaní pred okresným súdom
uplatnil, avšak celkom zjavne po uplynutí zákonnej lehoty na podanie námietok proti
zmenkovému platobnému rozkazu. Z procesného hľadiska tak sťažovateľ namietajúci
porušenie dohody o vyplnení blankozmenky bol v konaní pred okresným súdom v zákonom
ustanovenej lehote povinný v prvom rade uviesť relevantné skutočnosti (napr. uzatvorenie
dohody takejto dohody, aspoň stručné vymedzenie jej relevantného obsahu a to, že zmenka
nebola vyplnená v súlade s touto dohodou), z ktorých malo takéto porušenie vyplývať,
a tieto skutočnosti následne v priebehu konania zákonným spôsobom preukázať, pretože
novú námietkovú obranu, ktorá nebola ani rámcovo uplatnená vo včas podaných
námietkach, už nemôže – so zreteľom na koncentračnú zásadu – po uplynutí lehoty na
podanie námietok účinne uplatňovať.
Z citovaného obsahu sťažovateľových námietok a jeho podania zo 14. septembra
2012 vyplýva, že všetky relevantné skutočnosti súvisiace s jeho námietkou o vyplnení
zmenky v rozpore s dohodou o jej vyplnení uplatnil až po uplynutí zákonnej lehoty
na podanie námietok proti zmenkovému platobnému rozkazu. Preto, ak okresný súd svoje
rozhodnutie vo vzťahu k neskôr uplatneným námietkam právne odôvodnil s poukazom
na znenie § 175 ods. 3 OSP v znení účinnom v relevantnom čase a v tejto súvislosti
akcentoval koncentračnú zásadu z neho vyplývajúcu, nemožno jeho rozhodnutie
považovať za nedostatočne odôvodnené, a tak z ústavnoprávneho hľadiska za neudržateľné.
Nad rámec uvedeného považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že na odôvodnenie
rozhodnutia okresného súdu možno poukázať, aj pokiaľ ide o odôvodnenie tej námietky
sťažovateľa, ktorou poukazoval tak na nepresnosť a nejasnosť zmenkovej sumy,
ako aj na absenciu jej opory v zmluvách, pohľadávky z ktorých zabezpečuje.
Za neopodstatnenú považuje ústavný súd aj tú námietku sťažovateľa, podľa ktorej
k porušeniu ním označených práv došlo tým, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal s tou
jeho argumentáciou, ktorá súvisela s námietkami porušenia predzmluvných ubezpečení.
V tejto súvislosti považuje ústavný súd za postačujúce, ak okresný súd v okolnostiach danej
veci na predmetnú argumentáciu sťažovateľa reagoval – aj keď pomerne všeobecným
spôsobom – konštatovaním o bezpodmienečnej povahe zmenkového záväzku zaplatiť určitú
zmenkovú sumu.
V súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd osobitným spôsobom
nereagoval na jeho argumenty uvedené v odvolaní, ústavný súd uvádza, že za situácie,
keď sťažovateľ v odvolaní uplatnil tie isté argumenty ako v konaní pred súdom prvého
stupňa a už v tomto konaní dostal dostatočné odpovede na to, prečo jeho argumentácia
nebola opodstatnená, a keďže krajský súd nedospel k iným skutkovým alebo právnym
16
záverom než súd prvého stupňa, následne postupom podľa § 219 ods. 2 OSP sa obmedzil
len na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia, neexistujú
podľa názoru ústavného súdu relevantné dôvody na to, aby ústavný súd z ústavnoprávneho
hľadiska akokoľvek spochybňoval rozhodnutie vydané v rámci odvolacieho konania len
na základe toho, že krajský súd v okolnostiach daného prípadu postupoval podľa § 219
ods. 2 OSP. Je potrebné uviesť, že za takýchto okolností možno a je vhodné postupom podľa
§ 219 ods. 2 OSP zúžiť rozsah odôvodnenia len na skonštatovanie správnosti dôvodov
odvolaním napadnutého rozhodnutia, pretože nie je hospodárne a ani účelné, aby súd
rozhodujúci o odvolaní uvádzal tie isté dôvody alebo aby len inými slovami vyjadril
dôvody, pre ktoré bol účastník konania už v prvom stupni neúspešný.
Ústavný súd nemôže prisvedčiť ani tej námietke sťažovateľa, ktorou napádal
čiastočnú nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu vo vzťahu k jeho
argumentácii o zániku vymožiteľnosti jeho zmenkovej pohľadávky, z dôvodu, že žalobkyňa
ho neinformovala o skutočnosti, že pristúpila k vyplneniu blankozmenky. Vychádzajúc
z citovanej časti rozsudku krajského súdu (ako aj rozsudku okresného súdu), ústavný súd
konštatuje, že všeobecné súdy v označených rozhodnutiach dostatočne odôvodnili svoj
záver o nedôvodnosti tejto námietky sťažovateľa, keď poukázali najmä na to, že žalobkyňa
nebola povinná uplatňovať si pohľadávku v reštrukturalizačnom konaní, sťažovateľ bol
oprávnený si túto pohľadávku prihlásiť v reštrukturalizačnom konaní ako podmienenú
pohľadávku (§ 120 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturaliázácii a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení platnom a účinnom v relevantnom čase) a túto
si po jej zaplatení vymáhať v súlade s § 32 ods. 3 zákona č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový
a šekový v znení neskorších predpisov voči vystaviteľovi zmenky v reštrukturalizačnom
konaní. Týmto spôsobom primerane reagovali aj na jeho nadväzujúcu argumentáciu,
v rámci ktorej sťažovateľ uvádzal, že nedisponoval informáciou o výške pohľadávok
žalobkyne z predčasne ukončených lízingových vzťahov a nevedel „[a]kú prihlášku,
a najmä na akú sumu, mal... podať do reštrukturalizácie...“.
Ústavný súd, opierajúc sa o tieto závery, vo vzťahu k námietkam sťažovateľa
o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospel k záveru, že krajský súd
v jeho veci rozhodol tak, že nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie bolo možné prijať záver o porušení ním v sťažnosti označených práv.
Sťažnosť bolo preto potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. augusta 2015
18