Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 493/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mária

Grochová a partneri s. r. o., Garbiarska 5, Košice, konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta Mgr. Marka Dubovského, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. 251 z 28. januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2014

doručená a na základe výzvy ústavného súdu zo 17. februára 2015 doplnená sťažnosť

, (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „odporca

v 2. rade“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mária Grochová a partneri s. r. o.,

konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Marka Dubovského, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) č. k. 251 z 28. januára 2014 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj listín, na predloženie ktorých ústavný súd vyzval

sťažovateľa, vyplýva, že Okresný súd Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) na návrh

obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „žalobkyňa“, v citáciách aj „navrhovateľ“), zmenkovým platobným rozkazom

č. k. z 9. júla 2010 uložil sťažovateľovi ako žalovanému v 2. rade, aby do

troch dní odo dňa doručenia zmenkového platobného rozkazu zaplatil žalobkyni sumu

518 900,93 € so 6 % úrokom od 31. marca 2009 do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške

1 729,67 € a trovy konania vo výške 34 735,10 € alebo aby v tej istej lehote podal proti

zmenkovému platobnému rozkazu na okresnom súde odôvodnené námietky.

Sťažovateľ podal v zákonnej lehote proti označenému zmenkovému platobnému

rozkazu námietky, ktoré odôvodnil tým, že žalobkyňa si svoje práva zo zmenky mala

uplatniť najprv proti vystaviteľovi zmenky v reštrukturalizačnom konaní. Ďalej

argumentoval tým, že žalobkyňa ho neinformovala o skutočnosti, že pristúpila k vyplneniu

blankozmenky, preto si túto pohľadávku nemohol ako regresný nárok uplatniť proti

vystaviteľovi zmenky v reštrukturalizačnom konaní, čo považoval za postup porušujúci

dobré mravy, v dôsledku ktorého mu vznikla ujma v podobe zániku vymáhateľnosti

zmenkovej sumy od vystaviteľa zmenky. Sťažovateľ tiež uviedol, že doručenie zmenkového

platobného rozkazu vníma ako výzvu na zaplatenie, a preto by žalobkyňa mala mať právo

na zaplatenie 6 % úroku odo dňa doručenia mu zmenkového platobného rozkazu. Sťažovateľ

v námietkach proti označenému zmenkovému platobnému rozkazu uviedol, že „...

požadovaná zmenková suma... je súčtom dlžných súm zo všetkých lízingových zmlúv ku dňu

ich vypovedania... Navrhovateľ však odviezol všetky technológie, ktoré boli predmetom

lízingových zmlúv a dodnes nás neinformoval ako boli tieto technológie ocenené a v akej

hodnote sa budú započítavať na príslušné pohľadávky z jednotlivých lízingových zmlúv,

2

namiesto toho navrhovateľ žiada ako zmenkovú sumu jednoduchý súčet dlžných súm, akoby

nám predmetné technológie ostali a máme splatiť iba všetky zostávajúce lízingové splátky.“.

Z uvedených dôvodov považoval sťažovateľ zmenkovú sumu za nepresnú, nejasnú

a nemajúcu oporu v zmluvách, pohľadávky z ktorých zabezpečuje.

V priebehu súdneho konania o prerokovaní námietok sťažovateľa proti zmenkovému

platobnému rozkazu sťažovateľ doručil okresnému súdu podanie zo 14. septembra 2012,

v ktorom z niektorých skutkových a právnych aspektov bližšie rozviedol svoju

argumentáciu, pričom tiež uviedol, že „... vlastná zmenka zo dňa 31. 3. 2008 bola vyplnená

v rozpore s dohodou o vyplnení blankozmenky... Z dojednania článku II bod 2.2.2.

predmetnej dohody totiž vyplýva, že ako zmenkovú sumu možno doplniť iba sumu

pohľadávok z uzavretých zmlúv o finančnom leasingu. Navrhovateľovi však nikdy nevznikla

ani nemohla vzniknúť pohľadávka vo výške 518.900,93 EUR, nakoľko nijako nezohľadňuje

ani všeobecnú hodnotu, ani prípadnú predajnú cenu vrátených predmetov leasingu.

S takýmito nedostatkami nemôže preto vyplnená zmenka obstáť.“. Rovnako argumentoval

sťažovateľ aj na pojednávaní nariadenom okresným súdom na 20. september 2012.

Okresný súd na prerokovanie námietok nariadil niekoľko pojednávaní a po vykonaní

dokazovania rozhodol rozsudkom č. k. 167 z 20. septembra 2012

(ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým ponechal zmenkový platobný rozkaz

v platnosti v celom rozsahu a zaviazal sťažovateľa nahradiť žalobkyni trovy konania, pričom

v jeho odôvodnení k meritu veci uviedol, že vzhľadom na koncentračnú zásadu platnú

v zmenkovom práve na dodatočne vznesené námietky nemožno prihliadnuť, a pôvodne

vznesené námietky vyhodnotil ako nedôvodné.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré odôvodnil tým,

že konanie okresného súdu má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Podľa jeho tvrdenia okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci,

pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností

a vec nesprávne právne posúdil. V súvislosti s uplatnenými odvolacími dôvodmi podľa

, a (ďalej len „OSP“)

sťažovateľ okresnému súdu konkrétne vytýkal, že sa v odôvodnení svojho rozsudku

nevysporiadal s jeho skutkovou a právnou argumentáciou o tom, že žalobkyňa konala

v rozpore s ubezpečeniami, ktoré poskytla sťažovateľovi pred uzatvorením zmlúv

o finančnom lízingu s obchodnou spoločnosťou , a so súvisiacim

subsidiárnym uplatňovaním avalu zo zmenky voči sťažovateľovi pre prípad

neúspešného vymáhania pohľadávok z lízingových vzťahov od obchodných spoločností

, a Podľa sťažovateľa nedodržanie týchto ubezpečení

malo byť posúdené zo strany okresného súdu z hľadiska jeho súladu s požiadavkami

dobrých mravov, resp. poctivého obchodného styku. Sťažovateľ ďalej namietal,

že žalobkyňa sa nepokúsila o uplatnenie svojich pohľadávok v reštrukturalizácii obchodnej

spoločnosti , čím spôsobila nezvratný zánik vymožiteľnosti jeho pohľadávky

voči tejto obchodnej spoločnosti z prípadného vyplatenia zmenky, pričom závery okresného

súdu reagujúce na túto námietku považoval za nepostačujúce a nepresvedčivé. Tiež uviedol,

že okresný súd sa náležite nevysporiadal s jeho námietkou týkajúcou sa vyplnenia

blankozmenky v rozpore s dohodou o jej vyplnení, pričom poukázal na svoju argumentáciu

uvedenú v námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu okresného súdu,

vo vyjadrení zo 14. septembra 2012 a na pojednávaní okresného súdu uskutočnenom

20. septembra 2012. Sťažovateľ v odvolaní ďalej poukázal aj na skutočnosť, že žalobkyňa

neuniesla bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vo vzťahu k namietanému rozporu

s obsahom vyplňovacieho oprávnenia.

Na podklade týchto dôvodov sa sťažovateľ domáhal zmeny odvolaním napadnutého

rozsudku okresného súdu v podobe zrušenia zmenkového platobného rozkazu okresného

súdu v celom rozsahu a náhrady trov konania.

Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa rozsudkom č. k. 251

z 28. januára 2014, ktorým rozsudok okresného súdu podľa , ako vecne

správny potvrdil. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že „... v celom

rozsahu [sa] stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci

4

prvostupňovým súdom“. Z uvedeného dôvodu sa postupom podľa

obmedzil len na skonštatovanie jeho správnosti, pričom na zvýraznenie správnosti rozsudku

okresného súdu uviedol ďalšie dôvody.

Sťažovateľ sa domnieva, že rozsudkom krajského súdu bolo porušené jeho základné

právo podľa a právo podľa dohovoru predovšetkým

z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia. V súvislosti s namietaným porušením

označených práv sťažovateľ po rekapitulácii priebehu konania pred všeobecnými súdmi

v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Ad 1. (námietka porušenia predzmluvných ubezpečení)

Odôvodnenie Rozsudku súdu prvého stupňa sa s touto námietkou nijako

nevyporiadalo. V odvolaní som preto poukázal na nepreskúmateľnosť Rozsudku súdu

prvého stupňa. Výslovne som argumentoval, že na uplatnenie práv zo zmenky sa má takisto

vzťahovať korektív dobrých mravov, ako vyplýva z ustanovenia § 3 odsek 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov, resp. poctivého

obchodného styku v zmysle ustanovenia

v znení neskorších predpisov... Záväzok z vlastnej zmenky je síce pojmovo záväzkom

bezpodmienečným (čl. I. § 75 bod 2 Zákona zmenkového a šekového), nedodržanie

predmetných ubezpečení navrhovateľa − ktoré svojou povahou a svojimi účinkami

zodpovedali odkladacím podmienkam − však napriek tomu malo byť posúdené aj z hľadiska

súladu s požiadavkami dobrých mravov a poctivého obchodného styku.

Na podporu relevantnosti danej argumentácie som dal do pozornosti odvolacieho

súdu − vo vyjadrení zo dňa 18. 10. 2013 − rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky

sp. zn. zo dňa 27. 4. 2011, v ktorom sa síce riešila skutkovo odlišná

situácia (ubezpečenie o nevymáhaní pohľadávky), ale s rovnakým rozhodujúcim prvkom –

s ubezpečením jedného subjektu voči inému, že bude postupovať určitým spôsobom, pričom

toto ubezpečenie následne nebolo dodržané...

Ani odôvodnenie Rozsudku odvolacieho súdu sa však s mojou námietkou nijako

nevyporiadalo, a to aj napriek tomu, že v rámci zhrnutia predchádzajúceho konania popísal

moju obranu, vrátane poukazu na vyššie citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Českej

republiky sp. zn. zo dňa 27. 4. 2011. Odvolací súd však k záverom, ktoré

z neho vyplývajú, nezaujal žiadne stanovisko, najmä nevysvetlil, prečo by nedodržaniu

predzmluvných ubezpečení zo strany Navrhovateľa nemala byť priznaná žiadna právna

relevancia.

Ad 2. (námietka privodenia zániku vymožiteľnosti mojej pohľadávky)

Odôvodnenia Rozsudku súdu prvého stupňa a Rozsudku odvolacieho súdu sa touto

námietkou čiastočne zapodievali, pričom ako hlavný argument bol použitý nesporný právny

fakt, že prihlásenie pohľadávky do reštrukturalizácie bolo právom, nie povinnosťou

Navrhovateľa. Zároveň mi vytkli, že som mal sám podať prihlášku regresnej pohľadávky

voči , pre prípad, že dôjde k uplatneniu avalu.

Oba súdy však už nezaujali žiadne stanovisko k mojej nadväzujúcej obrane.

Predovšetkým som poukázal, že som nijako nedisponoval informáciou o výške pohľadávok

Navrhovateľa z predčasne ukončených leasingových vzťahov (najmä po tom, čo došlo

k vráteniu predmetov leasingu). Táto suma nebola uvedená vo výpovediach leasingových

zmlúv. Nemal som vedomosť, či došlo k predaju vrátených predmetov leasingu. Navrhovateľ

mi takisto nikdy nepredložil doplnenú zmenku a nevyzval ma na jej zaplatenie.

Akú prihlášku, a najmä na akú sumu, som mal preto podať do reštrukturalizácie? Upozornil

som aj na osobitnú okolnosť, že v rozhodnom období platilo ustanovenie § 125 Zákona

o konkurze a reštrukturalizácii o zodpovednosti veriteľa za nesprávnosť prihlášky.

Žiaden z popísaných doplňujúcich právnych argumentov sa však nepremietol

do odôvodnení rozhodnutí súdov. Súdy opäť rezignovali na akékoľvek vysvetlenie, prečo

by príslušné skutočnosti nemali založiť neprípustný výkon práva v rozpore s dobrými

mravmi alebo požiadavkou poctivého obchodného styku, a to o. i. aj so zreteľom

na závratnú sumu pohľadávky, ktorá je uplatnená voči mne ako fyzickej osobe.

Ad 3. (námietka nesprávneho vyplnenia blankozmenky)

Práve vo vzťahu k tejto námietke došlo podľa môjho presvedčenia

k najflagrantnejšiemu porušeniu požiadavky riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Už v námietkach proti Zmenkovému platobnému rozkazu a v následnom konaní pred súdom

prvého stupňa som podrobne zdôvodnil, prečo výška zmenkovej sumy nemôže obstáť

v konfrontácii s požiadavkami uzavretej dohody o vyplnení blankozmenky. Predovšetkým

6

som zdôraznil, že Navrhovateľ mal od svojej pohľadávky odpočítať predajnú cenu,

resp. všeobecnú hodnotu vrátených predmetov leasingu (opakovane som sa pritom odvolal

na presvedčivé závery českej judikatúry, napr. stanovisko občianskoprávneho a

obchodného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. Cpjn 204/2007 zo dňa 8. 9.

2010, alebo rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. ,

3929/2011 a ), inak nastane neprípustný, absurdný stav, že Navrhovateľ

bude mať popri vrátených predmetoch leasingu (treba podčiarknuť, že takmer úplne nových

a nepoužitých) aj pohľadávku vo výške plnej sumy všetkých leasingových splátok.

Ak Navrhovateľ také odpočítanie neučinil, postupoval v rozpore s dohodnutými

podmienkami vyplnenia blankozmenky...

Keďže z citovaného odôvodnenia (rozsudku okresného súdu, pozn.) bolo zrejmé

neporozumenie mojej argumentácie zo strany súdu prvého stupňa, v odvolaní

voči jeho rozhodnutiu som sa sústredil na ešte podrobnejšie objasnenie námietky

nesprávneho vyplnenia blankozmenky. Výslovne som predovšetkým zdôraznil,

že neuplatňujem kauzálnu zmenkovú námietku vyvierajúcu z leasingových vzťahov medzi

Navrhovateľom a Spoločnosťou , ale absolútnu zmenkovú námietku

vyplnenia zmenky v rozpore s vyplňovacím oprávnením Navrhovateľa, ktorá námietka

sa opiera o ustanovenie čl. I. § 10 Zákona zmenkového a šekového...

Odvolací súd však všetky tieto zásadné argumenty ignoroval a v odôvodnení svojho

rozsudku sa uchýlil k prostému zopakovaniu argumentácie súdu prvého stupňa...“

Z už uvedených dôvodov sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že považuje

„... za ústavne neprípustné a neakceptovateľné, že napadnuté rozhodnutie rezignovalo

na požiadavku náležitého odôvodnenia a vo vzťahu k niektorým námietkam

proti Zmenkovému platobnému rozkazu (uvedené v bode III.1. a III.3. tohto podania)

(námietka porušenia predzmluvných ubezpečení a námietka nesprávneho vyplnenia

blankozmenky, pozn.) sa nijako nevyporiadalo s mojou zásadnou obranou, vo vzťahu

k zostávajúcej námietke (bod III. 2. tohto podania) (námietka privodenia zániku

vymožiteľnosti pohľadávky, pozn.) zase nepostačujúcim spôsobom. Odvolací súd

sa uspokojil s konštatovaním právnych záverov bez vysvetlenia, ako k nim dospel.

Navyše nijako nekonfrontoval svoje závery s protichodnými stanoviskami vyplývajúcimi

z odbornej literatúry a predovšetkým súdnej praxe, na ktoré som opakovane poukazoval

v priebehu celého konania...“.

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie nálezom rozhodol takto:

„Základné právo ..., na súdnu ochranu podľa článku 46 odsek 1

a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6

odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. zo dňa 28. 1. 2014 porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. zo dňa 28. 1. 2014

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

... priznáva náhradu trov konania.“

Sťažovateľ doručil ústavnému súdu podanie z 13. novembra 2014, v ktorom žiada,

aby ústavný súd postupom podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) nariadil dočasné opatrenie, ktorým odloží vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia

krajského súdu.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný

súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a

následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a

uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS

78/07, ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho

rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia , ,

, , , ).

10

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúceho

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

().

V zmysle ustanovení a dohovoru má účastník

súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,

právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými

a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne

významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstata argumentácie sťažovateľa, s ktorou spája

porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu, sa koncentruje na nedostatky jeho

odôvodnenia. Sťažovateľ konkrétne uvádza, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal s tou

jeho argumentáciou, ktorá súvisela s námietkami porušenia predzmluvných ubezpečení

a nesprávneho vyplnenia blankozmenky, pričom vo vzťahu k námietke privodenia zániku

vymožiteľnosti jeho pohľadávky v dôsledku jej nevymáhania zo strany žalobkyne proti

žalovanému v 1. rade uviedol, že krajský súd reagoval nedostatočným spôsobom.

Sťažovateľ v tejto súvislosti ďalej poukazuje na to, že všetky označené námietky boli

podstatné, a preto vyžadovali náležité posúdenie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky, či možno považovať rozsudok krajského súdu za ústavne udržateľný

a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatňuje.

Krajský súd vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia potvrdil rozsudok

okresného súdu, pričom v jeho odôvodnení uviedol podstatné časti rozsudku okresného

súdu, stanoviská oboch procesných strán k prerokúvanej veci, vysvetlil, čoho sa sťažovateľ

odvolaním domáhal a čím v odvolacom konaní argumentoval, ako sa k jeho námietkam

uvedeným v odvolaní vyjadrila žalobkyňa a, vychádzajúc zo skutkového a právneho stavu

zisteného okresným súdom, v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:

„Súd prvého stupňa sa vo svojom rozsudku vysporiadal so všetkými námietkami

odporcu v 2. rade, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a na správnosť dôvodov uvedených

v rozsudku odvolací súd, podľa v celom rozsahu odkazuje.“

Na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu uviedol krajský súd okrem

iného aj to, že „[p]rávny vzťah medzi navrhovateľom a odporcom založený predmetnou

zmenkou je vzťahom nezávislým na reštrukturalizačnom konaní spoločnosti odporcu

v 1. rade a navrhovateľ nebol povinný uplatňovať si pohľadávku zo zmenky najprv

u vystaviteľa zmenky v rámci jeho reštrukturalizácie, ani neznemožnil odporcovi v 2. rade

možnosť vymáhať si jeho pohľadávku u odporcu v 1. rade v zmysle § 32 ods. 3 zák.

č. “.

Pri hodnotení rozsudku krajského súdu, aj v nadväznosti na ,

ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu

prvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. ,

, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

12

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa

aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového

aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

(m. m. ).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresného

súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom

poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Okresný súd

v odôvodnení svojho rozsudku v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:

„Čo sa týka námietky odporcu, že ho navrhovateľ neinformoval o skutočnosti,

že pristúpil k vyplneniu blankozmenky a preto si túto pohľadávku nemohol ako regresný

nárok uplatniť v reštrukturalizačnom konaní, súd považoval za nedôvodnú. Súd poukazuje

na ust. o konkurze a reštrukturalizácii. V súlade s týmto

ustanovení si odporca v 2. rade svoju pohľadávku mohol uplatniť v reštrukturalizačnom

konaní ako podmienenú pohľadávku...

Rovnako námietku odporcu ohľadne nesprávnosti zmenkovej sumy, súd považoval

za nejasnú, nekonkrétnu a nedôvodnú. Zmenkový ručiteľ môže podľa § 17 zmenkového

zákona robiť majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch

k majiteľovi zmenky, nie však na vzťahoch zmenkovo zaviazanej osoby, za ktorú bolo

ručenie prevzaté, k majiteľovi zmenky.

Týmto ustanovením zákona je zvýraznená abstraktná povaha zmenkových záväzkov

a ich nezávislosť od kauzálnych vzťahov. Na jeho základe by mohol odporca v 2. rade

ako zmenkový ručiteľ, vznášať proti navrhovateľovi ako prvému majiteľovi zmenky len také

námietky, ktoré vyplývajú z jeho vlastných vzťahov k navrhovateľovi. Odporcom vznesené

námietky ohľadne nepresnosti zmenkovej sumy však vychádzajú zo vzťahov navrhovateľa

k vystaviteľovi zmenky. Odporca v 2. rade, i keď je konateľom odporcu v 1. rade, sám

za seba ako fyzická osoba účastníkom kauzálneho vzťahu nebol. Do mimozmenkového

vzťahu s navrhovateľom nevstúpil ani tým, že je podľa zákona zaviazaný zo zmenky rovnako

ako avalát.

Tým, že odporca v 2. rade sa na zmenku podpísal ako zmenkový ručiteľ, podľa

§ 32 ods. 1 zmenkového zákona, bezpodmienečne sa zaviazal splniť pohľadávku

zo zmenkového záväzku, t. j. zaplatiť zmenkovú sumu v deň splatnosti zmenky v určenom

platobnom mieste, rovnako ako dlžník, za ktorého sa zaručil.“

Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej poukázal na to,

že „[k]oncentračná zásada, vyplývajúca z , ktorou sa konanie

o námietkach riadi, neumožňuje súdu prihliadať na námietky uplatnené po uplynutí lehoty

troch dní od doručenia zmenkového platobného rozkazu.

Odporca v 2. rade bol povinný uviesť v námietkach všetko, čo proti zmenkovému

platobnému rozkazu namieta. Pre konanie je dôležitý presný obsah námietok, keďže súd

v zmysle nemôže na neskôr namietané skutočnosti prihliadať. Presným

obsahom námietok je zároveň limitovaný aj rozsah dokazovania. Obsah námietok musí súd

posudzovať objektívne, t. j. podľa toho, ako bol navonok vyjadrený. Preto jednotlivým

namietaným skutočnostiam súd nemôže priraďovať iný zmysel, než ktorý z námietok vyplýva,

ani za účastníka konania domýšľať, čo konkrétnym tvrdením mienil vyjadriť. Dôvody v

námietkach uvedené je síce možné dodatočne spresňovať, ale len v rámci pôvodného

rozsahu včas podaných námietok. V danom prípade nešlo o spresnenie námietok, ale o

námietky úplne nové. Opačný výklad koncentračnej zásady by mohol viesť k absurdným

záverom, umožňujúcim odporcovi v námietkach bez akéhokoľvek zdôvodnenia uviesť napr.,

že so zmenkovým platobným rozkazom nesúhlasí, resp. bez bližšieho zdôvodnenia tvrdiť, že

bolo prekročené vyplňovacie právo, a dôvody dopĺňať kedykoľvek v priebehu konania.

K dodatočne namietaným skutočnostiam preto súd nemohol prihliadnuť. Zaoberal

sa preto len pôvodne vznesenými námietkami, ktoré vyhodnotil ako nedôvodné.“.

V posudzovanej veci sa k námietkam sťažovateľa vyjadril v odôvodnení svojho

rozsudku okresný súd, pričom z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva,

že sa ako odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu

vyjadrenými v jeho rozhodnutí a z tohto dôvodu pri odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia

postupoval podľa .

14

Pri hodnotení prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov tak v danom

prípade ide o posúdenie, či rozhodnutia všeobecných súdov nevykazujú známky svojvôle,

o čom by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by rozhodnutia všeobecných

súdov neobsahovali dostatok dôvodov na ich vydanie, resp. ak by sa všeobecné súdy

dostatočne presvedčivým spôsobom nevysporiadali s relevantnou argumentáciou

sťažovateľa.

Pokiaľ ide o tú časť argumentácie sťažovateľa, v rámci ktorej namieta nedostatočnosť

odôvodnenia rozsudku krajského súdu vo vzťahu k jeho námietke o vyplnení blankozmenky

v rozpore s dohodou o jej vyplnení, je potrebné uviesť, že zmenkové konanie je zvláštnym

typom konania, ktorého charakter je daný predovšetkým jeho špecifickým predmetom,

ktorým sú nároky zo zmeniek, pričom jedným z osobitných znakov uvedeného konania je

dôsledne uplatnená koncentračná zásada, ktorá sa prejavuje v tom, že určité procesné úkony

možno účinne urobiť len vo vymedzenom procesnom štádiu.

Z rozsahu a spôsobu ako sťažovateľ vo včas podaných námietkach proti zmenkovému

platobnému rozkazu vymedzil svoju obranu, jednoznačne nevyplýva, že jej súčasťou bola aj

námietka porušenia dohody o vyplnení blankozmenky, pričom až z jeho následných

procesných úkonov (podanie zo 14. septembra 2012 a jeho vyjadrenie na pojednávaní

konanom 20. septembra 2012) je zrejmé, že túto námietku v konaní pred okresným súdom

uplatnil, avšak celkom zjavne po uplynutí zákonnej lehoty na podanie námietok proti

zmenkovému platobnému rozkazu. Z procesného hľadiska tak sťažovateľ namietajúci

porušenie dohody o vyplnení blankozmenky bol v konaní pred okresným súdom v zákonom

ustanovenej lehote povinný v prvom rade uviesť relevantné skutočnosti (napr. uzatvorenie

dohody takejto dohody, aspoň stručné vymedzenie jej relevantného obsahu a to, že zmenka

nebola vyplnená v súlade s touto dohodou), z ktorých malo takéto porušenie vyplývať,

a tieto skutočnosti následne v priebehu konania zákonným spôsobom preukázať, pretože

novú námietkovú obranu, ktorá nebola ani rámcovo uplatnená vo včas podaných

námietkach, už nemôže – so zreteľom na koncentračnú zásadu – po uplynutí lehoty na

podanie námietok účinne uplatňovať.

Z citovaného obsahu sťažovateľových námietok a jeho podania zo 14. septembra

2012 vyplýva, že všetky relevantné skutočnosti súvisiace s jeho námietkou o vyplnení

zmenky v rozpore s dohodou o jej vyplnení uplatnil až po uplynutí zákonnej lehoty

na podanie námietok proti zmenkovému platobnému rozkazu. Preto, ak okresný súd svoje

rozhodnutie vo vzťahu k neskôr uplatneným námietkam právne odôvodnil s poukazom

na znenie v znení účinnom v relevantnom čase a v tejto súvislosti

akcentoval koncentračnú zásadu z neho vyplývajúcu, nemožno jeho rozhodnutie

považovať za nedostatočne odôvodnené, a tak z ústavnoprávneho hľadiska za neudržateľné.

Nad rámec uvedeného považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že na odôvodnenie

rozhodnutia okresného súdu možno poukázať, aj pokiaľ ide o odôvodnenie tej námietky

sťažovateľa, ktorou poukazoval tak na nepresnosť a nejasnosť zmenkovej sumy,

ako aj na absenciu jej opory v zmluvách, pohľadávky z ktorých zabezpečuje.

Za neopodstatnenú považuje ústavný súd aj tú námietku sťažovateľa, podľa ktorej

k porušeniu ním označených práv došlo tým, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal s tou

jeho argumentáciou, ktorá súvisela s námietkami porušenia predzmluvných ubezpečení.

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za postačujúce, ak okresný súd v okolnostiach danej

veci na predmetnú argumentáciu sťažovateľa reagoval – aj keď pomerne všeobecným

spôsobom – konštatovaním o bezpodmienečnej povahe zmenkového záväzku zaplatiť určitú

zmenkovú sumu.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd osobitným spôsobom

nereagoval na jeho argumenty uvedené v odvolaní, ústavný súd uvádza, že za situácie,

keď sťažovateľ v odvolaní uplatnil tie isté argumenty ako v konaní pred súdom prvého

stupňa a už v tomto konaní dostal dostatočné odpovede na to, prečo jeho argumentácia

nebola opodstatnená, a keďže krajský súd nedospel k iným skutkovým alebo právnym

16

záverom než súd prvého stupňa, následne postupom podľa sa obmedzil

len na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia, neexistujú

podľa názoru ústavného súdu relevantné dôvody na to, aby ústavný súd z ústavnoprávneho

hľadiska akokoľvek spochybňoval rozhodnutie vydané v rámci odvolacieho konania len

na základe toho, že krajský súd v okolnostiach daného prípadu postupoval podľa § 219

ods. 2 . Je potrebné uviesť, že za takýchto okolností možno a je vhodné postupom podľa

zúžiť rozsah odôvodnenia len na skonštatovanie správnosti dôvodov

odvolaním napadnutého rozhodnutia, pretože nie je hospodárne a ani účelné, aby súd

rozhodujúci o odvolaní uvádzal tie isté dôvody alebo aby len inými slovami vyjadril

dôvody, pre ktoré bol účastník konania už v prvom stupni neúspešný.

Ústavný súd nemôže prisvedčiť ani tej námietke sťažovateľa, ktorou napádal

čiastočnú nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu vo vzťahu k jeho

argumentácii o zániku vymožiteľnosti jeho zmenkovej pohľadávky, z dôvodu, že žalobkyňa

ho neinformovala o skutočnosti, že pristúpila k vyplneniu blankozmenky. Vychádzajúc

z citovanej časti rozsudku krajského súdu (ako aj rozsudku okresného súdu), ústavný súd

konštatuje, že všeobecné súdy v označených rozhodnutiach dostatočne odôvodnili svoj

záver o nedôvodnosti tejto námietky sťažovateľa, keď poukázali najmä na to, že žalobkyňa

nebola povinná uplatňovať si pohľadávku v reštrukturalizačnom konaní, sťažovateľ bol

oprávnený si túto pohľadávku prihlásiť v reštrukturalizačnom konaní ako podmienenú

pohľadávku ( o konkurze a reštrukturaliázácii a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení platnom a účinnom v relevantnom čase) a túto

si po jej zaplatení vymáhať v súlade s § 32 ods. 3 zákona č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový

a šekový v znení neskorších predpisov voči vystaviteľovi zmenky v reštrukturalizačnom

konaní. Týmto spôsobom primerane reagovali aj na jeho nadväzujúcu argumentáciu,

v rámci ktorej sťažovateľ uvádzal, že nedisponoval informáciou o výške pohľadávok

žalobkyne z predčasne ukončených lízingových vzťahov a nevedel „[a]kú prihlášku,

a najmä na akú sumu, mal... podať do reštrukturalizácie...“.

Ústavný súd, opierajúc sa o tieto závery, vo vzťahu k námietkam sťažovateľa

o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospel k záveru, že krajský súd

v jeho veci rozhodol tak, že nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie bolo možné prijať záver o porušení ním v sťažnosti označených práv.

Sťažnosť bolo preto potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2

).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2015

18