Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 357/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Emil Krajčík, s. r. o., Dlhá 1424/47,

Senica, zastúpenej advokátom Mgr. Milanom Sadloňom, V. Paulínyho – Tótha 30, Senica,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. z 15. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Emil Krajčík, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Emil Krajčík, s. r. o., Dlhá 1424/47, Senica (ďalej

len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1,

a (ďalej len „“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. z 15. apríla

2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou Okresnému

súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) domáhala proti odporkyni (ako bývalej

zamestnankyni, ktorej pracovný pomer skončil dohodou 30. novembra 2010) zaplatenia

sumy 204,84 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody, ktorá jej mala vzniknúť schodkom

zisteným pri fyzickej inventúre vykonanej 18. až 19. júna 2011, pričom zodpovednosť

odporkyne zakladala dohoda o spoločnej hmotnej zodpovednosti uzavretá 16. októbra 2010.

Okresný súd rozsudkom č. k. 98 z 19. decembra 2013 v spojení

s doplňujúcim rozsudkom č. k. 115 z 20. februára 2014 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) uložil odporkyni povinnosť zaplatiť sťažovateľke sumu 100 €, vo zvyšnej

časti žalobu sťažovateľky zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.

Krajský súd namietaným rozsudkom na základe odvolania sťažovateľky rozsudok

okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti (t. j. v časti o zaplatenie

104,84 € s príslušenstvom) potvrdil. Odvolanie sťažovateľky v časti smerujúcej proti

vyhovujúcemu výroku rozsudku okresného súdu odmietol ako neprípustné.

Sťažovateľka vo svojej sťažnostnej argumentácii namieta arbitrárnosť a nedostatočnú

odôvodnenosť rozsudku krajského súdu v časti jeho potvrdzujúceho výroku a uvádza:

«... Okresný súd Bratislava III, ako aj Krajský súd v Bratislave vágne a vnútorne

rozporne odôvodnili, prečo o výške náhrady škody rozhodli tak, ako uviedli vo výrokoch

svojich rozhodnutí. Zároveň svojím rozhodnutím porušili moje právo vlastniť majetok tým,

že môj postup pri zisťovaní výšky škody napriek tomu, že bol plne v súlade so zákonmi

Slovenskej republiky, označili za nesprávny a nelegitímny, môj nárok za nepreukázaný

a na základe takto posúdeného stavu dokazovania potom odmietli vykonať dokazovanie

s poukazom na jeho finančnú náročnosť a rozhodli o náhrade škody v menšej výške, ako by

mi podľa platných právnych predpisov prináležala. Svoje rozhodnutie potom odôvodnili

vnútorne rozporným a nelogickým myšlienkovým postupom...

Okresný súd Bratislava III výšku manka určil sám podľa Vzápätí si ale

protirečil tým, že podľa tohto ustanovenia procesného právneho predpisu neurčil výšku

manka, ale priamo nárok na náhradu škody voči jednej zamestnankyni. Je pritom evidentné,

že výška zisteného manka je vec jedna (2441,12 €) a uplatnený nárok v súdnom konaní je

vec druhá (204,84 €). Ak teda bolo ťažké nad mieru únosnú (podľa zváženia súdu)

zisťovanie presnej výšky samotného manka, teda celkovej výšky škody, súd neuviedol, v akej

výške ju podľa sám podľa vlastnej úvahy určil. Podľa jeho ďalšieho tvrdenia

mal preukázané, že sa odporkyňa čiastočne zbavila zodpovednosti za vzniknutú škodu,

a preto považoval rozhodnutie o náhrade škody vo výške 100, € za opakovaného použitia

za spravodlivé a primerané. Za exkulpačný dôvod súd považoval tú

skutočnosť, že pri inventúre vykonanej mesiac pred ukončením pracovného pomeru

odporkyne (17. 18. 10. 2010) nebolo zistené žiadne manko.

Je nepochybné, že nezistenie manka pri inventúre nemôže byť exkulpačným dôvodom

zo zisteného manka nasledujúcou inventúrou. Podľa tejto logiky by všetky spoločne hmotne

zodpovedné zamestnankyne na jednom pracovisku mohli po inventúre, pri ktorej sa nezistilo

žiadne manko v nasledujúcom medzi inventarizačnom období pokojne rozkradnúť všetok

tovar a neboli by za toto manko zodpovedné. Pritom sám tento prvostupňový súd

v odôvodnení uviedol aj rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky , podľa

ktorého zodpovednosť pracovníka za škodu podľa aj

po skončení pracovného pomeru a aj po zániku dohody o spoločnej hmotnej zodpovednosti

nie je v rozpore s princípom právneho štátu. Nepochopiteľne a v rozpore s dikciou zákona

hneď v nasledujúcom odstavci uviedol, že podľa sa

zamestnanec zbaví zodpovednosti celkom alebo sčasti, ak preukáže, že schodok vznikol

celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia. Pritom uvedený § 182 ods. 3 stanovuje

zodpovednosť zamestnanca za škodu na zverených hodnotách zistenej najbližšou

inventarizáciou aj po skončení pracovného pomeru, ak o vykonanie inventarizácie sám

nepožiadal.

Súd teda považoval za spravodlivé a primerané, aby pri určení výšky náhrady škody

zohľadnil dĺžku odpracovanej doby odporkyne v medziinventarizačnom období. Navyše

na takéto rozhodnutie použil procesné ustanovenie umožňujúce moderovať hospodárnosť

konania a nie hmotnoprávne ustanovenie, ktoré umožňuje nepochybne zistený nárok

primerane znížiť ( ). Je pritom zrejmé, že ide o rozhodnutie

v rozpore s hmotným právom. Ak by totiž bolo nutné pri rozpočítaní zisteného manka

na jednotlivých členov kolektívu spoločne hmotne zodpovedných zamestnancov prihliadať

aj na dĺžku odpracovanej doby, musel by byť v uvedený kľúč, ako v tomto

prípade postupovať. Súd tým, že svojvoľne označil mnou vykonaný a zákonom stanovený

postup za nespravodlivý a neprimeraný a skrátil môj nárok na náhradu škody, ktorú mi

aj odporkyňa ako členka kolektívu spoločne hmotne zodpovedných zamestnancov spôsobila,

porušil moje právo vlastniť majetok ukotvené v ...

Okresný súd a aj odvolací súd rozhodovali v rozpore s platným hmotným právom.

Jeden síce akceptoval normu v , avšak ignoroval predložené

dôkazy a návrhy na doplnenie dokazovania znaleckým dokazovaním a bez toho, aby určil

podľa celkovú výšku škody, určil podľa tohto procesného ustanovenia

aj konkrétnu povinnosť odporkyne na náhradu škody. Prečo ale určil takú náhradu škody

a nie inú, teda myšlienkový postup, ako sa k takej sume dopracoval, už neuviedol. Následne

odvolací súd v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku nielenže tento nedostatok neodstránil,

ale v rozpore s platnými ustanoveniami zákona o účtovníctve a poprel

aj argumentáciu prvostupňového súdu. Rozhodnutie prvostupňového súdu nelogicky

potvrdil napriek tomu, že neuznal samotný základ, teda neuznal samotnú výšku zisteného

schodku z dôvodu jeho nesprávnosti. Odvolací súd vôbec nepochopil význam inventarizácie

tovaru a spôsob jej vykonania. Jeho úvaha, cit. „Zo záznamu o vykonaní inventúry v dňoch

18. 19. 6. 2011 nevyplýva, za aké obdobie bola uskutočnená, navyše išlo o fyzickú

inventúru zásob v predajni, ktorých stav sa nepochybne menil denne, z neho tiež nevyplýva,

že práve ku dňu 30. 11. 2010 sa daný schodok vzťahuje; kontrolný zoznam zásob predložený

navrhovateľom sa vzťahuje k inventúre v mesiaci jún 2011, nie ku dňu rozviazania

pracovného pomeru s odporkyňou.“ Krajský súd v Bratislave napriek tomu, že považuje

za notorietu, že inventúra je činnosť, ktorou sa zisťuje skutočný stav majetku, záväzkov

a vlastného imania v peňažných jednotkách a v jednotkách množstva, uviedol, že nevyplýva,

za aké obdobie bola inventúra v júni 2011 vykonaná. Samozrejme, že inventúra nebola

vykonaná za obdobie. Inventúrou sa zistil okamžitý stav zásob tovaru a tento sa porovnal

s účtovným stavom. Rozdiel potom bol vyjadrený v zostave pod názvom inventúrny súpis

chýbajúceho tovaru. Z podstaty inventarizácie vyplýva, že výsledok inventúry sa nemôže

vzťahovať na ľubovolný deň pred začatím inventúry, ale sa vzťahuje výlučne len na deň

začatia inventarizácie. Preto úvaha súdu o tom, či sa schodok vzťahuje, alebo nevzťahuje

ku dňu 30. 11. 2010 je nenáležitá. Práve z tohto dôvodu je v ustanovenie

§ 182 ods. 3 o zodpovednosti zamestnanca za schodok zistený najbližšou inventúrou

vykonanou po skončení pracovného pomeru, ak zamestnanec nepožiadal pri skončení

pracovného pomeru o vykonanie inventarizácie. Podľa zákona o účtovníctve sa vykonáva

fyzická inventúra najmenej raz za rok, pri peňažných prostriedkoch najmenej štyrikrát

za rok. Vykonanie inventúry za sedem a pol mesiaca plne zákonnej požiadavke vyhovuje,

a preto sa nemôže jednať o „veľmi neprimeranú dobu“.

Oba súdy rozhodovali v prospech odporkyne a skutočnosť, že odporkyňa pri skončení

pracovného pomeru sama nepožiadala o vykonanie inventarizácie, čím by sa odstránili

všetky pochybnosti, ktoré oba súdy vyjadrili vo svojich rozsudkoch, v odôvodnení

aj zmienili, ale vôbec nevzali do úvahy.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„I. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa

15. 4. 2015, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn.

98 zo dňa 19. 12. 2013 v znení dopĺňacieho rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa

20. 02. 2014, sp. zn.: , základné práva a slobody sťažovateľov

vyplývajúcich z , 46 ods. 1 a 48 ods. 2 boli

porušené.

II. Ústavný súd Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. zo dňa

14. 5. 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ),

v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods.

1 ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z

hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný

súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k

tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii,

keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. , ).

Predmetom konania ústavného súdu bolo teda v súlade so sťažovateľkou

vymedzeným petitom preskúmanie, či napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo

k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

.

Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je namietanie nesprávnych záverov

krajského súdu, pokiaľ ide o potvrdenie rozsudku okresného súdu vo výroku o zamietnutí

žaloby sťažovateľky v časti ňou uplatňovaných nárokov na náhradu škody proti odporkyni

(konkrétne v časti o zaplatenie sumy 104,84 € s príslušenstvom), ako aj namietanie

nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu vo vzťahu k potvrdzujúcemu výroku.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( ) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako

aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu dospel

k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľky nie je spôsobilá spochybniť ústavnú

udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa relevantne

vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci a odvolacími námietkami

sťažovateľky (s ktorými sa zhodujú v podstatnej časti aj jej sťažnostné námietky) a svoje

závery dostatočne odôvodnil, keď uviedol:

«V konaní pred súdom prvého stupňa zostalo nepochybne preukázané, že pracovný

pomer medzi účastníkmi konania bol založený pracovnou zmluvou dňom 1. 1. 2007.

Dňa 16. 10. 2010 bola medzi účastníkmi spolu s ďalšími zamestnancami navrhovateľa

uzavretá dohoda o spoločnej hmotnej zodpovednosti podľa ustanovenia § 182 a nasl.

. Na jej základe zamestnanci prebrali hodnoty zverené na vyúčtovanie

tovar, ceniny, zásoby materiálu podľa inventúry vykonanej dňa 16. 10. 2010 (čl. II. dohody).

Dohoda o spoločnej hmotnej zodpovednosti zanikla dňom skončenia pracovného pomeru,

alebo dňom odstúpenia od tejto dohody zo strany zamestnanca podľa § 183 Zákonníka

práce (čl. VI. dohody). Pracovný pomer medzi účastníkmi bol rozviazaný dňom 30. 11. 2010

dohodou, zamestnávateľ (navrhovateľ) k tomuto dňu nemal žiadne finančné pohľadávky voči

odporkyni (svojej zamestnankyni); odporkyňa k tomuto dňu nepožiadala zamestnávateľa o

vykonanie inventarizácie. Výsledkom inventarizácie zásob v dňoch 16. 17.10.2010 bol

zostatok nulový, ku dňu 30. 11. 2010 nebola vykonaná inventarizácia zásob, ale až 18. 19.

6. 2011 na prevádzke 101 Drogérie. Skutočné stavy zásob boli zistené počítaním výrobkov a

boli uvedené v zostave „Náklady inventúry podľa štruktúry“. Po spracovaní a vyčíslení

zámen tovaru, pri ktorých je možné zameniť rovnaký druh tovaru s rovnakým množstvom,

bolo zistené manko v hodnote 2.441,12 €. Nepožiadanie odporkyne o inventúru v súvislosti s

rozviazaním pracovného pomeru nemalo žiaden právny význam, z ktorého by bolo možné

vyvodiť úspech navrhovateľa v konaní. Totiž sám ako zamestnávateľ pri rozviazaní

pracovného pomeru potvrdil, že nemal voči odporkyni žiadne záväzky, sám tiež, z vlastného

rozhodnutia, nevykonal inventarizáciu zásob ku dňu rozviazania pracovného pomeru s

odporkyňou (ku dňu 30. 11. 2010), inventarizácia zásob na pracovisku odporkyne bola

vykonaná v polovici mesiaca október 2010, pričom nebolo zistené žiadne manko, najbližšia

(nasledujúca) inventarizácia zásob bola vykonaná až v polovici mesiaca jún 2011. Zo

záznamu o vykonaní inventúry v dňoch 18. 19. 6. 2011 nevyplýva, za aké obdobie bola

uskutočnená, navyše išlo o fyzickú inventúru zásob v predajni, ktorých stav sa nepochybne

menil denne, z neho tiež nevyplýva, že práve ku dňu 30. 11. 2010 sa daný schodok vzťahuje;

kontrolný zoznam zásob predložený navrhovateľom sa vzťahuje k inventúre v mesiaci jún

2011, nie ku dňu rozviazania pracovného pomeru s odporkyňou. Nevykonanie

navrhovateľom navrhovaného znaleckého dokazovania na určenie výšky škody správne súd

prvého stupňa vyhodnotil ako nadbytočné, nehospodárne. Nemalo by vplyv na rozhodnutie

súdu o nárokoch navrhovateľa, pretože nebola splnená základná podmienka, a síce, či v

okamihu rozviazania pracovného pomeru medzi účastníkmi, resp. krátko po rozviazaní

pracovného pomeru (nie však až o 7 mesiacov, čo je už veľmi neprimeraná doba) bol úbytok

zásob a presne v akej hodnote, za ktorý by niesla zodpovednosť aj odporkyňa na základe

dohody o spoločnej hmotnej zodpovednosti zo dňa 16. 10. 2010 (ktorá vo vzťahu k

odporkyni zanikla dňom skončenia pracovného pomeru). Nebolo preukázané, žeby naďalej,

neprerušene, po rozviazaní pracovného pomeru odporkyňa pre navrhovateľa pracovala na

danej prevádzke na základe iného právneho dôvodu. Sám navrhovateľ nad akúkoľvek

pochybnosť nepreukázal, ani len netvrdil, žeby sa chýbajúce zásoby vzťahovali k

rozviazaniu pracovného pomeru s odporkyňou. Je notorietou, že inventúra je činnosť,

ktorou sa zisťuje skutočný stav majetku, záväzkov a vlastného imania v peňažných

jednotkách a aj v jednotkách množstva, ak to charakter majetku vyžaduje. Skutočný stav

majetku, záväzkov a rozdielu majetku a záväzkov sa zisťuje inventúrou. Pri majetku hmotnej

povahy a nehmotnej povahy sa skutočný stav zisťuje fyzickou inventúrou; pri záväzkoch,

rozdiele majetku a záväzkov a pri tých druhoch majetku, pri ktorých nemožno vykonať

fyzickú inventúru, sa skutočný stav zisťuje dokladovou inventúrou; ak je to možné, používa

sa kombinácia fyzickej a dokladovej inventúry. Inventarizačný zápis je účtovný záznam,

ktorým sa preukazuje vecná správnosť účtovníctva [, o

účtovníctve v znení účinnom v čase vykonania inventarizácie zásob v mesiaci jún 2011 (do

31. 12. 2011)].

Navrhovateľ v odvolaní (vo vzťahu k výroku, ktorým súd návrh vo zvyšnej časti

zamietol) neuviedol žiadne také skutočnosti, vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by

privodili pre neho priaznivé rozhodnutie. Nestačí uviesť len dôvody odvolania vyplývajúce

z ustanovenia , , tieto musí odvolateľ aj odôvodniť skutočnými

dôvodmi, čo sa ale v prejednávanej veci nestalo. Z obsahu spisu nevyplýva, žeby v konaní

pred súdom prvého stupňa nastala taká vada, takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a na ktorú by musel odvolací súd

prihliadnuť ( ).»

Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri hodnotení

zákonnosti záverov okresného súdu a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod

na možnosť sťažovateľkou namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a čl. 46 ods. 1 rozsudkom krajského súdu, a tým dôvod na zásah ústavného súdu

do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2

.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor,

podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Pokiaľ sťažovateľka v petite sťažnosti namietala aj porušenie svojho základného práva

podľa , ústavný súd konštatuje, že samotná sťažovateľka v ostatnej časti

svojej sťažnosti neuviedla žiadnu argumentáciu v súvislosti s namietaným porušením tohto

článku označeným výlučne len v petite jej sťažnosti, preto ústavný súd sťažnosť v

tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že predmet konania (zaplatenie sumy 104,84 €

s príslušenstvom), vo vzťahu ku ktorému sťažovateľka namieta porušenie svojich základných

práv, zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sfére

všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho

poriadku, ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti

dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa

peňažného plnenia).

Podľa názoru ústavného súdu pri takejto hodnote konania s výnimkou extrémnych

vybočení všeobecných súdov pri ich rozhodovaní je úspešnosť sťažnosti vylúčená. Ústavný

súd zastáva názor, že v takýchto prípadoch nad základným právom na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ) prevažuje záujem na vytvorení systému, ktorý umožní súdom efektívne

a v primeranej dobe poskytovať ochranu označeným právam v konaniach, ktoré sú svojou

povahou skutočne zložité po vecnej i právnej stránke a kde hrozí väčšia ujma na právach

účastníkov, ako to je v sporoch s minimálnou hodnotou. Vychádzajúc z uvedeného

aj konanie o ústavnej sťažnosti v prípadoch, kde ide o minimálnu hodnotu sporu,

by neúčelne vyťažovalo kapacity ústavného súdu na úkor konaní, v ktorých skutočne hrozí

zásadné porušenie základných a iných práv účastníkov.

Keďže ústavný súd nezistil možnosť sťažovateľkou namietaného porušenia ňou

označených základných práv rozsudkom krajského súdu, odmietol sťažnosť podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súd

ďalšími jej nárokmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015