Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 357/2015
PDF · 441.08 KB
No categories available
I. ÚS 357/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Emil Krajčík, s. r. o., Dlhá 1424/47,
Senica, zastúpenej advokátom Mgr. Milanom Sadloňom, V. Paulínyho – Tótha 30, Senica,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
č. k. 2 CoPr 6/2014 134 z 15. apríla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Emil Krajčík, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Emil Krajčík, s. r. o., Dlhá 1424/47, Senica (ďalej
len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 CoPr 6/2014 134 z 15. apríla
2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou Okresnému
súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) domáhala proti odporkyni (ako bývalej
zamestnankyni, ktorej pracovný pomer skončil dohodou 30. novembra 2010) zaplatenia
sumy 204,84 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody, ktorá jej mala vzniknúť schodkom
zisteným pri fyzickej inventúre vykonanej 18. až 19. júna 2011, pričom zodpovednosť
odporkyne zakladala dohoda o spoločnej hmotnej zodpovednosti uzavretá 16. októbra 2010.
Okresný súd rozsudkom č. k. 11 Cpr 4/2012 98 z 19. decembra 2013 v spojení
s doplňujúcim rozsudkom č. k. 11 Cpr 4/2012 115 z 20. februára 2014 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) uložil odporkyni povinnosť zaplatiť sťažovateľke sumu 100 €, vo zvyšnej
časti žalobu sťažovateľky zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.
Krajský súd namietaným rozsudkom na základe odvolania sťažovateľky rozsudok
okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti (t. j. v časti o zaplatenie
104,84 € s príslušenstvom) potvrdil. Odvolanie sťažovateľky v časti smerujúcej proti
vyhovujúcemu výroku rozsudku okresného súdu odmietol ako neprípustné.
Sťažovateľka vo svojej sťažnostnej argumentácii namieta arbitrárnosť a nedostatočnú
odôvodnenosť rozsudku krajského súdu v časti jeho potvrdzujúceho výroku a uvádza:
«... Okresný súd Bratislava III, ako aj Krajský súd v Bratislave vágne a vnútorne
rozporne odôvodnili, prečo o výške náhrady škody rozhodli tak, ako uviedli vo výrokoch
svojich rozhodnutí. Zároveň svojím rozhodnutím porušili moje právo vlastniť majetok tým,
že môj postup pri zisťovaní výšky škody napriek tomu, že bol plne v súlade so zákonmi
Slovenskej republiky, označili za nesprávny a nelegitímny, môj nárok za nepreukázaný
a na základe takto posúdeného stavu dokazovania potom odmietli vykonať dokazovanie
s poukazom na jeho finančnú náročnosť a rozhodli o náhrade škody v menšej výške, ako by
mi podľa platných právnych predpisov prináležala. Svoje rozhodnutie potom odôvodnili
vnútorne rozporným a nelogickým myšlienkovým postupom...
Okresný súd Bratislava III výšku manka určil sám podľa § 136 O. s. p. Vzápätí si ale
protirečil tým, že podľa tohto ustanovenia procesného právneho predpisu neurčil výšku
manka, ale priamo nárok na náhradu škody voči jednej zamestnankyni. Je pritom evidentné,
že výška zisteného manka je vec jedna (2441,12 €) a uplatnený nárok v súdnom konaní je
vec druhá (204,84 €). Ak teda bolo ťažké nad mieru únosnú (podľa zváženia súdu)
zisťovanie presnej výšky samotného manka, teda celkovej výšky škody, súd neuviedol, v akej
výške ju podľa § 136 O. s. p. sám podľa vlastnej úvahy určil. Podľa jeho ďalšieho tvrdenia
mal preukázané, že sa odporkyňa čiastočne zbavila zodpovednosti za vzniknutú škodu,
a preto považoval rozhodnutie o náhrade škody vo výške 100, € za opakovaného použitia
§ 136 O. s. p. za spravodlivé a primerané. Za exkulpačný dôvod súd považoval tú
skutočnosť, že pri inventúre vykonanej mesiac pred ukončením pracovného pomeru
odporkyne (17. 18. 10. 2010) nebolo zistené žiadne manko.
Je nepochybné, že nezistenie manka pri inventúre nemôže byť exkulpačným dôvodom
zo zisteného manka nasledujúcou inventúrou. Podľa tejto logiky by všetky spoločne hmotne
zodpovedné zamestnankyne na jednom pracovisku mohli po inventúre, pri ktorej sa nezistilo
žiadne manko v nasledujúcom medzi inventarizačnom období pokojne rozkradnúť všetok
tovar a neboli by za toto manko zodpovedné. Pritom sám tento prvostupňový súd
v odôvodnení uviedol aj rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky III. ÚS 4/95, podľa
ktorého zodpovednosť pracovníka za škodu podľa § 184 ods. 3 Zákonníka práce aj
po skončení pracovného pomeru a aj po zániku dohody o spoločnej hmotnej zodpovednosti
nie je v rozpore s princípom právneho štátu. Nepochopiteľne a v rozpore s dikciou zákona
hneď v nasledujúcom odstavci uviedol, že podľa § 182 ods. 3 Zákonníka práce sa
zamestnanec zbaví zodpovednosti celkom alebo sčasti, ak preukáže, že schodok vznikol
celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia. Pritom uvedený § 182 ods. 3 stanovuje
zodpovednosť zamestnanca za škodu na zverených hodnotách zistenej najbližšou
inventarizáciou aj po skončení pracovného pomeru, ak o vykonanie inventarizácie sám
nepožiadal.
Súd teda považoval za spravodlivé a primerané, aby pri určení výšky náhrady škody
zohľadnil dĺžku odpracovanej doby odporkyne v medziinventarizačnom období. Navyše
na takéto rozhodnutie použil procesné ustanovenie umožňujúce moderovať hospodárnosť
konania a nie hmotnoprávne ustanovenie, ktoré umožňuje nepochybne zistený nárok
primerane znížiť (§ 450 Občianskeho zákonníka). Je pritom zrejmé, že ide o rozhodnutie
v rozpore s hmotným právom. Ak by totiž bolo nutné pri rozpočítaní zisteného manka
na jednotlivých členov kolektívu spoločne hmotne zodpovedných zamestnancov prihliadať
aj na dĺžku odpracovanej doby, musel by byť v Zákonníku práce uvedený kľúč, ako v tomto
prípade postupovať. Súd tým, že svojvoľne označil mnou vykonaný a zákonom stanovený
postup za nespravodlivý a neprimeraný a skrátil môj nárok na náhradu škody, ktorú mi
aj odporkyňa ako členka kolektívu spoločne hmotne zodpovedných zamestnancov spôsobila,
porušil moje právo vlastniť majetok ukotvené v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky...
Okresný súd a aj odvolací súd rozhodovali v rozpore s platným hmotným právom.
Jeden síce akceptoval normu v § 183 ods. 2 Zákonníka práce, avšak ignoroval predložené
dôkazy a návrhy na doplnenie dokazovania znaleckým dokazovaním a bez toho, aby určil
podľa § 136 O. s. p. celkovú výšku škody, určil podľa tohto procesného ustanovenia
aj konkrétnu povinnosť odporkyne na náhradu škody. Prečo ale určil takú náhradu škody
a nie inú, teda myšlienkový postup, ako sa k takej sume dopracoval, už neuviedol. Následne
odvolací súd v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku nielenže tento nedostatok neodstránil,
ale v rozpore s platnými ustanoveniami zákona o účtovníctve a Zákonníka práce poprel
aj argumentáciu prvostupňového súdu. Rozhodnutie prvostupňového súdu nelogicky
potvrdil napriek tomu, že neuznal samotný základ, teda neuznal samotnú výšku zisteného
schodku z dôvodu jeho nesprávnosti. Odvolací súd vôbec nepochopil význam inventarizácie
tovaru a spôsob jej vykonania. Jeho úvaha, cit. „Zo záznamu o vykonaní inventúry v dňoch
18. 19. 6. 2011 nevyplýva, za aké obdobie bola uskutočnená, navyše išlo o fyzickú
inventúru zásob v predajni, ktorých stav sa nepochybne menil denne, z neho tiež nevyplýva,
že práve ku dňu 30. 11. 2010 sa daný schodok vzťahuje; kontrolný zoznam zásob predložený
navrhovateľom sa vzťahuje k inventúre v mesiaci jún 2011, nie ku dňu rozviazania
pracovného pomeru s odporkyňou.“ Krajský súd v Bratislave napriek tomu, že považuje
za notorietu, že inventúra je činnosť, ktorou sa zisťuje skutočný stav majetku, záväzkov
a vlastného imania v peňažných jednotkách a v jednotkách množstva, uviedol, že nevyplýva,
za aké obdobie bola inventúra v júni 2011 vykonaná. Samozrejme, že inventúra nebola
vykonaná za obdobie. Inventúrou sa zistil okamžitý stav zásob tovaru a tento sa porovnal
s účtovným stavom. Rozdiel potom bol vyjadrený v zostave pod názvom inventúrny súpis
chýbajúceho tovaru. Z podstaty inventarizácie vyplýva, že výsledok inventúry sa nemôže
vzťahovať na ľubovolný deň pred začatím inventúry, ale sa vzťahuje výlučne len na deň
začatia inventarizácie. Preto úvaha súdu o tom, či sa schodok vzťahuje, alebo nevzťahuje
ku dňu 30. 11. 2010 je nenáležitá. Práve z tohto dôvodu je v Zákonníku práce ustanovenie
§ 182 ods. 3 o zodpovednosti zamestnanca za schodok zistený najbližšou inventúrou
vykonanou po skončení pracovného pomeru, ak zamestnanec nepožiadal pri skončení
pracovného pomeru o vykonanie inventarizácie. Podľa zákona o účtovníctve sa vykonáva
fyzická inventúra najmenej raz za rok, pri peňažných prostriedkoch najmenej štyrikrát
za rok. Vykonanie inventúry za sedem a pol mesiaca plne zákonnej požiadavke vyhovuje,
a preto sa nemôže jednať o „veľmi neprimeranú dobu“.
Oba súdy rozhodovali v prospech odporkyne a skutočnosť, že odporkyňa pri skončení
pracovného pomeru sama nepožiadala o vykonanie inventarizácie, čím by sa odstránili
všetky pochybnosti, ktoré oba súdy vyjadrili vo svojich rozsudkoch, v odôvodnení
aj zmienili, ale vôbec nevzali do úvahy.»
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:
„I. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2CoPr/6/2014 134 zo dňa
15. 4. 2015, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 11Cpr 4/2012
98 zo dňa 19. 12. 2013 v znení dopĺňacieho rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa
20. 02. 2014, sp. zn.: 11Cpr 4/2012 115, základné práva a slobody sťažovateľov
vyplývajúcich z čl. 20 ods. 1, 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky boli
porušené.
II. Ústavný súd Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/22/2013 283 zo dňa
14. 5. 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy),
v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods.
1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z
hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný
súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k
tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii,
keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Predmetom konania ústavného súdu bolo teda v súlade so sťažovateľkou
vymedzeným petitom preskúmanie, či napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo
k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je namietanie nesprávnych záverov
krajského súdu, pokiaľ ide o potvrdenie rozsudku okresného súdu vo výroku o zamietnutí
žaloby sťažovateľky v časti ňou uplatňovaných nárokov na náhradu škody proti odporkyni
(konkrétne v časti o zaplatenie sumy 104,84 € s príslušenstvom), ako aj namietanie
nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu vo vzťahu k potvrdzujúcemu výroku.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom
tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako
aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu dospel
k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľky nie je spôsobilá spochybniť ústavnú
udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa relevantne
vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci a odvolacími námietkami
sťažovateľky (s ktorými sa zhodujú v podstatnej časti aj jej sťažnostné námietky) a svoje
závery dostatočne odôvodnil, keď uviedol:
«V konaní pred súdom prvého stupňa zostalo nepochybne preukázané, že pracovný
pomer medzi účastníkmi konania bol založený pracovnou zmluvou dňom 1. 1. 2007.
Dňa 16. 10. 2010 bola medzi účastníkmi spolu s ďalšími zamestnancami navrhovateľa
uzavretá dohoda o spoločnej hmotnej zodpovednosti podľa ustanovenia § 182 a nasl.
Zákonníka práce. Na jej základe zamestnanci prebrali hodnoty zverené na vyúčtovanie
tovar, ceniny, zásoby materiálu podľa inventúry vykonanej dňa 16. 10. 2010 (čl. II. dohody).
Dohoda o spoločnej hmotnej zodpovednosti zanikla dňom skončenia pracovného pomeru,
alebo dňom odstúpenia od tejto dohody zo strany zamestnanca podľa § 183 Zákonníka
práce (čl. VI. dohody). Pracovný pomer medzi účastníkmi bol rozviazaný dňom 30. 11. 2010
dohodou, zamestnávateľ (navrhovateľ) k tomuto dňu nemal žiadne finančné pohľadávky voči
odporkyni (svojej zamestnankyni); odporkyňa k tomuto dňu nepožiadala zamestnávateľa o
vykonanie inventarizácie. Výsledkom inventarizácie zásob v dňoch 16. 17.10.2010 bol
zostatok nulový, ku dňu 30. 11. 2010 nebola vykonaná inventarizácia zásob, ale až 18. 19.
6. 2011 na prevádzke 101 Drogérie. Skutočné stavy zásob boli zistené počítaním výrobkov a
boli uvedené v zostave „Náklady inventúry podľa štruktúry“. Po spracovaní a vyčíslení
zámen tovaru, pri ktorých je možné zameniť rovnaký druh tovaru s rovnakým množstvom,
bolo zistené manko v hodnote 2.441,12 €. Nepožiadanie odporkyne o inventúru v súvislosti s
rozviazaním pracovného pomeru nemalo žiaden právny význam, z ktorého by bolo možné
vyvodiť úspech navrhovateľa v konaní. Totiž sám ako zamestnávateľ pri rozviazaní
pracovného pomeru potvrdil, že nemal voči odporkyni žiadne záväzky, sám tiež, z vlastného
rozhodnutia, nevykonal inventarizáciu zásob ku dňu rozviazania pracovného pomeru s
odporkyňou (ku dňu 30. 11. 2010), inventarizácia zásob na pracovisku odporkyne bola
vykonaná v polovici mesiaca október 2010, pričom nebolo zistené žiadne manko, najbližšia
(nasledujúca) inventarizácia zásob bola vykonaná až v polovici mesiaca jún 2011. Zo
záznamu o vykonaní inventúry v dňoch 18. 19. 6. 2011 nevyplýva, za aké obdobie bola
uskutočnená, navyše išlo o fyzickú inventúru zásob v predajni, ktorých stav sa nepochybne
menil denne, z neho tiež nevyplýva, že práve ku dňu 30. 11. 2010 sa daný schodok vzťahuje;
kontrolný zoznam zásob predložený navrhovateľom sa vzťahuje k inventúre v mesiaci jún
2011, nie ku dňu rozviazania pracovného pomeru s odporkyňou. Nevykonanie
navrhovateľom navrhovaného znaleckého dokazovania na určenie výšky škody správne súd
prvého stupňa vyhodnotil ako nadbytočné, nehospodárne. Nemalo by vplyv na rozhodnutie
súdu o nárokoch navrhovateľa, pretože nebola splnená základná podmienka, a síce, či v
okamihu rozviazania pracovného pomeru medzi účastníkmi, resp. krátko po rozviazaní
pracovného pomeru (nie však až o 7 mesiacov, čo je už veľmi neprimeraná doba) bol úbytok
zásob a presne v akej hodnote, za ktorý by niesla zodpovednosť aj odporkyňa na základe
dohody o spoločnej hmotnej zodpovednosti zo dňa 16. 10. 2010 (ktorá vo vzťahu k
odporkyni zanikla dňom skončenia pracovného pomeru). Nebolo preukázané, žeby naďalej,
neprerušene, po rozviazaní pracovného pomeru odporkyňa pre navrhovateľa pracovala na
danej prevádzke na základe iného právneho dôvodu. Sám navrhovateľ nad akúkoľvek
pochybnosť nepreukázal, ani len netvrdil, žeby sa chýbajúce zásoby vzťahovali k
rozviazaniu pracovného pomeru s odporkyňou. Je notorietou, že inventúra je činnosť,
ktorou sa zisťuje skutočný stav majetku, záväzkov a vlastného imania v peňažných
jednotkách a aj v jednotkách množstva, ak to charakter majetku vyžaduje. Skutočný stav
majetku, záväzkov a rozdielu majetku a záväzkov sa zisťuje inventúrou. Pri majetku hmotnej
povahy a nehmotnej povahy sa skutočný stav zisťuje fyzickou inventúrou; pri záväzkoch,
rozdiele majetku a záväzkov a pri tých druhoch majetku, pri ktorých nemožno vykonať
fyzickú inventúru, sa skutočný stav zisťuje dokladovou inventúrou; ak je to možné, používa
sa kombinácia fyzickej a dokladovej inventúry. Inventarizačný zápis je účtovný záznam,
ktorým sa preukazuje vecná správnosť účtovníctva [§ 30 ods. 1, 3 zákona č. 431/2002 Z. z. o
účtovníctve v znení účinnom v čase vykonania inventarizácie zásob v mesiaci jún 2011 (do
31. 12. 2011)].
Navrhovateľ v odvolaní (vo vzťahu k výroku, ktorým súd návrh vo zvyšnej časti
zamietol) neuviedol žiadne také skutočnosti, vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by
privodili pre neho priaznivé rozhodnutie. Nestačí uviesť len dôvody odvolania vyplývajúce
z ustanovenia § 205 ods. 1, 2 O. s. p., tieto musí odvolateľ aj odôvodniť skutočnými
dôvodmi, čo sa ale v prejednávanej veci nestalo. Z obsahu spisu nevyplýva, žeby v konaní
pred súdom prvého stupňa nastala taká vada, takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a na ktorú by musel odvolací súd
prihliadnuť (§212 ods. 3 O. s. p.).»
Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri hodnotení
zákonnosti záverov okresného súdu a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod
na možnosť sťažovateľkou namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 rozsudkom krajského súdu, a tým dôvod na zásah ústavného súdu
do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor,
podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Pokiaľ sťažovateľka v petite sťažnosti namietala aj porušenie svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd konštatuje, že samotná sťažovateľka v ostatnej časti
svojej sťažnosti neuviedla žiadnu argumentáciu v súvislosti s namietaným porušením tohto
článku ústavy označeným výlučne len v petite jej sťažnosti, preto ústavný súd sťažnosť v
tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že predmet konania (zaplatenie sumy 104,84 €
s príslušenstvom), vo vzťahu ku ktorému sťažovateľka namieta porušenie svojich základných
práv, zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sfére
všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho
poriadku, ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti
dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa
peňažného plnenia).
Podľa názoru ústavného súdu pri takejto hodnote konania s výnimkou extrémnych
vybočení všeobecných súdov pri ich rozhodovaní je úspešnosť sťažnosti vylúčená. Ústavný
súd zastáva názor, že v takýchto prípadoch nad základným právom na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 ústavy) prevažuje záujem na vytvorení systému, ktorý umožní súdom efektívne
a v primeranej dobe poskytovať ochranu označeným právam v konaniach, ktoré sú svojou
povahou skutočne zložité po vecnej i právnej stránke a kde hrozí väčšia ujma na právach
účastníkov, ako to je v sporoch s minimálnou hodnotou. Vychádzajúc z uvedeného
aj konanie o ústavnej sťažnosti v prípadoch, kde ide o minimálnu hodnotu sporu,
by neúčelne vyťažovalo kapacity ústavného súdu na úkor konaní, v ktorých skutočne hrozí
zásadné porušenie základných a iných práv účastníkov.
Keďže ústavný súd nezistil možnosť sťažovateľkou namietaného porušenia ňou
označených základných práv rozsudkom krajského súdu, odmietol sťažnosť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súd
ďalšími jej nárokmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015