Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 362/2015
PDF · 428.57 KB
No categories available
I. ÚS 362/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Jozefom Göblom, Jantárová 30, Košice, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 4
a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. augusta 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 4 a čl. 144 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 19 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení
s čl. 13 dohovoru a podľa čl. 14 a čl. 17 dohovoru.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«A 1) Dňa 18. 11. 1997 (pred takmer 18 rokmi) bol v denníku s názvom „Košický
večer“ uverejnený článok „Stanovisko 1. FC“, ktorý obsahoval nepravdivé a pravdu
skresľujúce údaje, ktoré sa dotkli občianskej cti navrhovateľa s ťažkými
existenčnými dôsledkami voči jeho osobe (dôkaz č. 1);
A 2) Bez akýchkoľvek pochybností bola toho dňa vydavateľom denníka „Košický
večer“ Cassovia Press, a. s. (dôkaz č. 2) s postavením a právnou zodpovednosťou v zmysle
v tom čase platného „Zákona č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a o ostatných hromadných
informačných prostriedkoch“ (v ďalšom pôvodný tlačový zákon č. 81/1966 Zb. § 10 ods. 1
v znení: „Za periodickú tlač zodpovedá vydavateľ, za ostatné hromadné informačné
prostriedky príslušná organizácia, na ktorú sa vzťahujú všetky ďalšie ustanovenia platné
pre vydavateľa“);
A 3) Bez akýchkoľvek pochybností bol toho dňa šéfredaktorom denníka „Košický
večer“ (dôkaz č. 2) s postavením a právnou zodpovednosťou v zmysle
pôvodného tlačového zákona č. 81/1966 Zb. (§ 10 ods. 2 v znení: „Z poverenia vydavateľa
riadi hromadný informačný prostriedok šéfredaktor...“;
A 4) O právnych vzťahoch medzi šéfredaktorom a vydavateľom hovoril § 10 ods. 3
pôvodného tlačového zákona č. 81/1966 Zb...
A 5) Keďže vtedajší šéfredaktor denníka „Košický večer“ dňa
05. 01. 1998 odmietol uverejniť opravu nepravdivých alebo pravdu skresľujúcich údajov
(dôkazy č. 3, č. 4), ktoré sa dotkli občianskej cti navrhovateľa s ťažkými
existenčnými dôsledkami voči jeho osobe, bola predmetná záležitosť v plnom súlade
s pôvodným tlačovým zákonom č. 81/1966 Zb. (§ 19 ods. 1, § 20 ods. 1) predložená
Okresnému súdu Košice II (26. 01. 1998) dôkaz č. 5 s následným zaplatením
požadovaného poplatku (26. 05. 1998) dôkaz č. 6.
A 6) Návrh na začatie konania (dôkaz č. 5) bol navrhovateľom
podaný v plnom súlade s ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR;
B 1) Dňa 15. 08. 2002 bola Cassovia Press, a.s. (vydavateľ denníka Košický večer
v čase uverejnenia inkriminovaného článku „Stanovisko 1. FC“)vymazaná z obchodného
registra;
B 2) Dňa 16. 08. 2002 opäť v plnom súlade s ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozšíril
navrhovateľ svoj návrh „o povinnosť uverejniť opravu nepravdivých
a pravdu skresľujúcich údajov v hromadnom informačnom prostriedku“ aj o žalobu
na ochranu osobnosti podľa ust. čl. 19 ods. 1 Ústavy SR (v zmysle ust. § 20 ods. 2
pôvodného tlačového zákona č. 81/1966 Zb. v znení: „Nedotknuté zostávajú ustanovenia
Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti“);
B 3) Dňa 12. 12. 2002 Okresný súd Košice II svojím Uznesením č. 29C 35/98 135
nepripustil rozšírenie návrhu navrhovateľa aj na ochranu osobnosti (dôkaz č. 7);
B 4) Napriek podanému odvolaniu Krajský súd v Košiciach dňa 30. 01. 2004 svojím
Uznesením č. 13 Co342/03 183 (dôkaz č. 8) odmietol odvolanie proti výroku o nepripustení
zmeny návrhu navrhovateľa (s rozšírením aj na ochranu osobnosti), čím navrhovateľovi
odmietol možnosť uplatnenia ústavne zaručeného práva v zmysle ust. čl. 19
ods. 1 Ústavy SR (v znení: „Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,
dobrej povesti a na ochranu mena“);
C 1) Po nadobudnutí právoplatnosti Uznesenia Krajského súdu v Košiciach
č. 13Co342/03 183 zo dňa 30. 01. 2004 (dôkaz č. 8) sa predmetom konania vedeného
na Okresnom súde Košice II pod č. k. 29C 35/1998 stala výhradne „povinnosť uverejniť
opravu nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov v hromadnom informačnom
prostriedku“;
C 2) V zmysle ust. čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sa od príslušných súdov Slovenskej
republiky (Okresný súd Košice II, Krajský súd v Košiciach, Najvyšší súd Slovenskej
republiky) prednostne očakávalo zabezpečenie aplikácie práva v zmysle ust. § 20 ods. 1
v tom čase platného „Zákona č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a o ostatných hromadných
informačných prostriedkoch“ s dôkazným bremenom na strane odporcov;
C 3) V zmysle ust. čl. 144 ods. 1 Ústavy SR a v súlade so zásadou iura novit curia
(„súd pozná právo“) bolo základnou povinnosťou súdov preskúmať podmienky konania
a postupovať od 1. júna 2004 podľa § 103 O. s. p. [v znení: „Kedykoľvek za konania
prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky
konania)“]a podľa § 104 ods. 1 O. s. p. [v znení: „Ak ide o taký nedostatok podmienky
konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví“]. Zásada iura novit curia totiž
neznamená len to, že súd pozná právo, ale aj to, že si je zároveň vedomý účinkov, ktoré
právo v podobe, v ktorej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo
hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu svojich práv (viď Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 59/00 z 20. decembra 2001);
D 1) Od začiatku konania na Okresnom súde Košice II (č.k. 29C/35/1998) pred
takmer 18 rokmi (od 26. 01. 1998) až do nespochybniteľného zániku predmetnej periodickej
tlače najneskôr dňa 01. 06. 2004 (zánik denníka „Košický večer“) ani jediný šéfredaktor
v súbehu s právnou zodpovednosťou jednotlivých vydavateľov denníka „Košický večer“ (viď
§ 10 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 19 a § 20 pôvodného tlačového zákona č. 81/1966 Zb.)
nepreukázali pravdivosť ohováračských údajov v článku „Stanovisko 1. FC“ z 18. 11. 1997,
pretože ani jediné pojednávanie na Okresnom súde Košice II (č. k. 29C/35/1998) sa
neuskutočnilo k meritu veci o „uloženie povinnosti uverejniť tlačovú opravu nepravdivých
a pravdu skresľujúcich údajov v hromadnom informačnom prostriedku“ s dôkazným
bremenom na strane odporcov (dôkazy č. 9 č. 16);
D 2) Bez akýchkoľvek pochybností po výmaze spoločnosti Cassovia Press, a. s.
z Obchodného registra (15.08.2002) bola vydavateľom denníka „Košický večer“ Media
Max a.s. (ktorá pod zmeneným názvom MILABEL, a. s. v likvidácii figuruje dodnes vo veci
v rozpore so zákonom ako odporca) do 25. 05. 2004 s postavením a právnou
zodpovednosťou vydavateľa a ním určených šéfredaktorov v zmysle v tom čase platného
pôvodného tlačového zákona č. 81/1966 Zb. (§ 10 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 19 a § 20);
D 3) Právne skutočnosti uvedené v predchádzajúcich bodoch D 1), D 2) nastali
bez akéhokoľvek zavinenia zo strany navrhovateľa, ako o tom jednoznačne svedčia
nasledujúce nálezy a súdne rozhodnutia najvyššej právnej sily v Slovenskej republike
a Európskej únii:
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. II. ÚS 152/02 zo 16. apríla 2003
(rozhodnutie: „1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci
v primeranej lehote podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice II vo veci vedenej pod sp. zn. 29 C 35/98 porušené
bolo“);
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. I. ÚS 129/06 67 z 28. júna 2007
(rozhodnutie: „1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v období po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 152/02 zo 16. apríla 2003 postupom Okresného súdu Košice II v konaní
vedenom pod sp. zn. 29 C 35/98 porušené bolo“);
Judgment Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu z 27. novembra 2007
Application no. 33827/03 – Case of Matia v. Slovakia (... „THE COURT UNANIMOUSLY
1. Declares the complaint concerning the excessive length of the proceedings admissible
and the remainder of the application inadmissible; 2. Holds that there has been a violation
of Article 6 § 1 of the Convention“);
D 4) Na základe jednoznačne preukázaného a viacnásobne opakovaného porušenia
základných práv navrhovateľa v konaní vedenom na Okresnom súde
Košice II pod sp. zn. 29 C 35/98 [viď predchádzajúci bod D 3)] nastali postupom času
bez akéhokoľvek zavinenia zo strany navrhovateľa také nedostatky podmienok konania
„o uloženie povinnosti uverejniť tlačovú opravu nepravdivých a pravdu skresľujúcich
údajov v hromadnom informačnom prostriedku“, ktoré nemožno odstrániť:...
D 5) Na základe horeuvedených bodov všetci tí, ktorí v konaní „o uloženie
povinností uverejniť tlačovú opravu nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov v
hromadnom informačnom prostriedku“ vystupovali ako účastníci od začiatku konania (26.
01. 1998) do 01. 06. 2004, najneskôr dňa 1. júna 2004 stratili spôsobilosť a procesnú
spôsobilosť [§ 237 ods. b), ods. c) O. s. p.] byť účastníkmi konania vo veci o uloženie
povinnosti uverejniť opravu nepravdivých údajov z dôvodu zániku predmetnej periodickej
tlače denník „Košický večer“ zároveň so zánikom vydavateľa a šéfredaktora, zodpovedných
za vydávanie tejto periodickej tlače, a to bez akéhokoľvek zavinenia zo strany navrhovateľa;
E 1) Dňa 14. 11. 2014 podal navrhovateľ na Najvyšší súd Slovenskej
republiky „Dovolanie v zmysle usl. § 236 a nasl. O. s. p.“ (dôkaz č. 23), pričom
napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu bolo Uznesenie Krajského súdu v Košiciach
č. k. 1Co/366/2013 689 7298899004 zo dňa 24. septembra 2014 (dôkaz č. 24) v súbehu
s Uznesením Okresného súdu Košice II č. k. 29C/35/1998 655 IČS: 7298899004 zo dňa
3. júna 2013 (dôkaz č. 25);
E 2) V predmetnom dovolaní (dôkaz č. 23) navrhovateľ navrhol
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby po dôkladnom preskúmaní podmienok konania
(v období po zániku denníka „Košický večer“ k 01. 06. 2004) „o uloženie povinností
uverejniť tlačovú opravu nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov v hromadnom
informačnom prostriedku“ (vedeného na Okresnom súde Košice II vtedy už takmer 17
rokov pod č. k. 29C/35/1998), rozhodol nasledovne:
ODLOŽIL vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia pred rozhodnutím o dovolaní;
ZRUŠIL Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 1Co/36672013 689
7298899004 zo dňa 24. septembra 2014 pre zmätočnosť konania;
ZRUŠIL Uznesenie Okresného súdu Košice II č. k. 29C/35/1998 655 IČS:
7298899004 zo dňa 3. júna 2013 pre zmätočnosť konania;
DEFINITÍVNE ZASTAVIL KONANIE v zmysle ust. § 103, § 104 a § 107 O. s. p.
pre také nedostatky podmienok konania „o uloženie povinnosti uverejniť tlačovú opravu
nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov v hromadnom informačnom prostriedku“,
ktoré nemožno od 01. 06. 2004 odstrániť;
E 3) Najvyšší súd Slovenskej republiky (porušiteľ v 1. rade) však ani NEODLOŽIL
vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia pred rozhodnutím o dovolaní, ani NEZRUŠIL
Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 1Co/366/2013 689 7298899004 zo dňa
24. septembra 2014 pre zmätočnosť konania, ani NEZRUŠIL Uznesenie Okresného súdu
Košice II č. k. 29C/35/1998 655 IČS: 7298899004 zo dňa 3. júna 2013 pre zmätočnosť
konania, ani DEFINITÍVNE NEZASTAVIL KONANIE v zmysle ust. § 103, § 104 a § 107
O. s. p. pre také nedostatky podmienok konania „o uloženie povinnosti uverejniť tlačovú
opravu nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov v hromadnom informačnom
prostriedku“, ktoré nemožno od 01. 06. 2004 odstrániť;
E 4) Najvyšší súd Slovenskej republiky (porušiteľ v 1. rade) svojím Uznesením
č. k. 6Cdo 98/2015 zo dňa 26. mája 2015 DOVOLANIE ODMIETOL (dôkaz č. 26);
F 1) Nepreskúmaním podmienok konania v zmysle ust. § 103, § 104 a § 107 O. s. p.
a odmietnutím dovolania v Uznesení č. k. 6Cdo 98/2015 zo dňa 26. mája 2015 Najvyšší súd
Slovenskej republiky vytvoril bezprecedentný právne zmätočný stav, pretože napriek
údajnému zastaveniu konania v zmysle zmätočného Uznesenia Okresného súdu Košice II
č. k. 29C/35/1998 655 IČS: 7298899004 zo dňa 3. júna 2013, ktoré bolo údajne potvrdené
zmätočným Uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 1Co/366/2013 689 7298899004
zo dňa 24. septembra 2014, konanie č. 29C/35/1998 naďalej pokračuje [viď opravné
Uznesenie Okresného súdu Košice II č. 29C/35/1998 702 zo dňa 04. 12. 2014
a „ODVOLANIE v zmysle ust. § 201 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (O. s. p.)proti
Opravnému uzneseniu Okresného súdu Košice II č. k. 29C/35/1998 702 7298899004 zo dňa
4. 12. 2014“ z 23. decembra 2014 (dôkazy č. 27 a č. 28)]...»
V petite podanej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví:
„1. Porušenie základných práv a slobôd navrhovateľa v zmysle Práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v súbehu s ust. čl. 12 ods. 4 Ústavy SR
a v súbehu s ust. čl. 144 ods. 1 Ústavy SR.
2. Porušenie základných práv a slobôd navrhovateľa v zmysle Práva na spravodlivé
súdne konanie podľa ust. čl. 6 ods. 1 európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v súbehu s Právom na účinný opravný prostriedok podľa ust. čl. 13
európskeho Dohovoru.
3. Porušenie základných práv a slobôd navrhovateľa v zmysle ust. čl. 19 ods. 1
Ústavy SR v súbehu s ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
4. Porušenie základných práv a slobôd navrhovateľa v zmysle Zákazu diskriminácie
podľa ust. čl. 14 európskeho Dohovoru v súbehu so Zákazom zneužitia práv podľa ust. čl. 17
európskeho Dohovoru.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,
či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania, čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu
svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom. Ustanovenie § 20 zákona
o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje na sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných
náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa
tvrdenia sťažovateľa porušili. Podľa § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde musí
sťažnosť ďalej obsahovať označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného
zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody. Podľa písmena c) citovaného
zákonného ustanovenia musí sťažnosť taktiež obsahovať označenie, proti komu smeruje,
pričom sa musí uviesť porušovateľ práva identifikáciou najmä orgánu verejnej moci,
pred ktorým je sťažovateľ účastníkom konania.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k sťažnosti pripojí kópia právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania
osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv
a slobôd sú zastúpené advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave
a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané
na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127
ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci
nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom predložená sťažnosť neobsahuje najmä
návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovateľ od ústavného súdu
domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne,
teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom na rozhodnutie ústavného súdu
v uvedenej veci. Formulácia návrhu na rozhodnutie vo veci samej je neúplná, keďže
označenie subjektov, ktoré sťažovateľ považuje za porušiteľov ním označených práv, úplne
absentuje a sťažovateľ sa ani nedomáha zrušenia žiadnych rozhodnutí ani iného obdobného
rozhodnutia ústavného súdu.
Na základe už uvedeného ústavný súd konštatuje, že návrh na rozhodnutie vo veci
samej v predloženej sťažnosti (koncentrovaný v jej petite, pozn.) nezodpovedá právomociam
ústavného súdu vo vzťahu ku konaniam o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb.
Takýto návrh znemožňuje zároveň ústavnému súdu preskúmať predmetnú sťažnosť aj z
hľadiska jej prípadnej zjavnej neopodstatnenosti. Súčasne taký návrh neumožňuje
ústavnému súdu vymedziť rozsah, v ktorom by bolo možné sťažnosť prijať na ďalšie konanie
(§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Tieto procesné predpoklady sa skúmajú jednotlivo a
konkrétne vo vzťahu ku každému sťažnosťou napádanému rozhodnutiu, opatreniu alebo
inému zásahu.
Ústavný súd zároveň konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného
zástupcu, ktorý pravdepodobne koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu,
spolu s návrhom ústavnému súdu nedoručil splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie
v konaní pred ústavným súdom ani kópiu žiadneho rozhodnutia, resp. iný dôkaz o zásahu
do ním označených práv. Predloženie splnomocnenia, ako aj uvedených kópií je pritom
povinnosťou vyplývajúcou z už citovaného § 20 ods. 2 a § 50 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
V súvislosti s uvedenými nedostatkami ústavný súd pripomína, že tieto nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej
činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok
zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08,
I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,
III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Podľa § 18 ods. 2
zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát
je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva
a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony
právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne
spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú
na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom
ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj v tomto
ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí
právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje také
nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len
procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu
odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015