Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 362/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Jozefom Göblom, Jantárová 30, Košice, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa v spojení s

a a podľa Slovenskej

republiky v spojení s , ako aj práv podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. augusta 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s a

a podľa v spojení s , ako aj práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení

s čl. 13 dohovoru a podľa čl. 14 a čl. 17 dohovoru.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«A 1) Dňa 18. 11. 1997 (pred takmer 18 rokmi) bol v denníku s názvom „Košický

večer“ uverejnený článok „Stanovisko 1. FC“, ktorý obsahoval nepravdivé a pravdu

skresľujúce údaje, ktoré sa dotkli občianskej cti navrhovateľa s ťažkými

existenčnými dôsledkami voči jeho osobe (dôkaz č. 1);

A 2) Bez akýchkoľvek pochybností bola toho dňa vydavateľom denníka „Košický

večer“ Cassovia Press, a. s. (dôkaz č. 2) s postavením a právnou zodpovednosťou v zmysle

v tom čase platného „ o periodickej tlači a o ostatných hromadných

informačných prostriedkoch“ (v ďalšom pôvodný tlačový

v znení: „Za periodickú tlač zodpovedá vydavateľ, za ostatné hromadné informačné

prostriedky príslušná organizácia, na ktorú sa vzťahujú všetky ďalšie ustanovenia platné

pre vydavateľa“);

A 3) Bez akýchkoľvek pochybností bol toho dňa šéfredaktorom denníka „Košický

večer“ (dôkaz č. 2) s postavením a právnou zodpovednosťou v zmysle

pôvodného tlačového ( v znení: „Z poverenia vydavateľa

riadi hromadný informačný prostriedok šéfredaktor...“;

A 4) O právnych vzťahoch medzi šéfredaktorom a vydavateľom hovoril § 10 ods. 3

pôvodného tlačového ..

A 5) Keďže vtedajší šéfredaktor denníka „Košický večer“ dňa

05. 01. 1998 odmietol uverejniť opravu nepravdivých alebo pravdu skresľujúcich údajov

(dôkazy č. 3, č. 4), ktoré sa dotkli občianskej cti navrhovateľa s ťažkými

existenčnými dôsledkami voči jeho osobe, bola predmetná záležitosť v plnom súlade

s pôvodným tlačovým (, ) predložená

Okresnému súdu Košice II (26. 01. 1998) dôkaz č. 5 s následným zaplatením

požadovaného poplatku (26. 05. 1998) dôkaz č. 6.

A 6) Návrh na začatie konania (dôkaz č. 5) bol navrhovateľom

podaný v plnom súlade s ust. SR;

B 1) Dňa 15. 08. 2002 bola Cassovia Press, a.s. (vydavateľ denníka Košický večer

v čase uverejnenia inkriminovaného článku „Stanovisko 1. FC“)vymazaná z obchodného

registra;

B 2) Dňa 16. 08. 2002 opäť v plnom súlade s ust. SR rozšíril

navrhovateľ svoj návrh „o povinnosť uverejniť opravu nepravdivých

a pravdu skresľujúcich údajov v hromadnom informačnom prostriedku“ aj o žalobu

na ochranu osobnosti podľa ust. SR (v zmysle ust.

pôvodného tlačového v znení: „Nedotknuté zostávajú ustanovenia

o ochrane osobnosti“);

B 3) Dňa 12. 12. 2002 Okresný súd Košice II svojím Uznesením č. 135

nepripustil rozšírenie návrhu navrhovateľa aj na ochranu osobnosti (dôkaz č. 7);

B 4) Napriek podanému odvolaniu Krajský súd v Košiciach dňa 30. 01. 2004 svojím

Uznesením č. (dôkaz č. 8) odmietol odvolanie proti výroku o nepripustení

zmeny návrhu navrhovateľa (s rozšírením aj na ochranu osobnosti), čím navrhovateľovi

odmietol možnosť uplatnenia ústavne zaručeného práva v zmysle ust. čl. 19

ods. 1 SR (v znení: „Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,

dobrej povesti a na ochranu mena“);

C 1) Po nadobudnutí právoplatnosti Uznesenia Krajského súdu v Košiciach

č. zo dňa 30. 01. 2004 (dôkaz č. 8) sa predmetom konania vedeného

na Okresnom súde Košice II pod č. k. stala výhradne „povinnosť uverejniť

opravu nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov v hromadnom informačnom

prostriedku“;

C 2) V zmysle ust. SR sa od príslušných súdov Slovenskej

republiky (Okresný súd Košice II, Krajský súd v Košiciach, Najvyšší súd Slovenskej

republiky) prednostne očakávalo zabezpečenie aplikácie práva v zmysle ust. § 20 ods. 1

v tom čase platného „ o periodickej tlači a o ostatných hromadných

informačných prostriedkoch“ s dôkazným bremenom na strane odporcov;

C 3) V zmysle ust. SR a v súlade so zásadou iura novit curia

(„súd pozná právo“) bolo základnou povinnosťou súdov preskúmať podmienky konania

a postupovať od 1. júna 2004 podľa [v znení: „Kedykoľvek za konania

prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky

konania)“]a podľa [v znení: „Ak ide o taký nedostatok podmienky

konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví“]. Zásada iura novit curia totiž

neznamená len to, že súd pozná právo, ale aj to, že si je zároveň vedomý účinkov, ktoré

právo v podobe, v ktorej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo

hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu svojich práv (viď Nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. decembra 2001);

D 1) Od začiatku konania na Okresnom súde Košice II (č.k. ) pred

takmer 18 rokmi (od 26. 01. 1998) až do nespochybniteľného zániku predmetnej periodickej

tlače najneskôr dňa 01. 06. 2004 (zánik denníka „Košický večer“) ani jediný šéfredaktor

v súbehu s právnou zodpovednosťou jednotlivých vydavateľov denníka „Košický večer“ (viď

, , , a pôvodného tlačového )

nepreukázali pravdivosť ohováračských údajov v článku „Stanovisko 1. FC“ z 18. 11. 1997,

pretože ani jediné pojednávanie na Okresnom súde Košice II (č. k. ) sa

neuskutočnilo k meritu veci o „uloženie povinnosti uverejniť tlačovú opravu nepravdivých

a pravdu skresľujúcich údajov v hromadnom informačnom prostriedku“ s dôkazným

bremenom na strane odporcov (dôkazy č. 9 č. 16);

D 2) Bez akýchkoľvek pochybností po výmaze spoločnosti Cassovia Press, a. s.

z Obchodného registra (15.08.2002) bola vydavateľom denníka „Košický večer“ Media

Max a.s. (ktorá pod zmeneným názvom MILABEL, a. s. v likvidácii figuruje dodnes vo veci

v rozpore so zákonom ako odporca) do 25. 05. 2004 s postavením a právnou

zodpovednosťou vydavateľa a ním určených šéfredaktorov v zmysle v tom čase platného

pôvodného tlačového (, , , a );

D 3) Právne skutočnosti uvedené v predchádzajúcich bodoch D 1), D 2) nastali

bez akéhokoľvek zavinenia zo strany navrhovateľa, ako o tom jednoznačne svedčia

nasledujúce nálezy a súdne rozhodnutia najvyššej právnej sily v Slovenskej republike

a Európskej únii:

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. zo 16. apríla 2003

(rozhodnutie: „1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prerokovanie veci

v primeranej lehote podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice II vo veci vedenej pod sp. zn. porušené

bolo“);

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. z 28. júna 2007

(rozhodnutie: „1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručené v a právo na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v období po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 16. apríla 2003 postupom Okresného súdu Košice II v konaní

vedenom pod sp. zn. porušené bolo“);

Judgment Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu z 27. novembra 2007

Application no. 33827/03 – Case of Matia v. Slovakia (... „THE COURT UNANIMOUSLY

1. Declares the complaint concerning the excessive length of the proceedings admissible

and the remainder of the application inadmissible; 2. Holds that there has been a violation

of Article 6 § 1 of the Convention“);

D 4) Na základe jednoznačne preukázaného a viacnásobne opakovaného porušenia

základných práv navrhovateľa v konaní vedenom na Okresnom súde

Košice II pod sp. zn. [viď predchádzajúci bod D 3)] nastali postupom času

bez akéhokoľvek zavinenia zo strany navrhovateľa také nedostatky podmienok konania

„o uloženie povinnosti uverejniť tlačovú opravu nepravdivých a pravdu skresľujúcich

údajov v hromadnom informačnom prostriedku“, ktoré nemožno odstrániť:...

D 5) Na základe horeuvedených bodov všetci tí, ktorí v konaní „o uloženie

povinností uverejniť tlačovú opravu nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov v

hromadnom informačnom prostriedku“ vystupovali ako účastníci od začiatku konania (26.

01. 1998) do 01. 06. 2004, najneskôr dňa 1. júna 2004 stratili spôsobilosť a procesnú

spôsobilosť [ ods. b), ods. c) ] byť účastníkmi konania vo veci o uloženie

povinnosti uverejniť opravu nepravdivých údajov z dôvodu zániku predmetnej periodickej

tlače denník „Košický večer“ zároveň so zánikom vydavateľa a šéfredaktora, zodpovedných

za vydávanie tejto periodickej tlače, a to bez akéhokoľvek zavinenia zo strany navrhovateľa;

E 1) Dňa 14. 11. 2014 podal navrhovateľ na Najvyšší súd Slovenskej

republiky „Dovolanie v zmysle usl. a nasl. “ (dôkaz č. 23), pričom

napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu bolo Uznesenie Krajského súdu v Košiciach

č. k. 1Co/366/2013 689 7298899004 zo dňa 24. septembra 2014 (dôkaz č. 24) v súbehu

s Uznesením Okresného súdu Košice II č. k. IČS: 7298899004 zo dňa

3. júna 2013 (dôkaz č. 25);

E 2) V predmetnom dovolaní (dôkaz č. 23) navrhovateľ navrhol

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby po dôkladnom preskúmaní podmienok konania

(v období po zániku denníka „Košický večer“ k 01. 06. 2004) „o uloženie povinností

uverejniť tlačovú opravu nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov v hromadnom

informačnom prostriedku“ (vedeného na Okresnom súde Košice II vtedy už takmer 17

rokov pod č. k. ), rozhodol nasledovne:

ODLOŽIL vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia pred rozhodnutím o dovolaní;

ZRUŠIL Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k.

7298899004 zo dňa 24. septembra 2014 pre zmätočnosť konania;

ZRUŠIL Uznesenie Okresného súdu Košice II č. k. IČS:

7298899004 zo dňa 3. júna 2013 pre zmätočnosť konania;

DEFINITÍVNE ZASTAVIL KONANIE v zmysle ust. , a

pre také nedostatky podmienok konania „o uloženie povinnosti uverejniť tlačovú opravu

nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov v hromadnom informačnom prostriedku“,

ktoré nemožno od 01. 06. 2004 odstrániť;

E 3) Najvyšší súd Slovenskej republiky (porušiteľ v 1. rade) však ani NEODLOŽIL

vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia pred rozhodnutím o dovolaní, ani NEZRUŠIL

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 1Co/366/2013 689 7298899004 zo dňa

24. septembra 2014 pre zmätočnosť konania, ani NEZRUŠIL Uznesenie Okresného súdu

Košice II č. k. IČS: 7298899004 zo dňa 3. júna 2013 pre zmätočnosť

konania, ani DEFINITÍVNE NEZASTAVIL KONANIE v zmysle ust. § 103, § 104 a § 107

pre také nedostatky podmienok konania „o uloženie povinnosti uverejniť tlačovú

opravu nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov v hromadnom informačnom

prostriedku“, ktoré nemožno od 01. 06. 2004 odstrániť;

E 4) Najvyšší súd Slovenskej republiky (porušiteľ v 1. rade) svojím Uznesením

č. k. zo dňa 26. mája 2015 DOVOLANIE ODMIETOL (dôkaz č. 26);

F 1) Nepreskúmaním podmienok konania v zmysle ust. , a

a odmietnutím dovolania v Uznesení č. k. zo dňa 26. mája 2015 Najvyšší súd

Slovenskej republiky vytvoril bezprecedentný právne zmätočný stav, pretože napriek

údajnému zastaveniu konania v zmysle zmätočného Uznesenia Okresného súdu Košice II

č. k. IČS: 7298899004 zo dňa 3. júna 2013, ktoré bolo údajne potvrdené

zmätočným Uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 1Co/366/2013 689 7298899004

zo dňa 24. septembra 2014, konanie č. naďalej pokračuje [viď opravné

Uznesenie Okresného súdu Košice II č. zo dňa 04. 12. 2014

a „ODVOLANIE v zmysle ust. a nasl. ()proti

Opravnému uzneseniu Okresného súdu Košice II č. k. 29C/35/1998 702 7298899004 zo dňa

4. 12. 2014“ z 23. decembra 2014 (dôkazy č. 27 a č. 28)]...»

V petite podanej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví:

„1. Porušenie základných práv a slobôd navrhovateľa v zmysle Práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa ust. SR v súbehu s ust. SR

a v súbehu s ust. SR.

2. Porušenie základných práv a slobôd navrhovateľa v zmysle Práva na spravodlivé

súdne konanie podľa ust. čl. 6 ods. 1 európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v súbehu s Právom na účinný opravný prostriedok podľa ust. čl. 13

európskeho Dohovoru.

3. Porušenie základných práv a slobôd navrhovateľa v zmysle ust. čl. 19 ods. 1

SR v súbehu s ust. SR.

4. Porušenie základných práv a slobôd navrhovateľa v zmysle Zákazu diskriminácie

podľa ust. čl. 14 európskeho Dohovoru v súbehu so Zákazom zneužitia práv podľa ust. čl. 17

európskeho Dohovoru.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,

či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania, čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu

svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom. Ustanovenie § 20 zákona

o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje na sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona

o ústavnom súde.

Podľa sťažnosť okrem všeobecných

náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa

tvrdenia sťažovateľa porušili. Podľa musí

sťažnosť ďalej obsahovať označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného

zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody. Podľa písmena c) citovaného

zákonného ustanovenia musí sťažnosť taktiež obsahovať označenie, proti komu smeruje,

pričom sa musí uviesť porušovateľ práva identifikáciou najmä orgánu verejnej moci,

pred ktorým je sťažovateľ účastníkom konania.

Podľa sa k sťažnosti pripojí kópia právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania

osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv

a slobôd sú zastúpené advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave

a v presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané

na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127

ods. 1 , a ). Až na výnimky, ktoré v danej veci

nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3

).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom predložená sťažnosť neobsahuje najmä

návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovateľ od ústavného súdu

domáha ( ), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne,

teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom na rozhodnutie ústavného súdu

v uvedenej veci. Formulácia návrhu na rozhodnutie vo veci samej je neúplná, keďže

označenie subjektov, ktoré sťažovateľ považuje za porušiteľov ním označených práv, úplne

absentuje a sťažovateľ sa ani nedomáha zrušenia žiadnych rozhodnutí ani iného obdobného

rozhodnutia ústavného súdu.

Na základe už uvedeného ústavný súd konštatuje, že návrh na rozhodnutie vo veci

samej v predloženej sťažnosti (koncentrovaný v jej petite, pozn.) nezodpovedá právomociam

ústavného súdu vo vzťahu ku konaniam o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb.

Takýto návrh znemožňuje zároveň ústavnému súdu preskúmať predmetnú sťažnosť aj z

hľadiska jej prípadnej zjavnej neopodstatnenosti. Súčasne taký návrh neumožňuje

ústavnému súdu vymedziť rozsah, v ktorom by bolo možné sťažnosť prijať na ďalšie konanie

( ). Tieto procesné predpoklady sa skúmajú jednotlivo a

konkrétne vo vzťahu ku každému sťažnosťou napádanému rozhodnutiu, opatreniu alebo

inému zásahu.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného

zástupcu, ktorý pravdepodobne koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu,

spolu s návrhom ústavnému súdu nedoručil splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie

v konaní pred ústavným súdom ani kópiu žiadneho rozhodnutia, resp. iný dôkaz o zásahu

do ním označených práv. Predloženie splnomocnenia, ako aj uvedených kópií je pritom

povinnosťou vyplývajúcou z už citovaného § 20 ods. 2 a § 50 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

V súvislosti s uvedenými nedostatkami ústavný súd pripomína, že tieto nie je

povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej

činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok

zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. ,

, , , , ,

, , , ). Podľa § 18 ods. 2

o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát

je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva

a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony

právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne

spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú

na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom

ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj v tomto

ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí

právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje také

nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len

procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu

odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015