Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 532/2015
PDF · 542.55 KB
No categories available
II. ÚS 532/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a sudcov Lajosa
Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti MERKURY
MARKET SLOVAKIA, s. r. o., Duklianska 11, Prešov, zastúpenej Advokátskou
spoločnosťou JUDr. Patrik Holinga, s. r. o., Hlavná 25, Košice, za ktorú koná advokát JUDr.
Patrik Holinga, vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Okresného súdu Michalovce č. k. 8 C 107/2011 60 z 30. apríla 2012, rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach č. k. 5 Co 238/2012 88 z 23. mája 2013 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 445/2013 z 12. decembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti MERKURY MARKET SLOVAKIA, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2015
doručená sťažnosť spoločnosti MERKURY MARKET SLOVAKIA, s. r. o., Duklianska 11,
Prešov (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 8 C 107/2011 60 z 30. apríla 2012, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 238/2012 88 z 23. mája 2013 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 445/2013 z 12. decembra
2014 (doplnená podaním sťažovateľky doručeným ústavnému súdu 30. marca 2015), ktorou
žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo obchodnej spoločnosti MERKURY MARKET SLOVAKIA, s. r. o.,
IČO: 36 501 891, Duklianska 11, 089 01 Prešov na spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Okresného súdu
Michalovce sp. zn. 8C/107/2011 60 zo dňa 30.04.2012, postupom a rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/238/2012 88 zo dňa 23.05.2013 a uznesením Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 6Cdo 445/2013 zo dňa 12.12.2014 porušené bolo.
2. Základné právo obchodnej spoločnosti MERKURY MARKET SLOVAKIA, s. r. o.,
IČO: 36 501 891, Duklianska 11, 089 01 Prešov vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Okresného
súdu Michalovce sp. zn. 8C/107/2011 60 zo dňa 30.04.2012, postupom a rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/238/2012 88 zo dňa 23.05.2013 a uznesením
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 445/2013 zo dňa 12.12.2014 porušené bolo.
3. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Okresného súdu Michalovce sp. zn.
8C/107/2011 60 zo dňa 30.04.2012, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
5Co/238/2012 88 zo dňa 23.05.2013 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Cdo 445/2013 zo dňa 12.12.2014 a vec vracia na ďalšie konanie.
4. Spoločnosti MERKURY MARKET SLOVAKIA, s. r. o., IČO: 36 501 891,
Duklianska 11, 089 01 Prešov priznáva náhradu trov konania v sume 355,73 € na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. Patrika HOLINGA s. r. o., Hlavná 25, 040 01 Košice...“
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh,
sťažovateľka bola ako žalovaná v 2. rade účastníčkou konania vedeného okresným súdom
pod sp. zn. 8 C 107/2011, v ktorom sa proti nej a ,
, ako žalovanému (ďalej len „žalovaný v 1. rade“) domáhala ,
, ako žalobkyňa (ďalej len „žalobkyňa“) určenia neplatnosti
kúpnej zmluvy z 19. novembra 2008, ktorou žalovaný v 1. rade odpredal sťažovateľke
nehnuteľnosť zapísanú na LV č. , k. ú. ako parc. č. o výmere
2
9 167morná pôda (ďalej len „pozemok“), vklad vlastníckeho práva podľa ktorej bol
povolený Správou katastra Michalovce 21. novembra 2008 pod č. V 4306/08 (ďalej len
„kúpna zmluva“). Žalobkyňa žalobu doručenú okresnému súdu 23. augusta 2011
odôvodnila tým, že ako manželka žalovaného v 1. rade s uzatvorením tejto kúpnej zmluvy
nesúhlasila a o jej uzatvorení nevedela, pričom nehnuteľnosť patrila do bezpodielového
spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného v 1. rade (hoci na liste vlastníctva bol zapísaný iba
žalovaný v 1. rade), a preto je kúpna zmluva relatívne neplatným právnym úkonom, keď jej
relatívnej neplatnosti sa voči sťažovateľke dovolala listom z 21. júla 2011. Žalovaný
v 1. rade uviedol, že manželstvo so žalobkyňou uzatvoril 5. septembra 1987, rozsah ich
bezpodielového spoluvlastníctva dosiaľ nebol zúžený, nehnuteľnosť bola nadobudnutá
pôvodne v roku 1995 na základe kúpnej zmluvy, ktorú ako kupujúci uzatvoril sám, pretože
ju chcel užívať ako samostatne hospodáriaci roľník. Ďalej žalovaný v 1. rade uviedol, že
žalobkyňa o uzatvorení kúpnej zmluvy vedela, avšak s jej uzatvorením nesúhlasila, pretože
kúpna cena sa jej zdala príliš nízka, žalovaný v 1. rade však napriek tomu kúpnu zmluvu
uzatvoril. Sťažovateľka sa bránila tým, že na podanej žalobe nemá žalobkyňa naliehavý
právny záujem, pretože mohla žalovať o plnenie; žalobkyni v skutočnosti ide o doplatenie
kúpnej ceny, čo vyplýva z listu, ktorým žalobkyňa vyzvala sťažovateľku na vyriešenie veci
tak, že sťažovateľka zaplatí ešte žalobkyni 170 000 €. Sťažovateľka poukázala i na to, že
žalobkyňa musela od roku 1995 vedieť, že v katastri nehnuteľností je zapísaný ako vlastník
nehnuteľnosti iba žalovaný v 1. rade, zápis nenamietala, a preto je jej právo premlčané,
a uviedla, že v roku 2008 pri jednaniach o uzatvorení kúpnej zmluvy bola so žalovaným
prítomná aj iná osoba, nevie ju identifikovať, ale predpokladá, že išlo o žalobkyňu.
Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 8 C 107/2011 60 z 30. apríla 2012
a určil, že kúpna zmluva je neplatná, a žalobkyni priznal náhradu trov konania. Právne
rozhodnutie odôvodnil poukazom na § 40a a § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď mal
za preukázané, že nehnuteľnosť patrila do bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne
a žalovaného v 1. rade, s jej uzatvorením žalobkyňa nesúhlasila a medzi manželmi nešlo
o bežnú vec. Naliehavý právny záujem žalobkyne na požadovanom určení videl okresný súd
v tom, že bez takéhoto určenia je postavenie žalobkyne neisté, a pokiaľ sťažovateľka tvrdila,
že žalobkyni ide iba o doplatenie 170 000 € na kúpnej cene, to na veci nič nemení, pretože
tento návrh dala žalobkyňa iba v záujme mimosúdneho riešenia veci s tým, že po doplatení
kúpnej ceny by dala dodatočný súhlas s uzatvorením kúpnej zmluvy. Pokiaľ sťažovateľka
žiadala vypočuť žalobkyňu k rozporu jej tvrdenia, podľa ktorého o uzatvorení kúpnej
zmluvy nevedela, a tvrdenia žalovaného v 1. rade, ktorý, naopak, uviedol, že žalobkyňa
o uzatvorení kúpnej zmluvy vedela, avšak s ňou nesúhlasila, okresný súd jej návrhu
nevyhovel, pretože za podstatné považoval to, či žalobkyňa s uzatvorením zmluvy súhlasila
alebo nie. S obdobným odôvodnením nevyhovel ani návrhu na výsluch konateľa
sťažovateľky, ktorý bol prítomný pri uzatváraní kúpnej zmluvy, k otázke, kedy sa žalobkyňa
o uzatvorení kúpnej zmluvy dozvedela.
O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 238/2012 88
z 23. mája 2013 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny [§ 219 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] potvrdil a náhradu trov konania nepriznal žiadnemu
z účastníkov.
Rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 107/2011 60 z 30. apríla 2012 v spojení
s rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 238/2012 88 z 23. mája 2013 nadobudol
právoplatnosť 16. septembra 2013.
Proti rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 238/2012 88 z 23. mája 2013 podala
sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 445/2013
z 12. decembra 2014 tak, že dovolanie odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je prípustné [§ 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. d) OSP],
a žiadnemu z účastníkov náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.
Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľke doručené 7. januára 2015.
Sťažovateľka porušenie základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 8 C 107/2011 60 z 30. apríla
2012, rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 238/2012 88 z 23. mája 2013 a uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 445/2013 z 12. decembra 2014 odôvodnila v prvom rade
tým, že všeobecné súdy nevyhoveli návrhu sťažovateľky na výsluch žalobkyne a konateľa
sťažovateľky smerujúcemu k vyjasneniu rozporov medzi výpoveďami žalobkyne
a žalovaného v 1. rade k otázke, kedy sa žalobkyňa o uzatvorení kúpnej zmluvy vlastne
dozvedela, a táto otázka ostala nevyjasnená. Pretože všeobecné súdy dostatočne nereagovali
na argumenty sťažovateľky, sú ich rozhodnutia nedostatočne odôvodnené. Najvyšší súd sa
nesprávne vysporiadal s otázkou, či sťažovateľke bola postupom súdov odňatá možnosť
konať pred súdom, dovolanie sťažovateľky mal meritórne prerokovať. V konečnom dôsledku
všeobecné súdy nedostatočne a nesprávne zistili skutkový stav veci a vec nesprávne právne
posúdili. Súdy poskytli ochranu žalobkyni v jej špekulatívnom postupe motivovanom iba jej
snahou dodatočne získať vyššiu kúpnu cenu (hoci v zmluve dojednaná kúpna cena
zodpovedala hodnote predmetu zmluvy) a neposkytli ochranu sťažovateľovi, ktorý konal
v dobrej viere, že nehnuteľnosť kupuje od jej výlučného vlastníka. Sťažovateľka poukázala
i na to, že zásadnou vo veci bola výpoveď žalovaného v 1. rade, tento výsluch prebehol až
na v poradí druhom pojednávaní, na ktorom okresný súd už aj rozhodol. Tým mala
sťažovateľka podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení než
žalobkyňa, keďže sa nemohla riadne vyjadriť k obsahu výsluchu žalovaného v 1. rade, čím
jej bolo nielen odňaté právo vyjadriť sa k tomuto dôkazu, ale bol porušený aj princíp
rovnosti zbraní. V doplňujúcom podaní doručenom ústavnému súdu sťažovateľka,
vychádzajúc z toho, že jej jediným spoločníkom je MERKURY MARKET SPÓŁKA
AKCYJNA, Czajkowskiego 51, Krosno 38 400 v Poľskej republike, uviedla, že je potrebné
vziať do úvahy aj dohodu o podpore a vzájomnej ochrane investícií medzi Slovenskou
republikou a Poľskou republikou uzatvorenú 18. augusta 1994 vo Varšave, ktorá má
prednosť pred zákonom (čl. 7 ods. 5 ústavy).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia týchto
práv jednak rozsudkom okresného súdu č. k. 8 C 107/2011 60 z 30. apríla 2012, jednak
rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 238/2012 88 z 23. mája 2013 a nakoniec aj uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 445/2013 z 12. decembra 2014.
Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku
okresného súdu č. k. 8 C 107/2011 60 z 30. apríla 2012.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich
sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. I. ÚS 103/02).
V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci ústavný súd skúmal, či sú
splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľky, a dospel k záveru,
že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach
porušenia jej základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie
jeho postupu zveruje Občiansky súdny poriadok v tomto prípade odvolaciemu súdu.
Krajský súd ako súd odvolací vo veci o podanom odvolaní sťažovateľky rozhodol
rozsudkom č. k. 5 Co 238/2012 88 z 23. mája 2013. Krajský súd ako súd odvolací bol
súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľky bolo dôvodné,
a rozhodnúť o ňom.
Ústavný súd preto podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť
sťažovateľky pre nedostatok právomoci v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie
svojich základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 8 C 107/2011 60 z 30. apríla 2012.
Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 238/2012 88
z 23. mája 2013 a uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 445/2013 z 12. decembra 2014.
Na prerokovanie tejto časti sťažnosti sťažovateľky je právomoc ústavného súdu daná, avšak
sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.
Ústavný súd sa najprv zaoberal uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 445/2013
z 12. decembra 2014, vo vzťahu ku ktorému sťažovateľka namieta, že toto je nedostatočne
odôvodnené a že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci najvyšší súd dovolanie
sťažovateľky meritórne neprerokoval a jej dovolanie odmietol, hoci bola splnená podmienka
jeho prípustnosti v dôsledku odňatia možnosti sťažovateľke konať pred súdom.
Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 6 Cdo 445/2013 z 12. decembra 2014 odôvodnil
odmietnutie dovolania takto:
„Pokiaľ dovolateľka namietala prejednanie veci bez vykonania výsluchu účastníkov
konania dovolací súd poukazuje na názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 96/1999 uverejnenom v časopise Zo súdnej praxe pod
č. 26/2000, podľa ktorého výsluch účastníka konania je iba jedným z dôkazným
prostriedkov, pričom nevykonanie tohto dôkazu nie je postupom, ktorým by súd odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd zváži, že jeho
nevykonanie nie je na ujmu riadneho zistenia skutkového stavu. Samotné nevykonanie
všetkých dôkazov navrhnutých účastníkmi konania nie je bez ďalšieho odňatím možnosti
konať pred súdom, pretože v zmysle § 120 ods. 1 veta druhá O. s. p. súd rozhodne, ktoré
z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazu výsluchom žalobkyne a konateľa
žalovanej 2/ súd prvého stupňa i odvolací súd riadne odôvodnili.
Dovolateľkou ďalej namietané nesprávne právne posúdenie veci, je síce dovolacím
dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., ktorý však možno uplatniť len vtedy, ak je
dovolanie prípustné. Samotné nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania
nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho priadku upravené ako
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania,
nemožno napadnuté rozhodnutia podrobiť vecnému preskúmavaniu, a teda zaoberať
sa správnosťou jeho právnych záverov.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovanej 2/ podľa § 243b ods. 5
O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je prípustné.“
Ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, toto postačuje pre záver, že
z tohto aspektu bolo plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.
Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným
rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované.
Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili
existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c.
Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).
Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných
predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť
k záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie
nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže
byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľov.
Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného
práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo na
spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol
účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať,
že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva.
Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je
arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr.
I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).
Ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil
odmietnutie dovolacieho konania vo veci sťažovateľky, za arbitrárny, svojvoľný a jeho
rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku, ktorý by popieral ich účel a zmysel, a nezistil teda príčinnú súvislosť
medzi namietaným porušením práv sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu
pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa.
Ústavný súd osobitne uvádza, že za arbitrárny nepovažuje ani názor najvyššieho súdu
vyslovený vo vzťahu k nevypočutiu účastníkov, pretože nevykonanie dôkazov v rozsahu
podľa predstavy účastníka nemôže byť postupom, ktorým by súd odňal účastníkovi možnosť
konať pred súdom.
Pretože ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali sťažovateľkinmu
záveru o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 445/2013 z 12. decembra 2014, sťažnosť
sťažovateľky smerujúcu voči tomuto rozhodnutiu podľa § 25 zákona o ústavnom súde
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Ďalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku
krajského súdu č. k. 5 Co 238/2012 88 z 23. mája 2013. Sťažovateľka (aj) túto časť sťažnosti
odôvodnila tým, že k porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy došlo nevyhovením jej
návrhu na výsluch žalobkyne a konateľa sťažovateľky.
Sťažovateľka porušenie základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 238/2012 88 z 23. mája
2013 odôvodnila tým, že všeobecné súdy nevyhoveli jej návrhu na výsluch žalobkyne
a konateľa sťažovateľky, ďalej tým, že k výsluchu žalovaného v 1. rade sa nemala možnosť
vyjadriť, keďže bol vykonaný na pojednávaní, v závere ktorého okresný súd aj rozhodol,
resp. tým mala podstatne nevýhodnejšie podmienky než žalobkyňa, ako aj tým, že krajský
súd nesprávne zistil skutkový stav veci a vec nesprávne právne posúdil. Sťažovateľka
poukázala i na dohodu o podpore a vzájomnej ochrane investícií medzi Slovenskou
republikou a Poľskou republikou uzatvorenú 18. augusta 1994 vo Varšave a potrebu jej
aplikácie pred zákonom podľa čl. 7 ods. 5 ústavy. Argumentovala aj tým, že rozhodnutie
krajského súdu je nedostatočne odôvodnené.
Krajský súd odôvodnil rozsudok č. k. 5 Co 238/2012 88 z 23. mája 2013 takto:
„Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p. – v ostatných
prípadoch, t. j. neuvedených v § 214 ods. 1 možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia
pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 2 písm. c), ods. 3
O. s. p, [súd nie je viazaný obsahom odvolania v prípadoch, keď ide o také spoločné práva
alebo povinnosti, že rozhodnutie sa musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú
na jednej strane, a kde platia úkony jedného z nich aj pre ostatných (§ 91 ods. 2), hoci
odvolanie podal len niektorý z účastníkov] a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2
O. s. p., lebo je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav, správne ju právne posúdil,
odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním
v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody napadnutého rozsudku sú správne.
Ani jeden zo žalovaným v 2. rade uvedených odvolacích dôvodov nie je daný.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesný postup alebo aj
rozhodnutie súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva
priznané mu O. s. p.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré
nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Z cit. ust. vyplýva, že súd prvého stupňa je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré
skutočnosti (skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo
iným zák. predpísaným spôsobom – podľa jeho názoru – preukázané a ktoré nie, príp. tiež,
ktoré z nich sú pre rozhodnutie veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej
i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení) musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto
záveru dospel, teda z akých dôkazov – podľa jeho názoru – záver vyplýva, ako tieto dôkazy
podľa § 132 – § 135 O. s. p. hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy protichodné,
a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad
musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania,
zložitosti zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie
dôkazov a p. a uviesť ho tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach (skutkových
zisteniach) neboli pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.
Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je potrebné premietnuť do záverov
o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne vyjadruje skutkový
stav veci (§ 153 ods. 1 O. s. p.) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením
veci po právnej stránke treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného
právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho
príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu
podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec
rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je preto rozsudok, v ktorom nie sú vysvetlené
prípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých sa to ktoré skutkové
zistenie robí.
Ústavný súd SR judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý
proces (konanie) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (uverejnenej pod č. 460/92 Zb., v znení
neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (úst. zák.
č. 23/91 Zb.) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(uverejneného oznámením č. 209/92 Zb. a č. 102/99 Z. z.) je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Pre účastníka konania,
v ktorom bolo vydané nepreskúmateľné rozhodnutie to znamená odňatie jeho možnosti
konať pred súdom, lebo mu neumožňuje – ak s rozhodnutím nie je spokojný – efektívne
využitie jeho procesného práva na napadnutie rozhodnutia súdu odvolaním (§ 201 prvá
veta O. s. p.), t. j. aby mohol odvolanie odôvodniť z hľadiska § 205 ods. 1, 2 O. s. p., lebo ak
rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody, resp. obsahuje iba nedostatočné dôvody, v takom
prípade účastník konania objektívne nemá ani možnosť posúdiť správnosť, resp. nesprávnosť
rozhodnutia (postupu súdu) a teda ani sa kvalifikovane rozhodnúť, ktorým odvolacím
dôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bol v odvolacom konaní úspešný.
Preto ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, lebo obsahuje iba nedostatočné
dôvody prichádza do úvahy len zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie a nie je potrebné skúmať existenciu aj prípadných ďalších uplatnených
odvolacích dôvodov.
Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods. 2 O. s. p.
a zásadám súdnej praxe, je preskúmateľný, a preto konanie nemá vadu uvedenú v § 221
ods. 1 písm. f) O. s. p.
Výhrada žalovaného v 2. rade, že súd sa vo veci nevysporiadal s otázkou vrátenia
plnení z neplatnej zmluvy podľa zásad o vydaní bezdôvodného obohatenia a k cit. judikatúre
NS SR, na ktorú poukazuje, je potrebné uviesť, že v prejednávanej veci ide o konanie
o určenie neplatnosti právneho úkonu, na základe určovacej žaloby podľa § 80 písm. c)
O. s. p. a cit. judikatúra je použiteľná len v prípade, ak by šlo – na základe zrušenej zmluvy
– o žalobu o vydanie veci, t. j. žalobu podľa § 80 písm. b) O. s. p., teda o splnenie
povinnosti, kedy povinnosť vydať vec synalagmaticky zodpovedá povinnosti vrátiť kúpnu
cenu a v prejednávanej veci o takýto prípad nejde, preto aplikácia § 457 a § 458 ods. 1
v prejednávanej veci neprichádza do úvahy.
V konaní nebola zistená žiadna vada uvedená v § 221 ods. 1 O. s. p., v dôsledku
ktorej by bolo potrebné rozsudok zrušiť, lebo je riadne a presvedčivo odôvodnený
a žalovanému v 2. rade nebola ani odňatá možnosť konať pred súdom, pretože súd svojim
procesným postupom nevytvoril situáciu, že by nemohol uplatniť svoje konkrétne procesné
práva priznané mu v O. s. p.
Pokiaľ žalovaný v 2. rade vytýka súdu, že neúplné zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (nereagoval
na jeho podstatné námietky, nevykonal ním navrhované dôkazy) a tým, že nevykonal
navrhované dôkazy, odôvodnenie rozsudku považuje za nepresvedčivé, nepostačujúce
a rozsudok za nepreskúmateľný, je potrebné uviesť, že postup súdu, ktorým znemožnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu O. s. p. priznáva sa musí
prejaviť už v priebehu konania a nielen pri rozhodovaní. Posúdenie návrhu účastníka
konania na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré dôkazy budú vykonané, je vecou
súdu (§ 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníka konania a aj súdna prax sa zjednotila v právnom
názore (R 37/1993), že prípadné nevykonanie určitého dôkazu, môže mať za následok
neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú vadu podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p.
a, že ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhnuté dôkazy alebo vykonal iné
dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred
súdom, preto namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je procesnou
vadou konania podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p.
Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 205 ods. 2 písm. c) O. s. p.] je v sporovom
konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení
bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý
preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre
vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť
v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník,
ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý – hoci bol
navrhovaný – nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli
tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné
a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.
Súdom vykonané dôkazy boli dostatočným podkladom na úplné zistenie skutkového
stavu, čo je nepochybne zrejmé z obsahu spisu.
K výhrade žalovaného v 2. rade, že súd nevyhovel jeho návrhom na doplnenie
dokazovania a nevyslúchol opätovne žalobkyňu a jeho konateľa, je potrebné uviesť, že
navrhnuté dokazovanie je nadbytočné, lebo nešlo o spornú skutočnosť, ktorú by bolo
potrebné v tomto konaní preukazovať, so zreteľom na skutočnosť, že k prevodu vlastníckeho
práva na tretiu osobu bol potrebný súhlas žalobkyne, a to so všetkými podstatnými
náležitosťami zmluvy na predaj predmetnej nehnuteľnosti, t. j. aj s jej kúpnou cenou, ktorá
je podstatnou náležitosťou zmluvy o prevode nehnuteľnosti, bez ktorej nie je zmluva
o prevode nehnuteľnosti (bez dohody o cene) platná. Ak žalobkyňa, čo je nesporné, s
kúpnou cenou nesúhlasila, stačí to bez ďalšieho pre záver, že nesúhlasila s podstatnou
náležitosťou zmluvy, t. zn. s prevodom nehnuteľnosti za daných zmluvných podmienok. Je
potrebné vziať zreteľ i na skutočnosť, že preukazovanie vedomosti o existencii zmluvy o
prevode nehnuteľnosti, nie je v prejednávanej veci pre právne posúdenie právne významné,
relevantné je zistenie súhlasu druhého manžela s takýmto právnym úkonom. Aj súdna prax
sa zjednotila na tom, že predaj spoločnej nehnuteľnej veci nie je bežnou vecou, ktorú môže
podľa § 143 ods. 1 O. z. vybavovať každý z manželov, že ak jeden z manželov uzavrie zmluvu
o predaji nehnuteľnosti bez súhlasu druhého manžela, je takýto právny úkon považovaný za
platný len do času, kým druhý manžel sa jeho neplatnosti dovolá (§ 40a O. z.) a dovolať sa
musí voči všetkým účastníkom právneho úkonu.
Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva
a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym
posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie),
pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý
mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho
na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu
normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).
Súd použil správny právny predpis a správne ho i vyložil (z podradenia skutkového
stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov
konania) a na vecnej správností napadnutého rozsudku, nič nemenia ani skutočnosti
uvedené v odvolaní.
V prejednávanej veci nešlo o vybavovanie bežných záležitostí, týkajúcich sa
spoločných vecí manželov, ale o predaj spoločnej nehnuteľnej veci, ktorá nie je bežnou
vecou a žalovaný v 1. rade uzavrel zmluvu o predaji predmetných nehnuteľností bez súhlasu
druhého manžela – žalobkyne, čo je nepochybné z vykonaného dokazovania, a preto takýto
právny úkon je neplatný, lebo žalobkyňa sa jeho neplatnosti dovolala (§ 40a O. z.)
a dovolala sa ho voči všetkým účastníkom právneho úkonu, t. j. voči obom žalovaným.
V konaní nebolo preukázané, žeby bola takýto súhlas dala v akejkoľvek forme, t. zn.
písomne alebo ústne, resp. mlčky – konkludentne, a nebolo to preukázané ani z jej
správania, z ktorého by bolo možno usúdiť, že s takýmto právnym úkonom súhlasila, teda
aby bola táto záležitosť takto vybavená a tvrdenia žalovaného v 2. rade, ohľadom
konkludentného, resp. ústneho súhlasu s uzavretím zmluvy, týkajúcej sa nehnuteľností, ktoré
sú predmetom tohto konania, nie sú ničím podložené a nemajú oporu vo vykonanom
dokazovaní.
Žalovaný v 2. rade neuvádza ani žiadne skutočnosti a konkrétne argumenty,
spochybňujúce naliehavosť právneho záujmu na podanie určovacej žaloby žalobkyňou a iba
všeobecne argumentuje a vysvetľuje, aké podmienky majú existovať, aby súd mohol
rozsudkom o určovacej žalobe meritórne rozhodnúť a žalobe vyhovieť.
K správnym a výstižným dôvodom uvedeným v rozsudku je potrebné dodať, že ak
účastníci právneho úkonu, proti ktorým sa jeden z jeho účastníkov dovolá neplatnosti,
neuznajú jeho neplatnosť, ostáva iba jeden prostriedok súdnej ochrany, a to práve žalobou
o určenie neplatnosti právneho úkonu, a preto možno jednoznačne uzavrieť, že žalobkyňa
preukázala v konaní naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti zmluvy.
Rozhodnutím súdu o určení relatívnej neplatnosti zmluvy, aj keď z nej vznikli práva
a povinnosti, tie zanikajú od začiatku, akoby nikdy neboli vznikli a to znamená, že pri
relatívnej neplatnosti vyhlásením zmluvy za neplatnú, obnoví sa vlastnícke právo
pôvodného vlastníka – predávajúceho a jeho právo potom zapíše katastrálny úrad do
katastra nehnuteľností.
Napokon k výhradám žalovaného v 2. rade, ohľadom nesprávnosti protokolovania
výpovede žalovaného v 1. rade súdom, je potrebné uviesť, že počas pojednávania túto
skutočnosť nenamietal a nežiadal o opravu, resp. doplnenie zápisnice.
Podľa § 224 ods. 1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa
patrí i pre odvolacie konanie.“
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu
konštatuje, že krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne. Dal jasnú
a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené, reagoval na otázku skutkového
a právneho posúdenia veci okresným súdom, dostatočnosti odôvodnenia jeho rozhodnutia,
otázku vrátenia plnení z neplatnej zmluvy, nevypočutia žalobkyne a konateľa sťažovateľky,
ale aj na namietaný nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobkyne.
Odôvodnenie rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 238/2012 88 z 23. mája 2013 spĺňa
všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces
vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný
(§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľkou
tvrdeného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorému
malo dôjsť tým, že krajský súd potvrdil ako vecne správny rozsudok okresného súdu napriek
nevypočutiu žalobkyne a konateľa sťažovateľky, ako aj tým, že žalovaný v 1. rade bol
vypočutý na pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený aj rozsudok. Rovnako ako najvyšší súd
ani ústavný súd nepovažuje nevypočutie žalobkyne a konateľa sťažovateľky k otázkam
uvádzaných sťažovateľkou za taký postup, ktorý mohol byť považovaný za porušenie práva
na súdnu ochranu, a to z dôvodu, že takéto doplnenie dokazovania nebolo pre riadne
zistenie skutkového stavu potrebné, keďže z obsahu spisu bolo preukázané, že žalobkyňa
s uzatvorením zmluvy súhlas nedala. Pokiaľ bol žalovaný v 1. rade vypočutý
až na poslednom pojednávaní vo veci, na ktorom okresný súd rozhodol, ústavný súd
nepovažuje vykonanie dokazovania na poslednom pojednávaní pred vyhlásením
rozhodnutia za porušenie práva účastníka na súdnu ochranu. V takomto postupe nemožno
vidieť ani porušenie princípu rovnosti zbraní, pretože možnosť reagovať na tento dôkaz
po jeho vykonaní bola rovnako poskytnutá obom stranám.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom
skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd nezistil ani takú aplikáciu ustanovení hmotného práva na vec sa
vzťahujúcich (§ 40a a § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ktorá by poprela ich účel
a zmysel, a to ani pokiaľ ide o posúdenie prevodu nehnuteľnosti ako veci, ktorá nie je bežná,
a ani pokiaľ ide o záver všeobecných súdov o tom, že nehnuteľnosť patrila
do bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného v 1. rade, a teda na jej prevod
sa vyžadoval súhlas oboch manželov. Iba samotná skutočnosť, že žalobkyňa nebola zapísaná
ako spoluvlastníčka nehnuteľnosti v katastri, na veci nič nemôže zmeniť. Pokiaľ ide o
vydanie vzájomného plnenia z neplatnej kúpnej zmluvy a jeho synalagmatickú povahu, tak
ako uviedol krajský súd, aj podľa názoru ústavného súdu tento postup prichádza do úvahy
iba v konaní, ktorého predmetom je plnenie.
Právne názory odvolacieho súdu vyjadrené v rozsudku č. k. 5 Co 238/2012 88
z 23. mája 2013 ani podľa názoru ústavného súdu nevybočujú z medzí pravidiel ústavne
konformnej aplikácie ustanovení zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (citovaných
v rozhodnutí najvyššieho súdu) upravujúcich následky zverejnenia uznesenia o potvrdení
reštrukturalizačného plánu súdom.
Pokiaľ sťažovateľka v doplnení sťažnosti doručenej ústavnému súdu poukazuje
na dohodu o podpore a vzájomnej ochrane investícií medzi Slovenskou republikou
a Poľskou republikou uzatvorenú 18. augusta 1994 vo Varšave a potrebu jej aplikácie
pred zákonom podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sťažovateľka vo svojej sťažnosti neuviedla žiadne
dôvody, prečo mali byť v konaní pred všeobecným súdom použité (a ktoré) ustanovenia
tejto dohody namiesto príslušnej vnútroštátnej zákonnej úpravy (a ktorých jej ustanovení).
Sťažnosť, v ktorej sťažovateľ nepreukázal dôvody na použitie medzinárodnej zmluvy
v konaní pred všeobecným súdom, treba považovať za zjavne neopodstatnenú
(IV. ÚS 12/05). Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preto konštatoval, že ani tento
argument sťažovateľky nemôže viesť k prijatiu jej sťažnosti na ďalšie konanie.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupom
a rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktoré by signalizovala
reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti sťažnosť odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2015