Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 532/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a sudcov Lajosa

Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti MERKURY

MARKET SLOVAKIA, s. r. o., Duklianska 11, Prešov, zastúpenej Advokátskou

spoločnosťou JUDr. Patrik Holinga, s. r. o., Hlavná 25, Košice, za ktorú koná advokát JUDr.

Patrik Holinga, vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a rozsudkom

Okresného súdu Michalovce č. k. z 30. apríla 2012, rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach č. k. 88 z 23. mája 2013 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 12. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti MERKURY MARKET SLOVAKIA, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2015

doručená sťažnosť spoločnosti MERKURY MARKET SLOVAKIA, s. r. o., Duklianska 11,

Prešov (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný

súd“) č. k. z 30. apríla 2012, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) č. k. 88 z 23. mája 2013 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 12. decembra

2014 (doplnená podaním sťažovateľky doručeným ústavnému súdu 30. marca 2015), ktorou

žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti MERKURY MARKET SLOVAKIA, s. r. o.,

IČO: 36 501 891, Duklianska 11, 089 01 Prešov na spravodlivé súdne konanie v zmysle

postupom a rozsudkom Okresného súdu

Michalovce sp. zn. zo dňa 30.04.2012, postupom a rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 23.05.2013 a uznesením Najvyššieho súdu

SR sp. zn. zo dňa 12.12.2014 porušené bolo.

2. Základné právo obchodnej spoločnosti MERKURY MARKET SLOVAKIA, s. r. o.,

IČO: 36 501 891, Duklianska 11, 089 01 Prešov vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa postupom a rozsudkom Okresného

súdu Michalovce sp. zn. zo dňa 30.04.2012, postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 23.05.2013 a uznesením

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 12.12.2014 porušené bolo.

3. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Okresného súdu Michalovce sp. zn.

zo dňa 30.04.2012, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

zo dňa 23.05.2013 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 12.12.2014 a vec vracia na ďalšie konanie.

4. Spoločnosti MERKURY MARKET SLOVAKIA, s. r. o., IČO: 36 501 891,

Duklianska 11, 089 01 Prešov priznáva náhradu trov konania v sume 355,73 € na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. Patrika HOLINGA s. r. o., Hlavná 25, 040 01 Košice...“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh,

sťažovateľka bola ako žalovaná v 2. rade účastníčkou konania vedeného okresným súdom

pod sp. zn. , v ktorom sa proti nej a ,

, ako žalovanému (ďalej len „žalovaný v 1. rade“) domáhala ,

, ako žalobkyňa (ďalej len „žalobkyňa“) určenia neplatnosti

kúpnej zmluvy z 19. novembra 2008, ktorou žalovaný v 1. rade odpredal sťažovateľke

nehnuteľnosť zapísanú na LV č. , k. ú. ako parc. č. o výmere

2

9 167morná pôda (ďalej len „pozemok“), vklad vlastníckeho práva podľa ktorej bol

povolený Správou katastra Michalovce 21. novembra 2008 pod č. V 4306/08 (ďalej len

„kúpna zmluva“). Žalobkyňa žalobu doručenú okresnému súdu 23. augusta 2011

odôvodnila tým, že ako manželka žalovaného v 1. rade s uzatvorením tejto kúpnej zmluvy

nesúhlasila a o jej uzatvorení nevedela, pričom nehnuteľnosť patrila do bezpodielového

spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného v 1. rade (hoci na liste vlastníctva bol zapísaný iba

žalovaný v 1. rade), a preto je kúpna zmluva relatívne neplatným právnym úkonom, keď jej

relatívnej neplatnosti sa voči sťažovateľke dovolala listom z 21. júla 2011. Žalovaný

v 1. rade uviedol, že manželstvo so žalobkyňou uzatvoril 5. septembra 1987, rozsah ich

bezpodielového spoluvlastníctva dosiaľ nebol zúžený, nehnuteľnosť bola nadobudnutá

pôvodne v roku 1995 na základe kúpnej zmluvy, ktorú ako kupujúci uzatvoril sám, pretože

ju chcel užívať ako samostatne hospodáriaci roľník. Ďalej žalovaný v 1. rade uviedol, že

žalobkyňa o uzatvorení kúpnej zmluvy vedela, avšak s jej uzatvorením nesúhlasila, pretože

kúpna cena sa jej zdala príliš nízka, žalovaný v 1. rade však napriek tomu kúpnu zmluvu

uzatvoril. Sťažovateľka sa bránila tým, že na podanej žalobe nemá žalobkyňa naliehavý

právny záujem, pretože mohla žalovať o plnenie; žalobkyni v skutočnosti ide o doplatenie

kúpnej ceny, čo vyplýva z listu, ktorým žalobkyňa vyzvala sťažovateľku na vyriešenie veci

tak, že sťažovateľka zaplatí ešte žalobkyni 170 000 €. Sťažovateľka poukázala i na to, že

žalobkyňa musela od roku 1995 vedieť, že v katastri nehnuteľností je zapísaný ako vlastník

nehnuteľnosti iba žalovaný v 1. rade, zápis nenamietala, a preto je jej právo premlčané,

a uviedla, že v roku 2008 pri jednaniach o uzatvorení kúpnej zmluvy bola so žalovaným

prítomná aj iná osoba, nevie ju identifikovať, ale predpokladá, že išlo o žalobkyňu.

Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom č. k. z 30. apríla 2012

a určil, že kúpna zmluva je neplatná, a žalobkyni priznal náhradu trov konania. Právne

rozhodnutie odôvodnil poukazom na a , keď mal

za preukázané, že nehnuteľnosť patrila do bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne

a žalovaného v 1. rade, s jej uzatvorením žalobkyňa nesúhlasila a medzi manželmi nešlo

o bežnú vec. Naliehavý právny záujem žalobkyne na požadovanom určení videl okresný súd

v tom, že bez takéhoto určenia je postavenie žalobkyne neisté, a pokiaľ sťažovateľka tvrdila,

že žalobkyni ide iba o doplatenie 170 000 € na kúpnej cene, to na veci nič nemení, pretože

tento návrh dala žalobkyňa iba v záujme mimosúdneho riešenia veci s tým, že po doplatení

kúpnej ceny by dala dodatočný súhlas s uzatvorením kúpnej zmluvy. Pokiaľ sťažovateľka

žiadala vypočuť žalobkyňu k rozporu jej tvrdenia, podľa ktorého o uzatvorení kúpnej

zmluvy nevedela, a tvrdenia žalovaného v 1. rade, ktorý, naopak, uviedol, že žalobkyňa

o uzatvorení kúpnej zmluvy vedela, avšak s ňou nesúhlasila, okresný súd jej návrhu

nevyhovel, pretože za podstatné považoval to, či žalobkyňa s uzatvorením zmluvy súhlasila

alebo nie. S obdobným odôvodnením nevyhovel ani návrhu na výsluch konateľa

sťažovateľky, ktorý bol prítomný pri uzatváraní kúpnej zmluvy, k otázke, kedy sa žalobkyňa

o uzatvorení kúpnej zmluvy dozvedela.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 88

z 23. mája 2013 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny [§ 219 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] potvrdil a náhradu trov konania nepriznal žiadnemu

z účastníkov.

Rozsudok okresného súdu č. k. z 30. apríla 2012 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. 88 z 23. mája 2013 nadobudol

právoplatnosť 16. septembra 2013.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. 88 z 23. mája 2013 podala

sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 12. decembra 2014 tak, že dovolanie odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je prípustné [ v spojení s ],

a žiadnemu z účastníkov náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.

Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľke doručené 7. januára 2015.

Sťažovateľka porušenie základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a rozsudkom okresného súdu č. k. z 30. apríla

2012, rozsudkom krajského súdu č. k. 88 z 23. mája 2013 a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 12. decembra 2014 odôvodnila v prvom rade

tým, že všeobecné súdy nevyhoveli návrhu sťažovateľky na výsluch žalobkyne a konateľa

sťažovateľky smerujúcemu k vyjasneniu rozporov medzi výpoveďami žalobkyne

a žalovaného v 1. rade k otázke, kedy sa žalobkyňa o uzatvorení kúpnej zmluvy vlastne

dozvedela, a táto otázka ostala nevyjasnená. Pretože všeobecné súdy dostatočne nereagovali

na argumenty sťažovateľky, sú ich rozhodnutia nedostatočne odôvodnené. Najvyšší súd sa

nesprávne vysporiadal s otázkou, či sťažovateľke bola postupom súdov odňatá možnosť

konať pred súdom, dovolanie sťažovateľky mal meritórne prerokovať. V konečnom dôsledku

všeobecné súdy nedostatočne a nesprávne zistili skutkový stav veci a vec nesprávne právne

posúdili. Súdy poskytli ochranu žalobkyni v jej špekulatívnom postupe motivovanom iba jej

snahou dodatočne získať vyššiu kúpnu cenu (hoci v zmluve dojednaná kúpna cena

zodpovedala hodnote predmetu zmluvy) a neposkytli ochranu sťažovateľovi, ktorý konal

v dobrej viere, že nehnuteľnosť kupuje od jej výlučného vlastníka. Sťažovateľka poukázala

i na to, že zásadnou vo veci bola výpoveď žalovaného v 1. rade, tento výsluch prebehol až

na v poradí druhom pojednávaní, na ktorom okresný súd už aj rozhodol. Tým mala

sťažovateľka podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení než

žalobkyňa, keďže sa nemohla riadne vyjadriť k obsahu výsluchu žalovaného v 1. rade, čím

jej bolo nielen odňaté právo vyjadriť sa k tomuto dôkazu, ale bol porušený aj princíp

rovnosti zbraní. V doplňujúcom podaní doručenom ústavnému súdu sťažovateľka,

vychádzajúc z toho, že jej jediným spoločníkom je MERKURY MARKET SPÓŁKA

AKCYJNA, Czajkowskiego 51, Krosno 38 400 v Poľskej republike, uviedla, že je potrebné

vziať do úvahy aj dohodu o podpore a vzájomnej ochrane investícií medzi Slovenskou

republikou a Poľskou republikou uzatvorenú 18. augusta 1994 vo Varšave, ktorá má

prednosť pred zákonom ( ).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia týchto

práv jednak rozsudkom okresného súdu č. k. z 30. apríla 2012, jednak

rozsudkom krajského súdu č. k. 88 z 23. mája 2013 a nakoniec aj uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 12. decembra 2014.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku

okresného súdu č. k. z 30. apríla 2012.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci ústavný súd skúmal, či sú

splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľky, a dospel k záveru,

že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach

porušenia jej základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie

jeho postupu zveruje v tomto prípade odvolaciemu súdu.

Krajský súd ako súd odvolací vo veci o podanom odvolaní sťažovateľky rozhodol

rozsudkom č. k. 88 z 23. mája 2013. Krajský súd ako súd odvolací bol

súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľky bolo dôvodné,

a rozhodnúť o ňom.

Ústavný súd preto podľa odmietol sťažnosť

sťažovateľky pre nedostatok právomoci v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie

svojich základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

rozsudkom okresného súdu č. k. z 30. apríla 2012.

Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 88

z 23. mája 2013 a uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 12. decembra 2014.

Na prerokovanie tejto časti sťažnosti sťažovateľky je právomoc ústavného súdu daná, avšak

sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd sa najprv zaoberal uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 12. decembra 2014, vo vzťahu ku ktorému sťažovateľka namieta, že toto je nedostatočne

odôvodnené a že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci najvyšší súd dovolanie

sťažovateľky meritórne neprerokoval a jej dovolanie odmietol, hoci bola splnená podmienka

jeho prípustnosti v dôsledku odňatia možnosti sťažovateľke konať pred súdom.

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 12. decembra 2014 odôvodnil

odmietnutie dovolania takto:

„Pokiaľ dovolateľka namietala prejednanie veci bez vykonania výsluchu účastníkov

konania dovolací súd poukazuje na názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. uverejnenom v časopise Zo súdnej praxe pod

č. 26/2000, podľa ktorého výsluch účastníka konania je iba jedným z dôkazným

prostriedkov, pričom nevykonanie tohto dôkazu nie je postupom, ktorým by súd odňal

účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa , ak súd zváži, že jeho

nevykonanie nie je na ujmu riadneho zistenia skutkového stavu. Samotné nevykonanie

všetkých dôkazov navrhnutých účastníkmi konania nie je bez ďalšieho odňatím možnosti

konať pred súdom, pretože v zmysle veta druhá súd rozhodne, ktoré

z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazu výsluchom žalobkyne a konateľa

žalovanej 2/ súd prvého stupňa i odvolací súd riadne odôvodnili.

Dovolateľkou ďalej namietané nesprávne právne posúdenie veci, je síce dovolacím

dôvodom v zmysle , ktorý však možno uplatniť len vtedy, ak je

dovolanie prípustné. Samotné nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania

nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho priadku upravené ako

mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania,

nemožno napadnuté rozhodnutia podrobiť vecnému preskúmavaniu, a teda zaoberať

sa správnosťou jeho právnych záverov.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovanej 2/ podľa § 243b ods. 5

v spojení s odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je prípustné.“

Ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, toto postačuje pre záver, že

z tohto aspektu bolo plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným

rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované.

Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili

existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles c.

Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných

predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie

nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže

byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľov.

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného

práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo na

spravodlivý súdny proces podľa neznamená právo na to, aby bol

účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať,

že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva.

Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr.

, , ).

Ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil

odmietnutie dovolacieho konania vo veci sťažovateľky, za arbitrárny, svojvoľný a jeho

rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku, ktorý by popieral ich účel a zmysel, a nezistil teda príčinnú súvislosť

medzi namietaným porušením práv sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu

pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa.

Ústavný súd osobitne uvádza, že za arbitrárny nepovažuje ani názor najvyššieho súdu

vyslovený vo vzťahu k nevypočutiu účastníkov, pretože nevykonanie dôkazov v rozsahu

podľa predstavy účastníka nemôže byť postupom, ktorým by súd odňal účastníkovi možnosť

konať pred súdom.

Pretože ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali sťažovateľkinmu

záveru o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 12. decembra 2014, sťažnosť

sťažovateľky smerujúcu voči tomuto rozhodnutiu podľa

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ďalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku

krajského súdu č. k. 88 z 23. mája 2013. Sťažovateľka (aj) túto časť sťažnosti

odôvodnila tým, že k porušeniu a došlo nevyhovením jej

návrhu na výsluch žalobkyne a konateľa sťažovateľky.

Sťažovateľka porušenie základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a rozsudkom krajského súdu č. k. 88 z 23. mája

2013 odôvodnila tým, že všeobecné súdy nevyhoveli jej návrhu na výsluch žalobkyne

a konateľa sťažovateľky, ďalej tým, že k výsluchu žalovaného v 1. rade sa nemala možnosť

vyjadriť, keďže bol vykonaný na pojednávaní, v závere ktorého okresný súd aj rozhodol,

resp. tým mala podstatne nevýhodnejšie podmienky než žalobkyňa, ako aj tým, že krajský

súd nesprávne zistil skutkový stav veci a vec nesprávne právne posúdil. Sťažovateľka

poukázala i na dohodu o podpore a vzájomnej ochrane investícií medzi Slovenskou

republikou a Poľskou republikou uzatvorenú 18. augusta 1994 vo Varšave a potrebu jej

aplikácie pred zákonom podľa . Argumentovala aj tým, že rozhodnutie

krajského súdu je nedostatočne odôvodnené.

Krajský súd odôvodnil rozsudok č. k. 88 z 23. mája 2013 takto:

„Odvolací súd bez nariadenia pojednávania ( – v ostatných

prípadoch, t. j. neuvedených v § 214 ods. 1 možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia

pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 2 písm. c), ods. 3

O. s. p, [súd nie je viazaný obsahom odvolania v prípadoch, keď ide o také spoločné práva

alebo povinnosti, že rozhodnutie sa musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú

na jednej strane, a kde platia úkony jedného z nich aj pre ostatných (§ 91 ods. 2), hoci

odvolanie podal len niektorý z účastníkov] a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2

, lebo je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav, správne ju právne posúdil,

odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním

v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody napadnutého rozsudku sú správne.

Ani jeden zo žalovaným v 2. rade uvedených odvolacích dôvodov nie je daný.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesný postup alebo aj

rozhodnutie súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva

priznané mu

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca

domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník

konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré

nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Z cit. ust. vyplýva, že súd prvého stupňa je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré

skutočnosti (skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo

iným zák. predpísaným spôsobom – podľa jeho názoru – preukázané a ktoré nie, príp. tiež,

ktoré z nich sú pre rozhodnutie veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej

i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení) musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto

záveru dospel, teda z akých dôkazov – podľa jeho názoru – záver vyplýva, ako tieto dôkazy

podľa – hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy protichodné,

a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad

musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania,

zložitosti zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie

dôkazov a p. a uviesť ho tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach (skutkových

zisteniach) neboli pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.

Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je potrebné premietnuť do záverov

o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne vyjadruje skutkový

stav veci ( ) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením

veci po právnej stránke treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného

právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho

príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu

podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec

rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je preto rozsudok, v ktorom nie sú vysvetlené

prípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých sa to ktoré skutkové

zistenie robí.

Ústavný súd SR judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý

proces (konanie) podľa SR (uverejnenej pod č. 460/92 Zb., v znení

neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (úst. zák.

č. 23/91 Zb.) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(uverejneného oznámením č. 209/92 Zb. a č. 102/99 Z. z.) je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Pre účastníka konania,

v ktorom bolo vydané nepreskúmateľné rozhodnutie to znamená odňatie jeho možnosti

konať pred súdom, lebo mu neumožňuje – ak s rozhodnutím nie je spokojný – efektívne

využitie jeho procesného práva na napadnutie rozhodnutia súdu odvolaním (§ 201 prvá

veta ), t. j. aby mohol odvolanie odôvodniť z hľadiska , , lebo ak

rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody, resp. obsahuje iba nedostatočné dôvody, v takom

prípade účastník konania objektívne nemá ani možnosť posúdiť správnosť, resp. nesprávnosť

rozhodnutia (postupu súdu) a teda ani sa kvalifikovane rozhodnúť, ktorým odvolacím

dôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bol v odvolacom konaní úspešný.

Preto ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, lebo obsahuje iba nedostatočné

dôvody prichádza do úvahy len zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie a nie je potrebné skúmať existenciu aj prípadných ďalších uplatnených

odvolacích dôvodov.

Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z

a zásadám súdnej praxe, je preskúmateľný, a preto konanie nemá vadu uvedenú v § 221

ods. 1 písm. f)

Výhrada žalovaného v 2. rade, že súd sa vo veci nevysporiadal s otázkou vrátenia

plnení z neplatnej zmluvy podľa zásad o vydaní bezdôvodného obohatenia a k cit. judikatúre

NS SR, na ktorú poukazuje, je potrebné uviesť, že v prejednávanej veci ide o konanie

o určenie neplatnosti právneho úkonu, na základe určovacej žaloby podľa § 80 písm. c)

a cit. judikatúra je použiteľná len v prípade, ak by šlo – na základe zrušenej zmluvy

– o žalobu o vydanie veci, t. j. žalobu podľa , teda o splnenie

povinnosti, kedy povinnosť vydať vec synalagmaticky zodpovedá povinnosti vrátiť kúpnu

cenu a v prejednávanej veci o takýto prípad nejde, preto aplikácia § 457 a § 458 ods. 1

v prejednávanej veci neprichádza do úvahy.

V konaní nebola zistená žiadna vada uvedená v , v dôsledku

ktorej by bolo potrebné rozsudok zrušiť, lebo je riadne a presvedčivo odôvodnený

a žalovanému v 2. rade nebola ani odňatá možnosť konať pred súdom, pretože súd svojim

procesným postupom nevytvoril situáciu, že by nemohol uplatniť svoje konkrétne procesné

práva priznané mu v

Pokiaľ žalovaný v 2. rade vytýka súdu, že neúplné zistil skutkový stav veci, pretože

nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (nereagoval

na jeho podstatné námietky, nevykonal ním navrhované dôkazy) a tým, že nevykonal

navrhované dôkazy, odôvodnenie rozsudku považuje za nepresvedčivé, nepostačujúce

a rozsudok za nepreskúmateľný, je potrebné uviesť, že postup súdu, ktorým znemožnil

účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu priznáva sa musí

prejaviť už v priebehu konania a nielen pri rozhodovaní. Posúdenie návrhu účastníka

konania na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré dôkazy budú vykonané, je vecou

súdu ( ) a nie účastníka konania a aj súdna prax sa zjednotila v právnom

názore (R 37/1993), že prípadné nevykonanie určitého dôkazu, môže mať za následok

neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú vadu podľa

a, že ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhnuté dôkazy alebo vykonal iné

dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred

súdom, preto namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je procesnou

vadou konania podľa

Neúplnosť zistenia skutkového stavu [ ] je v sporovom

konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení

bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý

preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre

vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť

v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník,

ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý – hoci bol

navrhovaný – nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli

tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné

a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

Súdom vykonané dôkazy boli dostatočným podkladom na úplné zistenie skutkového

stavu, čo je nepochybne zrejmé z obsahu spisu.

K výhrade žalovaného v 2. rade, že súd nevyhovel jeho návrhom na doplnenie

dokazovania a nevyslúchol opätovne žalobkyňu a jeho konateľa, je potrebné uviesť, že

navrhnuté dokazovanie je nadbytočné, lebo nešlo o spornú skutočnosť, ktorú by bolo

potrebné v tomto konaní preukazovať, so zreteľom na skutočnosť, že k prevodu vlastníckeho

práva na tretiu osobu bol potrebný súhlas žalobkyne, a to so všetkými podstatnými

náležitosťami zmluvy na predaj predmetnej nehnuteľnosti, t. j. aj s jej kúpnou cenou, ktorá

je podstatnou náležitosťou zmluvy o prevode nehnuteľnosti, bez ktorej nie je zmluva

o prevode nehnuteľnosti (bez dohody o cene) platná. Ak žalobkyňa, čo je nesporné, s

kúpnou cenou nesúhlasila, stačí to bez ďalšieho pre záver, že nesúhlasila s podstatnou

náležitosťou zmluvy, t. zn. s prevodom nehnuteľnosti za daných zmluvných podmienok. Je

potrebné vziať zreteľ i na skutočnosť, že preukazovanie vedomosti o existencii zmluvy o

prevode nehnuteľnosti, nie je v prejednávanej veci pre právne posúdenie právne významné,

relevantné je zistenie súhlasu druhého manžela s takýmto právnym úkonom. Aj súdna prax

sa zjednotila na tom, že predaj spoločnej nehnuteľnej veci nie je bežnou vecou, ktorú môže

podľa § 143 ods. 1 O. z. vybavovať každý z manželov, že ak jeden z manželov uzavrie zmluvu

o predaji nehnuteľnosti bez súhlasu druhého manžela, je takýto právny úkon považovaný za

platný len do času, kým druhý manžel sa jeho neplatnosti dovolá (§ 40a O. z.) a dovolať sa

musí voči všetkým účastníkom právneho úkonu.

Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva

a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym

posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie),

pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý

mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho

na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu

normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

Súd použil správny právny predpis a správne ho i vyložil (z podradenia skutkového

stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov

konania) a na vecnej správností napadnutého rozsudku, nič nemenia ani skutočnosti

uvedené v odvolaní.

V prejednávanej veci nešlo o vybavovanie bežných záležitostí, týkajúcich sa

spoločných vecí manželov, ale o predaj spoločnej nehnuteľnej veci, ktorá nie je bežnou

vecou a žalovaný v 1. rade uzavrel zmluvu o predaji predmetných nehnuteľností bez súhlasu

druhého manžela – žalobkyne, čo je nepochybné z vykonaného dokazovania, a preto takýto

právny úkon je neplatný, lebo žalobkyňa sa jeho neplatnosti dovolala (§ 40a O. z.)

a dovolala sa ho voči všetkým účastníkom právneho úkonu, t. j. voči obom žalovaným.

V konaní nebolo preukázané, žeby bola takýto súhlas dala v akejkoľvek forme, t. zn.

písomne alebo ústne, resp. mlčky – konkludentne, a nebolo to preukázané ani z jej

správania, z ktorého by bolo možno usúdiť, že s takýmto právnym úkonom súhlasila, teda

aby bola táto záležitosť takto vybavená a tvrdenia žalovaného v 2. rade, ohľadom

konkludentného, resp. ústneho súhlasu s uzavretím zmluvy, týkajúcej sa nehnuteľností, ktoré

sú predmetom tohto konania, nie sú ničím podložené a nemajú oporu vo vykonanom

dokazovaní.

Žalovaný v 2. rade neuvádza ani žiadne skutočnosti a konkrétne argumenty,

spochybňujúce naliehavosť právneho záujmu na podanie určovacej žaloby žalobkyňou a iba

všeobecne argumentuje a vysvetľuje, aké podmienky majú existovať, aby súd mohol

rozsudkom o určovacej žalobe meritórne rozhodnúť a žalobe vyhovieť.

K správnym a výstižným dôvodom uvedeným v rozsudku je potrebné dodať, že ak

účastníci právneho úkonu, proti ktorým sa jeden z jeho účastníkov dovolá neplatnosti,

neuznajú jeho neplatnosť, ostáva iba jeden prostriedok súdnej ochrany, a to práve žalobou

o určenie neplatnosti právneho úkonu, a preto možno jednoznačne uzavrieť, že žalobkyňa

preukázala v konaní naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti zmluvy.

Rozhodnutím súdu o určení relatívnej neplatnosti zmluvy, aj keď z nej vznikli práva

a povinnosti, tie zanikajú od začiatku, akoby nikdy neboli vznikli a to znamená, že pri

relatívnej neplatnosti vyhlásením zmluvy za neplatnú, obnoví sa vlastnícke právo

pôvodného vlastníka – predávajúceho a jeho právo potom zapíše katastrálny úrad do

katastra nehnuteľností.

Napokon k výhradám žalovaného v 2. rade, ohľadom nesprávnosti protokolovania

výpovede žalovaného v 1. rade súdom, je potrebné uviesť, že počas pojednávania túto

skutočnosť nenamietal a nežiadal o opravu, resp. doplnenie zápisnice.

Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa

patrí i pre odvolacie konanie.“

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu

konštatuje, že krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne. Dal jasnú

a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené, reagoval na otázku skutkového

a právneho posúdenia veci okresným súdom, dostatočnosti odôvodnenia jeho rozhodnutia,

otázku vrátenia plnení z neplatnej zmluvy, nevypočutia žalobkyne a konateľa sťažovateľky,

ale aj na namietaný nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobkyne.

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu č. k. 88 z 23. mája 2013 spĺňa

všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces

vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný

( ), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľkou

tvrdeného porušenia základných práv podľa a , ku ktorému

malo dôjsť tým, že krajský súd potvrdil ako vecne správny rozsudok okresného súdu napriek

nevypočutiu žalobkyne a konateľa sťažovateľky, ako aj tým, že žalovaný v 1. rade bol

vypočutý na pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený aj rozsudok. Rovnako ako najvyšší súd

ani ústavný súd nepovažuje nevypočutie žalobkyne a konateľa sťažovateľky k otázkam

uvádzaných sťažovateľkou za taký postup, ktorý mohol byť považovaný za porušenie práva

na súdnu ochranu, a to z dôvodu, že takéto doplnenie dokazovania nebolo pre riadne

zistenie skutkového stavu potrebné, keďže z obsahu spisu bolo preukázané, že žalobkyňa

s uzatvorením zmluvy súhlas nedala. Pokiaľ bol žalovaný v 1. rade vypočutý

až na poslednom pojednávaní vo veci, na ktorom okresný súd rozhodol, ústavný súd

nepovažuje vykonanie dokazovania na poslednom pojednávaní pred vyhlásením

rozhodnutia za porušenie práva účastníka na súdnu ochranu. V takomto postupe nemožno

vidieť ani porušenie princípu rovnosti zbraní, pretože možnosť reagovať na tento dôkaz

po jeho vykonaní bola rovnako poskytnutá obom stranám.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom

skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, m. m. , ).

Ústavný súd nezistil ani takú aplikáciu ustanovení hmotného práva na vec sa

vzťahujúcich ( a ), ktorá by poprela ich účel

a zmysel, a to ani pokiaľ ide o posúdenie prevodu nehnuteľnosti ako veci, ktorá nie je bežná,

a ani pokiaľ ide o záver všeobecných súdov o tom, že nehnuteľnosť patrila

do bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného v 1. rade, a teda na jej prevod

sa vyžadoval súhlas oboch manželov. Iba samotná skutočnosť, že žalobkyňa nebola zapísaná

ako spoluvlastníčka nehnuteľnosti v katastri, na veci nič nemôže zmeniť. Pokiaľ ide o

vydanie vzájomného plnenia z neplatnej kúpnej zmluvy a jeho synalagmatickú povahu, tak

ako uviedol krajský súd, aj podľa názoru ústavného súdu tento postup prichádza do úvahy

iba v konaní, ktorého predmetom je plnenie.

Právne názory odvolacieho súdu vyjadrené v rozsudku č. k. 88

z 23. mája 2013 ani podľa názoru ústavného súdu nevybočujú z medzí pravidiel ústavne

konformnej aplikácie ustanovení o konkurze a reštrukturalizácii

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (citovaných

v rozhodnutí najvyššieho súdu) upravujúcich následky zverejnenia uznesenia o potvrdení

reštrukturalizačného plánu súdom.

Pokiaľ sťažovateľka v doplnení sťažnosti doručenej ústavnému súdu poukazuje

na dohodu o podpore a vzájomnej ochrane investícií medzi Slovenskou republikou

a Poľskou republikou uzatvorenú 18. augusta 1994 vo Varšave a potrebu jej aplikácie

pred zákonom podľa , sťažovateľka vo svojej sťažnosti neuviedla žiadne

dôvody, prečo mali byť v konaní pred všeobecným súdom použité (a ktoré) ustanovenia

tejto dohody namiesto príslušnej vnútroštátnej zákonnej úpravy (a ktorých jej ustanovení).

Sťažnosť, v ktorej sťažovateľ nepreukázal dôvody na použitie medzinárodnej zmluvy

v konaní pred všeobecným súdom, treba považovať za zjavne neopodstatnenú

(). Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preto konštatoval, že ani tento

argument sťažovateľky nemôže viesť k prijatiu jej sťažnosti na ďalšie konanie.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupom

a rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa

a neexistuje taká príčinná súvislosť, ktoré by signalizovala

reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti sťažnosť odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015