Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 571/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , adresa doručenia ,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod sp. zn. , , a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

5. februára 2014 doručená sťažnosť , , adresa

doručenia (ďalej len „sťažovateľ“), opravená v časti priznania úhrady

trov právneho zastúpenia podaním doručeným ústavnému súdu 24. apríla 2014, ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie

okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. , (ďalej aj „napadnuté

konanie krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že «Okresný súd Bratislava V. v Bratislave

dňa 15. 1. 2013 pod sp. zn. rozhodol tak, že môj návrh zamietol.

Krajský súd v Bratislave dňa 29. 10. 2013 pod sp. zn. rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdil a potvrdil aj uznesenie Okresného súdu Bratislava V. zo dňa

29. 4. 2013. Rozhodnutie súdu nadobudlo právoplatnosť dňom 3. 12. 2013.

Návrhom podaným na súd dňa 17. 7. 1996 som sa domáhal zaplatenia finančnej

čiastky od odporcov za tovar, ktorý bol mojim vlastníctvom a ktorý odporcovia bez môjho

súhlasu a bez súhlasu svedkyne preniesli z mojej predajne

do svojich prenajatých priestorov.

Odporca v prvom rade na pojednávaní konanom dňa 14. 3. 2011 vypovedal: „dali

sme súhlas na presun jeho tovaru (tovaru navrhovateľa) do nášho priestoru, zadné

schodisko. Tento presun sa realizoval v časovom úseku po 5. 6. 1994“.

Všetko, čo vlastnícky patrilo mne, zmizlo, tovar i časť dokladov. Okrem mňa nesmel

nikto disponovať s tovarom, ktorý bol mojim vlastníctvom.

Odporcovia bez právneho dôvodu si tovar ponechali, neprejavili ochotu

mi ho vrátiť, predávali ho, a tak sa bezdôvodne obohatili. Od roku 1996 doteraz mi

nezaplatili za tovar žiadnu finančnú čiastku.

Práve preto som sa domáhal na nezávislom a nestrannom súde svojho práva.

Súd porušil ustanovenie č. 46 SR, pretože od podania môjho návrhu na súd

nebol nestranný. Nastali prieťahy v konaní, čo konštatoval aj Ústavný súd SR (sp. zn.

, pozn.). Zaujatosť súdu spočívala v tom, že súdne konanie bolo vedené tak,

ako mne preukázať, že neviem dokázať vlastníctvo odcudzeného tovaru. Moje vlastníctvo

dokazuje:

výpoveď odporcu v prvom rade na pojednávaní konanom dňa 14. 3. 2011,

že keď presunuli tovar do svojich priestorov, nemali pochybnosti o mojom vlastníctve.

výpoveď svedkyne

2

doklady faktúr, potvrdenia o zaslaní tovaru, ktoré súd od svedkyne neprijal

špecifikácia tovaru vyplýva zo zápisu

inventúra (dňa 5. 6. 1994).».

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Okresný súd Bratislava V v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a Krajský súd v Bratislave pod sp. zn. ,

porušil základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR, porušil právo vlastniť majetok podľa SR.

2. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 20.000 €,

ktoré sú povinné vyplatiť Okresný súd Bratislava V v Bratislave a Krajský súd v Bratislave

spoločne a nerozdielne k jeho rukám do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.

Alternatívne navrhujeme vyplatenie finančného zadosťučinenia rozdeliť medzi uvedené

súdy.

3. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume...

3 170,97 Eur..., ktorú je povinný Okresný súd Bratislava V a Krajský súd v Bratislave

vyplatiť na účet − do jedného mesiaca

od právoplatnosti nálezu.“

Primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľ žiada „ako prostriedok mojej

psychickej ujmy spôsobenej dlhými rokmi mojej právnej neistoty a finančnej ujmy, ktorá mi

je naďalej pôsobená tým, že som zaviazaný zaplatiť trovy konania odporcu, hoci on konal

v rozpore s ústavnými právami. Súd nezohľadnil ani dôvody osobitého zreteľa, že moje

právo bolo opodstatnené, odporca ho nenamietol, len využil názor súdu, ktorý mi

neposkytol ochranu môjho vlastníckeho práva“, avšak porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v sťažnosti nenamieta.

II.

V záujme spresnenia a objektivizovania skutočností uvedených v sťažnosti

(sťažovateľ nie je v konaní o sťažnosti zastúpený advokátom) si ústavný súd vyžiadal

z krajského súdu spis okresného súdu sp. zn. (na ktorom sa podľa zistenia

ústavného súdu spis okresného súdu nachádzal; bol doručený krajskému súdu

9. februára 2015), ako aj zberný spis krajského súdu týkajúci sa konania vedeného

krajským súdom pod sp. zn. , v ktorom sa rozhoduje/rozhodovalo o odvolaní

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. z 18. septembra 2014,

ktorým okresný súd sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil, že okresný súd

rozsudkom č. k. z 15. januára 2013 návrh sťažovateľa zamietol a uložil

mu zaplatiť náhradu trov konania odporcovi v 1. rade v sume 2 817,03 € do troch dní

od právoplatnosti rozsudku (odporcovi v 2. rade náhradu trov okresný súd nepriznal).

Sťažovateľ sa proti obidvom výrokom rozsudku odvolal.

Okresný súd žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov uplatnenej

na pojednávaní 15. marca 2013 uznesením č. k. z 29. apríla 2013

nevyhovel a sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov mu nepriznal.

Krajský súd rozsudkom č. k. , z 29. októbra

2013 rozsudok okresného súdu č. k. z 15. januára 2013 a uznesenie

okresného súdu č. k. z 29. apríla 2013 potvrdil. Sťažovateľovi uložil

povinnosť zaplatiť odporcovi v 1. rade trovy odvolacieho konania pozostávajúce z náhrady

trov právneho zastúpenia v sume 353,94 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku

krajského súdu (odporcovi v 2. rade krajský súd náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal). Rozsudok okresného súdu č. k. z 15. januára 2013

a uznesenie okresného súdu č. k. z 29. apríla 2013 v spojení

4

s rozsudkom krajského súdu č. k. , z 29. októbra 2013

nadobudli právoplatnosť 3. decembra 2013.

V nadväznosti na nadobudnutie právoplatnosti uznesenia okresného súdu

č. k. z 29. apríla 2013 (3. decembra 2013) okresný súd uznesením

č. k. z 20. januára 2014 (právoplatným 10. mája 2014) uložil

sťažovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku okresného súdu

z 15. januára 2013 v sume 708 €. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 30. apríla 2014

podanie označené ako „odvolanie proti uzneseniu o oslobodení od súdnych poplatkov

vo veci 433“, ktoré okresný súd posúdil ako žiadosť o oslobodenie

od súdnych poplatkov a uznesením č. k. z 18. septembra 2014

rozhodol tak, že sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal. O odvolaní

proti tomuto uzneseniu rozhodol krajský súd uznesením č. k. 483

z 25. júna 2015 tak, že uznesenie č. k. z 18. septembra 2014 potvrdil.

Sťažovateľovi bolo doručené 20. júla 2015 a zároveň týmto dňom nadobudlo

aj právoplatnosť.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa

a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého

sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má svoj základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

6

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Z obsahu sťažnosti v spojení s navrhovaným petitom na rozhodnutie vyplýva,

že sťažovateľ nesúhlasí s rozhodnutiami (okresného súdu a krajského súdu) vo veci samej

vydanými v označených konaniach a s uzneseniami okresného súdu týkajúcimi

sa rozhodovania o jeho oslobodení od súdnych poplatkov, a preto namieta neposkytnutie

náležitej súdnej ochrany jeho vlastníctvu a nestrannosť konajúcich súdov.

1. K postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a rozhodnutiam vydaným v tomto konaní

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.

ÚS 115/07).

Proti napadnutému rozsudku a uzneseniam okresného súdu a postupu, ktorý

predchádzal ich vydaniu, podal sťažovateľ odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľa

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto odmietol túto časť

sťažnosti sťažovateľa pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa

.

2. K postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ,

a rozsudku z 29. októbra 2013 vydanému v tomto konaní

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí

všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

8

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ,

, ).

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti o. i. skúmal, či táto

nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu, alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Krajský súd rozsudok č. k. , z 29. októbra 2013,

ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. z 15. januára 2013

a uznesenie okresného súdu č. k. z 29. apríla 2013, odôvodnil takto:

„... Odvolací súd preskúmal rozsudok a napadnuté uznesenie podľa § 212 ods. 1

, prejednal odvolania žalobcu podľa bez nariadenia

pojednávania, keď termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli

súdu dňa 09. 10. 2013 a dospel k záveru, že tieto odvolania nie sú dôvodné.“

a) K rozhodnutiu vo veci samej uviedol:

«Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že po čiastočnom späťvzatí žaloby bol

predmetom sporu nárok žalobcu na zaplatenie sumy 355.594, Sk s príslušenstvom a to:

347.394, Sk za odcudzený tovar a ušlý zisk a 8.200, Sk za reklamu a časť zariadenia.

Písomným podaním doručeným súdu dňa 5. 4. 2011 žalobca špecifikoval svoj nárok

ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, keď uviedol, že žalovaní si ponechali

všetok tovar patriaci žalobcovi a tým sa bezdôvodne obohatili. Domáhal sa zaplatenia

žalovanej sumy titulom vydania bezdôvodného obohatenia, pričom výška peňažnej náhrady

musí zodpovedať ekonomickej hodnote bezdôvodného obohatenia v čase jeho získania.

Predmetným písomným podaním teda žalobca dostatočne jasne kvalifikoval svoj

nárok ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Napriek tomu súd prvého stupňa

posudzoval nárok žalobcu aj ako nárok na náhradu škody a aj ako nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia.

Aj keď súd dospel k správnemu záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno

preukázania rozhodných skutočností, bolo povinnosťou súdu prvého stupňa najskôr

sa vysporiadať s otázkou právnej kvalifikácie. Súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou

vykonanou účastníkom konania, pre právnu kvalifikáciu sú rozhodujúce skutkové tvrdenia.

Vlastník veci sa môže domáhať finančnej náhrady za vec, ak bola získaná protiprávnym

konaním z titulu náhrady škody. V prípade, že neprichádza do úvahy zodpovednosť

10

za škodu, je možné domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia podľa § 451

. V prejednávanej veci žalovaní nezískali veci, ktorých finančnú

náhradu žalobca požaduje protiprávnym konaním. Medzi účastníkmi konania však nedošlo

k platnému uzatvoreniu kúpnej zmluvy, ani k uzatvoreniu zmluvy o komisionálnom predaji,

premetom ktorých by bol tovar uvedený v inventúrnom súpise a ktorý zostal v dispozícii

žalovaných. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca v konaní

nepreukázal, že je vlastníkom vecí, ktorých zaplatenie požaduje, že všetky zostali v

dispozícii žalovaných a nepreukázal výšku bezdôvodného obohatenia.

Žalobca v odvolaní vytkol súdu prvého stupňa, že nezdôvodnil, prečo neuznáva ako

dôkaz inventúrny súpis z 5. 6. 1994 a faktúru za vystavený tovar. Keďže inventúrny súpis

nebol podpísaný žalovanými a nie je z neho zrejmé, že mal byť podkladom pre uzatvorenie

kúpnej zmluvy, resp. iného zmluvného vzťahu, nebolo možné tento dôkaz akceptovať. Taktiež

žalobca nepreukázal výšku bezdôvodného obohatenia, nie je zrejmé, Či malo ísť o hodnotu

vecí, resp. výťažok z predaja. Samotná faktúra nepreukazuje ani vlastníctvo k tovaru ani

jeho cenu, v súdnej judikatúre sa nepovažuje za dôkaz o dodaní tovaru a výške jeho ceny,

zo strany žalobcu išlo o výzvu na zaplatenie.

V zmysle bol žalobca v konaní povinný preukázať pravdivosť

svojich tvrdení. To znamená, že ho v spore zaťažovalo dôkazné bremeno, ktoré „neuniesol“

a preto nemohol byť v konaní úspešný.

Napadnuté rozhodnutie bolo správne aj v časti náhrady trov konania, ktoré súd

prvého stupňa priznal podľa zásady úspechu v konaní. Žalobca neuviedol žiadne také

skutočnosti, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania úspešnému

účastníkovi v spore.»

b) K nevyhoveniu žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov uviedol:

„Odvolací súd prejednal aj odvolanie žalobcu proti uzneseniu o nepriznaní

oslobodenia od súdnych poplatkov a dospel k záveru, že nie je dôvodné.

Odvolací súd sa stotožnil podľa s odôvodnením napadnutého

uznesenia. Na zdôraznenie správnosti uznesenia a k odvolacej námietke žalobcu uvádza,

že skutočnosť, že žalobca byt predal, nie je dôvodom na priznanie oslobodenia od súdnych

poplatkov. Naopak táto skutočnosť znamená, že žalobca nadobudol finančné prostriedky

a nijakým spôsobom nepreukázal, že všetky použil na splatenie dlhov. Žalobca teda

nepreukázal, že jeho majetkové pomery odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov

a keďže v konaní nebol úspešný, nie je splnená ani druhá podmienka na priznanie

oslobodenia od súdnych poplatkov. Podľa veta prvá, musia byť

na priznanie oslobodenia splnené kumulatívne obidve podmienky a to, že to odôvodňujú

majetkové pomery účastníka a nejde o bezúspešne bránenie práva.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1

v spojení s Žalovanému v 1. rade, ktorý bol v odvolacom konaní

úspešný, priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 353,94 Eur (1 právny úkon

vyjadrenie k odvolaniu pri sadzbe 287,14 Eur + 7,18 Eur paušál + DPH). Žalobca

je povinný zaplatiť žalovanému v 1. rade trovy odvolacieho konania v súlade s § 149 ods. 1

k rukám jeho právneho zástupcu. Žalovanému v 2. rade trovy odvolacieho konania

nevznikli.“

V nadväznosti na námietky sťažovateľa smerujúce proti napadnutému rozsudku

krajského súdu ústavný súd poukázal na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria

jeden celok (, , ). Tento právny názor zahŕňa

aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania ().

V súlade s uvedeným ústavný súd uvádza aj podstatu argumentov/záverov uvedených

v odôvodnení

a) rozsudku okresného súdu č. k. z 15. januára 2013, na základe

ktorých zamietol návrh sťažovateľa:

12

„Navrhovateľ si podľa uvedeného v súdnom konaní uplatnil peňažný nárok vo výške

11.803,56, Eur a to ako nárok na náhradu škody, neskôr v podaní zo dňa 5. 4. 2011 titulom

vydania bezdôvodného obohatenia...

Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú:

a) porušenie právnej povinnosti,

b) existencia škody,

c) príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou,

d) zavinenie...

Porušenie právnej povinnosti spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore

s objektívnym právom. K porušeniu právnej povinnosti môže dôjsť buď protiprávnym

konaním, alebo opomenutím toho, čo malo byť v súlade s právom vykonané. Uskutočnený

úkon je protiprávny vtedy, ak v súvislosti s ním došlo k porušeniu právnej povinnosti, ktorá

vyplýva zo všeobecne záväzných právnych predpisov a iných noriem, ktoré mal škodca

zachovávať, zo zmlúv alebo iných právnych úkonov.

Pod pojmom škody treba rozumieť ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére

poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným ekvivalentom.

Rozoznávame skutočnú škodu a ušlý zisk. Pod skutočnou škodou treba rozumieť

zmenšenie majetku poškodeného (prípadne náklady potrebné na to, aby sa dosiahol

predchádzajúci stav).

Pod ušlým ziskom treba rozumieť to, čo by poškodený mohol získať, nebyť vzniku

škody.

Príčinná súvislosť, ako jedna zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti

za škodu musí byť vzťah príčiny a následku. Existencia príčinnej súvislosti musí byť

v každom konkrétnom prípade preukázaná, nemožno ju len predpokladať.

Zavinenie má vzťah subjektívny, pretože znamená psychický vzťah škodcu

k protiprávnemu úkonu a ku škode. Pri zavinení z nedbanlivosti sa zavinenie predpokladá,

občiansko právna úprava vychádza z prezumpcie zavinenia, to neplatí pre zavinenie

úmyselné, ani pre hrubú nedbanlivosť. a umožňuje zbaviť sa

zodpovednosti − exkulpáciu, pričom škodca musí preukázať existenciu takých okolností,

z ktorých možno spoľahlivo vyvodiť, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého

úsilia, ktoré bolo možné od neho objektívne požadovať.

... V konaní navrhovateľ nepreukázal skutočnú škodu, ani ju explicitne nevyčíslil.

... Navrhovateľ nepreukázal, že by bol vlastníkom uvedeného tovaru, nepreukázal

jeho hodnotu v čase vzniku škody.

Podľa bezdôvodným obohatením je majetkový

prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu

alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný

z nepoctivých zdrojov...

Tak ako v prípade nároku uplatneného titulom náhrady škody ani v prípade nároku

titulom bezdôvodného obohatenia navrhovateľ nepreukázal vlastnícke práva k majetku a ani

výšku, o ktorú sa odporcovia údajne bezdôvodne obohatili.

Vzhľadom ku skutočnosti, že navrhovateľ neuniesol procesnú zodpovednosť účastníka

konania za preukázanie svojich tvrdení, súd vyhodnotil vec v jeho neprospech a návrh

zamietol.

Jediným dôkazným prostriedkom ktorým preukazoval navrhovateľ vlastníctvo

k tovaru bol inventúrny súpis zásob s dátumom 5. 6. 1994, ktorý nebol potvrdený

odporcami.

Navrhovateľ poukazoval na ručne písanú verziu inventúrneho súpisu zásob

s podpismi odporcov, avšak týmto dokladom nedisponoval žiaden z účastníkov konania.“

b) uznesenia okresného súdu č. k. z 29. apríla 2013, na základe

ktorých nevyhovel žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov:

„... Podľa na návrh môže súd priznať celkom

alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú

a ak nejde o svojvoľné alebo zrejmé bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva.

Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie od súdnych poplatkov na celé konanie

a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však

nevracajú.

14

Ako vyplýva z citovaného zákonného ustanovenia, aby účastníkovi mohlo byť

priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, musia byť súčasne splnené dve zákonné

podmienky. Prvou podmienkou sú majetkové pomery účastníka, ktoré musia odôvodňovať

priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Druhou podmienkou, ktorú súd pri

oslobodzovaní od súdneho poplatku berie do úvahy je, či u účastníka nejde o svojvoľné

alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie svojho práva.

Súd pri skúmaní majetkových pomerov navrhovateľa zistil, že oslobodenie

od súdnych poplatkov nie je dôvodné. Súdny poplatok za odvolanie predstavuje sumu

vo výške 708, Eur. Navrhovateľ má byt, ďalej pozemky v lukratívnej

asti Bratislavy −katastrálne územie Staré mesto, Heydukova 31. Súdu neuviedol, či

mu bolo priznaný invalidný dôchodok alebo nie. Z výpisu z účtu z 31. 08. 2012 vedenom vo

je zrejmé, že byt opäť prenajíma s nájomným vo výške 620, Eur, ďalej že na

tom účte boli uskutočnené vklady vo výške 2.995, Eur a výbery vo výške 2.963,02 Eur. Súd

prihliadal aj na skutočnosť, že navrhovateľ je značne zadĺžený svojej matke, avšak

vychádzajúc z pohybov na jeho účte, ktoré sú nadštandardné, ako aj z jeho majetkových

pomerov (byt, lukratívny pozemok) vyplýva, že navrhovateľ môže uhradiť súdny poplatok

za odvolanie.

Čo sa týka splnenia druhej podmienky na priznanie oslobodenia od súdnych

poplatkov súd vychádzal z rozsudku tunajšieho súdu zo dňa

15. 01. 2013, ktorým bol návrh zamietnutý a má za to, že táto podmienka nie je splnená.

Keďže nie je splnený ani jedna z dvoch kumulatívnych podmienok na priznanie

oslobodenia od súdnych poplatkov, súd za použitia citovaného ustanovenia zákona

rozhodol tak, že navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatok nepriznal.“

Ústavný súd zastáva názor, že argumentáciu krajského súdu možno považovať

za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by jeho

rozhodnutie malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené, t. j. také, ktoré by bolo založené

na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel

aplikovaných ustanovení . Na uvedenom závere nič nemení

okolnosť, že sťažovateľ je iného názoru. Jeho odlišný právny názor totiž nemôže sám osebe

bez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa označených článkov a dohovoru.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným

právom podľa v spojení s , ktorých porušenie sťažovateľ

namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný

súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanej nestrannosti konajúcich súdov v napadnutých konaniach

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu garantovaného v

je aj právo na nestranný súd. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta nestrannosť konajúcich

súdov, avšak v sťažnosti neuvádza žiadne právne relevantné argumenty na podporu podľa

svojho tvrdenia. Jediným argumentom je jeho nesúhlas s rozhodnutiami všeobecných súdov.

V sťažnosti tiež neuvádza, či využil právne prostriedky na ochranu tohto svojho

práva, ktoré má v systéme všeobecných súdov podľa

[napr. uplatnenie námietky zaujatosti podľa § 15a, využitie inštitútu dovolania podľa § 237

ods. 1 písm. g)]. Vychádzajúc zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu, nevyužitie týchto

prostriedkov právnej ochrany zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti

pre neprípustnosť. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti

podľa . Absencia právne relevantného odôvodnenia tejto

časti sťažnosti navyše zakladá dôvod na jej odmietnutie aj pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

16

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015