Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 571/2015
PDF · 484.25 KB
No categories available
II. ÚS 571/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , adresa doručenia ,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom
pod sp. zn. 20 Cb 240/2002 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Cob 186/2013, 2 Cob 187/2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
5. februára 2014 doručená sťažnosť , , adresa
doručenia (ďalej len „sťažovateľ“), opravená v časti priznania úhrady
trov právneho zastúpenia podaním doručeným ústavnému súdu 24. apríla 2014, ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cb 240/2002 (ďalej aj „napadnuté konanie
okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 186/2013, 2 Cob 187/2013 (ďalej aj „napadnuté
konanie krajského súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že «Okresný súd Bratislava V. v Bratislave
dňa 15. 1. 2013 pod sp. zn. 23 Cb 240/2013 rozhodol tak, že môj návrh zamietol.
Krajský súd v Bratislave dňa 29. 10. 2013 pod sp. zn. 2 Cob/186/2013 rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil a potvrdil aj uznesenie Okresného súdu Bratislava V. zo dňa
29. 4. 2013. Rozhodnutie súdu nadobudlo právoplatnosť dňom 3. 12. 2013.
Návrhom podaným na súd dňa 17. 7. 1996 som sa domáhal zaplatenia finančnej
čiastky od odporcov za tovar, ktorý bol mojim vlastníctvom a ktorý odporcovia bez môjho
súhlasu a bez súhlasu svedkyne preniesli z mojej predajne
do svojich prenajatých priestorov.
Odporca v prvom rade na pojednávaní konanom dňa 14. 3. 2011 vypovedal: „dali
sme súhlas na presun jeho tovaru (tovaru navrhovateľa) do nášho priestoru, zadné
schodisko. Tento presun sa realizoval v časovom úseku po 5. 6. 1994“.
Všetko, čo vlastnícky patrilo mne, zmizlo, tovar i časť dokladov. Okrem mňa nesmel
nikto disponovať s tovarom, ktorý bol mojim vlastníctvom.
Odporcovia bez právneho dôvodu si tovar ponechali, neprejavili ochotu
mi ho vrátiť, predávali ho, a tak sa bezdôvodne obohatili. Od roku 1996 doteraz mi
nezaplatili za tovar žiadnu finančnú čiastku.
Práve preto som sa domáhal na nezávislom a nestrannom súde svojho práva.
Súd porušil ustanovenie č. 46 Ústavy SR, pretože od podania môjho návrhu na súd
nebol nestranný. Nastali prieťahy v konaní, čo konštatoval aj Ústavný súd SR (sp. zn.
II. ÚS 187/2011, pozn.). Zaujatosť súdu spočívala v tom, že súdne konanie bolo vedené tak,
ako mne preukázať, že neviem dokázať vlastníctvo odcudzeného tovaru. Moje vlastníctvo
dokazuje:
výpoveď odporcu v prvom rade na pojednávaní konanom dňa 14. 3. 2011,
že keď presunuli tovar do svojich priestorov, nemali pochybnosti o mojom vlastníctve.
výpoveď svedkyne
2
doklady faktúr, potvrdenia o zaslaní tovaru, ktoré súd od svedkyne neprijal
špecifikácia tovaru vyplýva zo zápisu
inventúra (dňa 5. 6. 1994).».
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Okresný súd Bratislava V v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
23 Cb 240/2002 a Krajský súd v Bratislave pod sp. zn. 2 Cob/186/2013, 2 Cob/187/2013
porušil základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR, porušil právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.
2. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 20.000 €,
ktoré sú povinné vyplatiť Okresný súd Bratislava V v Bratislave a Krajský súd v Bratislave
spoločne a nerozdielne k jeho rukám do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.
Alternatívne navrhujeme vyplatenie finančného zadosťučinenia rozdeliť medzi uvedené
súdy.
3. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume...
3 170,97 Eur..., ktorú je povinný Okresný súd Bratislava V a Krajský súd v Bratislave
vyplatiť na účet − do jedného mesiaca
od právoplatnosti nálezu.“
Primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľ žiada „ako prostriedok mojej
psychickej ujmy spôsobenej dlhými rokmi mojej právnej neistoty a finančnej ujmy, ktorá mi
je naďalej pôsobená tým, že som zaviazaný zaplatiť trovy konania odporcu, hoci on konal
v rozpore s ústavnými právami. Súd nezohľadnil ani dôvody osobitého zreteľa, že moje
právo bolo opodstatnené, odporca ho nenamietol, len využil názor súdu, ktorý mi
neposkytol ochranu môjho vlastníckeho práva“, avšak porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v sťažnosti nenamieta.
II.
V záujme spresnenia a objektivizovania skutočností uvedených v sťažnosti
(sťažovateľ nie je v konaní o sťažnosti zastúpený advokátom) si ústavný súd vyžiadal
z krajského súdu spis okresného súdu sp. zn. 20 Cb 240/2002 (na ktorom sa podľa zistenia
ústavného súdu spis okresného súdu nachádzal; bol doručený krajskému súdu
9. februára 2015), ako aj zberný spis krajského súdu týkajúci sa konania vedeného
krajským súdom pod sp. zn. 4 Cob 31/2015, v ktorom sa rozhoduje/rozhodovalo o odvolaní
sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 20 Cb 240/2002 477 z 18. septembra 2014,
ktorým okresný súd sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov.
Zo spisu okresného súdu sp. zn. 20 Cb 240/2002 ústavný súd zistil, že okresný súd
rozsudkom č. k. 23 Cb 240/2002 387 z 15. januára 2013 návrh sťažovateľa zamietol a uložil
mu zaplatiť náhradu trov konania odporcovi v 1. rade v sume 2 817,03 € do troch dní
od právoplatnosti rozsudku (odporcovi v 2. rade náhradu trov okresný súd nepriznal).
Sťažovateľ sa proti obidvom výrokom rozsudku odvolal.
Okresný súd žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov uplatnenej
na pojednávaní 15. marca 2013 uznesením č. k. 20 Cb 240/2002 403 z 29. apríla 2013
nevyhovel a sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov mu nepriznal.
Krajský súd rozsudkom č. k. 2 Cob 186/2013 429, 2 Cob 187/2013 z 29. októbra
2013 rozsudok okresného súdu č. k. 23 Cb 240/2002 387 z 15. januára 2013 a uznesenie
okresného súdu č. k. 20 Cb 240/2002 403 z 29. apríla 2013 potvrdil. Sťažovateľovi uložil
povinnosť zaplatiť odporcovi v 1. rade trovy odvolacieho konania pozostávajúce z náhrady
trov právneho zastúpenia v sume 353,94 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku
krajského súdu (odporcovi v 2. rade krajský súd náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal). Rozsudok okresného súdu č. k. 23 Cb 240/2002 387 z 15. januára 2013
a uznesenie okresného súdu č. k. 20 Cb 240/2002 403 z 29. apríla 2013 v spojení
4
s rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 186/2013 429, 2 Cob 187/2013 z 29. októbra 2013
nadobudli právoplatnosť 3. decembra 2013.
V nadväznosti na nadobudnutie právoplatnosti uznesenia okresného súdu
č. k. 20 Cb 240/2002 403 z 29. apríla 2013 (3. decembra 2013) okresný súd uznesením
č. k. 20 Cb 240/2002 433 z 20. januára 2014 (právoplatným 10. mája 2014) uložil
sťažovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku okresného súdu
z 15. januára 2013 v sume 708 €. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 30. apríla 2014
podanie označené ako „odvolanie proti uzneseniu o oslobodení od súdnych poplatkov
vo veci 20 Cb 240/2002 433“, ktoré okresný súd posúdil ako žiadosť o oslobodenie
od súdnych poplatkov a uznesením č. k. 20 Cb 240/2002 477 z 18. septembra 2014
rozhodol tak, že sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal. O odvolaní
proti tomuto uzneseniu rozhodol krajský súd uznesením č. k. 4 Cob 31/2015 483
z 25. júna 2015 tak, že uznesenie č. k. 20 Cb 240/2002 477 z 18. septembra 2014 potvrdil.
Sťažovateľovi bolo doručené 20. júla 2015 a zároveň týmto dňom nadobudlo
aj právoplatnosť.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa
a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého
sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má svoj základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
6
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Z obsahu sťažnosti v spojení s navrhovaným petitom na rozhodnutie vyplýva,
že sťažovateľ nesúhlasí s rozhodnutiami (okresného súdu a krajského súdu) vo veci samej
vydanými v označených konaniach a s uzneseniami okresného súdu týkajúcimi
sa rozhodovania o jeho oslobodení od súdnych poplatkov, a preto namieta neposkytnutie
náležitej súdnej ochrany jeho vlastníctvu a nestrannosť konajúcich súdov.
1. K postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cb 240/2002
a rozhodnutiam vydaným v tomto konaní
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.
ÚS 115/07).
Proti napadnutému rozsudku a uzneseniam okresného súdu a postupu, ktorý
predchádzal ich vydaniu, podal sťažovateľ odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľa
v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto odmietol túto časť
sťažnosti sťažovateľa pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 186/2013,
2 Cob 187/2013 a rozsudku z 29. októbra 2013 vydanému v tomto konaní
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí
všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
8
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti o. i. skúmal, či táto
nie je zjavne neopodstatnená.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu, alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Krajský súd rozsudok č. k. 2 Cob 186/2013 429, 2 Cob 187/2013 z 29. októbra 2013,
ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 23 Cb 240/2002 387 z 15. januára 2013
a uznesenie okresného súdu č. k. 20 Cb 240/2002 403 z 29. apríla 2013, odôvodnil takto:
„... Odvolací súd preskúmal rozsudok a napadnuté uznesenie podľa § 212 ods. 1
O. s. p., prejednal odvolania žalobcu podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia
pojednávania, keď termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli
súdu dňa 09. 10. 2013 a dospel k záveru, že tieto odvolania nie sú dôvodné.“
a) K rozhodnutiu vo veci samej uviedol:
«Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že po čiastočnom späťvzatí žaloby bol
predmetom sporu nárok žalobcu na zaplatenie sumy 355.594, Sk s príslušenstvom a to:
347.394, Sk za odcudzený tovar a ušlý zisk a 8.200, Sk za reklamu a časť zariadenia.
Písomným podaním doručeným súdu dňa 5. 4. 2011 žalobca špecifikoval svoj nárok
ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, keď uviedol, že žalovaní si ponechali
všetok tovar patriaci žalobcovi a tým sa bezdôvodne obohatili. Domáhal sa zaplatenia
žalovanej sumy titulom vydania bezdôvodného obohatenia, pričom výška peňažnej náhrady
musí zodpovedať ekonomickej hodnote bezdôvodného obohatenia v čase jeho získania.
Predmetným písomným podaním teda žalobca dostatočne jasne kvalifikoval svoj
nárok ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Napriek tomu súd prvého stupňa
posudzoval nárok žalobcu aj ako nárok na náhradu škody a aj ako nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia.
Aj keď súd dospel k správnemu záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno
preukázania rozhodných skutočností, bolo povinnosťou súdu prvého stupňa najskôr
sa vysporiadať s otázkou právnej kvalifikácie. Súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou
vykonanou účastníkom konania, pre právnu kvalifikáciu sú rozhodujúce skutkové tvrdenia.
Vlastník veci sa môže domáhať finančnej náhrady za vec, ak bola získaná protiprávnym
konaním z titulu náhrady škody. V prípade, že neprichádza do úvahy zodpovednosť
10
za škodu, je možné domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia podľa § 451
Občianskeho zákonníka. V prejednávanej veci žalovaní nezískali veci, ktorých finančnú
náhradu žalobca požaduje protiprávnym konaním. Medzi účastníkmi konania však nedošlo
k platnému uzatvoreniu kúpnej zmluvy, ani k uzatvoreniu zmluvy o komisionálnom predaji,
premetom ktorých by bol tovar uvedený v inventúrnom súpise a ktorý zostal v dispozícii
žalovaných. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca v konaní
nepreukázal, že je vlastníkom vecí, ktorých zaplatenie požaduje, že všetky zostali v
dispozícii žalovaných a nepreukázal výšku bezdôvodného obohatenia.
Žalobca v odvolaní vytkol súdu prvého stupňa, že nezdôvodnil, prečo neuznáva ako
dôkaz inventúrny súpis z 5. 6. 1994 a faktúru za vystavený tovar. Keďže inventúrny súpis
nebol podpísaný žalovanými a nie je z neho zrejmé, že mal byť podkladom pre uzatvorenie
kúpnej zmluvy, resp. iného zmluvného vzťahu, nebolo možné tento dôkaz akceptovať. Taktiež
žalobca nepreukázal výšku bezdôvodného obohatenia, nie je zrejmé, Či malo ísť o hodnotu
vecí, resp. výťažok z predaja. Samotná faktúra nepreukazuje ani vlastníctvo k tovaru ani
jeho cenu, v súdnej judikatúre sa nepovažuje za dôkaz o dodaní tovaru a výške jeho ceny,
zo strany žalobcu išlo o výzvu na zaplatenie.
V zmysle § 120 ods. 1 O. s. p. bol žalobca v konaní povinný preukázať pravdivosť
svojich tvrdení. To znamená, že ho v spore zaťažovalo dôkazné bremeno, ktoré „neuniesol“
a preto nemohol byť v konaní úspešný.
Napadnuté rozhodnutie bolo správne aj v časti náhrady trov konania, ktoré súd
prvého stupňa priznal podľa zásady úspechu v konaní. Žalobca neuviedol žiadne také
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania úspešnému
účastníkovi v spore.»
b) K nevyhoveniu žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov uviedol:
„Odvolací súd prejednal aj odvolanie žalobcu proti uzneseniu o nepriznaní
oslobodenia od súdnych poplatkov a dospel k záveru, že nie je dôvodné.
Odvolací súd sa stotožnil podľa § 219 ods. 2 O. s. p. s odôvodnením napadnutého
uznesenia. Na zdôraznenie správnosti uznesenia a k odvolacej námietke žalobcu uvádza,
že skutočnosť, že žalobca byt predal, nie je dôvodom na priznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov. Naopak táto skutočnosť znamená, že žalobca nadobudol finančné prostriedky
a nijakým spôsobom nepreukázal, že všetky použil na splatenie dlhov. Žalobca teda
nepreukázal, že jeho majetkové pomery odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov
a keďže v konaní nebol úspešný, nie je splnená ani druhá podmienka na priznanie
oslobodenia od súdnych poplatkov. Podľa § 138 ods. 1 O. s. p. veta prvá, musia byť
na priznanie oslobodenia splnené kumulatívne obidve podmienky a to, že to odôvodňujú
majetkové pomery účastníka a nejde o bezúspešne bránenie práva.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1
O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Žalovanému v 1. rade, ktorý bol v odvolacom konaní
úspešný, priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 353,94 Eur (1 právny úkon
vyjadrenie k odvolaniu pri sadzbe 287,14 Eur + 7,18 Eur paušál + DPH). Žalobca
je povinný zaplatiť žalovanému v 1. rade trovy odvolacieho konania v súlade s § 149 ods. 1
O. s. p. k rukám jeho právneho zástupcu. Žalovanému v 2. rade trovy odvolacieho konania
nevznikli.“
V nadväznosti na námietky sťažovateľa smerujúce proti napadnutému rozsudku
krajského súdu ústavný súd poukázal na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria
jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa
aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného
súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
V súlade s uvedeným ústavný súd uvádza aj podstatu argumentov/záverov uvedených
v odôvodnení
a) rozsudku okresného súdu č. k. 23 Cb 240/2002 387 z 15. januára 2013, na základe
ktorých zamietol návrh sťažovateľa:
12
„Navrhovateľ si podľa uvedeného v súdnom konaní uplatnil peňažný nárok vo výške
11.803,56, Eur a to ako nárok na náhradu škody, neskôr v podaní zo dňa 5. 4. 2011 titulom
vydania bezdôvodného obohatenia...
Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú:
a) porušenie právnej povinnosti,
b) existencia škody,
c) príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou,
d) zavinenie...
Porušenie právnej povinnosti spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore
s objektívnym právom. K porušeniu právnej povinnosti môže dôjsť buď protiprávnym
konaním, alebo opomenutím toho, čo malo byť v súlade s právom vykonané. Uskutočnený
úkon je protiprávny vtedy, ak v súvislosti s ním došlo k porušeniu právnej povinnosti, ktorá
vyplýva zo všeobecne záväzných právnych predpisov a iných noriem, ktoré mal škodca
zachovávať, zo zmlúv alebo iných právnych úkonov.
Pod pojmom škody treba rozumieť ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným ekvivalentom.
Rozoznávame skutočnú škodu a ušlý zisk. Pod skutočnou škodou treba rozumieť
zmenšenie majetku poškodeného (prípadne náklady potrebné na to, aby sa dosiahol
predchádzajúci stav).
Pod ušlým ziskom treba rozumieť to, čo by poškodený mohol získať, nebyť vzniku
škody.
Príčinná súvislosť, ako jedna zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti
za škodu musí byť vzťah príčiny a následku. Existencia príčinnej súvislosti musí byť
v každom konkrétnom prípade preukázaná, nemožno ju len predpokladať.
Zavinenie má vzťah subjektívny, pretože znamená psychický vzťah škodcu
k protiprávnemu úkonu a ku škode. Pri zavinení z nedbanlivosti sa zavinenie predpokladá,
občiansko právna úprava vychádza z prezumpcie zavinenia, to neplatí pre zavinenie
úmyselné, ani pre hrubú nedbanlivosť. Občiansky zákonníka umožňuje zbaviť sa
zodpovednosti − exkulpáciu, pričom škodca musí preukázať existenciu takých okolností,
z ktorých možno spoľahlivo vyvodiť, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého
úsilia, ktoré bolo možné od neho objektívne požadovať.
... V konaní navrhovateľ nepreukázal skutočnú škodu, ani ju explicitne nevyčíslil.
... Navrhovateľ nepreukázal, že by bol vlastníkom uvedeného tovaru, nepreukázal
jeho hodnotu v čase vzniku škody.
Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový
prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu
alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný
z nepoctivých zdrojov...
Tak ako v prípade nároku uplatneného titulom náhrady škody ani v prípade nároku
titulom bezdôvodného obohatenia navrhovateľ nepreukázal vlastnícke práva k majetku a ani
výšku, o ktorú sa odporcovia údajne bezdôvodne obohatili.
Vzhľadom ku skutočnosti, že navrhovateľ neuniesol procesnú zodpovednosť účastníka
konania za preukázanie svojich tvrdení, súd vyhodnotil vec v jeho neprospech a návrh
zamietol.
Jediným dôkazným prostriedkom ktorým preukazoval navrhovateľ vlastníctvo
k tovaru bol inventúrny súpis zásob s dátumom 5. 6. 1994, ktorý nebol potvrdený
odporcami.
Navrhovateľ poukazoval na ručne písanú verziu inventúrneho súpisu zásob
s podpismi odporcov, avšak týmto dokladom nedisponoval žiaden z účastníkov konania.“
b) uznesenia okresného súdu č. k. 20 Cb 240/2002 403 z 29. apríla 2013, na základe
ktorých nevyhovel žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov:
„... Podľa § 138 ods. 1 zák. č. 99/1963 O. s. p. na návrh môže súd priznať celkom
alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú
a ak nejde o svojvoľné alebo zrejmé bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva.
Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie od súdnych poplatkov na celé konanie
a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však
nevracajú.
14
Ako vyplýva z citovaného zákonného ustanovenia, aby účastníkovi mohlo byť
priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, musia byť súčasne splnené dve zákonné
podmienky. Prvou podmienkou sú majetkové pomery účastníka, ktoré musia odôvodňovať
priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Druhou podmienkou, ktorú súd pri
oslobodzovaní od súdneho poplatku berie do úvahy je, či u účastníka nejde o svojvoľné
alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie svojho práva.
Súd pri skúmaní majetkových pomerov navrhovateľa zistil, že oslobodenie
od súdnych poplatkov nie je dôvodné. Súdny poplatok za odvolanie predstavuje sumu
vo výške 708, Eur. Navrhovateľ má byt, ďalej pozemky v lukratívnej
asti Bratislavy −katastrálne územie Staré mesto, Heydukova 31. Súdu neuviedol, či
mu bolo priznaný invalidný dôchodok alebo nie. Z výpisu z účtu z 31. 08. 2012 vedenom vo
je zrejmé, že byt opäť prenajíma s nájomným vo výške 620, Eur, ďalej že na
tom účte boli uskutočnené vklady vo výške 2.995, Eur a výbery vo výške 2.963,02 Eur. Súd
prihliadal aj na skutočnosť, že navrhovateľ je značne zadĺžený svojej matke, avšak
vychádzajúc z pohybov na jeho účte, ktoré sú nadštandardné, ako aj z jeho majetkových
pomerov (byt, lukratívny pozemok) vyplýva, že navrhovateľ môže uhradiť súdny poplatok
za odvolanie.
Čo sa týka splnenia druhej podmienky na priznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov súd vychádzal z rozsudku tunajšieho súdu 20 Cb/240/2002 387 zo dňa
15. 01. 2013, ktorým bol návrh zamietnutý a má za to, že táto podmienka nie je splnená.
Keďže nie je splnený ani jedna z dvoch kumulatívnych podmienok na priznanie
oslobodenia od súdnych poplatkov, súd za použitia citovaného ustanovenia zákona
rozhodol tak, že navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatok nepriznal.“
Ústavný súd zastáva názor, že argumentáciu krajského súdu možno považovať
za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by jeho
rozhodnutie malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené, t. j. také, ktoré by bolo založené
na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel
aplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Na uvedenom závere nič nemení
okolnosť, že sťažovateľ je iného názoru. Jeho odlišný právny názor totiž nemôže sám osebe
bez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru.
Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným
právom podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy, ktorých porušenie sťažovateľ
namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný
súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3. K namietanej nestrannosti konajúcich súdov v napadnutých konaniach
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo na nestranný súd. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta nestrannosť konajúcich
súdov, avšak v sťažnosti neuvádza žiadne právne relevantné argumenty na podporu podľa
svojho tvrdenia. Jediným argumentom je jeho nesúhlas s rozhodnutiami všeobecných súdov.
V sťažnosti tiež neuvádza, či využil právne prostriedky na ochranu tohto svojho
práva, ktoré má v systéme všeobecných súdov podľa Občianskeho súdneho poriadku
[napr. uplatnenie námietky zaujatosti podľa § 15a, využitie inštitútu dovolania podľa § 237
ods. 1 písm. g)]. Vychádzajúc zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu, nevyužitie týchto
prostriedkov právnej ochrany zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti
pre neprípustnosť. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Absencia právne relevantného odôvodnenia tejto
časti sťažnosti navyše zakladá dôvod na jej odmietnutie aj pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.
16
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2015