Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 387/2015
PDF · 404.47 KB
No categories available
I. ÚS 387/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra
2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
advokátom JUDr. Ladislavom Ščurym, Mierová 1725, Čadca, vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky, práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a slobôd, ako aj
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 13/2011, postupom Krajského
súdu v Žiline v konaniach vedených pod sp. zn. 7 Co 298/2011 a pod sp. zn. 7 Co 299/2011
a jeho uzneseniami zo 17. januára 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 225/2013, 1 Cdo 226/2013 a jeho uznesením z 30.
marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), vo
veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Všeobecnej
deklarácie ľudských práv a slobôd (ďalej len „deklarácia“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
6 C 13/2011, postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaniach
vedených pod sp. zn. 7 Co 298/2011 a pod sp. zn. 7 Co 299/2011 a jeho uzneseniami
zo 17. januára 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 225/2013, 1 Cdo 226/2013 a jeho uznesením
z 30. marca 2015.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.
6 C 13/2011 podala sťažovateľka ako navrhovateľka v 3. rade spolu s navrhovateľmi v 1., 2.
a vo 4. rade (spolu ďalej len „sťažovateľka a spol.“) okresnému súdu návrh na vydanie
predbežného opatrenia, ktorým sa domáhali uloženia zákazu odporcovi ťažiť drevnú hmotu z
lesného porastu. Okresný súd uznesením č. k. 6 C 13/2011 96 z 1. júna 2011 vydal
sťažovateľkou a ostatnými navrhovateľmi navrhované predbežné opatrenie. Krajský súd
na odvolanie odporcu svojím uznesením sp. zn. 7 Co 298/2011 zo 17. januára 2012 zmenil
uznesenie okresného súdu z 1. júna 2011 tak, že návrh na vydanie predbežného opatrenia
zamietol.
Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 6 C 13/2011 odporca navrhol prerušenie konania. Okresný súd uznesením
č. k. 6 C 13/2011 112 z 19. júla 2011 návrhu odporcu vyhovel a konanie vedené
pod sp. zn. 6 C 13/2011 prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného okresným
súdom pod sp. zn. 14 C 143/2010. Na odvolanie sťažovateľky a spol. krajský súd svojím
uznesením sp. zn. 7 Co 299/2011 zo 17. januára 2012 potvrdil uznesenie okresného súdu
z 19. júla 2011.
Sťažovateľka a spol. proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 7 Co 298/2011
zo 17. januára 2012, ktorým krajský súd zmenil uznesenie okresného súdu
č. k. 6 C 13/2011 96 o predbežnom opatrení tak, že návrh na vydanie predbežného opatrenia
zamietol, ako aj proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 7 Co 299/2011 zo 17. januára 2012,
ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 6 C 13/2011 z 19. júla 2011
o prerušení konania, podali dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn.
1 Cdo 225/2013, 1 Cdo 226/2013 z 30. marca 2015 tak, že dovolanie odmietol.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
„Procesný postup odvolacieho súdu ako i ním vydané rozhodnutia napádam v tom
smere, že KS v Žiline naše odvolania nedostatočným spôsobom preskúmal a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu, čoho
dôsledkom je, že NS SR potvrdil druhostupňové rozhodnutia KS v Žiline, bez toho, aby sa
riadne zaoberal a v písomnej forme i vysporiadal s našimi dovolacími dôvodmi. Týmto
konaním Najvyššieho súdu SR došlo k porušeniu môjho ústavného práva deklarovaného
v článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ust. § 2 OSP, ale v neposlednom rade
i ostatných účastníkov tohto konania. ...
Po podaní odvolania proti predbežnému opatreniu zo strany odporcu si odvolací súd
nevyžiadal názor druhej strany (napriek tomu, že to v tomto prípade bolo žiaduce a nijakým
spôsobom by to neohrozilo nariadenie/nenariadenie predbežného opatrenia), odňal nám
týmto možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). ...
V danom prípade neobstojí tvrdenie odvolacieho súdu, že predbežné opatrenie nie je
možné vydať ako dočasnú ochranu práv vzhľadom na nami uvádzané dôvody a z tohto
dôvodu odvolací súd musí vykonávať dokazovanie spôsobom ako pri rozhodnutí vo veci
samej lebo vlastnou nečinnosťou si súd vytvoril priestor, že pred rozhodnutím o predbežnom
opatrení nedisponoval relevantnými vyjadreniami oboch strán sporu.
Z príslušných právnych predpisov, ako aj rozhodovacej činnosti súdov je zrejmé..., že
za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie možno považovať aj nedostatok riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia...
V uznesení Krajského súdu v Žiline č. 7Co/298/2011 zo dňa 17.1.2012, ktorým bolo
nariadené predbežné opatrenie zrušené, súd pochybil v nasledovnom:
krajský súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, a to najmä tým, že
bez ďalšieho sa v plnom rozsahu vo svojom odôvodnení stotožnil s tvrdeniami odporcu
bez toho, aby sa náležite vysporiadal s predloženými tvrdeniami v našom návrhu
a neodôvodnil na základe čoho a akým spôsobom dospel súd k záveru, že nie je namieste
ponechať v danej veci vydané predbežné opatrenie.
krajský súd sa nevysporiadal s dôkazmi a argumentmi uvedenými v našom odvolaní
proti prerušeniu konania
krajský súd sa ďalej nevysporiadal s dôkazmi nami uvedenými v návrhu na vydanie
predbežného opatrenia, ktoré mali zásadný význam pre riadne posúdenie danej situácie
bez zohľadnenia týchto skutočností krajský súd nemohol riadne a náležité posúdiť
predmetnú vec.
či boli dostatočne osvedčené okolnosti opodstatňujúce nariadenie predmetného
predbežného opatrenia, osobitne či boli splnené zákonné predpoklady t. j. či skutočne bolo
po začatí konania potrebné dočasne upraviť pomery účastníkov, nemožno z odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu zistiť. Z tohto dôvodu považujeme predmetné rozhodnutie
za nepreskúmateľné.
Týmto konaním súdu nám bolo znemožnené ako účastníkom konania riadne
a náležité reagovať na rozhodnutie súdu, a to z dôvodu absencie jasného a výstižného
vysvetlenia, ktoré skutočnosti považuje súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil prečo nevykonal ďalšie dôkaz
aj keď v odvolacom konaní.
Navyše Krajský súd v Žiline vydal uznesenie o zmene predbežného opatrenia
po zákonnej lehote jedného mesiaca, a to až po uplynutí takmer 8 mesiacov. Nám ako
účastníkom bolo doručené predmetné predbežné opatrenie dňa 27.2.2012.
S ohľadom na účel predbežného opatrenia, ako aj v závislosti od druhu predbežného
opatrenia a od druhu povinnosti, uloženie ktorej sa návrhom požaduje, zákon stanovuje
rôzne lehoty na rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.
V prejednávanej veci mal odvolací súd zákonnú lehotu na rozhodnutie o predbežnom
opatrení, t. j. 30 dní po doručení spisu odvolaciemu súdu.
Ako navrhovatelia v rade 1/ až 3/ sme osvedčili nebezpečenstvo bezprostredne
hroziacej ujmy nášho nároku, nakoľko ďalším ťažením dreva by mohlo dôjsť k nezvratnému
poškodeniu lesných pozemkov k ich úplnému vyťaženiu.
Ako navrhovatelia sme dostatočným spôsobom opísali rozhodujúce skutočnosti
odôvodňujúce nariadenie predbežného opatrenia, dostatočne odôvodnili dôvodnosť nároku,
ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana. Ďalej sme riadnym spôsobom odôvodnili
nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy. Na to, aby bola splnená táto zákonná
podmienka na nariadenie predbežného opatrenia je potrebné preukázať, že existuje reálna
a konkrétna obava, že je tu nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy a to v nezákonnej
ťažbe ďalšej drevnej hmoty. Krajský súd teda nesprávne právne posúdil vec nášho
predbežného opatrenia!
Čo sa týka uznesenia o prerušení konania, napadnuté rozhodnutie je nesprávne
a nezákonné, pretože s otázkou, či je alebo nie je nejaká zmluva, ktorou nadobudol
navrhovateľ v rade 4/ určitý spoluvlastnícky podiel, sa môže súd vysporiadať ako
s predbežnou otázkou v tomto konaní. Navyše sa nás navrhovateľov v rade 1/ až 3/ konanie
o relatívnu neplatnosť netýka.
Ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) OSP upravuje tzv. fakultatívne prerušenie
konania, to znamená také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné.
Súd je povinný najskôr urobiť iné vhodné opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami a
až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber, resp. voľbu súdu, ktoré z jednotlivých
opatrení (napr. spojenie veci, prerušenie konania, riešenie tzv. predbežnej otázky)
slúžiacich účelu racionálnej organizácie postupu súdu pri vedení príslušného súdneho
konania, je ale potrebné podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv
účastníkov v súdnom konaní (§ 6 O. s. p.) a použiť to opatrenie, prostredníctvom ktorého je
ochrana práv účastníkov konania rýchlejšia a účinnejšia. Rozhodujúcim hľadiskom je teda
zásada hospodárnosti konania, preto prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr
výnimku ako pravidlo.
V danom prípade nebolo v neskôr začatom konaní o relatívnu neplatnosť právnych
úkonov vedenom na Okresnom súde Čadci pod sp. zn. 14 C 143/2010 meritórne rozhodnuté,
a preto si súd v tomto konaní môže samostatne vyriešiť ako tzv. predbežnú otázku právnu
otázku, či zmluvy sú relatívne neplatné.
Okresný súd v Čadci, Krajský súd v Žiline ako i Najvyšší súd SR prílišným
formalizmom a neprípustné zužujúcou interpretáciou právnej normy bez zohľadnenia
všetkých okolností prípadu dospeli k záverom, ktoré sú extrémne nespravodlivé, a teda
zasahujúce do našich práv garantovaných Ústavou SR a Dohovorom.
K prílišnému formalizmu chcem predovšetkým uviesť, že Najvyšší súd SR ani len
neskúmal, kto je vlastníkom sporných nehnuteľností v čase jeho rozhodovania…
Obe vyššie uvedené skutočnosti neskúmal Najvyšší súd popri svojom rozhodovaní
a preto jeho rozhodnutie pokladám za extrémne nespravodlivé a teda arbitrárne zasahujúce
do mojich práv garantovaných Ústavou SR a Dohovorom.
Dôvody pre podanie ústavnej sťažnosti opieram predovšetkým o tú skutočnosť,
že moje ústavné práva boli postupom Krajského súdu v Žiline a postupom Najvyššieho súdu
SR vo veľkom rozsahu porušené, a preto žiadam, aby Ústavný súd SR napádané uznesenia
Okresného súdu Čadca č. 6C/13/2011 96 zo dňa 1.6.2011 a č. 6C/13/2011 112 zo dňa
19.7.2011, Krajského súdu v Žiline č. 7Co/298/2011 zo dňa 17.1.2012 a č. 7Co/299/2011
zo dňa 17.1.2012 ako i uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 1Cdo 225/2013, 1Cdo 226/2013
zo dňa 30.3.2015 zrušil...“
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol:
„Základné právo ... vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a ods. 4
Ústavy SR a čl. 17 ods. 1 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a slobôd a svojvoľného
zbavenia majetku podľa čl. 17 ods. 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a slobôd,
na súdnu a inú právnu ochranu zaručenú v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn.
6C/13/2011, postupom Krajského súdu v Žiline v konaniach vedených pod sp. zn.
7Co 298/2011, 7Co 299/2011 a postupom Najvyššieho súdu SR v konaniach vedených pod
sp. zn. 1Cdo 225/2013, 1Cdo 226/2013 porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje ako protiústavné uznesenie Najvyššieho
súdu SR č. 1Cdo 225/2013, 1Cdo 226/2013 zo dňa 30.3.2015.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje ako protiústavné uznesenie Krajského súdu
v Žiline č. 7Co/298/2011 zo dňa 17.1.2012.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje ako protiústavné uznesenie Krajského súdu
v Žiline č. 7Co/299/2011 zo dňa 17.1.2012.
Porušovatelia sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne sťažovateľke náhradu trov
konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 355,73 €... priamo na účet
právneho zástupcu JUDr. Ladislava Ščuryho... do 3 dní od právoplatnosti nálezu
Ústavného súdu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci,
uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí
návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde).
Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný
návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konanie
osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv
a slobôd sú zastúpené advokátom.
Z obsahu sťažnostnej argumentácie sťažovateľky v spojení s navrhovaným petitom
sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vidí porušenie ňou označených práv v podľa nej
nesprávnych záveroch okresného súdu v jeho uznesení č. k. 6 C 13/2011 96 z 1. júna 2011
o nariadení predbežného opatrenia, krajského súdu v jeho uznesení sp. zn. 7 Co 298/2011
zo 17. januára 2012, ktorým zmenil uznesenie okresného súdu z 1. júna 2011 a návrh
na predbežné opatrenie zamietol, okresného súdu v jeho uznesení č. k. 6 C 13/2011 112
z 19. júla 2011 o prerušení konania, krajského súdu v jeho uznesení sp. zn. 7 Co 299/2011
zo 17. januára 2012, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu z 19. júla 2011, ako aj
najvyššieho súdu v jeho uznesení sp. zn. 1 Cdo 225/2013, 1 Cdo 226/2013 z 30. marca
2015, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky proti označeným uzneseniam krajského
súdu.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka zastúpená prostredníctvom kvalifikovaného
zástupcu, ktorý koncipoval samotný návrh, ústavnému súdu s návrhom nedoručila
rozhodnutia, proti ktorým sťažnosť smeruje.
V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je povinný
odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí
podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010,
II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,
IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojom uznesení
sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať
všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto
povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je
povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen
začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom
ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti
úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom“. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva
v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť,
ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje také nedostatky
náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len procesných
podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu odmietol už pri
jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. septembra 2015