Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 469/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Teodora

Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5

a , základných práv podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave

č. k. 59 z 13. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 5 a (ďalej

len „ústava“), základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a

slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v

Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 59 z 13. novembra 2014.

Uznesením Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) č. k. 18

z 28. augusta 2014 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok).

Žiadosťou podanou 9. októbra 2014 požiadal sťažovateľ o prepustenie z väzby

na slobodu. Základom žiadosti „bola skutočnosť, že vyšetrovateľ vo veci odo dňa vzatia

sťažovateľa do väzby nevykonal žiadny úkon smerujúci k objasneniu veci a vo veci začal

konať až po rozhodnutí prvostupňového súdu o žiadosti o prepustenie z väzby“. Sťažovateľ

tiež pre prípad záveru súdu o pretrvávaní väzobných dôvodov alternatívne navrhoval

nahradenie väzby podľa , a .

Uznesením okresného súdu č. k. z 29. októbra 2014 bol sťažovateľ

prepustený z väzby na slobodu.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť prokurátor okresnej prokuratúry.

Uznesením č. k. 59 z 13. novembra 2014 krajský súd zrušil

sťažnosťou prokurátora napadnuté uznesenie okresného súdu a zároveň zamietol žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby. Taktiež rozhodol o nenahradení väzby podľa § 80 ods. 1

písm. a), b) a c) .

Podľa sťažovateľa krajský súd „konal vo veci žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby na základe sťažnosti Okresného prokurátora v Galante, ku ktorej však nedal

možnosť vyjadriť sa sťažovateľovi. Procesným stranám tak nebol poskytnutý rovnaký

priestor na uplatnenie ich práv, nebola dodržaná zásada kontradiktórnosti konania,

sťažovateľovi nebolo umožnené predložiť argumenty, ktoré by oslabovali tvrdenia

prokurátora v sťažnosti uvedené, čo je porušením práva na spravodlivé súdne konanie

a nedodržaním zásady kontradiktórnosti konania (napr. ).“.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že krajský súd „sa vo svojom uznesení nevysporiadal

so základom žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, t. j. k postupu vyšetrovateľa

v trestnom konaní, ktorý nezodpovedal jeho povinnosti postupovať vo väzobnej trestnej veci

urýchlene a bez zbytočných prieťahov. Tejto otázke súd nevenoval žiadnu pozornosť,

a to ani poukázaním, že by bola prípadne takáto obhajoba právne bezvýznamná, venoval sa

odôvodneniu svojho rozhodnutia z celkom iného pohľadu.“.

V závere svojej sťažnosti navrhol sťažovateľ rozhodnúť týmto nálezom:

„Krajský súd v Trnave uznesením č. k. zo dňa 13.11.2014 porušil

ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa a 5 Slovenskej

republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Krajský súd v Trnave uznesením č. k. zo dňa 13.11.2014 porušil

tiež ústavné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

a ústavné právo na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie

článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. ).

Uznesenie Krajského súdu v Trnave uznesením č. k. zo dňa

13.11.2014 sa zrušuje a sťažovateľ sa prepúšťa z väzby.“

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu porušenie

svojich základných práv vyplývajúcich z a 5 a , základných

práv podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,

že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa ,

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, , , , ).

Ústavný súd považuje vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

, listiny a práva podľa dohovoru za nevyhnutné

v prvom rade uviesť, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú

konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci samej o vine obvinenej

osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré

sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu

čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach

čl. 5 dohovoru (napr. , ). Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom

predstavuje z hľadiska jeho pôsobnosti, výkladu a aplikácie jeden celok.

Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia a listiny

upravujúcich základné právo na súdnu ochranu a ustanovení týkajúcich sa

špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že

zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu

vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto

súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania

s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie

súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie

všeobecné ustanovenie , resp. listiny (napr. ,

).

Na základe toho ústavný súd sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu

základného práva sťažovateľa zaručeného , listiny a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi sťažnosťou

napadnutým uznesením krajského súdu a označenými právami zaručenými v ústave

a dohovore.

2. K namietanému porušeniu základných práv vyplývajúcich z čl. 17 ods. 2 a 5

, listiny a práva sťažovateľa vyplývajúceho z dohovoru

uznesením krajského súdu

Sťažovateľ svoje námietky stručne formuluje v dvoch rovinách. Prvá sťažnostná

námietka smeruje k tvrdeniu o nedodržaní princípu „rovnosti zbraní“ a kontradiktórnosti

konania v dôsledku nedoručenia písomného odôvodnenia sťažnosti prokurátora proti

uzneseniu o prepustení sťažovateľa z väzby na slobodu sťažovateľovi ani jeho obhajcovi.

Druhou sťažnostnou námietkou sťažovateľ namieta skutočnosť, že krajský súd sa

v odôvodnení napadnutého uznesenia nevysporiadal s podstatnou argumentáciou

sťažovateľa uvedenou v jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, a teda

s argumentáciou týkajúcou sa nečinnosti vyšetrovateľa v predmetnej trestnej veci.

Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Z ustálenej judikatúry ústavného

súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných

súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia

osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie,

rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd,

obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná

vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu

o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj

správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru

o existencii zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd

v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu

trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov

osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom

konaní (). Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného

súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (obdobne napr. , ).

Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou

je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má

právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti

pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Krajský súd namietaným uznesením na základe sťažnosti prokurátora zrušil

uznesenie okresného súdu, ktorým bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu, a zároveň

neprijal záruku za ďalšie správanie sťažovateľa ani jeho písomný sľub a zamietol aj žiadosť o

nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Právo na osobnú slobodu garantované tak , ako aj dohovorom zaujíma

v hierarchii základných práv a slobôd (ľudských práv a základných slobôd) popredné

miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý

sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto

miesta odísť (). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j.

musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé

opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom

, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (, ale aj ,

, , ). Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákona

v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie a 5 , ako aj

čl. 5 dohovoru.

Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže

ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti

(). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu dbať o to, aby

doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu. Na ten účel patrí všeobecnému

súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného

verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla

rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o žiadostiach obvineného

o prepustenie na slobodu (Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991). Obvinený držaný

vo väzbe musí mať možnosť v primeraných intervaloch žiadať o súdnu kontrolu zákonnosti

väzby (Bezicheri c. Taliansko z 25. októbra 1989) vrátane možnosti žiadať, aby jeho väzba

bola nahradená zárukou.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj z obsahu vyžiadaného väzobného spisu

okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

K dôvodom zrušenia sťažnosťou napadnutého uznesenia okresného súdu vo veci

žiadosti sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia

napadnutého uznesenia uviedol, že „nie je možné stotožniť sa so závermi I. stupňového súdu

vtom smere, že dôvody preventívnej väzby tak ako boli ustálené v pôvodnom konaní

v danom prípade pominuli, nakoľko dvojmesačná väzba v dostatočnej miere vyčerpala

argumentáciu obavy z možného pokračovania v páchaní trestnej činnosti. Takéto tvrdenia

I. stupňového súdu nemajú svoje opodstatnenie. Je potrebné poukázať na to, že obvinený

bol do väzby vzatý rozhodnutím Okresného súdu v Galante dňa 28.08.2014

pod sp. zn. v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave pod sp. zn.

zo dňa 09.09.2014, teda k vzatiu obvineného do väzby došlo pred necelými

dvoma mesiacmi pričom je nepochybné, že obvinený bol vzatý do väzby z dôvodov,

že samotná osoba obvineného ktorý bol v minulosti 9 krát súdne trestaný rozhodne dáva

dôvodnú obavu z toho, že v prípade jeho prepustenia z väzby na slobodu by tento mohol

pokračovať v páchaní prevažne majetkovej trestnej činnosti pre ktorú už aj v minulosti bol

odsúdený.

Pokiaľ ide o samotný postup okresného súdu v predmetnej veci tomuto nie je možné

nič vytknúť, nakoľko tento postupoval v súlade so zákonom. Avšak závery ktoré vyplynuli

z rozhodnutia okresného súdu, sú pre krajský súd absolútne nepostačujúce. Nemožno

akceptovať tvrdenia obvineného v tom smere, že v danom prípade už trestná činnosť

za ktorú je momentálne stíhaný mala byť vyšetrená, nakoľko ku skutku malo dôjsť

05.01.2014 pričom až do 27.08.2014 bol vo výkone trestu odňatia slobody, pričom za toto

obdobie už podľa jeho názoru mala trestná činnosť byť už dávno objasnená a ukončená.

Z obsahu spisu však vyplýva, že obvinenie bolo vznesené obvinenému až dňa 15.08.2014

pričom od vznesenia obvinenia je zrejmé tak, ako vyplýva z obsahu spisu, že vo veci boli

vykonané i ďalšie vyšetrovacie úkony a to i napriek tomu, že vykonanie týchto obvinený

spochybňuje. Pokiaľ ide o existenciu formálnych ale i materiálnych dôvodov, tieto sú

nepochybné a veľmi podrobne rozobraté v pôvodnom rozhodnutí okresného súdu ako

i krajského súdu, ktorými právoplatne obvineného vzali do väzby v zmysle § 71 odsek 1

písm. c/ . Na týchto skutočnostiach podľa názoru krajského súdu sa ani

v súčasnom štádiu konania nič nezmenilo, pričom je nespochybniteľné, že osoba obvineného

je recidivista, ktorá skutočnosť sama osebe postačuje na vyslovenie vážnych obáv z toho, že

v prípade jeho prepustenia z väzby na slobodu by tento mohol pokračovať v páchaní trestnej

činnosti. Argumentácia, že by trestné stíhanie malo byť skončené počas jeho výkonu trestu,

sú ničím neopodstatnené nakoľko procesné postupy vyplývajúce z obsahu vyšetrovacieho

spisu týmto skutočnostiam nenasvedčujú. Nakoľko od vzatia obvineného do väzby uplynuli

necelé dva mesiace nie je možné v danom prípade hovoriť ani o neprimerane dlhej lehote

trvania väzby tak, ako na to poukazuje obvinený a nemožno sa stotožniť ani s tým,

že dvojmesačná väzba vyčerpala argumentáciu z obáv preventívnej väzby teda z toho, že by

obvinený v prípade jeho prepustenia z väzby na slobodu by mohol v páchaní tejto trestnej

činnosti pokračovať. S takýmto názorom sa nie je možné v žiadnom prípade stotožniť.“.

Ústavný súd k takémuto odôvodneniu napadnutého uznesenia krajského súdu

považuje za potrebné iba stručne uviesť, že ústavnému súdu predovšetkým neprislúcha, aby

v rámci konania o ústavnej sťažnosti skúmal, či dokonca posudzoval existenciu dôvodov

väzby sťažovateľa. To prislúcha zásadne všeobecným súdom. Ako už ústavný súd uviedol, v

rámci konania o sťažnostiach vo väzobných veciach skúma, či sa v konaní pred väzobnými

súdmi dodržali ústavno procesné princípy obmedzenia osobnej slobody obvineného väzbou.

Jedným z týchto princípov je aj zákonnosť dôvodov na vzatie obvineného do väzby.

Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len

vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa

pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia napadnutého uznesenia krajského súdu je

zrejmé, že krajský súd skúmal, či v porovnaní so stavom, ktorý bol v trestnej veci

sťažovateľa v čase jeho vzatia do väzby, trvajú podmienky jeho väzby aj naďalej, pričom sa

zaoberal aj námietkou smerujúcou k nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní počas

doby trvania väzby sťažovateľa a k tejto zaujal stanovisko, ktoré opiera o obsah

vyšetrovacieho spisu.

V súvislosti s námietkou nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu preto ústavný súd konštatuje, že uznesenie krajského súdu spĺňa zákonné

požiadavky na odôvodnenie uznesenia [§ 176 ods. 2 v spojení s § 71 ods. 1 písm. c)

] a podľa ústavného súdu je z hľadiska individualizácie konkrétnych

skutočností zakladajúcich dôvod väzby sťažovateľa aj s ohľadom na obsah jeho

argumentácie obsiahnutej v žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu ústavne konformné

a akceptovateľné. Uznesenie krajského súdu nevykazuje v tomto smere znaky arbitrárnosti

či svojvôle konajúceho súdu, krajský súd v sťažnosťou napadnutom uznesení konal

a preskúmal rozhodnutie okresného súdu v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o sťažnosti

prokurátora, a vzhľadom na to, že dospel k riadne odôvodnenému záveru o danosti dôvodov

preventívnej väzby u sťažovateľa a nesplnení podmienok na jej nahradenie, uznesenie

okresného súdu zrušil a sám rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe, resp. aj o neprijatí

záruky, ponúkaného písomného sľubu a o zamietnutí žiadosti o nahradenie väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka. Vychádzajúc z uvedených skutočností podľa záveru

ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu nemohlo zasiahnuť do označených práv

sťažovateľa.

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa nedoručenia písomného odôvodnenia sťažnosti

prokurátora proti uzneseniu okresného súdu ústavný súd predovšetkým poukazuje

na „Zápisnicu“ vyhotovenú na okresnom súde 29. októbra 2014 nachádzajúcu sa na č. l. 41

a č. l. 42 väzobného spisu okresného súdu sp. zn. . Z obsahu zápisnice je

zrejmé, že sťažovateľ sa osobne zúčastnil rozhodovania o jeho žiadosti na okresnom súde,

pričom mu bolo pred začatím výsluchu doručené písomné stanovisko prokurátora k jeho

žiadosti o prepustenie z väzby z 21. októbra 2014. Rozhodovania okresného súdu o žiadosti

sťažovateľa sa nezúčastnil jeho obhajca, ktorý sa faxovým podaním z 28. októbra 2014

ospravedlnil z dôvodu účasti na hlavnom pojednávaní konanom v inej trestnej veci.

Z obsahu zápisnice vyplýva, že prokurátor svoje stanovisko k žiadosti sťažovateľa

predniesol v rámci rozhodovania o žiadosti sťažovateľa aj osobne, pričom poukázal na svoje

písomné podanie a zhrnul základné argumenty proti prepusteniu sťažovateľa z väzby.

K svojej žiadosti sa podrobne vyjadril aj sťažovateľ, pričom znenie svojho konečného

návrhu pripojil tiež v písomnej forme. Prokurátor svoje negatívne stanovisko k žiadosti

sťažovateľa predniesol opätovne v rámci svojho konečného návrhu, ku ktorému sa

sťažovateľ opätovne podrobne vyjadril. Z obsahu „Zápisnice“ je teda zrejmé, že návrh

prokurátora bol priamo pred okresným súdom podrobený konfrontácii sťažovateľom,

čo platí vo vzťahu k písomnému stanovisku prokurátora z 21. októbra 2014, ako aj k jeho

prednesom v rámci rozhodovania o žiadosti sťažovateľa.

Ústavný súd za právne relevantnú skutočnosť (z hľadiska posúdenia predmetnej

námietky sťažovateľa) považuje aj v podstate obsahovú jednotnosť verbálneho odôvodnenia

sťažnosti prokurátora zaznamenaného v citovanej „Zápisnici“ a písomného odôvodnenia

tejto sťažnosti z 3. novembra 2014. K tomuto záveru dospel ústavný súd po vykonaní

komparácie vecnej argumentácie prokurátora vyplývajúcej z jeho prednesu pri rozhodovaní

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu s argumentáciou prezentovanou

v písomnom vyhotovení jeho odôvodnenia sťažnosti. V súvislosti s tým ústavný súd tiež

poukazuje na skutočnosť, že prokurátor v písomnom vyhotovení svojej sťažnosti

neprodukoval žiadne také nové argumenty, ktoré by bolo potrebné konfrontovať

so stanoviskom sťažovateľa, čoho dôsledkom by bola možná zmena v rozhodnutí krajského

súdu o existencii zákonných dôvodov väzby. Nad rámec svojich verbálnych prednesov

odôvodňujúcich ďalšie trvanie väzby sťažovateľa prokurátor v písomnom odôvodnení svojej

sťažnosti venoval pozornosť v zásade iba chronologickému prehľadu procesných úkonov

vyšetrovateľa v rámci trestného stíhania sťažovateľa. O týchto však mal/mohol mať

sťažovateľ dostatočnú vedomosť s ohľadom na jeho právne zastúpenie zvoleným obhajcom,

ktorý mohol využiť právo na nazretie do spisu podľa (podľa

predloženej argumentácie prokurátora obhajca sťažovateľa toto právo aj využil a tiež mu

bola daná k dispozícii fotokópia celého vyšetrovacieho spisu). Taktiež skutočnosť,

že prokurátor oponuje tvrdeniu sťažovateľa o nečinnosti vyšetrovateľa, bola sťažovateľovi

zrejmá, a to z písomného stanoviska prokurátora k žiadosti sťažovateľa z 21. októbra 2014,

ktoré bolo sťažovateľovi doručené pred začatím väzobného výsluchu 29. októbra 2014.

Ústavný súd na základe uvedeného môže konštatovať, že sťažovateľ bol materiálne

s argumentáciou prokurátora, jeho právnymi závermi a vecným stanoviskom v zásade už

oboznámený v rámci rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, a to aj napriek

porušeniu formálnej povinnosti súdu doručiť predmetnú písomnosť strane sťažovateľa. K už

uvedenému ústavný súd považuje za potrebné poznamenať, že sťažovateľovi bol poskytnutý

dostatočný priestor na prezentovanie všetkých relevantných námietok k dovtedajšiemu

priebehu jeho väzobného trestného stíhania, ako aj k argumentácii prokurátora, o čom

svedčí obsah v zápisnici zaznamenaného sťažovateľovho výsluchu.

Ústavný súd tiež poznamenáva, že sťažovateľ a ani jeho obhajca (aj keď to nebola ich

procesná povinnosť) sa nedomáhali (resp. nepožadovali) predloženia písomného

vyhotovenia odôvodnenia sťažnosti prokurátora, hoci takéto písomné vyhotovenie

odôvodnenia bolo vzhľadom na vyjadrenie prokurátora o tom, že proti uzneseniu okresného

súdu podáva sťažnosť, predvídateľné. Z obsahu väzobného súdneho spisu nevyplýva, že by

sťažovateľ alebo jeho obhajca vyvinuli akúkoľvek aktivitu v tomto smere do termínu

konania neverejného zasadnutia krajského súdu konaného 13. novembra 2014, teda

v období dvoch týždňov. Inými slovami, sťažovateľ si bol hneď po vyhlásení uznesenia

okresného súdu vedomý skutočnosti, že prokurátor proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť

podal (sťažnosť mala dokonca aj odkladný účinok), a preto aj pred vydaním napadnutého

uznesenia mohol sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu domáhať sa doručenia

písomného vyhotovenia sťažnosti prokurátora, resp. vo svoj prospech formulovať písomnú

argumentáciu podporujúcu dôvody, pre ktoré ho okresný súd z väzby prepustil.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd vníma sťažovateľom predostreté námietky ako

zjavne neopodstatnené, čo podľa zakladá dôvod

odmietnutia sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015