Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 469/2015
PDF · 551.35 KB
No categories available
III. ÚS 469/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra
2015 predbežne prerokoval sťažnosť , ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Teodora
Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave
č. k. 3 Tpo 78/2014 59 z 13. novembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v
Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Tpo 78/2014 59 z 13. novembra 2014.
Uznesením Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 Tp 43/2014 18
z 28. augusta 2014 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok).
Žiadosťou podanou 9. októbra 2014 požiadal sťažovateľ o prepustenie z väzby
na slobodu. Základom žiadosti „bola skutočnosť, že vyšetrovateľ vo veci odo dňa vzatia
sťažovateľa do väzby nevykonal žiadny úkon smerujúci k objasneniu veci a vo veci začal
konať až po rozhodnutí prvostupňového súdu o žiadosti o prepustenie z väzby“. Sťažovateľ
tiež pre prípad záveru súdu o pretrvávaní väzobných dôvodov alternatívne navrhoval
nahradenie väzby podľa § 80 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku.
Uznesením okresného súdu č. k. 1 Tp 43/2014 44 z 29. októbra 2014 bol sťažovateľ
prepustený z väzby na slobodu.
Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť prokurátor okresnej prokuratúry.
Uznesením č. k. 3 Tpo 78/2014 59 z 13. novembra 2014 krajský súd zrušil
sťažnosťou prokurátora napadnuté uznesenie okresného súdu a zároveň zamietol žiadosť
sťažovateľa o prepustenie z väzby. Taktiež rozhodol o nenahradení väzby podľa § 80 ods. 1
písm. a), b) a c) Trestného poriadku.
Podľa sťažovateľa krajský súd „konal vo veci žiadosti sťažovateľa o prepustenie
z väzby na základe sťažnosti Okresného prokurátora v Galante, ku ktorej však nedal
možnosť vyjadriť sa sťažovateľovi. Procesným stranám tak nebol poskytnutý rovnaký
priestor na uplatnenie ich práv, nebola dodržaná zásada kontradiktórnosti konania,
sťažovateľovi nebolo umožnené predložiť argumenty, ktoré by oslabovali tvrdenia
prokurátora v sťažnosti uvedené, čo je porušením práva na spravodlivé súdne konanie
a nedodržaním zásady kontradiktórnosti konania (napr. III. ÚS 108/06).“.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že krajský súd „sa vo svojom uznesení nevysporiadal
so základom žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, t. j. k postupu vyšetrovateľa
v trestnom konaní, ktorý nezodpovedal jeho povinnosti postupovať vo väzobnej trestnej veci
urýchlene a bez zbytočných prieťahov. Tejto otázke súd nevenoval žiadnu pozornosť,
a to ani poukázaním, že by bola prípadne takáto obhajoba právne bezvýznamná, venoval sa
odôvodneniu svojho rozhodnutia z celkom iného pohľadu.“.
V závere svojej sťažnosti navrhol sťažovateľ rozhodnúť týmto nálezom:
„Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 3Tpo/78/2014 59 zo dňa 13.11.2014 porušil
ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 3Tpo/78/2014 59 zo dňa 13.11.2014 porušil
tiež ústavné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a ústavné právo na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie
článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.).
Uznesenie Krajského súdu v Trnave uznesením č. k. 3Tpo/78/2014 59 zo dňa
13.11.2014 sa zrušuje a sťažovateľ sa prepúšťa z väzby.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu porušenie
svojich základných práv vyplývajúcich z čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy, základných
práv podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,
že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36
ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd považuje vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru za nevyhnutné
v prvom rade uviesť, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú
konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci samej o vine obvinenej
osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré
sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu
čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach
čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07). Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom
predstavuje z hľadiska jeho pôsobnosti, výkladu a aplikácie jeden celok.
Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny
upravujúcich základné právo na súdnu ochranu a ustanovení čl. 17 ústavy týkajúcich sa
špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy
zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu
vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto
súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania
s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie
súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ústavy o osobnej slobode, a nie
všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny (napr. III. ÚS 135/04,
Na základe toho ústavný súd sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu
základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi sťažnosťou
napadnutým uznesením krajského súdu a označenými právami zaručenými v ústave
a dohovore.
2. K namietanému porušeniu základných práv vyplývajúcich z čl. 17 ods. 2 a 5
ústavy, čl. 8 ods. 2 listiny a práva sťažovateľa vyplývajúceho z čl. 5 ods. 4 dohovoru
uznesením krajského súdu
Sťažovateľ svoje námietky stručne formuluje v dvoch rovinách. Prvá sťažnostná
námietka smeruje k tvrdeniu o nedodržaní princípu „rovnosti zbraní“ a kontradiktórnosti
konania v dôsledku nedoručenia písomného odôvodnenia sťažnosti prokurátora proti
uzneseniu o prepustení sťažovateľa z väzby na slobodu sťažovateľovi ani jeho obhajcovi.
Druhou sťažnostnou námietkou sťažovateľ namieta skutočnosť, že krajský súd sa
v odôvodnení napadnutého uznesenia nevysporiadal s podstatnou argumentáciou
sťažovateľa uvedenou v jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, a teda
s argumentáciou týkajúcou sa nečinnosti vyšetrovateľa v predmetnej trestnej veci.
Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Z ustálenej judikatúry ústavného
súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných
súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia
osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie,
rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd,
obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná
vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu
o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj
správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru
o existencii zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd
v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu
trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov
osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom
konaní (II. ÚS 76/02). Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného
súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).
Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou
je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má
právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti
pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
Krajský súd namietaným uznesením na základe sťažnosti prokurátora zrušil
uznesenie okresného súdu, ktorým bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu, a zároveň
neprijal záruku za ďalšie správanie sťažovateľa ani jeho písomný sľub a zamietol aj žiadosť o
nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Právo na osobnú slobodu garantované tak ústavou, ako aj dohovorom zaujíma
v hierarchii základných práv a slobôd (ľudských práv a základných slobôd) popredné
miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý
sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto
miesta odísť (III. ÚS 204/02). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j.
musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé
opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom
čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98,
I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07). Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákona
v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj
čl. 5 dohovoru.
Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže
ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti
(III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu dbať o to, aby
doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu. Na ten účel patrí všeobecnému
súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného
verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla
rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o žiadostiach obvineného
o prepustenie na slobodu (Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991). Obvinený držaný
vo väzbe musí mať možnosť v primeraných intervaloch žiadať o súdnu kontrolu zákonnosti
väzby (Bezicheri c. Taliansko z 25. októbra 1989) vrátane možnosti žiadať, aby jeho väzba
bola nahradená zárukou.
Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj z obsahu vyžiadaného väzobného spisu
okresného súdu sp. zn. 1 Tp 43/2014 ústavný súd zistil tieto skutočnosti:
K dôvodom zrušenia sťažnosťou napadnutého uznesenia okresného súdu vo veci
žiadosti sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia
napadnutého uznesenia uviedol, že „nie je možné stotožniť sa so závermi I. stupňového súdu
vtom smere, že dôvody preventívnej väzby tak ako boli ustálené v pôvodnom konaní
v danom prípade pominuli, nakoľko dvojmesačná väzba v dostatočnej miere vyčerpala
argumentáciu obavy z možného pokračovania v páchaní trestnej činnosti. Takéto tvrdenia
I. stupňového súdu nemajú svoje opodstatnenie. Je potrebné poukázať na to, že obvinený
bol do väzby vzatý rozhodnutím Okresného súdu v Galante dňa 28.08.2014
pod sp. zn. 1 Tp/43/2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave pod sp. zn.
5Tpo/32/2014 zo dňa 09.09.2014, teda k vzatiu obvineného do väzby došlo pred necelými
dvoma mesiacmi pričom je nepochybné, že obvinený bol vzatý do väzby z dôvodov,
že samotná osoba obvineného ktorý bol v minulosti 9 krát súdne trestaný rozhodne dáva
dôvodnú obavu z toho, že v prípade jeho prepustenia z väzby na slobodu by tento mohol
pokračovať v páchaní prevažne majetkovej trestnej činnosti pre ktorú už aj v minulosti bol
odsúdený.
Pokiaľ ide o samotný postup okresného súdu v predmetnej veci tomuto nie je možné
nič vytknúť, nakoľko tento postupoval v súlade so zákonom. Avšak závery ktoré vyplynuli
z rozhodnutia okresného súdu, sú pre krajský súd absolútne nepostačujúce. Nemožno
akceptovať tvrdenia obvineného v tom smere, že v danom prípade už trestná činnosť
za ktorú je momentálne stíhaný mala byť vyšetrená, nakoľko ku skutku malo dôjsť
05.01.2014 pričom až do 27.08.2014 bol vo výkone trestu odňatia slobody, pričom za toto
obdobie už podľa jeho názoru mala trestná činnosť byť už dávno objasnená a ukončená.
Z obsahu spisu však vyplýva, že obvinenie bolo vznesené obvinenému až dňa 15.08.2014
pričom od vznesenia obvinenia je zrejmé tak, ako vyplýva z obsahu spisu, že vo veci boli
vykonané i ďalšie vyšetrovacie úkony a to i napriek tomu, že vykonanie týchto obvinený
spochybňuje. Pokiaľ ide o existenciu formálnych ale i materiálnych dôvodov, tieto sú
nepochybné a veľmi podrobne rozobraté v pôvodnom rozhodnutí okresného súdu ako
i krajského súdu, ktorými právoplatne obvineného vzali do väzby v zmysle § 71 odsek 1
písm. c/ Trestného poriadku. Na týchto skutočnostiach podľa názoru krajského súdu sa ani
v súčasnom štádiu konania nič nezmenilo, pričom je nespochybniteľné, že osoba obvineného
je recidivista, ktorá skutočnosť sama osebe postačuje na vyslovenie vážnych obáv z toho, že
v prípade jeho prepustenia z väzby na slobodu by tento mohol pokračovať v páchaní trestnej
činnosti. Argumentácia, že by trestné stíhanie malo byť skončené počas jeho výkonu trestu,
sú ničím neopodstatnené nakoľko procesné postupy vyplývajúce z obsahu vyšetrovacieho
spisu týmto skutočnostiam nenasvedčujú. Nakoľko od vzatia obvineného do väzby uplynuli
necelé dva mesiace nie je možné v danom prípade hovoriť ani o neprimerane dlhej lehote
trvania väzby tak, ako na to poukazuje obvinený a nemožno sa stotožniť ani s tým,
že dvojmesačná väzba vyčerpala argumentáciu z obáv preventívnej väzby teda z toho, že by
obvinený v prípade jeho prepustenia z väzby na slobodu by mohol v páchaní tejto trestnej
činnosti pokračovať. S takýmto názorom sa nie je možné v žiadnom prípade stotožniť.“.
Ústavný súd k takémuto odôvodneniu napadnutého uznesenia krajského súdu
považuje za potrebné iba stručne uviesť, že ústavnému súdu predovšetkým neprislúcha, aby
v rámci konania o ústavnej sťažnosti skúmal, či dokonca posudzoval existenciu dôvodov
väzby sťažovateľa. To prislúcha zásadne všeobecným súdom. Ako už ústavný súd uviedol, v
rámci konania o sťažnostiach vo väzobných veciach skúma, či sa v konaní pred väzobnými
súdmi dodržali ústavno procesné princípy obmedzenia osobnej slobody obvineného väzbou.
Jedným z týchto princípov je aj zákonnosť dôvodov na vzatie obvineného do väzby.
Podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len
vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa
pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia napadnutého uznesenia krajského súdu je
zrejmé, že krajský súd skúmal, či v porovnaní so stavom, ktorý bol v trestnej veci
sťažovateľa v čase jeho vzatia do väzby, trvajú podmienky jeho väzby aj naďalej, pričom sa
zaoberal aj námietkou smerujúcou k nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní počas
doby trvania väzby sťažovateľa a k tejto zaujal stanovisko, ktoré opiera o obsah
vyšetrovacieho spisu.
V súvislosti s námietkou nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia
krajského súdu preto ústavný súd konštatuje, že uznesenie krajského súdu spĺňa zákonné
požiadavky na odôvodnenie uznesenia [§ 176 ods. 2 v spojení s § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku] a podľa ústavného súdu je z hľadiska individualizácie konkrétnych
skutočností zakladajúcich dôvod väzby sťažovateľa aj s ohľadom na obsah jeho
argumentácie obsiahnutej v žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu ústavne konformné
a akceptovateľné. Uznesenie krajského súdu nevykazuje v tomto smere znaky arbitrárnosti
či svojvôle konajúceho súdu, krajský súd v sťažnosťou napadnutom uznesení konal
a preskúmal rozhodnutie okresného súdu v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o sťažnosti
prokurátora, a vzhľadom na to, že dospel k riadne odôvodnenému záveru o danosti dôvodov
preventívnej väzby u sťažovateľa a nesplnení podmienok na jej nahradenie, uznesenie
okresného súdu zrušil a sám rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe, resp. aj o neprijatí
záruky, ponúkaného písomného sľubu a o zamietnutí žiadosti o nahradenie väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka. Vychádzajúc z uvedených skutočností podľa záveru
ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu nemohlo zasiahnuť do označených práv
sťažovateľa.
K námietke sťažovateľa týkajúcej sa nedoručenia písomného odôvodnenia sťažnosti
prokurátora proti uzneseniu okresného súdu ústavný súd predovšetkým poukazuje
na „Zápisnicu“ vyhotovenú na okresnom súde 29. októbra 2014 nachádzajúcu sa na č. l. 41
a č. l. 42 väzobného spisu okresného súdu sp. zn. 1 Tp 43/2014. Z obsahu zápisnice je
zrejmé, že sťažovateľ sa osobne zúčastnil rozhodovania o jeho žiadosti na okresnom súde,
pričom mu bolo pred začatím výsluchu doručené písomné stanovisko prokurátora k jeho
žiadosti o prepustenie z väzby z 21. októbra 2014. Rozhodovania okresného súdu o žiadosti
sťažovateľa sa nezúčastnil jeho obhajca, ktorý sa faxovým podaním z 28. októbra 2014
ospravedlnil z dôvodu účasti na hlavnom pojednávaní konanom v inej trestnej veci.
Z obsahu zápisnice vyplýva, že prokurátor svoje stanovisko k žiadosti sťažovateľa
predniesol v rámci rozhodovania o žiadosti sťažovateľa aj osobne, pričom poukázal na svoje
písomné podanie a zhrnul základné argumenty proti prepusteniu sťažovateľa z väzby.
K svojej žiadosti sa podrobne vyjadril aj sťažovateľ, pričom znenie svojho konečného
návrhu pripojil tiež v písomnej forme. Prokurátor svoje negatívne stanovisko k žiadosti
sťažovateľa predniesol opätovne v rámci svojho konečného návrhu, ku ktorému sa
sťažovateľ opätovne podrobne vyjadril. Z obsahu „Zápisnice“ je teda zrejmé, že návrh
prokurátora bol priamo pred okresným súdom podrobený konfrontácii sťažovateľom,
čo platí vo vzťahu k písomnému stanovisku prokurátora z 21. októbra 2014, ako aj k jeho
prednesom v rámci rozhodovania o žiadosti sťažovateľa.
Ústavný súd za právne relevantnú skutočnosť (z hľadiska posúdenia predmetnej
námietky sťažovateľa) považuje aj v podstate obsahovú jednotnosť verbálneho odôvodnenia
sťažnosti prokurátora zaznamenaného v citovanej „Zápisnici“ a písomného odôvodnenia
tejto sťažnosti z 3. novembra 2014. K tomuto záveru dospel ústavný súd po vykonaní
komparácie vecnej argumentácie prokurátora vyplývajúcej z jeho prednesu pri rozhodovaní
o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu s argumentáciou prezentovanou
v písomnom vyhotovení jeho odôvodnenia sťažnosti. V súvislosti s tým ústavný súd tiež
poukazuje na skutočnosť, že prokurátor v písomnom vyhotovení svojej sťažnosti
neprodukoval žiadne také nové argumenty, ktoré by bolo potrebné konfrontovať
so stanoviskom sťažovateľa, čoho dôsledkom by bola možná zmena v rozhodnutí krajského
súdu o existencii zákonných dôvodov väzby. Nad rámec svojich verbálnych prednesov
odôvodňujúcich ďalšie trvanie väzby sťažovateľa prokurátor v písomnom odôvodnení svojej
sťažnosti venoval pozornosť v zásade iba chronologickému prehľadu procesných úkonov
vyšetrovateľa v rámci trestného stíhania sťažovateľa. O týchto však mal/mohol mať
sťažovateľ dostatočnú vedomosť s ohľadom na jeho právne zastúpenie zvoleným obhajcom,
ktorý mohol využiť právo na nazretie do spisu podľa § 69 Trestného poriadku (podľa
predloženej argumentácie prokurátora obhajca sťažovateľa toto právo aj využil a tiež mu
bola daná k dispozícii fotokópia celého vyšetrovacieho spisu). Taktiež skutočnosť,
že prokurátor oponuje tvrdeniu sťažovateľa o nečinnosti vyšetrovateľa, bola sťažovateľovi
zrejmá, a to z písomného stanoviska prokurátora k žiadosti sťažovateľa z 21. októbra 2014,
ktoré bolo sťažovateľovi doručené pred začatím väzobného výsluchu 29. októbra 2014.
Ústavný súd na základe uvedeného môže konštatovať, že sťažovateľ bol materiálne
s argumentáciou prokurátora, jeho právnymi závermi a vecným stanoviskom v zásade už
oboznámený v rámci rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, a to aj napriek
porušeniu formálnej povinnosti súdu doručiť predmetnú písomnosť strane sťažovateľa. K už
uvedenému ústavný súd považuje za potrebné poznamenať, že sťažovateľovi bol poskytnutý
dostatočný priestor na prezentovanie všetkých relevantných námietok k dovtedajšiemu
priebehu jeho väzobného trestného stíhania, ako aj k argumentácii prokurátora, o čom
svedčí obsah v zápisnici zaznamenaného sťažovateľovho výsluchu.
Ústavný súd tiež poznamenáva, že sťažovateľ a ani jeho obhajca (aj keď to nebola ich
procesná povinnosť) sa nedomáhali (resp. nepožadovali) predloženia písomného
vyhotovenia odôvodnenia sťažnosti prokurátora, hoci takéto písomné vyhotovenie
odôvodnenia bolo vzhľadom na vyjadrenie prokurátora o tom, že proti uzneseniu okresného
súdu podáva sťažnosť, predvídateľné. Z obsahu väzobného súdneho spisu nevyplýva, že by
sťažovateľ alebo jeho obhajca vyvinuli akúkoľvek aktivitu v tomto smere do termínu
konania neverejného zasadnutia krajského súdu konaného 13. novembra 2014, teda
v období dvoch týždňov. Inými slovami, sťažovateľ si bol hneď po vyhlásení uznesenia
okresného súdu vedomý skutočnosti, že prokurátor proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť
podal (sťažnosť mala dokonca aj odkladný účinok), a preto aj pred vydaním napadnutého
uznesenia mohol sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu domáhať sa doručenia
písomného vyhotovenia sťažnosti prokurátora, resp. vo svoj prospech formulovať písomnú
argumentáciu podporujúcu dôvody, pre ktoré ho okresný súd z väzby prepustil.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd vníma sťažovateľom predostreté námietky ako
zjavne neopodstatnené, čo podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde zakladá dôvod
odmietnutia sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2015