Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 593/2015
PDF · 526.9 KB
No categories available
II. ÚS 593/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
, konajúcou prostredníctvom konateľky
a advokátky , ktorou namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 41 Cob 241/2012 z 18. decembra 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2014
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného ,
, konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky ,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 41 Cob 241/2012 z 18. decembra 2013 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v procesnom postavení
žalobcu v konaní pred Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)
vedenom pod sp. zn. 60 Cb 98/2004 domáhal pôvodne voči šiestim žalovaným,
a to , (ďalej len „žalovaný v 1. rade“),
, (ďalej len „žalovaný
v 2. rade“), , (ďalej len
„žalovaný v 3. rade“), , (ďalej len
„žalovaný vo 4. rade“),
(ďalej len „žalovaný v 5. rade“), a obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „žalovaná v 6. rade“), zaplatenia sumy 57 389,76 €
s príslušenstvom ako náhrady škody, ktorú uplatnil v časti 1 659,70 € podaným návrhom
zo 14. marca 1997 a vo zvyšnej časti podaním z 27. októbra 2006 (zmena petitu pripustená
okresným súdom 16. januára 2007).
Základom argumentácie sťažovateľa v predmetnom súdnom konaní bolo tvrdenie,
„že Najvyšší súd Slovenskej republiky Rozsudkom zo dňa 01. 10. 1998, č. k. 4 Obo 32/1998
o vyslovenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia rozhodol, že uznesenie valného
zhromaždenia spoločnosti ... (právny predchodca ...),
zo dňa 28. 04. 1994, ktorým bolo schválené uplatňovanie Prémiového poriadku (na základe
prémiového poriadku boli spoločníkom spoločnosti , okrem sťažovateľa, vyplatené
v rokoch 1994, 1995 a 1996 prémie spolu vo výške 497.635,76 EUR...) je neplatné...
Na základe tejto skutočnosti si Sťažovateľ z dôvodu opatrnosti najskôr uplatnil
na súde svoj nárok vo výške 1.659,70 EUR, ktorý následne, po zistení relevantných
skutočností, navýšil.“.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „bol zo spoločnosti vylúčený, a to valným
zhromaždením konaným dňa 20. 12. 1996, pričom sa sťažovateľ domáhal v súdnom konaní
určenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia o jeho vylúčení, ktoré konanie sa
skončilo rozsudkom v roku 2005, tak že sťažovateľ bol právoplatne zo spoločnosti
vylúčený“.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že „návrhom zo dňa 14. 05. 1999 (t. j. po začatí Súdneho
konania) uplatnil sumu vo výške 4.957.000, SK titulom vyrovnacieho podielu, ktoré
konanie bolo vedené pod sp. zn. 40 Cb 38/1999 na Krajskom súde v Banskej Bystrici,
právoplatne skončené v 07/2009 (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, č. k. 3 Obo 66/2008,
zo dňa 07. 05. 2009, ktorým bol Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici,
č. k. 40 Cb 38/1999 zo dňa 06. 06. 2007 potvrdený), tak, že sťažovateľovi je spoločnosť
povinná zaplatiť sumu vo výške 885.804, Sk s príslušenstvom (rozdiel medzi uplatnenou
sumou a sumou v rozhodnutí bol spoločnosťou zaplatený počas súdneho konania
dobrovoľne)...
V dôsledku neoprávneného vyplatenia finančných súm na základe Prémiového
poriadku, ktoré spoločnosti nikdy neboli vrátené (s odôvodnením uskutočneným počas
súdneho konania o zbytočnosti domáhania sa tejto pohľadávky, keďže už by mala byť
premlčaná), bol sťažovateľ ukrátený na vyrovnacom podiely, ktorý mu mal byť vypočítaný
z účtovnej závierky za rok 1996 avšak z čistého obchodného imania, ktoré nebolo
ovplyvnené protizákonným konaním spoločnosti .“.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 60 Cb 98/2004 z 26. septembra 2012 na návrh
sťažovateľa konanie voči žalovaným v 1. až 5. rade zastavil. Ďalším výrokom návrh
sťažovateľa voči žalovanej v 6. rade v celom rozsahu zamietol. Sťažovateľ tvrdí, že
z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia možno vyvodiť, že v „časti nároku sťažovateľa
vo výške 53.489,22 EUR mal za to, že nárok sťažovateľa je premlčaný (prisvedčil námietke
premlčania vznesenej spoločnosťou ), a to z dôvodu, že listiny, na základe ktorých sa
mohol sťažovateľ dozvedieť o škode boli doložené na súd odporcom spoločnosťou
v Súdnom konaní dňa 20. 11. 2000, a teda uplynutím 4 ročnej subjektívnej premlčacej doby
dňa 21. 11. 2004 mal nárok za premlčaný.
Uvedené určenie premlčania bolo v konečnom dôsledku Krajským súdom Banská
Bystrica ako súdom dovolacím považované za nesprávne.
V časti vo výške 1.659,70 EUR mal prvostupňový súd za to, že nárok sťažovateľa
premlčaný nie je, uviedol, že sťažovateľ nepreukázal atribúty vzniku nároku na náhradu
škody, pričom uviedol, že svoje tvrdenia mal sťažovateľ uvádzať v Súdnom konaní
vyrovnací podiel.“.
Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 60 Cb 98/2004 z 26. septembra 2012 podal
sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že
odvolaním napadnutý rozsudok v napadnutej časti výroku, ktorým okresný súd návrh
sťažovateľa voči žalovanej v 6. rade v celom rozsahu zamietol, potvrdil. Podľa sťažovateľa
„základom odôvodnenia zamietnutia nároku je premlčanie, pričom odvolací súd mal za to,
že subjektívna lehota začala plynúť dňa 01. 10. 1998, t. j. deň vydania Rozsudku NS SR,
pričom už v tomto čase mal mať sťažovateľ vedomosť o rozsahu škody. Na základe akých
právnych úvah k uvedenému záveru dospel, odvolací súd neuvádza, naopak cituje, že rozsah
a výška škody pre začatie plynutia premlčacej doby musí byť taká, aby postačovala
pre možnosť uplatnenia nároku na súde, pričom však uvedená citácia právnej teórie je
v rozpore so záverom odvolacieho súdu, keďže v predmetnom čase sťažovateľ vôbec nevedel
a ani nemohol určiť rozsah škody.
Taktiež odvolací súd uvádza pojednávanie konané dňa 20. 03. 2002, ako aj písomné
podanie zo strany súdu o oznámení doloženia dokladov do spisu zo strany odporcu
spoločnosti sťažovateľovi, bez špecifikácie dátumu, ako dátumy rozhodné pre plynutie
subjektívnej lehoty, zároveň počíta lehotu od právoplatnosti rozhodnutia Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 41 Cob 21/94 (správne má byť 41 Cb 21/94).
Čo sa týka nároku sťažovateľa v časti 1.659,70 EUR, ktorú taktiež ako prvostupňový
súd považuje za nepremlčanú, odvolací súd len uvádza, že neboli preukázané predpoklady
vzniku nároku na náhradu škody, bez akejkoľvek bližšej špecifikácie.
Ohľadom námietky sťažovateľa, že sa o škode mohol dozvedieť až dňa 15. 10. 2006,
kedy bol vyhotovený Znalecký posudok v Súdnom konaní vyrovnací podiel (nesprávne
uvedené konanie zo strany odvolacieho súdu 41 Cb 38/99, správne číslo konania je
40 Cb 38/99), uvádza, že súdne konania vzájomne nesúviseli.“.
K podstate veci sťažovateľ uvádza, že «nebolo možné z jeho strany ani v jednom
z mnohých dátumov, od ktorých súdy začínajú určovať premlčaciu dobu objektívne určiť
výšku jeho škody tak, aby túto bolo možné obsahovo vyjadriť tak, aby si mohol svoj nárok
uplatniť na súde.
V Súdnom konaní vyrovnací podiel, kde sa tento určoval (a to na základe
znaleckého dokazovania, ako kategórie, na ktorej určenie sú potrebné odborné vedomosti),
nebolo možné vziať do úvahy Rozsudok NS SR, keďže vyrovnací podiel sa podľa právneho
názoru súdu mal určovať z účtovnej závierky za rok 1996, pričom Rozsudok NS SR je z roku
1998. Práve vyhotovením znaleckého posudku bolo určené aký vyrovnací podiel
sťažovateľovi patrí, a teda bol zrejmý aj následok protiprávneho konania, ktorým boli
zo spoločnosti „vytiahnuté“ finančné prostriedky.».
V nadväznosti na už citované sťažovateľ namieta, že „tak prvostupňový, ako aj
odvolací súd dospeli po 17 tich rokoch súdneho konania k záveru, že nárok sťažovateľa je
premlčaný, v časti 1.659,70 EUR dospeli k záveru nepreukázania atribútov nároku
na náhradu škody, a to len konštatáciou tejto skutočnosti, bez akéhokoľvek bližšieho
odôvodnenia... napriek skutočnosti neoprávneného vyplatenia finančných prostriedkov tak
ako skonštatoval NS SR, ktorou sa reálne znížilo čisté obchodné imanie spoločnosti ,
sťažovateľovi ako spoločníkovi spoločnosti , resp. ako vylúčenému spoločníkovi
spoločnosti , žiadny nárok nepatrí, a to napriek tomu, že sa tohto nároku domáha
od roku 1997.“.
Podľa názoru sťažovateľa napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené jeho
základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Rozhodnutie
odvolacieho súdu hodnotí ako arbitrárne, nesúhlasí s právnymi názormi, na ktorých je
založené. Závery krajského súdu považuje za nedostatočne odôvodnené, nepresvedčivé, t. j.
za arbitrárne a z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľné. Takto hodnotí sťažovateľ aj postup
krajského súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia.
Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 41 Cob 241/2012
zo dňa 18. 12. 2013 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 41 Cob 241/2012 zo dňa
18. 12. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie
konanie.
3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný zaplatiť sťažovateľovi primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 15.000, EUR do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu na účet sťažovateľa.
4. Krajský súd Banská Bystrica je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
vo výške 340,90 EUR do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho
zástupcu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.
Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011). Ústavný súd zároveň pripomína,
že tvrdenia o porušení iných základných práv, než sú uvedené v petite sťažnosti (v sťažnosti
sťažovateľa ide o základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, pozn.), v súlade so svojou doterajšou judikatúrou ústavného súdu
považuje iba za súčasť argumentácie (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).
Vychádzajúc z petitu sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 41 Cob 241/2012 z 18. decembra 2013, ktorým
bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 60 Cb 98/2004 z 26. septembra 2012
v napadnutej časti výroku, ktorým bol návrh sťažovateľa voči žalovanej v celom rozsahu
zamietnutý.
V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľa ústavný súd
upozorňuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že zásadne nie je
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade
a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ
ich rozhodnutí. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Jeho úloha sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákona všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento pri svojom
rozhodovaní natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým zásadne
poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Zo sťažnostnej argumentácie sťažovateľa vyplýva, že sa v podstate domáha „revízie“
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený jeho odvolaním napadnutý
výrok rozsudku okresného súdu sp. zn. 60 Cb 98/2004 z 26. septembra 2012 o zamietnutí
jeho žaloby voči žalovanej. Sťažovateľ sa touto žalobou domáhal priznania nároku
na náhradu škody z titulu zodpovednosti podľa § 424 Občianskeho zákonníka vo výške
určenej ako rozdiel medzi ziskom po zdanení dosiahnutým žalovanou v 6. rade za roky
1992 1996 a skutočným ziskom nezníženým o prémie, mzdy a funkčné pôžitky vyplatené
žalovaným v 1. až 5. rade v uvedenom období podľa prémiového a mzdového poriadku,
ktorý bol rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 4 Obo 32/1998 z 1. októbra 1998 určený ako neplatný.
K odvolaniu sťažovateľa krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza:
«Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal odvolanie v rozsahu
podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p.
a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľ sa podaným návrhom zo dňa
14. 3. 1997 doručeným súdu dňa 14. 4. 1997 domáhal voči odporcom 1/ až 6/ náhrady
škody bez jej vyčíslenia s tým, že výšku škody upresní neskôr. Náhradu škody žiadal ako
bývalý spoločník spoločnosti od odporcov 1/ až 6/ za plnenie
poskytnuté odporcom 6/ odporcom 1/ až 5/ v súvislosti s tzv. „pracovno právnym vzťahom“
(ako mzdy, odmeny, funkčné pôžitky, služby a podobne) za obdobie od 1. 7. 1992 až
do 20. 12. 1996. Písomným podaním zo dňa 18. 7. 1997 doručeným súdu dňa 22. 7. 1997
navrhovateľ oznámil, že si uplatňuje škodu minimálne vo výške 1.659,70 eur (50.000, Sk)
s tým, že doplnenie návrhu vo veci označenia skutkového stavu a právneho dôvodu vykoná
súčasne s určením výšky škody, pretože toto určenie je závislé od výsledku súdneho konania
prebiehajúceho pred Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 41 Cb 21/94.
V písomnom doplnení návrhu doručenému súdu dňa 1. 10. 1999 navrhovateľ uviedol, že sa
domáha priznania nároku na náhradu škody z titulu zodpovednosti podľa § 424 Obč. zák.
vo výške určenej ako rozdiel medzi dosiahnutým ziskom po zdanení dosiahnutým
odporcom 6/ za roky 1992 1996 a skutočným ziskom neznížením o prémie, mzdy a funkčné
pôžitky vyplatené odporcom 1/ až 5/ v uvedenom období podľa prémiového a mzdového
poriadku, ktorý bol rozsudkom Najvyššieho súdu SR určený ako neplatný. Zároveň navrhol
v tomto podaní vykonať dôkaz označenými listinami vyhotovenými odporcom 6/ s tým, že
po predložení týchto listín je navrhovateľ schopný upresniť výšku svojho nároku
podľa zisteného rozdielu zisku odporcu a časti zisku použitého v prospech odporcov 1/ až
5/. Na základe výzvy súdu zo dňa 2. 11. 2000 predložila právna zástupkyňa odporcov 1/ až
6/ na založenie do spisu súdom požadované listinné dôkazy, a to dňa 20. 11 2000.
Navrhovateľ vzal pred začatím konania vo veci samej žalobu o náhradu škody voči
odporcom 1/ až 5/ späť, na základe tohto prejavu navrhovateľa okresný súd konanie voči
odporcovi 1/ až 5/ zastavil a zaviazal navrhovateľa nahradiť odporcom 1/ až 5/ trovy
právneho zastúpenia. Ďalej odvolací súd zistil, že písomným podaním doručeným súdu dňa
27. 10. 2006 navrhovateľ vyčíslil svoj nárok na náhradu škody, ktorú si uplatnil voči
odporcovi 6/ vo výške istiny 1.728.924, Sk spolu s príslušenstvom. Okresný súd na základe
takto špecifikovanej výšky žalovanej sumy na pojednávaní dňa 16. 1. 2007 uznesením
pripustil rozšírenie žaloby o zaplatenie ďalšej sumy vo výške 1678.924, Sk s prísl.
Písomným podaním navrhovateľa zo dňa 8. 2. 2010 doručeným súdu dňa 11. 2. 2010
upravil žalobný petit tak, že sa domáha zaplatenia sumy 55.148,92 eur s úrokom z
omeškania vo výške 24,13 % ročne zo sumy 55.148,92 eur od 31. 3. 1998 do zaplatenia a
tento petit zostal nezmenený aj ku dňu rozhodovania okresným súdom. Právna zástupkyňa
odporcu vzniesla v konaní námietku premlčania nároku navrhovateľa...
V konaní bolo preukázané, že navrhovateľ bol spoločníkom obchodnej spoločnosti
odporcu 6/ od 3. 6. 1992 do 20. 12. 1996, kedy bol zo spoločnosti vylúčený. V konaní bolo
tiež preukázané, že navrhovateľovi bolo rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 40 Cb 38/1999 zo dňa 6. 6. 2007 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3 Obo 66/2008 zo dňa 7. 5. 2009 priznané právo na zaplatenie titulom vyrovnacieho
podielu. Nebolo sporné, že odporca 6/ si splnil svoju povinnosť a zaplatil navrhovateľovi
požadovanú sumu titulom vyrovnacieho podielu v celom rozsahu. V konaní bolo napokon
preukázané, že rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 32/98 107 zo dňa 1. 10. 1998
bol zmenený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41 Cb 21/1994 93 zo dňa
8. 10. 1997 a bolo vyslovené, že uznesenie valného zhromaždenia spoločnosti
z 28. 4. 1994 v bode 6., pokiaľ ním bolo schválené uplatňovanie
prémiového poriadku 1/94 v časti o prémiovaní riaditeľov spoločnosti je neplatné.
Okresný súd návrh navrhovateľa zamietol v celom rozsahu, v časti 53.489,22 eur
z dôvodu premlčania, pričom po vykonanom dokazovaní posúdil začatie plynutia
subjektívnej premlčacej lehoty dňom 21. 11. 2000, teda odo dňa nasledujúceho po dni, kedy
odporca 6/ do súdneho spisu doručil navrhovateľom požadované listinné doklady, ktoré
tento predložil 20. 11. 2000 a uviedol, že premlčacia lehota uplynula dňa 22. 11. 2004.
Keďže navrhovateľ rozšíril žalobný návrh o zaplatenie sumy 1.678.924, Sk dňa
27. 10. 2006, po uplynutí subjektívnej štvorročnej premlčacej lehoty zamietol nárok
navrhovateľa v tejto časti z dôvodu premlčania.»
Krajský súd za kľúčový právny problém pri rozhodovaní o veci sťažovateľa
považoval námietku premlčania nároku na náhradu škody, ku ktorej uviedol:
„Navrhovateľ sa domáha svojho nároku titulom náhrady škody; na právnu úpravu
premlčania v súvislosti s náhradou škody a bezdôvodným obohatením nie je aplikovateľná
občiansko právna úprava. Pri premlčaní nároku na náhradu škody vychádza Obchodný
zákonník z podobnej konštrukcie počiatku plynutia premlčacej doby ako Občiansky
zákonník s tým, že subjektívnu dobu viaže na odlišný moment. V zmysle § 397 je subjektívna
doba štvorročná a podľa § 398 je objektívna doba 10 ročná. Subjektívna doba začína plynúť
dňom, kedy sa poškodený dozvedel o škode alebo sa o nej dozvedieť mohol a o tom, kto je
povinný škodu uhradiť. Uvedená vedomosť sa viaže na existenciu oboch skutočností,
t. j. škody a škodcu s tým, že nemusí byť identifikovaná presným rozsahom a výškou,
ale znalosť poškodeného musí postačovať pre možnosť uplatnenia nároku na súde.
Objektívna premlčacia doba sa uplatní len vtedy, keď nedošlo k uplynutiu štvorročnej
subjektívnej premlčacej doby, k premlčaniu práva na náhradu škody.“
Za relevantný základ rozhodnutia o odvolaní považoval krajský súd právnu povahu
nároku sťažovateľa na náhradu škody z dôvodu ukrátenia jeho podielu na zisku vyplateného
žalovanou v 6. rade za obdobie rokov 1994, 1995 a 1996, v súvislosti s ktorou v odôvodnení
napadnutého rozsudku uvádza:
„V danom prípade sa odvolací súd stotožnil s názorom okresného súdu, že nárok
navrhovateľa vo výške 53.489,22 eur je premlčaný; avšak dospel k záveru, že navrhovateľ
sa mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný škodu uhradiť už z rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 32/98 107 zo dňa 1. 10. 1998, ktorým rozsudkom bol
zmenený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41 Cb 21/1994 93 zo dňa
8. 10. 1997, kedy Najvyšší súd vyslovil, že uznesenie valného zhromaždenia spoločnosti
z 28. 4. 1994 v bode 6, pokiaľ ním bolo
schválené uplatňovanie prémiového poriadku 1/94 v časti o prémiovanie riaditeľov
spoločnosti je neplatná. Už v tomto čase mohol navrhovateľ získať vedomosť o rozsahu
škody a o tom, kto je povinný škodu nahradiť. Aj v prípade, ak by na základe vyššie
cit. rozsudku Najvyššieho súdu navrhovateľ nevedel identifikovať škodu presným rozsahom
a výškou, prišiel preskúmaním veci odvolací súd k záveru, že najneskôr sa o výške škody
mohol navrhovateľ dozvedieť potom, ako mu bolo súdom oznámené, že zo strany
navrhovateľa boli do spisu doručené požadované listinné doklady, mzdové listy, výkazy
ziskov a strát, súvahy za r. 1992 1996. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že aj keď tieto
listinné doklady boli doložené do spisu dňa 20. 11. 2000, na Okresnom súde Banská
Bystrica sa dňa 20. 3. 2002 konalo pojednávanie, na ktorom sa zúčastnil predchádzajúci
právny zástupca navrhovateľa a na tomto pojednávaní právny
zástupca navrhovateľa dokonca sám poukázal na skutočnosť, že v súvislosti s týmto konaním
bolo právoplatne ukončené konanie ohľadne neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia,
ktorým bol schválený prémiový poriadok s tým, že sa jedná o konanie 41 Cb 21/94. Zároveň
odvolací súd zistil, že účastníkom konania bolo zo strany súdu oznámené, že požadované
listinné dôkazy zástupkyňa odporov pripojila k spisu a majú sa možnosť s nimi oboznámiť,
aby upresnili sumu, akej sa vlastne od žalovaných domáhajú a na základe akého skutkového
stavu.
Z uvedeného je zrejmé, že ak by aj súd vzal do úvahy tú skutočnosť, že až dňa
20. 3. 2002 bol právny zástupca navrhovateľa oboznámený o tom, že odporca predložil
do spisu požadované listinné dôkazy, najneskôr dňa 21. 3. 2002 mu začala plynúť
štvorročná subjektívna premlčacia lehoty, v ktorej mohol a mal dostatok času
na identifikáciu výšky škody. Navrhovateľ tak neučinil ani v lehote od právoplatnosti
rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41 Cob 21/94, ktoré konanie má podľa
právneho zástupcu navrhovateľa súvislosť s konaním 60 Cb 98/2004, neurobil tak ani
v lehote od kedy mu bolo oznámené, že požadované listinné dôkazy sa nachádzajú v súdnom
spise, navrhovateľ rozšíril svoj žalobný návrh až dňa 27. 10. 2006, teda po uplynutí
štvorročnej premlčacej lehoty.“
K dôvodnosti zvyšnej časti nároku uplatňovaného sťažovateľom v sume 1 659,70 €
krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza:
„Čo sa týka zvyšku nároku vo výške 1.659,70 eur, ktorý nárok súd správne považoval
za nepremlčaný, odvolací súd aj v tejto časti rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdil. Zodpovednosť za škodu je objektívnou zodpovednosťou, kde pre vznik
zodpovednosti sa nevyžaduje zavinenie. Predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu
v zmysle § 373 sú protiprávny úkon, vznik škody, príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi
protiprávnym konaním a vznikom škody. Existenciu všetkých troch predpokladov
zodpovednosti musí preukázať poškodený. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru,
že ani v časti o zaplatenie 1.659,70 eur nepreukázal navrhovateľ, že by uvedenú škodu
spôsobil odporca. Navrhovateľ nepreukázal predpoklady vzniku škody vyššie uvedené.
Čo sa týka námietky navrhovateľa, že o škode a jej rozsahu sa mohol dozvedieť až dňa
15. 10. 2006, kedy bol vyhotovený znalecký posudok v konaní
41 Cb 38/99 (správne má byť 40 Cb 38/99, pozn.), odvolací súd uvádza, že uvedené konanie
nesúviselo s prebiehajúcim konaním, v ktorom sa navrhovateľ domáha voči odporcovi
náhrady škody, pričom v konaní 41 Cb 38/99 (správne má byť 40 Cb 38/99, pozn.)
sa konalo o zaplatenie vyrovnacieho podielu. Správne okresný súd zamietol aj nárok
navrhovateľa vo výške 2.240,84 eur, ktorá suma predstavuje rozdiel medzi
pôvodne uplatňovanou sumou vo výške 57.389,76 eur a neskôr upravenou sumou vo výške
55.148,92 eur, keďže navrhovateľ v tejto časti návrh späť nevzal.“
K návrhu sťažovateľa, aby odvolací súd svojím výrokom v rozhodnutí o odvolaní
sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 26. septembra 2012 v prípade potvrdenia
rozhodnutia prvostupňového súdu pripustil dovolanie podľa § 238 ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku, krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza:
«Navrhovateľ navrhol, aby odvolací súd ak rozsudok okresného súdu potvrdí
pripustil dovolanie v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p. a navrhol pripustiť znenie dovolacej otázky
nasledovne: „majú úkony spoločnosti alebo iné právne skutočnosti ovplyvňujúce výšku
vlastného imania v účtovnej závierke za kalendárny rok, ktorý je určujúci pre výpočet
vyrovnacieho podielu vylúčeného spoločníka (v zmysle § 61 ods. 2 Obch. zák. platného
ku dňu 20. 12. 2006), ktoré nastali po kalendárnom roku, ktorý je určujúci pre výpočet
vyrovnacieho podielu vylúčeného spoločníka (v zmysle § 61 ods. 2 Obch. zák. platného
ku dňu 20. 12. 1996) vplyv na vyrovnací podiel vylúčeného spoločníka?“
Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil
vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V odseku 3 zákon upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol rozsudok prvostupňového súdu potvrdený. Dovolanie je prípustné, ak odvolací
súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že ide o rozhodnutie, ktoré má
po právnej stránke zásadný význam. Za rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
možno považovať také rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú,
alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku takým spôsobom, ktorý
je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec, t. j. má všeobecný vplyv
na prípady podobnej povahy. Z tohto hľadiska má rozhodnutie odvolacieho súdu zásadný
význam spravidla vtedy, ak rieši takú právnu otázku, ktorá judikatúrou vyšších súdov
nebola riešená alebo ktorej výklad v judikatúre týchto súdov nie je ustálený alebo ak
odvolací súd posúdil určitú právnu otázku inak, než je riešená v konštantnej judikatúre
vyšších súdov a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje v tomto smere odlišné riešenie
tejto právnej otázky. Odvolací súd nie je oprávnený vysloviť prípustnosť dovolania
kedykoľvek a úplne podľa svojej voľnej úvahy; jeho voľnú úvahu zákon prísne vymedzuje
rámcom posúdenia zásadnosti rozhodnutia správnej stránky.
Odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania, nakoľko nárok navrhovateľa bol
okresným súdom zamietnutý prevažne z dôvodu premlčania s tým, že odvolací súd
po preskúmaní veci prišiel k totožnému záveru, že nárok navrhovateľa je premlčaný; preto
nemohol ani návrh navrhovateľa posudzovať na základe iných skutočností keďže v prvom
rade musel sa zaoberať vznesenou námietkou premlčania (v časti 53.489,22 eur). Z tohto
dôvodu nemožno uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu považovať po právnej stránke
za rozhodnutie zásadného významu, nakoľko právna otázka premlčania bola už judikatúrou
vyšších súdov riešená.»
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04,
IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo
na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument účastníka konania je súd
povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy
posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,
Recueil III/1997).
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plnene realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(m. m. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03).
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd jednoznačným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaniu sťažovateľa spochybňujúcemu právne
závery okresného súdu nevyhovel a pre ktoré odvolaním napadnutý výrok rozsudku
okresného súdu o zamietnutí žaloby voči žalovanej ako vecne správny potvrdil. Krajský súd
svoj právny názor potvrdzujúci správnosť záveru okresného súdu o premlčaní sťažovateľom
uplatneného nároku na náhradu škody (v prevažujúcej časti 53 489,22 €) oprel
o skutočnosti, kedy a akým úkonom (rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 32/1998
z 1. októbra 1998, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu sp. zn. 41 Cb 21/1994
z 8. októbra 1997 tak, že vyslovil, že uznesenie valného zhromaždenia žalovanej v 6. rade
z 28. apríla 1994 v bode 6 o schválení uplatňovania prémiového poriadku 1/94 v časti
prémiovania riaditeľov spoločnosti je neplatné, pozn.) sa sťažovateľ mohol dozvedieť
o rozsahu škody a o tom, kto je povinný škodu nahradiť. Túto skutočnosť odvolací súd
považoval za rozhodujúcu z hľadiska vysporiadania sa s námietkou premlčania uplatneného
nároku na náhradu škody. Podľa názoru ústavného súdu odvolací súd dôsledne ustálil
moment, kedy sa sťažovateľ najneskôr dozvedel o skutočnostiach umožňujúcich mu spresniť
sumu, zaplatenia akej sa od žalovanej domáha a na základe akého skutkového stavu (na
pojednávaní vo veci konanom 20. marca 2002).
Podľa § 397 Obchodného zákonníka ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva
inak, je premlčacia doba štyri roky.
Podľa § 398 Obchodného zákonníka pri práve na náhradu škody plynie premlčacia
doba odo dňa, keď sa poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je
povinný na jej náhradu; končí sa však najneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa, keď došlo
k porušeniu povinnosti.
Podľa § 373 Obchodného zákonníka kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového
vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že
porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.
Podľa § 757 Obchodného zákonníka pre zodpovednosť za škodu spôsobenú
porušením povinností ustanovených týmto zákonom platia obdobne ustanovenia § 373
a nasl.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd nepovažuje právny záver krajského súdu
týkajúci sa začiatku plynutia premlčacej doby vo veci sťažovateľa vyjadrený v napadnutom
rozsudku za svojvoľný, prijatý v zjavnom omyle konajúceho krajského súdu, resp.
za výsledok formalistického výkladu aplikovaných právnych noriem. Podľa názoru
ústavného súdu aplikácia relevantných ustanovení krajským súdom v napadnutom rozsudku
v otázke premlčania (v časti nároku v sume 53 489, 22 €), ako aj nepreukázania
predpokladov vzniku škody (v časti nároku v sume 1 659,70 €, resp. aj v sume 2 240,84 €)
nie je zjavne neodôvodnená, nevykazuje znaky svojvôle a ani nepopiera zmysel a účel
aplikovaných právnych noriem. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod
a ani oprávnenie na prehodnocovanie právnych záverov tohto súdu. Argumentácia
sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sleduje len dosiahnutie zmeny súdneho
rozhodnutia, ktoré skončilo pre neho nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať
s porušením jeho práv garantovaných ústavou a dohovorom. K porušeniu ústavou
garantovaných práv totiž nemôže dôjsť takým rozhodnutím príslušného štátneho orgánu,
ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi.
V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým rozsudkom ústavný
súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je
záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
Podstatné je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný
a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov
arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu
a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne
napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označených sťažovateľom neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako zjavne
neopodstatnenej.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2015