Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 593/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou

, konajúcou prostredníctvom konateľky

a advokátky , ktorou namieta porušenie svojho základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. z 18. decembra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2014

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného ,

, konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky ,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 18. decembra 2013 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v procesnom postavení

žalobcu v konaní pred Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)

vedenom pod sp. zn. domáhal pôvodne voči šiestim žalovaným,

a to , (ďalej len „žalovaný v 1. rade“),

, (ďalej len „žalovaný

v 2. rade“), , (ďalej len

„žalovaný v 3. rade“), , (ďalej len

„žalovaný vo 4. rade“),

(ďalej len „žalovaný v 5. rade“), a obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „žalovaná v 6. rade“), zaplatenia sumy 57 389,76 €

s príslušenstvom ako náhrady škody, ktorú uplatnil v časti 1 659,70 € podaným návrhom

zo 14. marca 1997 a vo zvyšnej časti podaním z 27. októbra 2006 (zmena petitu pripustená

okresným súdom 16. januára 2007).

Základom argumentácie sťažovateľa v predmetnom súdnom konaní bolo tvrdenie,

„že Najvyšší súd Slovenskej republiky Rozsudkom zo dňa 01. 10. 1998, č. k.

o vyslovenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia rozhodol, že uznesenie valného

zhromaždenia spoločnosti ... (právny predchodca ...),

zo dňa 28. 04. 1994, ktorým bolo schválené uplatňovanie Prémiového poriadku (na základe

prémiového poriadku boli spoločníkom spoločnosti , okrem sťažovateľa, vyplatené

v rokoch 1994, 1995 a 1996 prémie spolu vo výške 497.635,76 EUR...) je neplatné...

Na základe tejto skutočnosti si Sťažovateľ z dôvodu opatrnosti najskôr uplatnil

na súde svoj nárok vo výške 1.659,70 EUR, ktorý následne, po zistení relevantných

skutočností, navýšil.“.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „bol zo spoločnosti vylúčený, a to valným

zhromaždením konaným dňa 20. 12. 1996, pričom sa sťažovateľ domáhal v súdnom konaní

určenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia o jeho vylúčení, ktoré konanie sa

skončilo rozsudkom v roku 2005, tak že sťažovateľ bol právoplatne zo spoločnosti

vylúčený“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že „návrhom zo dňa 14. 05. 1999 (t. j. po začatí Súdneho

konania) uplatnil sumu vo výške 4.957.000, SK titulom vyrovnacieho podielu, ktoré

konanie bolo vedené pod sp. zn. na Krajskom súde v Banskej Bystrici,

právoplatne skončené v 07/2009 (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, č. k. ,

zo dňa 07. 05. 2009, ktorým bol Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici,

č. k. zo dňa 06. 06. 2007 potvrdený), tak, že sťažovateľovi je spoločnosť

povinná zaplatiť sumu vo výške 885.804, Sk s príslušenstvom (rozdiel medzi uplatnenou

sumou a sumou v rozhodnutí bol spoločnosťou zaplatený počas súdneho konania

dobrovoľne)...

V dôsledku neoprávneného vyplatenia finančných súm na základe Prémiového

poriadku, ktoré spoločnosti nikdy neboli vrátené (s odôvodnením uskutočneným počas

súdneho konania o zbytočnosti domáhania sa tejto pohľadávky, keďže už by mala byť

premlčaná), bol sťažovateľ ukrátený na vyrovnacom podiely, ktorý mu mal byť vypočítaný

z účtovnej závierky za rok 1996 avšak z čistého obchodného imania, ktoré nebolo

ovplyvnené protizákonným konaním spoločnosti .“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 26. septembra 2012 na návrh

sťažovateľa konanie voči žalovaným v 1. až 5. rade zastavil. Ďalším výrokom návrh

sťažovateľa voči žalovanej v 6. rade v celom rozsahu zamietol. Sťažovateľ tvrdí, že

z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia možno vyvodiť, že v „časti nároku sťažovateľa

vo výške 53.489,22 EUR mal za to, že nárok sťažovateľa je premlčaný (prisvedčil námietke

premlčania vznesenej spoločnosťou ), a to z dôvodu, že listiny, na základe ktorých sa

mohol sťažovateľ dozvedieť o škode boli doložené na súd odporcom spoločnosťou

v Súdnom konaní dňa 20. 11. 2000, a teda uplynutím 4 ročnej subjektívnej premlčacej doby

dňa 21. 11. 2004 mal nárok za premlčaný.

Uvedené určenie premlčania bolo v konečnom dôsledku Krajským súdom Banská

Bystrica ako súdom dovolacím považované za nesprávne.

V časti vo výške 1.659,70 EUR mal prvostupňový súd za to, že nárok sťažovateľa

premlčaný nie je, uviedol, že sťažovateľ nepreukázal atribúty vzniku nároku na náhradu

škody, pričom uviedol, že svoje tvrdenia mal sťažovateľ uvádzať v Súdnom konaní

vyrovnací podiel.“.

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 26. septembra 2012 podal

sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že

odvolaním napadnutý rozsudok v napadnutej časti výroku, ktorým okresný súd návrh

sťažovateľa voči žalovanej v 6. rade v celom rozsahu zamietol, potvrdil. Podľa sťažovateľa

„základom odôvodnenia zamietnutia nároku je premlčanie, pričom odvolací súd mal za to,

že subjektívna lehota začala plynúť dňa 01. 10. 1998, t. j. deň vydania Rozsudku NS SR,

pričom už v tomto čase mal mať sťažovateľ vedomosť o rozsahu škody. Na základe akých

právnych úvah k uvedenému záveru dospel, odvolací súd neuvádza, naopak cituje, že rozsah

a výška škody pre začatie plynutia premlčacej doby musí byť taká, aby postačovala

pre možnosť uplatnenia nároku na súde, pričom však uvedená citácia právnej teórie je

v rozpore so záverom odvolacieho súdu, keďže v predmetnom čase sťažovateľ vôbec nevedel

a ani nemohol určiť rozsah škody.

Taktiež odvolací súd uvádza pojednávanie konané dňa 20. 03. 2002, ako aj písomné

podanie zo strany súdu o oznámení doloženia dokladov do spisu zo strany odporcu

spoločnosti sťažovateľovi, bez špecifikácie dátumu, ako dátumy rozhodné pre plynutie

subjektívnej lehoty, zároveň počíta lehotu od právoplatnosti rozhodnutia Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. (správne má byť ).

Čo sa týka nároku sťažovateľa v časti 1.659,70 EUR, ktorú taktiež ako prvostupňový

súd považuje za nepremlčanú, odvolací súd len uvádza, že neboli preukázané predpoklady

vzniku nároku na náhradu škody, bez akejkoľvek bližšej špecifikácie.

Ohľadom námietky sťažovateľa, že sa o škode mohol dozvedieť až dňa 15. 10. 2006,

kedy bol vyhotovený Znalecký posudok v Súdnom konaní vyrovnací podiel (nesprávne

uvedené konanie zo strany odvolacieho súdu , správne číslo konania je

), uvádza, že súdne konania vzájomne nesúviseli.“.

K podstate veci sťažovateľ uvádza, že «nebolo možné z jeho strany ani v jednom

z mnohých dátumov, od ktorých súdy začínajú určovať premlčaciu dobu objektívne určiť

výšku jeho škody tak, aby túto bolo možné obsahovo vyjadriť tak, aby si mohol svoj nárok

uplatniť na súde.

V Súdnom konaní vyrovnací podiel, kde sa tento určoval (a to na základe

znaleckého dokazovania, ako kategórie, na ktorej určenie sú potrebné odborné vedomosti),

nebolo možné vziať do úvahy Rozsudok NS SR, keďže vyrovnací podiel sa podľa právneho

názoru súdu mal určovať z účtovnej závierky za rok 1996, pričom Rozsudok NS SR je z roku

1998. Práve vyhotovením znaleckého posudku bolo určené aký vyrovnací podiel

sťažovateľovi patrí, a teda bol zrejmý aj následok protiprávneho konania, ktorým boli

zo spoločnosti „vytiahnuté“ finančné prostriedky.».

V nadväznosti na už citované sťažovateľ namieta, že „tak prvostupňový, ako aj

odvolací súd dospeli po 17 tich rokoch súdneho konania k záveru, že nárok sťažovateľa je

premlčaný, v časti 1.659,70 EUR dospeli k záveru nepreukázania atribútov nároku

na náhradu škody, a to len konštatáciou tejto skutočnosti, bez akéhokoľvek bližšieho

odôvodnenia... napriek skutočnosti neoprávneného vyplatenia finančných prostriedkov tak

ako skonštatoval NS SR, ktorou sa reálne znížilo čisté obchodné imanie spoločnosti ,

sťažovateľovi ako spoločníkovi spoločnosti , resp. ako vylúčenému spoločníkovi

spoločnosti , žiadny nárok nepatrí, a to napriek tomu, že sa tohto nároku domáha

od roku 1997.“.

Podľa názoru sťažovateľa napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené jeho

základné právo podľa a právo podľa dohovoru. Rozhodnutie

odvolacieho súdu hodnotí ako arbitrárne, nesúhlasí s právnymi názormi, na ktorých je

založené. Závery krajského súdu považuje za nedostatočne odôvodnené, nepresvedčivé, t. j.

za arbitrárne a z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľné. Takto hodnotí sťažovateľ aj postup

krajského súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia.

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

Slovenskej republiky Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k.

zo dňa 18. 12. 2013 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. zo dňa

18. 12. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie

konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný zaplatiť sťažovateľovi primerané

finančné zadosťučinenie vo výške 15.000, EUR do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu na účet sťažovateľa.

4. Krajský súd Banská Bystrica je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

vo výške 340,90 EUR do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho

zástupcu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (, m. m. ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou

časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným

súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.

Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom

(m. m. , , ). Ústavný súd zároveň pripomína,

že tvrdenia o porušení iných základných práv, než sú uvedené v petite sťažnosti (v sťažnosti

sťažovateľa ide o základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

, pozn.), v súlade so svojou doterajšou judikatúrou ústavného súdu

považuje iba za súčasť argumentácie (, ).

Vychádzajúc z petitu sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta

porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 18. decembra 2013, ktorým

bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. z 26. septembra 2012

v napadnutej časti výroku, ktorým bol návrh sťažovateľa voči žalovanej v celom rozsahu

zamietnutý.

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľa ústavný súd

upozorňuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že zásadne nie je

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade

a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ

ich rozhodnutí. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Jeho úloha sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákona všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento pri svojom

rozhodovaní natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým zásadne

poprel ich účel a význam (m. m. , , ).

Zo sťažnostnej argumentácie sťažovateľa vyplýva, že sa v podstate domáha „revízie“

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený jeho odvolaním napadnutý

výrok rozsudku okresného súdu sp. zn. z 26. septembra 2012 o zamietnutí

jeho žaloby voči žalovanej. Sťažovateľ sa touto žalobou domáhal priznania nároku

na náhradu škody z titulu zodpovednosti podľa vo výške

určenej ako rozdiel medzi ziskom po zdanení dosiahnutým žalovanou v 6. rade za roky

1992  1996 a skutočným ziskom nezníženým o prémie, mzdy a funkčné pôžitky vyplatené

žalovaným v 1. až 5. rade v uvedenom období podľa prémiového a mzdového poriadku,

ktorý bol rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 1. októbra 1998 určený ako neplatný.

K odvolaniu sťažovateľa krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza:

«Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal odvolanie v rozsahu

podľa ust. , bez nariadenia pojednávania podľa

a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľ sa podaným návrhom zo dňa

14. 3. 1997 doručeným súdu dňa 14. 4. 1997 domáhal voči odporcom 1/ až 6/ náhrady

škody bez jej vyčíslenia s tým, že výšku škody upresní neskôr. Náhradu škody žiadal ako

bývalý spoločník spoločnosti od odporcov 1/ až 6/ za plnenie

poskytnuté odporcom 6/ odporcom 1/ až 5/ v súvislosti s tzv. „pracovno právnym vzťahom“

(ako mzdy, odmeny, funkčné pôžitky, služby a podobne) za obdobie od 1. 7. 1992 až

do 20. 12. 1996. Písomným podaním zo dňa 18. 7. 1997 doručeným súdu dňa 22. 7. 1997

navrhovateľ oznámil, že si uplatňuje škodu minimálne vo výške 1.659,70 eur (50.000, Sk)

s tým, že doplnenie návrhu vo veci označenia skutkového stavu a právneho dôvodu vykoná

súčasne s určením výšky škody, pretože toto určenie je závislé od výsledku súdneho konania

prebiehajúceho pred Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. .

V písomnom doplnení návrhu doručenému súdu dňa 1. 10. 1999 navrhovateľ uviedol, že sa

domáha priznania nároku na náhradu škody z titulu zodpovednosti podľa § 424 Obč. zák.

vo výške určenej ako rozdiel medzi dosiahnutým ziskom po zdanení dosiahnutým

odporcom 6/ za roky 1992 1996 a skutočným ziskom neznížením o prémie, mzdy a funkčné

pôžitky vyplatené odporcom 1/ až 5/ v uvedenom období podľa prémiového a mzdového

poriadku, ktorý bol rozsudkom Najvyššieho súdu SR určený ako neplatný. Zároveň navrhol

v tomto podaní vykonať dôkaz označenými listinami vyhotovenými odporcom 6/ s tým, že

po predložení týchto listín je navrhovateľ schopný upresniť výšku svojho nároku

podľa zisteného rozdielu zisku odporcu a časti zisku použitého v prospech odporcov 1/ až

5/. Na základe výzvy súdu zo dňa 2. 11. 2000 predložila právna zástupkyňa odporcov 1/ až

6/ na založenie do spisu súdom požadované listinné dôkazy, a to dňa 20. 11 2000.

Navrhovateľ vzal pred začatím konania vo veci samej žalobu o náhradu škody voči

odporcom 1/ až 5/ späť, na základe tohto prejavu navrhovateľa okresný súd konanie voči

odporcovi 1/ až 5/ zastavil a zaviazal navrhovateľa nahradiť odporcom 1/ až 5/ trovy

právneho zastúpenia. Ďalej odvolací súd zistil, že písomným podaním doručeným súdu dňa

27. 10. 2006 navrhovateľ vyčíslil svoj nárok na náhradu škody, ktorú si uplatnil voči

odporcovi 6/ vo výške istiny 1.728.924, Sk spolu s príslušenstvom. Okresný súd na základe

takto špecifikovanej výšky žalovanej sumy na pojednávaní dňa 16. 1. 2007 uznesením

pripustil rozšírenie žaloby o zaplatenie ďalšej sumy vo výške 1678.924, Sk s prísl.

Písomným podaním navrhovateľa zo dňa 8. 2. 2010 doručeným súdu dňa 11. 2. 2010

upravil žalobný petit tak, že sa domáha zaplatenia sumy 55.148,92 eur s úrokom z

omeškania vo výške 24,13 % ročne zo sumy 55.148,92 eur od 31. 3. 1998 do zaplatenia a

tento petit zostal nezmenený aj ku dňu rozhodovania okresným súdom. Právna zástupkyňa

odporcu vzniesla v konaní námietku premlčania nároku navrhovateľa...

V konaní bolo preukázané, že navrhovateľ bol spoločníkom obchodnej spoločnosti

odporcu 6/ od 3. 6. 1992 do 20. 12. 1996, kedy bol zo spoločnosti vylúčený. V konaní bolo

tiež preukázané, že navrhovateľovi bolo rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. zo dňa 6. 6. 2007 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 7. 5. 2009 priznané právo na zaplatenie titulom vyrovnacieho

podielu. Nebolo sporné, že odporca 6/ si splnil svoju povinnosť a zaplatil navrhovateľovi

požadovanú sumu titulom vyrovnacieho podielu v celom rozsahu. V konaní bolo napokon

preukázané, že rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 1. 10. 1998

bol zmenený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. zo dňa

8. 10. 1997 a bolo vyslovené, že uznesenie valného zhromaždenia spoločnosti

z 28. 4. 1994 v bode 6., pokiaľ ním bolo schválené uplatňovanie

prémiového poriadku 1/94 v časti o prémiovaní riaditeľov spoločnosti je neplatné.

Okresný súd návrh navrhovateľa zamietol v celom rozsahu, v časti 53.489,22 eur

z dôvodu premlčania, pričom po vykonanom dokazovaní posúdil začatie plynutia

subjektívnej premlčacej lehoty dňom 21. 11. 2000, teda odo dňa nasledujúceho po dni, kedy

odporca 6/ do súdneho spisu doručil navrhovateľom požadované listinné doklady, ktoré

tento predložil 20. 11. 2000 a uviedol, že premlčacia lehota uplynula dňa 22. 11. 2004.

Keďže navrhovateľ rozšíril žalobný návrh o zaplatenie sumy 1.678.924, Sk dňa

27. 10. 2006, po uplynutí subjektívnej štvorročnej premlčacej lehoty zamietol nárok

navrhovateľa v tejto časti z dôvodu premlčania.»

Krajský súd za kľúčový právny problém pri rozhodovaní o veci sťažovateľa

považoval námietku premlčania nároku na náhradu škody, ku ktorej uviedol:

„Navrhovateľ sa domáha svojho nároku titulom náhrady škody; na právnu úpravu

premlčania v súvislosti s náhradou škody a bezdôvodným obohatením nie je aplikovateľná

občiansko právna úprava. Pri premlčaní nároku na náhradu škody vychádza Obchodný

zákonník z podobnej konštrukcie počiatku plynutia premlčacej doby ako Občiansky

zákonník s tým, že subjektívnu dobu viaže na odlišný moment. V zmysle § 397 je subjektívna

doba štvorročná a podľa § 398 je objektívna doba 10 ročná. Subjektívna doba začína plynúť

dňom, kedy sa poškodený dozvedel o škode alebo sa o nej dozvedieť mohol a o tom, kto je

povinný škodu uhradiť. Uvedená vedomosť sa viaže na existenciu oboch skutočností,

t. j. škody a škodcu s tým, že nemusí byť identifikovaná presným rozsahom a výškou,

ale znalosť poškodeného musí postačovať pre možnosť uplatnenia nároku na súde.

Objektívna premlčacia doba sa uplatní len vtedy, keď nedošlo k uplynutiu štvorročnej

subjektívnej premlčacej doby, k premlčaniu práva na náhradu škody.“

Za relevantný základ rozhodnutia o odvolaní považoval krajský súd právnu povahu

nároku sťažovateľa na náhradu škody z dôvodu ukrátenia jeho podielu na zisku vyplateného

žalovanou v 6. rade za obdobie rokov 1994, 1995 a 1996, v súvislosti s ktorou v odôvodnení

napadnutého rozsudku uvádza:

„V danom prípade sa odvolací súd stotožnil s názorom okresného súdu, že nárok

navrhovateľa vo výške 53.489,22 eur je premlčaný; avšak dospel k záveru, že navrhovateľ

sa mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný škodu uhradiť už z rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 1. 10. 1998, ktorým rozsudkom bol

zmenený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. zo dňa

8. 10. 1997, kedy Najvyšší súd vyslovil, že uznesenie valného zhromaždenia spoločnosti

z 28. 4. 1994 v bode 6, pokiaľ ním bolo

schválené uplatňovanie prémiového poriadku 1/94 v časti o prémiovanie riaditeľov

spoločnosti je neplatná. Už v tomto čase mohol navrhovateľ získať vedomosť o rozsahu

škody a o tom, kto je povinný škodu nahradiť. Aj v prípade, ak by na základe vyššie

cit. rozsudku Najvyššieho súdu navrhovateľ nevedel identifikovať škodu presným rozsahom

a výškou, prišiel preskúmaním veci odvolací súd k záveru, že najneskôr sa o výške škody

mohol navrhovateľ dozvedieť potom, ako mu bolo súdom oznámené, že zo strany

navrhovateľa boli do spisu doručené požadované listinné doklady, mzdové listy, výkazy

ziskov a strát, súvahy za r. 1992 1996. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že aj keď tieto

listinné doklady boli doložené do spisu dňa 20. 11. 2000, na Okresnom súde Banská

Bystrica sa dňa 20. 3. 2002 konalo pojednávanie, na ktorom sa zúčastnil predchádzajúci

právny zástupca navrhovateľa a na tomto pojednávaní právny

zástupca navrhovateľa dokonca sám poukázal na skutočnosť, že v súvislosti s týmto konaním

bolo právoplatne ukončené konanie ohľadne neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia,

ktorým bol schválený prémiový poriadok s tým, že sa jedná o konanie . Zároveň

odvolací súd zistil, že účastníkom konania bolo zo strany súdu oznámené, že požadované

listinné dôkazy zástupkyňa odporov pripojila k spisu a majú sa možnosť s nimi oboznámiť,

aby upresnili sumu, akej sa vlastne od žalovaných domáhajú a na základe akého skutkového

stavu.

Z uvedeného je zrejmé, že ak by aj súd vzal do úvahy tú skutočnosť, že až dňa

20. 3. 2002 bol právny zástupca navrhovateľa oboznámený o tom, že odporca predložil

do spisu požadované listinné dôkazy, najneskôr dňa 21. 3. 2002 mu začala plynúť

štvorročná subjektívna premlčacia lehoty, v ktorej mohol a mal dostatok času

na identifikáciu výšky škody. Navrhovateľ tak neučinil ani v lehote od právoplatnosti

rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. , ktoré konanie má podľa

právneho zástupcu navrhovateľa súvislosť s konaním , neurobil tak ani

v lehote od kedy mu bolo oznámené, že požadované listinné dôkazy sa nachádzajú v súdnom

spise, navrhovateľ rozšíril svoj žalobný návrh až dňa 27. 10. 2006, teda po uplynutí

štvorročnej premlčacej lehoty.“

K dôvodnosti zvyšnej časti nároku uplatňovaného sťažovateľom v sume 1 659,70 €

krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza:

„Čo sa týka zvyšku nároku vo výške 1.659,70 eur, ktorý nárok súd správne považoval

za nepremlčaný, odvolací súd aj v tejto časti rozsudok okresného súdu ako vecne správny

potvrdil. Zodpovednosť za škodu je objektívnou zodpovednosťou, kde pre vznik

zodpovednosti sa nevyžaduje zavinenie. Predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu

v zmysle § 373 sú protiprávny úkon, vznik škody, príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi

protiprávnym konaním a vznikom škody. Existenciu všetkých troch predpokladov

zodpovednosti musí preukázať poškodený. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru,

že ani v časti o zaplatenie 1.659,70 eur nepreukázal navrhovateľ, že by uvedenú škodu

spôsobil odporca. Navrhovateľ nepreukázal predpoklady vzniku škody vyššie uvedené.

Čo sa týka námietky navrhovateľa, že o škode a jej rozsahu sa mohol dozvedieť až dňa

15. 10. 2006, kedy bol vyhotovený znalecký posudok v konaní

(správne má byť , pozn.), odvolací súd uvádza, že uvedené konanie

nesúviselo s prebiehajúcim konaním, v ktorom sa navrhovateľ domáha voči odporcovi

náhrady škody, pričom v konaní (správne má byť , pozn.)

sa konalo o zaplatenie vyrovnacieho podielu. Správne okresný súd zamietol aj nárok

navrhovateľa vo výške 2.240,84 eur, ktorá suma predstavuje rozdiel medzi

pôvodne uplatňovanou sumou vo výške 57.389,76 eur a neskôr upravenou sumou vo výške

55.148,92 eur, keďže navrhovateľ v tejto časti návrh späť nevzal.“

K návrhu sťažovateľa, aby odvolací súd svojím výrokom v rozhodnutí o odvolaní

sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 26. septembra 2012 v prípade potvrdenia

rozhodnutia prvostupňového súdu pripustil dovolanie podľa § 238 ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku, krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza:

«Navrhovateľ navrhol, aby odvolací súd ak rozsudok okresného súdu potvrdí

pripustil dovolanie v zmysle a navrhol pripustiť znenie dovolacej otázky

nasledovne: „majú úkony spoločnosti alebo iné právne skutočnosti ovplyvňujúce výšku

vlastného imania v účtovnej závierke za kalendárny rok, ktorý je určujúci pre výpočet

vyrovnacieho podielu vylúčeného spoločníka (v zmysle § 61 ods. 2 Obch. zák. platného

ku dňu 20. 12. 2006), ktoré nastali po kalendárnom roku, ktorý je určujúci pre výpočet

vyrovnacieho podielu vylúčeného spoločníka (v zmysle § 61 ods. 2 Obch. zák. platného

ku dňu 20. 12. 1996) vplyv na vyrovnací podiel vylúčeného spoločníka?“

Podľa dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho

súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil

vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V odseku 3 zákon upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol rozsudok prvostupňového súdu potvrdený. Dovolanie je prípustné, ak odvolací

súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že ide o rozhodnutie, ktoré má

po právnej stránke zásadný význam. Za rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu

možno považovať také rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú,

alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku takým spôsobom, ktorý

je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec, t. j. má všeobecný vplyv

na prípady podobnej povahy. Z tohto hľadiska má rozhodnutie odvolacieho súdu zásadný

význam spravidla vtedy, ak rieši takú právnu otázku, ktorá judikatúrou vyšších súdov

nebola riešená alebo ktorej výklad v judikatúre týchto súdov nie je ustálený alebo ak

odvolací súd posúdil určitú právnu otázku inak, než je riešená v konštantnej judikatúre

vyšších súdov a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje v tomto smere odlišné riešenie

tejto právnej otázky. Odvolací súd nie je oprávnený vysloviť prípustnosť dovolania

kedykoľvek a úplne podľa svojej voľnej úvahy; jeho voľnú úvahu zákon prísne vymedzuje

rámcom posúdenia zásadnosti rozhodnutia správnej stránky.

Odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania, nakoľko nárok navrhovateľa bol

okresným súdom zamietnutý prevažne z dôvodu premlčania s tým, že odvolací súd

po preskúmaní veci prišiel k totožnému záveru, že nárok navrhovateľa je premlčaný; preto

nemohol ani návrh navrhovateľa posudzovať na základe iných skutočností keďže v prvom

rade musel sa zaoberať vznesenou námietkou premlčania (v časti 53.489,22 eur). Z tohto

dôvodu nemožno uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu považovať po právnej stránke

za rozhodnutie zásadného významu, nakoľko právna otázka premlčania bola už judikatúrou

vyšších súdov riešená.»

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

(a práva podľa dohovoru) je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (,

). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument účastníka konania je súd

povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy

posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plnene realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(m. m. , ).

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd jednoznačným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaniu sťažovateľa spochybňujúcemu právne

závery okresného súdu nevyhovel a pre ktoré odvolaním napadnutý výrok rozsudku

okresného súdu o zamietnutí žaloby voči žalovanej ako vecne správny potvrdil. Krajský súd

svoj právny názor potvrdzujúci správnosť záveru okresného súdu o premlčaní sťažovateľom

uplatneného nároku na náhradu škody (v prevažujúcej časti 53 489,22 €) oprel

o skutočnosti, kedy a akým úkonom (rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 1. októbra 1998, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 8. októbra 1997 tak, že vyslovil, že uznesenie valného zhromaždenia žalovanej v 6. rade

z 28. apríla 1994 v bode 6 o schválení uplatňovania prémiového poriadku 1/94 v časti

prémiovania riaditeľov spoločnosti je neplatné, pozn.) sa sťažovateľ mohol dozvedieť

o rozsahu škody a o tom, kto je povinný škodu nahradiť. Túto skutočnosť odvolací súd

považoval za rozhodujúcu z hľadiska vysporiadania sa s námietkou premlčania uplatneného

nároku na náhradu škody. Podľa názoru ústavného súdu odvolací súd dôsledne ustálil

moment, kedy sa sťažovateľ najneskôr dozvedel o skutočnostiach umožňujúcich mu spresniť

sumu, zaplatenia akej sa od žalovanej domáha a na základe akého skutkového stavu (na

pojednávaní vo veci konanom 20. marca 2002).

Podľa ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva

inak, je premlčacia doba štyri roky.

Podľa pri práve na náhradu škody plynie premlčacia

doba odo dňa, keď sa poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je

povinný na jej náhradu; končí sa však najneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa, keď došlo

k porušeniu povinnosti.

Podľa kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového

vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že

porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.

Podľa pre zodpovednosť za škodu spôsobenú

porušením povinností ustanovených týmto zákonom platia obdobne ustanovenia § 373

a nasl.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd nepovažuje právny záver krajského súdu

týkajúci sa začiatku plynutia premlčacej doby vo veci sťažovateľa vyjadrený v napadnutom

rozsudku za svojvoľný, prijatý v zjavnom omyle konajúceho krajského súdu, resp.

za výsledok formalistického výkladu aplikovaných právnych noriem. Podľa názoru

ústavného súdu aplikácia relevantných ustanovení krajským súdom v napadnutom rozsudku

v otázke premlčania (v časti nároku v sume 53 489, 22 €), ako aj nepreukázania

predpokladov vzniku škody (v časti nároku v sume 1 659,70 €, resp. aj v sume 2 240,84 €)

nie je zjavne neodôvodnená, nevykazuje znaky svojvôle a ani nepopiera zmysel a účel

aplikovaných právnych noriem. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod

a ani oprávnenie na prehodnocovanie právnych záverov tohto súdu. Argumentácia

sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sleduje len dosiahnutie zmeny súdneho

rozhodnutia, ktoré skončilo pre neho nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať

s porušením jeho práv garantovaných a dohovorom. K porušeniu

garantovaných práv totiž nemôže dôjsť takým rozhodnutím príslušného štátneho orgánu,

ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi.

V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým rozsudkom ústavný

súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je

záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatné je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne

napr. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva podľa a tiež

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označených sťažovateľom neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa

o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako zjavne

neopodstatnenej.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2015