Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 598/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Garajom,

Hlavná 137, Prešov, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co

36/2015 a jeho uznesením sp. zn. z 29. apríla 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta

2015 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Garajom, Hlavná 137, Prešov, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn.

z 29. apríla 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu

bol účastníkom konania o vydanie bezdôvodného obohatenia s príslušenstvom vedeného

Okresným súdom Poprad (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Okresný súd

uznesením sp. zn. z 24. novembra 2014 odmietol žalobu s odôvodnením, že

sťažovateľ napriek písomnej výzve „neodstránil vady návrhu a neuviedol v žalobnom

návrhu – petite žaloby, akú výšku peňažného plnenia požaduje od žalovaného zaplatiť

titulom bezdôvodného obohatenia a pre túto podstatnú vadu nie je možné vo veci ďalej

pokračovať, pretože nie je uvedená výška predmetu konania“.

O odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu o odmietnutí jeho žaloby rozhodol krajský

súd napadnutým uznesením tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Je v rozpore s formálnou logikou práva, aby sťažovateľ určil presnú výšku sumy ako

hodnoty práva. Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho

súdneho konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov

účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, idú nad rámec zákona alebo nemajú základný

význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého

procesu. Výklad a používanie a musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky.

priamo v pripúšťa možnosť kedy je výška určiteľná s

nepomernými ťažkosťami aj pre samotný súd, aby výšku nárokov určil podľa svojej úvahy.

Preto je v právnom štáte neprípustné, aby v danom prípade bolo nevymedzenie presnej

výšky nároku už v žalobe dôvodom na jej odmietnutie.“

Podľa názoru sťažovateľa „sa súd v podanej žalobe zaoberá eventuálnym úmyslom

sťažovateľa zbaviť sa súdneho poplatku, a flagrantne prehliada skutočnosť, že niekoho

právo bolo porušené a jeho jedinou možnosťou je domáhať sa ochrany na súde. Napadnuté

rozhodnutia a postup, ktorý im predchádzal je výsmechom právnemu štátu na úkor

presadenia kapitalistických princípov do vzťahu súd – účastník konania. Odôvodnenie

takého postupu kvázi argumentmi, že nie je možné žalobu subsumovať pod konkrétne

ustanovenie , že súd nemá poučovaciu povinnosť voči právne zastúpenému

účastníkovi, alebo že nie je zrejmé čoho sa žalobca domáha, sú iba frázami. Ak by bolo

pravým cieľom súdu ochrana a úcta k právam osôb, čo je primárnym zmyslom súdnej moci,

druhostupňový a prvostupňový súd by sa nezaoberali vyúčtovaním súdneho poplatku, ale

konali by tak, ako im to zákon v aktuálnej podobe umožňuje s cieľom rýchlej a účinnej

ochrany práv.

Navyše, napádaný postup odporuje princípu právnej istoty, keďže je bežnou praxou

všeobecných súdov Slovenskej republiky rozhodovať medzitýmnym rozsudkom...“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ uvádza, že „v napadnutom uznesení porušovateľa,

ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu o odmietnutí žaloby úplne absentuje jeho

vysporiadanie sa s rozhodnutiami súdov potvrdzujúcich názor sťažovateľa. Z tohto dôvodu

je rozhodnutie porušovateľa absolútne nekonzistentné, a jeho argumentácia obsiahnutá v

odôvodnení nedostatočne podporuje jeho záver. Premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako,

ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel nie sú dostatočne prijateľné,

racionálne a v neposlednom rade presvedčivé.“.

V písomnom doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 7. septembra 2015

sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd konanie o sťažnosti prerušil, keďže podal 13. júla 2015

vo veci dovolanie. Ústavný súd zistil, že dovolanie sťažovateľa z 13. júla 2015 okresný súd

dosiaľ nepredložil dovolaciemu súdu, t. j. ku dňu predbežného prerokovania sťažnosti o ňom

nebolo rozhodnuté.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné práva sťažovateľa podľa SR na súdnu ochranu

a spravodlivé súdne konanie porušené boli.

3. Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 29. 4. 2015, sp. zn.:

, ako aj uznesenie Okresného súdu Poprad zo dňa 24. 11. 2014, sp. zn.:

a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť trovy konania

vo výške 296,44 EUR (2 úkony právnej služby, 1. prevzatie a príprava právneho zastúpenia,

2. podanie sťažnosti + režijný paušál, 2 x 8,39 EUR).“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z písomného doplnenia sťažnosti, ako i zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom do dňa

predbežného prerokovania sťažnosti nebolo právoplatne rozhodnuté.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je

založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa . Zmysel

a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd

spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

V danom prípade sťažovateľ subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie (13. júla 2015)

ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa . Ústavný súd v

tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa

ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už

samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj

podaním sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali

súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky ako

dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp

právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho

súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno

považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako

predčasné (m. m. ).

V judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva ustálil právny názor (napr. , ), podľa ktorého

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až

po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza

(napr. m. m. , , , , ),

že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou

prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby

sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je

prípustné, nemožno sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré

predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj

k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti

Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z

12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho

body 51, 53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s §

25 ods. 2 .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2015