Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 644/2015
PDF · 777.56 KB
No categories available
II. ÚS 644/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, a
, zastúpených Advokátskou kanceláriou
, konajúcou prostredníctvom advokáta
, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1,
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie
čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky postupom vyšetrovateľky Okresného riaditeľstva
Policajného zboru Bratislava III vo veci vedenej pod sp. zn. ORP 351/2 OVK B3 2012
a jej uznesením z 31. mája 2013, postupom Okresnej prokuratúry Bratislava III vo veci
vedenej pod sp. zn. 1 Pn 301/12 a jej uznesením z 13. augusta 2013, postupom Krajskej
prokuratúry v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. Kn 263/12 a jej prípisom
z 11. novembra 2013 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci
vedenej pod sp. zn. IV/1 Gn 501/12/1000 a jej prípisom zo 16. januára 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť , a ,
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2014
doručená sťažnosť (ďalej
len „sťažovateľka“), a (ďalej len
„sťažovateľ“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených Advokátskou kanceláriou
, , konajúcou prostredníctvom
advokáta , ktorou namietajú porušenie svojich základných
práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 149 ústavy postupom
vyšetrovateľky Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava III (ďalej len
„vyšetrovateľka“) vo veci vedenej pod sp. zn. ORP 351/2 OVK B3 2012 a jej uznesením
z 31. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresnej vyšetrovateľky“), postupom
Okresnej prokuratúry Bratislava III (ďalej len „okresná prokuratúra“) vo veci vedenej
pod sp. zn. 1 Pn 301/12 a jej uznesením z 13. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
okresnej prokuratúry“), postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská
prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. Kn 263/12 a jej prípisom z 11. novembra 2013
(ďalej aj „napadnutý prípis krajskej prokuratúry“) a postupom Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vo veci vedenej
pod sp. zn. IV/1 Gn 501/12/1000 a jej prípisom zo 16. januára 2014 (ďalej aj „napadnutý
prípis generálnej prokuratúry“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia 8. marca 2012 doručili oznámenie
o podozrení zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa,
trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku a trestného činu
podvodu „na Slovenskej zdravotníckej univerzite v Bratislave“. Sťažovatelia v trestnom
oznámení vyjadrili viacero podozrení týkajúcich sa najmä porušenia zákona č. 131/2002
Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov v súvislosti s prijímaním na štúdium druhého stupňa v zdravotníckom študijnom
programe „Verejné zdravotníctvo“, s udeľovaním akademických titulov RNDr. a PhDr.,
s obsadzovaním pracovných miest a uzatváraním pracovných pomerov, s klientelizmom,
s uvedením nepravdivých údajov v oznámení verejného funkcionára, s výkonom
podnikateľskej činnosti popri výkone funkcie vysokoškolského učiteľa, s konaním rektorky,
ktorá „verejne obvinila sťažovateľku ako bývalú zamestnankyňu konania, ktorého sa nikdy
nedopustila a z konania, pre ktoré nemala ani dôkazy“, atď., pričom všetky skutky súviseli
s dianím na Slovenskej zdravotníckej univerzite v Bratislave, Fakulte verejného
zdravotníctva a mali sa ich dopustiť viacerí akademickí funkcionári (dekani, prodekani,
rektor).
Následne sťažovatelia (prostredníctvom sťažnosti sťažovateľky z 15. novembra 2012)
svoje trestné oznámenie rozšírili o ďalšie podozrenia súvisiace s nezákonným obsadzovaním
skúšobných komisií (v rámci sťažnosti sťažovateľa z 3. novembra 2012), súvisiace
s podozrením zo spáchania trestného činu marenia spravodlivosti a trestného činu
neoprávneného nakladania s osobnými údajmi v rámci súdneho konania o neplatnosť
skončenia pracovného pomeru sťažovateľky na Slovenskej zdravotníckej univerzite
v Bratislave. Napokon sťažovatelia rozšírili trestné oznámenie o ďalšie podozrenia
zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, porušovania
povinností pri správe cudzieho majetku a podvodu „SZU“ a tiež v súvislosti
s neoprávneným udeľovaním akademických titulov RNDr. a PhDr. v zdravotníckych
študijných programoch na Fakulte verejného zdravotníctva a Fakulte ošetrovateľstva
a zdravotníckych odborných štúdií.
Uznesením vyšetrovateľky sp. zn. ORP 351/2 OVK B3 2012 z 31. mája 2013 bolo
podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku trestné oznámenie sťažovateľov odmietnuté
s odôvodnením, že nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197
ods. 2 Trestného poriadku.
V napadnutom uznesení vyšetrovateľky sa okrem iného uvádza:
„Na vyššie uvedenom skutkom základe podali oznamovatelia
... a ... písomné trestné oznámenie
adresované na Generálnu prokuratúru SR... Uvedené trestné oznámenie bolo následne
prostredníctvom Okresnej prokuratúry v Bratislave III. odovzdané na ďalšie konanie
na OKP, OR PZ v Bratislave III. Vyšetrovateľ PZ predmetné trestné oznámenie
dňa 18. 10. 2012 v zmysle § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku odmietol. Na základe
sťažnosti oprávnenej osoby uznesenie vyšetrovateľa prokurátor v zmysle § 194/1b)
Trestného poriadku zrušil.
Vyšetrovateľ PZ opakovane predmetné trestné oznámenie vyhodnotil ako podozrenie
zo spáchania trestných činov zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 326
Trestného zákona, porušovanie povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237
Trestného zákona, podvod podľa § 221 Trestného zákona a ohováranie podľa § 373
Trestného zákona, ktorých skutkov sa mali dopustiť
bývalý dekan Fakulty verejného zdravotníctva SZU v Bratislave...
dekanka Fakulty verejného zdravotníctva SZU
v Bratislave... ....
rektorka Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave...
Podľa § 196 ods. 2 Trestného poriadku...
Na základe uvedeného pristúpil vyšetrovateľ OKP, OR PZ Bratislava III. k postupu
podľa ustanovenia § 196 ods. 2 Trestného poriadku a to opakovaným vyžiadaním listinných
podkladov v predmetnej veci... ako aj k výsluchu osôb podozrivých zo spáchania
predmetných trestných činov... Do spisu boli v predmetnej veci zabezpečené ďalšie potrebné
listinné podklady ako aj pracovníčky oddelenia ľudských zdrojov na SZU...“.
Vo vzťahu k podozreniu zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci
verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona bývalým dekanom fakulty verejného
zdravotníctva sa v napadnutom uznesení vyšetrovateľky okrem iného uvádza:
«... Vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu Zneužívanie právomoci
verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona bývalým dekanom Fakulty verejného
zdravotníctva SZU v Bratislave , ktorého sa mal
menovaný dopustiť tým, že...
...pristúpil vyšetrovateľ v súvislosti s uvedenými podozreniami k výsluchu
menovaného podozrivého , výsluchu ,
i rektorky SZU ,
ako aj zabezpečeniu na vec sa vzťahujúcich listinných dôkazov, z ktorých opakovane
vyplynulo, že:
v čase vydania rozhodnutia o prijatí
na vysokoškolské štúdium 2. stupňa na SZU v zmysle § 56 ods. 2 zákona č. 131/2002 Z. z.
o vysokých školách bolo základnou podmienkou prijatia na štúdium absolvovanie
študijného programu prvého stupňa. Zákon neukladal žiadne ďalšie podmienky ohľadne
absolvovania študijného programu 1. stupňa vysokoškolského štúdia, taktiež určenie
ďalších podmienok prijatia na 2. stupeň vysokoškolského vzdelávania v tom čase zákon
neukladal...
všetci 15, nie 18 študenti... boli prijatí na magisterské štúdium v odbore Verejné
zdravotníctvo a bakalárske štúdium neštudovali v uvedenom odbore, ukončili Mgr. štúdium
v odbore Verejné zdravotníctvo v roku 2008 a teda na Mgr. štúdium boli prijatí v roku
2006/2007 a teda pred nadobudnutím účinnosti podmienky stanovenej v § 57 ods. 7,
vzhľadom k čomu na uvedených študentov v čase ich prijatia na Mgr. štúdium, neplatila
podmienka absolvovania prvého stupňa vzdelania v príslušnom študijnom odbore;
z predložených listinných materiálov vyplýva, že právo udeľovať tituly PhDr.
a RNDr., bolo SZU priznané rozhodnutím č. CD 2009 35247/36781 sekr. zo dňa 7. 9. 2009
vydaného ministrom školstva SR...
... SZU má v súčasnosti akreditované študijné programy, po ktorých absolvovaní sa
udeľuje titul magister a tak má v súlade s § 53 ods. 9 právo udeľovať po úspešnom vykonaní
rigoróznej skúšky zodpovedajúci akademický titul... Na SZU sa v uvedenom období udeľoval
po úspešnom absolvovaní rigoróznej skúšky v študijnom odbore Verejné zdravotníctvo titul
RNDr. a v študijnom odbore Ošetrovateľstvo titul PhDr.
bol po úspešnom vykonaní rigoróznej skúšky v odbore Verejné zdravotníctvo
udelený v roku 2010 titul RNDr. Rovnako bol rovnaký titul po úspešnom absolvovaní
rigoróznej skúšky udelený titul ďalšiemu absolventovi odboru Verejné zdravotníctvo
. V súvislosti s vyššie uvedeným, že zrejmé, že
aj boli udelené tituly v súlade zo zákonom...
žiadosť o zaradenie do špecializačného
odboru Zdravie pri práci bola podaná 16. 09. 2009. Diplom v špecializačnom odbore
Zdravie pri práci mu bol udelený dňa 27. 10. 2009 rozhodnutím vedenia univerzity.
Toto rozhodnutie bolo v súlade s uznesením kolégia rektora zo dňa 08. 06. 2005 pod bodom
č. 7, ktoré riešilo udelenie špecializácie členom prvej skúšobnej komisie pri nových
špecializáciách. Bývalý dekan FVZ nerozhodol o prijatí
a zaradení do špecializačného odboru Zdravie
pri práci, iba podal návrh na zaradenie a o prijatí rozhodlo vedenie SZU v Bratislave.
V uvedenom období neexistovala podmienka 3 rokov praxe...
bývalý dekan FVZ SZU v Bratislave v roku 2009 rozhodol o prijatí
priamo do magisterského štúdia v študijnom programe „Verejné
zdravotníctvo“ po absolvovaní bakalárskeho študijného programu... Uvedené študentka
bola prijatá po 1. septembri 2007 a teda po nadobudnutí účinnosti § 57 ods. 7 zákona
č. 131/2002 Z. z..., podľa ktorého môže do zdravotníckeho študijného programu ísť len
o prijatie z príslušného študijného odboru, t. j. z bakalárskeho študijného programu
„Verejné zdravotníctvo“. Fakulta verejného zdravotníctva na dodržiavanie ustanovenia
zákona 131/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov pri prijímacom konaní definované
v § 57 prijala viacero opatrení... Napriek uvedeným opatreniam pri preverovaní
dodržiavania zákona č. 131/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov bolo v jednom prípade
zistené nedodržanie § 57 ods. 7, keď na magisterské štúdium bola po zmene zákona
po 01. 09. 2007 prijatá uchádzačka, ktorá nebola absolventkou bakalárskeho štúdia
v odbore Verejné zdravotníctvo... Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že v procese
kontroly podmienok prijatia študenta došlo k zlyhaniu ľudského faktora. Za kontroly
uvedených prihlášok sú zodpovedné referentky pedagogického odboru... O prijatí študenta
na štúdium vyššie uvedeného študijného programu rozhoduje v zmysle ustanovenia § 58
ods. 6 zák. č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
dekan fakulty. V období prijatia uvedenej študentky bol dekanom FVZ SZU v Bratislave
Menovaný nebol disciplinárne riešený za porušenie
právneho predpisu vzhľadom ku skutočnosti, že v čase zistenia uvedených skutočností
už nebol zamestnancom SZU v Bratislave. Vyšetrovateľ PZ má za to, že vzhľadom
ku skutočnosti, že išlo o jednotlivé pochybenie v rámci prijímacieho konania na SZU
a vzhľadom ku skutočnosti, že kontroly prihlášok sú zodpovedné referentky študijného
oddelenia..., nie je možné na základe skutočnosti, že bola menovaná študentka následne
rozhodnutím dekana prijatá na štúdium v odbore „Verejné zdravotníctvo“ kvalifikovať
ako trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona...
v rokoch 2006 až 2010 nebol a ani doposiaľ nie je na FVZ SZU v Bratislave nikto
zaradený vo funkcii vedúceho Katedry manažmentu a ekonomiky zdravotníctva, pričom
v uvedenom období boli, ako aj v súčasnosti doposiaľ sú zamestnanci katedry v priamej
riadiacej pôsobnosti dekana. . poverila vedením
Katedry manažmentu a ekonomiky zdravotníctva na FVZ písomným poverením zo dňa
30. 11. 2010 ., ktorá v tomto období
vykonávala funkciu dekana, s účinnosťou od 01. 12. 2010...
bol poverený riadením katedry
manažmentu a ekonomiky zdravotníctva FVZ SZU v Bratislave od 01. 12. 2010
do 31. 05. 2011, pričom v uvedenom období, teda po dobu 6 mesiacov poberal aj príplatok
za riadenie... V období od novembra 2006 do októbra 2010 nepoberal žiadne riadiace
príplatky a pôsobil ako vysokoškolský učiteľ odborný asistent na Fakulte verejného
zdravotníctva Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave a nevykonával žiadnu
funkciu, ktorú riadi priamo dekan.
Vzhľadom k vyššie uvedenému je bezpochyby preukázané, že bývalý dekan FVZ SZU
v Bratislave sa svojim konaním trestného činu zneužívanie
právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona nedopustil.»
Vo vzťahu k podozreniu zo spáchania trestného činu porušovania povinností
pri správe cudzieho majetku podľa § 237 Trestného zákona bývalým dekanom fakulty
verejného zdravotníctva sa v napadnutom uznesení vyšetrovateľky okrem iného uvádza:
«... Slovenská zdravotnícka univerzita v Bratislave je štátna príspevková organizácia
s právnou subjektivitou napojená na rozpočet MZ SR... V zmysle uvedeného zákona
rektorka riadi, koná v mene SZU a zastupuje SZU navonok. Ďalej v zmysle § 28 ods. 1
zákona č. 131/2002 Z. z. je dekan predstaviteľom fakulty, riadi ju, zastupuje a koná vo
veciach fakulty.
Vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu porušovanie povinnosti pri správe
cudzieho majetku podľa § 237 Trestného zákona bývalým dekanom..., ktorého sa mal
menovaný dopustiť tým, že:
spôsobil SZU škodu na majetku tým, že zaradil svojho syna do funkcie vedúceho
katedry...
spôsobil SZU škodu... zaradením svojho syna do funkcie vedúceho zamestnanca
vo vyššej funkčnej a platovej triede... bolo preukázané, že:
nebol nikdy vedúcim katedry, bol iba
poverený vedením Katedry... písomným poverením zo dňa 30. 11. 2010
, ktorá v tomto období vykonávala funkciu
dekana, súčinnosťou od 01. 12. 2010. Funkciu vykonával do 31. 05. 2011 a podliehal v
zmysle príslušných ustanovení platného štatútu v Bratislave pokladničnej a účtovnej
kontrole priamo rektorke SZU. V uvedenom období poverenia vedením Katedry... mal v
období poverenia vedením katedry nárok. V čase „dekanovania“
bol zradený na Katedre riadenia a nikdy neabsolvoval
výberové konanie na funkciu vedúceho katedry, pričom počas pôsobenia
vo funkcii dekana nebol ani poverený vedením katedry. Počas tejto doby
nepoberal žiadny príplatok za riadenie. Z uvedeného teda jasne vyplýva, že bývalý dekan
svojho syna nezaradil do funkcie vedúceho katedry, do vyššej funkčnej a platovej triedy a
tomuto nebol neoprávnene ku škode SZU vyplácaný príplatok za riadenie...
... je bezpochyby preukázané, že bývalý dekan FVZ SZU v Bratislave
sa svojim konaním trestného činu... podľa § 237 Trestného
zákona nedopustil.».
Vo vzťahu k podozreniu zo spáchania trestných činov podľa § 326 a § 237 Trestného
zákona dekankou fakulty verejného zdravotníctva sa v napadnutom uznesení vyšetrovateľky
okrem iného uvádza:
„... sa mala menovaná dopustiť tým, že umožňovala výkon funkcie vedúceho
Katedry... bez úspešného vykonania
výberového konania a tak vykonávala svoje právomoci spôsobom odporujúcim § 5 ods. 9
zák. č. 552/2003 Z. z. a prekročila svoju právomoc ustanovenú pre výkon funkcie dekanky...
rovnako sa v súvislosti s vyššie uvedeným sa mala dopustiť porušovania povinnosti
pri správe cudzieho majetku, ktorého sa mala dopustiť tým, že spôsobila SZU škodu...
zaradením do funkcie vedúceho zamestnanca
vo vyššej funkčnej a platovej triede ako aj neoprávneným vyplácaním príplatku za riadenie
a ako dekanka FVZ SZU spolu s zadovážila
siedmim absolventom zdravotníckeho študijného odboru Verejné zdravotníctvo na FVZ SZU
na základe absolvovania rigoróznej skúšky vykonanej pred nadobudnutím účinnosti zmeny
zákona č. 131/2002 Z. z... nadobudnutie titulu PhDr. a tým zadovážila uvedeným študentom
neoprávnený prospech, pričom vykonávala svoje právomoci spôsobom odporujúcim zákonu
č. 131/2002 Z. z. bolo preukázané, že:
ako už bolo vyššie uvedené nebol nikdy
vedúcim katedry, bol iba poverený vedením Katedry... V uvedenom období poberal
aj príplatok za riadenie, na ktorý mal vzhľadom ku svojmu pracovnému zaradeniu
nárok. V inom období príplatok za riadenie nepoberal;
ako už bolo uvedené FVZ mala platnú akreditáciu na udeľovanie Mgr. titulov a
teda mala právo po úspešnom absolvovaní rigoróznej skúšky udeľovať aj príslušné tituly...
Vzhľadom k uvedenému je preukázané, že
, svojim konaním nenaplnila znaky skutkovej podstaty žiadneho
z uvedených trestných činov.“
Vo vzťahu k podozreniu z trestného činu podvodu podľa § 221 Trestného zákona
a zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona, ktorého sa mal
dopustiť „ “, sa v napadnutom uznesení vyšetrovateľky
okrem iného uvádza, že
«... na základe predložených listinných podkladov ako aj výsluchu osoby
preukázané, že
v čase výkonu verejnej funkcie nebol
zamestnancom univerzity. Zamestnancom univerzity sa menovaný stal až od 01. 09. 2006,
pričom členom dozornej rady v štátnom podniku
bol v čase od 01. 04. 2005 do 11. 08. 2006. roku 2005 bol zamestnaný
organizáciou a od roku 2006, teda od 01. 09. 2006 bol zamestnancom SZU,
pričom v tomto období už nevykonával funkciu člena dozornej rady. Oznámenie verejného
funkcionára sa podávalo spätne na rok 2006 v marci 2007, pričom nakoľko menovaný bol
od 01. 09. 2006 zamestnancom SZU uviedol, že ho na výkon danej funkcie uvoľnila SZU.
V súvislosti s podnikateľskou činnosťou a skutočnosťou... je potrebné
podotknúť, že nepredložil SZU písomné oznámenie, že popri pracovnom
pomere v SZU vykonával aj inú zárobkovú činnosť, ktorá by mohla mať k predmetu činnosti
zamestnávateľa konkurenčný charakter a to v zmysle § 83 ods. 3 Zákonníka práce...
vykonáva aj inú zárobkovú činnosť a to od 01. 09. 2007, ale tá nemá konkurenčný
charakter, nakoľko univerzita neposkytuje zdravotnú starostlivosť v odbore gynekológia
pôrodníctvo.
Vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu... podľa § 326 Trestného zákona
osobou , ktorého sa mal menovaný dopustiť
prijatím vysokoškolského diplomu v magisterskom študijnom programe „Verejné
zdravotníctvo“ a akademického titulu „magister“, akademického titulu „RNDr.“
a špecializačného diplomu v špecializačnom odbore „Zdravie pri práci“ bez splnenia
podmienok... a v súvislosti s uvedeným mal seba obohatiť tým, že uplatňovaním
neoprávnene získaných vysokoškolských diplomov a špecializačného diplomu sa dostal
do vyššej funkcie/funkcií a to všetko na škodu majetku SZU, pričom takto konal
ako predseda Akademického senátu FVZ, ktorý bol zodpovedný za výkon kontrolnej činnosti
voči vedeniu FVZ je zrejmé ako už bolo vyššie uvedené,
že získal všetky uvedené vysokoškolské
diplomy a teda aj tituly v súlade z vtedy platným zákonom, rovnako v súlade so zákonom
získal špecializačný diplom v odbore Zdravie pri práci.
Vzhľadom k uvedenému je zrejmé, že konaním
nedošlo k naplneniu žiadnej z vyššie uvedených skutkových podstát trestných činov,
ani k naplneniu skutkovej podstaty iného trestného činu.».
Vo vzťahu k podozreniu zo spáchania trestného činu ohovárania podľa § 373
Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť rektorka Slovenskej zdravotníckej univerzity
v Bratislave „tým, že verejne obvinila ako bývalú zamestnankyňu
z konania, ktorého sa táto nikdy nedopustila...“, sa v napadnutom uznesení vyšetrovateľky
okrem iného uvádza, že sa preukázalo, že rektorka «... uverejnila na stránke školy
nasledovné vyjadrenie: „Nedávna relácia RTVS Reportéri odvysielaná 7. novembra 2011,
v ktorej bývalá zamestnankyňa SZU obvinila univerzitu z nezákonného udeľovania titulov
prekvapila a rozhorčila, ale aj zneistila našich zamestnancov i študentov. Jej obvinenia
týkajúce sa aj funkcionárov fakúlt sme starostlivo prešetrili a tie sa jasne ukázali, ako ničím
nepodložené a nepravdivé. Takéto obvinenia so všetkou rozhodnosťou odmietame.
Na všetkých fakultách SZU boli a sú prijímaní študenti do riadne akreditovaných študijných
odborov a ich štúdium, ako aj udeľované tituly boli a sú v súlade s platnými zákonmi.
Chcem vyhlásiť, že ani takéto kroky nás neodradia od nastúpenej cesty skvalitniť
a zefektívniť našu prácu. Vytvoríme všetky podmienky preto, aby naši študenti mohli
úspešne študovať, dosiahnuť zaslúžený titul a byť úspešní na trhu práce.“ ako reakciu
na príspevok Univerzitná aféra v relácii Reportéri, ktorý odvysielala na dňa 07. 11. 2011
STV Jednotka v ktorej vyjadrovala svoj názor
na udeľovanie vysokoškolských diplomov na SZU.
V reakcii na danú reláciu uverejnenú na stránke školy rektorkou SZU nie je uvedené
žiadne meno a teda rektorka v žiadnom prípade neobviňuje konkrétnu osobu z nejakého
protiprávneho konania, taktiež vo svojej reakcii neuverejnila žiadne informácie, ktoré by
svojím obsahom mohli pošpiniť dobré meno oznamovateľky. Rektorka SZU vyjadrila
na stránke školy po odvysielaní predmetného príspevku svoje stanovisko k informáciám
odvysielaným v danom príspevku, čo vzhľadom k postaveniu rektora bolo odôvodnené.
Rektorka SZU vo svojom výsluchu uviedla, že: „Po vysielaní relácie Reportéri som mala
veľa telefonátov so strany študentov, ktorých relácia zneistila, či môžu na našej univerzite
študovať, či nám nezoberú akreditáciu. Ja som ako rektorka SZU cítila povinnosť utlmiť túto
situáciu a vyjadriť svoj názor na to, čo uviedla. Ja som v uvedenom
príspevku nemenovala a nie som si vedomá, že by som v ňom uviedla niečo,
čo by mohlo nejako poškodiť“. V súvislosti s uvedeným je ešte potrebné
podotknúť, že nesprávna formulácia „obvinila“ v súvislosti s výrazom, ktorý vyslovila
rektorka v reakcii na právne názory vyslovené oznamovateľkou v predmetnom príspevku
uverejnenom v relácii Reportéri však svojou intenzitou ešte nezakladá spôsobilosť značnou
mierou ohroziť vážnosť oznamovateľky u spoluobčanov, poškodiť ju v zamestnaní,
podnikaní, narušiť jej rodinné vzťahy alebo jej spôsobiť vážnu ujmu, vzhľadom k čomu
nedošlo konaním rektorky k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu Ohováranie podľa
§ 373 Trestného zákona a ani k naplneniu skutkovej podstaty žiadneho iného trestného
činu.».
Vo vzťahu k podozreniu zo spáchania ďalších trestných činov, ktorých sa mala
dopustiť rektorka, sa v napadnutom uznesení vyšetrovateľky ďalej okrem iného uvádza:
«... na sťažnosť oznamovateľky zo dňa
07. 02. 2012 na porušovanie všeobecne záväzných právnych predpisov na Slovenskej
zdravotníckej univerzite.... bola oznamovateľke zaslaná odpoveď v zákonom stanovenej
lehote dňa 19. 06. 2012, ktorú si oznamovateľka prevzala dňa 22. 06. 2012;
kvalifikačné predpoklady na zaradenie zamestnanca do 14. platovej triedy...
v čase uzatvorenia pracovnej zmluvy ku dňu 12. 09. 2011
spĺňal, o čom svedčia i priložené listinné dôkazy;
a , ktorí pracujú
na Katedre právnych dejín na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety,
kde je vedúcim katedry sú synmi rektorky SZU.
učí externe na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce
sv. Alžbety cca. 8 rokov a cca 5 rokov, pričom obaja sú absolventmi
PhD. práve na uvedenej škole. pôsobí na vysokej škole dlhšie obdobie
ako je vedúcim katedry. Predmetná zmluva s bola uzatvorená
v decembri 2010 a teda už v čase pôsobenia a
na Vysokej škole sv. Alžbety v Bratislave. Rektorka SZU vo svojom výsluchu
absolútne odmietla akúkoľvek spojitosť medzi uzatvorení predmetnej zmluvy a pracovnými
pomermi jej synov na predmetnej vysokej škole;
rektorka SZU, ako rektorka štátnej vysokej školy je povinná predkladať majetkové
priznania zriaďovateľovi SZU čo je v tomto prípade Ministerstvo zdravotníctva SR, nakoľko
ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. sa v zmysle svojich ustanovení čl. 2 ods. 1 písm. a) a čl. 7
ods. 5 písm. d) vzťahuje iba na rektorov verejných vysokých škôl. SZU je v zmysle zákona
č. 401/2002 Z. z. štátnou vysokou školou. Rektora štátnej vysokej školy ústavný zákon
ako verejného funkcionára povinného plniť jeho ustanovenia neurčuje. Rektorka SZU
pravidelne podáva majetkové priznania zriaďovateľovi o čom svedčia aj priložené listinné
dôkazy;
zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov uvádza: „Vysoká škola, ktorá ma akreditovaný
študijný program, po ktorého absolvovaní sa udeľuje titul magister, má v súlade s § 53
ods. 9 právo udeľovať po úspešnom vykonaní rigoróznej skúšky zodpovedajúci akademický
titul.“ O priznaní práva udeľovať konkrétny akademický titul po úspešnom vykonaní
rigoróznej skúšky sa nerozhoduje. SZU má v súčasnosti akreditované študijné programy,
po ktorých absolvovaní sa udeľuje titul magister a tak má v súlade s § 53 ods. 9 právo
udeľovať po úspešnom vykonaní rigoróznej skúšky zodpovedajúci akademický titul. Nakoľko
mala aj v minulosti akreditované študijné programy, po ktorých absolvovaní sa udeľuje titul
magister, citované právo mala aj doteraz. A teda aj v období rokov 2006 2010, kedy
súčasná rektorka SZU pôsobila ako dekanka FOZOŠ SZU. Ako už bol uvedené zákon
vo vtedy platnom znení neurčoval, ak titul je možné absolventovi akého odboru udeliť
po absolvovaní rigoróznej skúšky.
Vzhľadom k vyššie uvedenému je bezpochyby preukázané, že rektorka SZU
v Bratislave sa svojim konaním trestného činu zneužívanie právomoci verejného činiteľa
podľa § 326 Trestného zákona nedopustila.
Vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu podľa § 237 Trestného zákona,
ktorého sa mala rektorka SZU dopustiť tým,
že si nesplnila povinnosť vyplývajúcu z jej právomoci dodržiavať vyššie uvedené všeobecne
záväzné právne predpisy v súvislosti so zaradením
do 14. platovej triedy a neefektívnym vynaložením verejných prostriedkov je, ako už bolo
vyššie uvedené preukázané, že v čase uzatvorenia
pracovnej zmluvy dňa 12. 09. 2011 zákonom stanovené podmienky spĺňal. V súvislosti
s uzatvorením zmlúv s a je preukázané, že zmluvy boli
uzatvorené dňa 30. 12. 2010, kedy v zmysle platnej legislatívy nebolo zverejňovanie zmlúv
povinné... vzhľadom k čomu sa nepreukázalo, že by sa rektorka v súvislosti s danými
konaniam dopustila spáchania trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho
majetku alebo iného trestného činu...
Vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu marenia spravodlivosti podľa § 344
Trestného zákona, ktorého sa mala rektorka... dopustiť spolu s neznámym páchateľom tým,
že ako rektorka SZU... bolo preukázané na základe výsluchu rektorky SZU, vedúcej
pracovníčky oddelenia ľudských zdrojov a ďalších na vec sa
vzťahujúcich dôkazov, že bola identifikačná karta č. 00979 prevzatá
dňa 14. 09. 2010.... Identifikačnú kartu mala menovaná u seba až do dátumu jej odovzdania
opätovne na oddelenie ľudských zdrojov a to dňa 22. 09. 2011, kedy si prevzala
aj potvrdenie o skončení pracovného pomeru. Tento postup sa používa bežne u každého
zamestnanca... Uvedené potvrdenie o prevzatí identifikačnej karty pripravila pani
na požiadanie právneho zástupcu SZU v kópii na uvedené súdne
pojednávanie, pričom pred súdom predložila uvedené . Originál karty,
potvrdenie o prevzatí ako aj výstupného listu (potvrdenie o odovzdaní karty) predložila pani
vyšetrovateľovi pri výsluchu. Originál, ktorý menovaná predložila sa zhodoval
s fotokópiou, ktorú predložila ako dôkaz pred súdom v konaní
č. 45 Cpr 1/2011 vedenom na OS BA III. Z uvedeného vyplýva, že daným konaním sa
rektorka SZU a ani ďalší neznámi páchatelia, ktorými by v tomto prípade mali byť
pracovníčka oddelenia ľudských zdrojov pani a
nedopustili trestného činu marenia spravodlivosti podľa § 344 TZ ani žiadneho iného
trestného činu.»
Vo vzťahu k podozreniu zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci
verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť dekanka Fakulty
ošetrovateľstva a zdravotných odborných štúdií SZU „tým, že: ako dekanka FOZOŠ SZU
neoprávnene udelenými akademickými titulmi PhDr. zadovážila svojim absolventom
neoprávnený prospech, vykonávala svoje právomoci spôsobom odporujúcim zákonu
č. 131/2002 Z. z. a prekročila svoju právomoc ustanovená zákonom č. 131/2002 Z. z.“,
sa v napadnutom uznesení vyšetrovateľky uvádza, že bolo preukázané, že
«... SZU bolo priznané právo udeľovať akademické tituly v rigoróznom konaní rozhodnutím
č. CD 2009 35247/36781 sekr. zo dňa 7. 9. 2009 vydaného ministrom školstva SR...
O priznaní práva udeľovať konkrétny akademický titul po úspešnom vykonaní rigoróznej
skúšky sa nerozhoduje. SZU má v súčasnosti akreditované študijné programy, po ktorých
absolvovaní sa udeľuje titul magister a tak má v súlade s § 53 ods. 9 právo udeľovať
po úspešnom vykonaní rigoróznej skúšky zodpovedajúci akademický titul. Nakoľko mala
aj v minulosti akreditované študijné programy, po ktorých absolvovaní sa udeľuje titul
magister medzi nimi aj odbor Verejné zdravotníctvo, citované právo mala aj doteraz.
Podľa § 53 ods.9 prvá veta: „Absolventi študijných programov, ktorí získali titul
„magister“ alebo obdobných študijných programov v zahraničí, môžu vykonávať rigoróznu
skúšku, ktorej súčasťou je aj obhajoba rigoróznej práce v študijnom odbore, v ktorom získal
vysokoškolské vzdelanie, alebo v príbuznom študijnom odbore“, a teda absolventi týchto
študijných programov mali a majú zo zákona právo vykonať rigoróznu skúšku v príslušných
alebo im príbuzných študijných odboroch aj na SZU. Z ustanovenia § 53 ods. 9 zákona
(resp. odseku 8 v znení účinnom do 31. 12. 2012) nevyplýva jednoznačne, aké konkrétne
akademické tituly má právo tá ktorá vysoká škola udeľovať, keď má priznané zodpovedajúce
právo podľa § 83 ods. 1 zákona. Zákon teda neurčoval aký titul majú získať absolventi
jednotlivých nelekárskych odborov po absolvovaní rigoróznej skúšky. Na SZU sa v
uvedenom období udeľoval po úspešnom absolvovaní rigoróznej skúšky v študijnom odbore
Verejné zdravotníctvo titul RNDr. a v študijnom odbore Ošetrovateľstvo titul PhDr. a teda,
že uvedeným konaní a teda udeľovaním titulov úspešným absolventom rigorózneho konania
nedošlo dekankou FOZOŠ SZU k naplneniu trestného činu zneužívania právomoci
verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona a ani žiadneho iného trestného činu.».
V záverečnej časti napadnutého uznesenia vyšetrovateľky sa uvádza:
„Opakovaným preskúmaním trestného oznámenia, vyhodnotením listinných dôkazov,
výsluchov podozrivých osôb a ďalších na vec sa vzťahujúcich dôkazov s poukazom na vyššie
uvedené neboli zistené formálne znaky žiadneho Trestného činu, na základe ktorých
by mohol byť vyslovený záver, že došlo k spáchaniu konkrétneho trestného činu. Formálne
znaky, t. j. znaky uvedené v zákone, sú obligatórnym znakom trestného činu, ktoré trestný
čin musí s poukazom na ustanovenie § 8 Trestného zákona spĺňať. Ak tento znak chýba
nemožno hovoriť o trestnom čine.
V súvislosti s posudzovaným oznámením je na mieste konštatovať, že podľa zásady
voľného hodnotenia dôkazov upravenej v § 2 ods. 12 Trestného poriadku závažnosť, význam
a dôkaznú silu dôkazov hodnotia orgány činné v trestnom konaní a súd podľa svojho
vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu
jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom
konaní alebo niektorá zo strán. Ide o zásadu, ktorá sa uplatňuje vo všetkých štádiách
trestného konania a vzťahuje sa nielen na súd ale aj na orgány činné v trestnom konaní.
Orgány činné v trestnom konaní hodnotia dôkazy z hľadiska ich zákonnosti, závažnosti,
pravdivosti a vierohodnosti. Postup orgánov činných v trestnom konaní pri voľnom
hodnotení dôkazov a dôvodnosť vnútorného presvedčenia sú preskúmateľné nadriadeným
orgánom v odvolacom konaní, resp. v konaní o sťažnosti, a nesprávnosť vyhodnotenia
dôkazov môže byť dôvodom na zrušenie rozhodnutia.
V danej veci je potrebné uviesť, že začať trestné stíhanie vo veci možno len vtedy,
ak zo skutočností uvedených v trestnom oznámení možno vyvodiť podozrenie zo spáchania
trestného činu a zároveň z trestného oznámenia možno vyvodiť konkrétne skutkové okolnosti
vyžadované ustanovením § 199 ods. 3 Trestného poriadku...
Nakoľko v posudzovanom prípade neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali začatie trestného stíhania a umožňovali uvedením nevyhnutných
skutočností postaviť skutok, ktorý by bolo možné subsumovať pod niektorú zo skutkových
podstát uvedených v osobitnej časti Trestného zákona, bolo potrebné vo veci rozhodnúť tak,
ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného
poriadku trestnú vec odmietnuť.“
Uznesenie vyšetrovateľky o odmietnutí trestného oznámenia napadli sťažovatelia
sťažnosťami, pričom zároveň namietali zaujatosť vyšetrovateľky. O sťažnostiach
sťažovateľov rozhodla okresná prokuratúra uznesením sp. zn. 1 Pn 301/12 z 13. augusta
2013 tak, že ich v časti týkajúcej sa väčšiny podozrení podľa § 193 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku ako nedôvodné zamietla a v časti týkajúcej sa skutkov kvalifikovaných
ako podozrenie zo spáchania trestného činu porušovania povinností pri správe cudzieho
majetku podľa § 237 Trestného zákona im vyhovela a v tejto súvislosti príslušnú časť
napadnutého uznesenia vyšetrovateľky zrušila a uložila vyšetrovateľke, aby vo veci znovu
konala a rozhodla.
V napadnutom uznesení okresnej prokuratúry sa vo vzťahu k podozreniu
zo spáchania trestných činov bývalým dekanom fakulty verejného zdravotníctva okrem
iného uvádza:
„... Vyšetrovateľ PZ rozhodol o odmietnutí trestného oznámenia na základe trestných
oznámení a ich príloh, zadovážených listinných dôkazov nachádzajúcich sa
vo vyšetrovacom spise, sťažností a ich príloh, ako aj doplnil dokazovanie v zmysle
usmernenia dozorovaného prokurátora. Zo zadovážených dôkazov vyplýva, že
ako bývalý dekan sa nedopustil konania, ktoré by
zakladalo trestnoprávnu zodpovednosť v zmysle § 326 Trestného zákona. Zákon č. 131/2002
Z. z. o vysokých školách účinný v čase spáchania skutku... neriešil situáciu ako postupovať
v prípade, keď je študent prijatý bez splnenia predpísaných podmienok do druhého
magisterského stupňa štúdia...
K tvrdeniu oznamovateľov o skutočnosti, že v čase prijatia syna
tento už vedel, že je zvolený za budúceho dekana, a aj napriek tomu umožnil prijatie
svojho syna, uvádzam, že v danom čase nebolo v jeho kompetencii rozhodovať o prijatí
budúcich študentov... V danej relácii je potrebné poukázať aj na skutočnosť, ktorá je
z hľadiska skúmania trestnoprávnej zodpovednosti relevantná, a to premlčanie trestného
stíhania podľa § 87 ods. 1 písm. d) Trestného zákona... Z uvedeného vyplýva, že v čase kedy
malo dôjsť k spáchaniu skutku, neboli splnené zákonom predpokladané skutočnosti, ktoré by
zakladali trestnoprávnu zodpovednosť... Ohľadne skutku kedy mali byť prijatí 15 študenti,
do študijného odboru pre ktorý nespĺňali podmienky, uvádzam, že vyšetrovateľ PZ okrem
skúmania naplnenia zákonných znakov trestného činu, mal skúmať aj predpoklad na trestnú
zodpovednosť prípadného páchateľa a to tak, ako je uvedené vyššie. Zánik trestnosti činu,
pričom vzhľadom na skutočnosť, že k prijatiu študentov došlo k rokoch 2006/2007, trestnosť
činu, z ktorého je podozrivý bývalý dekan zanikla najneskôr posledným rozhodnutím
o prijatí v roku 2012...
Vzhľadom na uvedené skutočnosti v danej časti hodnotím uznesenie vyšetrovateľa
PZ ako vecne správne a z dôvodu nemožnosti vedenia trestného stíhania považujem
za nadbytočné hodnotiť prípadnú trestnoprávnu rovinu konania osoby podozrivej. Ohľadne
nezákonného udeľovania titulov uvádzam, že nie je možné stotožniť sa s argumentáciou
vyšetrovateľa PZ uvedenou v odôvodnení jej uznesenia o možnosti udeľovania sporných
titulov PhDr. a RNDr., nakoľko ako vyplýva zo zadovážených dôkazov, nebolo SZU
priznané rozhodnutím Ministerstva školstva SR zo dňa 07. 12. 2009 právo udeľovať vyššie
uvedené tituly. Na druhú stranu je potrebné uviesť, že akademický senát SZU schválil
v rámci študijného poriadku možnosť udeľovania titulov PhDr. a RNDr. pre absolventov
magisterského štúdia po vykonaní rigoróznej skúšky v súlade s ust. § 15 ods. 1 písm. b)
zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách, pričom tento bol riadne zaregistrovaný
Ministerstvom zdravotníctva SR podľa § 45 ods. 4 písm. a) zákona č. 131/2002 Z. z.
o vysokých školách. Podľa § 103 ods. 4, ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách
účinného v čase spáchania skutkov... V danej relácii teda vyvstala otázka, či SZU bolo
oprávnené udeľovať tituly v zmysle § 53 ods. 8 písm. a) a c) zákona č. 131/2002 Z. z.
o vysokých školách účinného v čase udeľovania titulov, pričom je zrejmé, že sa jednalo
o legislatívnu medzeru, ktorá bola odstránená až novelou daného zákona. K naplneniu
skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326
Trestného zákona sa vyžaduje, aby páchateľ konal úmyselným spôsobom, pričom
v konkrétnom prípade nie je možné vyvodiť úmysel v trestnoprávnej rovine konkrétneho
subjektu... Zároveň je potrebné uviesť, že k reparácii takéhoto pochybenia štátneho orgánu
však nie sú príslušné orgány činné v trestnom konaní, tak isto orgány činné v trestnom
konaní nie sú oprávnené odnímať tituly, ktoré boli získané v rozpore so zákonom.“
Vo vzťahu ku konaniu rektorky Slovenskej zdravotníckej univerzity sa v napadnutom
uznesení okresnej prokuratúry okrem iného uvádza:
„Ohľadne konania rektorky . uvádzam,
že z vykonaného dokazovania je jednoznačne preukázané, že rektorka svojim konaním
nenaplnila znaky prečinu ohovárania podľa § 373 Trestného zákona. Trestného činu
ohovárania podľa § 373 Trestného zákona, sa páchateľ dopustí, ak o inom oznámi
nepravdivý údaj, ktorý je spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov,
poškodiť ho v zamestnaní, v podnikaní, narušiť jeho rodinné vzťahy a spôsobiť mu inú vážnu
ujmu... Príspevok, ktorý bol uverejnený ako reakcia na televíznu reláciu, nemohol ohroziť
sociálny status oznamovateľky, nakoľko z neho nevyplývali skutočnosti, ktoré by mohli byť
subsumované pod danú skutkovú podstatu prečinu ohovárania podľa § 373 Trestného
zákona...
Vyšetrovateľka PZ v rámci vykonaného dokazovania sa zamerala aj na skutočnosť,
či rektorka porušila svoje povinnosti tým, že zaradila
do 14. platovej triedy, bez splnenia kvalifikačných predpokladov. Zo spisového materiálu
je zistiteľné, že označená osoba spĺňala kvalifikačné predpoklady v rozsahu potrebnom
na zaradenie do danej platovej triedy.
Ohľadne skutku zločinu marenia spravodlivosti podľa § 344 Trestného zákona...
Vykonaným vyšetrovaním sa nepodarilo preukázať tvrdenia oznamovateľky a to ani
vo forme podozrenia...“
V sumarizujúcej časti napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry sa okrem iného
uvádza:
„Orgány činné v trestnom konaní nie sú oprávnené bezdôvodne zasahovať do práv
a slobôd občanov, a teda nie sú ani oprávnené bez zjavných dôkazov začínať trestné
stíhanie a vznášať obvinenia osobám, ktoré iná osoba označí za páchateľov, pokiaľ nie je
dostatočne odôvodnený záver, že označená osoba spáchala trestný čin... Zásada
zdržanlivosti a primeranosti upravená v ust. § 2 ods. 2 Trestného poriadku, nadväzuje
na zásadu stíhania len zo zákonných dôvodov uvedenú v odseku 1 a zásadu prezumpcie
neviny. Zásada zdržanlivosti a primeranosti sa netýka len osoby obvineného, ale aj
ostatných osôb zúčastnených na trestnom konaní (poškodený, zúčastnená osoba, svedok,
znalec a pod.). Jej zmyslom je obmedziť zásahy do základných práv a slobôd
na najnevyhnutnejšiu mieru...
... Oznamovateľ má právo na podanie trestného oznámenia a orgány činné
v trestnom konaní majú následne povinnosť sa ním zaoberať a rozhodnúť o ňom, avšak
posúdenie, či skutok napĺňa alebo nenapĺňa znaky konkrétnej skutkovej podstaty trestného
činu je plne v ich kompetencii. Možno preto zhrnúť, že každý má zákonný nárok na to, aby
sa jeho podaniami a návrhmi kompetentné orgány zaoberali a aby ich vybavili. Nikto však
nemá nárok na to, aby výsledok tohto vybavenia zodpovedal jeho predstave. Skutočnosť,
že vyšetrovateľ PZ nepostupoval v súlade s názormi a požiadavkami oznamovateľa
a nehodnotil zabezpečené dôkazy v zhode s poškodeným nemôže byť preto kasačným
dôvodom, t. j. dôvodom na zrušenie uznesenia vyšetrovateľa PZ...
V ostatnej časti uznesenia vyšetrovateľa PZ, proti ktorému boli podané zo strany
oznamovateľov sťažnosti som tieto vyhodnotil ako dôvodné a preto som rozhodol tak, ako je
uvedené vo výrokovej druhej časti tohto uznesenia. V ďalšom konaní bude potrebné, aby
vyšetrovateľ PZ doplnil dokazovanie v rozsahu potrebnom na jeho rozhodnutie. Nakoľko
však vykonanie ďalšieho dokazovania presahuje rámec ust. § 196 Trestného poriadku bude
potrebné, aby primárne rozhodol podľa § 199 Trestného poriadku a následne vykonával
doplnené dokazovanie, okrem iného aj zadovážením ďalších dôkazov od štátnych orgánov,
ktoré vykonávajú dozor v rámci ich zákonného zmocnenia.
K požiadavke oznamovateľov na nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu uvádzam, že
v zmysle § 69 Trestného poriadku je možné umožniť nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu len
osobám tam taxatívne uvedeným. Z dikcie daného zákonného ustanovenia vyplýva, že
nahliadať do vyšetrovacieho spisu je možné len po začatí trestného stíhania v zmysle § 199
Trestného poriadku... Keďže v danom prípade sa jedná o podozrenia z útokov na verejný
záujem chránený normami trestného práva, nemôže byť oznamovateľom priznané právo na
nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu z dôvodu, že sa nejedná o ochranu ich práv. Tak isto
je neprípustné, aby sa skrz trestné konanie zabezpečovali podklady pre civilné konania,
nakoľko by dochádzalo k zneužívaniu trestného konania na účely konaní, ktoré majú
súkromnoprávny základ...“
Keďže sťažovatelia považovali rozhodnutia vyšetrovateľky a okresnej prokuratúry
za nezákonné, domáhali sa podnetom na preskúmanie ich postupu krajskou prokuratúrou.
Krajská prokuratúra preskúmala podnet sťažovateľov a na tomto základe ho prípisom
sp. zn. 1 Kn 263/12 z 11. novembra 2013 ako nedôvodný odložila bez prijatia ďalších
opatrení.
V odôvodnení napadnutého prípisu krajskej prokuratúry sa okrem iného uvádza:
„Na podklade Vášho podania zo dňa 06. 09. 2013... som po zaobstaraní na vec sa
vzťahujúceho spisového materiálu prokurátora č. 1 Pn 301/12 a vyšetrovateľky PZ
ČVS: ORP 351/2 OVK B3 2012 tento preskúmala v zmysle § 31 zák. č. 153/2001 Zb.
o prokuratúre v znení neskorších predpisov.
Z dostupného spisového materiálu zisťujem, že vyšetrovateľka 2. oddelenia
všeobecnej kriminality odboru kriminálnej polície OR PZ Bratislava III uznesením
ČVS: ORP 351/2 OVK B3 2012 zo dňa 31. 05. 2013 v zmysle § 197 ods. 1 písm. d) Tr. por.
odmietla v celom rozsahu vec Vášho trestného oznámenia...
Dozorujúci prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava III na podklade Vami
podanej sťažnosti uznesením sp. zn. 1 Pn 301/12 32 zo dňa 13. 08. 2013 rozhodol tak, že
v jeho prvej časti Vašu sťažnosť podanú proti rozhodnutiu vyšetrovateľky PZ zmysle § 193
ods. 1 písm. c) Tr. por. ako nedôvodnú zamietol; v časti druhej, týkajúcej sa potreby
prešetrenia podozrenia zo spáchania trestného činu porušovania povinnosti pri správe
cudzieho majetku podľa § 237 Tr. zák. zodpovednou osobou v súvislosti s hospodárením
predmetnej verejnej vysokej školy v zmysle § 194 ods. 1 písm. b) ods. 2 Tr. por. napadnuté
rozhodnutie vyšetrovateľky PZ zrušil a vrátil jej vec na ďalšie konanie v zmysle § 199 ods. 1
Tr. por...
Na podklade Vášho citovaného podania, doručeného priamo tunajšej prokuratúre
som po zaobstaraní na vec sa vzťahujúceho hore citovaného spisového materiálu tento
preskúmala, pričom som dospela k záveru, že vydané rozhodnutie dozorujúceho
prokurátora možno považovať za odôvodnené a zákonné...
K Vašej námietke súvisiacej s Vašou požiadavkou o nahliadnutie do vyšetrovacieho
spisu uvádzam že v postupe orgánov činných v trestnom konaní okresu Bratislava III v tejto
súvislosti som pochybenia nevzhliadla, pričom akceptujem zároveň stanovisko
vyšetrovateľky PZ a dozorujúceho prokurátora k odmietnutiu Vášho nahliadnutia do spisu
v pozícii oznamovateľov v štádiu pred začatím trestného stíhania, ktoré Vám bolo zaslané
či už prípisom vyšetrovateľky PZ zo dňa 15. 05. 2013 resp. vyjadrené dozorujúcim
prokurátorom v jeho rozhodnutí zo dňa 13. 08. 2013 rovnako ako aj pokiaľ ide o posúdenie
Vášho postavenia v danom trestnom konaní len v pozícii oznamovateľov. Taktiež
zo spisového materiálu nie je zrejmé, že by ste v prebiehajúcom trestnom konaní boli
namietali zaujatosť vyšetrovateľky PZ.
Vzhľadom k uvedenému Váš podnet ako nedôvodný odkladám bez prijatia ďalších
opatrení.“
Na základe opakovaného podnetu sťažovateľov bol postup orgánov činných
v trestnom konaní preskúmaný generálnou prokuratúrou. Generálna prokuratúra prípisom
sp. zn. IV/1 Gn 501/12/1000 zo 16. januára 2014 sťažovateľom oznámila, že sa stotožnila
s rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní v predmetnej veci a tieto si osvojila,
a na tomto základe opakovaný podnet sťažovateľov odložila bez prijatia ďalších opatrení.
V odôvodnení napadnutého prípisu generálnej prokuratúry sa okrem iného uvádza:
„Generálna prokuratúra SR na podklade Vášho podania zo dňa 03. 12. 2013
preskúmala vyšetrovací spis sp. zn. ORP 351/2 OVK B3 2012, obsah dozorového spisu
Okresnej prokuratúry Bratislava III sp. zn. 1 Pn 301/12 ako aj obsah dohľadového spisu
Krajskej prokuratúry Bratislava sp. zn. 1 Kn 263/12.
Podanie zo dňa 03. 12. 2013 bolo z hľadiska obsahu (§ 62 odsek 1 Trestného
poriadku) vyhodnotené ako opakovaný podnet podľa § 34 odsek 1 zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre, ktorým sa domáhate na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia
prokurátorky Krajskej prokuratúry v Bratislave zo dňa 11. 11. 2013 pod sp. zn.
1 Kn 263/12 11, ako aj postup a rozhodnutia vyšetrovateľa PZ, OR PZ Bratislava III vo
veci evidovanej pod sp. zn. ORP 351/2 OVK B3 2012 vrátane uznesenia zo dňa 31. 05.
2013 a uznesenia prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III sp. zn. 1 Pn 301/12 32
zo dňa 13. 08. 2013.
V podaní opakovane uvádzate rovnaké argumenty ako v predchádzajúcich
podaniach... Vyjadrujete nesúhlas so skutkovými zisteniami orgánov činných v trestnom
konaní pokiaľ bolo správne ustálené, že na postavenie dekana v zmysle § 23 odsek 1 zákona
č. 131/2002 Z. z. pri vykonávaní samosprávnej pôsobnosti je nutné sa pozerať
ako na verejného činiteľa v zmysle § 128 Trestného zákona, pričom vytýkate nezákonné
vykonávanie samosprávnych pôsobností podľa § 23 odsek 1 zákona č. 131/2002 Z. z.
podozrivými osobami dekanom , dekankou FO a ZOŠ a dekanky FVZ
. Rovnako napádate skutočnosť, že v konaní podozrivých osôb nebolo zistené
úmyselné aktívne konanie s cieľom rozhodovať v rozpore s v tom čase platnou právnou
úpravou. Namietate, že prokurátorka krajskej prokuratúry nereagovala na všetky Vaše
námietky, orgány činné v trestnom konaní sa nezaoberali možnosťou posúdenia konania
aj ako neoprávnené nakladanie s osobnými údajmi použitím obrazovej podobizne
bez súhlasu . Vyjadrili ste taktiež výhrady k podozreniu z prečinu
ohovárania podľa § 373 Trestného zákona v súvislosti s reakciou na zverejnenú televíznu
reláciu, či podozrenie zo spáchania zločinu marenia spravodlivosti podľa § 344 Trestného
zákona v súvislosti s uvádzaným predložením identifikačnej karty zamestnanca, ktorá mala
byť sfalšovaná, súdu do konania o návrhu na neplatnosť skončenia pracovného pomeru.
Taktiež ste namietali, že prvotné rozhodnutie vyšetrovateľky PZ podľa § 197 odsek 1
písm. d/ Trestného poriadku (nesprávne ste uviedli podľa § 196 odsek 2 Trestného
poriadku) nebolo vydané v 30 dňovej lehote, keďže trestné oznámenie ste podali v podateľni
Generálnej prokuratúry SR dňa 08. 03. 2012 a uznesenie bolo vydané 31. 05. 2013.
Súčasne namietate, že orgány činné v trestnom konaní sa nezaoberali námietkou
zaujatosti voči vyšetrovateľke a rovnako nebolo možné, aby
nazrela do vyšetrovacieho spisu.
Generálna prokuratúra SR po splnení prieskumnej povinnosti konštatuje, že Váš
opakovaný podnet nie je dôvodný.
Zo spisového materiálu je zrejmé, že uznesením vyšetrovateľa PZ zo dňa 31. 05. 2013
sp. zn. ORP 351/2 OVK B3 2012 bolo podľa § 197 odsek 1 písm. d/ Trestného poriadku
odmietnuté Vaše oznámenie týkajúce sa podozrenia zo spáchania trestných činov
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona a iné v súvislosti
s konaním podozrivých osôb tak, ako je uvedené vo výrokovej časti uznesenia vyšetrovateľky
PZ preto, že vo veci nebol dôvod na začatie trestného stíhania, ani na postup podľa § 197
odsek 2 Trestného poriadku.
Proti citovanému uzneseniu ste podali sťažnosť, ktorú prokurátor Okresnej
prokuratúry Bratislava III uznesením sp. zn. 1 Pn 301/12 32 zo dňa 13. 08. 2013 podľa
§ 193 odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku zamietol ako nedôvodnú v častiach podozrenia
zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326
Trestného zákona a iné a súčasne podľa § 194 odsek 1 písm. b/, odsek 2 Trestného poriadku
zrušil uznesenie vyšetrovateľky PZ v časti týkajúcej sa potreby prešetrenia podozrenia
zo spáchania trestného činu porušovania povinnosti pri správne cudzieho majetku podľa
§ 237 Trestného zákona, z ktorej je podozrivá zodpovedná osoba v súvislosti
s hospodárením predmetnej vysokej školy a vrátil jej vec na ďalšie konanie v zmysle § 199
odsek 1 Trestného poriadku.
Následne vec preskúmala Krajská prokuratúra v Bratislava, ktorá Váš podnet dňa
11. 11. 2013 pod sp. zn. 1 Kn 263/12 11 ako nedôvodný odložila. V tejto súvislosti
je potrebné konštatovať skutočnosť, že podnet nebol vybavený v zákonom stanovenej lehote
60 dní (§ 33 odsek 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v úplnom znení) nemá vplyv
na vecnú správnosť rozhodnutia krajskej prokuratúry, keďže sa jedná len o poriadkovú
lehotu.
Generálna prokuratúra SR po splnení prieskumnej povinnosti konštatuje,
že si v celom rozsahu osvojila vyššie citované rozhodnutia orgánov činných v trestnom
konaní, ako vecne správne, vydané v súlade so zákonom na podklade úplne zisteného stavu
veci, pričom na ich podrobné písomné odôvodnenie v podrobnostiach poukazujem.
Zo spisového materiálu je zrejmé, že popísané konanie dekana nebolo spôsobilé
naplniť zákonné znaky trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326
Trestného zákona, nakoľko zákon účinný v čase spáchania skutku (zákon č. 131/2002 Z. z.
o vysokých školách) ani študijný poriadok ani skúšobný poriadku Slovenskej zdravotníckej
univerzity neriešil situáciu ako postupovať v prípade, keď bol študent prijatý bez splnenia
predpísaných podmienok do II. stupňa magisterského štúdia. Teda pokiaľ bol takýto študent
už na štúdium prijatý predchádzajúcim vedením, dekan reálne nemal žiadne oprávnenie
rozhodnúť o jeho vylúčení zo štúdia. Správne sú taktiež právne úvahy prokurátora
o premlčaní trestného stíhania uvedené na strane 7 uznesenia sp. zn. 1 Pn 301/12 32
a zodpovedajú zisteným skutočnostiam.
K naplneniu skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného
činiteľa podľa § 326 Trestného zákona sa vyžaduje, aby páchateľ konal úmyselným
spôsobom, pričom v konkrétnom prípade nie je možné vyvodiť úmysel v trestnoprávnej
rovine konkrétneho subjektu, ktorý konal na základe schváleného a riadne registrovaného
študijného poriadku, pričom z jednotlivých odsekov § 103 zákona č. 131/2002 o vysokých
školách, tak ako sú uvedené vyššie je možné vyvodiť záver, že ak ministerstvo zaregistrovalo
vnútorný predpis, tento je možné považovať za predpis, ktorý je v súlade so zákonom,
resp. iným všeobecne záväzným právnym predpisom. Zároveň je potrebné uviesť, že
k reparácii takéhoto pochybenia štátneho orgánu však nie sú príslušné orgány činné
v trestnom konaní, tak isto orgány činné v trestnom konaní nie sú oprávnené odnímať tituly,
ktoré boli získané v rozpore so zákonom.
Navyše z takto ustáleného skutkového deja je zrejmé, že okrem úmyselného zavinenia
v rámci činnosti príslušného orgánu absentuje aj prvok moci a rozhodovania, ktoré sú
nevyhnutnou súčasťou (zložkou) pri posudzovaní podozrenia z trestného činu podľa § 326
Vo vzťahu k trestnému činu ohovárania podľa § 373 Trestného zákona je potrebné
konštatovať, že odvysielaný príspevok, ktorý bol uverejnený v televíznej relácii nemohol
ohroziť samostatne postavenie oznamovateľky a teda neboli naplnené zákonné znaky
trestného činu podľa § 373 Trestného zákona, pričom oznamovateľka ani nebola menovaná.
Vo vzťahu k podozreniu zo zločinu marenia spravodlivosti podľa § 344 Trestného
zákona sa nepodarilo žiadnym spôsobom preukázať tvrdenia oznamovateľky, pričom by
malo ísť o dôkaz rozhodujúci, teda taký, ktorý má mať vplyv na rozhodnutie súdu.
Pokiaľ sa týka námietky ohľadne nahliadnutia do spisu Vašimi osobami v procesnom
postavení oznamovateľky plne súhlasím s postupom tak vyšetrovateľky ako aj prokurátora,
ktorý bol plne v súlade s ustanovením § 69 odsek 1 Trestného poriadku a nasledujúce,
pričom o týchto skutočnostiach Vás vyšetrovateľka OPZ informovala prípisom zo dňa
15. 05. 2013 ako aj dozorujúci prokurátor v rozhodnutí zo dňa 13. 08. 2013 na č. l. 10
uznesenia sp. zn. 1 Pn 301/12 32. Rovnako nebolo zo spisového materiálu zistené, že by ste
v jeho priebehu namietali zaujatosť vyšetrovateľky PZ.“
Sťažovatelia tvrdia, že orgány činné v trestnom konaní sa nezaoberali
(resp. nedostatočne zoberali) viacerými podozreniami zo spáchania trestných činov, ktoré
boli obsiahnuté v ich trestnom oznámení, súvisiacimi s dianím na Slovenskej zdravotníckej
univerzite v Bratislave, čím malo dôjsť k neprípustnému zásahu do ich základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Taktiež namietajú, že orgány činné v trestnom konaní sa nijakým spôsobom
nevysporiadali s námietkou zaujatosti, ktorú vzniesli v priebehu konania proti
vyšetrovateľke, v dôsledku čoho malo taktiež dôjsť k neprípustnému zásahu do ich
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a práva podľa čl.
8 dohovoru je v sťažnosti odôvodnené najmä takto:
„Nevyšetrenie podozrenia na trestný čin neoprávneného nakladania s osobnými
údajmi podľa § 374 Trestného zákona rektorkou p. neoprávneným ukladaním
obrazovej podoby sťažovateľky na identifikačnú kartu sťažovateľky, jej používaním
na identifikačnej karte sťažovateľky a jej sprístupnením Okresnému súdu Bratislava III
bez akýchkoľvek súvislostí po skončení jej pracovného pomeru na SZU je, podľa nášho
názoru, keďže toto podozrenie podporené právne relevantnými argumentmi bolo orgánmi
činnými v trestnom konaní aj orgánmi prokuratúry úplne prehliadnuté, je okrem porušenia
práva oboch sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu, najmä porušením práva
sťažovateľky na nedotknuteľnosť osoby a ochranu jej súkromia podľa čl. 16 ústavy
a na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie podľa čl. 8
ods. 1 dohovoru. Naše právne relevantné argumenty neboli označené ani za nerelevantné.“
Sťažovatelia namietajú nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní,
ktoré im neumožnili nazrieť do vyšetrovacieho spisu, pričom poukazujú na to,
že sťažovateľka sa v prípade podozrenia zo spáchania trestného činu neoprávneného
nakladania s osobnými údajmi cíti byť nielen oznamovateľkou, ale najmä poškodenou.
V tejto súvislosti malo podľa sťažovateľov dôjsť k porušeniu ich základného práva podľa
čl. 46 ods.1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, vo vzťahu k sťažovateľke
aj k porušeniu základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a tiež
Sťažovatelia argumentujú, že «Rozhodnutím a odôvodnením okresného prokurátora
na 7. a 8. strane opakovaného uznesenia potvrdeného rozhodnutím orgánov prokuratúry
k udeľovaniu akademických titulov Mgr. na FVZ a k porušeniu § 53 ods. 8 zákona
o vysokých školách v znení platnom do 31. decembra 2012 udeľovaním akademických
titulov RNDr. a PhDr. na FVZ a FOaZOŠ, bolo podľa nášho názoru porušené naše právo
na súdnu a inú právnu ochranu.
... Týmto postupom orgánov prokuratúry nebol zabezpečený, podľa nášho názoru,
objektívny postup orgánu verejnej moci, ktorý sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých
dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto
rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych
postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
... V záveroch, ktorými orgány činné v trestnom konaní a orgány prokuratúry naše
podozrenia označili za nedôvodné, a ktorými potvrdili zákonnosť skutkov prijímania
študentov do magisterského štúdia v študijnom programe „Verejné zdravotníctvo“
z nepríbuzných študijných programov ( a 15 anonymných študentov)
a z nepríslušných študijných programov ( ) na FVZ, ako aj udeľovania
akademických titulov RNDr. a PhDr. Na FVZ v rokoch 2006 až 2010 počas dekanovania
bývalého dekana a súčasnej dekanky (FVZ) od roku 2010,
ako aj udeľovania akademického titulu PhDr. bývalou dekankou a súčasnou
dekankou na FOaZOŠ, absentuje úvaha aj objektívne limity zo strany orgánov
právnej ochrany a judikatúra ústavného súdu takýto postup označuje za svojvôľu.
Absentuje aj to podstatné – ústavne súladný výklad aplikovaného § 56 ods. 2
v spojení s § 53 ods. 1 a 2 zákona o vysokých školách v znení platnom do 31. decembra
2012, z čoho vyplýva, že nedošlo ani k reálnemu poskytnutiu inej právnej ochrany.
Z uvedeného následne vyplýva, že uvedeným postupom bolo porušené naše právo na
súdnu a inú právnu ochranu.».
Sťažovatelia taktiež namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť postupom
vyšetrovateľky, ktorá nevybavila ich trestné oznámenie v 30 dňovej lehote „bez reálneho
a opodstatneného dôvodu, keď vyšetrovateľka na vydanie prvého uznesenia potrebovala
7 mesiacov, pričom v tomto čase si dala predložiť len listinné dôkazy, a nevybavenie našej
sťažnosti proti jej prvému uzneseniu v 30 dňovej lehote po tom, ako okresný prokurátor
zrušil uznesenie vyšetrovateľky dňa 25. januára 2013 a vyšetrovateľka vydala opakované
uznesenie až dňa 31. mája 2013 (doručené 10. júna 2013, resp. 21. júna 2013)“, a tiež
postupom krajskej prokuratúry, ktorá podnet sťažovateľov na preskúmanie postupu vybavila
až po uplynutí dvoch mesiacov od jeho podania, čo konštatovala aj generálna prokuratúra
v napadnutom prípise.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupmi a rozhodnutiami orgánov činných
v trestnom konaní a orgánov prokuratúry bolo porušené.
Základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupmi a rozhodnutiami orgánov činných
v trestnom konaní a orgánov prokuratúry bolo porušené.
Základné právo sťažovateľky na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na rešpektovanie jej súkromného a rodinného života
podľa čl. 8 dohovoru bolo porušené.
Právo sťažovateľov na právnu pomoc v konaní pred inými štátnymi orgánmi alebo
orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3
Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené.
Právo sťažovateľov na ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb
podľa čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené.
Ukladá sa vyšetrovateľovi Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave III považovať
sťažovateľku za poškodenú v konaní vo veci neoprávneného nakladania s jej osobnými
údajmi.
Zrušuje sa
a) uznesenie vyšetrovateľky Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave III v konaní
č. ORP 351/2 OVK B3 2012 zo dňa 31. mája 2013,
b) uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III
v konaní č. 1 Pn 301/12 32 zo dňa 13. augusta 2013,
c) rozhodnutie prokurátorky Krajskej prokuratúry Bratislava
v konaní č. Kn 263/12 11 zo dňa 11. novembra 2013,
d) rozhodnutie prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
v konaní č. IV/1 Gn 501/12/1000 10 zo dňa 16. januára 2014
a vracia na ďalšie konanie Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva vzhľadom na dĺžku vyšetrovania, predmet
vyšetrovania a zhodnotenie aktivít orgánov činných v trestnom konaní a orgánov
prokuratúry, ako aj aplikáciu zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom
pre ľudské práva finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 2 500 eur a sťažovateľke aj
s ohľadom na porušenie jej práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na rešpektovanie jej súkromného a rodinného života
podľa čl. 8 dohovoru, vo výške 3 500 eur, ktoré je Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky povinná vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva advokátovi sťažovateľov náhradu trov
právneho zastúpenia.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených základných práv
a slobôd podľa ústavy a práv podľa dohovoru napadnutým uznesením vyšetrovateľky,
napadnutým uznesením okresnej prokuratúry a napadnutým prípisom krajskej
prokuratúry, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje,
že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená
na princípe subsidiarity. Podstata a účel princípu subsidiarity vychádza z toho, že ochrana
ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,
ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní
až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu (m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
Z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre každú
osobu, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, v zmysle ktorého musí
rešpektovať postupnosť ústavnej ochrany, a preto predtým, než podá sťažnosť ústavnému
súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza
právomoci ústavného súdu (m. m. IV. ÚS 128/04). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred inými orgánmi
verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovatelia mali právo podať proti napadnutému uzneseniu vyšetrovateľky sťažnosť
(čo aj využili), o ktorej bola oprávnená a aj povinná rozhodnúť okresná prokuratúra.
Právomoc okresnej prokuratúry rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľov v danom prípade
vylučuje právomoc ústavného súdu. Rovnako právomoc krajskej prokuratúry preskúmať
v konaní o podnete napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry, ako aj napadnuté uznesenie
vyšetrovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu. Napokon právomoc generálnej
prokuratúry preskúmať v konaní o opakovanom podnete postup krajskej prokuratúry
pri vybavovaní podnetu sťažovateľov v predmetnej veci vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených základných práv
a slobôd podľa ústavy a práv podľa dohovoru napadnutým prípisom generálnej
prokuratúry a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Sťažovatelia tvrdia, že napadnutým prípisom generálnej prokuratúry a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu nimi označených základných práv
podľa ústavy a práv podľa dohovoru. Generálna prokuratúra napadnutým prípisom odložila
opakovaný podnet sťažovateľov, ktorým namietali predchádzajúci postup a rozhodnutia
vyšetrovateľky a okresnej prokuratúry súvisiaci s ich trestnými oznámeniami, ako aj prípis
krajskej prokuratúry, ktorým bol odložený ich podnet smerujúci proti rozhodnutiam
vyšetrovateľky a okresnej prokuratúry.
Z napadnutého prípisu generálnej prokuratúry vyplýva, že prokurátor generálnej
prokuratúry po preskúmaní príslušnej spisovej dokumentácie (vyšetrovacieho spisu,
dozorového spisu okresnej prokuratúry a dohľadového spisu krajskej prokuratúry) podanie
sťažovateľov, ktoré kvalifikoval ako opakovaný podnet, odložil „bez prijatia ďalších
opatrení“ s upozornením, že prípadné ďalšie podania sťažovateľov „Budú vybavené len
pokiaľ budú obsahovať nové skutočnosti (§ 34 odsek 2 zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre).“.
V nadväznosti na námietky sťažovateľov ústavný súd v súlade so svoju ustálenou
judikatúrou konštatuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory iných orgánov verejnej moci, ktoré ich pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či náležite zistili skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo svojich zistení vyvodili. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(m. m. I. ÚS 13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu aj právny názor, v zmysle ktorého
súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého
porušenie sťažovatelia primárne namietajú, je právo dotknutej osoby (v posudzovanej veci
právo sťažovateľov) požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry,
či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2
zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov), pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným spôsobom
sa takýmto podnetom, resp. opakovaným podnetom, zaoberať a o jeho vybavení dotknutú
osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva sťažovateľov (ako ani ďalších práv, ktorých
porušenie namietajú) nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry ich podnetu, resp.
opakovanému podnetu vyhoveli (m. m. napr. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06,
IV. ÚS 180/09), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno
považovať samu osebe skutočnosť, že generálna prokuratúra opakovanému
podnetu sťažovateľov podľa ich predstáv nevyhovela (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06,
IV. ÚS 28/06 atď.).
Poukazujúc na citované časti napadnutého prípisu generálnej prokuratúry,
ako aj napadnutého prípisu krajskej prokuratúry a napadnutých rozhodnutí vyšetrovateľky
a okresnej prokuratúry, ústavný súd po preskúmaní dokumentácie priloženej sťažovateľmi
k sťažnosti konštatuje, že sťažovateľmi označené orgány činné v trestnom konaní venovali
vybavovaniu trestného oznámenia sťažovateľov, ako aj ich ďalších podaní primeranú
pozornosť a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovali na všetky ich kľúčové námietky.
Táto skutočnosť sama osebe vzhľadom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu zakladá
dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.
Nad rámec tohto predbežného záveru ústavný súd v súvislosti so skutočnosťou,
že sťažovatelia namietajú aj porušenie svojich práv podľa dohovoru, konštatuje, že
v minulosti už viackrát vyslovil, že základné práva obsiahnuté v ústave vykladá v intenciách
dohovoru, teda v intenciách judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“). Z judikatúry ESĽP okrem iného vyplýva, že čl. 6 dohovoru nie je vôbec
aplikovateľný na poškodeného v trestnom konaní, ak trestné oznámenie podané údajným
poškodeným bolo odložené bez toho, aby bolo začaté trestné stíhanie údajného páchateľa
(Duchoňová proti Českej republike, rozhodnutie z 2. 10. 2006, č. 29858/03, oddiel 1).
Z judikatúry ESĽP zároveň vyplýva, že čl. 6 je v zásade aplikovateľný, pokiaľ sa poškodený
k trestnému konaniu pripojí s cieľom získať náhradu škody, ktorá mu bola trestným činom
spôsobená. Namietať porušenie práv vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru nebude môcť
ten poškodený, ktorý sa trestného konania zúčastňuje len s cieľom prispieť k odsúdeniu
obvineného (Corbu proti Rumunsku, rozhodnutie z 31. 3. 2009, č. 27396/04, body 30 33).
Citované právne závery ESĽP vzťahujúce sa na osoby poškodené v trestnom konaní
sa uplatnením výkladového pravidla argumentum a maiori ad minus (úsudok od väčšieho
k menšiemu) o to viac vzťahujú na oznamovateľov trestných činov, ktorí nie sú v postavení
poškodených. V prípade sťažovateľov (ktorí v posudzovanej veci majú postavenie
oznamovateľov podozrení zo spáchania trestných činov) väčšina podozrení vyslovených
v ich trestných oznámeniach nesmeruje k ochrane ich individuálnych práv, ale k ochrane
verejného záujmu (záujmov) prostredníctvom noriem trestného práva. Z hľadiska
posudzovania veci sťažovateľov je podstatná aj skutočnosť, že trestné oznámenia
sťažovateľov boli uznesením vyšetrovateľky odmietnuté bez toho, aby vo veci bolo
vznesené obvinenie konkrétnej osobe, čo tvorí ďalšiu prekážku toho, aby mohlo byť
ich postavenie v posudzovanej veci kvalifikované ako postavenie poškodených.
Sťažovatelia v postavení oznamovateľov podali 8. marca 2012 trestné oznámenie
o podozrení zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa,
trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku a trestného činu
podvodu „na Slovenskej zdravotníckej univerzite v Bratislave“, pričom toto následne
rozšírili o ďalšie podozrenia súvisiace s nezákonným obsadzovaním skúšobných komisií,
s trestným činom marenia spravodlivosti a trestným činom neoprávneného nakladania
s osobnými údajmi, s trestným činom porušovania povinností pri správe cudzieho majetku
a s trestným činom podvodu. Išlo o celý rad podozrení, pričom vo vzťahu k väčšine z nich
sťažovatelia ani netvrdia, že by mali mať postavenie poškodených (tento záver nepochybne
vyplýva aj z obsahu sťažovateľmi popísaných skutkov týkajúcich sa diania na Slovenskej
zdravotníckej univerzite v Bratislave). Jedinú výnimku z tohto hľadiska predstavuje len
vyslovenie podozrenia zo spáchania trestného činu neoprávneného nakladania s osobnými
údajmi, vo vzťahu ku ktorému sa sťažovateľka „uchádzala“ o priznanie postavenia
poškodenej. Sťažovateľka netvrdí, že k porušeniu jej práva na ochranu súkromia podľa čl. 16
ods. 1 ústavy a podľa čl. 8 dohovoru došlo postupom a rozhodnutiami orgánov činných
v trestnom konaní, ale konaním rektorky spočívajúcim v „neoprávnenom ukladaní
obrazovej podoby sťažovateľky na identifikačnú kartu sťažovateľky, jej používaním
na identifikačnej karte sťažovateľky a jej sprístupnením Okresnému súdu Bratislava III“.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že o právnu ochranu ako osoby
poškodenej trestným činom by sa sťažovateľka mohla domáhať len vtedy, ak by rektorke
bolo vznesené obvinenie za tento skutok, čo sa však nestalo. Ústavný súd v tejto súvislosti
navyše konštatuje, že trestnoprávna ochrana nie je jedinou formou právnej ochrany, ktorej
sa sťažovateľka mohla v súvislosti s konaním rektorky domáhať.
Uvedené skutočnosti len potvrdzujú už vyslovený predbežný záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti sťažovateľov, keďže medzi obsahom nimi označených
základných práv a slobôd podľa ústavy a práv podľa dohovoru a napadnutým prípisom
generálnej prokuratúry neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich
porušení.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľov
v časti smerujúcej proti napadnutému prípisu generálnej prokuratúry a postupu, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2015