Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 408/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

advokátom JUDr. Jánom Spišákom, Idanská 17, Košice, vo veci namietaného porušenia

a a základných práv podľa ,

a a podľa a

a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 29. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra

2015 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 a podľa a a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 29. apríla 2015 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka vystupuje v procesnom postavení

žalovenej v konaní vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod

sp. zn. o vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu. Okresný súd v tomto

konaní rozhodol rozsudkom z 31. októbra 2013 tak, že:

„ad 1. určil, že kúpna zmluva o prevode nehnuteľnosti uzavretá dňa 1.4.2009 medzi

... ako predávajúcim a žalovanou ako nadobúdajúcou, na základe

ktorej predávajúci previedol na nadobúdajúcu vlastnícke právo

a) k spoluvlastníckemu podielu o veľkosti 4/9 k celku na: pozemku parc. č.

2 2

o výmere 536 mdruh pozemku záhrady, pozemku parc. č. o výmere 560 mdruh

2

pozemku záhrady, pozemku parc. č. o výmere 225 mdruh pozemku zastavané

2

plochy a nádvoria, pozemku parc. č. o výmere 102 mdruh pozemku zastavané

2

plochy a nádvoria, pozemku parc. č. o výmere 39 mdruh pozemku zastavané

plochy a nádvoria, zapísaných na pre obec , kat. územie

, vedenom Správou katastra Košice a

b) k spoluvlastníckemu podielu o veľkosti V2 k celku na: stavbe – rodinný dom

súp. č. postavenej na parcele č. a stavbe – rodinný dom č. súp.

postavenej na parc. č. , zapísaných na pre obec ,

kat. územie , vedenom Správou katastra Košice, je voči žalobcovi právne

neúčinná

ad 2. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 1.167,68 €

do rúk právneho zástupcu žalobcu, v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“

Na základe odvolania podaného sťažovateľkou krajský súd namietaným rozsudkom

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu.

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd, ako aj krajský súd „rozhodovali na základe

neúplne zisteného skutkového stavu veci, pretože aj napriek žiadosti sťažovateľky tieto

všeobecné súdy nezisťovali skutočnosť, či dom odporkyne na parc. reg. C KN č. je

samostatným užívaniaschopným domom so samostatnou bytovou jednotkou, čo na

pojednávaní dňa 31.10.2013 uviedla do zápisnice, že navrhuje vykonať dokazovanie

znalcom na zistenie a preukázanie tejto skutočnosti. ...

Na rozdiel o názoru odvolacieho súdu podľa záveru súdu prvého stupňa je však

sťažovateľka blízkou osobou pretože s odvolaním na tvrdenie žalobcu medzi

a jeho manželkou , na jednej

strane a sťažovateľkou ako žalovanou, je bližší rodinný a citový vzťah, ktorý by zakladal

presvedčenie, že by žalovaná ujmu, ktorú by utrpela jej sestra (resp. švagor ?),

dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.

S uvedeným záverom Krajského súdu v Košiciach sa sťažovateľka nestotožňuje a má

za to, že v konaní pred týmto súdom ako aj nakoniec pred súdom prvého stupňa došlo

k porušeniu procesných práv sťažovateľky ako účastníka súdneho konania, a tým aj

k porušeniu SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj

Listinou základných práv a slobôd jej zaručených základných práv a slobôd. ...

Sťažovateľka je vzhľadom k záveru odvolacieho súdu, že je dlžníkovi

blízkou osobou len kvôli vzájomnému postaveniu parciel reg. C KN č. , č.

a č. a tiež záveru odvolacieho súdu, že ide len o jeden bytový dom s dvomi

samostatnými bytovými jednotkami, ktorý tvorí s pozemkami jeden oplotený celok s jediným

spoločným prístupom – schodiskom toho názoru, že toto tvrdenie odvolacieho súdu nemá

oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom obidva súdy v tomto smere vôbec nezistili

skutkový stav veci odborným posúdením, čo je v rozpore s ust. § 127 ods. 1 a § 153 ods. 1

Súdy obidvoch stupňov okrem iného takto ani nezistili, že žalovaná má prístup do

svojho domu zo svojej garáže mimo schodiska.

Sťažovateľka ako účastník konania má právo na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Úvahy súdu o skutkových, ale aj právnych záveroch

musia byť riadne a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby nevznikali pochybnosti o zákonnosti

rozhodnutia najmä zo strany účastníkov konania, ktorým je takéto rozhodnutie určené.“.

Podľa sťažovateľky „Žalobca v konaní jednoznačne nepreukázal existenciu úmyslu

ukrátiť ho ako veriteľa realizovaným právnym úkonom v konaní

odporovaného právneho úkonu, resp. vedomosť sťažovateľky o takomto úmysle, teda nie je

splnená základná zákonná podmienka, aby mohol súd jeho žalobe vyhovieť a žaloba je

nedôvodná.

Sťažovateľka podľa jej názoru nie je osobou blízkou dlžníkovi žalobcu

, ale v konaní aj tak preukázala, že prípadný úmysel dlžníka ukrátiť

odporovaným právnym úkonom žalobcu ako veriteľa nemohla aj pri náležitej starostlivosti

poznať, a to aj napriek tomu, že vyvinula starostlivosť za účelom rozpoznania tohto úmyslu

dlžníka a išlo pritom o náležitú starostlivosť.

Sťažovateľka bola postupom súdov obidvoch stupňov zbavená možnosti produkovať

aj ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, čím došlo k porušeniu jej procesných práv

ako účastníka konania, ktorých dôsledok sa prejavil vo výsledku konania formulovanom

vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

Odvolací súd potvrdil v plnom rozsahu rozsudok prvostupňového súdu, pričom

rovnako ako súd prvého stupňa sa dostatočne nevysporiadal so skutkovými tvrdenia

sťažovateľky vznesenými ňou v konaní pred obidvoma súdmi a poukázal len na

nepresvedčivé skutkové zistenia súdu prvého stupňa, pričom sa bez vykonaného odborného

dokazovania znalcom z príslušného odboru odchýlil od záveru súdu prvého stupňa,

na ktorých tento súd definoval žalovanú ako blízku osobu dlžníka.

Odvolací súd podľa názoru sťažovateľky tiež konal aj v rozpore s ustanovením § 214

ods. 1 písm. a) , podľa ktorého mal obligatórne nariadiť pojednávanie, pretože vo veci

bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Odvolací súd svojim faktickým

postupom odňal žalobkyni možnosť konať pred súdom, čím došlo k porušeniu jej ústavného

práva na spravodlivý proces zahŕňajúce právo na verejné prerokovanie veci.“.

Sťažovateľka je toho názoru, že rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu ňou

označených práv.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla, že sťažnosť podáva z opatrnosti, aby dodržala

zákonom určenú lehotu na jej podanie, pretože súčasne podala dovolanie, o ktorom Najvyšší

súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dosiaľ nerozhodol.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46

ods. 1, , a podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 11 ods. 1 a 36 ods. 1, 2 Listiny

základných práv a slobôd a základné právo na spravodlivý proces a základné právo na

súdnu ochranu podľa v spojení s a Slovenskej

republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29.4.2015 v konaní vedenom pod

sp.zn. porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa zo dňa 29.4.2015 sp. zn.

sa zrušuje.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný vyplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľke trovy právneho

zastúpenia v sume 296,44 € na účet jej právneho zástupcu JUDr. Jána Spišáka v lehote

dvoch mesiacov od doručenia nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak

sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich

práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to

poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, , ).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie ňou označených práv

rozsudkom krajského súdu, proti ktorému využila možnosť podať mimoriadny opravný

prostriedok – dovolanie, o ktorom dosiaľ nebolo najvyšším súdom rozhodnuté.

Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že právomoc poskytnúť ochranu

označeným právam sťažovateľky má najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací

(k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. ,

, , ).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka svoje námietky uplatnila v sťažnosti

podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie

je dovolacie konanie ešte skončené, bolo dôvodné sťažnosť proti rozsudku krajského súdu

odmietnuť pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie

sťažovateľka namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie

dovolania a súbežne s ním aj podanie sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď

uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1

, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal

opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ), že

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto

mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude

mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade

procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie

sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozsudku krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1

v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2015