Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 685/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,

Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na

prezumpciu neviny podľa rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. augusta 2014 a rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 27. februára 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra

2014 faxom a 26. novembra 2014 osobne doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou

Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na

súdnu ochranu podľa (ďalej len „“), práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na prezumpciu neviny podľa

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 27. augusta 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 27. februára 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského

súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka (v relevantnom

čase v štátnozamestnaneckom pomere) bola trestne stíhaná pre podozrenie zo spáchania

trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa vo forme spolupáchateľstva podľa

a trestného činu nadržovania podľa

. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. z 26. októbra

2006 sťažovateľku spod obžaloby oslobodil. Odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového

súdu zamietol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 27. mája 2009. Rozhodnutím

služobného úradu Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové

riaditeľstvo“) z 20. januára 2004 bola sťažovateľka od 1. februára 2004 zaradená mimo

činnú štátnu službu. Rozhodnutím daňového riaditeľstva z 21. januára 2009 bol so

sťažovateľkou k 31. januáru 2009 ukončený štátnozamestnanecký pomer odvolaním.

Sťažovateľka listom z 12. januára 2009 požiadala daňové riaditeľstvo o doplatenie

rozdielu na funkčnom plate, ktorý jej patril a ktorý jej v dôsledku zaradenia mimo činnú

štátnu službu bol od 1. februára 2004 vyplácaný vo výške 50 % funkčného platu, ako aj

o preplatenie nevyčerpanej dovolenky. Daňové riaditeľstvo sťažovateľke doplatilo rozdiel na

funkčnom plate 11. septembra 2009 a pokiaľ ide o náhradu za nevyčerpanú dovolenku, táto

bola sťažovateľke vyplatená za rok 2006 11. apríla 2008, pričom za roky 2004, 2005, 2007,

2008 a január 2009 jej náhrada vyplatená nebola. Sťažovateľka z uvedeného dôvodu podala

Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) návrh, ktorým sa domáhala

vyplatenia úroku z omeškania z titulu nedodržania lehoty na doplatenie rozdielu na

funkčnom plate daňovým riaditeľstvom v sume 985,77 € a náhrady za nevyčerpanú

dovolenku v sume 3 770,14 € a úroku z omeškania z tejto sumy. Okresný súd návrhu

sťažovateľky rozsudkom sp. zn. z 24. januára 2012 (ďalej len „rozsudok

z 24. januára 2012“) v celom rozsahu vyhovel a priznal jej náhradu trov konania. Krajský

súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu z 24. januára 2012 zmenil tak, že

návrh sťažovateľky v celom rozsahu zamietol. Dovolanie sťažovateľky proti napadnutému

rozsudku krajského súdu najvyšší súd napadnutým rozsudkom zamietol.

Podľa názoru sťažovateľky je napadnutý rozsudok krajského súdu arbitrárny

a svojvoľný, a to s poukazom na skutočnosť, že odvolací súd svojím výkladom § 33 zákona

č. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom

a účinnom v relevantnom čase (ďalej len „zákon o štátnej službe“) „zmenil obsah tohto

ustanovenia. Zákon o štátnej službe neobsahuje žiadnu výnimku, kedy by mal byť doplatený

rozdiel funkčného platu, ktorý bol skrátený, v lehote stanovenej v § 33 ods. 3, čiže do

15. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca, po skončení zaradenia mimo činnej štátnej

služby. Odvolací súd tak vytvoril novú právnu konštrukciu, ktorá je v rozpore so znením

právneho predpisu, keď z lehoty, ktorá je stanovená v zákone objektívne vytvoril lehotu

subjektívnu. Navyše v čase skončenia štátnozamestaneckého pomeru so sťažovateľkou, čiže

dňa 31. 1. 2009, sťažovateľka nemohla objektívne oznámiť to, že Najvyšší súd SR uznesením

sp. zn. zo dňa 27. 5. 2009 zamietol odvolanie prokurátora. ... ak by aj naďalej

prebiehalo trestné stíhanie v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru

so sťažovateľkou, čiže keby nebola v tom čase oslobodená spod obžaloby rozsudkom

krajského súdu, a bola by oslobodená až neskôr, čiže po tom ako došlo ku skončeniu

štátnozamestnaneckého pomeru so sťažovateľkou, v zmysle tohto ustanovenia § 33 ods. 3,

keďže lehota v ňom je stanovená objektívna, by bolo Daňové riaditeľstvo SR taktiež povinné

doplatiť rozdiel, o ktorý bol funkčný plat sťažovateľky skrátený, do 15. dňa nasledujúceho

kalendárneho mesiaca po tom ako došlo ku skončeniu zaradenia mimo činnú štátnu

službu.“.

Sťažovateľka uplatňuje rovnakú argumentáciu aj vo vzťahu k záveru najvyššieho

súdu, ktorý je obsiahnutý v napadnutom rozsudku vo vzťahu k nároku na doplatenie

funkčného platu v zmysle § 33 ods. 3 zákona o štátnej službe. Podľa sťažovateľky najvyšší

súd nahradil „povinnosť doplatenia funkčného platu sťažovateľke zo strany služobného

úradu pri skončení jej zaradenia mimo štátnej služby, za situácie ak nebola právoplatne

odsúdená za úmyselný trestný čin, oprávnením služobného úradu nekonať tak ak

sťažovateľka nepreukázala, že trestný čin, pre ktorý bola zaradená mimo činnej štátnej

služby v čase skončenia tohto zaradenie, nespáchala“.

Aj vo vzťahu k nároku na náhradu za nevyčerpanú dovolenku, ku ktorému krajský

súd uviedol, že sťažovateľke nemohol vzniknúť, keďže v čase zaradenia mimo činnej štátnej

služby reálne nevykonávala prácu, sťažovateľka namieta, že krajský súd aplikoval príslušné

právne normy v rozpore s ich výslovným znením. Podľa sťažovateľky „odvolací súd na vec

nesprávne aplikoval ustanovenia a v tom čase platnom znení.

Odvolací súd posúdil vec v rozpore so znením právneho predpisu, keďže na účely dovolenky

za vykonávanie štátnej služby v zmysle citovaného § 73 ods. 2 zákona o štátnej službe

považuje aj zaradenie mimo činnej štátnej služby, ak štátny zamestnanec poberá za takéto

zaradenie funkčný plat a... sťažovateľka za toto zaradenie funkčný plat poberala vo výške

50 %, pričom neskôr jej bol doplatený celý rozdiel. Odvolací súd tak nesprávne aplikoval

ustanovenia a , keď nezohľadnil, že za vykonávanie štátnej

služby sa v prípade sťažovateľky považuje v zmysle § 73 ods. 2 zákona o štátnej službe aj

zaradenie mimo činnej štátnej služby.“.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd vo vzťahu k nároku na náhradu za

nevyčerpanú dovolenku neaplikoval § 73 ods. 2 písm. b) v spojení s § 34 ods. 1, 2 a 5

zákona o štátnej službe, čím ju „ukrátil na právach, ktoré jej naopak zákon priznáva“.

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

v súvislosti s rozhodovaním o nároku na náhradu za nevyčerpanú dovolenku sťažovateľka

poukazuje na argumentáciu, ktorú uplatnila k tomuto nároku vo vzťahu k rozhodnutiu

odvolacieho súdu, pričom zároveň zdôrazňuje, že dovolací súd nedbal „na skutočnosť, že

mal osobitné ustanovenia, týkajúce sa posudzovania výkonu práce,

pri ktorom vzniká a pri ktorom nevzniká nárok na dovolenku“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

«Právo sťažovateľky...

na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

byť považovaná za nevinnú, dokiaľ jej vina nebola preukázaná zákonným

spôsobom,

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva, zakotvené v čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“),

byť považovaná za nevinnú, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim

rozsudkom jej vinu

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

27. 8. 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa

27. 2. 2013, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

a Krajskému súdu v Banskej Bystrici pokračovať v porušovaní namietaných práv

sťažovateľky.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 27. 8. 2014 a rozsudok Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. zo dňa 27. 2. 2013 a vec vracia Krajskému súdu v Banskej

Bystrici na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa až vrátane okolností, ktoré by mohli byť

dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 2 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského

súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že proti napadnutému rozsudku

krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré z hľadiska ňou namietaného

nepriznania nároku na zaplatenie sumy 985,77 € z titulu úroku z omeškania výplaty

doplatku funkčného platu a náhrady za nevyčerpanú dovolenku vecne preskúmal najvyšší

súd. Právomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu preskúmať a rozhodnúť o dovolaní

sťažovateľky v tejto časti sťažnosti vylučuje uplatniť právomoc ústavného súdu. Ústavný súd

preto sťažnosť v časti namietaného porušenia práv podľa a dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25

ods. 2 .

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 2 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu

Sťažovateľka namieta aj porušenie v petite označených práv napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý ako dovolací súd zamietol jej dovolanie proti

napadnutému rozsudku krajského súdu vo veci priznania nároku na zaplatenie úroku

z omeškania výplaty doplatku funkčného platu a vo veci priznania nároku na náhradu za

nevyčerpanú dovolenku.

Podľa každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa si ústavný

súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (napr. , ).

V súlade s každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje

sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Pri

predbežnom prerokovaní časti sťažnosti sťažovateľky smerujúcej proti napadnutému

rozsudku najvyššieho súdu sa ústavný súd zameral na posúdenie, či ju nemožno považovať

za zjavne neopodstatnenú. Vychádzal pritom zo svojej konštantnej judikatúry, v ktorej

opakovane uvádza, že o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, tiež napr. , , , ).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka proti napadnutému

rozsudku najvyššieho súdu uplatňuje tieto dve zásadné námietky:

nesprávny výklad § 33 ods. 3 zákona o štátnej službe, ktorý podľa jej názoru

spôsobuje arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia dovolacieho súdu, a

aplikáciu § 73 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe, ktorá je v rozpore s jeho

znením.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m.

, ). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné alebo

neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí

všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi

základnými právami a slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím

všeobecného súdu, prípadne postupom, ktorý mu predchádzal.

Ústavný súd v súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že najvyšší súd v napadnutom

rozsudku vychádzal z nesprávnej aplikácie právnych predpisov vo vzťahu k ňou

uplatňovanému nároku na zaplatenie úroku z omeškania výplaty doplatku funkčného platu,

poukazuje na túto časť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu:

„Nárok na zaplatenie sumy 985,77 € z titulu úrokov z omeškania dovolateľka

odôvodnila tým, že v zmysle ustanovenia § 33 ods. 3 zákona o štátnej službe bol žalovaný

povinný doplatiť jej rozdiel, o ktorý bol jej funkčný plat skrátený najneskôr do 15. dňa

nasledujúceho kalendárneho mesiaca po tom, ako došlo ku skončeniu jej zaradenia mimo

činnej štátnej služby, a to bez ohľadu na tú skutočnosť, či v čase skončenia jej zaradenia

mimo činnú štátnu službu už bolo právoplatne skončené trestné konanie voči jej osobe,

ktorého začatie bolo dôvodom pre jej zaradenie mimo činnú štátnu službu. S týmto tvrdením

žalobkyne sa podľa názoru dovolacieho súdu nemožno stotožniť.

Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné

vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného

ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia

právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona,

systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, že sa

v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu

právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.

V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho

predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto

znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet

pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým

(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle

totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu

aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba

viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (pozri tiež nález

Ústavného súdu SR sp. zn. ).“

Aplikujúc uvedené východiská na vec sťažovateľky, najvyšší súd v odôvodnení

napadnutého rozsudku ďalej uvádza:

«V zmysle citovaného ustanovenia § 33 ods. 2 zákona ostatnej službe sa štátny

zamestnanec zaradí mimo činnej štátnej služby, ak sa (okrem iného) stane dôvodne

podozrivým zo spáchania trestného činu a jeho ďalšie vykonávanie štátnej služby by

ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby. Počas zaradenia mimo činnej štátnej služby sa

štátnemu zamestnancovi vypláca 50 % jeho funkčného platu. Zmyslom tohto ustanovenia je

teda zamedziť výkon štátnej služby štátnemu zamestnancovi (zaradením mimo činnej štátnej

služby), ktorý sa stane dôvodne podozrivým zo spáchania trestného činu a ďalšie jeho

vykonávanie štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby (tak ako to bolo aj

v súdenej veci). Keďže bolo z uvedeného dôvodu štátnemu zamestnancovi zamedzené

vykonávať Štátnu službu, patrí mu „len“ 50 % jeho funkčného platu počas jeho zaradenia

mimo činnú štátnu službu. Ustanovenie § 33 ods. 3 následne rieši problematiku doplatenia

rozdielu funkčného platu zamestnancovi, ktorému sa skončilo jeho zaradenie mimo činnej

štátnej služby, pričom zaradený mimo činnú štátnu službu bol z dôvodu podozrenia

zo spáchania trestného činu. Doplatenie funkčného platu pritom predmetné ustanovenie

zákona o štátnej službe viaže na splnenie podmienky, že Štátny zamestnanec nebol

právoplatne odsúdený za spáchanie úmyselného trestného činu (pre podozrenie z ktorého

bol zaradený mimo činnej štátnej služby). Zmyslom predmetnej právnej úpravy je teda

doplatenie rozdielu funkčného platu štátnemu zamestnancovi po skončení jeho zaradenia

mimo činnej Štátnej služby, ak sa preukáže, že trestný čin, pre podozrenie z ktorého bol

zaradený mimo činnej štátnej služby nespáchal, resp. za jeho spáchanie nebol právoplatne

odsúdený. V opačnom prípade doplatenie rozdielu, o ktorý bol jeho funkčný plat skrátený

nepripadá do úvahy. V súdenej veci došlo ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru

(a zároveň aj ku skončeniu zaradenia mimo činnej štátnej služby) žalobkyne u žalovaného

31. januárom 2009 z dôvodu, že jej štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené. Žalobkyňa

bola právoplatne oslobodená spod obžaloby zo spáchania trestného činu zneužívania

právomoci verejného činiteľa spolupáchateľstvom v súbehu s trestným činom nadržovania

(trestného činu pre podozrenie zo spáchania ktorého bola zaradená 1. februára 2004 mimo

činnej štátnej služby) 27. mája 2009. Ku skončeniu zaradenia mimo činnej štátnej služby

u žalobkyne teda došlo z iného dôvodu (zrušenie jej Štátnozamestnaneckého miesta),

z akého bola od 1. februára 2004 mimo činnú štátnu službu zaradená (podozrenie

zo spáchania trestného činu). V čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru (zaradenia

mimo činnej štátnej služby) žalobkyne u žalovaného nebola splnená podmienka v zmysle

ustanovenia § 33 ods. 3 zákona o štátnej službe na doplatenie rozdielu funkčného platu

žalobkyne, pretože v tom čase ešte žalobkyňa nebola právoplatne oslobodená spod obžaloby

zo spáchania trestného činu (neodpadol dôvod jej zaradenia mimo štátnej služby). Žalovaný

nemohol vedieť, ako bude trestné konanie voči žalobkyni skončené, t. j. či žalobkyňa

napokon nebude právoplatne odsúdená za spáchanie trestného činu, ktorá skutočnosť by

vylučovala doplatenie jej funkčného platu v zmysle citovaného ustanovenia zákona o Štátnej

službe. Ak by teda žalovaný postupoval tak, ako to navrhla žalobkyňa a funkčný plat jej

doplatil už ku 15. februáru 2009, postupoval by v rozpore so zmyslom a účelom ustanovenia

§ 33 ods. 3 zákona o štátnej službe.»

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju judikatúru,

v zmysle ktorej za svojvoľný považuje taký výklad alebo aplikáciu právnych noriem

všeobecným súdom, ak sa jeho názor natoľko odchýli od znenia príslušných ustanovení, že

zásadne popiera ich účel a význam (napr. , ).

Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby

bola zaistená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

Aplikáciou a výkladom príslušných ustanovení právneho predpisu nemožno obmedziť

základné právo na súdnu ochranu v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (m. m.

).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná

a účinná právna norma (m. m. ).

V súlade s § 33 ods. 3 zákona o štátnej službe „štátnemu zamestnancovi, ktorý bol

zaradený mimo činnej štátnej služby z dôvodu uvedeného v odseku 2, sa po skončení

zaradenia mimo činnej štátnej služby doplatí najneskôr do 15. dňa nasledujúceho

kalendárneho mesiaca rozdiel, o ktorý bol jeho funkčný plat skrátený, ak štátny

zamestnanec nebol právoplatne odsúdený za spáchanie úmyselného trestného činu“.

Z citovanej časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že aplikoval na

vec sťažovateľky relevantnú platnú a účinnú právnu normu (§ 33 ods. 3 zákona o štátnej

službe), ktorú interpretoval tak, že právoplatné rozhodnutie všeobecného súdu o obžalobe

štátneho zamestnanca za úmyselný trestný čin považoval za podmienku, splnenie ktorej je

nevyhnutné pre vznik nároku na doplatenie funkčného platu, a teda aj pre uplatnenie

povinnosti príslušného štátneho orgánu vyplatiť rozdiel funkčného platu, a to aj za situácie,

keď ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru zamestnanca zaradeného mimo činnú

štátnu službu dôjde v súlade so zákonom iným spôsobom ako právoplatným odsudzujúcim

rozhodnutím všeobecného súdu za úmyselný trestný čin pred právoplatným rozhodnutím

o tomto úmyselnom trestnom čine.

Najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom identifikoval zmysel citovanej

právnej úpravy spočívajúci v tom, aby nebola spôsobená finančná ujma tomu štátnemu

zamestnancovi, ktorý bol v dôsledku podozrenia zo spáchania úmyselného trestného činu

zaradený mimo činnú štátnu službu, ak sa neskôr jeho vina za spáchanie tohto trestného

činu právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu nepreukáže. V okolnostiach

posudzovanej veci preto nemožno použiť doslovný výklad citovaného ustanovenia a trvať na

vyplatení doplatku funkčného platu v zákonom ustanovenej lehote, keďže právoplatné

rozhodnutie o obžalobe štátneho zamestnanca zo spáchania úmyselného trestného činu je

podmienkou hypotézy právnej normy, splnenie ktorej je nevyhnutné pre vznik nároku na

strane štátneho zamestnanca, resp. vznik povinnosti príslušného štátneho orgánu rozdiel na

funkčnom plate doplatiť. Ak teda nie je právoplatne rozhodnuté o obžalobe štátneho

zamestnanca zo spáchania úmyselného trestného činu, ktorý je z tohto dôvodu zaradený

mimo činnú štátnu službu, tak nemôže existovať ani povinnosť vyplatiť rozdiel, o ktorý bol

funkčný plat štátneho zamestnanca skrátený, t. j. nárok na doplatok funkčného platu za čas

zaradenia mimo činnej štátnej služby vznikne štátnemu zamestnancovi iba v prípade, ak sa

v trestnom konaní preukáže, že dôvody pre jeho zaradenie mimo činnej štátnej služby

neexistovali. Keďže v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru z dôvodu zrušenia

štátnozamestnaneckého miesta obsadeného štátnym zamestnancom nebolo v trestnom

konaní právoplatne preukázané, že dôvody zaradenia mimo činnú štátnu službu

neexistovali, nemohli byť v tom čase ani naplnené podmienky hypotézy právnej normy,

ktoré sú predpokladom uplatnenia samotného pravidla správania sa obsiahnutého

v dispozícii právnej normy, prostredníctvom ktorej sa ukladá príslušnému štátnemu orgánu

povinnosť doplatiť funkčný plat.

Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd výklad § 33 ods. 3 zákona o štátnej

službe uplatnený najvyšším súdom v napadnutom rozsudku za ústavne akceptovateľný

a udržateľný, teda taký, ktorý nepopiera zmysel a účel citovanej právnej normy

a v konečnom dôsledku ani nepredstavuje neprípustný zásah do základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a ani do jej práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd sa nestotožňuje ani s názorom sťažovateľky, podľa ktorého najvyšší súd

nahradil povinnosť doplatiť jej funkčný plat za situácie, keď nebola právoplatne odsúdená za

úmyselný trestný čin oprávnením príslušného štátneho orgánu tak nekonať, ak sťažovateľka

„nepreukázala, že trestný čin, pre ktorý bola zaradená mimo činnej štátnej služby v čase

skončenia tohto zaradenia, nespáchala“.

Možno usudzovať, že sťažovateľka práve touto argumentáciou odôvodňuje namietané

porušenie základného práva na prezumpciu neviny podľa , ktoré spája

s doslovným výkladom § 33 ods. 3 zákona o štátnej službe, podľa ktorého patrí štátnemu

zamestnancovi nárok na výplatu doplatku na funkčnom plate vždy v zákonom ustanovenej

lehote, ak skončí štátnozamestnanecký pomer, t. j. bez ohľadu na skutočnosť, že v čase

skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ešte nie je o obžalobe zo spáchania úmyselného

trestného činu, pre ktorý bol štátny zamestnanec postavený mimo činnú štátnu službu,

právoplatne rozhodnuté. S prihliadnutím na už vyslovený záver k námietke nesprávneho

výkladu § 33 ods. 3 zákona o štátnej službe považuje ústavný súd aj túto argumentáciu

sťažovateľky za nedôvodnú. Názor najvyššieho súdu vyplývajúci z napadnutého rozsudku,

podľa ktorého doplatenie funkčného platu sťažovateľke prichádza do úvahy vtedy, ak sa

preukáže, že trestný čin nespáchala, nezaťažuje samotnú sťažovateľku bremenom

preukazovania neviny ešte pred právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu o jej

ne(vine). Naopak, vychádza z ústavne konformného výkladu § 33 ods. 3 zákona o štátnej

službe, v zmysle ktorého len existencia právoplatného rozhodnutia všeobecného súdu o

(ne)vine sťažovateľky tvorí základ pre vznik (ne)povinnosti príslušného štátneho orgánu

doplatiť rozdiel na funkčnom plate.

V konaní podľa zákona o štátnej službe sa príslušný orgán verejnej moci v súvislosti

s rozhodovaním o doplatku funkčného platu štátneho zamestnanca zaradeného mimo činnú

štátnu službu musí riadiť príslušnými ustanoveniami tohto zákona. V rámci tohto konania sa

nerozhoduje o vine, či nevine štátneho zamestnanca, keďže toto rozhodnutie patrí do

právomoci všeobecného súdu, povinnosťou príslušného orgánu verejnej moci je aplikovať

príslušné ustanovenie zákona o štátnej službe a vyplatiť rozdiel funkčného platu za splnenia

podmienky, že štátny zamestnanec nebol právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu

odsúdený za úmyselný trestný čin, pre podozrenie zo spáchania ktorého bol zaradený mimo

činnú štátnu službu. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že samotná právna úprava

§ 33 ods. 3 zákona o štátnej službe, ktorá upravuje ako podmienku vyplatenia doplatku

funkčného platu právoplatnosť rozhodnutia všeobecného súdu vo veci spáchania

úmyselného trestného činu, pre podozrenie zo spáchania ktorého bol štátny zamestnanec

postavený mimo činnú štátnu službu, požíva benefit prezumpcie ústavnosti, keďže platí

domnienka o ústavnosti všeobecne záväzného právneho predpisu, a to až dovtedy, kým

ústavný súd rozhodne inak (m. m. ).

K tvrdeniu sťažovateľky, podľa ktorého je aplikácia § 73 ods. 2 písm. b) zákona

o štátnej službe v rozpore s jeho znením a ukracuje ju na právach, keďže neprihliada na

ďalšie ustanovenia zákona o štátnej službe (§ 34 ods. 1, 2 a 5 zákona o štátnej službe),

najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol:

„Žalobkyňa ďalej v dovolaní tvrdila, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil

aj pokiaľ ide o jej nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku v sume 3 770,14 €. Aj

túto vadu konania žalobkyňa namieta neopodstatnene. Zákon o štátnej službe v § 149 ods. 1

taxatívne uvádza ustanovenia , ktoré sa primerane použijú na

štátnozamestnanecký pomer (mimo iné aj a ). Ustanovenia

treba na štátnozamestnanecký pomer aplikovať aj s prihliadnutím na základné zásady

upravené v až 10 . Podľa základných zásad

zamestnanci majú právo na odpočinok a zotavenie po práci, k čomu slúži práve dovolenka

ako dlhšie súvislé pracovné voľno. V zmysle ustanovenia

zamestnanec, ktorý počas nepretržitého trvania pracovného pomeru k tomu istému

zamestnávateľovi vykonával u neho prácu aspoň 60 dní v kalendárnom roku, má nárok na

dovolenku za kalendárny rok, prípadne na jej pomernú časť, ak pracovný pomer netrval

nepretržite počas celého kalendárneho roka. Za odpracovaný deň sa považuje deň, v

ktorom zamestnanec odpracoval prevažnú časť svojej zmeny. Časti zmien odpracované v

rôznych dňoch sa nesčítajú. V zmysle ustanovenia zamestnancovi,

ktorému nevznikol nárok na dovolenku za kalendárny rok ani na jej pomernú časť, pretože

nevykonával v kalendárnom roku u toho istého zamestnávateľa prácu aspoň 60 dní, patrí

dovolenka za odpracované dni v dĺžke jednej dvanástiny dovolenky za kalendárny rok za

každých 21 odpracovaných dní v príslušnom kalendárnom roku. Vznik práva na dovolenku

je viazaný na reálny výkon práce zamestnanca. Uvedené jednoznačne vyplýva z čl. 3

základných zásad , ako aj z a . Z obsahu spisu

mal dovolací súd za preukázané, že žalobkyňa v období, za ktoré si uplatnila náhradu mzdy

za nevyčerpanú dovolenku u žalovaného reálne nepracovala a preto jej ani nemohol

vzniknúť za toto obdobie nárok na dovolenku. Dovolací súd dodáva, že nepriznaním

náhrady mzdy za dovolenku, na ktorú ani nemohol vzniknúť nárok v zmysle § 101 resp.

nemôže byť poškodený zamestnanec (žalobkyňa), pretože za celé

predmetné obdobie jej bol vyplatený celý funkčný plat (ktorý pokrýva i obdobie, kedy by

v prípade riadneho čerpania dovolenky poberala náhradu funkčného platu z titulu čerpania

dovolenky) a preto neexistuje žiadny dôvod na to, aby za rovnaké obdobie (resp. za jeho

časť) obdržala ďalšiu náhradu mzdy, resp. funkčného platu a to z titulu nevyčerpanej

dovolenky (porovnaj R 32/2010). So zreteľom na uvedené sa dovolací súd stotožňuje

so záverom odvolacieho súdu, že žalobkyni nepatrí náhrada mzdy za nevyčerpanú

dovolenku za obdobie rokov 2004, 2005, 2007, 2008 a január 2009.“

Podľa § 73 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe na účely dovolenky sa

neposudzuje ako vykonávanie štátnej služby zaradenie mimo činnú štátnu službu, za ktoré

štátnemu zamestnancovi nepatrí plat štátneho zamestnanca.

Podľa § 34 ods. 1 zákona o štátnej službe odo dňa, ktorým sa štátny zamestnanec stal

poslancom Európskeho parlamentu, poslancom národnej rady, prezidentom, členom vlády,

predsedom najvyššieho kontrolného úradu alebo podpredsedom najvyššieho kontrolného

úradu, sudcom ústavného súdu, guvernérom alebo viceguvernérom Národnej banky

Slovenska, členom bankovej rady Národnej banky Slovenska, starostom, primátorom,

predsedom vyššieho územného celku, poslancom obecného zastupiteľstva dlhodobo

uvoľneným na výkon funkcie, poslancom vyššieho územného celku dlhodobo uvoľneným

na výkon funkcie, sa štátny zamestnanec zaradí mimo činnej štátnej služby na čas, po ktorý

bude uvedené činnosti vykonávať. Za tento čas mu nepatrí plat štátneho zamestnanca.

Podľa § 34 ods. 2 zákona o štátnej službe štátny zamestnanec, ktorý nasleduje

manžela vykonávajúceho štátnu službu v cudzine alebo ktorý nasleduje manžela do miesta

výkonu verejnej služby, ktoré je podľa pracovnej zmluvy v cudzine, zaradí sa mimo činnej

štátnej služby; počas zaradenia štátneho zamestnanca mimo činnej štátnej služby mu nepatrí

plat štátneho zamestnanca.

Podľa § 34 ods. 5 zákona o štátnej službe odo dňa, keď štátny zamestnanec pôsobí

so súhlasom služobného úradu v medzinárodnej organizácii a za vykonávanie funkcie

dostáva plat od medzinárodnej organizácie, služobný úrad môže zaradiť štátneho

zamestnanca mimo činnej štátnej služby spravidla na päť rokov. Za tento čas mu nepatrí plat

štátneho zamestnanca.

Podľa zamestnanec, ktorý počas nepretržitého trvania

pracovného pomeru k tomu istému zamestnávateľovi vykonával u neho prácu aspoň 60 dní

v kalendárnom roku, má nárok na dovolenku za kalendárny rok, prípadne na jej pomernú

časť, ak pracovný pomer netrval nepretržite počas celého kalendárneho roka. Za

odpracovaný deň sa považuje deň, v ktorom zamestnanec odpracoval prevažnú časť svojej

zmeny. Časti zmien odpracované v rôznych dňoch sa nesčítajú.

V súlade s zamestnancovi, ktorému nevznikol nárok na

dovolenku za kalendárny rok ani na jej pomernú časť, pretože nevykonával v kalendárnom

roku u toho istého zamestnávateľa prácu aspoň 60 dní, patrí dovolenka za odpracované dni v

dĺžke jednej dvanástiny dovolenky za kalendárny rok za každých 21 odpracovaných dní

v príslušnom kalendárnom roku.

Podľa § 149 ods. 1 zákona o štátnej službe na štátnozamestnanecký pomer štátnych

zamestnancov sa použijú primerane ustanovenia... až 117

v znení neskorších predpisov.

Podľa názoru ústavného súdu je aj námietka sťažovateľky týkajúca sa nároku na

náhradu za nevyčerpanú dovolenku nedôvodná. Zákon o štátnej službe neobsahoval v znení

platnom a účinnom v relevantnom čase osobitnú právnu úpravu dovolenky štátnych

zamestnancov a neobsahoval ani úpravu podmienok vzniku nároku na dovolenku, prípadne

náhrady za nevyčerpanú dovolenku. Za tejto situácie bolo nevyhnutné s prihliadnutím na

§ 149 ods. 1 zákona o štátnej službe uplatniť príslušné ustanovenia § 101 a § 105 Zákonníka

práce, ktorých aplikáciu všeobecným súdom ústavný súd považuje za ústavne udržateľnú.

Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu k nároku na náhradu za nevyčerpanú

dovolenku nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd dostatočne predstavil myšlienkové pochody,

ktoré ho viedli k posúdeniu tejto námietky ako nedôvodnej, a preto jeho závery vyslovené

v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také,

ktoré (v posudzovanom prípade, pozn.) sú v súlade s obsahom práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti sťažovateľky takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie

sťažovateľka namieta, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosť odmietol

ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2015