Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 685/2015
PDF · 532.62 KB
No categories available
II. ÚS 685/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,
Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na
prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 267/2013 z 27. augusta 2014 a rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoPr 4/2012 z 27. februára 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra
2014 faxom a 26. novembra 2014 osobne doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou
Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na prezumpciu neviny podľa
čl. 50 ods. 2 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 2 Cdo 267/2013 z 27. augusta 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 17 CoPr 4/2012 z 27. februára 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského
súdu“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka (v relevantnom
čase v štátnozamestnaneckom pomere) bola trestne stíhaná pre podozrenie zo spáchania
trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa vo forme spolupáchateľstva podľa
§ 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a trestného činu nadržovania podľa § 156 ods. 1
Trestného zákona. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 1 T 29/2000 z 26. októbra
2006 sťažovateľku spod obžaloby oslobodil. Odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového
súdu zamietol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 To 1/2007 z 27. mája 2009. Rozhodnutím
služobného úradu Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové
riaditeľstvo“) z 20. januára 2004 bola sťažovateľka od 1. februára 2004 zaradená mimo
činnú štátnu službu. Rozhodnutím daňového riaditeľstva z 21. januára 2009 bol so
sťažovateľkou k 31. januáru 2009 ukončený štátnozamestnanecký pomer odvolaním.
Sťažovateľka listom z 12. januára 2009 požiadala daňové riaditeľstvo o doplatenie
rozdielu na funkčnom plate, ktorý jej patril a ktorý jej v dôsledku zaradenia mimo činnú
štátnu službu bol od 1. februára 2004 vyplácaný vo výške 50 % funkčného platu, ako aj
o preplatenie nevyčerpanej dovolenky. Daňové riaditeľstvo sťažovateľke doplatilo rozdiel na
funkčnom plate 11. septembra 2009 a pokiaľ ide o náhradu za nevyčerpanú dovolenku, táto
bola sťažovateľke vyplatená za rok 2006 11. apríla 2008, pričom za roky 2004, 2005, 2007,
2008 a január 2009 jej náhrada vyplatená nebola. Sťažovateľka z uvedeného dôvodu podala
Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) návrh, ktorým sa domáhala
vyplatenia úroku z omeškania z titulu nedodržania lehoty na doplatenie rozdielu na
funkčnom plate daňovým riaditeľstvom v sume 985,77 € a náhrady za nevyčerpanú
dovolenku v sume 3 770,14 € a úroku z omeškania z tejto sumy. Okresný súd návrhu
sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 14 C 194/2010 z 24. januára 2012 (ďalej len „rozsudok
z 24. januára 2012“) v celom rozsahu vyhovel a priznal jej náhradu trov konania. Krajský
súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu z 24. januára 2012 zmenil tak, že
návrh sťažovateľky v celom rozsahu zamietol. Dovolanie sťažovateľky proti napadnutému
rozsudku krajského súdu najvyšší súd napadnutým rozsudkom zamietol.
Podľa názoru sťažovateľky je napadnutý rozsudok krajského súdu arbitrárny
a svojvoľný, a to s poukazom na skutočnosť, že odvolací súd svojím výkladom § 33 zákona
č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom
a účinnom v relevantnom čase (ďalej len „zákon o štátnej službe“) „zmenil obsah tohto
ustanovenia. Zákon o štátnej službe neobsahuje žiadnu výnimku, kedy by mal byť doplatený
rozdiel funkčného platu, ktorý bol skrátený, v lehote stanovenej v § 33 ods. 3, čiže do
15. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca, po skončení zaradenia mimo činnej štátnej
služby. Odvolací súd tak vytvoril novú právnu konštrukciu, ktorá je v rozpore so znením
právneho predpisu, keď z lehoty, ktorá je stanovená v zákone objektívne vytvoril lehotu
subjektívnu. Navyše v čase skončenia štátnozamestaneckého pomeru so sťažovateľkou, čiže
dňa 31. 1. 2009, sťažovateľka nemohla objektívne oznámiť to, že Najvyšší súd SR uznesením
sp. zn. 3 To 1/2007 zo dňa 27. 5. 2009 zamietol odvolanie prokurátora. ... ak by aj naďalej
prebiehalo trestné stíhanie v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru
so sťažovateľkou, čiže keby nebola v tom čase oslobodená spod obžaloby rozsudkom
krajského súdu, a bola by oslobodená až neskôr, čiže po tom ako došlo ku skončeniu
štátnozamestnaneckého pomeru so sťažovateľkou, v zmysle tohto ustanovenia § 33 ods. 3,
keďže lehota v ňom je stanovená objektívna, by bolo Daňové riaditeľstvo SR taktiež povinné
doplatiť rozdiel, o ktorý bol funkčný plat sťažovateľky skrátený, do 15. dňa nasledujúceho
kalendárneho mesiaca po tom ako došlo ku skončeniu zaradenia mimo činnú štátnu
službu.“.
Sťažovateľka uplatňuje rovnakú argumentáciu aj vo vzťahu k záveru najvyššieho
súdu, ktorý je obsiahnutý v napadnutom rozsudku vo vzťahu k nároku na doplatenie
funkčného platu v zmysle § 33 ods. 3 zákona o štátnej službe. Podľa sťažovateľky najvyšší
súd nahradil „povinnosť doplatenia funkčného platu sťažovateľke zo strany služobného
úradu pri skončení jej zaradenia mimo štátnej služby, za situácie ak nebola právoplatne
odsúdená za úmyselný trestný čin, oprávnením služobného úradu nekonať tak ak
sťažovateľka nepreukázala, že trestný čin, pre ktorý bola zaradená mimo činnej štátnej
služby v čase skončenia tohto zaradenie, nespáchala“.
Aj vo vzťahu k nároku na náhradu za nevyčerpanú dovolenku, ku ktorému krajský
súd uviedol, že sťažovateľke nemohol vzniknúť, keďže v čase zaradenia mimo činnej štátnej
služby reálne nevykonávala prácu, sťažovateľka namieta, že krajský súd aplikoval príslušné
právne normy v rozpore s ich výslovným znením. Podľa sťažovateľky „odvolací súd na vec
nesprávne aplikoval ustanovenia § 101 a § 105 Zákonníka práce v tom čase platnom znení.
Odvolací súd posúdil vec v rozpore so znením právneho predpisu, keďže na účely dovolenky
za vykonávanie štátnej služby v zmysle citovaného § 73 ods. 2 zákona o štátnej službe
považuje aj zaradenie mimo činnej štátnej služby, ak štátny zamestnanec poberá za takéto
zaradenie funkčný plat a... sťažovateľka za toto zaradenie funkčný plat poberala vo výške
50 %, pričom neskôr jej bol doplatený celý rozdiel. Odvolací súd tak nesprávne aplikoval
ustanovenia § 101 a § 105 Zákonníka práce, keď nezohľadnil, že za vykonávanie štátnej
služby sa v prípade sťažovateľky považuje v zmysle § 73 ods. 2 zákona o štátnej službe aj
zaradenie mimo činnej štátnej služby.“.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd vo vzťahu k nároku na náhradu za
nevyčerpanú dovolenku neaplikoval § 73 ods. 2 písm. b) v spojení s § 34 ods. 1, 2 a 5
zákona o štátnej službe, čím ju „ukrátil na právach, ktoré jej naopak zákon priznáva“.
Vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu
v súvislosti s rozhodovaním o nároku na náhradu za nevyčerpanú dovolenku sťažovateľka
poukazuje na argumentáciu, ktorú uplatnila k tomuto nároku vo vzťahu k rozhodnutiu
odvolacieho súdu, pričom zároveň zdôrazňuje, že dovolací súd nedbal „na skutočnosť, že
zákon č. 312/2001 Z. z. mal osobitné ustanovenia, týkajúce sa posudzovania výkonu práce,
pri ktorom vzniká a pri ktorom nevzniká nárok na dovolenku“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
«Právo sťažovateľky...
na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
byť považovaná za nevinnú, dokiaľ jej vina nebola preukázaná zákonným
spôsobom,
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva, zakotvené v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
byť považovaná za nevinnú, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim
rozsudkom jej vinu
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 267/2013 zo dňa
27. 8. 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoPr/4/2012 zo dňa
27. 2. 2013, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
a Krajskému súdu v Banskej Bystrici pokračovať v porušovaní namietaných práv
sťažovateľky.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Cdo 267/2013 zo dňa 27. 8. 2014 a rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 17 CoPr/4/2012 zo dňa 27. 2. 2013 a vec vracia Krajskému súdu v Banskej
Bystrici na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť
dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského
súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že proti napadnutému rozsudku
krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré z hľadiska ňou namietaného
nepriznania nároku na zaplatenie sumy 985,77 € z titulu úroku z omeškania výplaty
doplatku funkčného platu a náhrady za nevyčerpanú dovolenku vecne preskúmal najvyšší
súd. Právomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu preskúmať a rozhodnúť o dovolaní
sťažovateľky v tejto časti sťažnosti vylučuje uplatniť právomoc ústavného súdu. Ústavný súd
preto sťažnosť v časti namietaného porušenia práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu
Sťažovateľka namieta aj porušenie v petite označených práv napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý ako dovolací súd zamietol jej dovolanie proti
napadnutému rozsudku krajského súdu vo veci priznania nároku na zaplatenie úroku
z omeškania výplaty doplatku funkčného platu a vo veci priznania nároku na náhradu za
nevyčerpanú dovolenku.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný
súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).
V súlade s čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje
sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Pri
predbežnom prerokovaní časti sťažnosti sťažovateľky smerujúcej proti napadnutému
rozsudku najvyššieho súdu sa ústavný súd zameral na posúdenie, či ju nemožno považovať
za zjavne neopodstatnenú. Vychádzal pritom zo svojej konštantnej judikatúry, v ktorej
opakovane uvádza, že o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka proti napadnutému
rozsudku najvyššieho súdu uplatňuje tieto dve zásadné námietky:
nesprávny výklad § 33 ods. 3 zákona o štátnej službe, ktorý podľa jej názoru
spôsobuje arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia dovolacieho súdu, a
aplikáciu § 73 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe, ktorá je v rozpore s jeho
znením.
Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné alebo
neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí
všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi
základnými právami a slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím
všeobecného súdu, prípadne postupom, ktorý mu predchádzal.
Ústavný súd v súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že najvyšší súd v napadnutom
rozsudku vychádzal z nesprávnej aplikácie právnych predpisov vo vzťahu k ňou
uplatňovanému nároku na zaplatenie úroku z omeškania výplaty doplatku funkčného platu,
poukazuje na túto časť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu:
„Nárok na zaplatenie sumy 985,77 € z titulu úrokov z omeškania dovolateľka
odôvodnila tým, že v zmysle ustanovenia § 33 ods. 3 zákona o štátnej službe bol žalovaný
povinný doplatiť jej rozdiel, o ktorý bol jej funkčný plat skrátený najneskôr do 15. dňa
nasledujúceho kalendárneho mesiaca po tom, ako došlo ku skončeniu jej zaradenia mimo
činnej štátnej služby, a to bez ohľadu na tú skutočnosť, či v čase skončenia jej zaradenia
mimo činnú štátnu službu už bolo právoplatne skončené trestné konanie voči jej osobe,
ktorého začatie bolo dôvodom pre jej zaradenie mimo činnú štátnu službu. S týmto tvrdením
žalobkyne sa podľa názoru dovolacieho súdu nemožno stotožniť.
Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné
vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného
ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia
právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona,
systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa
v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu
právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.
V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho
predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto
znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet
pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým
(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy
totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu
aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba
viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (pozri tiež nález
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07).“
Aplikujúc uvedené východiská na vec sťažovateľky, najvyšší súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku ďalej uvádza:
«V zmysle citovaného ustanovenia § 33 ods. 2 zákona ostatnej službe sa štátny
zamestnanec zaradí mimo činnej štátnej služby, ak sa (okrem iného) stane dôvodne
podozrivým zo spáchania trestného činu a jeho ďalšie vykonávanie štátnej služby by
ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby. Počas zaradenia mimo činnej štátnej služby sa
štátnemu zamestnancovi vypláca 50 % jeho funkčného platu. Zmyslom tohto ustanovenia je
teda zamedziť výkon štátnej služby štátnemu zamestnancovi (zaradením mimo činnej štátnej
služby), ktorý sa stane dôvodne podozrivým zo spáchania trestného činu a ďalšie jeho
vykonávanie štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby (tak ako to bolo aj
v súdenej veci). Keďže bolo z uvedeného dôvodu štátnemu zamestnancovi zamedzené
vykonávať Štátnu službu, patrí mu „len“ 50 % jeho funkčného platu počas jeho zaradenia
mimo činnú štátnu službu. Ustanovenie § 33 ods. 3 následne rieši problematiku doplatenia
rozdielu funkčného platu zamestnancovi, ktorému sa skončilo jeho zaradenie mimo činnej
štátnej služby, pričom zaradený mimo činnú štátnu službu bol z dôvodu podozrenia
zo spáchania trestného činu. Doplatenie funkčného platu pritom predmetné ustanovenie
zákona o štátnej službe viaže na splnenie podmienky, že Štátny zamestnanec nebol
právoplatne odsúdený za spáchanie úmyselného trestného činu (pre podozrenie z ktorého
bol zaradený mimo činnej štátnej služby). Zmyslom predmetnej právnej úpravy je teda
doplatenie rozdielu funkčného platu štátnemu zamestnancovi po skončení jeho zaradenia
mimo činnej Štátnej služby, ak sa preukáže, že trestný čin, pre podozrenie z ktorého bol
zaradený mimo činnej štátnej služby nespáchal, resp. za jeho spáchanie nebol právoplatne
odsúdený. V opačnom prípade doplatenie rozdielu, o ktorý bol jeho funkčný plat skrátený
nepripadá do úvahy. V súdenej veci došlo ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru
(a zároveň aj ku skončeniu zaradenia mimo činnej štátnej služby) žalobkyne u žalovaného
31. januárom 2009 z dôvodu, že jej štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené. Žalobkyňa
bola právoplatne oslobodená spod obžaloby zo spáchania trestného činu zneužívania
právomoci verejného činiteľa spolupáchateľstvom v súbehu s trestným činom nadržovania
(trestného činu pre podozrenie zo spáchania ktorého bola zaradená 1. februára 2004 mimo
činnej štátnej služby) 27. mája 2009. Ku skončeniu zaradenia mimo činnej štátnej služby
u žalobkyne teda došlo z iného dôvodu (zrušenie jej Štátnozamestnaneckého miesta),
z akého bola od 1. februára 2004 mimo činnú štátnu službu zaradená (podozrenie
zo spáchania trestného činu). V čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru (zaradenia
mimo činnej štátnej služby) žalobkyne u žalovaného nebola splnená podmienka v zmysle
ustanovenia § 33 ods. 3 zákona o štátnej službe na doplatenie rozdielu funkčného platu
žalobkyne, pretože v tom čase ešte žalobkyňa nebola právoplatne oslobodená spod obžaloby
zo spáchania trestného činu (neodpadol dôvod jej zaradenia mimo štátnej služby). Žalovaný
nemohol vedieť, ako bude trestné konanie voči žalobkyni skončené, t. j. či žalobkyňa
napokon nebude právoplatne odsúdená za spáchanie trestného činu, ktorá skutočnosť by
vylučovala doplatenie jej funkčného platu v zmysle citovaného ustanovenia zákona o Štátnej
službe. Ak by teda žalovaný postupoval tak, ako to navrhla žalobkyňa a funkčný plat jej
doplatil už ku 15. februáru 2009, postupoval by v rozpore so zmyslom a účelom ustanovenia
§ 33 ods. 3 zákona o štátnej službe.»
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju judikatúru,
v zmysle ktorej za svojvoľný považuje taký výklad alebo aplikáciu právnych noriem
všeobecným súdom, ak sa jeho názor natoľko odchýli od znenia príslušných ustanovení, že
zásadne popiera ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby
bola zaistená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.
Aplikáciou a výkladom príslušných ustanovení právneho predpisu nemožno obmedziť
základné právo na súdnu ochranu v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (m. m.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa
v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná
a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02).
V súlade s § 33 ods. 3 zákona o štátnej službe „štátnemu zamestnancovi, ktorý bol
zaradený mimo činnej štátnej služby z dôvodu uvedeného v odseku 2, sa po skončení
zaradenia mimo činnej štátnej služby doplatí najneskôr do 15. dňa nasledujúceho
kalendárneho mesiaca rozdiel, o ktorý bol jeho funkčný plat skrátený, ak štátny
zamestnanec nebol právoplatne odsúdený za spáchanie úmyselného trestného činu“.
Z citovanej časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že aplikoval na
vec sťažovateľky relevantnú platnú a účinnú právnu normu (§ 33 ods. 3 zákona o štátnej
službe), ktorú interpretoval tak, že právoplatné rozhodnutie všeobecného súdu o obžalobe
štátneho zamestnanca za úmyselný trestný čin považoval za podmienku, splnenie ktorej je
nevyhnutné pre vznik nároku na doplatenie funkčného platu, a teda aj pre uplatnenie
povinnosti príslušného štátneho orgánu vyplatiť rozdiel funkčného platu, a to aj za situácie,
keď ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru zamestnanca zaradeného mimo činnú
štátnu službu dôjde v súlade so zákonom iným spôsobom ako právoplatným odsudzujúcim
rozhodnutím všeobecného súdu za úmyselný trestný čin pred právoplatným rozhodnutím
o tomto úmyselnom trestnom čine.
Najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom identifikoval zmysel citovanej
právnej úpravy spočívajúci v tom, aby nebola spôsobená finančná ujma tomu štátnemu
zamestnancovi, ktorý bol v dôsledku podozrenia zo spáchania úmyselného trestného činu
zaradený mimo činnú štátnu službu, ak sa neskôr jeho vina za spáchanie tohto trestného
činu právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu nepreukáže. V okolnostiach
posudzovanej veci preto nemožno použiť doslovný výklad citovaného ustanovenia a trvať na
vyplatení doplatku funkčného platu v zákonom ustanovenej lehote, keďže právoplatné
rozhodnutie o obžalobe štátneho zamestnanca zo spáchania úmyselného trestného činu je
podmienkou hypotézy právnej normy, splnenie ktorej je nevyhnutné pre vznik nároku na
strane štátneho zamestnanca, resp. vznik povinnosti príslušného štátneho orgánu rozdiel na
funkčnom plate doplatiť. Ak teda nie je právoplatne rozhodnuté o obžalobe štátneho
zamestnanca zo spáchania úmyselného trestného činu, ktorý je z tohto dôvodu zaradený
mimo činnú štátnu službu, tak nemôže existovať ani povinnosť vyplatiť rozdiel, o ktorý bol
funkčný plat štátneho zamestnanca skrátený, t. j. nárok na doplatok funkčného platu za čas
zaradenia mimo činnej štátnej služby vznikne štátnemu zamestnancovi iba v prípade, ak sa
v trestnom konaní preukáže, že dôvody pre jeho zaradenie mimo činnej štátnej služby
neexistovali. Keďže v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru z dôvodu zrušenia
štátnozamestnaneckého miesta obsadeného štátnym zamestnancom nebolo v trestnom
konaní právoplatne preukázané, že dôvody zaradenia mimo činnú štátnu službu
neexistovali, nemohli byť v tom čase ani naplnené podmienky hypotézy právnej normy,
ktoré sú predpokladom uplatnenia samotného pravidla správania sa obsiahnutého
v dispozícii právnej normy, prostredníctvom ktorej sa ukladá príslušnému štátnemu orgánu
povinnosť doplatiť funkčný plat.
Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd výklad § 33 ods. 3 zákona o štátnej
službe uplatnený najvyšším súdom v napadnutom rozsudku za ústavne akceptovateľný
a udržateľný, teda taký, ktorý nepopiera zmysel a účel citovanej právnej normy
a v konečnom dôsledku ani nepredstavuje neprípustný zásah do základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani do jej práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd sa nestotožňuje ani s názorom sťažovateľky, podľa ktorého najvyšší súd
nahradil povinnosť doplatiť jej funkčný plat za situácie, keď nebola právoplatne odsúdená za
úmyselný trestný čin oprávnením príslušného štátneho orgánu tak nekonať, ak sťažovateľka
„nepreukázala, že trestný čin, pre ktorý bola zaradená mimo činnej štátnej služby v čase
skončenia tohto zaradenia, nespáchala“.
Možno usudzovať, že sťažovateľka práve touto argumentáciou odôvodňuje namietané
porušenie základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, ktoré spája
s doslovným výkladom § 33 ods. 3 zákona o štátnej službe, podľa ktorého patrí štátnemu
zamestnancovi nárok na výplatu doplatku na funkčnom plate vždy v zákonom ustanovenej
lehote, ak skončí štátnozamestnanecký pomer, t. j. bez ohľadu na skutočnosť, že v čase
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ešte nie je o obžalobe zo spáchania úmyselného
trestného činu, pre ktorý bol štátny zamestnanec postavený mimo činnú štátnu službu,
právoplatne rozhodnuté. S prihliadnutím na už vyslovený záver k námietke nesprávneho
výkladu § 33 ods. 3 zákona o štátnej službe považuje ústavný súd aj túto argumentáciu
sťažovateľky za nedôvodnú. Názor najvyššieho súdu vyplývajúci z napadnutého rozsudku,
podľa ktorého doplatenie funkčného platu sťažovateľke prichádza do úvahy vtedy, ak sa
preukáže, že trestný čin nespáchala, nezaťažuje samotnú sťažovateľku bremenom
preukazovania neviny ešte pred právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu o jej
ne(vine). Naopak, vychádza z ústavne konformného výkladu § 33 ods. 3 zákona o štátnej
službe, v zmysle ktorého len existencia právoplatného rozhodnutia všeobecného súdu o
(ne)vine sťažovateľky tvorí základ pre vznik (ne)povinnosti príslušného štátneho orgánu
doplatiť rozdiel na funkčnom plate.
V konaní podľa zákona o štátnej službe sa príslušný orgán verejnej moci v súvislosti
s rozhodovaním o doplatku funkčného platu štátneho zamestnanca zaradeného mimo činnú
štátnu službu musí riadiť príslušnými ustanoveniami tohto zákona. V rámci tohto konania sa
nerozhoduje o vine, či nevine štátneho zamestnanca, keďže toto rozhodnutie patrí do
právomoci všeobecného súdu, povinnosťou príslušného orgánu verejnej moci je aplikovať
príslušné ustanovenie zákona o štátnej službe a vyplatiť rozdiel funkčného platu za splnenia
podmienky, že štátny zamestnanec nebol právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu
odsúdený za úmyselný trestný čin, pre podozrenie zo spáchania ktorého bol zaradený mimo
činnú štátnu službu. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že samotná právna úprava
§ 33 ods. 3 zákona o štátnej službe, ktorá upravuje ako podmienku vyplatenia doplatku
funkčného platu právoplatnosť rozhodnutia všeobecného súdu vo veci spáchania
úmyselného trestného činu, pre podozrenie zo spáchania ktorého bol štátny zamestnanec
postavený mimo činnú štátnu službu, požíva benefit prezumpcie ústavnosti, keďže platí
domnienka o ústavnosti všeobecne záväzného právneho predpisu, a to až dovtedy, kým
ústavný súd rozhodne inak (m. m. I. ÚS 51/06).
K tvrdeniu sťažovateľky, podľa ktorého je aplikácia § 73 ods. 2 písm. b) zákona
o štátnej službe v rozpore s jeho znením a ukracuje ju na právach, keďže neprihliada na
ďalšie ustanovenia zákona o štátnej službe (§ 34 ods. 1, 2 a 5 zákona o štátnej službe),
najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol:
„Žalobkyňa ďalej v dovolaní tvrdila, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil
aj pokiaľ ide o jej nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku v sume 3 770,14 €. Aj
túto vadu konania žalobkyňa namieta neopodstatnene. Zákon o štátnej službe v § 149 ods. 1
taxatívne uvádza ustanovenia Zákonníka práce, ktoré sa primerane použijú na
štátnozamestnanecký pomer (mimo iné aj § 101 a § 105). Ustanovenia Zákonníka práce
treba na štátnozamestnanecký pomer aplikovať aj s prihliadnutím na základné zásady
upravené v čl. 1 až 10 Zákonníka práce. Podľa čl. 3 základných zásad Zákonníka práce
zamestnanci majú právo na odpočinok a zotavenie po práci, k čomu slúži práve dovolenka
ako dlhšie súvislé pracovné voľno. V zmysle ustanovenia § 101 Zákonníka práce
zamestnanec, ktorý počas nepretržitého trvania pracovného pomeru k tomu istému
zamestnávateľovi vykonával u neho prácu aspoň 60 dní v kalendárnom roku, má nárok na
dovolenku za kalendárny rok, prípadne na jej pomernú časť, ak pracovný pomer netrval
nepretržite počas celého kalendárneho roka. Za odpracovaný deň sa považuje deň, v
ktorom zamestnanec odpracoval prevažnú časť svojej zmeny. Časti zmien odpracované v
rôznych dňoch sa nesčítajú. V zmysle ustanovenia § 105 Zákonníka práce zamestnancovi,
ktorému nevznikol nárok na dovolenku za kalendárny rok ani na jej pomernú časť, pretože
nevykonával v kalendárnom roku u toho istého zamestnávateľa prácu aspoň 60 dní, patrí
dovolenka za odpracované dni v dĺžke jednej dvanástiny dovolenky za kalendárny rok za
každých 21 odpracovaných dní v príslušnom kalendárnom roku. Vznik práva na dovolenku
je viazaný na reálny výkon práce zamestnanca. Uvedené jednoznačne vyplýva z čl. 3
základných zásad Zákonníka práce, ako aj z § 101 a § 105 Zákonníka práce. Z obsahu spisu
mal dovolací súd za preukázané, že žalobkyňa v období, za ktoré si uplatnila náhradu mzdy
za nevyčerpanú dovolenku u žalovaného reálne nepracovala a preto jej ani nemohol
vzniknúť za toto obdobie nárok na dovolenku. Dovolací súd dodáva, že nepriznaním
náhrady mzdy za dovolenku, na ktorú ani nemohol vzniknúť nárok v zmysle § 101 resp.
§ 105 Zákonníka práce nemôže byť poškodený zamestnanec (žalobkyňa), pretože za celé
predmetné obdobie jej bol vyplatený celý funkčný plat (ktorý pokrýva i obdobie, kedy by
v prípade riadneho čerpania dovolenky poberala náhradu funkčného platu z titulu čerpania
dovolenky) a preto neexistuje žiadny dôvod na to, aby za rovnaké obdobie (resp. za jeho
časť) obdržala ďalšiu náhradu mzdy, resp. funkčného platu a to z titulu nevyčerpanej
dovolenky (porovnaj R 32/2010). So zreteľom na uvedené sa dovolací súd stotožňuje
so záverom odvolacieho súdu, že žalobkyni nepatrí náhrada mzdy za nevyčerpanú
dovolenku za obdobie rokov 2004, 2005, 2007, 2008 a január 2009.“
Podľa § 73 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe na účely dovolenky sa
neposudzuje ako vykonávanie štátnej služby zaradenie mimo činnú štátnu službu, za ktoré
štátnemu zamestnancovi nepatrí plat štátneho zamestnanca.
Podľa § 34 ods. 1 zákona o štátnej službe odo dňa, ktorým sa štátny zamestnanec stal
poslancom Európskeho parlamentu, poslancom národnej rady, prezidentom, členom vlády,
predsedom najvyššieho kontrolného úradu alebo podpredsedom najvyššieho kontrolného
úradu, sudcom ústavného súdu, guvernérom alebo viceguvernérom Národnej banky
Slovenska, členom bankovej rady Národnej banky Slovenska, starostom, primátorom,
predsedom vyššieho územného celku, poslancom obecného zastupiteľstva dlhodobo
uvoľneným na výkon funkcie, poslancom vyššieho územného celku dlhodobo uvoľneným
na výkon funkcie, sa štátny zamestnanec zaradí mimo činnej štátnej služby na čas, po ktorý
bude uvedené činnosti vykonávať. Za tento čas mu nepatrí plat štátneho zamestnanca.
Podľa § 34 ods. 2 zákona o štátnej službe štátny zamestnanec, ktorý nasleduje
manžela vykonávajúceho štátnu službu v cudzine alebo ktorý nasleduje manžela do miesta
výkonu verejnej služby, ktoré je podľa pracovnej zmluvy v cudzine, zaradí sa mimo činnej
štátnej služby; počas zaradenia štátneho zamestnanca mimo činnej štátnej služby mu nepatrí
plat štátneho zamestnanca.
Podľa § 34 ods. 5 zákona o štátnej službe odo dňa, keď štátny zamestnanec pôsobí
so súhlasom služobného úradu v medzinárodnej organizácii a za vykonávanie funkcie
dostáva plat od medzinárodnej organizácie, služobný úrad môže zaradiť štátneho
zamestnanca mimo činnej štátnej služby spravidla na päť rokov. Za tento čas mu nepatrí plat
štátneho zamestnanca.
Podľa § 101 Zákonníka práce zamestnanec, ktorý počas nepretržitého trvania
pracovného pomeru k tomu istému zamestnávateľovi vykonával u neho prácu aspoň 60 dní
v kalendárnom roku, má nárok na dovolenku za kalendárny rok, prípadne na jej pomernú
časť, ak pracovný pomer netrval nepretržite počas celého kalendárneho roka. Za
odpracovaný deň sa považuje deň, v ktorom zamestnanec odpracoval prevažnú časť svojej
zmeny. Časti zmien odpracované v rôznych dňoch sa nesčítajú.
V súlade s § 105 Zákonníka práce zamestnancovi, ktorému nevznikol nárok na
dovolenku za kalendárny rok ani na jej pomernú časť, pretože nevykonával v kalendárnom
roku u toho istého zamestnávateľa prácu aspoň 60 dní, patrí dovolenka za odpracované dni v
dĺžke jednej dvanástiny dovolenky za kalendárny rok za každých 21 odpracovaných dní
v príslušnom kalendárnom roku.
Podľa § 149 ods. 1 zákona o štátnej službe na štátnozamestnanecký pomer štátnych
zamestnancov sa použijú primerane ustanovenia... § 97 až 117 zákona č. 311/2001 Z. z.
Zákonník práce v znení neskorších predpisov.
Podľa názoru ústavného súdu je aj námietka sťažovateľky týkajúca sa nároku na
náhradu za nevyčerpanú dovolenku nedôvodná. Zákon o štátnej službe neobsahoval v znení
platnom a účinnom v relevantnom čase osobitnú právnu úpravu dovolenky štátnych
zamestnancov a neobsahoval ani úpravu podmienok vzniku nároku na dovolenku, prípadne
náhrady za nevyčerpanú dovolenku. Za tejto situácie bolo nevyhnutné s prihliadnutím na
§ 149 ods. 1 zákona o štátnej službe uplatniť príslušné ustanovenia § 101 a § 105 Zákonníka
práce, ktorých aplikáciu všeobecným súdom ústavný súd považuje za ústavne udržateľnú.
Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu k nároku na náhradu za nevyčerpanú
dovolenku nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd dostatočne predstavil myšlienkové pochody,
ktoré ho viedli k posúdeniu tejto námietky ako nedôvodnej, a preto jeho závery vyslovené
v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také,
ktoré (v posudzovanom prípade, pozn.) sú v súlade s obsahom práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy).
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti sťažovateľky takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie
sťažovateľka namieta, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosť odmietol
ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2015