Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
8d9/371168.a7bbe4.pdf
PDF · 106.69 KB
No categories available
3To/1/2007
N a j v y š š í s ú d 3 To 1/2007
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí v Bratislave 27. mája 2009
v trestnej veci obžalovanej E. Ď. a spol. pre trestný čin podvodu spolupáchateľstvom
podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 5 zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov
(Tr. zák.) a iné, o odvolaní krajského prokurátora v Košiciach proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach z 26. októbra 2006, sp. zn. 1 T 29/00, takto
rozhodol:
Podľa § 256 zák. č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov (Tr. por.) odvolanie
prokurátora sa z a m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 26. októbra 2006, č. k. 1T 29/00-2043,
podľa § 226 písm. a/ Tr. por. boli obžalované E. Ď., JUDr. D. Š., G. O., O. S. a M. T.
oslobodené spod obžaloby krajského prokurátora v Košiciach z 27. septembra 2000, sp. zn.
1 Kv 47/99, pre skutky právne kvalifikované
u obžalovaných E. Ď. a JUDr. D. Š.
ako pokračovací trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250
ods. 1, ods. 5 Tr. zák., ktorý mali v podstate spáchať tak, že
po dohode medzi E. Ď. a JUDr. D. Š. prvá z nich 12. novembra 1997 založila
spoločnosť s ručením obmedzeným (s.r.o.) S. a napriek tomu že spoločnosť nevykonávala
žiadnu podnikateľskú činnosť E. Ď. ako jej konateľka
1/ dňa 12. decembra 1997 predložila D. daňové priznanie s fingovanými údajmi
o zdaniteľných plneniach, na základe ktorého uplatnila nárok na vrátenie nadmerného odpočtu
dane z pridanej hodnoty (DPH) v sume 687 495 Sk za november 1997, pričom táto suma bola
D. poukázaná na bežný účet spoločnosti vedený v akciovej spoločnosti (., V., na ktorý došla
16. januára 1998, pričom túto E. Ď. a JUDr. D. Š. použili pre vlastné potreby,
čím slovenskému štátu spôsobili škodu vo výške 687 495 Sk;
2/ spôsobom uvedeným ad 1/ na základe daňového priznania podaného
16. januára 1998 uplatnila nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH v sume 486 062 Sk
za december 1997, pričom D. túto sumu poukázal na bežný účet spoločnosti 13. februára
1998; E. Ď. a JUDr. D. Š. túto sumu použili pre vlastnú potrebu, čím slovenskému štátu
spôsobili škodu vo výške 486 062 Sk;
3/ už uvedeným spôsobom na základe daňového priznania podaného 23. marca 1998
uplatnila nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH v sume 452 307 Sk za február 1998;
túto sumu poukázanú na účet spoločnosti D. 21. apríla 1998 E. Ď. a JUDr. D. Š. použili
pre vlastnú potrebu, čím slovenskému štátu spôsobili škodu 452 307 Sk;
4/ dňa 27. apríla 1998 predložila D. daňové priznanie s fingovanými údajmi
o zdaniteľných plneniach, na základe ktorého uplatnila nárok na vrátenie nadmerného odpočtu
DPH v sume 9 639 901 Sk za marec 1998; následne G. O. a O. S. ako zamestnankyne D.
vykonali tam 11. mája 1998 daňovú kontrolu zameranú na zistenie oprávnenosti nároku
spoločnosti, pričom po predchádzajúcej dohode s E. Ď. a JUDr. D. Š. túto ukončili
so záverom, že nárok bol uplatnený oprávnene a legálne, a to napriek tomu, že mali vedomosť
o neuskutočnenom zdaniteľnom plnení spoločnosti; v dôsledku toho D. sumu 9 636 901 Sk
poukázal na bežný účet spoločnosti, pričom túto E. Ď. a JUDr. D. Š. použili pre vlastnú
potrebu, čím spôsobili tieto osoby škodu slovenskému štátu v uvedenej výške.
5/ už uvedeným spôsobom na základe daňového priznania podaného 22. júna 1998
uplatnila nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH v sume 6 173 287 Sk za máj 1998; túto
sumu poukázanú na účet spoločnosti D. 23. júla 1998 E. Ď. a JUDr. D. Š. použili pre vlastnú
potrebu, čím slovenskému štátu spôsobili škodu 6 173 287 Sk;
u obžalovaných G. O. a O. S.
ako trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 4
Tr. zák. v súbehu s trestným činom zneužívania právomoci verejného činiteľa
spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 158 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., ktoré mali v podstate
spáchať tak, že
4/ ako zamestnankyne D. za okolností opísaných vyššie (ad 4/) vykonali tam 11. mája
1998 daňovú kontrolu zameranú na zistenie oprávnenosti nároku spoločnosti, pričom
po predchádzajúcej dohode s E. Ď. a JUDr. D. Š. túto ukončili so záverom, že nárok bol
uplatnený oprávnene a legálne, a to napriek tomu, že mali vedomosť o neuskutočnenom
zdaniteľnom plnení spoločnosti, čím porušili príslušné predpisy; v dôsledku toho D. sumu
9 636 901 Sk poukázal na bežný účet spoločnosti, pričom túto E. Ď. a JUDr. D. Š. použili
pre vlastnú potrebu, čím spôsobili tieto osoby škodu slovenskému štátu v uvedenej výške;
u obžalovanej JUDr. D. Š.
ako trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa spolupáchateľstvom podľa
§ 9 ods. 2, § 158 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a
u obžalovanej M. T.
ako trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa spolupáchateľstvom podľa
§ 9 ods. 2, § 158 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. v súbehu s trestným činom nadržovania podľa § 166
ods. 1 Tr. zák.,
ktoré mali v podstate spáchať tak, že
6/ JUDr. D. Š. a M. T. ako zamestnankyne D. v dňoch 25. až 28. januára 1999 tam
vykonali daňovú kontrolu dane z príjmov právnických osôb za rok 1997 a za obdobie
od 1. januára 1998 do 30. augusta 1998 u spoločnosti S. v likvidácii, pričom
po predchádzajúcej dohode túto ukončili so záverom, že daňovou kontrolou neboli zistené
žiadne nedostatky a že spoločnosť vstúpila do likvidácie bez majetku, záväzkov
a pohľadávok, na základe čoho D. dňa 9. februára 1999 vydal rozhodnutie o súhlase správcu
dane s výmazom daňového subjektu z obchodného registra, a to napriek tomu, že mali
vedomosť o nevykonávaní podnikateľskej činnosti spoločnosťou, čím porušili príslušné
právne predpisy; M. T. tak konala v snahe pomôcť ďalším obžalovaným uniknúť trestnému
stíhaniu;
u obžalovanej G. O.
ako trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/
Tr. zák., ktorý mala v podstate spáchať tak, že
7/ ako zamestnankyňa D. tam vykonala 28. januára 1999 daňovú kontrolu DPH za rok
1998 ku dňu ukončenia registrácie platiteľa tejto dane u daňového subjektu (spoločnosti S.
v likvidácii) so záverom, že príslušný právny predpis nebol porušený, a to napriek vedomosti,
že spoločnosť nevykonávala žiadnu podnikateľskú činnosť, na základe čoho D. dňa
18. februára 1999 vydal rozhodnutie o zrušení registrácie platiteľa DPH ku dňu 18. februára
1999, čím porušila príslušné právne predpisy.
Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie krajský prokurátor v Košiciach,
ktorým sa domáhal zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa
na nové prejednanie a rozhodnutie. Odvolateľ nepovažuje oslobodenie všetkých
obžalovaných spod obžaloby za opodstatnené, a to s poukazom na okolnosti prípadu, pričom
vyslovil názor, že vyhodnotenie dôkazov krajským súdom nemôže akceptovať.
Krajský súd dospel k záveru, že nebol vykonaný žiadny dôkaz potvrdzujúci
predchádzajúcu dohodu medzi obžalovanými E. Ď. a JUDr. D. Š. o spáchaní predmetnej
trestnej činnosti a tiež to, že údaje v sporných daňových priznaniach k DPH sú fiktívne.
Krajský súd za preukázané považuje len založenie spoločnosti S. E. Ď., doručovanie pošty aj
pre túto spoločnosť, že obidve uvedené obžalované sa navzájom poznali a že JUDr. D. Š.
pomohla E. Ď. pri vypisovaní rôznych dokladov týkajúcich sa spoločnosti S. na daňovom
úrade, čo však nebolo zakázané. Skutočnosť, že obžalovaná JUDr. D. Š. bola v banke práve
v čase výberu sporných finančných prostriedkov obžalovanou E. Ď. krajský súd hodnotil
ako náhodu.
Prokurátor v odvolaní poukázal na výpovede svedkov B. U. a M. S., ktoré mali
preukazovať, že spoločnosť S. nevykonávala žiadnu činnosť a bola založená E. Ď. len
na popud JUDr. D. Š., ktorá mala obstarávať aj všetky doklady týkajúce sa daňových otázok.
S tým korešponduje aj záver písmoznaleckého posudku, že totiž daňové priznania a doklady
týkajúce sa spoločnosti S. boli vyplnené JUDr. D. Š. jednak ručne a jednak na jej písacom
stroji; tieto aktivity zamestnankyne daňového úradu odvolateľ označil za nadštandardné.
Prokurátor s poukazom najmä na záznamy telefónnych hovorov uvádzal, že boli
preukázané veľmi blízke priateľské vzťahy medzi obžalovanými E. Ď. a JUDr. D. Š., pričom
však uznal procesnú nespôsobilosť týchto dôkazov.
S poukazom na viaceré svedecké výpovede a listinné dôkazy odvolateľ akcentuje,
že spoločnosť S. nevykonávala podnikateľskú činnosť (aspoň nie vo väčšom rozsahu).
Prokurátor z týchto okolností vyvodil, že skutok sa stal tak, ako bol uvedený
v obžalobe, a preto oslobodenie obžalovaných nepovažuje za správne.
Pokiaľ ide o skutok ad 6/, odvolateľ uviedol, že originál daňového spisu spoločnosti S.
síce už nie je možné zabezpečiť, ale existujú fotokópie dokladov, ktoré sú použiteľné, a preto
nie je možné prijať záver krajského súdu v tomto smere.
Osobitne v odvolaní bolo namietané, že podľa úradných zistení daňová kontrola
vykonávaná u spoločnosti S. nebola dôkladná a zodpovedajúca predpisom. Aj z toho podľa
názoru prokurátora je možné vyvodiť, že obžalované G. O. a O. S. úmyselne opomenuli
splniť svoje povinnosti, a tak pomohli obžalovaným E. Ď. a JUDr. D. Š. získať pomerne
vysoké finančné čiastky.
Súhrn týchto okolností podľa prokurátora bolo potrebné hodnotiť v čo najširších
súvislostiach, výsledkom čoho by nemal byť oslobodzujúci rozsudok súdu prvého stupňa.
Najvyšší súd v zmysle § 564 ods. 4 teraz účinného Trestného poriadku
(zák. č. 301/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov) ako súd odvolací nezistil dôvod
na rozhodnutie podľa § 253 ods. 1, ods. 3 Tr. por., a preto v zmysle § 254 ods. 1 Tr. por.
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výroku rozsudku i správnosť postupu konania, ktoré
tomuto predchádzalo, prihliadajúc pritom aj na prípadné chyby odvolaním nevytýkané,
pričom dospel k záveru, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné.
Krajský súd oslobodil obžalované spod obžaloby vo všetkých jej bodoch
s odôvodnením, že nebola dokázaná existencia skutkov, pre ktoré boli tieto trestne stíhané.
Jednoznačný záver súdu je, že existujúce podozrenie o vopred dohodnutom spoločnom konaní
najmä obžalovaných E. Ď. a JUDr. D. Š. (a na nich nadväzujúce a súvisiace konania ďalších
obžalovaných) zostalo v podstate len v rovine podozrenia; toto však nebolo preukázané
dôkazmi.
Krajský súd vykonal vo veci pomerne rozsiahle dokazovanie, ktoré v súlade
s ustanovením § 2 ods. 5 Tr. por. zistilo skutkový stav v rozsahu potrebnom na rozhodnutie.
Odvolací súd konštatuje, že rozsah vykonaného dokazovania je v rozhodovanej veci
dostatočný a nie je ani zrejmé, ktoré ďalšie dôkazy by bolo možné (a účelné) ešte ďalej
procesne relevantne vykonať. V tomto smere nie je možným úvodným momentom ani
odvolanie prokurátora, lebo aj tu absentujú návrhy či podnety na ďalšie dokazovanie.
Základom súčasného stavu veci je evidentne aj skutočnosť, že nie je k dispozícii
originál daňového spisu s.r.o. S., pričom otázna je nielen sekundárnosť zaobstaraného
spisového materiálu (existujú len kópie), ale aj otázka, či ide o materiál kompletný. Túto
otázku sa snažili orgány doteraz činné v trestnom konaní riešiť, ale patričné dôkazy
sa nepodarilo zaobstarať.
Krajský súd túto situáciu hodnotil ako základ pre oslobodzujúci rozsudok
(aj s prihliadnutím na ďalšie), pričom v podstate konštatoval, že ide o stav dôkaznej núdze
a v súčasnosti už neodstrániteľnú chybu v dokazovaní; odvolací súd tento záver súdu prvého
stupňa akceptuje.
Podané odvolanie pospájaním rôznych dôkazov poukázalo na to, že medzi
obžalovanými (najmä E. Ď., JUDr. D. Š. a M. T.) existovali nadštandardné (priateľské)
vzťahy, čo svedčí v prospech obžaloby.
Existencia určitých osobných vzťahov medzi uvedenými obžalovanými sa nejaví
ako sporná, ale táto okolnosť má len charakter podporného dôkazu. Tento by bol dôležitý
v situácii, ak by boli vykonané ďalšie relevantné dôkazy potvrdzujúce záver obžaloby
o vzniku dohody medzi obžalovanými E. Ď. a JUDr. D. Š. postupovať podvodným spôsobom,
resp. že by také dôkazy boli vykonané vo vzťahu k ďalším obžalovaným, a to aj v smere
tvrdeného úmyselného zneužívania právomoci verejného činiteľa. Jasné priame dôkazy
absentujú, resp. ani súhrn nepriamych dôkazov nepreukazuje závery obžaloby.
Rovnaký rezultát sa týka aj poukazovaniu prokurátora na údajne nesprávny postup
obžalovaných ako zamestnankýň daňovej správy pri kontrole firmy S.. Aj keby tieto okolnosti
boli preukázané jednoznačne, nie je možné ich označiť za také, ktoré by usvedčovali
obžalované zo spáchania žalovaných deliktov.
Podstata odvolania teda vlastne smeruje proti hodnoteniu dôkazov krajským súdom.
Odvolací súd však konštatuje, že súd prvého stupňa rozhodol v intenciách § 2 ods. 6 Tr. por.,
vykonané dôkazy hodnotil vo vzájomných súvislostiach a logicky, pričom správne aplikoval
aj zásadu in dubio pro reo, ktorá sa musí prejaviť pri rozhodovaní súdu.
Krajský súd pritom v odôvodnení písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku
vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel,
existenciu ktorých skutočností pokladá so zreteľom na výsledky dokazovania za vylúčenú
alebo pochybnú, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov
a ako sa vyrovnal s obhajobou, resp. akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval
zistené skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny. Napadnutý rozsudok
v jeho písomnom vyhotovení teda zodpovedá aj ustanoveniu § 125 Tr. por., a preto
odvolací súd na tam uvádzané okolnosti poukazuje a tieto si osvojuje.
Odvolací súd teda rezultuje, že podozrenie z neregulárneho konania obžalovaných
zostalo po vykonanom dokazovaní len v tejto rovine a nebolo reálne zistené skutočnosti
posudzovať ako žalované delikty; krajský súd pritom k svojmu rozsudku dospel riadnym
procesným postupom rešpektujúc práva procesných strán a vedomý si svojho postavenia
v trestnom konaní.
Najvyšší súd po zvážení všetkých rozhodných skutočností preto dospel k záveru,
že odvolanie prokurátora nie je dôvodné a toto podľa § 256 Tr. por. zamietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 27. mája 2009
JUDr. Milan L i p o v s k ý , v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová