Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 426/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť

zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Ščurym, Laurinská 12, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 a práv podľa a ods. 3 a 4,

ods. 1, čl. 8 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 11. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta

2015 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2

a 5, a (ďalej len „“) a práv

podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 14 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 11. júna 2015 (ďalej len

„uznesenie krajského súdu z 11. júna 2015“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 25. mája 2015 (ďalej aj „uznesenie okresného

súdu z 25. mája 2015“) bol sťažovateľ ako obžalovaný prepustený z väzby na slobodu.

Okresný súd uznesenie z 25. mája 2015 odôvodnil tým, že sťažovateľ sa vo väzbe v čase

podania žiadosti o prepustenie nachádzal už viac ako 30 mesiacov, trestnému stíhaniu sa

nevyhýba a nezavinil, že počas prerokovávania jeho veci došlo k zmene predsedu senátu,

a preto sa na základe jeho žiadosti v zmysle musí hlavné

pojednávanie vykonať znova.

Krajský súd v uznesení z 11. júna 2015 skonštatoval, že okresný súd vo veci

sťažovateľa nepostupoval správne, keď ho prepustil z väzby na slobodu. V súvislosti s týmto

záverom krajský súd poukázal na to, že sťažovateľ si musel byť vedomý toho, že pri

požiadavke opätovného dokazovania pred okresným súdom dôjde aj k predĺženiu celého

trestného konania a aj jeho zotrvaniu vo väzbe, ďalej na to, že dĺžka väzby sťažovateľa nie je

neprimeraná s poukazom na , z podanej obžaloby možno

vyvodiť konkrétne podozrenie zo spáchania skutkov, ktoré majú znaky skutkovej podstaty

trestného činu, ktorého sa mal dopustiť sťažovateľ, a toto dôvodné podozrenie ešte zosilnelo

po rozhodnutí okresného súdu o prijatí obžaloby proti nemu „a pojednávaním v predmetnej

veci“, pričom dospel k záveru, že uvedené skutočnosti plne odôvodňujú obmedzenie jeho

osobnej slobody. V uznesení z 11. júna 2015 krajský súd odkázal taktiež plne

na odôvodnenie predchádzajúcich rozhodnutí o väzbe sťažovateľa (uznesenie okresného

súdu sp. zn. z 1. apríla 2014 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 8. januára 2015).

Sťažovateľ popísal chronologicky priebeh konania o jeho žiadosti o prepustenie

z väzby takto:

„Uznesenie OS bolo vydané dňa 25. 05. 2015. Dňa 02. 06. 2015 bolo na Okresný súd

Bratislava II doručené odôvodnenie sťažnosti zahlásenej prokurátorom Okresnej

prokuratúry Bratislava II na neverejnom zasadnutí konanom o žiadosti obvineného

o prepustenie z väzby. Toto odôvodnenie sťažnosti mi bolo doručené do Ústavu na výkon

väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody dňa 08. 06. 2015.

Dňa 09. 06. 2015 som podal písomné vyjadrenie k sťažnosti prokurátora, ktoré bolo

doručené Okresnému súdu Bratislava II dňa 12. 06. 2015, teda deň potom, ako bolo vydané

samotné Uznesenie KS, čím došlo k tomu, že Krajský súd v Bratislave rozhodoval o tejto

sťažnosti prakticky bez toho, aby sa oboznámil s mojou argumentáciou.“

Uvedeným postupom krajský súd podľa sťažovateľa pri rozhodovaní o jeho sťažnosti

nerešpektoval zásadu kontradiktórnosti trestného konania, ktorá vyplýva z čl. 5 ods. 4

dohovoru, zaručujúcu rovnosť zbraní medzi stranami. V jeho prípade mu podľa neho

rovnosť zbraní v predmetnom konaní nebola zabezpečená, pretože mu bolo odopreté právo

vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam týkajúcich sa jeho prepustenia z väzby.

K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv malo podľa neho dôjsť aj v

dôsledku toho, že v uznesení z 11. júna 2015 sa krajský súd odvoláva na predchádzajúce

rozhodnutia o väzbe sťažovateľa (uznesenie okresného súdu sp. zn. z 1. apríla

2014 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 8. januára 2015).

Podľa sťažovateľa sa „nemožno stotožniť s takýmto zdôvodnením, keď ide

o rozhodovanie o tak závažnej skutočnosti akou je zotrvanie vo väzbe alebo moje

prepustenie na slobodu, navyše keď uznesenie Krajského súdu sp. zn.: zo dňa

06. júna 2013, ktorým sa rozhodovalo o mojej sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu

Bratislava II, sp. zn.: , ktorým boli rozšírené dôvody väzby aj podľa § 71

ods. 1 písm. c) vydal ten istý senát, ktorý vydal predmetné Uznesenie

KS“.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľ ďalej uviedol, že krajský súd mal pri

dôslednom dodržaní povinnosti podľa zistiť, že uznesením

okresného súdu sp. zn. 838/12 z 8. novembra 2012 bol vzatý do väzby podľa

písm. a) . V žiadosti o prepustenie z väzby z 3. mája 2015 (doručenej

6. mája 2015) sťažovateľ namietal aj neopodstatnenosť dôvodov tzv. „útekovej väzby“.

Následne sťažovateľ popísal časovú chronológiu udalostí od 28. februára 2012, keď

odcestoval do zahraničia, až do jeho zatknutia 7. novembra 2012 (21. augusta 2012 odoslal

mail orgánom činným v trestnom konaní, že je ochotný spolupracovať, 3. septembra 2012 sa

vrátil na územie Slovenskej republiky), pričom uvedená chronológia podľa neho dostatočne

preukazuje, že sa trestnému stíhaniu nevyhýbal, a preto podľa neho nebolo možné

odôvodniť záver o existencii dôvodnej obavy, že ujde alebo sa bude skrývať.

Z odôvodnenia súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci vyplýva, že je

v tzv. „útekovej väzbe“ iba z toho dôvodu, že mu hrozí vysoký trest, čím podľa neho

uznesenie z 11. júna 2015 porušuje jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46

ods. 1 a právo podľa dohovoru.

Sťažovateľ ďalej namietal, že v jeho prípade neexistujú ani dôvody väzby podľa § 71

ods. 1 písm. c) , a vo svojej argumentácii uviedol:

„Vyšetrovateľka Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave II ma 11. 01.

2013 obvinila zo spáchania ďalšieho skutku v poradí jedenásty skutok, ktorý sa mal stať

v apríli 2011, pričom o tomto skutku sa viedlo trestné stíhanie od augusta 2011, vyšetrovala

ho tá istá vyšetrovateľka, ktorá vyšetrovala skutky týkajúce sa mojej väzobnej veci podľa

, pričom o tom skutku vedeli všetky orgány činné

v trestnom konaní, bol im známy od začiatku vyšetrovania mojej trestnej činnosti, teda aj

dozorujúci prokurátor, teda o tomto skutku mali vedomosť aj pri mojom vzatí do väzby.

Som toho názoru, že rozširovať moje väzobné stíhanie o nový dôvod väzby § 71

ods. 1, písm. c) , teda z dôvodu, že budem pokračovať v trestnej činnosti

nemôže byť v súlade ani s ustanoveniami ani s a ani

s Dohovorom, a to vzhľadom na okolnosti, ktoré boli príslušným orgánom činným

v trestnom konaní už pri samotnom začatí trestného stíhania mojej osoby. Ich skoršie

neuplatnenie mne z neznámych dôvodov nemôže byť na moju ťarchu ako obvinenej osobe,

keď by som stratil v podstate akúkoľvek právnu istotu a na druhej strane by orgán činné

v trestnom konaní získali tak silné postavenie, ktoré by im zaručovalo možnosť predkladať

v akomkoľvek štádiu trestného konania skutočnosti im už skôr známe. Na podporu tejto

argumentácie si dovoľujem poukázať aj na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn.: .“

Krajský súd v uznesení z 11. júna 2015 uviedol, že v konaní vo veci samej podľa

neho nedošlo k prieťahom. Podľa názoru sťažovateľa v jeho prípade „sa nerealizuje vôbec

zásada prednostného prejednávania väzobnej veci, nakoľko v roku 2015 do okamihu

podania tejto sťažnosti boli v mojej veci nariadené a uskutočnené celkovo tri súdne

pojednávania, čo je absolútne v rozpore s článkom 5 ods. 1, písm. c) a článku 6 ods. 1

Dohovoru, pričom dôvody takéhoto postupu súdu neboli zapríčinené mojou osobou“.

V obsahu odôvodnenia uznesenia z 11. júna 2015 sa krajský súd vôbec nevysporiadal

s jeho žiadosťou o nahliadnutie do súdneho a vyšetrovacieho spisu a do dňa podania

sťažnosti na ústavnom súde mu toto jeho právo nebolo umožnené zrealizovať žiadnym

zo súdov zúčastnených na rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, čím došlo

podľa neho k porušeniu jeho základných práv podľa .

Skutkové a právne závery krajského súdu uvedené v jeho uznesení z 11. júna 2015 sú

podľa sťažovateľa zjavne neodôvodnené a arbitrárne, preto z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, majúce za následok porušenie označených práv

sťažovateľa.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby vydal nález, v ktorom

vysloví, že uznesením z 11. júna 2015 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5, a , ako aj jeho práv podľa ,

3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší uvedené uznesenie a vec vráti na ďalšie konanie, prizná

mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov konania v sume

296,44 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ alebo jeho zástupca.

Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon

neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie

pred ústavným súdom.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom na

začatie konania.

Podľa musí sťažnosť okrem všeobecných

náležitostí uvedených v § 20 obsahovať...

Podľa k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania

osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv

a slobôd sú zastúpené advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave

a v presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na

splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127

ods. 1 , a ). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie

sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3

).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu,

ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, s návrhom nedoručil aj

právoplatné rozhodnutie, ktorým malo dôjsť k porušeniu ním označených práv. Predloženie

právoplatného rozhodnutia je pritom povinnosťou vyplývajúcou z už citovaného § 50 ods. 2

.

V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je povinný

odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej činnosti

ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. , ,

, , , , ,

, , ). Podľa § 18 ods. 2 zákona

č. o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je

povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva

a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony

právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne

spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na

to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom

ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj v tomto

ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí

právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje taký

nedostatok náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len

procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu

odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní ( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015