Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 570/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Jozefom Čorbom, PhD., Žižkova 39, Košice, pre namietané porušenie

základného práva podľa v spojení s

Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj porušenie základného práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a podľa rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), pre

namietané porušenie základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), ako aj porušenie základného práva podľa a

Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) a podľa

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 25. februára 2015.

Ako zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľ namieta, že najvyšší súd tým,

že v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Slovenského pozemkového fondu

č. DE/2012/017403-403 z 28. marca 2012 právne normy, ktoré na skutkový stav aplikoval,

vyložil absolútne v rozpore s ich významom a účelom, z predložených dôkazov vyvodil

nesprávne závery a navyše svoje rozhodnutie dostatočne nezdôvodnil. Napadnuté

rozhodnutie tak podľa sťažovateľa pôsobí svojvoľne a arbitrárne, vymyká sa požiadavkám

spravodlivého súdneho procesu a v konečnom dôsledku výrazne zasahuje do práva

sťažovateľa vlastniť majetok.

Sťažovateľ uviedol, že rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Trebišove

č. 2007/00073 z 29. marca 2007 mu bolo priznané právo na náhradu za vyvlastnený

pozemok vo forme bezplatného prevodu iného pozemku vo vlastníctve štátu v primeranej

výmere a bonite, v akej bol pôvodný pozemok, a to ak možno v tej istej obci, v ktorej sa

nachádza prevažná časť pôvodných pozemkov, ak s tým oprávnená osoba súhlasí alebo

oprávnenej osobe sa poskytne finančná náhrada. Slovenský pozemkový fond mu ako

náhradný pozemok ponúkol jeden zo štyroch pozemkov, konkrétne:

2

- pozemok parc. č. , orná pôda o výmere 6 316 m, v extraviláne

obce o podiele 1/3,

2

- pozemok parc. č. , orná pôda o výmere 4 424 m, v extraviláne

obce o podiele ½,

2

- pozemok parc. č. , orná pôda o výmere 1 586 m, v extraviláne

obce o podiele 1/1, alebo

2

- pozemok parc. č. , orná pôda o výmere 7 421 m, v intraviláne

2

obce , z ktorej mu však bola ponúknutá iba jeho časť o výmere 191 m.

Keďže sťažovateľ nepovažoval ani jeden z ponúknutých pozemkov za zodpovedajúci

výmerou a bonitou vyvlastnenému pozemku, túto ponuku odmietol.

Sťažovateľ je toho názoru, že v konaní ako pred najvyšším súdom, tak aj pred

Krajským súdom v Bratislave nebola rešpektovaná spravodlivosť a zákonnosť súdneho

konania. Súdy namiesto toho, aby sťažovateľovi poskytli ochranu proti neoprávnenému,

logicky neudržateľnému a právne predpisy ignorujúcemu rozhodnutiu Slovenského

pozemkového fondu, nekriticky prevzali absurdné závery jeho nezákonného rozhodnutia.

Zdôraznil, že ani Slovenský pozemkový úrad, ani súdy nevzali do úvahy skutočnosť,

že „na aplikáciu právnej normy o poskytnutí finančnej náhrady nebol žiadny dôvod.

Slovenský pozemkový fond mal k dispozícii vhodný pozemok v primeranej výmere a bonite

pre sťažovateľa a aj mu takýto pozemok ponúkal. Išlo o pozemok parc. č. , orná pôda

2

o výmere 7 421 m, v intraviláne obce . Tento pozemok bol v rovnakom meste ako

vyvlastnený pozemok, rovnako v intraviláne ako vyvlastnený pozemok a rovnako orná pôda

ako vyvlastnený pozemok... Lenže SPF ponúklo sťažovateľovi z pozemku, ktorý umiestnením

2

i druhom pozemku zodpovedal vyvlastnenému pozemku iba 191 m, hoci výmera

zodpovedajúca spoluvlastníckemu podielu na pozemku, ktorý bol vyvlastnený bola vyše

2

2 565 m.“

Sťažovateľ mal za nedôvodný a nezákonný postup Slovenského pozemkového fondu

– ponúknutie finančnej náhrady, čo podporil poukazom na rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 8. septembra 2009, konkrétne na právny názor, že „Ťarchu

vyrovnania formou náhradných pozemkov nemôže žalovaný správny orgán preniesť

na vlastníka pôvodných pozemkov, a preto jeho povinnosťou v súčinnosti so Slovenským

pozemkovým fondom bolo žalobcovi ako vlastníkovi pôvodných pozemkov ponúknuť

na vyrovnanie náhradné pozemky vo výmere a kvalite zodpovedajúcej jeho pôvodným

pozemkom v obvode pozemkových úprav a takúto ponuku s ním aj prerokovať. Finančná

náhrada by prichádzala do úvahy len v krajnom prípade, a to predovšetkým v tom prípade,

pokiaľ by vlastník pôvodných pozemkov odmietol na vyrovnanie náhradné pozemky

vo výmere a kvalite zodpovedajúcej pôvodným pozemkom“. Podľa jeho názoru rozhodne

nešlo v jeho veci o situáciu, kedy by Slovenský pozemkový fond musel siahať po finančnej

náhrade.

Ďalej namietal, že ani Slovenský pozemkový fond, ani súdy nevzali do úvahy závery

ústavného súdu (, , ), Európskeho súdu pre ľudské

práva (rozsudok vo veci Urbárska obec Trenčianske Biskupice vs. Slovenská republika), ani

skoršie rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré vo svojej argumentácii použil. Osobitne súdy

postupovali pri výklade o navrátení vlastníctva k pozemkom

a o zmene a doplnení

o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) v spojení s vyhláškou Ministerstva financií,

cien a miezd Slovenskej socialistickej republiky č. o cenách stavieb,

pozemkov, trvalých porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkov

a o náhradách za dočasné užívanie pozemkov formalisticky a následne aj v rozpore

s požiadavkami na výklad zákonov, čím „v zmysle označeného rozsudku Európskeho

súdneho dvora pre ľudské práva neodstránili prekážku, ktorá bránila ochrane základného

ľudského práva vlastniť majetok poskytnutím primeranej náhrady za vyvlastnený

pozemok!“. Tým, že Slovenský pozemkový fond neponúkol sťažovateľovi primeraný

náhradný pozemok a preniesol zodpovednosť za nadobudnutie takého pozemku

na sťažovateľa pri súčasne ponúknutej finančnej náhrade 442,80 €, nielenže podľa

sťažovateľa neodstránil majetkovú krivdu, ktorú utrpela právna jeho predchodkyňa, ale túto

prehĺbil.

V zmysle ďalších námietok sťažovateľa sa najvyšší súd v označenom rozsudku

s dôvodmi a argumentáciou sťažovateľa obsiahnutými v jeho odvolaní voči rozsudku

krajského súdu vysporiadal len veľmi laxne a v zásade sa obmedzil len na vyslovenie, že sa

stotožňuje s odôvodnením rozsudku krajského súdu, pričom sa vôbec nezaoberal

relevantnosťou krajským súdom použitej právnej úpravy z hľadiska temporality. Zdôraznil,

že účinnosť krajským súdom aplikovaného nastala

až niekoľko rokov po podaní reštitučnej žiadosti. Ďalej sťažovateľ namietol, že súdy sa

vôbec nezaoberali ústavnou konformitou aplikovaných právnych noriem, hoci sú na to

povinné. Najvyšší súd sa vôbec nezaoberal otázkou, či daný skutkový stav umožňoval

Slovenskému pozemkovému fondu vydať žalobou v správnom súdnictve napadnuté

rozhodnutie. Následne súdy dospeli k absolútne neprimeraným záverom, že namiesto

2

pozemku v intraviláne mesta s viac ako 8 000 obyvateľmi o výmere 2 565 mmá byť

poskytnutá náhrada v sume 442,80 €. Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. februára 2015 tak podľa sťažovateľa nemožno hodnotiť inak ako absolútne

nedôvodný, arbitrárny a z logického hľadiska absurdný.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných ľudských práv a slobôd,

základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa na rovnaké

zaobchádzanie podľa SR rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 25.02.2015 porušené bolo.

Zrušuje sa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

25.02.2015 a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania

spočívajúce v trovách právneho zastúpenia vo výške 296,44 eur na účet právneho zástupcu

sťažovateľa č. vedený v do 15 dní

od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač

a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,

verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to

vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu

považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti

mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje

za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo

zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim

o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon je chrániť

ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

().

Ústavný súd teda nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Z pripojeného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že tento sa oboznámil s obsahom

pripojených spisov, z ktorých okrem iného zistil, že sťažovateľ (navrhovateľ v konaní)

trikrát nesúhlasil s náhradnými pozemkami (27. augusta 2007, 19. novembra 2007,

11. novembra 2009). Následne sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi prvostupňového

rozsudku a zhodne dospel k záveru, že „odporca pri postupe uspokojenia reštitučného

nároku za priznané právo na náhradu za pozemok, ktorý mu nebolo možné vydať a pri

výpočte výšky finančnej náhrady postupoval správne a v súlade s platnými právnymi

predpismi ( o cenách stavieb, pozemkov, trvalých porastov,

úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkov a o náhradách za dočasné

užívanie pozemkov v znení neskorších predpisov, ktorá bola účinná ku dňu nadobudnutia

účinnosti “ Najvyšší súd dodal, že požiadavka sťažovateľa

na prevedenie pozemku v intraviláne mesta v primeranej výmere a bonite pri

súčasnej požiadavke, aby súd uložil odporcovi povinnosť oceniť pôvodný pozemok

v intraviláne obce trhovými cenami ku dňu vydania náhradného pozemku v súlade

s európskym právom, vzhľadom na právnu úpravu (§ 1, § 6 ods. 2, § 6 ods. 5 a § 8a zákona

č. ) nemá oporu v zákone. Inak rozsudok krajského súdu potvrdil podľa

(ďalej aj „OSP“) v spojení s druhou vetou

a , keď dospel k záveru, že námietky uvedené v odvolaní proti rozsudku

krajského súdu neobstoja a nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci.

Keďže konanie pred prvostupňovým a odvolacím súdom predstavuje jeden celok

od začatia konania až do jeho právoplatného skončenia, rozhodnutia v ňom vydané treba

posudzovať v tomto kontexte, ústavný súd pre účely komplexného posúdenia veci doplnil

spisový materiál aj o rozsudok krajského súdu č. k. -61 z 31. mája 2013.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí okrem iného skonštatoval, že v priebehu

reštitučného konania nebolo preukázané tvrdenie, že by v prípade pôvodnej pôdy išlo v čase

vyvlastnenia o stavebný pozemok, hoci správny orgán sťažovateľa na to vyzval. Tvrdenie,

že podľa má sťažovateľ právo na vydanie náhradných

pozemkov v lokalite a rozmeroch odňatých pôvodných pozemkov (v intraviláne mesta

2

M. o výmere 2 565 m), z citovaných ustanovení nevyplýva a súd ho považuje za

zavádzajúce. Súčasne, ako neskôr aj najvyšší súd poukázal na ,

v zmysle ktorého sa pri poskytnutí finančnej náhrady oprávnenej osobe podľa § 6 ods. 2

postupuje podľa ustanovenia cenového predpisu platného ku dňu nadobudnutia účinnosti

o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku (účinnosť nadobudol 24. júna 1991). V závere odôvodnenia

svojho rozsudku krajský súd vyslovil, že „v konaní o preskúmanie rozhodnutia správneho

orgánu vo veci navrátenia vlastníctva k pozemkom, resp. práva na náhradu za pozemok,

ktorý nebolo možné vydať, sa súd môže zaoberať len posúdením zákonnosti toho

rozhodnutia odporcu, proti ktorému podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný

prostriedok a ktorý označil za predmet preskúmania. Inými nárokmi, ako boli riešené

napadnutým rozhodnutím, sa v tomto preskúmavacom konaní zaoberať nemôže.

Z uvedeného dôvodu k návrhu nariadenia odporcovi, aby poskytol navrhovateľovi pozemok

v intraviláne mesta M. vo výmere 2 565 m2 súd nemohol prihliadnuť, navyše tento spôsob

poskytnutia náhrady za pozemok, ktorý nebolo možné vydať by bol v rozpore

s ustanoveniami “.

Proti rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľ v postate namieta nesprávne právne

posúdenie veci spočívajúce vo formalistickom výklade a aplikácii právnej normy, ktorá

z hľadiska svojej časovej účinnosti nemohla byť použitá ( ),

a v nesprávnom výklade požiadavky na výmeru a bonitu náhradného pozemku.

Podľa pri poskytnutí finančnej náhrady oprávnenej

osobe podľa § 6 ods. 2 sa postupuje podľa ustanovenia cenového predpisu platného ku dňu

nadobudnutia účinnosti o úprave vlastníckych vzťahov k pôde

a inému poľnohospodárskemu majetku.

Podľa

o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov všeobecne záväzné

právne predpisy nadobúdajú účinnosť pätnástym dňom po ich vyhlásení v zbierke zákonov,

ak nie je v nich ustanovený neskorší deň nadobudnutia účinnosti. Ak je to odôvodnené

naliehavým všeobecným záujmom, môže sa v právnom predpise výnimočne ustanoviť

skorší začiatok jeho účinnosti, najskôr však dňom vyhlásenia v zbierke zákonov.

Účinnosť právnej normy vypovedá o jej záväznosti pre adresátov, ktorým je určená,

a to v korešpondencii s jej personálnou pôsobnosťou a títo adresáti sú povinní dodržiavať

stanovené pravidlo správania obsiahnuté v dispozícii právnej normy určené rozkazovacím

spôsobom príkazu alebo zákazu či určením možného dovoleného správania vo forme

povolenia, súhlasu. Tomu zodpovedajú práva a povinnosti tých subjektov, ktorým je platná

a účinná právna norma adresovaná.

K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem,

ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty (nález

ústavného súdu sp. zn. z 24. mája 1995). Avšak nie každé pôsobenie

neskoršieho zákona do minulosti sa v teórií nepovažuje za spätné pôsobenie. Všeobecne je

prijatý názor, že plnenie právnej povinnosti sa musí uskutočňovať na základe práva

platného v čase, kedy dochádza k plneniu danej právnej povinnosti. Obdobné platí aj pre

spôsob uplatňovania nárokov, ku ktorému musí dôjsť na základe práva platného v čase,

kedy sa uskutočňuje realizácia nároku. Pri nepravej retroaktivite nemožno hovoriť o spätnej

účinnosti v pravom zmysle slova. Pokiaľ došlo k zmene v právnej úprave, musia byť

subjektívne práva a povinnosti vznikajúce z právnych vzťahov posudzované podľa práva

účinného v čase ich vzniku.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany (, , ). Európsky súd

pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa

aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená,

že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie

povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny

prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

Zo sťažovateľom napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že najvyšší súd

jednak sám rešpektoval , keď napadnutý rozsudok krajského súdu

preskúmal postupom ustanoveným , a tiež keď zistil,

že Slovenský pozemkový fond postupoval rovnako a pri svojom rozhodovaní sa riadil

v znení platnom a účinnom v čase vydania správneho

rozhodnutia. Súčasne svoje rozhodnutie riadne odôvodnil poukazom na relevantnú právnu

úpravu, pričom neopomenul ani zdôvodniť jej aplikáciu na skutkový stav s ohľadom

na žalobné a odvolacie námietky sťažovateľa. Pokiaľ Slovenský pozemkový fond rozhodol

v súlade so zákonom v znení účinnom v čase rozhodovania, aplikoval na vec príslušnú

normu, a to bez ohľadu na znenie zákona v čase uplatnenia si reštitučného nároku. Znenie

zákona v čase uplatnenia nároku je relevantné pre posúdenie náležitosti listiny, ktorú tak

sťažovateľ učinil, a jej príloh.

Ústavný súd dáva do pozornosti sťažovateľa, že súdy v správnom súdnictve

na rozdiel od iných konaní nerozhodujú o právach, právom chránených záujmoch

a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb priamo. Nemajú právomoc svojím

rozhodnutím nahradiť alebo doplniť preskúmavané správne rozhodnutie alebo postup, môžu

len konštatovať jeho rozpor so zákonom a následne rozhodnutie zrušiť a vrátiť správnemu

orgánu na ďalšie konanie, alebo po zistení, že preskúmavané rozhodnutie bolo vydané

v súlade so zákonom, zamietne žalobu, resp. napadnuté správne rozhodnutie potvrdí (§ 250j

, ). Táto vlastnosť konania v správnom súdnictve má za následok aj to,

že súdy v správnom súdnictve nie sú súdmi skutkovými, ale vykonávajú len dôkazy

relevantné pre zistenie prípadného zásahu do práv a právom chránených záujmov žalobcu

(navrhovateľa) v konaní. Svojou činnosťou nenahrádzajú žiadnu z etáp správneho konania.

Najvyšší súd preto nemohol uložiť povinnosť Slovenskému pozemkovému fondu

vypracovať nový znalecký posudok.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno považovať

za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a takisto z neho nevyplýva taká aplikácia

všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorá by bola popretím jeho podstaty a zmyslu.

Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neopodstatnenosti či arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyhovuje

požiadavkám základného práva na spravodlivé súdne konanie a rovnosť účastníkov konania

a najvyšším súdom prezentovaný výklad relevantných právnych predpisov v ich vzájomnej

súvislosti nie je v rozpore s .

V dôsledku toho ústavný súd konštatuje, že z ústavnoprávneho hľadiska niet

žiadneho dôvodu spochybňovať závery napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, a preto

nie je oprávnený a ani povinný jeho odôvodnenie nahrádzať svojím právnym názorom.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú ( ).

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. ,

), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým

patrí aj základné právo vyplývajúce z (a tiež právo podľa

dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,

ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných

práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až ,

resp. v spojení s ich porušením ().

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že ak v danom prípade dospel k záveru,

že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv

sťažovateľa podľa , neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia

základného práva sťažovateľa podľa z .

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že námietky

sťažovateľa nesignalizujú také pochybenie zo strany najvyššieho súdu, ktoré by mu

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožnilo dospieť k záveru, že napadnutým

rozhodnutím krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľa na spravodlivý

súdny proces zaručených v v spojení s istiny a

dohovoru, ako aj porušenie základného práva podľa a dodatkového

protokolu a podľa .

Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy

a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá

dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákona

o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015