Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 570/2015
PDF · 255.56 KB
No categories available
III. ÚS 570/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra
2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Jozefom Čorbom, PhD., Žižkova 39, Košice, pre namietané porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžr/141/2013 z 25. februára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), pre
namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), ako aj porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) a podľa čl. 12 ústavy
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
9 Sžr/141/2013 z 25. februára 2015.
Ako zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľ namieta, že najvyšší súd tým,
že v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Slovenského pozemkového fondu
č. DE/2012/017403-403 z 28. marca 2012 právne normy, ktoré na skutkový stav aplikoval,
vyložil absolútne v rozpore s ich významom a účelom, z predložených dôkazov vyvodil
nesprávne závery a navyše svoje rozhodnutie dostatočne nezdôvodnil. Napadnuté
rozhodnutie tak podľa sťažovateľa pôsobí svojvoľne a arbitrárne, vymyká sa požiadavkám
spravodlivého súdneho procesu a v konečnom dôsledku výrazne zasahuje do práva
sťažovateľa vlastniť majetok.
Sťažovateľ uviedol, že rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Trebišove
č. 2007/00073 z 29. marca 2007 mu bolo priznané právo na náhradu za vyvlastnený
pozemok vo forme bezplatného prevodu iného pozemku vo vlastníctve štátu v primeranej
výmere a bonite, v akej bol pôvodný pozemok, a to ak možno v tej istej obci, v ktorej sa
nachádza prevažná časť pôvodných pozemkov, ak s tým oprávnená osoba súhlasí alebo
oprávnenej osobe sa poskytne finančná náhrada. Slovenský pozemkový fond mu ako
náhradný pozemok ponúkol jeden zo štyroch pozemkov, konkrétne:
2
- pozemok parc. č. , orná pôda o výmere 6 316 m, v extraviláne
obce o podiele 1/3,
2
- pozemok parc. č. , orná pôda o výmere 4 424 m, v extraviláne
obce o podiele ½,
2
- pozemok parc. č. , orná pôda o výmere 1 586 m, v extraviláne
obce o podiele 1/1, alebo
2
- pozemok parc. č. , orná pôda o výmere 7 421 m, v intraviláne
2
obce , z ktorej mu však bola ponúknutá iba jeho časť o výmere 191 m.
Keďže sťažovateľ nepovažoval ani jeden z ponúknutých pozemkov za zodpovedajúci
výmerou a bonitou vyvlastnenému pozemku, túto ponuku odmietol.
Sťažovateľ je toho názoru, že v konaní ako pred najvyšším súdom, tak aj pred
Krajským súdom v Bratislave nebola rešpektovaná spravodlivosť a zákonnosť súdneho
konania. Súdy namiesto toho, aby sťažovateľovi poskytli ochranu proti neoprávnenému,
logicky neudržateľnému a právne predpisy ignorujúcemu rozhodnutiu Slovenského
pozemkového fondu, nekriticky prevzali absurdné závery jeho nezákonného rozhodnutia.
Zdôraznil, že ani Slovenský pozemkový úrad, ani súdy nevzali do úvahy skutočnosť,
že „na aplikáciu právnej normy o poskytnutí finančnej náhrady nebol žiadny dôvod.
Slovenský pozemkový fond mal k dispozícii vhodný pozemok v primeranej výmere a bonite
pre sťažovateľa a aj mu takýto pozemok ponúkal. Išlo o pozemok parc. č. , orná pôda
2
o výmere 7 421 m, v intraviláne obce . Tento pozemok bol v rovnakom meste ako
vyvlastnený pozemok, rovnako v intraviláne ako vyvlastnený pozemok a rovnako orná pôda
ako vyvlastnený pozemok... Lenže SPF ponúklo sťažovateľovi z pozemku, ktorý umiestnením
2
i druhom pozemku zodpovedal vyvlastnenému pozemku iba 191 m, hoci výmera
zodpovedajúca spoluvlastníckemu podielu na pozemku, ktorý bol vyvlastnený bola vyše
2
2 565 m.“
Sťažovateľ mal za nedôvodný a nezákonný postup Slovenského pozemkového fondu
– ponúknutie finančnej náhrady, čo podporil poukazom na rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Sžo/304/2008 z 8. septembra 2009, konkrétne na právny názor, že „Ťarchu
vyrovnania formou náhradných pozemkov nemôže žalovaný správny orgán preniesť
na vlastníka pôvodných pozemkov, a preto jeho povinnosťou v súčinnosti so Slovenským
pozemkovým fondom bolo žalobcovi ako vlastníkovi pôvodných pozemkov ponúknuť
na vyrovnanie náhradné pozemky vo výmere a kvalite zodpovedajúcej jeho pôvodným
pozemkom v obvode pozemkových úprav a takúto ponuku s ním aj prerokovať. Finančná
náhrada by prichádzala do úvahy len v krajnom prípade, a to predovšetkým v tom prípade,
pokiaľ by vlastník pôvodných pozemkov odmietol na vyrovnanie náhradné pozemky
vo výmere a kvalite zodpovedajúcej pôvodným pozemkom“. Podľa jeho názoru rozhodne
nešlo v jeho veci o situáciu, kedy by Slovenský pozemkový fond musel siahať po finančnej
náhrade.
Ďalej namietal, že ani Slovenský pozemkový fond, ani súdy nevzali do úvahy závery
ústavného súdu (PL. ÚS 37/95, IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06), Európskeho súdu pre ľudské
práva (rozsudok vo veci Urbárska obec Trenčianske Biskupice vs. Slovenská republika), ani
skoršie rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré vo svojej argumentácii použil. Osobitne súdy
postupovali pri výklade § 8a zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom
a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z.
o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z. z.“) v spojení s vyhláškou Ministerstva financií,
cien a miezd Slovenskej socialistickej republiky č. 205/1988 Zb. o cenách stavieb,
pozemkov, trvalých porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkov
a o náhradách za dočasné užívanie pozemkov formalisticky a následne aj v rozpore
s požiadavkami ústavy na výklad zákonov, čím „v zmysle označeného rozsudku Európskeho
súdneho dvora pre ľudské práva neodstránili prekážku, ktorá bránila ochrane základného
ľudského práva vlastniť majetok poskytnutím primeranej náhrady za vyvlastnený
pozemok!“. Tým, že Slovenský pozemkový fond neponúkol sťažovateľovi primeraný
náhradný pozemok a preniesol zodpovednosť za nadobudnutie takého pozemku
na sťažovateľa pri súčasne ponúknutej finančnej náhrade 442,80 €, nielenže podľa
sťažovateľa neodstránil majetkovú krivdu, ktorú utrpela právna jeho predchodkyňa, ale túto
prehĺbil.
V zmysle ďalších námietok sťažovateľa sa najvyšší súd v označenom rozsudku
s dôvodmi a argumentáciou sťažovateľa obsiahnutými v jeho odvolaní voči rozsudku
krajského súdu vysporiadal len veľmi laxne a v zásade sa obmedzil len na vyslovenie, že sa
stotožňuje s odôvodnením rozsudku krajského súdu, pričom sa vôbec nezaoberal
relevantnosťou krajským súdom použitej právnej úpravy z hľadiska temporality. Zdôraznil,
že účinnosť krajským súdom aplikovaného § 8a zákona č. 503/2003 Z. z. nastala
až niekoľko rokov po podaní reštitučnej žiadosti. Ďalej sťažovateľ namietol, že súdy sa
vôbec nezaoberali ústavnou konformitou aplikovaných právnych noriem, hoci sú na to
povinné. Najvyšší súd sa vôbec nezaoberal otázkou, či daný skutkový stav umožňoval
Slovenskému pozemkovému fondu vydať žalobou v správnom súdnictve napadnuté
rozhodnutie. Následne súdy dospeli k absolútne neprimeraným záverom, že namiesto
2
pozemku v intraviláne mesta s viac ako 8 000 obyvateľmi o výmere 2 565 mmá byť
poskytnutá náhrada v sume 442,80 €. Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžr/141/2013
z 25. februára 2015 tak podľa sťažovateľa nemožno hodnotiť inak ako absolútne
nedôvodný, arbitrárny a z logického hľadiska absurdný.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných ľudských práv a slobôd,
základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa na rovnaké
zaobchádzanie podľa čl. 12 Ústavy SR rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 9 Sžr/141/2013 zo dňa 25.02.2015 porušené bolo.
Zrušuje sa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžr/141/2013 zo dňa
25.02.2015 a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania
spočívajúce v trovách právneho zastúpenia vo výške 296,44 eur na účet právneho zástupcu
sťažovateľa č. vedený v do 15 dní
od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač
a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,
verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to
vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu
považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti
mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje
za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo
zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim
o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,
ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon je chrániť
ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy
(I. ÚS 13/01).
Ústavný súd teda nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Z pripojeného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že tento sa oboznámil s obsahom
pripojených spisov, z ktorých okrem iného zistil, že sťažovateľ (navrhovateľ v konaní)
trikrát nesúhlasil s náhradnými pozemkami (27. augusta 2007, 19. novembra 2007,
11. novembra 2009). Následne sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi prvostupňového
rozsudku a zhodne dospel k záveru, že „odporca pri postupe uspokojenia reštitučného
nároku za priznané právo na náhradu za pozemok, ktorý mu nebolo možné vydať a pri
výpočte výšky finančnej náhrady postupoval správne a v súlade s platnými právnymi
predpismi (vyhláška č. 205/1988Zb. o cenách stavieb, pozemkov, trvalých porastov,
úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkov a o náhradách za dočasné
užívanie pozemkov v znení neskorších predpisov, ktorá bola účinná ku dňu nadobudnutia
účinnosti zákona č. 229/1991Zb.“ Najvyšší súd dodal, že požiadavka sťažovateľa
na prevedenie pozemku v intraviláne mesta v primeranej výmere a bonite pri
súčasnej požiadavke, aby súd uložil odporcovi povinnosť oceniť pôvodný pozemok
v intraviláne obce trhovými cenami ku dňu vydania náhradného pozemku v súlade
s európskym právom, vzhľadom na právnu úpravu (§ 1, § 6 ods. 2, § 6 ods. 5 a § 8a zákona
č. 503/2003 Z. z.) nemá oporu v zákone. Inak rozsudok krajského súdu potvrdil podľa § 219
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 250ja ods. 3 druhou vetou
OSP a § 250l OSP, keď dospel k záveru, že námietky uvedené v odvolaní proti rozsudku
krajského súdu neobstoja a nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci.
Keďže konanie pred prvostupňovým a odvolacím súdom predstavuje jeden celok
od začatia konania až do jeho právoplatného skončenia, rozhodnutia v ňom vydané treba
posudzovať v tomto kontexte, ústavný súd pre účely komplexného posúdenia veci doplnil
spisový materiál aj o rozsudok krajského súdu č. k. 4 S/80/2012-61 z 31. mája 2013.
Krajský súd vo svojom rozhodnutí okrem iného skonštatoval, že v priebehu
reštitučného konania nebolo preukázané tvrdenie, že by v prípade pôvodnej pôdy išlo v čase
vyvlastnenia o stavebný pozemok, hoci správny orgán sťažovateľa na to vyzval. Tvrdenie,
že podľa § 6 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. má sťažovateľ právo na vydanie náhradných
pozemkov v lokalite a rozmeroch odňatých pôvodných pozemkov (v intraviláne mesta
2
M. o výmere 2 565 m), z citovaných ustanovení nevyplýva a súd ho považuje za
zavádzajúce. Súčasne, ako neskôr aj najvyšší súd poukázal na § 8a zákona č. 503/2003 Z. z.,
v zmysle ktorého sa pri poskytnutí finančnej náhrady oprávnenej osobe podľa § 6 ods. 2
postupuje podľa ustanovenia cenového predpisu platného ku dňu nadobudnutia účinnosti
zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku (účinnosť nadobudol 24. júna 1991). V závere odôvodnenia
svojho rozsudku krajský súd vyslovil, že „v konaní o preskúmanie rozhodnutia správneho
orgánu vo veci navrátenia vlastníctva k pozemkom, resp. práva na náhradu za pozemok,
ktorý nebolo možné vydať, sa súd môže zaoberať len posúdením zákonnosti toho
rozhodnutia odporcu, proti ktorému podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný
prostriedok a ktorý označil za predmet preskúmania. Inými nárokmi, ako boli riešené
napadnutým rozhodnutím, sa v tomto preskúmavacom konaní zaoberať nemôže.
Z uvedeného dôvodu k návrhu nariadenia odporcovi, aby poskytol navrhovateľovi pozemok
v intraviláne mesta M. vo výmere 2 565 m2 súd nemohol prihliadnuť, navyše tento spôsob
poskytnutia náhrady za pozemok, ktorý nebolo možné vydať by bol v rozpore
s ustanoveniami zákona č. 503/2003 Z. z.“.
Proti rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľ v postate namieta nesprávne právne
posúdenie veci spočívajúce vo formalistickom výklade a aplikácii právnej normy, ktorá
z hľadiska svojej časovej účinnosti nemohla byť použitá (§ 8a zákona č. 503/2003 Z. z.),
a v nesprávnom výklade požiadavky na výmeru a bonitu náhradného pozemku.
Podľa § 8s zákona č. 503/2003 Z. z. pri poskytnutí finančnej náhrady oprávnenej
osobe podľa § 6 ods. 2 sa postupuje podľa ustanovenia cenového predpisu platného ku dňu
nadobudnutia účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde
a inému poľnohospodárskemu majetku.
Podľa § 3 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z.
o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov všeobecne záväzné
právne predpisy nadobúdajú účinnosť pätnástym dňom po ich vyhlásení v zbierke zákonov,
ak nie je v nich ustanovený neskorší deň nadobudnutia účinnosti. Ak je to odôvodnené
naliehavým všeobecným záujmom, môže sa v právnom predpise výnimočne ustanoviť
skorší začiatok jeho účinnosti, najskôr však dňom vyhlásenia v zbierke zákonov.
Účinnosť právnej normy vypovedá o jej záväznosti pre adresátov, ktorým je určená,
a to v korešpondencii s jej personálnou pôsobnosťou a títo adresáti sú povinní dodržiavať
stanovené pravidlo správania obsiahnuté v dispozícii právnej normy určené rozkazovacím
spôsobom príkazu alebo zákazu či určením možného dovoleného správania vo forme
povolenia, súhlasu. Tomu zodpovedajú práva a povinnosti tých subjektov, ktorým je platná
a účinná právna norma adresovaná.
K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem,
ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty (nález
ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. mája 1995). Avšak nie každé pôsobenie
neskoršieho zákona do minulosti sa v teórií nepovažuje za spätné pôsobenie. Všeobecne je
prijatý názor, že plnenie právnej povinnosti sa musí uskutočňovať na základe práva
platného v čase, kedy dochádza k plneniu danej právnej povinnosti. Obdobné platí aj pre
spôsob uplatňovania nárokov, ku ktorému musí dôjsť na základe práva platného v čase,
kedy sa uskutočňuje realizácia nároku. Pri nepravej retroaktivite nemožno hovoriť o spätnej
účinnosti v pravom zmysle slova. Pokiaľ došlo k zmene v právnej úprave, musia byť
subjektívne práva a povinnosti vznikajúce z právnych vzťahov posudzované podľa práva
účinného v čase ich vzniku.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03, II. ÚS 9/2013). Európsky súd
pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa
aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená,
že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie
povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny
prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
Zo sťažovateľom napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že najvyšší súd
jednak sám rešpektoval čl. 2 ods. 2 ústavy, keď napadnutý rozsudok krajského súdu
preskúmal postupom ustanoveným Občianskym súdnym poriadkom, a tiež keď zistil,
že Slovenský pozemkový fond postupoval rovnako a pri svojom rozhodovaní sa riadil
zákonom č. 503/2003 Z. z. v znení platnom a účinnom v čase vydania správneho
rozhodnutia. Súčasne svoje rozhodnutie riadne odôvodnil poukazom na relevantnú právnu
úpravu, pričom neopomenul ani zdôvodniť jej aplikáciu na skutkový stav s ohľadom
na žalobné a odvolacie námietky sťažovateľa. Pokiaľ Slovenský pozemkový fond rozhodol
v súlade so zákonom v znení účinnom v čase rozhodovania, aplikoval na vec príslušnú
normu, a to bez ohľadu na znenie zákona v čase uplatnenia si reštitučného nároku. Znenie
zákona v čase uplatnenia nároku je relevantné pre posúdenie náležitosti listiny, ktorú tak
sťažovateľ učinil, a jej príloh.
Ústavný súd dáva do pozornosti sťažovateľa, že súdy v správnom súdnictve
na rozdiel od iných konaní nerozhodujú o právach, právom chránených záujmoch
a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb priamo. Nemajú právomoc svojím
rozhodnutím nahradiť alebo doplniť preskúmavané správne rozhodnutie alebo postup, môžu
len konštatovať jeho rozpor so zákonom a následne rozhodnutie zrušiť a vrátiť správnemu
orgánu na ďalšie konanie, alebo po zistení, že preskúmavané rozhodnutie bolo vydané
v súlade so zákonom, zamietne žalobu, resp. napadnuté správne rozhodnutie potvrdí (§ 250j
OSP, § 250q OSP). Táto vlastnosť konania v správnom súdnictve má za následok aj to,
že súdy v správnom súdnictve nie sú súdmi skutkovými, ale vykonávajú len dôkazy
relevantné pre zistenie prípadného zásahu do práv a právom chránených záujmov žalobcu
(navrhovateľa) v konaní. Svojou činnosťou nenahrádzajú žiadnu z etáp správneho konania.
Najvyšší súd preto nemohol uložiť povinnosť Slovenskému pozemkovému fondu
vypracovať nový znalecký posudok.
Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno považovať
za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a takisto z neho nevyplýva taká aplikácia
všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorá by bola popretím jeho podstaty a zmyslu.
Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neopodstatnenosti či arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyhovuje
požiadavkám základného práva na spravodlivé súdne konanie a rovnosť účastníkov konania
a najvyšším súdom prezentovaný výklad relevantných právnych predpisov v ich vzájomnej
súvislosti nie je v rozpore s čl. 152 ods. 4 ústavy.
V dôsledku toho ústavný súd konštatuje, že z ústavnoprávneho hľadiska niet
žiadneho dôvodu spochybňovať závery napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, a preto
nie je oprávnený a ani povinný jeho odôvodnenie nahrádzať svojím právnym názorom.
Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietnuť ako
zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05,
IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým
patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy (a tiež právo podľa čl. 1
dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,
ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných
práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy,
resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).
Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že ak v danom prípade dospel k záveru,
že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia
základného práva sťažovateľa podľa z čl. 20 ods. 1 ústavy.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že námietky
sťažovateľa nesignalizujú také pochybenie zo strany najvyššieho súdu, ktoré by mu
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožnilo dospieť k záveru, že napadnutým
rozhodnutím krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľa na spravodlivý
súdny proces zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 36 ods. 1 istiny a čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako aj porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového
protokolu a podľa čl. 12 ústavy.
Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy
a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá
dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákona
o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. novembra 2015