Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 534/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. novembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa Tayyar Bozkurt – KEBAB servis,

Topoľčianska 12, Bratislava, zastúpeného advokátkou JUDr. Ľubicou Balkovou,

Cintorínska 21, Bratislava, vo veci namietaného porušenia svojich základných práv podľa

, a , základných práv

podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 28. januára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť sťažovateľa Tayyar Bozkurt – KEBAB servis o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 22. apríla

2015 doručená sťažnosť sťažovateľa Tayyar Bozkurt – KEBAB servis (ďalej len

,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len ,a“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len ,,listina“), základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa a listiny, základného práva nebyť odňatý

zákonnému sudcovi podľa a listiny a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len ,,dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 28. januára 2015 (ďalej len ,,krajský súd“ a ,,rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa ako žalobca

domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 30 000 € s prísl. Žalobca podal žalobu z titulu

náhrady nákladov vynaložených na stavebné úpravy, ktoré realizoval sťažovateľ ako

nájomca nebytových priestorov vo vlastníctve žalovaného ako ich prenajímateľa. Náhrady

vynaložených nákladov sa sťažovateľ domáhal po tom, ako žalovaný odstúpil od nájomnej

zmluvy. Okresný súd Bratislava V rozsudkom sp. zn. zo 7. marca 2013

(ďalej len ,,okresný súd“ a ,,rozsudok okresného súdu“) žalobu sťažovateľa zamietol

a zaviazal ho na náhradu trov konania žalovanému. Na odvolanie sťažovateľa o veci

rozhodoval krajský súd, ktorý rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou rozsudok okresného

súdu ako vecne správny potvrdil.

3. Sťažovateľ v sťažnosti predkladá ústavnému súdu rozsiahlu polemiku s právnymi

závermi krajského súdu, pričom však takmer výlučne ostáva v rovine podústavného

(obyčajného) práva. V tomto smere opakovane uvádza, že svoj nárok na náhradu

vynaložených nákladov za stavebné úpravy uplatňoval podľa § 667 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, pričom poukazuje aj na aplikáciu (zásady

poctivého obchodného styku) a (dobré mravy). Názor

krajského súdu o prednosti zmluvného dojednania v nájomnej zmluve pred zákonnou

úpravou považuje za svojvoľný a ústavne neprijateľný. Okrem tvrdenej svojvôle krajského

súdu sťažovateľ namieta aj skutočnosť, že vyjadrenie žalovaného k jeho odvolaniu mu

nebolo doručené na vyjadrenie, a taktiež oneskorené predloženie veci krajskému súdu,

v dôsledku čoho podľa jeho názoru vo veci nerozhodoval ,,zákonný senát“.

4. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že jeho základné

právo na súdnu ochranu podľa a listiny, základné právo

na rovnosť účastníkov v konaní podľa a listiny, základné

právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa a listiny

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

boli porušené. Zároveň žiada, aby ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec

na ďalšie konanie, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu

trov konania. Napokon žiadal, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie o odložení

vykonateľnosti rozsudku krajského súdu.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobné právo zaručuje čl. 36 ods. 1 listiny.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Obdobné právo zaručuje čl. 37 ods. 3 listiny.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon. Obdobné právo zaručuje čl. 38 ods. 1 listiny.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,“) každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného

prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv

a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda

vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

a základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi. Porušenie týchto práv sťažovateľ

vyvodzuje z toho, že mu nebolo doručené vyjadrenie žalovaného k jeho odvolaniu proti

rozsudku okresného súdu, a z toho, že okresný súd nepredložil vec krajskému súdu ako súdu

odvolaciemu súdu bez zbytočného odkladu po tom, ako všetkým účastníkom uplynula

lehota na podanie odvolania a vyjadrenia k nemu. Pokiaľ však ide o tieto námietky

sťažovateľa, ústavný súd konštatuje, že na prerokovanie sťažnosti v tejto časti nemá

právomoc.

8. Z ustanovenia totiž vyplýva, že rozdeľuje ústavnú

ochranu základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém

tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd ( a ). Ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd preto môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa

zaoberať jeho sťažnosťou iba vtedy, ak sa nemôže domáhať ochrany svojich práv

pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej

osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody,

porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže (mohol) domôcť využitím jemu dostupných a

aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom

pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z

dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. , I. ÚS

6/04, , , , ).

10. Podľa (ďalej aj ,,OSP“) dovolanie

je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže

namiesto samosudcu rozhodoval senát.

11. Z citovaných ustanovení vyplýva, že skutočnosti,

ktoré majú zakladať porušenie označených práv sťažovateľa, sú subsumovateľné

pod zákonné ustanovenia zakladajúce prípustnosť dovolania, čomu napokon zodpovedá

aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Ako príklad možno poukázať

na jeho uznesenia sp. zn. z 28. augusta 2014 či sp. zn.

z 9. novembra 2010, kde konštatoval, že nedoručenie procesného vyjadrenia k odvolaniu je

vadou, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa . Pokiaľ ide

o námietku sťažovateľa, že nie bezodkladným predložením veci odvolaciemu súdu došlo

k porušeniu označených práv, ústavný súd konštatuje, že akokoľvek sa táto námietka javí

nedôvodnou (vyjadrenie žalovaného k odvolaniu sťažovateľa bolo okresnému súdu doručené

7. júna 2013 a 1. júla 2013 bol spis už na krajskom súde), posúdenie jej relevancie spadá do

právomoci dovolacieho súdu v zmysle citovaného .

12. ani nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník

konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,

naopak, jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi

dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Keďže proti napadnutému rozsudku krajského

súdu ako súdu odvolacieho bolo možné zo sťažovateľom tvrdených pochybení podať

dovolanie, právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa má Najvyšší súd

Slovenskej republiky ako súd dovolací, čím bola zároveň vylúčená právomoc ústavného

súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie a rozhodnutie.

13. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie rozsudkom krajského súdu z dôvodu tvrdenej svojvôle

a ústavne neakceptovateľného právneho záveru

V tejto časti sťažnosti sa ústavný súd zaoberal bližšie otázkou, či sťažnosť nie je

zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry

ústavného súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu)

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (napr. , , ).

14. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy

spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že

všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

15. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ).

16. Podstatná námietka sťažovateľa spočíva v tvrdenom zásahu krajského súdu

do jeho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ktorého

sa mal dopustiť tým, že ustanovenia a nájomnej zmluvy

interpretoval svojvoľným a ústavne nekonformným spôsobom.

17. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia rozsudku

krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti podstatná. Krajský súd

najskôr poukázal na dôvody rozsudku okresného súdu, s ktorými sa plne stotožnil. Okresný

súd pritom svoj rozsudok v podstatnom odôvodnil takto:

,,Navrhovateľ svoj nárok na náhradu vynaložených nákladov opieral o znenie § 667

ods. 1 . Podľa názoru súdu je toto ustanovenie dispozitívneho

charakteru a umožňuje odchylné dojednania v zmluve. Z textu nájomnej zmluvy vyplýva

vôľa účastníkov zmluvného vzťahu na vylúčenie aplikácie § 667 ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Výklad ustanovenia § 574 ods. 2 vo vzťahu k § 667 ods. 1 Občianskeho

zákonníka je nutné posúdiť s prihliadnutím na rozhodujúcu zásadu súkromného práva,

ktorou je zásada autonómie vôle a len jej rešpektovaním možno najlepšie realizovať

spoločenské a ekonomické záujmy subjektov záväzkového vzťahu. Takúto autonómiu vôle

možno obmedziť len vtedy, ak by došlo k ohrozeniu právom uznaného verejného záujmu.

Za takýto verejný záujem nemožno považovať ochranu účastníka obchodnoprávneho vzťahu

pred jeho nerozvážnym konaním a nesením následkov za podnikateľské riziko...

Tam kde zákon umožňuje odchylnú úpravu, t. j. dohodu medzi účastníkmi, ktorou

možno určitú úpravu modifikovať alebo vylúčiť, nemožno takúto dohodu kvalifikovať ako

dohodu o vzdaní sa budúcich práv a teda ako dohodu neplatnú. Z uvedených dôvodov súd

rešpektoval zásadu zmluvnej voľnosti a výkladom nájomnej zmluvy dospel k záveru, že

nárok navrhovateľa je neopodstatnený.“

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd citoval odvolacie

dôvody sťažovateľa, obsah vyjadrenia žalovaného, aby následne uviedol:

,,Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne

zistil skutkový stav a vec i správne právne posúdi, s čím sa odvolací súd plne stotožňuje,

a preto rozsudok podľa potvrdil...

Odvolací súd k veci dodáva, že nebolo možné prisvedčiť tvrdeniu navrhovateľa,

uvedenom v jeho odvolaní, že súd prvého stupňa poskytol právnu ochranu právu odporcu,

ktoré je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, resp. s dobrými mravmi.

Účastníci konania si riadne v zmluve dojednali vykonanie stavebných úprav na náklady

navrhovateľa ako nájomcu s tým, že po ukončení nájmu nemá nárok na náhradu nákladov,

ktoré vynaložil na úpravu prenajatých priestorov a tieto ani nemusí uviesť do pôvodného

stavu. Toto dojednanie zohľadňovalo daný fakt, že za prvé roky nájmu navrhovateľ platil

nájomné v zníženej miere...“

18. Ústavný súd sa takto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tým,

či rozsudok krajského súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle,

arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký,

že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. ). Svojvôľa

všeobecného súdu, by totiž za určitých okolností mohla viesť aj k zásahu do základného

práva na súdnu ochranu, v prípade sťažovateľa však takýto záver zistený nebol.

19. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru

ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok

okresného súdu. Ako je zrejmé z už uvedeného, v odôvodnení napadnutého rozsudku dal

krajský súd sťažovateľovi síce stručnú, ale zároveň jasnú, zrozumiteľnú a ústavne

akceptovateľnú odpoveď na to, prečo preferoval odchylné zmluvné dojednanie

pred zákonnou úpravou. Krajský súd pritom nielen skonštatoval správnosť dôvodov

rozsudku okresného súdu ( ), ale reagoval aj na odvolacie námietky

sťažovateľa a svoj rozsudok zákonným spôsobom ( ) odôvodnil.

20. V reakcii na sťažnostné dôvody sťažovateľa považuje ústavný súd za vhodné

zvýrazniť aj skutočnosť, ktorú sťažovateľ v sťažnosti opomína. Ústavný súd vo svojej

judikatúre (napr. , , ) totiž opakovane pripomína,

že prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno

z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody

vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa .

Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je

priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie

k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný

princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská

a hospodárska funkcia zmluvy (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

zo 14. apríla 2005). Neplatnosť zmluvy (alebo jej časti) má byť teda výnimkou,

a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu

uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej

neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu

vyplývajúcimi z (k tomu pozri , , ).

Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) preto ústavný súd hodnotí aj

rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli zákony a podzákonné úpravy (vrátane noriem

týkajúcich sa výkladu alebo platnosti právneho úkonu) interpretované v rozpore s princípmi

spravodlivosti, napr. v dôsledku prílišného formalizmu (, ,

).

21. V okolnostiach prípadu je zrejmé, že krajský súd stotožniac sa so závermi

okresného súdu pred zákonným ustanovením, ktoré vyhodnotil ako dispozitívne, preferoval

v duchu zásady zmluvnej slobody a autonómie vôle zmluvných strán výslovné zmluvné

dojednanie, ktoré bolo určité a zrozumiteľné. Tento svoj záver pritom riadne odôvodnil,

a preto ústavný súd nepovažuje rozsudok krajského súdu za ústavne neakceptovateľný.

Napadnutý rozsudok preto nemožno vyhodnotiť ani ako svojvoľný či arbitrárny. Skutočnosť,

že sa sťažovateľ s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS

134/09, ). V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda

vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ústavný súd

uzatvára, že rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej

a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky

na odôvodnenie rozsudku, nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď

na otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného súdu vo veci samej ako vecne správny

potvrdil.

22. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno právny rozmer, čo napokon vyplýva

aj z jej obsahu, v ktorom prevažuje orientácia sťažovateľa na normy obyčajného

(podústavného) práva a ústavno právna argumentácia ostáva iba v pozadí. Sťažovateľ takto

sťažnosť zjavne uplatnil v podstate ako ďalší opravný prostriedok v systéme všeobecného

súdnictva. Účel sťažnosti je však v porovnaní s opravnými prostriedkami v systéme

všeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže táto sleduje výlučne ochranu základných

práv a slobôd.

23. V súvislosti s prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu

ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva podľa nie je

záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ). Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v prevyšujúcej

časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Nezistil totiž možnosť porušenia základného

práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ktorej reálnosť

by mohol bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

24. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudku krajského súdu, vrátenie veci na ďalšie

konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, náhrada trov konania), pretože

tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti

bolo rozhodovanie o odložení vykonateľnosti rozsudku krajského súdu bezpredmetné,

a preto o ňom ústavný súd nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2015