Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 534/2015
PDF · 526.65 KB
No categories available
I. ÚS 534/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. novembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa Tayyar Bozkurt – KEBAB servis,
Topoľčianska 12, Bratislava, zastúpeného advokátkou JUDr. Ľubicou Balkovou,
Cintorínska 21, Bratislava, vo veci namietaného porušenia svojich základných práv podľa
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv
podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 242/2013 z 28. januára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť sťažovateľa Tayyar Bozkurt – KEBAB servis o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 22. apríla
2015 doručená sťažnosť sťažovateľa Tayyar Bozkurt – KEBAB servis (ďalej len
,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len ,,listina“), základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, základného práva nebyť odňatý
zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len ,,dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 242/2013
z 28. januára 2015 (ďalej len ,,krajský súd“ a ,,rozsudok krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa ako žalobca
domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 30 000 € s prísl. Žalobca podal žalobu z titulu
náhrady nákladov vynaložených na stavebné úpravy, ktoré realizoval sťažovateľ ako
nájomca nebytových priestorov vo vlastníctve žalovaného ako ich prenajímateľa. Náhrady
vynaložených nákladov sa sťažovateľ domáhal po tom, ako žalovaný odstúpil od nájomnej
zmluvy. Okresný súd Bratislava V rozsudkom sp. zn. 21 Cb 79/2011 zo 7. marca 2013
(ďalej len ,,okresný súd“ a ,,rozsudok okresného súdu“) žalobu sťažovateľa zamietol
a zaviazal ho na náhradu trov konania žalovanému. Na odvolanie sťažovateľa o veci
rozhodoval krajský súd, ktorý rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou rozsudok okresného
súdu ako vecne správny potvrdil.
3. Sťažovateľ v sťažnosti predkladá ústavnému súdu rozsiahlu polemiku s právnymi
závermi krajského súdu, pričom však takmer výlučne ostáva v rovine podústavného
(obyčajného) práva. V tomto smere opakovane uvádza, že svoj nárok na náhradu
vynaložených nákladov za stavebné úpravy uplatňoval podľa § 667 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, pričom poukazuje aj na aplikáciu § 265 Obchodného zákonníka (zásady
poctivého obchodného styku) a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (dobré mravy). Názor
krajského súdu o prednosti zmluvného dojednania v nájomnej zmluve pred zákonnou
úpravou považuje za svojvoľný a ústavne neprijateľný. Okrem tvrdenej svojvôle krajského
súdu sťažovateľ namieta aj skutočnosť, že vyjadrenie žalovaného k jeho odvolaniu mu
nebolo doručené na vyjadrenie, a taktiež oneskorené predloženie veci krajskému súdu,
v dôsledku čoho podľa jeho názoru vo veci nerozhodoval ,,zákonný senát“.
4. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že jeho základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základné právo
na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, základné
právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
boli porušené. Zároveň žiada, aby ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec
na ďalšie konanie, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu
trov konania. Napokon žiadal, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie o odložení
vykonateľnosti rozsudku krajského súdu.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobné právo zaručuje čl. 36 ods. 1 listiny.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Obdobné právo zaručuje čl. 37 ods. 3 listiny.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon. Obdobné právo zaručuje čl. 38 ods. 1 listiny.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného
prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv
a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda
vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov v konaní
a základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi. Porušenie týchto práv sťažovateľ
vyvodzuje z toho, že mu nebolo doručené vyjadrenie žalovaného k jeho odvolaniu proti
rozsudku okresného súdu, a z toho, že okresný súd nepredložil vec krajskému súdu ako súdu
odvolaciemu súdu bez zbytočného odkladu po tom, ako všetkým účastníkom uplynula
lehota na podanie odvolania a vyjadrenia k nemu. Pokiaľ však ide o tieto námietky
sťažovateľa, ústavný súd konštatuje, že na prerokovanie sťažnosti v tejto časti nemá
právomoc.
8. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy totiž vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú
ochranu základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém
tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci
ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv
a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd preto môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa
zaoberať jeho sťažnosťou iba vtedy, ak sa nemôže domáhať ochrany svojich práv
pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej
osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody,
porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže (mohol) domôcť využitím jemu dostupných a
aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom
pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z
dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS
6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).
10. Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,OSP“) dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Podľa § 237 písm. g) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže
namiesto samosudcu rozhodoval senát.
11. Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že skutočnosti,
ktoré majú zakladať porušenie označených práv sťažovateľa, sú subsumovateľné
pod zákonné ustanovenia zakladajúce prípustnosť dovolania, čomu napokon zodpovedá
aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Ako príklad možno poukázať
na jeho uznesenia sp. zn. 2 Cdo 209/2014 z 28. augusta 2014 či sp. zn. 5 Cdo 200/2010
z 9. novembra 2010, kde konštatoval, že nedoručenie procesného vyjadrenia k odvolaniu je
vadou, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Pokiaľ ide
o námietku sťažovateľa, že nie bezodkladným predložením veci odvolaciemu súdu došlo
k porušeniu označených práv, ústavný súd konštatuje, že akokoľvek sa táto námietka javí
nedôvodnou (vyjadrenie žalovaného k odvolaniu sťažovateľa bolo okresnému súdu doručené
7. júna 2013 a 1. júla 2013 bol spis už na krajskom súde), posúdenie jej relevancie spadá do
právomoci dovolacieho súdu v zmysle citovaného § 237 písm. g) OSP.
12. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník
konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,
naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi
dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Keďže proti napadnutému rozsudku krajského
súdu ako súdu odvolacieho bolo možné zo sťažovateľom tvrdených pochybení podať
dovolanie, právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa má Najvyšší súd
Slovenskej republiky ako súd dovolací, čím bola zároveň vylúčená právomoc ústavného
súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie a rozhodnutie.
13. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie rozsudkom krajského súdu z dôvodu tvrdenej svojvôle
a ústavne neakceptovateľného právneho záveru
V tejto časti sťažnosti sa ústavný súd zaoberal bližšie otázkou, či sťažnosť nie je
zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry
ústavného súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu)
nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).
14. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je
prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto
súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci
nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy
spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že
všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.
II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv
a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným
súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
15. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv
a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
16. Podstatná námietka sťažovateľa spočíva v tvrdenom zásahu krajského súdu
do jeho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ktorého
sa mal dopustiť tým, že ustanovenia Občianskeho zákonníka a nájomnej zmluvy
interpretoval svojvoľným a ústavne nekonformným spôsobom.
17. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia rozsudku
krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti podstatná. Krajský súd
najskôr poukázal na dôvody rozsudku okresného súdu, s ktorými sa plne stotožnil. Okresný
súd pritom svoj rozsudok v podstatnom odôvodnil takto:
,,Navrhovateľ svoj nárok na náhradu vynaložených nákladov opieral o znenie § 667
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru súdu je toto ustanovenie dispozitívneho
charakteru a umožňuje odchylné dojednania v zmluve. Z textu nájomnej zmluvy vyplýva
vôľa účastníkov zmluvného vzťahu na vylúčenie aplikácie § 667 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Výklad ustanovenia § 574 ods. 2 vo vzťahu k § 667 ods. 1 Občianskeho
zákonníka je nutné posúdiť s prihliadnutím na rozhodujúcu zásadu súkromného práva,
ktorou je zásada autonómie vôle a len jej rešpektovaním možno najlepšie realizovať
spoločenské a ekonomické záujmy subjektov záväzkového vzťahu. Takúto autonómiu vôle
možno obmedziť len vtedy, ak by došlo k ohrozeniu právom uznaného verejného záujmu.
Za takýto verejný záujem nemožno považovať ochranu účastníka obchodnoprávneho vzťahu
pred jeho nerozvážnym konaním a nesením následkov za podnikateľské riziko...
Tam kde zákon umožňuje odchylnú úpravu, t. j. dohodu medzi účastníkmi, ktorou
možno určitú úpravu modifikovať alebo vylúčiť, nemožno takúto dohodu kvalifikovať ako
dohodu o vzdaní sa budúcich práv a teda ako dohodu neplatnú. Z uvedených dôvodov súd
rešpektoval zásadu zmluvnej voľnosti a výkladom nájomnej zmluvy dospel k záveru, že
nárok navrhovateľa je neopodstatnený.“
V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd citoval odvolacie
dôvody sťažovateľa, obsah vyjadrenia žalovaného, aby následne uviedol:
,,Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne
zistil skutkový stav a vec i správne právne posúdi, s čím sa odvolací súd plne stotožňuje,
a preto rozsudok podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil...
Odvolací súd k veci dodáva, že nebolo možné prisvedčiť tvrdeniu navrhovateľa,
uvedenom v jeho odvolaní, že súd prvého stupňa poskytol právnu ochranu právu odporcu,
ktoré je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, resp. s dobrými mravmi.
Účastníci konania si riadne v zmluve dojednali vykonanie stavebných úprav na náklady
navrhovateľa ako nájomcu s tým, že po ukončení nájmu nemá nárok na náhradu nákladov,
ktoré vynaložil na úpravu prenajatých priestorov a tieto ani nemusí uviesť do pôvodného
stavu. Toto dojednanie zohľadňovalo daný fakt, že za prvé roky nájmu navrhovateľ platil
nájomné v zníženej miere...“
18. Ústavný súd sa takto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tým,
či rozsudok krajského súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle,
arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký,
že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010). Svojvôľa
všeobecného súdu, by totiž za určitých okolností mohla viesť aj k zásahu do základného
práva na súdnu ochranu, v prípade sťažovateľa však takýto záver zistený nebol.
19. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru
ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok
okresného súdu. Ako je zrejmé z už uvedeného, v odôvodnení napadnutého rozsudku dal
krajský súd sťažovateľovi síce stručnú, ale zároveň jasnú, zrozumiteľnú a ústavne
akceptovateľnú odpoveď na to, prečo preferoval odchylné zmluvné dojednanie
pred zákonnou úpravou. Krajský súd pritom nielen skonštatoval správnosť dôvodov
rozsudku okresného súdu (§ 219 ods. 2 OSP), ale reagoval aj na odvolacie námietky
sťažovateľa a svoj rozsudok zákonným spôsobom (§ 157 ods. 2 OSP) odôvodnil.
20. V reakcii na sťažnostné dôvody sťažovateľa považuje ústavný súd za vhodné
zvýrazniť aj skutočnosť, ktorú sťažovateľ v sťažnosti opomína. Ústavný súd vo svojej
judikatúre (napr. I. ÚS 243/07, I. ÚS 242/07, IV. ÚS 15/2014) totiž opakovane pripomína,
že prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno
z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody
vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy.
Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je
priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie
k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný
princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská
a hospodárska funkcia zmluvy (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
I. ÚS 625/03 zo 14. apríla 2005). Neplatnosť zmluvy (alebo jej časti) má byť teda výnimkou,
a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu
uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej
neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu
vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy (k tomu pozri I. ÚS 242/07, I. ÚS 243/07, IV. ÚS 340/2012).
Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) preto ústavný súd hodnotí aj
rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli zákony a podzákonné úpravy (vrátane noriem
týkajúcich sa výkladu alebo platnosti právneho úkonu) interpretované v rozpore s princípmi
spravodlivosti, napr. v dôsledku prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08, I. ÚS 26/2010,
21. V okolnostiach prípadu je zrejmé, že krajský súd stotožniac sa so závermi
okresného súdu pred zákonným ustanovením, ktoré vyhodnotil ako dispozitívne, preferoval
v duchu zásady zmluvnej slobody a autonómie vôle zmluvných strán výslovné zmluvné
dojednanie, ktoré bolo určité a zrozumiteľné. Tento svoj záver pritom riadne odôvodnil,
a preto ústavný súd nepovažuje rozsudok krajského súdu za ústavne neakceptovateľný.
Napadnutý rozsudok preto nemožno vyhodnotiť ani ako svojvoľný či arbitrárny. Skutočnosť,
že sa sťažovateľ s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS
134/09, I. ÚS 417/08). V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda
vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do
základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ústavný súd
uzatvára, že rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej
a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky
na odôvodnenie rozsudku, nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď
na otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného súdu vo veci samej ako vecne správny
potvrdil.
22. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno právny rozmer, čo napokon vyplýva
aj z jej obsahu, v ktorom prevažuje orientácia sťažovateľa na normy obyčajného
(podústavného) práva a ústavno právna argumentácia ostáva iba v pozadí. Sťažovateľ takto
sťažnosť zjavne uplatnil v podstate ako ďalší opravný prostriedok v systéme všeobecného
súdnictva. Účel sťažnosti je však v porovnaní s opravnými prostriedkami v systéme
všeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže táto sleduje výlučne ochranu základných
práv a slobôd.
23. V súvislosti s prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu
ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je
záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný
a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov
arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu
a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.
I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v prevyšujúcej
časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Nezistil totiž možnosť porušenia základného
práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ktorej reálnosť
by mohol bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
24. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudku krajského súdu, vrátenie veci na ďalšie
konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, náhrada trov konania), pretože
tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti
bolo rozhodovanie o odložení vykonateľnosti rozsudku krajského súdu bezpredmetné,
a preto o ňom ústavný súd nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2015