Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 617/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ŠTART, s. r. o., Mukačevská 59,

Prešov, zastúpenej advokátom JUDr. Tiborom Šafárikom, Štúrova 20, Košice,

pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 3. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ŠTART, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ŠTART, s. r. o., Mukačevská 59, Prešov (ďalej

len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) uznesením Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 3. decembra 2014 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že návrhom doručeným

Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) 18. júna 2010 sa sťažovateľka ako

navrhovateľka domáhala proti ako odporcovi zaplatenia sumy

1 290,94 € s príslušenstvom z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Okresný súd

rozsudkom č. k. -34 návrh sťažovateľky zamietol a odporcovi priznal náhradu

trov konania. Po podaní odvolania sťažovateľkou krajský súd rozsudkom

č. k. -58 z 31. októbra 2013 rozsudok okresného súdu potvrdil a odporcovi

priznal náhradu trov odvolacieho konania. Proti rozsudku krajského súdu podala

sťažovateľka 19. februára 2014 dovolanie, v ktorom požiadala aj o oslobodenie od súdnych

poplatkov. Súdny poplatok za podané dovolanie predstavoval sumu 154 €. Okresný súd

uznesením č. k. -88 z 28. júla 2014 sťažovateľke oslobodenie od súdnych

poplatkov nepriznal, čo po podaní odvolania sťažovateľkou krajský súd napadnutým

uznesením potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že «odôvodnenie napadnutého uznesenia je

absolútne formálne a neživotné. Za nepochopiteľné nepochopenie reality treba považovať

takmer výčitku, že sťažovateľka je zastúpená advokátom... Je v zreteľnom rozpore

s ústavným základným právom na prístup k súdu rozhodnutie, ktoré odmieta vziať do úvahy

fakt, že žalobca nemá objektívne prostriedky na ich (jeho) zaplatenie... Ak je popri

povinnosti preukázať, že nejde o zjavne bezúspešné uplatňovanie práva splnená podmienka

„pomerov účastníka“, ktorá preukazuje, že na poplatok nemá, niet dôvodu oslobodenie

nepriznať... Z okolností prípadu je zrejmé, že súdy sa v otázke súdneho poplatku dôsledne

nevyrovnali s konkrétnymi údajmi sťažovateľky a k veci pristúpili formálne. Ak sa totiž

nízka suma poplatku na strane jednej negatívne hodnotí v neprospech sťažovateľky, na

strane druhej zasa štát odpustením nič vážne neutrpí.». Na podporu svojich argumentov

sťažovateľka k sťažnosti pripojila uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

2 z 27. apríla 2010, ktorým jej v konaní vedenom Okresným súdom

Bratislava III pod sp. zn. oslobodenie od súdnych poplatkov priznal.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej

sťažnosti vydal nález, ktorým:

„a) skonštatuje, že uznesením Krajského súdu v Košiciach č.

z 3. 12. 2014 bolo porušené základné právo sťažovateľky chránené SR

b) zruší uvedené uznesenie a vráti vec Krajskému súdu na ďalšie konanie a

c) prizná sťažovateľke právo na náhradu trov právneho zastúpenia.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až 56 vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , , ).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky podľa

uznesením krajského súdu sp. zn. z 3. decembra 2014,

ktorým vo veci návrhu sťažovateľky na zaplatenie sumy 1 290,94 € s príslušenstvom

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -88 z 28. júla 2014 o nepriznaní jej

oslobodenia od súdneho poplatku za podané dovolanie v sume 154 €.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd) spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv

na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať

tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,

ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

v spojení s ). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu

ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne

v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných

ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov

garantované v . Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany

všeobecných súdov musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu,

ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho

podstatou a zmyslom.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými rozhodnutiami

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa napadnutým

uznesením sťažovateľka odôvodňuje tým, že krajský súd (ale aj okresný súd) nesprávne

vyhodnotil skutočnosť, že objektívne nedisponuje finančnými prostriedkami na uhradenie

súdneho poplatku za podané dovolanie v sume 154 €, a preto rozhodnutie o nepriznaní jej

oslobodenia od súdnych poplatkov považuje za „formálne“.

Podľa (ďalej len „OSP“) na návrh môže

súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to

pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie

alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie

a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však

nevracajú.

Čo sa týka povinnosti uhradiť súdny poplatok právnickou osobou, najvyšší súd

vo svojej judikatúre (napr. uznesenia sp. zn. z 1. mája 2000,

sp. zn. z 30. novembra 2009, sp. zn. z 20. augusta 2013,

sp. zn. z 13. mája 2015 a iné) stabilne zdôrazňuje, že ustanovenie § 138

ods. 1 umožňuje priznať oslobodenie od súdneho poplatku každému účastníkovi, teda

nielen fyzickej osobe (občanovi či podnikateľovi), ale aj právnickej osobe, za zistenia

existencie podmienok pre toto oslobodenie. Skúmanie „pomerov“ účastníkov, ktorými sú

podnikateľské subjekty, však nebude smerovať do ich osobnej či sociálnej sféry,

ale predovšetkým do sféry majetkovej. Pre posúdenie dôvodnosti priznania oslobodenia

od súdneho poplatku pritom bude rozhodujúca nielen výška súdneho poplatku a povaha

nároku, ale aj to, či v konkrétnom prípade nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné

uplatňovanie alebo bránenie práva. Dôsledky podnikateľského úsilia však nemožno

prenášať formou úľav z poplatkovej povinnosti na štát, pretože tým by boli neúspešní

podnikatelia zvýhodňovaní voči podnikateľom úspešným; v takom prípade preto zásadne

nemožno oslobodenie od súdnych poplatkov podnikateľskému subjektu priznať.

K problematike nastolenej sťažovateľkou sa viackrát vyjadril aj ústavný súd, ktorý

napr. v náleze sp. zn. z 1. januára 2011 judikoval, že:

„Právo na prístup k súdu zahŕňa zákaz vytvárať neprimerané prekážky v prístupe

k súdu. Tento zákaz okrem iného vyžaduje od štátu, aby nevytváral také procesno-právne

podmienky, ktoré sťažujú prístup k súdu, teda také, ktoré by marili účel práva na súdnu

ochranu, neboli by odôvodnené sledovaním legitímneho cieľa a súčasne by nespĺňali

podmienku spravodlivej rovnováhy medzi použitými prostriedkami a sledovaným

legitímnym cieľom. Inak takéto prekážky obmedzujú prístup k súdu v jeho podstate a treba

ich považovať za nesúladné nielen s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ale aj s a .

Právo na súd nie je absolútnym právom ani v jeho chápaní Európskym súdom pre

ľudské práva, pretože môže podliehať rôznym obmedzeniam, keďže právo na prístup k súdu

si už svojou podstatou vynucuje reguláciu štátom. Európsky súd pre ľudské práva už

rozhodol v niektorých prípadoch, že najmä tam, kde sa dané obmedzenia tohto práva

vzťahovali na podmienky prípustnosti odvolania, alebo tam, kde záujem spravodlivosti

vyžadoval, aby sťažovateľ v súvislosti so svojím odvolaním zložil záruku za náklady, ktoré

ponesie druhá strana konania, môže byť prístup jednotlivca k súdu alebo tribunálu

podrobený rôznym obmedzeniam vrátane finančných (rozsudok vo veci Brualla Gómez de

la Torre v. Španielsko z 19. 12. 1997, § 33, rozsudok vo veci Tolstoy-Miloslavski

v. Spojené Kráľovstvo z 13. 7. 1995, § 61 a p.).

Je preto povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť vždy aj procesné postavenie

sťažovateľa vo vzťahu k druhému účastníkovi konania a výšku súdneho poplatku (ne)určiť

tak, aby sa poplatník nedostal evidentne do nevýhodnejšieho postavenia oproti protistrane,

a tak sa mu právo na prístup k súdu neodoprelo.

Pri výklade a uplatňovaní zákonov (ako aj ústavných zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov) treba postupovať tak, aby boli v súlade s (

ods. 4 ). Nie je preto možné ani

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov

uplatňovať tak, aby došlo k porušeniu ústavno-procesného princípu právnej ochrany pred

súdmi, kde platí rovnosť všetkých účastníkov, len z dôvodu legislatívnej nejasnosti textu,

ktorú možno odstrániť výkladom v zmysle (porov.

a ďalšie).“

V náleze sp. zn. zo 16. septembra 2010 ústavný súd judikoval, že:

„Pri rozhodovaní o oslobodení účastníka konania od súdnych poplatkov musí súd primerane

vyvažovať záujem štátu na vyberaní súdnych poplatkov a záujem účastníka konania, ktorý

si uplatňuje právo na súdnu ochranu.“ Je predovšetkým v záujme účastníka konania, ktorý

sa oslobodenia od súdnych poplatkov (či už čiastočného alebo úplného) domáha, preukázať,

že spĺňa zákonom ustanovenú podmienku, podľa ktorej jeho pomery odôvodňujú priznanie

oslobodenia.

V uznesení sp. zn. z 25. marca 2014 zas ústavný súd uviedol, že

vzhľadom na to, že zo Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona

Slovenskej národnej rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov v znení neskorších predpisov, vyplýva matematicky exaktný spôsob

výpočtu sumy súdneho poplatku za podané dovolanie uplatňujúci sa vo všetkých druhovo

identických prípadoch, nemožno požadovať od všeobecných súdov takú aplikáciu

predmetných ustanovení na konkrétny prípad sťažovateľa, ktorá by znamenala úplné

popretie ich jazykového vyjadrenia.

Napokon, aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre za súčasť práva

na spravodlivé súdne konanie výslovne považuje primeranosť výšky súdneho poplatku,

keďže «výška poplatku vo svetle okolností konkrétneho prípadu vrátane sťažovateľovej

spôsobilosti zaplatiť poplatok a fáza konania, v ktorej došlo k obmedzeniu, predstavujú

faktory, ktoré sú kľúčovými... pri určovaní, či osobe bolo dostupné právo na prístup a či sa

jej dostalo „vypočutia súdom“. Príliš vysoký súdny poplatok, ktorý znemožňuje poskytnutie

súdnej ochrany uplatnenému právu, znamená porušenie ochrany priznanej čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd» (Kreuz v. Poľsko, sťažnosť

č. 28249/95 z 19. 6. 2001, § 60; mutatis mutandis Jedamski, Jedamska v. Poľsko, sťažnosť

č. 73547/01 z 30. 11. 2005, § 60; Kniat v. Poľsko, sťažnosť č. 71731, § 45).

Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd zistil, že krajský súd pri

rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky využil možnosť danú mu ustanoveniami § 219 ods. 1

a 2 a uznesenie okresného súdu č. k. -88 z 28. júla 2014 o nepriznaní

sťažovateľke oslobodenia od súdnych poplatkov ako vecne správne potvrdil, pričom

na zdôraznenie správnosti uvedeného uznesenia doplnil, že pri takej nízkej sume súdneho

poplatku za podané dovolanie nemožno vôbec hovoriť o odňatí možnosti konať pred

dovolacím súdom. Z uvedeného uznesenia okresného súdu vyplýva, že podkladom pre jeho

rozhodnutie bolo jednak sťažovateľkou vyplnené „Tlačivo pre dokladovanie pomerov

účastníka konania“, podľa ktorého „žalobca... na bankovom účte... mal ku dňu podania

žiadosti zostatok v sume 157,34 €“, ako aj daňové priznanie sťažovateľky za rok 2013,

podľa ktorého „výsledok hospodárenia žalobcu za uvedené obdobie predstavoval

1.975,16 €, výdavky ktoré nie sú daňovými výdavkami podľa činili

1.118,45 €, základ dane predstavoval 3.093,61 €“. Pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľky

okresný súd prihliadol aj na skutočnosť, že „tento účastník je v konaní zastúpený

advokátom a advokáti poskytujú právne služby... za odmenu“, a taktiež na „výšku súdneho

poplatku za dovolanie, ktorý v danom prípade predstavuje 154,- €“.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že

krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku podstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval ústavne

súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj

celkom legitímne a právne akceptovateľné. Krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní

sťažovateľky dospel k právnemu záveru, ktorý nesignalizuje žiadne známky nedostatkov,

ktoré by z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutého uznesenia mohli byť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie relevantné. Napadnuté uznesenie krajského súdu v spojení

s uznesením okresného súdu č. k. -88 z 28. júla 2014 nemožno považovať

za zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením

krajského súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, porušenie ktorého namietala, predloženú sťažnosť odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2015