Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 617/2015
PDF · 192.57 KB
No categories available
III. ÚS 617/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ŠTART, s. r. o., Mukačevská 59,
Prešov, zastúpenej advokátom JUDr. Tiborom Šafárikom, Štúrova 20, Košice,
pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co/836/2014
z 3. decembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti ŠTART, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ŠTART, s. r. o., Mukačevská 59, Prešov (ďalej
len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co/836/2014 z 3. decembra 2014 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že návrhom doručeným
Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) 18. júna 2010 sa sťažovateľka ako
navrhovateľka domáhala proti ako odporcovi zaplatenia sumy
1 290,94 € s príslušenstvom z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Okresný súd
rozsudkom č. k. 37 C/18/2011-34 návrh sťažovateľky zamietol a odporcovi priznal náhradu
trov konania. Po podaní odvolania sťažovateľkou krajský súd rozsudkom
č. k. 4 Co/239/2011-58 z 31. októbra 2013 rozsudok okresného súdu potvrdil a odporcovi
priznal náhradu trov odvolacieho konania. Proti rozsudku krajského súdu podala
sťažovateľka 19. februára 2014 dovolanie, v ktorom požiadala aj o oslobodenie od súdnych
poplatkov. Súdny poplatok za podané dovolanie predstavoval sumu 154 €. Okresný súd
uznesením č. k. 37 C/18/2011-88 z 28. júla 2014 sťažovateľke oslobodenie od súdnych
poplatkov nepriznal, čo po podaní odvolania sťažovateľkou krajský súd napadnutým
uznesením potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že «odôvodnenie napadnutého uznesenia je
absolútne formálne a neživotné. Za nepochopiteľné nepochopenie reality treba považovať
takmer výčitku, že sťažovateľka je zastúpená advokátom... Je v zreteľnom rozpore
s ústavným základným právom na prístup k súdu rozhodnutie, ktoré odmieta vziať do úvahy
fakt, že žalobca nemá objektívne prostriedky na ich (jeho) zaplatenie... Ak je popri
povinnosti preukázať, že nejde o zjavne bezúspešné uplatňovanie práva splnená podmienka
„pomerov účastníka“, ktorá preukazuje, že na poplatok nemá, niet dôvodu oslobodenie
nepriznať... Z okolností prípadu je zrejmé, že súdy sa v otázke súdneho poplatku dôsledne
nevyrovnali s konkrétnymi údajmi sťažovateľky a k veci pristúpili formálne. Ak sa totiž
nízka suma poplatku na strane jednej negatívne hodnotí v neprospech sťažovateľky, na
strane druhej zasa štát odpustením nič vážne neutrpí.». Na podporu svojich argumentov
sťažovateľka k sťažnosti pripojila uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
2 Cob/378/2009 z 27. apríla 2010, ktorým jej v konaní vedenom Okresným súdom
Bratislava III pod sp. zn. 23 Cb/192/09 oslobodenie od súdnych poplatkov priznal.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej
sťažnosti vydal nález, ktorým:
„a) skonštatuje, že uznesením Krajského súdu v Košiciach č. 5 Co/836/2014
z 3. 12. 2014 bolo porušené základné právo sťažovateľky chránené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
b) zruší uvedené uznesenie a vráti vec Krajskému súdu na ďalšie konanie a
c) prizná sťažovateľke právo na náhradu trov právneho zastúpenia.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05, I. ÚS 264/2011).
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co/836/2014 z 3. decembra 2014,
ktorým vo veci návrhu sťažovateľky na zaplatenie sumy 1 290,94 € s príslušenstvom
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 37 C/18/2011-88 z 28. júla 2014 o nepriznaní jej
oslobodenia od súdneho poplatku za podané dovolanie v sume 154 €.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd) spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv
na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať
tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,
ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4
ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu
ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne
v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných
ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov
garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany
všeobecných súdov musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu,
ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho
podstatou a zmyslom.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými rozhodnutiami
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00) a zároveň
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci.
Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým
uznesením sťažovateľka odôvodňuje tým, že krajský súd (ale aj okresný súd) nesprávne
vyhodnotil skutočnosť, že objektívne nedisponuje finančnými prostriedkami na uhradenie
súdneho poplatku za podané dovolanie v sume 154 €, a preto rozhodnutie o nepriznaní jej
oslobodenia od súdnych poplatkov považuje za „formálne“.
Podľa § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) na návrh môže
súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to
pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie
alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie
a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však
nevracajú.
Čo sa týka povinnosti uhradiť súdny poplatok právnickou osobou, najvyšší súd
vo svojej judikatúre (napr. uznesenia sp. zn. 4 Obo 37/2000 z 1. mája 2000,
sp. zn. 6 Sžo 190/2009 z 30. novembra 2009, sp. zn. 2 Sžf 120/2013 z 20. augusta 2013,
sp. zn. 1 Sžf 52/2015 z 13. mája 2015 a iné) stabilne zdôrazňuje, že ustanovenie § 138
ods. 1 OSP umožňuje priznať oslobodenie od súdneho poplatku každému účastníkovi, teda
nielen fyzickej osobe (občanovi či podnikateľovi), ale aj právnickej osobe, za zistenia
existencie podmienok pre toto oslobodenie. Skúmanie „pomerov“ účastníkov, ktorými sú
podnikateľské subjekty, však nebude smerovať do ich osobnej či sociálnej sféry,
ale predovšetkým do sféry majetkovej. Pre posúdenie dôvodnosti priznania oslobodenia
od súdneho poplatku pritom bude rozhodujúca nielen výška súdneho poplatku a povaha
nároku, ale aj to, či v konkrétnom prípade nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné
uplatňovanie alebo bránenie práva. Dôsledky podnikateľského úsilia však nemožno
prenášať formou úľav z poplatkovej povinnosti na štát, pretože tým by boli neúspešní
podnikatelia zvýhodňovaní voči podnikateľom úspešným; v takom prípade preto zásadne
nemožno oslobodenie od súdnych poplatkov podnikateľskému subjektu priznať.
K problematike nastolenej sťažovateľkou sa viackrát vyjadril aj ústavný súd, ktorý
napr. v náleze sp. zn. I. ÚS 204/07 z 1. januára 2011 judikoval, že:
„Právo na prístup k súdu zahŕňa zákaz vytvárať neprimerané prekážky v prístupe
k súdu. Tento zákaz okrem iného vyžaduje od štátu, aby nevytváral také procesno-právne
podmienky, ktoré sťažujú prístup k súdu, teda také, ktoré by marili účel práva na súdnu
ochranu, neboli by odôvodnené sledovaním legitímneho cieľa a súčasne by nespĺňali
podmienku spravodlivej rovnováhy medzi použitými prostriedkami a sledovaným
legitímnym cieľom. Inak takéto prekážky obmedzujú prístup k súdu v jeho podstate a treba
ich považovať za nesúladné nielen s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ale aj s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy.
Právo na súd nie je absolútnym právom ani v jeho chápaní Európskym súdom pre
ľudské práva, pretože môže podliehať rôznym obmedzeniam, keďže právo na prístup k súdu
si už svojou podstatou vynucuje reguláciu štátom. Európsky súd pre ľudské práva už
rozhodol v niektorých prípadoch, že najmä tam, kde sa dané obmedzenia tohto práva
vzťahovali na podmienky prípustnosti odvolania, alebo tam, kde záujem spravodlivosti
vyžadoval, aby sťažovateľ v súvislosti so svojím odvolaním zložil záruku za náklady, ktoré
ponesie druhá strana konania, môže byť prístup jednotlivca k súdu alebo tribunálu
podrobený rôznym obmedzeniam vrátane finančných (rozsudok vo veci Brualla Gómez de
la Torre v. Španielsko z 19. 12. 1997, § 33, rozsudok vo veci Tolstoy-Miloslavski
v. Spojené Kráľovstvo z 13. 7. 1995, § 61 a p.).
Je preto povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť vždy aj procesné postavenie
sťažovateľa vo vzťahu k druhému účastníkovi konania a výšku súdneho poplatku (ne)určiť
tak, aby sa poplatník nedostal evidentne do nevýhodnejšieho postavenia oproti protistrane,
a tak sa mu právo na prístup k súdu neodoprelo.
Pri výklade a uplatňovaní zákonov (ako aj ústavných zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov) treba postupovať tak, aby boli v súlade s ústavou (čl. 152
ods. 4 ústavy). Nie je preto možné ani zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov
uplatňovať tak, aby došlo k porušeniu ústavno-procesného princípu právnej ochrany pred
súdmi, kde platí rovnosť všetkých účastníkov, len z dôvodu legislatívnej nejasnosti textu,
ktorú možno odstrániť výkladom v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy (porov. I. ÚS 18/95
a ďalšie).“
V náleze sp. zn. IV. ÚS 11/2010 zo 16. septembra 2010 ústavný súd judikoval, že:
„Pri rozhodovaní o oslobodení účastníka konania od súdnych poplatkov musí súd primerane
vyvažovať záujem štátu na vyberaní súdnych poplatkov a záujem účastníka konania, ktorý
si uplatňuje právo na súdnu ochranu.“ Je predovšetkým v záujme účastníka konania, ktorý
sa oslobodenia od súdnych poplatkov (či už čiastočného alebo úplného) domáha, preukázať,
že spĺňa zákonom ustanovenú podmienku, podľa ktorej jeho pomery odôvodňujú priznanie
oslobodenia.
V uznesení sp. zn. III. ÚS 221/2014 z 25. marca 2014 zas ústavný súd uviedol, že
vzhľadom na to, že zo Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov, vyplýva matematicky exaktný spôsob
výpočtu sumy súdneho poplatku za podané dovolanie uplatňujúci sa vo všetkých druhovo
identických prípadoch, nemožno požadovať od všeobecných súdov takú aplikáciu
predmetných ustanovení na konkrétny prípad sťažovateľa, ktorá by znamenala úplné
popretie ich jazykového vyjadrenia.
Napokon, aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre za súčasť práva
na spravodlivé súdne konanie výslovne považuje primeranosť výšky súdneho poplatku,
keďže «výška poplatku vo svetle okolností konkrétneho prípadu vrátane sťažovateľovej
spôsobilosti zaplatiť poplatok a fáza konania, v ktorej došlo k obmedzeniu, predstavujú
faktory, ktoré sú kľúčovými... pri určovaní, či osobe bolo dostupné právo na prístup a či sa
jej dostalo „vypočutia súdom“. Príliš vysoký súdny poplatok, ktorý znemožňuje poskytnutie
súdnej ochrany uplatnenému právu, znamená porušenie ochrany priznanej čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd» (Kreuz v. Poľsko, sťažnosť
č. 28249/95 z 19. 6. 2001, § 60; mutatis mutandis Jedamski, Jedamska v. Poľsko, sťažnosť
č. 73547/01 z 30. 11. 2005, § 60; Kniat v. Poľsko, sťažnosť č. 71731, § 45).
Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd zistil, že krajský súd pri
rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky využil možnosť danú mu ustanoveniami § 219 ods. 1
a 2 OSP a uznesenie okresného súdu č. k. 37 C/18/2011-88 z 28. júla 2014 o nepriznaní
sťažovateľke oslobodenia od súdnych poplatkov ako vecne správne potvrdil, pričom
na zdôraznenie správnosti uvedeného uznesenia doplnil, že pri takej nízkej sume súdneho
poplatku za podané dovolanie nemožno vôbec hovoriť o odňatí možnosti konať pred
dovolacím súdom. Z uvedeného uznesenia okresného súdu vyplýva, že podkladom pre jeho
rozhodnutie bolo jednak sťažovateľkou vyplnené „Tlačivo pre dokladovanie pomerov
účastníka konania“, podľa ktorého „žalobca... na bankovom účte... mal ku dňu podania
žiadosti zostatok v sume 157,34 €“, ako aj daňové priznanie sťažovateľky za rok 2013,
podľa ktorého „výsledok hospodárenia žalobcu za uvedené obdobie predstavoval
1.975,16 €, výdavky ktoré nie sú daňovými výdavkami podľa § 21 zákona č. 595/2003 činili
1.118,45 €, základ dane predstavoval 3.093,61 €“. Pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľky
okresný súd prihliadol aj na skutočnosť, že „tento účastník je v konaní zastúpený
advokátom a advokáti poskytujú právne služby... za odmenu“, a taktiež na „výšku súdneho
poplatku za dovolanie, ktorý v danom prípade predstavuje 154,- €“.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že
krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku podstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval ústavne
súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj
celkom legitímne a právne akceptovateľné. Krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní
sťažovateľky dospel k právnemu záveru, ktorý nesignalizuje žiadne známky nedostatkov,
ktoré by z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutého uznesenia mohli byť po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie relevantné. Napadnuté uznesenie krajského súdu v spojení
s uznesením okresného súdu č. k. 37 C/18/2011-88 z 28. júla 2014 nemožno považovať
za zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením
krajského súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, porušenie ktorého namietala, predloženú sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. decembra 2015