Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 588/2015
PDF · 238.92 KB
No categories available
I. ÚS 588/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra
2015 predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátkou JUDr. Danielou Simanovou, Palkovičova 15, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 206/2014 z 24. júna 2015
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“ alebo „žalobca“
v pôvodnom konaní) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako i práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
4 Cdo 206/2014 z 24. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu
v konaní o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a o náhradu
funkčného platu bol účastníkom konania vedeného v dôsledku podania žaloby na Okresnom
súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 25 Cpr 3/2011, v dôsledku podaného
odvolania na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.
8 CoPr 1/2013 a následne v dôsledku iniciovania dovolacieho konania na najvyššom súde
pod sp. zn. 4 Cdo 206/2014.
V úvode sťažnosti sťažovateľ ústavný súd podrobne oboznamuje s priebehom
konania pred všeobecnými súdmi a uvádza, že «... zastúpený advokátom pre celé konanie
podal na Okresný súd Bratislava I dňa 15.12.2011 žalobu o neplatnosť skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou žalovaným - Slovenskou republikou -
Pôdohospodárskou platobnou agentúrou... Subjekt žalovaného určil žalobca v súlade
s ustanovením § 1 ods. 3 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v platnom znení ku dňu podania žaloby (ďalej len „zákon o štátnej
službe“), v zmysle ktorého sa štátna služba vykonáva v štátnozamestnaneckom pomere
k štátu a § 9 ods. 5 zákona o štátnej službe.
Okresný súd Bratislava I svojim rozhodnutím č. k. 25 Cpr 3/2011-106 zo dňa
15.10.2012 žalobu žalobcu zamietol z dôvodu, že žalobca neoznačil za žalovaného subjekt,
ktorý by bol nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, ktorej sa žalobca domáhal v konaní. Súd
posúdil žalobu žalobcu ako nedôvodnú a v celom rozsahu ju zamietol. Nezaoberal sa pritom
skúmaním vecnej stránky žalovaného nároku žalobcu.
Prvostupňový súd... vyvodil jednoznačný záver, že Pôdohospodárska agentúra je
nositeľom práv z povinností zo štátnozamestnaneckých pomerov štátnych zamestnancov,
a to podľa článkov 1 ods. 4 Štatútu Pôdohospodárskej platobnej agentúry, v zmysle ktorého
je platobná agentúra právnickou osobou, v právnych vzťahoch vystupuje vo vlastnom mene
a č1. 4 ods. 2, v zmysle ktorého zabezpečuje plnenie úloh, ktoré jej ako služobnému úradu
vyplývajú zo štátnozamestnaneckých vzťahov a z pracovnoprávnych vzťahov...
... prvostupňový súd dospel k záveru, že Pôdohospodárska platobná agentúra je
vecne pasívne legitimovaným subjektom v konaní o žalobe žalobcu o určenie neplatnosti
2
výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru podľa zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej
službe.».
3. Ako ďalej sťažovateľ uvádza, rozsudok okresného súdu sp. zn. 25 Cpr 3/2011
z 15. októbra 2012 napadol odvolaním s poukazom na jeho arbitrárnosť, pričom krajský súd
ako súd odvolací zmienené rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Krajský súd totiž dospel
k záveru, že „... prvostupňový súd posúdil vec po právnej stránke správne, keď na daný
prípad aplikoval príslušné ustanovenia zákona č. 400/2009 Z. z. a zákona č. 543/2007 Z. z.,
ustanovenia aj správne vyložil a správne dospel k záveru, že odporca označený
navrhovateľom nie je pasívne vecne legitimovaný v konaní o určenie neplatnosti skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou.
V odôvodnení rozsudku uvádza, že v prejednávanej veci je nesporné, že navrhovateľ
ako štátny zamestnanec vykonával štátnu službu v služobnom úrade, ktorým je
Pôdohospodárska platobná agentúra, ktorá je v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 543/2007 Z. z.
rozpočtovou organizáciou zapojenou finančnými vzťahmi na rozpočet ministerstva.
Zo štatútu Pôdohospodárskej platobnej agentúry vyplýva, že je právnická osoba, v právnych
vzťahoch vystupuje vo svojom mene a zabezpečuje plnenie úloh, ktoré jej ako služobnému
úradu vyplývajú zo štátnozamestnaneckých vzťahov a z pracovno-právnych vzťahov.
Odvolací súd ďalej posúdil ako nedôvodné námietky navrhovateľa uvedené
v odvolaní, že podľa § 1 ods. 1 a § 1 ods. 3 zákona č. 400/2009 sa štátna služba vykonáva
v štátnozamestnaneckom pomere k štátu a že služobný úrad ako právny inštitút ustanovený
zákonom o štátnej službe len pre účely tohto zákona , nie je nositeľom práv a povinností
v zmysle čl. 18 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd dospel k záveru, že i keď
navrhovateľ vykonával štátnu službu v štátnozamestnaneckom pomere k štátu, vznikol
v súvislosti s vykonávaním štátnej služby navrhovateľom ako štátnym zamestnancom aj
vzťah medzi ním a služobným úradom, v ktorom štátnu službu vykonával, z ktorého
vyplývajúce práva a povinnosti upravuje zákon o štátnej službe a podľa tejto právnej
úpravy je služobný úrad oprávnený dať štátnemu zamestnancovi výpoveď a štátny
zamestnanec je oprávnený uplatňovať si nároky zo štátnozamestnaneckého vzťahu na súde
proti služobnému úradu.“.
4. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ považoval rozsudok okresného súdu
(sp. zn. 25 Cpr 3/2011 z 15. októbra 2012), ako i rozsudok krajského súdu (sp. zn.
8 CoPr 1/2013 zo 17. septembra 2013) za arbitrárny (pretože v dôsledku vydania uvedených
rozhodnutí sa sťažovateľ už ďalej vzhľadom na uplynutie prekluzívnej dvojmesačnej lehoty
na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru nemohol
opätovne domáhať svojich práv žalobou na súde), podal proti rozsudku krajského súdu
sp. zn. 8 CoPr 1/2013 zo 17. septembra 2013 dovolanie v zmysle ustanovenia § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Napadnutým rozhodnutím však najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol. Podľa
názoru sťažovateľa tak najvyšší súd učinil i napriek tomu, že „... prvostupňový súd
neuviedol vo svojom rozhodnutí konkrétne relevantné ustanovenie platného právneho
predpisu, z ktorého by vyplývalo, že štátnozamestnanecký pomer je pomerom, v ktorom ako
účastník vystupuje vo vzťahu k štátnemu zamestnancovi služobný úrad. Práve naopak,
citoval ustanovenie § 9 uvedeného zákona s tým, že služobný úrad (teda akreditovaná
Pôdohospodárska platobná agentúra) je nositeľom práv a povinností a plní úlohy aj pri
koordinovaní činností vo veciach štátnozamestnaneckých vzťahov podľa § 9 ods. 5 zákona
o štátnej službe, v ktorom ustanovení sa uvedená dikcia nenachádza. Nedostatok pasívnej
vecnej legitimácie štátu ako účastníka štátnozamestnaneckého pomeru zdôvodnil
ustanoveniami článkov 1 ods. 4 a čl. 4 ods. 2 Štatútu Pôdohospodárskej platobnej agentúry,
ktorý ako právny akt nižšej právnej sily nemôže meniť právny akt vyššej právnej sily.
Opomenul pritom vziať do úvahy znenie ustanovenia § 7 zákona č. 543/2007 Z. z.
o pôsobnosti orgánov štátnej správy pri poskytovaní podpory v pôdohospodárstve a rozvoji
vidieka, v ktorom sú v ods. 1 pozitívne vymenované jej kompetencie, avšak iba pokiaľ ide
o administratívne činnosti pri poskytovaní podpory v pôdohospodárstve.“.
5. Sťažovateľ zastáva názor, že postup všeobecných súdov nebol spravodlivým
prerokovaním jeho záležitosti a on ako účastník konania nedostal odpoveď na zásadnú,
relevantnú námietku súvisiacu s predmetom súdnej ochrany jeho práv.
4
S ohľadom na uvedené preto navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie
konanie a následne nálezom rozhodol, že:
„1. Základné právo sťažovateľa na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejedaná nezávislým a nestranným súdom,
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, upravené v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolov na tento Dohovor
nadväzujúcich, publikovanom v Zbierke zákonov SR oznámením č. 209/1992 Zb. a právo
domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky v súlade s čl. 46
ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 206/2014 zo dňa 24.6.2015
porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, so sídlom Župné námestie č. 13, 814 90 Bratislava sp. zn. 4 Cdo 206/2014 a vec
mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ,
, finančné zadosťučinenie v sume 5 000 eur (slovom
päťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, 814 90
Bratislava povinný vyplatiť sťažovateľovi do 2 mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto
nálezu.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie č. 13, 814 90
Bratislava je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume
747,72 eur na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Daniely Simanovej do dvoch mesiacov
odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným
zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie
žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným
rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).
Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý
pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).
9. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich
6
právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť
princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že
všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.
II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv
a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným
súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
10. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými
omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
11. Predmetom podanej ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že dovolacím
rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 206/2014 z 24. júna 2015, ktorým najvyšší súd
dovolanie sťažovateľa odmietol, došlo k porušeniu sťažovateľom v petite sťažnosti
uvedeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako i práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Podstatné námietky sťažovateľa však opomínajú judikatúru ústavného súdu
a sťažnosť možno podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na jej skutočný obsah (nesúhlas
sťažovateľa so závermi najvyššieho súdu) vyhodnotiť v podstate ako ďalšie „pokračovanie
vo svojej argumentácii“, čím podaná ústavná sťažnosť nedosahuje potrebnú ústavnú
intenzitu.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ neuvádza žiadnu ústavne významnú
argumentáciu a jeho argumentačná pozícia spočíva výlučne v rovine podústavného práva
a tvrdenému zásahu do označených práv sa sťažovateľ venuje len okrajovo a vo všeobecnej
rovine.
Sťažovateľ svojou sťažnosťou vlastne pokračuje v polemike so všeobecnými súdmi
o tom, k akým skutkovým a právnym záverom mali všeobecné súdy dospieť.
Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy má však iný účel a význam (sleduje ochranu
základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a slobôd), a preto ústavný súd skúmal len to,
či najvyšší súd nemohol napadnutým rozhodnutím porušiť niektoré z označených práv
sťažovateľa (bod 1).
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
14. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému
právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako
aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa
„právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“
ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve
8
na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami
procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).
15. Sťažnostné námietky sa v tomto smere sústreďujú na tvrdené nedostatočné
vysporiadanie sa najvyššieho súdu s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v podanom
dovolaní a na arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia.
V kontexte uvedeného ústavný súd upriamuje pozornosť na relevantnú časť
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v rámci ktorej najvyšší súd uviedol:
„... dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa ako aj
odvolací súd postačujúco odôvodnili svoje rozhodnutia. Odvolací súd v prejednávanej veci
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil, pričom sa v celom rozsahu
stotožnil aj s jeho odôvodnením; preto pri skúmaní otázky, či odvolací súd dostatočne
odôvodnil svoje rozhodnutie, bolo nevyhnutné vychádzať z dôvodov uvedených v rozsudku
súdu prvého stupňa, na ktoré odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 OSP poukázal. Súd prvého
stupňa žalobu zamietol na tom základe, že subjektom vecne pasívne legitimovaným v konaní
o určenie neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru podľa zákona
č. 400/2009 je v danom prípade služobný úrad - Pôdohospodárska platobná agentúra, ktorá
je nositeľom práv a povinností a plní úlohy aj pri koordinovaní činnosti vo veciach
štátnozamestnaneckých vzťahov podľa § 9 ods. 5 uvedeného zákona v znení platnom
v rozhodnom čase. V odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne rozobral jednotlivé
ustanovenia tak zákona č. 400/2009 Z. z., ako aj zákona č. 543/2007 Z. z., z ktorých pri
svojom rozhodovaní vychádzal, vysvetlil na základe čoho dospel k danému právnemu
názoru, pričom odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s názorom a dôvodmi súdu prvého
stupňa uvedenými v jeho rozhodnutí a konštatoval, že žalobcom označená žalovaná
Slovenská republika, v mene ktorej koná Pôdohospodárska platobná agentúra, nie je
nositeľom tvrdenej povinnosti, a nie je v konám pasívne vecne legitimovaná. Tým dal
odpoveď na odvolaciu námietku žalobcu, že pasívne legitimovanou vo veci neplatnosti
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru nie je Slovenská republika, ale služobný úrad.
Podľa dovolacieho súdu teda nižšie súdy postačujúce odôvodnili svoje rozhodnutia;
ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2
OSP), je v ňom totiž dostatočne vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali aj
ako vec - zistený skutkový stav - právne posúdili. Odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi
súdu prvého stupňa, v odôvodnení svojho rozhodnutia sa v súlade so zákonnou možnosťou
obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, pričom sa
zároveň vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvádzanými v dôvodoch odvolania.
Pri posudzovaní, či rozhodnutia nižších súdov parametre zákona na odôvodnenie rozsudku
(§ 157 ods. 2, § 211 ods. 2, § 219 ods. 2 OSP) splnili, dovolací súd sa už samotnou
správnosťou prijatých právnych záverov nižších súdov nezaoberal. Za odňatie možnosti
konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek žalobcu, ktorý je nespokojný s právnymi
závermi nižších súdov. Tým ale nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý
súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiž - ako už bolo spomenuté - nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami
(I. ÚS 50/04).
Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že konanie nie je
postihnuté namietanou vadou podľa § 237 písm. f/ OSP.
Posudzujúc dovolanie žalobcu aj podľa jeho obsahu (§ 41 ods. 2 OSP), dovolateľ
v dovolaní vyslovil aj nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím súdom (§ 241
ods. 2 písm. c/ OSP). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav;
dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci, v rámci
ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný predpis, sa
nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 OSP. Nesprávne právne posúdenie veci
súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné
prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ OSP), samo (prípadné) nesprávne právne
10
posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237
OSP. Keďže dovolanie žalobcu nie je procesné prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť
k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/
OSP).
Zo všetkých uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru o procesnej
neprípustnosti dovolania žalobcu. Jeho mimoriadny opravný prostriedok preto odmietol
podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ OSP ako smerujúci proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti...
Nad rámec dovolacieho prieskumu, avšak vzhľadom na opakovanú námietku
žalobcu, že súdy nekonali vo veci samej, dovolací súd považuje na tomto mieste za potrebné
uviesť, že vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom
vzťahu (niekedy aj v procesnoprávnom vzťahu), ktoré v konečnom dôsledku vedie k úspechu
alebo neúspechu v konaní. Účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti
(záväzku), má pasívnu legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Súd
žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom
pasívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorého ale žalobca za žalovaného neoznačil.“
16. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu podľa
názoru ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré najvyšší súd
dovolanie sťažovateľa odmietol.
17. Ústavný súd na základe uvedeného zdôrazňuje, že právny záver najvyššieho súdu
v napadnutom rozhodnutí nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné
konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení
zákona, že by tým poprel jeho účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010).
18. V napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu teda ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda
vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah
do základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, že
napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je vnútorne logické, nie je prejavom aplikačnej
a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky
na odôvodnenie rozhodnutia, nie je arbitrárne a zrozumiteľným, preskúmateľným
a dostatočným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo sťažovateľom v dovolaní tvrdené
námietky nezakladali prípustnosť dovolania.
Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný
základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých
právnych úvah rozhodol.
19. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým rozhodnutím
najvyššieho súdu ústavný súd zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy
účastníka konania.
20. Ústavný súd na základe uvedených skutočností sťažnosť sťažovateľa odmietol
ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa už nezaoberal.
21. V závere ústavný súd s poukazom na dikciu ustanovenia § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde poznamenáva, že bol viazaný návrhom sťažovateľa na začatie konania,
ktorý bol v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
12
ústavy), v ktorej sťažovatelia špecifikujú, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu
domáhajú (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzia predmet konania
pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tým subjektom, ktoré označili za porušovateľov svojich práv
(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Z tohto dôvodu ústavný súd v posudzovanej veci preskúmaval výlučne len petitom
namietané dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 206/2014 z 24. júna 2015,
a nie rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu (t. j. meritórny právny názor okresného
súdu a krajského súdu o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného subjektu)
predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia, keďže sťažovateľ proti konaniu
vedenému krajským súdom a proti jeho rozsudku (sp. zn. 8 CoPr 1/2013 zo 17. septembra
2013) ústavnú sťažnosť nepodal.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko
sudca Milan Ľalík.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2015