Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 588/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Danielou Simanovou, Palkovičova 15, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. júna 2015

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“ alebo „žalobca“

v pôvodnom konaní) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného

v (ďalej len „“), ako i práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 24. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu

v konaní o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a o náhradu

funkčného platu bol účastníkom konania vedeného v dôsledku podania žaloby na Okresnom

súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. , v dôsledku podaného

odvolania na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

a následne v dôsledku iniciovania dovolacieho konania na najvyššom súde

pod sp. zn. .

V úvode sťažnosti sťažovateľ ústavný súd podrobne oboznamuje s priebehom

konania pred všeobecnými súdmi a uvádza, že «... zastúpený advokátom pre celé konanie

podal na Okresný súd Bratislava I dňa 15.12.2011 žalobu o neplatnosť skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou žalovaným - Slovenskou republikou -

Pôdohospodárskou platobnou agentúrou... Subjekt žalovaného určil žalobca v súlade

s ustanovením o štátnej službe a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v platnom znení ku dňu podania žaloby (ďalej len „zákon o štátnej

službe“), v zmysle ktorého sa štátna služba vykonáva v štátnozamestnaneckom pomere

k štátu a § 9 ods. 5 zákona o štátnej službe.

Okresný súd Bratislava I svojim rozhodnutím č. k. -106 zo dňa

15.10.2012 žalobu žalobcu zamietol z dôvodu, že žalobca neoznačil za žalovaného subjekt,

ktorý by bol nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, ktorej sa žalobca domáhal v konaní. Súd

posúdil žalobu žalobcu ako nedôvodnú a v celom rozsahu ju zamietol. Nezaoberal sa pritom

skúmaním vecnej stránky žalovaného nároku žalobcu.

Prvostupňový súd... vyvodil jednoznačný záver, že Pôdohospodárska agentúra je

nositeľom práv z povinností zo štátnozamestnaneckých pomerov štátnych zamestnancov,

a to podľa článkov 1 ods. 4 Štatútu Pôdohospodárskej platobnej agentúry, v zmysle ktorého

je platobná agentúra právnickou osobou, v právnych vzťahoch vystupuje vo vlastnom mene

a č1. 4 ods. 2, v zmysle ktorého zabezpečuje plnenie úloh, ktoré jej ako služobnému úradu

vyplývajú zo štátnozamestnaneckých vzťahov a z pracovnoprávnych vzťahov...

... prvostupňový súd dospel k záveru, že Pôdohospodárska platobná agentúra je

vecne pasívne legitimovaným subjektom v konaní o žalobe žalobcu o určenie neplatnosti

2

výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru podľa o štátnej

službe.».

3. Ako ďalej sťažovateľ uvádza, rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 15. októbra 2012 napadol odvolaním s poukazom na jeho arbitrárnosť, pričom krajský súd

ako súd odvolací zmienené rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Krajský súd totiž dospel

k záveru, že „... prvostupňový súd posúdil vec po právnej stránke správne, keď na daný

prípad aplikoval príslušné ustanovenia a ,

ustanovenia aj správne vyložil a správne dospel k záveru, že odporca označený

navrhovateľom nie je pasívne vecne legitimovaný v konaní o určenie neplatnosti skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou.

V odôvodnení rozsudku uvádza, že v prejednávanej veci je nesporné, že navrhovateľ

ako štátny zamestnanec vykonával štátnu službu v služobnom úrade, ktorým je

Pôdohospodárska platobná agentúra, ktorá je v zmysle

rozpočtovou organizáciou zapojenou finančnými vzťahmi na rozpočet ministerstva.

Zo štatútu Pôdohospodárskej platobnej agentúry vyplýva, že je právnická osoba, v právnych

vzťahoch vystupuje vo svojom mene a zabezpečuje plnenie úloh, ktoré jej ako služobnému

úradu vyplývajú zo štátnozamestnaneckých vzťahov a z pracovno-právnych vzťahov.

Odvolací súd ďalej posúdil ako nedôvodné námietky navrhovateľa uvedené

v odvolaní, že podľa a sa štátna služba vykonáva

v štátnozamestnaneckom pomere k štátu a že služobný úrad ako právny inštitút ustanovený

zákonom o štátnej službe len pre účely tohto zákona , nie je nositeľom práv a povinností

v zmysle . Odvolací súd dospel k záveru, že i keď

navrhovateľ vykonával štátnu službu v štátnozamestnaneckom pomere k štátu, vznikol

v súvislosti s vykonávaním štátnej služby navrhovateľom ako štátnym zamestnancom aj

vzťah medzi ním a služobným úradom, v ktorom štátnu službu vykonával, z ktorého

vyplývajúce práva a povinnosti upravuje zákon o štátnej službe a podľa tejto právnej

úpravy je služobný úrad oprávnený dať štátnemu zamestnancovi výpoveď a štátny

zamestnanec je oprávnený uplatňovať si nároky zo štátnozamestnaneckého vzťahu na súde

proti služobnému úradu.“.

4. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ považoval rozsudok okresného súdu

(sp. zn. z 15. októbra 2012), ako i rozsudok krajského súdu (sp. zn.

zo 17. septembra 2013) za arbitrárny (pretože v dôsledku vydania uvedených

rozhodnutí sa sťažovateľ už ďalej vzhľadom na uplynutie prekluzívnej dvojmesačnej lehoty

na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru nemohol

opätovne domáhať svojich práv žalobou na súde), podal proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. zo 17. septembra 2013 dovolanie v zmysle ustanovenia § 237 písm. f)

(ďalej len „OSP“).

Napadnutým rozhodnutím však najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol. Podľa

názoru sťažovateľa tak najvyšší súd učinil i napriek tomu, že „... prvostupňový súd

neuviedol vo svojom rozhodnutí konkrétne relevantné ustanovenie platného právneho

predpisu, z ktorého by vyplývalo, že štátnozamestnanecký pomer je pomerom, v ktorom ako

účastník vystupuje vo vzťahu k štátnemu zamestnancovi služobný úrad. Práve naopak,

citoval ustanovenie § 9 uvedeného zákona s tým, že služobný úrad (teda akreditovaná

Pôdohospodárska platobná agentúra) je nositeľom práv a povinností a plní úlohy aj pri

koordinovaní činností vo veciach štátnozamestnaneckých vzťahov podľa § 9 ods. 5 zákona

o štátnej službe, v ktorom ustanovení sa uvedená dikcia nenachádza. Nedostatok pasívnej

vecnej legitimácie štátu ako účastníka štátnozamestnaneckého pomeru zdôvodnil

ustanoveniami článkov 1 ods. 4 a čl. 4 ods. 2 Štatútu Pôdohospodárskej platobnej agentúry,

ktorý ako právny akt nižšej právnej sily nemôže meniť právny akt vyššej právnej sily.

Opomenul pritom vziať do úvahy znenie ustanovenia

o pôsobnosti orgánov štátnej správy pri poskytovaní podpory v pôdohospodárstve a rozvoji

vidieka, v ktorom sú v ods. 1 pozitívne vymenované jej kompetencie, avšak iba pokiaľ ide

o administratívne činnosti pri poskytovaní podpory v pôdohospodárstve.“.

5. Sťažovateľ zastáva názor, že postup všeobecných súdov nebol spravodlivým

prerokovaním jeho záležitosti a on ako účastník konania nedostal odpoveď na zásadnú,

relevantnú námietku súvisiacu s predmetom súdnej ochrany jeho práv.

4

S ohľadom na uvedené preto navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie

konanie a následne nálezom rozhodol, že:

„1. Základné právo sťažovateľa na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejedaná nezávislým a nestranným súdom,

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, upravené v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolov na tento Dohovor

nadväzujúcich, publikovanom v Zbierke a právo

domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky v súlade s čl. 46

ods. 1 uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. zo dňa 24.6.2015

porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, so sídlom Župné námestie č. 13, 814 90 Bratislava sp. zn. a vec

mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ,

, finančné zadosťučinenie v sume 5 000 eur (slovom

päťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, 814 90

Bratislava povinný vyplatiť sťažovateľovi do 2 mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie č. 13, 814 90

Bratislava je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume

747,72 eur na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Daniely Simanovej do dvoch mesiacov

odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným

zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie

žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným

rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. ).

9. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

6

právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že

všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

10. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými

omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

11. Predmetom podanej ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že dovolacím

rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. z 24. júna 2015, ktorým najvyšší súd

dovolanie sťažovateľa odmietol, došlo k porušeniu sťažovateľom v petite sťažnosti

uvedeného základného práva podľa , ako i práva podľa

dohovoru.

Podstatné námietky sťažovateľa však opomínajú judikatúru ústavného súdu

a sťažnosť možno podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na jej skutočný obsah (nesúhlas

sťažovateľa so závermi najvyššieho súdu) vyhodnotiť v podstate ako ďalšie „pokračovanie

vo svojej argumentácii“, čím podaná ústavná sťažnosť nedosahuje potrebnú ústavnú

intenzitu.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ neuvádza žiadnu ústavne významnú

argumentáciu a jeho argumentačná pozícia spočíva výlučne v rovine podústavného práva

a tvrdenému zásahu do označených práv sa sťažovateľ venuje len okrajovo a vo všeobecnej

rovine.

Sťažovateľ svojou sťažnosťou vlastne pokračuje v polemike so všeobecnými súdmi

o tom, k akým skutkovým a právnym záverom mali všeobecné súdy dospieť.

Sťažnosť podľa má však iný účel a význam (sleduje ochranu

základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a slobôd), a preto ústavný súd skúmal len to,

či najvyšší súd nemohol napadnutým rozhodnutím porušiť niektoré z označených práv

sťažovateľa (bod 1).

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

14. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako

aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa

„právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“

ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve

8

na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami

procesného a inštitucionálneho charakteru ().

15. Sťažnostné námietky sa v tomto smere sústreďujú na tvrdené nedostatočné

vysporiadanie sa najvyššieho súdu s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v podanom

dovolaní a na arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia.

V kontexte uvedeného ústavný súd upriamuje pozornosť na relevantnú časť

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v rámci ktorej najvyšší súd uviedol:

„... dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa ako aj

odvolací súd postačujúco odôvodnili svoje rozhodnutia. Odvolací súd v prejednávanej veci

rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil, pričom sa v celom rozsahu

stotožnil aj s jeho odôvodnením; preto pri skúmaní otázky, či odvolací súd dostatočne

odôvodnil svoje rozhodnutie, bolo nevyhnutné vychádzať z dôvodov uvedených v rozsudku

súdu prvého stupňa, na ktoré odvolací súd v zmysle poukázal. Súd prvého

stupňa žalobu zamietol na tom základe, že subjektom vecne pasívne legitimovaným v konaní

o určenie neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru podľa zákona

č. 400/2009 je v danom prípade služobný úrad - Pôdohospodárska platobná agentúra, ktorá

je nositeľom práv a povinností a plní úlohy aj pri koordinovaní činnosti vo veciach

štátnozamestnaneckých vzťahov podľa § 9 ods. 5 uvedeného zákona v znení platnom

v rozhodnom čase. V odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne rozobral jednotlivé

ustanovenia tak , ako aj , z ktorých pri

svojom rozhodovaní vychádzal, vysvetlil na základe čoho dospel k danému právnemu

názoru, pričom odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s názorom a dôvodmi súdu prvého

stupňa uvedenými v jeho rozhodnutí a konštatoval, že žalobcom označená žalovaná

Slovenská republika, v mene ktorej koná Pôdohospodárska platobná agentúra, nie je

nositeľom tvrdenej povinnosti, a nie je v konám pasívne vecne legitimovaná. Tým dal

odpoveď na odvolaciu námietku žalobcu, že pasívne legitimovanou vo veci neplatnosti

skončenia štátnozamestnaneckého pomeru nie je Slovenská republika, ale služobný úrad.

Podľa dovolacieho súdu teda nižšie súdy postačujúce odôvodnili svoje rozhodnutia;

ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2

), je v ňom totiž dostatočne vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali aj

ako vec - zistený skutkový stav - právne posúdili. Odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi

súdu prvého stupňa, v odôvodnení svojho rozhodnutia sa v súlade so zákonnou možnosťou

obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, pričom sa

zároveň vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvádzanými v dôvodoch odvolania.

Pri posudzovaní, či rozhodnutia nižších súdov parametre zákona na odôvodnenie rozsudku

(, , ) splnili, dovolací súd sa už samotnou

správnosťou prijatých právnych záverov nižších súdov nezaoberal. Za odňatie možnosti

konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek žalobcu, ktorý je nespokojný s právnymi

závermi nižších súdov. Tým ale nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý

súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiž - ako už bolo spomenuté - nepatrí právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov (), ani právo na to, aby bol účastník konania pred

všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami

().

Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že konanie nie je

postihnuté namietanou vadou podľa .

Posudzujúc dovolanie žalobcu aj podľa jeho obsahu ( ), dovolateľ

v dovolaní vyslovil aj nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím súdom (§ 241

ods. 2 písm. c/ ). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení

vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav;

dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci, v rámci

ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný predpis, sa

nezakladá procesná vada konania v zmysle . Nesprávne právne posúdenie veci

súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné

prípustné dovolanie (viď ), samo (prípadné) nesprávne právne

10

posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237

. Keďže dovolanie žalobcu nie je procesné prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť

k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/

).

Zo všetkých uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru o procesnej

neprípustnosti dovolania žalobcu. Jeho mimoriadny opravný prostriedok preto odmietol

podľa v spojení s ako smerujúci proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti...

Nad rámec dovolacieho prieskumu, avšak vzhľadom na opakovanú námietku

žalobcu, že súdy nekonali vo veci samej, dovolací súd považuje na tomto mieste za potrebné

uviesť, že vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom

vzťahu (niekedy aj v procesnoprávnom vzťahu), ktoré v konečnom dôsledku vedie k úspechu

alebo neúspechu v konaní. Účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti

(záväzku), má pasívnu legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Súd

žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej

povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku

pasívnej vecnej legitimácie žalovaného bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom

pasívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorého ale žalobca za žalovaného neoznačil.“

16. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu podľa

názoru ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré najvyšší súd

dovolanie sťažovateľa odmietol.

17. Ústavný súd na základe uvedeného zdôrazňuje, že právny záver najvyššieho súdu

v napadnutom rozhodnutí nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné

konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení

zákona, že by tým poprel jeho účel a význam (m. m. , ).

18. V napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu teda ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda

vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah

do základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, že

napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je vnútorne logické, nie je prejavom aplikačnej

a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky

na odôvodnenie rozhodnutia, nie je arbitrárne a zrozumiteľným, preskúmateľným

a dostatočným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo sťažovateľom v dovolaní tvrdené

námietky nezakladali prípustnosť dovolania.

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný

základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých

právnych úvah rozhodol.

19. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu ústavný súd zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania.

20. Ústavný súd na základe uvedených skutočností sťažnosť sťažovateľa odmietol

ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa už nezaoberal.

21. V závere ústavný súd s poukazom na dikciu ustanovenia § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde poznamenáva, že bol viazaný návrhom sťažovateľa na začatie konania,

ktorý bol v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

12

), v ktorej sťažovatelia špecifikujú, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu

domáhajú ( ), čím zároveň vymedzia predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tým subjektom, ktoré označili za porušovateľov svojich práv

(m. m. , , , ).

Z tohto dôvodu ústavný súd v posudzovanej veci preskúmaval výlučne len petitom

namietané dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 24. júna 2015,

a nie rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu (t. j. meritórny právny názor okresného

súdu a krajského súdu o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného subjektu)

predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia, keďže sťažovateľ proti konaniu

vedenému krajským súdom a proti jeho rozsudku (sp. zn. zo 17. septembra

2013) ústavnú sťažnosť nepodal.

Podľa k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko

sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015