Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 857/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátkou JUDr. Zuzanou

Stavrovskou, Poštová 1, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Bratislava III sp. zn. z 2. októbra 2014 a rozsudkom Krajského súdu

v Brtislave sp. zn. z 30. júna 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. septembra 2015 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Zuzanou Stavrovskou,

Poštová 1, Bratislava, ktorou v zmysle petitu namieta porušenie svojich základných práv

podľa a (ďalej len „“) a práv

podľa čl. 8 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 38 P

68/2013 z 2. októbra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. júna

2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že „... žil v manželskom zväzku

s ... do 16. 04. 2004. Účastníci uzatvorili manželstvo dňa

08. 07. 1995. Z manželstva sa účastníkom narodilo jedno dieťa - ...

Manželstvo rodičov maloletej bolo rozvedené Rozsudkom Okresného súdu

v Galante, sp. zn. zo dňa 16. 04. 2004, právoplatný 24. 06. 2004. Maloletá

bola zverená na čas po rozvode manželstva do osobnej starostlivosti matky, otec bol

zaviazaný k úhrade výživného na maloletú , styk otca nebol upravený súdnym

rozhodnutím...

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. zo dňa 01. 04. 2009

súd rozhodol na návrh otca o tom, že maloletá ... a jej rodičia sú

povinní po dobu 4 mesiacov od právoplatnosti rozsudku podrobiť sa odbornému

poradenstvu, psychologickému poradenstvu na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v

Bratislave, referáte poradensko-psychologických služieb. Upravil styk otca s maloletou

a to na obdobie od skončenia realizácie výchovného opatrenia

počas ďalších 3 mesiacov každú prvú sobotu v mesiaci od 13.00 hod. do 16.00 hod. za

prítomnosti zamestnanca KS Maják Nádeje n. o. v priestoroch tohto strediska. Od

skončenia asistovaného styku upravil styk otca s maloletou tak, že otec má právo stretávať

sa s maloletou každý párny víkend v mesiaci súvisle a neprerušovane od piatku 17.00 hod.

do nedele 17.00 hod., každý rok počas vianočných sviatkov v Prvý sviatok vianočný

od 10.00 hod. do 18.00 hod., počas veľkonočných sviatkov v deň Veľkého piatku od 10.00

hod. do 18.00 hod. a počas letných prázdnin súvisle a neprerušovane prvé dva týždne

v mesiaci júl od 01. 07. od 10.00 hod. do 14. 07. do 18.00 hod. Proti tomuto rozsudku

podala matka maloletej odvolanie, Krajský súd v Bratislave, sp. zn.

zo dňa 22. 09. 2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Toto rozhodnutie malo za cieľ zlepšiť vzájomnú komunikáciu medzi rodičmi, vzťah

maloletej k otcovi, upraviť styk otca s maloletou, pretože po rozvode manželstva sa rodičom

nepodarilo dosiahnuť vzájomnú dohodu ohľadne styku otca s maloletou. Styk otca

s maloletou bol v období od apríla 2007 do júna 2008 zakázaný predbežným opatrením

súdu z dôvodu preventívnej ochrany dieťaťa počas prebiehajúceho trestného stíhania

vo veci údajného sexuálneho zneužívania dieťaťa otcom. Od júla 2008 bol styk otca

s maloletou opäť upravený predbežným opatrením súdu v každú prvú sobotu v mesiac

od 10.00 hod do 13.00 hod., avšak styk sa už nikdy nezrealizoval...

Sťažovateľ sa na stretnutia s maloletou pravidelne dostavil, avšak bez asistencie

polície matka odmietala s ním komunikovať. Privolaných policajtov matka vždy poslala

za dcérkou, aby zaznamenali, že dcérka nechce ísť s otcom...

Matka maloletej podala 07. 11. 2011 na súd návrh na zákaz styku otca s maloletou.

Návrh odôvodnila tým, že sťažovateľ ich obmedzuje a prenasleduje a maloletá sa odmieta

stretávať s otcom.

Sťažovateľ podal 15. 10. 2012 na súd návrh na zmenu zverenia maloletej do svojej

starostlivosti, nakoľko matka prišla o bývanie, u neho sú lepšie podmienky pre maloletú

a pod matkiným vplyvom sa neustále zhoršuje vzťah maloletej k nemu, čo sťažovateľ nemôže

žiadnym spôsobom korigovať.

Okresný súd Bratislava III, rozsudkom sp. zn. zo dňa 02. 10. 2014

rozhodol o návrhu matky na zákaz styku a o návrhu otca na zmenu zverenia tak, že

prvostupňový súd zamietol návrh otca na zmenu zverenia maloletej v celom rozsahu.

Zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. zo dňa 22. 09. 2009

v časti úpravy styku otca s maloletou tak, že zakázal styk sťažovateľa s maloletou ...

Sťažovateľ podal proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III odvolanie zo dňa

18. 12. 2014... Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 30. 06. 2015 sp. zn.

-697 rozsudok Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. zo dňa

02. 10. 2014 potvrdil.“.

Sťažovateľ poukazuje na časť odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu,

v ktorom sa uvádza: „nie je samozrejme možné v tomto konaní úplne opomenúť trestné

konania, vedené voči otcovi maloletej ako také, keďže stáli na počiatku všetkých ostatných

skutočností, ktoré nasledovali a obaja rodičia, každý zo svojho uhla pohľadu, na tieto

okolnosti počas konania poukazovali, avšak v tomto konaní nemožno tieto skutočnosti

hodnotiť a na ich základe postulovať akékoľvek závery.“ V nadväznosti na citované

sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „k týmto úvahám súd nemá legitímne právo. K danej veci

podľa názoru sťažovateľa existuje zákonné obmedzenie voľného hodnotenia dôkazov

a hodnotenie pravdivosti alebo nepravdivosti záverov uznesení v trestných konaniach

tomuto súdu neprináleží“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ zdôrazňuje, že „Príčiny odmietania otca

dieťaťom boli v konaní podstatnou skutočnosťou. Nevyhodnotenie dôkazu o príčinách

podstatným spôsobom ovplyvnilo konečné rozhodnutie o zákaze styku a tým zasiahlo

do práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.“.

Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského

súdu sa uvádza, že „Otec sám ani neuviedol aké ďalšie postupy by navrhoval...“,

a to napriek tomu, že sa ešte v konaní pred súdom prvého stupňa domáhal nariadenia

výchovného opatrenia, a tiež že sa tam uvádza, že „obidvaja rodičia mali možnosť dieťa

v predchádzajúcom období formovať“, hoci v skutočnosti „sťažovateľ nemal možnosť dieťa

formovať od júla 2008 nakoľko mu nebol umožnený styk s dcérkou“.

Podľa názoru sťažovateľa „... súdy porušili ľudské právo sťažovateľa

na rešpektovanie rodinného života tým, že nevyužili všetky dostupné prostriedky pre

ochranu uvedeného práva, t. j. pre nápravu vzťahu sťažovateľa s maloletou dcérkou,

a že zakázali styk sťažovateľa s dcérkou bez predchádzajúceho využitia iných dostupných

prostriedkov“.

Sťažovateľ zastáva názor, že v jeho veci konajúce všeobecné súdy «absolútne zlyhali

v zisťovaní „najlepšieho záujmu dieťaťa“ a pri rozhodovaní o zákaze styku a zmene

zverenia maloletej ho neposúdili ako prvoradé hľadisko, tak ako to vyžaduje čl. 3

ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Uvedený postup aj nedostatočne zdôvodnili».

Sťažovateľ tvrdí, že mu súdy „... neposkytli žiadnu záruku jeho ochrany,

a to aj napriek tomu, že sťažovateľ v celom konaní a jeho právna zástupkyňa v odvolacom

konaní predkladali obidvom súdom rozhodnutia vydané ESĽP, upozorňovali na nové

pohľady súdov týkajúce sa starostlivosti o maloleté deti, práva druhého rodiča na styk

s dieťaťom ako aj rozhodnutia o tom, že vždy sa má súd pokúsiť o nápravu vzťahov

s druhým rodičom“ a tiež že „zvýhodňovali bývalú manželku sťažovateľa vo veciach

starostlivosti o spoločné dieťa, hoci všetky znalecké dokazovania poukázali na približne

rovnaké schopnosti oboch rodičov starať sa o dieťa“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa na právo na zachovanie rodinných väzieb a styk

s dieťaťom, na nedotknuteľnosť osoby a súkromia podľa 16 ods. 1 Slovenskej

republiky, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života

19 ods. 2 a jeho právo na súkromný a rodinný život podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zákaz diskriminácie podľa čl. 14

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Bratislava III, sp. zn. č. -599 zo dňa 02. 10. 2014 a rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave č. -697 zo dňa 30. 06. 2015 porušené boli.

2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. č. -599 zo dňa

02. 10. 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. -697 zo dňa

30. 06. 2015 sa rušia a vec sa vracia súdu prvého stupňa ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 20.000 € (slovom

dvadsaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť do pätnástich dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Od uplynutia uvedenej 15 dňovej lehoty

až do vyplatenia budú k uvedenej sume pripočítané úroky z omeškania vo výške

zodpovedajúcej najnižšej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky počas obdobia

omeškania, zvýšenej o tri percentá.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 296,44 Eur

(slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a 44 centov), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný

vyplatiť na účet právnej zástupkyne JUDr. Zuzany Stavrovskej... do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou

časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým

v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. ,

, ). Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva,

že tvrdenia o porušení iných ustanovení , ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti

mimo petitu, je potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (,

, ).

Vychádzajúc z obsahu petitu, ústavný súd konštatuje, že predmetom sťažnosti je

namietané porušenie základných práv sťažovateľa podľa a

a jeho práv podľa čl. 8 a čl. 14 dohovoru napadnutými rozsudkami okresného súdu

a krajského súdu. Na tom nič nemení skutočnosť, že sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti

poukazuje i na porušenie ďalších svojich základných práv podľa , ako i svojich práv

podľa dohovoru, Protokolu č. 7 k dohovoru i Dohovoru o právach dieťaťa. Súc viazaný

petitom sťažnosti, ústavný súd preto považuje namietané porušenie tých práv, ktoré

sťažovateľ nepremietol do petitu, len za súčasť jeho právnej argumentácie.

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd ustálil, že predbežne prerokovať

sťažnosť sťažovateľa možno len v rozsahu namietaného porušenia základných práv podľa

a a práv podľa a dohovoru napadnutými

rozsudkami okresného súdu a krajského súdu.

II.1 K namietanému porušeniu čl. 14 dohovoru napadnutými rozsudkami

okresného súdu a krajského súdu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 14 dohovoru ústavný súd poukazuje na § 20

ods. 1 , z ktorého okrem iného vyplýva, že návrh na začatie konania

pred ústavným súdom (a teda aj sťažnosť podľa ) musí byť

odôvodnený. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia

významné procesné dôsledky. Je totiž základnou povinnosťou sťažovateľa, aby

čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu

poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie

sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu.

Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho označených práv nie je dostatočným

dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne

okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie

().

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu

k namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 14 dohovoru napadnutými

rozsudkami okresného súdu a krajského súdu nie je vôbec odôvodnená (napriek tomu, že

sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom), a preto nespĺňa ani podstatnú

náležitosť ustanovenú v . Ústavný súd preto túto časť

sťažnosti odmietol podľa pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19

ods. 2 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

V posudzovanom prípade mohol sťažovateľ namietať porušenie označených

základných práv podľa a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom okresného

súdu podaním odvolania (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť

krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19

ods. 2 a práv podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti považuje

za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať

na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv

podľa a a práva podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu.

Podľa nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných.

Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd na účely posúdenia, či sťažnosť nie je

zjavne neopodstatnená, preskúmal relevantnú sťažnostnú argumentácie sťažovateľa, ktorá je

vo svojej podstate založená na tvrdeniach, že:

- „... súdy porušili ľudské právo sťažovateľa na rešpektovanie rodinného života tým,

že nevyužili všetky dostupné prostriedky pre ochranu uvedeného práva, t. j. pre nápravu

vzťahu sťažovateľa s maloletou dcérkou, a že zakázali styk sťažovateľa s dcérkou

bez predchádzajúceho využitia iných dostupných prostriedkov“ (ďalej len „prvá námietka“),

a

- všeobecné súdy „absolútne zlyhali v zisťovaní „najlepšieho záujmu dieťaťa“

a pri rozhodovaní o zákaze styku a zmene zverenia maloletej ho neposúdili

ako prvoradé hľadisko, tak ako to vyžaduje čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa“ (ďalej

len „druhá námietka“).

Ústavný súd pri skúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal zo svojho

ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré

boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

II.3.1 K prvej námietke sťažovateľa

V súvislosti s prvou námietkou sťažovateľa, teda že všeobecné súdy mu zakázali styk

s dcérou „bez predchádzajúceho využitia iných dostupných prostriedkov“, ústavný súd

poukazuje na rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 1. apríla 2009

v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 22. septembra 2009.

Označenými rozhodnutiami všeobecných súdov bolo nariadené výchovné opatrenie, ktorým

bola rodičom maloletého dieťaťa uložená povinnosť po dobu 4 mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia podrobiť sa odbornému poradenstvu, psychologickému poradenstvu na

Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, referáte poradensko-psychologických

služieb. Ďalšími výrokmi označeného rozsudku Okresného súdu Bratislava I bol podrobne

upravený styk sťažovateľa s maloletou dcérou ako aj asistovaný styk sťažovateľa

s maloletou na obdobie od skončenia realizácie výchovného opatrenia počas ďalších troch

mesiacov tak, že „otec má právo stýkať sa s maloletou každú prvú sobotu v mesiaci

od 13.00 hod. do 16.00 hod. za prítomnosti zamestnanca Krízového strediska MAJÁK

NÁDEJE, n. o., Karpatská č. 24 v Bratislave, v priestoroch tohto strediska“.

Zo sťažnosti vyplýva, že „Styk otca s maloletou bol v období od apríla 2007 do júna

2008 zakázaný predbežným opatrením súdu z dôvodu preventívnej ochrany dieťaťa počas

prebiehajúceho trestného stíhania vo veci údajného sexuálneho zneužívania dieťaťa otcom.

Od júla 2008 bol styk otca s maloletou opäť upravený (obnovený) predbežným opatrením.“.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu sa okrem

iného uvádza:

„Kolízny opatrovník vykonával opakované šetrenie situácie na strane maloletej

a jej rodičov a intenzívne s nimi spolupracoval, čo je zrejmé i z priložených správ

zo strany Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava. Vo svojich podaniach podrobne

uvádza skutočnosti i z predchádzajúceho konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I

pod sp. zn. a založil do spisu listinné dôkazy preukazujúce dané skutočnosti.

Vo svojej správe doručenej súdu dňa 07. 03. 2013 okrem iného uvádza, že dňa 14. 06. 2011

podal referát poradensko-psychologických služieb Bratislava správu o realizovaní

výchovného opatrenia u rodičov maloletej , ktoré bolo nariadené rozsudkom

Okresného súdu Bratislava I vo vyššie spomenutom konaní a v ktorých záveroch správy je

uvedené, že pokiaľ sa neuskutočnia zmeny na úrovni vnútorných presvedčení a postojov

rodičov, nie je reálne sanovať narušenú vzájomnú komunikáciu. Na Úrade i v domácom

prostredí boli vykonane opakované pohovory s maloletou , ktorá opakovane

uviedla, že v žiadnom prípade sa s otcom stretávať nechce, pretože jej ubližoval. Maloletá

bola informovaná, že otec by chcel dať ich vzájomný vzťah do poriadku a navrhol spôsoby,

čo však maloletá odmietla. Dňa 22. 06. 2012 bol Úradu doručený list maloletej ,

v ktorom sa vyjadruje, že sa nechce s otcom stretávať. (jedná sa o totožný list, ktorý zaslala

i súdu). So súhlasom oboch rodičov boli oslovení aj odborní pracovníci organizácie Unicef,

ktorí však po oboznámení sa s prípadom odmietli v tom čase spoluprácu. Referát,

so súhlasom oboch rodičov, oslovil aj , pracovníčku organizácie Aliancia

žien Slovenska, ktorá pracuje ako rodinná terapeutka a poradkyňa na krízovej linke pre

obete násilia v blízkych vzťahoch, špecializácia: terapia traumy, rodinná terapia, ktoré

odborné vyjadrenie je založené v súdnom spise a je súčasťou listinných dôkazov

zakladaných matkou maloletej , pričom obaja rodičia k uvedenému odbornému

vyjadreniu zaujali v tomto konaní svoje stanovisko. Kolízny opatrovník bol opakovane

prítomný i pri realizácii styku otca s maloletou a prešetril pomery na strane oboch rodičov

a taktiež je v kontakte i so školou, ktorú maloletá navštevuje, pričom správa školy je taktiež

súčasťou písomných správ zakladaných Úradom do súdneho spisu, ako i s ošetrujúcou

pediatričkou maloletej , z ktorých šetrení je zrejmé, že matka sa o maloletú príkladne

stará po všetkých stránkach.

Uznesením zo dňa 08. 11. 2013, č. k. -509 tunajší súd nariadil znalecké

dokazovanie znalcom z odboru psychológia - odvetvie klinická psychológia detí a dospelých

a vypracovaním znaleckého posudku súd poveril súdnu znalkyňu ,

.“

Zo sťažnosti a z napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že styk sťažovateľa

s maloletou dcérou, ako bol upravený do vydania napadnutého rozsudku okresného súdu

v spojení s rozsudkom krajského súdu, sa de facto nerealizoval z dôvodov na strane

maloletej, ktorá ho (vzhľadom sa svoj vek  15 rokov) odmietla. Na výkone styku

sťažovateľa s maloletou participoval všeobecný súd a neraz i príslušníci Policajného zboru.

Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku ďalej uvádza:

„Súd mal po vykonanom dokazovaní za preukázané, že návrh matky na zákaz styku

otca s maloletou je v plnom rozsahu dôvodný a tomuto návrhu vyhovel, nakoľko vyslovením

zákazu styku otca s maloletou sledoval legitímny cieľ, ktorým je ochrana zdravého

vývinu a práv a slobôd maloletej, keď vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že nie je

možné trvať na pokračovaní v pokusoch nadväzovať styk otca s maloletou, nakoľko tieto

pokusy zo strany otca predstavujú pre maloletú výraznú stresovú záťaž, ktorá

ohrozuje jej psychickú integritu.

Opatrenia, ktoré rodiča pozbavia akéhokoľvek kontaktu s dieťaťom možno použiť len

za výnimočných okolností a môžu byť ospravedlnené len vtedy ak vychádzajú z prevažujúcej

požiadavky, týkajúcej sa nadradeného záujmu dieťaťa. Záujem dieťaťa je faktorom, ktorý

indikuje potrebu zásahu štátu do vzťahu rodič - dieťa, v ktorom vzťahu je rodič silnejším

účastníkom, a v prípade potreby vyvodiť dôsledky, ktoré majú vplyv na ďalší vývin

maloletého dieťaťa. Rozhodujúcou je intenzita takéhoto správania, ktoré musí byť závažné.

Z uvedeného vyplýva, že všeobecná podmienka pre takýto krajný zásah do vzťahu medzi

rodičom a dieťaťom spočíva v tom, že takýto zásah musí byť súčasne jediným účinným

prostriedkom ochrany dieťaťa a potreba jeho vykonania musí v každom jednotlivom prípade

z hľadiska intenzity riadneho nevykonávania rodičovských práv a povinností prevážiť nad

právom dieťaťa poznať svojich rodičov, t. j. byť s nimi v kontakte, byť nimi vychovávaný

či byť v ich starostlivosti. Rozhodnutie súdu o zákaze styku rodiča s dieťaťom je vo svojej

podstate rozhodnutím vylučujúcim možnosť rodiča starať sa o dieťa a vychovávať ho, a teda

predstavuje zásadný zásah do tohto práva rodiča; takýto zásah teda musí byť v záujme

maloletého dieťaťa a sledovať jeho blaho. Najlepší záujem maloletého dieťaťa je preto

jedinou okolnosťou, ktorá je schopná svojim významom prelomiť ústavnú garanciu ochrany

rodičovstva a rodiny a v nevyhnutnom prípade oddeliť dieťa od biologického rodiča

a vysloviť zákaz styku rodiča s dieťaťom buď v tom prípade ak sa samotný rodič dopustil

voči dieťaťu priameho zneužitia svojej rodičovskej zodpovednosti, alebo došlo k iným

skutočnostiam, ktoré takéto rozhodnutie odôvodňujú. Zákaz styku rodiča s dieťaťom je

špecifickým druhom obmedzenia rodičovských práv vo vzťahu k dieťaťu a svojim obsahom

a dôsledkami veľmi výrazným zásahom do ich výkonu, a preto jediným kritériom vyslovenia

zákazu styku rodiča s dieťaťom je aktuálna nevyhnutnosť takéhoto opatrenia a záujem

dieťaťa, z ktorého táto nevyhnutnosť vyplýva.“

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresný súd uvádza:

„V predchádzajúcom konaní boli využité všetky dostupné a pre prípad čo i len

čiastočne použiteľné prostriedky, ktorých úlohou bolo sanovanie vzťahov medzi maloletou

a otcom. Je nevyhnutné konštatovať, že všetky tieto prostriedky boli neúspešné... odmietanie

otca zo strany maloletej dosiahlo bodu, v ktorom maloletá odmieta otca nielen ako

svojho rodiča, ale i ako človeka ako takého. Riešenie tejto situácie pritom v súčasnosti trvá

už 9 rokov...“

Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku preskúmal i otcom

(sťažovateľom) navrhované nariadenie ďalšieho výchovného opatrenia, avšak vzhľadom

na vek maloletej posúdil jeho výkon bez toho, aby sa na ňom z vlastnej vôle maloletá

podieľala, za nerealizovateľný.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádza:

„Ak za danej situácie ďalšie pokusy otca o stretávanie sa s maloletou predstavujú

pre maloletú stresovú záťaž, odvolací súd vyhodnotil v rozpore so záujmom maloletej,

odvolacie námietky otca týkajúce sa sanácie vzťahu, pričom za danej situácie možno

predpokladať, že len plynutím času a postupným dozrievaním maloletej by mohla nastať

zmena situácie... Do veci boli zainteresované súdy, prokuratúra, orgány ochrany detí,

psychológovia, ktoré nedokázali konflikt medzi rodičmi odstrániť, maloletá je rukojemník

svojich rodičov a potrebuje kľud a pokoj, aby sa situácia stabilizovala a aby bola oprostená

od tohto unavujúceho konfliktu medzi rodičmi a mohla sa v kľude a samostatne v uvedenej

otázke zorientovať.“

Z už uvedeného vyplýva, že vydaniu rozhodnutia o zákaze styku sťažovateľa

s maloletou dcérou predchádzala snaha všeobecných súdov o úpravu pomerov medzi

rodičom (sťažovateľom) a maloletou dcérou, a to nariadením výchovného opatrenia,

úpravou asistovaného styku, zapojením úradu práce sociálnych vecí a rodiny, neziskovej

organizácie s odbornou psychologicko-poradenskou činnosťou a znalcov, pričom svoje

rozhodnutie zdôvodnili nevyhnutnosťou takéhoto opatrenia v súvislosti s najlepším

záujmom dieťaťa ako jediného účinného prostriedku jeho ochrany. V okolnostiach

posudzovanej veci sa preto ústavný súd nestotožňuje s prvou námietkou sťažovateľa

a z hľadiska „využitia iných dostupných prostriedkov“ považuje zásah všeobecných súdov

do jeho označených základných práv podľa a práva podľa dohovoru za primeraný

a opodstatnený.

II.3.2 K druhej námietke sťažovateľa

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že všeobecné súdy «absolútne zlyhali

v zisťovaní „najlepšieho záujmu dieťaťa“ a pri rozhodovaní o zákaze styku a zmene

zverenia maloletej ho neposúdili ako prvoradé hľadisko, tak ako to vyžaduje čl. 3

ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa», poukazuje ústavný súd na relevantnú časť

odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu:

«Práva maloletého dieťaťa a jeho najlepší záujem verzus práva rodiča stáli v danom

prípade v konflikte, ktorého rozsah bol tak veľký, že nebolo možné ho žiadnym spôsobom

zmierniť a nájsť iný spôsob riešenia situácie, než obmedzenie rodičovských práv otca

maloletej tak, že mu bude zakázaný styk s maloletou. Všeobecný komentár k Dohovoru

opravách dieťaťa v tejto súvislosti uvádza, že „najlepší záujem dieťaťa musí byť prvoradým

hľadiskom pri prijímaní všetkých vykonávacích opatrení, pričom výraz „prvoradé

hľadisko“ znamená, že najlepší záujem dieťaťa sa nesmie posudzovať na rovnakej úrovni s

inými hľadiskami. Najlepší záujem dieťaťa - po posúdení a určení - môže byť v rozpore

s inými záujmami alebo právami, napr. rodičov tak, ako je tomu v tomto prípade.

Všeobecný komentár č. 14 (2013) k tomu uvádza, že potenciálne konflikty medzi najlepším

záujmom dieťaťa a právami iných osôb (napr. rodičov) treba riešiť individuálne prípad od

prípadu, starostlivo zvažovať záujmy všetkých strán a hľadať vhodný kompromis. Ak nie je

možné ich zosúladiť, príslušné orgány a rozhodujúci činitelia musia zanalyzovať a posúdiť

váhu práv všetkých zúčastnených pamätajúc na to, že najlepší záujem dieťaťa ako prvoradé

hľadisko znamená, že najlepší záujem dieťaťa má prioritu a nie je len jedným zo záujmov

strán. Tomu, čo je v najlepšom záujme dieťaťa, preto treba pripísať omnoho väčšiu váhu“.

Z uvedeného je zrejmé, že právam maloletého dieťaťa prináleží jednoznačne väčšia

miera ochrany než právam rodiča a v kontexte konfliktu medzi právami dieťaťa a právami

rodiča sú práva dieťaťa jednoznačne silnejšie a práva rodiča im v prípade konfliktu musia

ustúpiť...

Tento súd má v čase svojho konania a rozhodovania pred sebou takmer 15-ročné

dieťa, ktoré vehementným, často až agresívnym spôsobom odmieta svojho otca a neváha sa

(napriek vysoko pozitívnym citovým väzbám medzi matkou a maloletou, preukázaných

i vykonaným znaleckým dokazovaním) vzoprieť vlastnej matke v prípade, že táto sa ju

v minulosti snažila presvedčiť o aspoň minimálnej zmene svojho postoja, čo bolo zrejmé

okrem iného i z konania o návrhu otca na výkon rozhodnutia o úprave jeho styku

s maloletou. Maloletá opakovane odmieta nielen svojho otca ako osobu, ale aj

všetko, čo s osobou jej otca súvisí a je odhodlaná, a v súčasnosti už vzhľadom k svojmu

veku aj schopná si tento svoj postoj presadiť i v prípade priamej konfrontácie či so

samotným otcom alebo s kýmkoľvek iným, kto má snahu tento jej postoj zmeniť. Postoj

maloletej je zrejmý tak z vykonaného znaleckého dokazovania ako i z iných

dôkazov... ktoré sú súčasťou tohto konania...»

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresný súd uvádza:

„Posúdenie najlepšieho záujmu dieťaťa musí, okrem vyššie uvedených skutočností,

zahŕňať i rešpektovanie práva dieťaťa vyjadriť slobodne svoj názor a brať do úvahy jeho

požiadavky v každej záležitosti, ktorá sa ho týka...

V čase rozhodovania súdu má maloletá 14 rokov a 8 mesiacov a o 4 mesiace

dosiahne 15. rok veku života. V tomto veku nielenže názor dieťaťa nie je bezvýznamný

a je potrebné ho rešpektovať, ale prípadné odchýlenie sa od tohto názoru by bolo možné

iba za predpokladu, že by mal súd za preukázané, že maloleté dieťa napriek tomuto veku

nie je schopné posúdiť obsah vyjadreného názoru a jeho dôsledky (či už s ohľadom

na zdravotný stav dieťaťa, či úroveň jeho psychických a mentálnych schopností a pod.).

Uvedené však u maloletej nie je prítomné, táto i v zmysle vykonaného

súdnoznaleckého dokazovania, ktoré preukázalo že úroveň inteligencie maloletej spadá

do pásma vyššieho priemeru, je vo vzťahoch so svojim rodičmi ako i v celkovej situácii

dobre zorientovaná a jej názor je nevyhnutné rešpektovať, nakoľko jeho nerešpektovanie by

vzhľadom k jej veku bolo neudržateľné...

K tvrdeniam otca, že názor maloletého dieťaťa nie je totožný s jeho najlepším

záujmom a tento názor môže byť často v rozpore so záujmom maloletého dieťaťa a v takom

prípade je potrebné, aby súd rozhodol v najlepšom záujme dieťaťa i v rozpore s jeho

názorom súd uvádza, že v uvedenom má otec pravdu len čiastočne. Názor maloletého

dieťaťa samozrejme nemusí byť v súlade s jeho najlepším záujmom a v takom prípade sa

súd od neho môže odchýliť a posúdiť ho v kontexte s ostatnými okolnosťami prípadu

a vykonaným dokazovaním tak, že rozhodne v rozpore s týmto názorom. V danom prípade

však k uvedenému postupu súdu nie sú dané žiadne dôvody. Vo veku maloletej už

názor dieťaťa je nutné považovať za totožný s jeho najlepším záujmom, keďže v tomto veku

už nie je možné, v tak závažnej otázke aká sa rieši v tomto súdnom konaní posúdiť situáciu

tak, že názor dieťaťa je v rozpore s jeho najlepším záujmom a rozhodnúť presne opačne, než

aký je názor a želanie maloletého dieťaťa, na dôvažok ak i ostatné okolnosti prípadu

a vykonané dokazovanie názor dieťaťa podporujú... Súd mal za to, že najlepší záujem

dieťaťa si za súčasnej situácie vyžaduje také usporiadanie stavu veci, v ktorom bude

eliminovaná osoba otca v živote maloletej v zmysle priameho a bezprostredného kontaktu

s otcom.“

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v zhode s argumentáciou

obsiahnutou v napadnutom rozsudku okresného súdu uvádza:

„Na názor maloletého dieťaťa vo veciach starostlivosti o maloleté deti je potrebné

prihliadnuť v zmysle Zák. o rodine a , s prihliadnutím na rozumové

schopnosti maloletého dieťaťa... maloletá je vo veku, kedy je schopná samostatne

interpretovať svoj názor. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením otca, keď rozhodnutie súdu

nevychádza len z názoru maloletého dieťaťa, ale aj z rozsiahleho dokazovania, ktoré súd

prvého stupňa vo veci vykonal.“

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, sa ústavný súd nestotožňuje ani s druhou

námietkou sťažovateľa, pretože z napadnutých rozsudkov okresného súdu, ako aj krajského

súdu zjavne vyplýva, že podrobne, náležite a dôsledne posudzovali najlepší záujem dieťaťa

a interpretovali ho v zmysle platnej a účinnej vnútroštátnej i medzinárodnej právnej úpravy,

pričom prihliadali i na Všeobecný komentár č. 14 o práve dieťaťa na prvoradé zohľadnenie

jeho alebo jej najlepšieho záujmu, ktorý vydal Výbor pre práva dieťaťa Organizácie

Spojených národov ako výkladové pravidlo k čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa.

Preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu (v spojení s napadnutým

rozsudkom okresného súdu) dospel ústavný súd k záveru, že zásah do sťažovateľom

označených základných práv podľa a práva podľa dohovoru bol legálny, sledoval

legitímny cieľ, ktorým je ochrana zdravého vývinu, práv a slobôd maloletej. Aj s poukazom

na vykonané dokazovanie ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný

záver krajského súdu, v zmysle ktorého išlo o nevyhnutný zásah do jeho práv, keďže len

prostredníctvom neho bolo v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci možné

zabezpečiť účinnú ochranu najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa, ktorý je v danom

prípade nadradený nad ostatné legitímne záujmy.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením

základných práv podľa a a práva podľa dohovoru

navyše poukazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že orgán verejnej

moci (a teda aj všeobecný súd) konajúci vo veci podľa príslušných procesných predpisov

(napr. podľa , , Správneho poriadku)

zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ku ktorým patria aj sťažovateľom označené základné práva podľa

a právo podľa dohovoru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že tento orgán verejnej moci

súčasne porušil ústavnoprocesné princípy, resp. práva vyplývajúce z až ,

resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení označených základných práv podľa

a práva podľa dohovoru by bolo teda možné uvažovať predovšetkým vtedy, ak by

zo strany príslušného orgánu verejnej moci primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením (m. m. napr. alebo ).

Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým

rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu žiadneho zo sťažovateľom

označených ani dohovorom garantovaných práv, a preto jeho sťažnosť

po predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2015