Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 836/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa

Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Viktorom Križiakom, Advokátska

kancelária, Moyzesova 45, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa , 2 a 5 a práv podľa ,

ods. 3 a 4 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica v konaní vedenom

pod sp. zn. 48/2013 a jeho uznesením z 21. októbra 2014 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 11. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. januára 2015 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , 2 a 5 (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu,

pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. 48/2013 a jeho uznesením z 21. októbra 2014 (ďalej len „uznesenie

špecializovaného trestného súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 11. novembra 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva:

„Prostredníctvom svojho obhajcu som podal Žiadosť o prepustenie z väzby

na slobodu dňa 16. 09. 2014. V žiadosti som navrhoval moje prepustenie z väzby,

alternatívne som požiadal o zmenu dôvodov väzby, resp. ich nahradenie dohľadom

probačného a mediačného úradníka. Žiadosť o prepustenie z väzby bola doručená poštou

prokurátorovi ÚŠP GP dňa 17. 09. 2014.

Prokurátor ÚŠP GP mojej žiadosti nevyhovel a postúpil ju po dvanástich dňoch

od doručenia dňa 29. 09. 2014 spolu aj so svojim zamietavým stanoviskom k mojemu

prepusteniu sudcovi pre prípravné konanie ŠTS v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica,

pod sp. zn. 48/2013. Toto oznámenie zo dňa 29. 09. 2014 bolo doručené obhajobe dňa

03.10.2014. Následne sa dlhé dni nič nedialo a až dňa 21.10.2014 Uznesením sudcu pre

prípravné konanie ŠTS v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. 48/2013

zo dňa 21. 10. 0214, bola zamietnutá moja žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.

Rovnakým uznesením sudca pre prípravné konanie neuložil dohľad probačného

a mediačného úradníka. Toto uznesenie bolo doručené obhajobe dňa 28. 10. 2014.

Proti tomuto uzneseniu som podal prostredníctvom obhajcu v zákonnej lehote

dňa 31. 10. 2014 sťažnosť priamo na Najvyšší súd SR...

Dňa 01. 12. 2014 bolo môjmu obhajcovi prostredníctvom ŠTS doručené zamietavé

Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 11. 11. 2014. Nesprávnosť

rozhodnutia najvyššieho súdu vidím v jeho arbitrárnosti, vidím v tom, že rozhodoval

neúmerne dlho a ešte k tomu vo svojom uznesení alibisticky legalizoval, resp. obhajoval

obsah prvostupňového rozhodnutia, ako aj dĺžku konania sudcu pre prípravné konanie

pri rozhodovaní o mojej žiadosti, pričom dobu rozhodovania ŠTS považoval za primeranú

a to napriek tomu, že rozhodovanie o mojej žiadosti o prepustenie trvalo na oboch stupňoch

po doručenie uznesenia NS SR takmer dva a pol mesiaca. Rovnako odvolací senát

neudržateľne a tendenčne odôvodnil pokračovanie väzobného dôvodu podľa ustanovenia

, hoci tento väzobný dôvod už objektívne zanikol...

K porušeniu môjho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa článku 5

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd došlo v konaní

o rozhodovaní mojej žiadosti o prepustenie z väzby. Konanie o mojej žiadosti trvalo takmer

dva a pol mesiaca, teda 75 dní od doručenia mojej žiadosti prokurátorovi...

Dôvodne som v žiadosti o prepustenie namietal existenciu väzobného dôvodu podľa

ustanovenia , keďže bola v podstate založená najmä

na obave z pokračovania zhodného protiprávneho konania, ktorého som sa mal dopúšťať

ako príslušník PZ, ako aj na obave z možného zneužitia osobných väzieb s bývalými

kolegami. Moje osobitné postavenie ako obvineného vyplývalo z môjho profesionálneho

zaradenia. Preto som k žiadosti o prepustenie z väzby priložil aj Personálny rozkaz

Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 214 o prepustení zo služobného pomeru príslušníka

PZ zo dňa 28. 08. 2013, ktorým som bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka PZ.

Takýto stav a postup bolo možné považovať za adekvátne opatrenie k tomu, aby bola

eliminovaná hrozba prípadného opätovného pokračovania v trestnej činnosti, ktoré mi

ako obvinenému, mal umožňovať práve už neexistujúci služobný pomer príslušníka PZ...

No odvolací súd na moje racionálne argumenty reagoval arbitrárnym Uznesením

sp. zn. zo dňa 11. 11. 2014, v ktorom sa pre mňa nepochopiteľne úplne

stotožnil s nesprávnou argumentáciou, resp. záverom sudcu pre prípravné konanie ohľadom

ďalšieho trvania preventívneho dôvodu väzby.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo na prejednanie veci v primeranej lehote

obsiahnuté v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo

porušené postupom, zásahmi a rozhodnutiami Špecializovaného trestného súdu v Pezinku,

pracovisko Banská Bystrica (sp. zn. 48/2013 zo dňa 21. 10. 2014) a Najvyššieho súdu SR

(sp. zn. zo dňa 11. 11. 2014) v konaní ohľadom žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby.

2. Základné práva na osobnú slobodu a spravodlivý proces

obsiahnuté v , 2 a ods. 5 SR, v , v , v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo porušené postupom, zásahmi

a rozhodnutiami Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica

(sp. zn. 48/2013 zo dňa 21. 10. 2014) a Najvyššieho súdu SR (sp. zn.

zo dňa 11. 11. 2014) v konaní ohľadom žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa

11. 11. 2014 sa v celom rozsahu zrušuje a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Špecializovanému trestnému súdu

v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, aby prepustil neodkladne

z väzby na slobodu.

5. Sťažovateľovi priznáva primerané zadosťučinenie vo výške

vo výške 3.000,- €, ktoré mu je povinný vyplatiť Špecializovaný trestný súd v Pezinku,

pracovisko Banská Bystrica vo výške 1.500,- € a Najvyšší súd SR vo výške 1.500,- €, ktoré

sú mu povinní vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica a Najvyšší súd

SR sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy

právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Viktora Križiaka do 30 dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha

vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa , 2 a 5 a práv podľa

čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 dohovoru uznesením špecializovaného trestného súdu

a jeho postupom a uznesením najvyššieho súdu a jeho postupom.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že

je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa

môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených článkov

a dohovoru uznesením špecializovaného trestného súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa postupom špecializovaného

trestného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1

, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany

základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže

poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal,

či sú splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala

voči napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného súdu a jeho postupu, a dospel

k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z je vylúčená

právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených

námietkach porušenia jeho základných práv týmto rozhodnutím súdu, pretože

preskúmavanie jeho postupu je zverené najvyššiemu súdu ako odvolaciemu súdu. Najvyšší

súd vo veci o podanej sťažnosti sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn.

z 11. novembra 2014.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal v systéme

všeobecného súdnictva právo podať proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu účinný

opravný prostriedok (sťažnosť) na dosiahnutie nápravy ním tvrdeného porušenia

označených práv (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší

súd. Využitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany označených práv vylučuje prijatie

sťažnosti ústavným súdom na ďalšie konanie, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba

vtedy, ak sťažovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá

smerovala proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu, pre nedostatok právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených článkov a

a ods. 3 dohovoru uznesením najvyššieho súdu a jeho postupom

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Najvyšší súd v namietanom uznesení konštatoval: „Napriek tomu, že v podanej

sťažnosti obvineným sú argumenty sudcu ŠTS, že súd v prípravnom

konaní nerozhoduje o vine či nevine obvineného, označené za alibistické, opotrebované,

únavné a nepoužiteľné, treba konštatovať, že sú kľúčom pre pohľad súdu na hodnotenie

dôkazov v prípravnom konaní a v konaní pred súdom (po podanej obžalobe). Posudzovanie

skutkových okolností súdom v prípravnom konaní je jednou z materiálnych podmienok

väzby. Súd je v tomto štádiu konania limitovaný dôkazmi, ktoré vykonávajú orgány činné

v trestnom konaní a do vykonaného dokazovania nemôže zasahovať čo do jeho obsahu, ani

rozsahu či pripustenia alebo nepripustenia vykonania navrhnutých dôkazov.

Bez kontradiktórneho dokazovania, ktoré v tejto fáze trestného konania nemôže vykonať,

je tak sudca v situácii zodpovednosti za rozhodnutie, hoci tvorbu a obsah vykonaných

a na rozhodnutie predložených dôkazov nemôže jednoznačne vyvážiť v prospech

či neprospech obvineného, ak tieto dôkazy jednoznačne nenapovedajú nedôvodnosti

trestného stíhania obvineného pre konkrétny skutok. Treba si naviac uvedomiť, že takéto

hodnotenie prebieha za situácie, kedy obvinený vyhodnocuje (prirodzene) dôkazy vo svoj

prospech, na druhej strane je argumentácia prokurátora, ktorého povinnosťou je v prípade

zjavných dôkazov v prospech obvineného rozhodnúť (sám) o jeho prepustení z väzby, resp.

o zastavení trestného stíhania.

Platí tak, že v tomto štádiu konania len zjavne nepresvedčivé dôkazy v neprospech

obvineného spôsobujú neudržateľnosť jeho trestného stíhania, a tým aj materiálnu

neexistenciu dôvodnosti väzby obvineného. v prípade, že sudca nerozhodne v prospech

obvineného (v danom prípade prepustením z väzby), je v jeho subjektívnom ponímaní

logicky ako subjekt, ktorý nesprávne (nie v súlade s očakávaným záverom) hodnotí dôkaznú

situáciu, a tým znemožňuje odbúranie základnej materiálnej podmienky väzby obvineného -

nedôvodnosti jeho trestného stíhania. S tým úzko súvisí aj snaha obvineného

nekomunikovať pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby so sudcom

pre prípravné konanie a snaha ovplyvniť rozhodnutie sťažnostného súdu argumentmi,

priamo verbálne prednesenými v sťažnostnom konaní. Svoj odraz to našlo v žiadosti

obvineného nezúčastniť sa výsluchu pred sudcom pre prípravné

konanie ŠTS, čím bez porušenia práv obvineného bola zachovaná možnosť zákonného

rozhodovania prvostupňového súdu o žiadosti o prepustenie z väzby tohto obvineného.

V sťažnostnom konaní však účasť obvineného, jeho obhajcu a prokurátora, pri rozhodovaní

o sťažnosti proti väzbe, môže umožniť predseda senátu ( ). Bude tomu

spravidla vtedy, ak dôvod neprítomnosti obvineného na výsluchu pred sudcom prvého

stupňa neumožnil napr. zdravotný stav obvineného. Nebude tomu tak vtedy, ak obvinený

nevyužil zákonnú možnosť účasti a prezentovania svojich argumentov pri výsluchu

v prvostupňovom konaní, čo je i konkrétny prípad postupu a žiadostí obvineného

. Neobstojí pritom jeho argument o nedôvere k sudcovi súdu prvého

stupňa vykonávajúceho jeho výsluch pri rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie

z väzby, pretože zákonné ustanovenia o zápisničnom zaznamenaní

(prípadne i nahrávkou) priebehu úkonu výsluchu obvineného sú dostatočnou garanciou

autenticity prejavu obvineného. Po rozhodnutí súdu prvého stupňa mal obvinený

zákonnú možnosť uplatniť svoje právo podania sťažnosti, písomne

argumentačne odôvodnenej, ktorú v plnej miere využil pri zachovaní jeho práv. Sťažnostný

súd tak nezistil dôvod na výnimočné osobné vypočutie na neverejnom

zasadnutí sťažnostného súdu.

Najvyšší súd sa stotožnil vo vzťahu k obvinenému so

záverom ŠTS, že prepustením obvineného z Policajného zboru absolútne nezaniká

personálne prepojenie na štruktúry tohto zboru. I tu treba pristupovať individuálne k

posúdeniu takýchto prepojení a nepoužívať automaticky rozhodnutia v iných kauzách s

inými vnútornými podmienkami, paušalizovaním tam uvedených záverov vo svoj

prospech...“

Ústavný súd pri hodnotení uznesenia najvyššieho súdu vychádzal z ustáleného

právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého a druhého stupňa nemožno

posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a druhostupňové konanie z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného

posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj druhostupňového), ktoré

boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia najvyššieho súdu s uznesením

špecializovaného trestného súdu a v nadväznosti na citovanú judikatúru považoval ústavný

súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia uznesenia

špecializovaného trestného súdu, ktorý v označenom uznesení uviedol najmä:

«Od predchádzajúceho rozhodovania o väzbe obvinených (uznesenie Najvyššieho súdu SR

z 12. augusta 2014, sp. zn. o predlžení lehoty trvania väzby a o zamietnutí

žiadostí niektorých obvinených a neprijatí záruk za nahradenie väzby) nedošlo k žiadnym

podstatným zmenám v prospech obvinených, ani vo vzťahu k dôvodnosti trestného stíhania,

ani vo vzťahu k dôvodnosti väzobného stíhania obvinených. Práve naopak, možno

konštatovať, že vykonávaním dôkazov (ide najmä o výpovede a

, ktorí sa rozhodli spolupracovať pri vyšetrovaní trestnej činnosti) došlo

k prehĺbeniu pôvodne uvedenej dôvodnosti podozrenia proti obvineným menovite uvedeným

vo výrokovej časti tohto uznesenia zo skutkov ako je to konkrétne uvedené jednak

v uzneseniach vyšetrovateľa o vznesení obvinenia a rozšírení obvinenia a je to uvedené

aj v odôvodnení tohto uznesenia.

Všetci štyria obvinení ako sú uvedení vo výrokovej časti tohto uznesenia sú obvinení

aj za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296

a to buď ako členovia zločineckej skupiny, alebo ako činní pre zločineckú

skupinu. Od už skôr spomenutého predchádzajúceho rozhodovania o väzbe obvinených

neboli ani orgánmi činnými v trestnom konaní, ani obvinenými zabezpečené také dôkazy

v prospech obvineného, ktoré by boli dostatočným základom pre záver, že trestné stíhanie

všetkých štyroch skôr menovaných obvinených je už neudržateľné, pre záver, že títo štyria

obvinení už nie sú dôvodne podozriví z trestnej činnosti tak, ako je to konkrétne uvedené

v úvode tohto odôvodnenia. Tým by pominul materiálny základ dôvodnosti väzby

obvinených. Práve naopak aktuálnosť dôvodnosti podozrenia proti všetkým štyrom

obvineným je dostatočne preukázaná, stále pretrváva. Ani zastavenie trestného stíhania

za časť skutkov a proti niektorým obvineným nie je dostatočne výpovedným argumentom

a dostatočným právnym základom na prepustenie obvinených z väzby na slobodu z dôvodu

pominutia dôvodnosti podozrenia zo spáchania trestnej činnosti, eventuálne z dôvodov

pominutia väzobných dôvodov.

Čo sa týka argumentácie obvineného , že bol už právoplatne

prepustený z policajného zboru, sudca pre prípravné konanie aj pri rešpektovaní rozhodnutí

nadriadeného orgánu je toho názoru, že prepustením príslušníka PZ zo zboru nezaniká

absolútne jeho prepojenie na štruktúru policajného zboru, na rokmi vybudované

individuálne vzťahy k niektorým príslušníkom, pričom nemožno prehliadnuť fakt, že ešte

na začiatku trestného stíhania bola ponúknutá záruka za nahradenie väzby obvineného

funkcionárom Policajného zboru. Nepominula teda hrozba konania

obvineného, že za finančnú odmenu, ktorú mal obvinený od členov

zločineckej skupiny, mal zneužívať právomoc verejného činiteľa vo vzťahu

k „zahladzovaniu“ trestnej činnosti páchanej členmi zločineckej skupiny...»

Vo väzobných veciach platí, že skúmanie dôvodov väzby a primeranosti lehoty

väzby prináleží predovšetkým všeobecným súdom. Pre ten účel im patrí skúmať všetky

okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu

odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania

osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe. Predovšetkým na základe dôvodov

uvedených v týchto rozhodnutiach (prípadne aj na základe nesporných skutočností

uvedených obvineným v žiadostiach) ústavný súd zisťuje či boli, alebo neboli porušené

označené články a dohovoru (mutatis mutandis Toth c. Rakúsko z 12. 12. 1991).

Ústavný súd taktiež vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ( ) nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým patrí interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa

obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,

pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna

alebo zjavne neopodstatnená (, , , ).

Ústavný súd konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu opierajúce sa o aplikáciu

relevantnej právnej úpravy korešpondujú so skutkovými zisteniami, ktoré nie sú výsledkom

svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností významných

pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia relevantným otázkam formulovaným sťažovateľom

v uplatnenej sťažnosti poskytol zrozumiteľnú a náležitú odpoveď.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a obsahom sťažovateľom označených článkov

a dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí

tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

Ústavný súd preto túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu, nie je podľa názoru ústavného súdu prejavom interpretačnej alebo

aplikačnej svojvôle, a preto sa úvahy najvyššieho súdu z pohľadu ústavného súdu nejavia

ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom špecializovaného

trestného súdu a postupom najvyššieho súdu

Sťažovateľ poukazuje na to, že konanie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby trvalo

„... takmer dva a pol mesiaca, teda 75 dní od doručenia mojej žiadosti prokurátorovi...

Prostredníctvom svojho obhajcu som podal Žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu dňa

16. 09. 2014... Žiadosť o prepustenie z väzby bola doručená poštou prokurátorovi ÚŠP GP

dňa 17. 09. 2014.

Prokurátor ÚŠP GP mojej žiadosti nevyhovel a postúpil ju po dvanástich dňoch

od doručenia dňa 29. 09. 2014 spolu aj so svojim zamietavým stanoviskom k mojemu

prepusteniu sudcovi pre prípravné konanie ŠTS v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica,

pod sp. zn. 48/2013. Toto oznámenie zo dňa 29. 09. 2014 bolo doručené obhajobe

dňa 03. 10. 2014. Následne sa dlhé dni nič nedialo a až dňa 21. 10. 2014 Uznesením sudcu

pre prípravné konanie ŠTS v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. 48/2013

zo dňa 21. 10. 0214, bola zamietnutá moja žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu... Toto

uznesenie bolo doručené obhajobe dňa 28. 10. 2014.

Proti tomuto uzneseniu som podal prostredníctvom obhajcu v zákonnej lehote

dňa 31. 10. 2014 sťažnosť priamo na Najvyšší súd SR... Dňa 01. 12. 2014 bolo môjmu

obhajcovi prostredníctvom STS doručené zamietavé Uznesenie Najvyššieho súdu SR,

sp. zn. zo dňa 11. 11. 2014.“.

Zo skutočností uvedených sťažovateľom, resp. zistených ústavným súdom dopytom

na najvyššom súde možno v danej veci ustáliť, že konanie o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby trvalo pred špecializovaným trestným súdom od 29. septembra 2014

do 28. októbra 2014 a následne po vrátení spisu najvyšším súdom od 21. novembra 2014

do 27. novembra 2014, teda spolu 35 dní. Konanie pred najvyšším súdom trvalo

od 31. októbra 2014 do 20. novembra 2014, teda 20 dní.

Ústavný súd neprihliadal na skutočnosť, že uznesenie najvyššieho súdu bolo

obhajcovi sťažovateľa doručené až 1. decembra 2014, vzhľadom na to, že obhajca

si zásielku neprevzal v odbernej lehote, čo nemožno vytknúť špecializovanému trestnému

súdu, ktorý uznesenie najvyššieho súdu expedoval 21. novembra 2014, teda v deň, keď mu

bol doručený súdny spis z najvyššieho súdu.

Ústavný súd neprihliadal ani na tvrdenie sťažovateľa, že sťažnosť proti uzneseniu

špecializovaného trestného súdu podal priamo na najvyššom súde, vzhľadom na to, že svoje

tvrdenie nepreukázal žiadnym dôkazom, Naopak, na predloženej sťažnosti je v záhlaví

uvedené, že sa na najvyšší súd podáva prostredníctvom špecializovaného trestného súdu,

a túto skutočnosť si ústavný súd overil aj dopytom na špecializovanom trestnom súde.

Ústavný súd konštatuje, že špecializovaný trestný súd pri rozhodovaní o žiadosti

sťažovateľa o niekoľko dní prekročil judikatúrou akceptovanú lehotu jedného mesiaca

rozhodovania na jednom stupni, čo je na hrane prípustnosti o rozhodovaní v daných

veciach.

Podľa názoru ústavného súdu uvedené časové súvislosti síce vo všeobecnej rovine

svedčia o uplynutí dlhšieho času pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby, než aké je ustálenou judikatúrou chápané pre rozhodovanie o väzbe ako

akceptovateľné (t. j. dobu jedného mesiaca väzobného konania na jednom stupni súdu),

avšak v okolnostiach konkrétneho prípadu ešte toto v zásade nepatrné prekročenie časových

limitov (v zásade len o niekoľko dní) nehodnotí ústavný súd ako nespĺňajúce ústavné limity

pre urýchlené rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby. Za takéto špecifické okolnosti

prípadu považuje ústavný súd predovšetkým rozsah vyšetrovanej trestnej činnosti, ktorej sa

mala dopustiť väčšia skupina osôb zoskupených do zločineckej skupiny, nevyhnutným

dôsledkom čoho je nielen väčší rozsah spisového materiálu, ktorý je pred každým

rozhodnutím o väzbe niektorého z obvinených povinný súd preskúmavať z hľadiska,

či v čase rozhodovania o väzbe sú stále dané podmienky a dôvody väzby u toho-ktorého

obvineného, ale aj zvýšené nároky na zosúladenie množstva procesných úkonov, ktoré je

vo veci takéhoto charakteru potrebné priebežne realizovať (m. m. ).

Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti judikoval,

že právo na osobnú slobodu zaručené v a 5 môže byť porušené aj tým,

že orgány činné v trestnom konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinený

vo väzbe, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (). Právo na súdnu ochranu

v súvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené

skúmanie dôvodnosti väzby sú teda obsiahnuté v . Nielen ústavný súd,

ale aj štrasburské orgány ochrany práv súčasne zdôrazňujú, že rýchlosť preskúmavania

a rozhodovania o žiadostiach o prepustenie z väzby je nevyhnutné posudzovať

a vykladať v závislosti od podmienok a okolností každej konkrétnej veci (Bezichieri

z roku 1989, A-164, bod 21; Neumeister z roku 1968, A-8, bod 24, a Sanchez – Reisse

z roku 1986, A-107, bod 55). Vo svojej judikatúre už ústavný súd vyslovil, že požiadavke

neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby nezodpovedá lehota počítaná

na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota

konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca

týždne (napríklad , , ).

Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že sú mu známe skutočnosti,

že sťažovateľ bol prepustený na slobodu od 13. apríla 2015 a že bol špecializovaným

trestným súdom odsúdený na trest odňatia slobody 4. decembra 2015, aj keď tento rozsudok

ešte nie je právoplatný.

4. K namietanému porušeniu čl. 6 dohovoru postupom najvyššieho súdu a jeho

uznesením

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

je rozhodnutím, ktorým ako nadriadený súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti

rozhodnutiu prvostupňového súdu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu,

t. j. je rozhodnutím o osobnej slobode.

V súvislosti s namietaným porušením práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, ako aj rozhodovaciu prax Európskeho súdu

pre ľudské práva, podľa ktorej sa osobná sloboda v súvislosti s rozhodovaním o väzbe

a jej ďalšom trvaní chráni prostredníctvom ustanovení čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok

De Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, séria A, č. 12, body 65, 67, 71, 72, 73, 75, 76, 77

atď.), resp. ustanovení , pretože tieto predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu

dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než akú má

na mysli dohovoru, resp. . Ustanovenia dohovoru

a totiž zahŕňajú tak hmotné, ako aj procesné atribúty práva na osobnú slobodu

vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu

o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné

ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie či ustanovenie

garantujúce základné právo na súdnu ochranu (m. m. ,

).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti

sťažnosti konštatoval, že sťažovateľ v súvislosti s rozhodovaním najvyššieho súdu namietal

porušenie takých práv, ktoré na konanie a rozhodovanie nie sú aplikovateľné, a preto k ich

porušeniu nemohlo dôjsť vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom

označenými právami a namietaným uznesením najvyššieho súdu a jeho postupom. Na tomto

základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie práva zaručeného

v dohovoru odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2015