Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 836/2015
PDF · 308.67 KB
No categories available
II. ÚS 836/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa
Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Viktorom Križiakom, Advokátska
kancelária, Moyzesova 45, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c),
ods. 3 a 4 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica v konaní vedenom
pod sp. zn. Tp 48/2013 a jeho uznesením z 21. októbra 2014 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tost 36/2014 a jeho uznesením
z 11. novembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. januára 2015 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu,
pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. Tp 48/2013 a jeho uznesením z 21. októbra 2014 (ďalej len „uznesenie
špecializovaného trestného súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tost 36/2014 a jeho uznesením
z 11. novembra 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva:
„Prostredníctvom svojho obhajcu som podal Žiadosť o prepustenie z väzby
na slobodu dňa 16. 09. 2014. V žiadosti som navrhoval moje prepustenie z väzby,
alternatívne som požiadal o zmenu dôvodov väzby, resp. ich nahradenie dohľadom
probačného a mediačného úradníka. Žiadosť o prepustenie z väzby bola doručená poštou
prokurátorovi ÚŠP GP dňa 17. 09. 2014.
Prokurátor ÚŠP GP mojej žiadosti nevyhovel a postúpil ju po dvanástich dňoch
od doručenia dňa 29. 09. 2014 spolu aj so svojim zamietavým stanoviskom k mojemu
prepusteniu sudcovi pre prípravné konanie ŠTS v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica,
pod sp. zn. Tp 48/2013. Toto oznámenie zo dňa 29. 09. 2014 bolo doručené obhajobe dňa
03.10.2014. Následne sa dlhé dni nič nedialo a až dňa 21.10.2014 Uznesením sudcu pre
prípravné konanie ŠTS v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. Tp 48/2013
zo dňa 21. 10. 0214, bola zamietnutá moja žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.
Rovnakým uznesením sudca pre prípravné konanie neuložil dohľad probačného
a mediačného úradníka. Toto uznesenie bolo doručené obhajobe dňa 28. 10. 2014.
Proti tomuto uzneseniu som podal prostredníctvom obhajcu v zákonnej lehote
dňa 31. 10. 2014 sťažnosť priamo na Najvyšší súd SR...
Dňa 01. 12. 2014 bolo môjmu obhajcovi prostredníctvom ŠTS doručené zamietavé
Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Tost 36/2014 zo dňa 11. 11. 2014. Nesprávnosť
rozhodnutia najvyššieho súdu vidím v jeho arbitrárnosti, vidím v tom, že rozhodoval
neúmerne dlho a ešte k tomu vo svojom uznesení alibisticky legalizoval, resp. obhajoval
obsah prvostupňového rozhodnutia, ako aj dĺžku konania sudcu pre prípravné konanie
pri rozhodovaní o mojej žiadosti, pričom dobu rozhodovania ŠTS považoval za primeranú
a to napriek tomu, že rozhodovanie o mojej žiadosti o prepustenie trvalo na oboch stupňoch
po doručenie uznesenia NS SR takmer dva a pol mesiaca. Rovnako odvolací senát
neudržateľne a tendenčne odôvodnil pokračovanie väzobného dôvodu podľa ustanovenia
§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, hoci tento väzobný dôvod už objektívne zanikol...
K porušeniu môjho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa článku 5
ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd došlo v konaní
o rozhodovaní mojej žiadosti o prepustenie z väzby. Konanie o mojej žiadosti trvalo takmer
dva a pol mesiaca, teda 75 dní od doručenia mojej žiadosti prokurátorovi...
Dôvodne som v žiadosti o prepustenie namietal existenciu väzobného dôvodu podľa
ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, keďže bola v podstate založená najmä
na obave z pokračovania zhodného protiprávneho konania, ktorého som sa mal dopúšťať
ako príslušník PZ, ako aj na obave z možného zneužitia osobných väzieb s bývalými
kolegami. Moje osobitné postavenie ako obvineného vyplývalo z môjho profesionálneho
zaradenia. Preto som k žiadosti o prepustenie z väzby priložil aj Personálny rozkaz
Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 214 o prepustení zo služobného pomeru príslušníka
PZ zo dňa 28. 08. 2013, ktorým som bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka PZ.
Takýto stav a postup bolo možné považovať za adekvátne opatrenie k tomu, aby bola
eliminovaná hrozba prípadného opätovného pokračovania v trestnej činnosti, ktoré mi
ako obvinenému, mal umožňovať práve už neexistujúci služobný pomer príslušníka PZ...
No odvolací súd na moje racionálne argumenty reagoval arbitrárnym Uznesením
sp. zn. 2Tost 36/2014 zo dňa 11. 11. 2014, v ktorom sa pre mňa nepochopiteľne úplne
stotožnil s nesprávnou argumentáciou, resp. záverom sudcu pre prípravné konanie ohľadom
ďalšieho trvania preventívneho dôvodu väzby.“
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo na prejednanie veci v primeranej lehote
obsiahnuté v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo
porušené postupom, zásahmi a rozhodnutiami Špecializovaného trestného súdu v Pezinku,
pracovisko Banská Bystrica (sp. zn. Tp 48/2013 zo dňa 21. 10. 2014) a Najvyššieho súdu SR
(sp. zn. 2Tost 36/2014 zo dňa 11. 11. 2014) v konaní ohľadom žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby.
2. Základné práva na osobnú slobodu a spravodlivý proces
obsiahnuté v čl. 17 ods. 1, 2 a ods. 5 Ústavy SR, v čl. 5 ods. 1 písm. c), v čl. 5 ods. 3, v čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo porušené postupom, zásahmi
a rozhodnutiami Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica
(sp. zn. Tp 48/2013 zo dňa 21. 10. 2014) a Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 2Tost 36/2014
zo dňa 11. 11. 2014) v konaní ohľadom žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.
3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Tost 36/2014 zo dňa
11. 11. 2014 sa v celom rozsahu zrušuje a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Špecializovanému trestnému súdu
v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, aby prepustil neodkladne
z väzby na slobodu.
5. Sťažovateľovi priznáva primerané zadosťučinenie vo výške
vo výške 3.000,- €, ktoré mu je povinný vyplatiť Špecializovaný trestný súd v Pezinku,
pracovisko Banská Bystrica vo výške 1.500,- € a Najvyšší súd SR vo výške 1.500,- €, ktoré
sú mu povinní vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
6. Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica a Najvyšší súd
SR sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy
právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Viktora Križiaka do 30 dní
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha
vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa
čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 dohovoru uznesením špecializovaného trestného súdu
a jeho postupom a uznesením najvyššieho súdu a jeho postupom.
Podľa čl. 17ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné
podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že
je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený
pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci
a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa
môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených článkov ústavy
a dohovoru uznesením špecializovaného trestného súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa postupom špecializovaného
trestného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1
ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany
základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže
poskytnúť iný súd.
Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal,
či sú splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala
voči napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného súdu a jeho postupu, a dospel
k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená
právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených
námietkach porušenia jeho základných práv týmto rozhodnutím súdu, pretože
preskúmavanie jeho postupu je zverené najvyššiemu súdu ako odvolaciemu súdu. Najvyšší
súd vo veci o podanej sťažnosti sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 2 Tost 36/2014
z 11. novembra 2014.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal v systéme
všeobecného súdnictva právo podať proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu účinný
opravný prostriedok (sťažnosť) na dosiahnutie nápravy ním tvrdeného porušenia
označených práv (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší
súd. Využitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany označených práv vylučuje prijatie
sťažnosti ústavným súdom na ďalšie konanie, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba
vtedy, ak sťažovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.
Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá
smerovala proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu, pre nedostatok právomoci.
2. K namietanému porušeniu označených článkov ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c)
a ods. 3 dohovoru uznesením najvyššieho súdu a jeho postupom
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Najvyšší súd v namietanom uznesení konštatoval: „Napriek tomu, že v podanej
sťažnosti obvineným sú argumenty sudcu ŠTS, že súd v prípravnom
konaní nerozhoduje o vine či nevine obvineného, označené za alibistické, opotrebované,
únavné a nepoužiteľné, treba konštatovať, že sú kľúčom pre pohľad súdu na hodnotenie
dôkazov v prípravnom konaní a v konaní pred súdom (po podanej obžalobe). Posudzovanie
skutkových okolností súdom v prípravnom konaní je jednou z materiálnych podmienok
väzby. Súd je v tomto štádiu konania limitovaný dôkazmi, ktoré vykonávajú orgány činné
v trestnom konaní a do vykonaného dokazovania nemôže zasahovať čo do jeho obsahu, ani
rozsahu či pripustenia alebo nepripustenia vykonania navrhnutých dôkazov.
Bez kontradiktórneho dokazovania, ktoré v tejto fáze trestného konania nemôže vykonať,
je tak sudca v situácii zodpovednosti za rozhodnutie, hoci tvorbu a obsah vykonaných
a na rozhodnutie predložených dôkazov nemôže jednoznačne vyvážiť v prospech
či neprospech obvineného, ak tieto dôkazy jednoznačne nenapovedajú nedôvodnosti
trestného stíhania obvineného pre konkrétny skutok. Treba si naviac uvedomiť, že takéto
hodnotenie prebieha za situácie, kedy obvinený vyhodnocuje (prirodzene) dôkazy vo svoj
prospech, na druhej strane je argumentácia prokurátora, ktorého povinnosťou je v prípade
zjavných dôkazov v prospech obvineného rozhodnúť (sám) o jeho prepustení z väzby, resp.
o zastavení trestného stíhania.
Platí tak, že v tomto štádiu konania len zjavne nepresvedčivé dôkazy v neprospech
obvineného spôsobujú neudržateľnosť jeho trestného stíhania, a tým aj materiálnu
neexistenciu dôvodnosti väzby obvineného. v prípade, že sudca nerozhodne v prospech
obvineného (v danom prípade prepustením z väzby), je v jeho subjektívnom ponímaní
logicky ako subjekt, ktorý nesprávne (nie v súlade s očakávaným záverom) hodnotí dôkaznú
situáciu, a tým znemožňuje odbúranie základnej materiálnej podmienky väzby obvineného -
nedôvodnosti jeho trestného stíhania. S tým úzko súvisí aj snaha obvineného
nekomunikovať pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby so sudcom
pre prípravné konanie a snaha ovplyvniť rozhodnutie sťažnostného súdu argumentmi,
priamo verbálne prednesenými v sťažnostnom konaní. Svoj odraz to našlo v žiadosti
obvineného nezúčastniť sa výsluchu pred sudcom pre prípravné
konanie ŠTS, čím bez porušenia práv obvineného bola zachovaná možnosť zákonného
rozhodovania prvostupňového súdu o žiadosti o prepustenie z väzby tohto obvineného.
V sťažnostnom konaní však účasť obvineného, jeho obhajcu a prokurátora, pri rozhodovaní
o sťažnosti proti väzbe, môže umožniť predseda senátu (§ 302 ods. 2 Tr. por.). Bude tomu
spravidla vtedy, ak dôvod neprítomnosti obvineného na výsluchu pred sudcom prvého
stupňa neumožnil napr. zdravotný stav obvineného. Nebude tomu tak vtedy, ak obvinený
nevyužil zákonnú možnosť účasti a prezentovania svojich argumentov pri výsluchu
v prvostupňovom konaní, čo je i konkrétny prípad postupu a žiadostí obvineného
. Neobstojí pritom jeho argument o nedôvere k sudcovi súdu prvého
stupňa vykonávajúceho jeho výsluch pri rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie
z väzby, pretože zákonné ustanovenia Trestného poriadku o zápisničnom zaznamenaní
(prípadne i nahrávkou) priebehu úkonu výsluchu obvineného sú dostatočnou garanciou
autenticity prejavu obvineného. Po rozhodnutí súdu prvého stupňa mal obvinený
zákonnú možnosť uplatniť svoje právo podania sťažnosti, písomne
argumentačne odôvodnenej, ktorú v plnej miere využil pri zachovaní jeho práv. Sťažnostný
súd tak nezistil dôvod na výnimočné osobné vypočutie na neverejnom
zasadnutí sťažnostného súdu.
Najvyšší súd sa stotožnil vo vzťahu k obvinenému so
záverom ŠTS, že prepustením obvineného z Policajného zboru absolútne nezaniká
personálne prepojenie na štruktúry tohto zboru. I tu treba pristupovať individuálne k
posúdeniu takýchto prepojení a nepoužívať automaticky rozhodnutia v iných kauzách s
inými vnútornými podmienkami, paušalizovaním tam uvedených záverov vo svoj
prospech...“
Ústavný súd pri hodnotení uznesenia najvyššieho súdu vychádzal z ustáleného
právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého a druhého stupňa nemožno
posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a druhostupňové konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného
posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj druhostupňového), ktoré
boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia najvyššieho súdu s uznesením
špecializovaného trestného súdu a v nadväznosti na citovanú judikatúru považoval ústavný
súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia uznesenia
špecializovaného trestného súdu, ktorý v označenom uznesení uviedol najmä:
«Od predchádzajúceho rozhodovania o väzbe obvinených (uznesenie Najvyššieho súdu SR
z 12. augusta 2014, sp. zn. 2 Tost 27/2014 o predlžení lehoty trvania väzby a o zamietnutí
žiadostí niektorých obvinených a neprijatí záruk za nahradenie väzby) nedošlo k žiadnym
podstatným zmenám v prospech obvinených, ani vo vzťahu k dôvodnosti trestného stíhania,
ani vo vzťahu k dôvodnosti väzobného stíhania obvinených. Práve naopak, možno
konštatovať, že vykonávaním dôkazov (ide najmä o výpovede a
, ktorí sa rozhodli spolupracovať pri vyšetrovaní trestnej činnosti) došlo
k prehĺbeniu pôvodne uvedenej dôvodnosti podozrenia proti obvineným menovite uvedeným
vo výrokovej časti tohto uznesenia zo skutkov ako je to konkrétne uvedené jednak
v uzneseniach vyšetrovateľa o vznesení obvinenia a rozšírení obvinenia a je to uvedené
aj v odôvodnení tohto uznesenia.
Všetci štyria obvinení ako sú uvedení vo výrokovej časti tohto uznesenia sú obvinení
aj za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296
Trestného zákona a to buď ako členovia zločineckej skupiny, alebo ako činní pre zločineckú
skupinu. Od už skôr spomenutého predchádzajúceho rozhodovania o väzbe obvinených
neboli ani orgánmi činnými v trestnom konaní, ani obvinenými zabezpečené také dôkazy
v prospech obvineného, ktoré by boli dostatočným základom pre záver, že trestné stíhanie
všetkých štyroch skôr menovaných obvinených je už neudržateľné, pre záver, že títo štyria
obvinení už nie sú dôvodne podozriví z trestnej činnosti tak, ako je to konkrétne uvedené
v úvode tohto odôvodnenia. Tým by pominul materiálny základ dôvodnosti väzby
obvinených. Práve naopak aktuálnosť dôvodnosti podozrenia proti všetkým štyrom
obvineným je dostatočne preukázaná, stále pretrváva. Ani zastavenie trestného stíhania
za časť skutkov a proti niektorým obvineným nie je dostatočne výpovedným argumentom
a dostatočným právnym základom na prepustenie obvinených z väzby na slobodu z dôvodu
pominutia dôvodnosti podozrenia zo spáchania trestnej činnosti, eventuálne z dôvodov
pominutia väzobných dôvodov.
Čo sa týka argumentácie obvineného , že bol už právoplatne
prepustený z policajného zboru, sudca pre prípravné konanie aj pri rešpektovaní rozhodnutí
nadriadeného orgánu je toho názoru, že prepustením príslušníka PZ zo zboru nezaniká
absolútne jeho prepojenie na štruktúru policajného zboru, na rokmi vybudované
individuálne vzťahy k niektorým príslušníkom, pričom nemožno prehliadnuť fakt, že ešte
na začiatku trestného stíhania bola ponúknutá záruka za nahradenie väzby obvineného
funkcionárom Policajného zboru. Nepominula teda hrozba konania
obvineného, že za finančnú odmenu, ktorú mal obvinený od členov
zločineckej skupiny, mal zneužívať právomoc verejného činiteľa vo vzťahu
k „zahladzovaniu“ trestnej činnosti páchanej členmi zločineckej skupiny...»
Vo väzobných veciach platí, že skúmanie dôvodov väzby a primeranosti lehoty
väzby prináleží predovšetkým všeobecným súdom. Pre ten účel im patrí skúmať všetky
okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu
odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania
osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe. Predovšetkým na základe dôvodov
uvedených v týchto rozhodnutiach (prípadne aj na základe nesporných skutočností
uvedených obvineným v žiadostiach) ústavný súd zisťuje či boli, alebo neboli porušené
označené články ústavy a dohovoru (mutatis mutandis Toth c. Rakúsko z 12. 12. 1991).
Ústavný súd taktiež vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým patrí interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa
obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,
pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna
alebo zjavne neopodstatnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).
Ústavný súd konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu opierajúce sa o aplikáciu
relevantnej právnej úpravy korešpondujú so skutkovými zisteniami, ktoré nie sú výsledkom
svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností významných
pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia relevantným otázkam formulovaným sťažovateľom
v uplatnenej sťažnosti poskytol zrozumiteľnú a náležitú odpoveď.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým
uznesením najvyššieho súdu a obsahom sťažovateľom označených článkov ústavy
a dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí
tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
Ústavný súd preto túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu, nie je podľa názoru ústavného súdu prejavom interpretačnej alebo
aplikačnej svojvôle, a preto sa úvahy najvyššieho súdu z pohľadu ústavného súdu nejavia
ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
3. K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom špecializovaného
trestného súdu a postupom najvyššieho súdu
Sťažovateľ poukazuje na to, že konanie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby trvalo
„... takmer dva a pol mesiaca, teda 75 dní od doručenia mojej žiadosti prokurátorovi...
Prostredníctvom svojho obhajcu som podal Žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu dňa
16. 09. 2014... Žiadosť o prepustenie z väzby bola doručená poštou prokurátorovi ÚŠP GP
dňa 17. 09. 2014.
Prokurátor ÚŠP GP mojej žiadosti nevyhovel a postúpil ju po dvanástich dňoch
od doručenia dňa 29. 09. 2014 spolu aj so svojim zamietavým stanoviskom k mojemu
prepusteniu sudcovi pre prípravné konanie ŠTS v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica,
pod sp. zn. Tp 48/2013. Toto oznámenie zo dňa 29. 09. 2014 bolo doručené obhajobe
dňa 03. 10. 2014. Následne sa dlhé dni nič nedialo a až dňa 21. 10. 2014 Uznesením sudcu
pre prípravné konanie ŠTS v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. Tp 48/2013
zo dňa 21. 10. 0214, bola zamietnutá moja žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu... Toto
uznesenie bolo doručené obhajobe dňa 28. 10. 2014.
Proti tomuto uzneseniu som podal prostredníctvom obhajcu v zákonnej lehote
dňa 31. 10. 2014 sťažnosť priamo na Najvyšší súd SR... Dňa 01. 12. 2014 bolo môjmu
obhajcovi prostredníctvom STS doručené zamietavé Uznesenie Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. 2Tost 36/2014 zo dňa 11. 11. 2014.“.
Zo skutočností uvedených sťažovateľom, resp. zistených ústavným súdom dopytom
na najvyššom súde možno v danej veci ustáliť, že konanie o žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby trvalo pred špecializovaným trestným súdom od 29. septembra 2014
do 28. októbra 2014 a následne po vrátení spisu najvyšším súdom od 21. novembra 2014
do 27. novembra 2014, teda spolu 35 dní. Konanie pred najvyšším súdom trvalo
od 31. októbra 2014 do 20. novembra 2014, teda 20 dní.
Ústavný súd neprihliadal na skutočnosť, že uznesenie najvyššieho súdu bolo
obhajcovi sťažovateľa doručené až 1. decembra 2014, vzhľadom na to, že obhajca
si zásielku neprevzal v odbernej lehote, čo nemožno vytknúť špecializovanému trestnému
súdu, ktorý uznesenie najvyššieho súdu expedoval 21. novembra 2014, teda v deň, keď mu
bol doručený súdny spis z najvyššieho súdu.
Ústavný súd neprihliadal ani na tvrdenie sťažovateľa, že sťažnosť proti uzneseniu
špecializovaného trestného súdu podal priamo na najvyššom súde, vzhľadom na to, že svoje
tvrdenie nepreukázal žiadnym dôkazom, Naopak, na predloženej sťažnosti je v záhlaví
uvedené, že sa na najvyšší súd podáva prostredníctvom špecializovaného trestného súdu,
a túto skutočnosť si ústavný súd overil aj dopytom na špecializovanom trestnom súde.
Ústavný súd konštatuje, že špecializovaný trestný súd pri rozhodovaní o žiadosti
sťažovateľa o niekoľko dní prekročil judikatúrou akceptovanú lehotu jedného mesiaca
rozhodovania na jednom stupni, čo je na hrane prípustnosti o rozhodovaní v daných
veciach.
Podľa názoru ústavného súdu uvedené časové súvislosti síce vo všeobecnej rovine
svedčia o uplynutí dlhšieho času pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie
z väzby, než aké je ustálenou judikatúrou chápané pre rozhodovanie o väzbe ako
akceptovateľné (t. j. dobu jedného mesiaca väzobného konania na jednom stupni súdu),
avšak v okolnostiach konkrétneho prípadu ešte toto v zásade nepatrné prekročenie časových
limitov (v zásade len o niekoľko dní) nehodnotí ústavný súd ako nespĺňajúce ústavné limity
pre urýchlené rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby. Za takéto špecifické okolnosti
prípadu považuje ústavný súd predovšetkým rozsah vyšetrovanej trestnej činnosti, ktorej sa
mala dopustiť väčšia skupina osôb zoskupených do zločineckej skupiny, nevyhnutným
dôsledkom čoho je nielen väčší rozsah spisového materiálu, ktorý je pred každým
rozhodnutím o väzbe niektorého z obvinených povinný súd preskúmavať z hľadiska,
či v čase rozhodovania o väzbe sú stále dané podmienky a dôvody väzby u toho-ktorého
obvineného, ale aj zvýšené nároky na zosúladenie množstva procesných úkonov, ktoré je
vo veci takéhoto charakteru potrebné priebežne realizovať (m. m. III. ÚS 683/2014).
Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti judikoval,
že právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy môže byť porušené aj tým,
že orgány činné v trestnom konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinený
vo väzbe, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (II. ÚS 55/98). Právo na súdnu ochranu
v súvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené
skúmanie dôvodnosti väzby sú teda obsiahnuté v čl. 17 ods. 2 ústavy. Nielen ústavný súd,
ale aj štrasburské orgány ochrany práv súčasne zdôrazňujú, že rýchlosť preskúmavania
a rozhodovania o žiadostiach o prepustenie z väzby je nevyhnutné posudzovať
a vykladať v závislosti od podmienok a okolností každej konkrétnej veci (Bezichieri
z roku 1989, A-164, bod 21; Neumeister z roku 1968, A-8, bod 24, a Sanchez – Reisse
z roku 1986, A-107, bod 55). Vo svojej judikatúre už ústavný súd vyslovil, že požiadavke
neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby nezodpovedá lehota počítaná
na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota
konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca
týždne (napríklad III. ÚS 255/03, III. ÚS 345/06, II. ÚS 353/06).
Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že sú mu známe skutočnosti,
že sťažovateľ bol prepustený na slobodu od 13. apríla 2015 a že bol špecializovaným
trestným súdom odsúdený na trest odňatia slobody 4. decembra 2015, aj keď tento rozsudok
ešte nie je právoplatný.
4. K namietanému porušeniu čl. 6 dohovoru postupom najvyššieho súdu a jeho
uznesením
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
je rozhodnutím, ktorým ako nadriadený súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti
rozhodnutiu prvostupňového súdu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu,
t. j. je rozhodnutím o osobnej slobode.
V súvislosti s namietaným porušením práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, ako aj rozhodovaciu prax Európskeho súdu
pre ľudské práva, podľa ktorej sa osobná sloboda v súvislosti s rozhodovaním o väzbe
a jej ďalšom trvaní chráni prostredníctvom ustanovení čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok
De Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, séria A, č. 12, body 65, 67, 71, 72, 73, 75, 76, 77
atď.), resp. ustanovení čl. 17 ústavy, pretože tieto predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu
dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než akú má
na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. čl. 46 ods. 1 ústavy. Ustanovenia čl. 5 dohovoru
a čl. 17 ústavy totiž zahŕňajú tak hmotné, ako aj procesné atribúty práva na osobnú slobodu
vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu
o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné
ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie či ustanovenie
čl. 46 ods. 1 ústavy garantujúce základné právo na súdnu ochranu (m. m. III. ÚS 155/09,
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti
sťažnosti konštatoval, že sťažovateľ v súvislosti s rozhodovaním najvyššieho súdu namietal
porušenie takých práv, ktoré na konanie a rozhodovanie nie sú aplikovateľné, a preto k ich
porušeniu nemohlo dôjsť vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom
označenými právami a namietaným uznesením najvyššieho súdu a jeho postupom. Na tomto
základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie práva zaručeného
v čl. 6 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2015