Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 14/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Teodora Tekela 23, Trnava,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 2 a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Trnave č. k. -23 z 29. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -23

z 29. októbra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné stíhanie pre prečin

usmrtenia podľa a a , prečin ublíženia

na zdraví podľa a prečin neposkytnutia pomoci podľa

. Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Galanta

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 23. októbra 2015 (ďalej aj „uznesenie

okresného súdu“) z dôvodov uvedených v , pričom

krajský súd napadnutým uznesením sťažnosť sťažovateľa podľa § 193 ods. 1 Trestného

poriadku zamietol.

Sťažovateľ uvádza, že uznesenie krajského súdu „neobsahuje odôvodnenie

väzobného dôvodu podľa , rozoberá sa v ňom dôvodnosť

obvinenia, z čoho sa vyvodzuje nesprávne dôvodnosť väzby“. Namieta, že popis „skutku

a ani možnosť uloženia vyššej výmery trestu nie sú dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1

písm. a/ “ a že krajský súd „vo vzťahu k dôvodom väzby nevyhodnocoval vôbec tak

významnú okolnosť, ktorou je to, že obvinený prišiel na políciu sám, čo celkom vyvracia

dôvodnosť väzby podľa , opačný záver je celkom nelogický

a v rozpore s rozhodnutiami súdnej praxe“. Pritom tvrdí, že zo súdnej praxe vyplýva, že

dôvod útekovej väzby je daný len v prípadoch, kde sú tieto dôvody založené na výrazných

skutočnostiach zakladajúcich obavu z úteku alebo skrývania sa obvineného. V danom

prípade však podľa sťažovateľa jeho väzba plní úlohu trestu. Sťažovateľ tiež uvádza, že

väzba je výnimočným prostriedkom zaistenia obvineného pre účely trestného konania

v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom odôvodňujúcim nevyhnutnosť jeho

použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihu

páchateľov.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho veci

vydal takéto rozhodnutie:

„Krajský súd v Trnave uznesením č. k. -23 zo dňa 29.10.2015 porušil

ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa a 5 Slovenskej

republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. -23 zo dňa 29.10.2015 sa

zrušuj a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno podľa ustálenej judikatúry ústavného

súdu hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade

ide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ).

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry zdôrazňuje, že väzba je

najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže ide

o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu ústavnosti a zákonnosti (mutatis

mutandis ). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu

skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného

záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla

rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Toth c. Rakúsko

z 12. decembra 1991). Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že

jeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho,

či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého

obmedzenia osobnej slobody, akým je väzba obvineného (, ,

).

Vo svojej judikatúre k ďalej ústavný súd uviedol, že vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v

ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po nevyhnutnú, resp.

primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť

podmienené zárukou (, ). Z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami,

ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného

zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa

, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie

okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na

základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS

271/07).

Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom. Rovnako aj z čl. 17 ods. 5

vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom.

Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak integrálnou

súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (). Obdobne aj čl. 5

ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním

ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5

ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne

právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných

štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, § 43). Obdobne aj podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru

je predmetom súdneho prieskumu „zákonnosť“ pozbavenia osobnej slobody.

Podľa môže byť obvinený vzatý do väzby

len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo

trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu

hrozí vysoký trest.

Podľa ak je daný dôvod väzby podľa

ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie

ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak s ohľadom na osobu

obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadom

probačného a mediačného úradníka nad obvineným alebo odovzdaním dohľadu nad

obvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného predpisu.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia, ktorým

zamietol sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, uviedol, že «sudkyňa pre prípravné

konanie rozhodujúc o návrhu na vzatie obvineného do väzby postupovala zákonne súladným

spôsobom, keď jednak v prípade tohto ( ) ustálila existenciu dôvodov

väzby „útekových“ uvedených v písmeno a/ . Tieto

(„útekové“ dôvody väzby) sú objektivizované skutočnosťami materiálnymi, ako aj formálno-

procesnými. Materiálnymi skutočnosťami sú jednak okolnosti viažuce sa k samotnej šetrenej

trestnej činnosti majúcej sa spáchať samotným obvineným. Dôkazy doposiaľ

nazhromaždené k tejto (šetrenej trestnej činnosti) jednoznačne indikujú závery, že sa trestné

konanie vedie zjavne nie na nedôvodnom základe. Rovnako z doposiaľ nazhromaždených

dôkazov sa javí byť nespochybniteľnou skutočnosťou, že páchateľom šetrenej trestnej

činnosti má byť obvinený . Zodpovedá doposiaľ zistenému skutkovému

stavu, že tento (obvinený) sa mal dopustiť šetrenej trestnej činnosti hrubým spôsobom

narušujúc pravidlá cestnej premávky jednak jazdiac rýchlosťou ďaleko presahujúcou

povolenú rýchlosť na úseku cesty, kde došlo ním samotným k zavineniu kolíznej situácie

s následkom v podobe smrti účastníka cestnej premávky nachádzajúcej sa v ďalšom

motorovom vozidle a v podobe ďalšieho závažného zranenia u spolujazdca tohto

usmrteného účastníka cestnej premávky. Rovnako doposiaľ nazhromaždené dôkazy indikujú

záver, že v čase dopravnej nehody mal mať obvinený požitý alkoholický nápoj. Zisťovanie

tejto skutočnosti bude úlohou ďalšieho šetrenia veci, keďže samotný obvinený

bezprostredne po vzniku kolíznej situácie z miesta dopravnej nehody odišiel bez toho, aby

akýmkoľvek spôsobom poskytoval prvú pomoc zraneným účastníkom cestnej premávky. V

kontexte týchto skutočností okomentovaných aj samou sudkyňou pre prípravné konanie, ani

z pohľadu odvolacieho súdu nie je možné vylúčiť konanie obvineného v budúcnosti v tom

smere, že sa bude vyhýbať úkonom trestného konania, aby sa takto vyhol trestu, ktorý môže

byť uložený aj vo vyššej výmere vzhľadom na okolností spáchaného skutku ním samotným.

Zistené skutočnosti sudkyňou pre prípravné konanie viažuce sa k samotnému skutku, resp.

osobe obvineného neumožňovali nahradiť v jeho prípade ustálené („útekové“ dôvody

väzby) dohľadom probačného a mediačného úradníka tak, ako napokon konštatuje aj

samotná sudkyňa pre prípravné konanie v napadnutom uznesení. Takéto (väzbu

nahradzujúce opatrenie) z pohľadu odvolacieho súdu v aktuálnom štádiu trestného konania

nezaručuje dosiahnutie účelu trestného konania v prípade jeho prijatia realizovaného práve

prostredníctvom obmedzenia osobnej slobody obvineného vo väzbe.

K námietkam obvineného prezentovaným k nesprávnej právnej kvalifikácii, resp.

nadkvalifikovaniu konania samotného obvineného považuje za potrebné tunajší odvolací

súd uviesť, že príslušné závery k týmto (námietkam) je oprávnený vyslovovať súd konajúci

v merite veci. V prípade, že by počas realizovaného dokazovania vo veci došlo k zásadnej

zmene dôkaznej situácie, nie je vylúčené prípadne zaoberať sa opätovne aktuálnosťou

rozhodovania o pretrvávaní dôvodov väzby u obvineného. Keďže k takejto situácii v čase

rozhodovania tunajšieho odvolacieho súdu nedošlo, bolo potrebné rozhodnúť v zmysle

výrokovej časti tohto uznesenia.».

Vzhľadom na zamietnutie sťažnosti obvineného podľa § 193 ods. 1 písm. c)

krajským súdom z dôvodu posúdenia tejto sťažnosti ako nedôvodnej,

ako aj vzhľadom na záver krajského súdu, že rozhodnutie okresného súdu je zákonné,

ústavný súd pre posúdenie ústavnej konformnosti uznesenia krajského súdu prihliadal aj na

obsah uznesenia okresného súdu, ktorý podrobne popísal východiskový skutkový stav

relevantný pre rozhodnutie o väzbe sťažovateľa vrátane vyjadrenia sťažovateľa k tejto

otázke, zhodnotil dovtedajší priebeh trestného konania, pričom dôvodnosť tzv. útekovej

väzby vyvodil z objektivizovaných skutočností, v zmysle ktorých sťažovateľ „vykonával

jazdu pod vplyvom alkoholu, jeho rýchlosť bola najmenej 270 km/h a viac a...

bezprostredne po dopravnej nehode z miesta nehody ušiel, dokonca sa snažil zahladiť stopy

po svojom vozidle tým, že pozbieral plech na ceste, vložil ho do kufra svojho vozidla a

chcel, toto vozidlo aj bolo odtiahnuté z miesta nehody, nijakým spôsobom sa nezaujímal, či

osádka vozidla, do ktorého narazil, potrebuje pomoc a následne sa pred políciou skrýval a

prihlásil sa až dňa 20.10.2015 (keď už jeho osoba bola stotožnená a jeho fotografia bola

zverejnená v médiách)“. Nadväzne na to okresný súd uviedol, že „bude otázkou ďalšieho

dokazovania v prípravnom konaní aj preverovanie výpovede obvineného v súvislosti so

stavom v akom sa podľa vzneseného obvinenia mal nachádzať v čase vedenia motorového

vozidla, rovnako ako aj preverenie tvrdenia obhajoby, že sa obvinený nachádzal v šoku a

preto konal tak ako to popísali svedkovia prítomní bezprostredne na mieste dopravnej

nehody (zbieranie plechov, snaha o odtiahnutie auta, snaha o ukľudňovanie osôb, ktoré ho

upozorňovali, že polícia zistí, že bol vodičom a aj, že odišiel z miesta činu...) a kvôli šoku

mal aj odísť z miesta dopravnej nehody a prihlásiť sa až ďalší deň na polícii. Dôvodnosť

obavy, že sa bude vyhýbať trestnému stíhaniu však sudca pre prípravné konanie vyhodnotil

v tomto štádiu na základe súhrnu viacerých okolností. Pravdepodobnosť toho, že sa o šok

nejednalo zatiaľ vychádza z tvrdenia svedkov, ktorí popísali konanie obvineného

bezprostredne po dopravnej nehode ako racionálne, obvinený okrem iného doposiaľ ani

vyšetrovateľovi ani sudcovi pre prípravné konanie nepredložil ani žiaden lekársky doklad, z

ktorého by bolo zrejmé v akom zdravotnom stave sa nachádzal.“. Nahradenie väzby

sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka okresný súd s poukazom na

charakter trestnej činnosti a štádium vyšetrovania zamietol, berúc pritom do úvahy osobu

sťažovateľa, predovšetkým, či „je predpoklad, že by dodržal obmedzenia, a že by sa ani

nedopúšťal žiadneho protiprávneho konania“. V tejto otázke pritom okresný súd dospel

k záveru, že „pri osobe, ktorá sa dopustila takého množstvá priestupkov, ako to vyplýva z

výpisu z ústrednej evidencie priestupkov, ako aj z karty vodiča“, nie je sú podmienky pre

takéto nahradenie väzby.

Ústavný súd považuje pred vyhodnotením ústavnej konformnosti napadnutého

rozhodnutia za potrebné uviesť, že mu neprislúcha, aby v rámci konania o ústavnej

sťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal existenciu dôvodov väzby sťažovateľa alebo

akéhokoľvek iného obvineného. To prislúcha zásadne všeobecným súdom. Rovnako tak

pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124

) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale preskúmať zlučiteľnosť

opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s alebo medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (). Ústavný súd ďalej

pripomína, že na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného

a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takého zabezpečovacieho prostriedku,

akým je väzba v trestnom konaní, sú funkčne uspôsobené všeobecné súdy, a preto

sťažovateľom iniciovaný ústavný prieskum jeho väzobného rozhodnutia môže spočívať len

posúdení, či k zamietnutiu žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby došlo z dôvodov

a spôsobom, ktoré ustanovuje .

Po vykonaní sťažnosťou iniciovaného ústavného prieskumu napadnutého uznesenia

krajského súdu dospel ústavný súd k záveru, že toto uznesenie bolo dostatočne odôvodnené

a je ústavne udržateľné. Ústavný súd sa nemôže stotožniť s argumentáciou sťažovateľa,

podstatou ktorej je spochybnenie naplnenia „útekových“ väzobných dôvodov, pretože

konajúce súdy tento zásah do osobnej slobody sťažovateľa odôvodnili konkrétnymi

skutkovými okolnosťami (v danom prípade najmä správaním sťažovateľa po dopravnej

nehode, ako aj predchádzajúce priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky)

a z nich vyvodenými závermi, do ktorých ústavný súd nemá dôvod zasahovať. Sťažovateľ

teda nebol vzatý do väzby len na základe abstraktnej úvahy súdu, ale na základe

konkrétnych okolností, ako boli rozvedené v napadnutom uznesení. Pri realizovaní svojho

prieskumu tak ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd odôvodnil danosť dôvodov

väzby primerane, a len všeobecné tvrdenie sťažovateľa o nedostatočnej „výraznosti“

dôvodov, pre ktoré bola osobná sloboda sťažovateľ obmedzená, nemôže odôvodniť záver

o ústavnej nekonformnosti napadnutého uznesenia. Konajúci krajský súd a pred ním

okresný súd zhodnotil dôvody väzby komplexne, keď skutočnosť, že sa sťažovateľ dostavil

na políciu sám, vyhodnotil aj v súvislosti s ostatnými okolnosťami prípadu, ktoré väzbu

sťažovateľa naopak odôvodňovali (napríklad konanie sťažovateľa bezprostredne po nehode,

hrozba vysokého trestu a ďalšie).

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že pre vyslovenie namietaného

porušenia označených práv nestačí subjektívny názor sťažovateľa o ich porušení, ale

k takémuto porušeniu práv aj reálne musí dôjsť. Pri svojej rozhodovacej činnosti ústavný

súd opakovane vyslovil, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného

súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným (). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia

sťažovateľových základných práv už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

Ústavný súd sa pridŕža názoru, že jeho prípadný zásah spočívajúci v nahradení

právneho názoru krajského súdu je možné realizovať len v prípade nezlučiteľnosti

napádaného rozhodnutia krajského súdu s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov,

v zmysle ustálenej judikatúry by mohol napadnutý právny názor krajského súdu nahradiť

iba v prípade, ak by bol tento svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by však bolo

možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. To sa však v danej veci nestalo, keďže

krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného

poriadku podstatné pre posúdenie veci [ ]

interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj právne akceptovateľné.

Po prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu z hľadísk, ktoré ústavný

prieskum pripúšťa, teda ústavný súd konštatuje, že v sťažovateľovom prípade sa

nepreukázala neoprávnenosť rozhodnutia obmedzujúceho osobnú slobodu sťažovateľa,

resp. preukázala sa jeho udržateľnosť vo vzťahu k dosiahnutiu legitímneho cieľa. Z

odôvodnenia napadnutého uznesenia v zásade nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny

alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi

vrátane základného práva na osobnú slobodu podľa a 5 a práva na

slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktoré mali byť podľa tvrdenia

sťažovateľa napadnutým uznesením krajského súdu porušené. Preto považoval ústavný súd

sťažnosť za zjavne neopodstatnenú, na základe čoho ju podľa

odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2016