Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 28/2016
PDF · 561.68 KB
No categories available
I. ÚS 28/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom
JUDr. Ivanom Syrovým, PhD., Advokátska kancelária Ivan Syrový, s. r. o., Kadnárova 83,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Tdo 43/2014 z 26. augusta 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 3 To 80/2012 z 5. novembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
8. decembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tdo 43/2014 z 26. augusta 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 3 To 80/2012 z 5. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie
krajského súdu“).
2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením
Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Trnave
pod ČVS: ORP-774/OVK-PN-2007 z 19. októbra 2007 vznesené obvinenie pre zločin
týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. d) zákona
č. 300/2005 Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).
Rozsudkom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 88/2009
zo 6. februára 2012 bol sťažovateľ uznaný vinným zo zločinu týrania blízkej osoby
a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. d) Trestného zákona a odsúdený
na trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu
so stredným stupňom stráženia. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa svojím
uznesením sp. zn. 3 To 80/2012 z 5. novembra 2013 potvrdil rozsudok okresného súdu
sp. zn. 2 T 88/2009 zo 6. februára 2012. Najvyšší súd svojím uznesením
sp. zn. 6 Tdo 43/2014 z 26. augusta 2014 odmietol sťažovateľom podané dovolanie.
V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.
3. Sťažovateľ nachádza porušenie svojich označených práv v troch rovinách.
3.1 V prvej rovine sťažovateľ koncentruje svoju argumentáciu na výpoveď
maloletého , ktorého výpoveď bola/mala byť podľa názoru sťažovateľa
zásadným/kľúčovým dôkazom v predmetnej veci a k čomu dôvodil, že „Ak mal mať
sťažovateľ zachované svoje práva, malo byť jemu alebo jeho obhajcovi umožnené byť
prítomný a klásť otázky kľúčovému svedkovi, mal. V danom nie je smerodajné len
znenie Tr. poriadku, ktoré umožňuje čítať výpoveď z výsluchu maloletého v konaní
pred súdom ako výnimku z kontradiktórneho konania, no musí sa jednať o výnimku, ktorú
možno pripustiť len vtedy, ak odsúdenie nie je založené len alebo v rozhodujúcej miere
na takto vykonanom dôkaze (Van Mechelen proti Holandsku z 23. 4. 1997, Balšán proti
Českej republike z 18. 7. 2006). Judikatúra Ústavného súdu SR opakovane poukazuje
na potrebu, aby orgány činné v trestnom konaní nehľadali prekážky, prečo vyššie uvedené
nie je možné, ale aby hľadali spôsoby, ktoré zachovajú práva obhajoby v čo najširšej
miere.“. V ďalšom rozviedol, že „Po prvé bol v danej veci maloletý vypočutý ešte
pred vznesením obvinenia, teda bez prítomnosti obhajcu, po ďalšie bol predmetný výsluch
vykonaný až vyše tri mesiace po poslednom a najzávažnejšom skutku z 7. 6. 2007, teda
v čase, keď maloletý už vyše troch mesiacov žil so starou matkou, ktorá výrazne ovplyvnila
jeho výpovede tak pred políciou ako aj znalcami (dôkaz mal. pozeral na starú matku
keď vypovedal, čo uviedol znalec). Sťažovateľ je toho názoru, že všetkých úkonov trestného
konania sa mal s maloletým zúčastňovať kolízny opatrovník, ktorý je zo zákona
vzhľadom k možnej kolízii záujmov k tomu určený a nie stará matka, ktorá mohla mať
záujem na výsledku tr. konania. O to viac, že súdy vychádzali z výpovede mal.
v prípravnom konaní, mali skúmať podrobne spoľahlivosť takéhoto dôkazu a vyvážiť riziko
s tým súvisiace inými faktormi zaručujúcimi korektnosť a spravodlivosť trestného stíhania
sťažovateľa.
Z uvedeného dôvodu sťažovateľ síce prioritne poukazuje na nezákonnosti
v dokazovaní, ktoré mu odňali právo na spravodlivé súdne konanie, no súčasne poukazuje
aj na ostatné okolnosti, z ktorých vyplýva, že nielenže riziko z prijatia dôkazu v prípravnom
konaní nebolo vyvážené v inom dokazovaní, ale práve toto dokazovanie pred súdmi podľa
odôvodnení akoby vypúšťa dôkazy v prospech sťažovateľa. Podľa názoru sťažovateľa,
súdne konanie vedené proti nemu nemožno v žiadnom prípade ako celok považovať za
spravodlivé. Je dôležité uviesť, že orgány činné v trestnom konaní museli pri výsluchu mal.
počítať s tým, že súd daný výsluch nezopakuje a o to dôslednejšie mal byť daný výsluch
pripravený a realizovaný.“.
V závere sťažovateľ akcentuje aj to, že „... orgány činné v trestnom konaní aj súdy
úplne opomenuli zohľadniť skutočnosť (namietanú okrem iného aj v odvolaní
voči odsudzujúcemu rozsudku), že maloletý nebol primerane jeho veku poučený o jeho
práve odoprieť výpoveď podľa § 130 ods. 1,2 Tr. poriadku.“.
3. 2 V ďalšom sťažovateľ poukázal na nesprávny postup najvyššieho súdu, ktorý
„... v napadnutom uznesení sa znovu len veľmi stručne vysporiadal s námietkou
sťažovateľa, že odvolací súd konal a rozhodol v jeho neprítomnosti bez toho, že by na to
boli splnené zákonné predpoklady. V danom prípade obhajkyňa sťažovateľa mala na
verejnom zasadnutí o odvolaní z 05. 11. 2013 doložiť doklad o PN sťažovateľa a požiadať,
aby sa verejné zasadnutie vykonalo v jeho neprítomnosti, nakoľko mal dať na to súhlas.“. K
uvedenému sťažovateľ citáciou zákonnej úpravy doplnil, že „Horná hranica trestu
prevyšovala 10 rokov, takže konať v neprítomnosti sťažovateľa bolo možné len na výslovnú
žiadosť sťažovateľa. Sťažovateľ nikdy nedal súhlas, aby sa konalo verejné zasadnutie v jeho
neprítomnosti, prehlásila to len jeho obhajkyňa bez toho, že by doložila písomný súhlas
sťažovateľa (bežne vyžadujú súdy obvineným podpísaný súhlas, inak nekonajú v jeho
neprítomnosti). Právo vzdať sa účasti na verejnom zasadnutí o odvolaní musí obžalovaný
urobiť výslovným vyhlásením ktoré nevzbudzuje pochybnosti (najlepšie v konaní pred
súdom ústne do zápisnice, respektíve písomným podaním) vždy to však musí spraviť
obžalovaný, nie obhajca za neho.“.
3.3 V záverečnej časti svojej argumentácie sťažovateľ pristúpil k rozboru skutkových
okolností jeho trestnej veci v konfrontácii s vykonanými dôkazmi, k čomu v súhrne vytkol,
to, že „Rovnosť zbraní nerešpektoval tak prvostupňový súd ako aj odvolací súd a napokon
aj dovolací súd. Na jednej strane malo ísť o vzájomne korešpondujúci okruh svedeckých
výpovedí a znalecké posudky preukazujúce vinu sťažovateľa, no na druhej strane výpovede
v prospech sťažovateľa súd vyhodnotil ako nevierohodné, účelové v snahe zbaviť sa trestnej
zodpovednosti. Zdôvodnenie súdu je svojvoľné a arbitrárne. Ak súd považoval
za dôveryhodné niektoré svedecké výpovede v neprospech sťažovateľa, mal sa s nimi
vysporiadať aj v tých častiach, ktoré svedčili v prospech sťažovateľa (nedá sa hodnotiť
výpoveď ako celok, najmä ak výpovedná hodnota svedeckej výpovede obsahuje viacero
poznatkov aj v prospech sťažovateľa). Rovnako tak je tomu aj pri znaleckých posudkoch.
...
V danom prípade tak odvolací súd ako aj súd dovolací len prevzali zistenia
prvostupňového súdu, bez preskúmania dôvodov uvedených v odvolaní a dovolaní.
Právo na spravodlivý súdny proces pritom vyžaduje, aby súdy náležite zdôvodnili svoje
rozhodnutia, ak chcú naplniť požiadavku na spravodlivý proces. Sťažovateľ namieta,
že prvostupňový súd neuvádza ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje
skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.
Z odôvodnenia rozsudku nie je vôbec zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo
nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval,
keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny
a trestu.“.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1.
Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
a na riadne dokazovanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3To 80/2012
zo dňa 05. 11. 2013 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 6Tdo 43/2014
z 26. 08. 2014 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3To 80/2012 zo dňa 05. 11. 2013
a uznesenie Najvyššieho súdu ... sp. zn. 6Tdo 43/2014 z 26. 08. 2014 zrušuje a vec sa vracia
Krajskému súdu na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Trnave a Najvyšší súd... sú povinné uhradiť sťažovateľovi trovy
konania.“
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
7. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý
má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia proti nemu. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu,
má tieto minimálne práva... písm. d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe
a dosiahnuť predvolanie a výsluch vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov
proti sebe.
9. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie
ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
10. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie
svojich občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj pod tento článok spadá právomoc
súdov rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe.
Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu.
K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu
a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé
prerokovanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ,,ESĽP“)
z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa
v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný
na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého
procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie
uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.
11. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
12. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 6 Tdo 43/2014 z 26. augusta 2014 v podstatnom
uviedol: «Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) pred vydaním
rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania
a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1 Tr. por.
a § 566 ods. 3 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou prostredníctvom obhajcu (§ 369
ods. 2 písm. b/ a § 373 ods. 1 Tr. por.), v zákonnej lehote a na príslušnom súde (§ 370 ods.
1 a ods. 2 Tr. por.), že dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania (§ 374
ods. 1 a ods. 2 Tr. por.). Okrem toho zistil, že bola splnená aj podmienka dovolania
podľa § 372 Tr. por., veta prvá, keďže obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo
a podal riadny opravný prostriedok.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však zároveň dospel k záveru, že podané dovolanie
je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody
dovolania podľa § 371 Tr. por. (§ 382 písm. c/ Tr. por.).
Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie
založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití
iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací
súd nemôže skúmať a meniť.
Podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom
bolo porušené právo na obhajobu.
Podľa § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak vo veci konal alebo
rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený
z vykonávania úkonov trestného konania.
Podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je
založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
V súlade s § 385 ods. 1 Tr. por. je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú
v ňom uvedené.
Pokiaľ ide o obvineným uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/
Tr. por., tak z jeho znenia, ako aj z inštitútu dovolania ako mimoriadneho opravného
prostriedku je zrejmé, že trestné konanie je v zásade dvojinštančné.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam
súdov, ktorý je určený k náprave v zákone výslovne uvedených procesných
a hmotnoprávnych pochybení, čo celkom zreteľne vyplýva z konštrukcie jednotlivých
dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a/ až písm. 1/ Tr. por., resp. aj z ustanovenia
§ 374 ods. 3 Tr. por. Ako už aj z vyššie uvedeného vyplýva, neslúži teda k revízii a náprave
skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi
vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa
a jeho skutkové závery môže dopĺňať, upravovať alebo meniť iba súd odvolací. Samotnú
správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený
bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti
a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať. Na objasnenie okolností potrebných
na rozhodnutie o dovolaní môže vykonať dovolací súd len v obmedzenom rozsahu potrebné
vyšetrovanie podľa § 379 ods. 2 Tr. por.
V dôsledku uvedeného iba s poukazom na nesprávne skutkové zistenia alebo
na nesúhlas s hodnotením vykonaných dôkazov nemožno potom vyvodzovať dovolací dôvod
podľa § 371 ods. 1 písm. i Tr. por. Ten je daný v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu
založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na inom nesprávnom
hmotnoprávnom posúdení. Dovolanie je teda určené k náprave právnych chýb rozhodnutia
vo veci samej, pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných
skutočností podľa noriem hmotného práva.
Podľa ust. § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie možno podať len, ak rozhodnutie
je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom
použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však
dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Vychádzajúc z tejto procesnej úpravy dovolací súd
skúma len to, či súdmi nižších stupňov zistený skutkový stav veci bol správne právne
kvalifikovaný, teda, či skutok napĺňa znaky skutkovej podstaty daného trestného činu, resp.
či nedošlo k porušeniu iných ustanovení hmotnoprávneho charakteru (napr. či neexistujú
dôvody vylučujúce protiprávnosť skutku, zánik trestnosti a pod.). Aj pri takom prípadnom
pozitívnom zistení, dovolací súd však musí ešte skúmať, či také porušenie zákona vôbec
zásadne ovplyvňuje postavenie obvineného (§ 371 ods. 4 Tr. por.). V posudzovanej veci
dovolacie námietky obvineného majú jeden zásadný znak - tvrdí, že súdy nedostatočne,
neobjektívne, či nesprávne zistili skutkový stav. Tieto však dovolací súd neskúma,
vychádzajúc z prezumpcie, že v doterajšom konaní bol skutkový stav zistený úplne
a správne.
Podľa obvineného nesprávna právna kvalifikácia konania obvineného by mala
naplniť dovolací dôvod podľa ust § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Podľa neho by jeho konanie
malo byť kvalifikované ako prečin ublíženia na zdraví a nie ako zločin týrania blízkej
a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. Ako už bolo
konštatované v predchádzajúcej časti odôvodnenia, dovolací súd nemôže meniť skutkové
zistenia konajúcich súdov, môže len skúmať, či skutok tak, ako je uvedený zodpovedá
právnej kvalifikácii konania takej, aká je uvedená v odsudzujúcom rozsudku. Najvyšší súd
Slovenskej republiky konštatuje, že právna kvalifikácia konania obvineného vo vzťahu
k skutku uvedenému v odsudzujúcom rozsudku je správna a v súlade so zákonom. V žiadnom
prípade konanie obvineného nemôže naplniť skutkovú podstatu prečinu alebo trestného činu
ublíženia na zdraví či už samostatného alebo pokračovacieho.
Z konkrétnych dovolacích dôvodov, na základe ktorých obvinený podal dovolanie,
vyplýva, že súdy zle vyhodnotili vykonané dôkazy, zle postupovali pri ich hodnotení
a na základe zlého hodnotenia dôkazov bol zle zistený skutkový stav.
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e/ obvinený uviedol, že vo veci mala
byť vylúčená vyšetrovateľka aj sudkyňa z dôvodov, ktoré sú už uvedené v odôvodnení tohto
rozhodnutia.
Podľa § 31 ods. 4 Tr. por. námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť
bez meškania len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia. O námietkach, ktoré uvádza
obvinený v dovolaní vedel už v priebehu prípravného konania, hlavného pojednávania
a tvrdenia obvineného, že vo veci konali vyšetrovateľka a sudkyňa, ktoré mali byť
z vykonávania úkonov vylúčené, sú absolútne neopodstatnené a nemôžu naplniť dovolací
dôvod podľa ust. § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por. Na naplnenie tohto dôvodu dovolania sa
vyžaduje splnenie podmienky, že vo veci konal alebo rozhodoval orgán činný v trestnom
konaní alebo sudca, ktorý mal byť vylúčený podľa § 32 Tr. por. z vykonávania úkonov, ale
o jeho vylúčení sa nerozhodlo (§ 32 Tr. por.). Námietky uvádzané obvineným na vylúčenie
vyšetrovateľky, sudkyne z konania nie sú dôvodom na ich vylúčenie z vykonávania úkonov
trestného konania a pri ich prípadnom vznesení nebola splnená ani podmienka uvedená
K naplneniu dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ malo podľa
obvineného dôjsť najmä tým, že nebol maloletý vypočutý na hlavnom pojednávaní, nebolo
mu preto možné klásť otázky, nejednalo sa o neodkladný úkon. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti išlo o neprocesný, nezákonný úkon a tým malo dôjsť k naplneniu dovolacieho
dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.
Akým spôsobom má byť vykonaný výsluch maloletého svedka upravuje ustanovenie
§ 135 Tr. por. Pri výsluchu maloletého, ktorý v čase výsluchu mal 8 rokov, orgány činné
v prípravnom konaní postupovali v súlade s citovaným ustanovením.
Podľa § 135 ods. 3 Tr. por. ak je ako svedok vypočúvaná osoba mladšia ako 15
rokov o veciach, ktorých oživovanie v pamäti by vzhľadom na jej vek mohlo nepriaznivo
ovplyvňovať jej duševný a mravný vývoj, treba výsluch vykonávať obzvlášť ohľaduplne
a po obsahovej stránke tak, aby sa výsluch v ďalšom konaní už nemusel opakovať.
Podľa § 135 ods. 4 Tr. por. ak bola vypočutá osoba mladšia ako 15 rokov podľa
odseku 3, v konaní pred súdom sa pri vykonávaní tohto dôkazu postupuje podľa § 270
ods. 2; výsluch tohto svedka možno v konaní pred súdom vykonať len výnimočne.
Súd na hlavnom pojednávaní postupoval v súlade s citovanými ustanoveniami
a aj v súlade s ustanovením § 270 ods. 2 Tr. por.
V konaní pred súdom ani v prípravnom konaní nebolo postupom uvádzaným
obvineným porušené právo na obhajobu ani rozhodnutie súdu nie je založené
na nezákonných dôkazoch. Práve opačne pri spôsobe, akého sa dožaduje obvinený by došlo
k porušeniu ustanovení Trestného poriadku pri výsluchu maloletého spôsobom, ako to
on navrhuje.
Nie sú pravdivé tvrdenia obvineného, že odvolací súd nemohol vo veci konať, pretože
obvinený nedal súhlas na konanie v jeho neprítomnosti. Zo zápisu o verejnom zasadnutí
Krajského súdu v Trnave z 5. novembra 2013 vyplýva, že obhajkyňa obvineného predložila
doklad o PN obvineného a požiadala, aby verejné zasadnutie bolo vykonané v jeho
neprítomnosti, pretože dal súhlas k vykonaniu verejného zasadnutia v neprítomnosti.»
13. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 3 To 80/2012 z 5. novembra 2013 uviedol:
«„Krajský súd podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku, preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré prechádzalo napadnutému rozsudku
prihliadajúc pritom i na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ktoré by odôvodňovali
podanie odvolania podľa § 371 odsek 1 Trestného poriadku a tak zistil, že odvolanie
obžalovaného nie je dôvodné.
V postupe okresného súdu neboli zistené chyby, ktoré by mohli spôsobiť nesprávnosť
niektorého výroku rozsudku.
Okresný súd skutok opísaný v obžalobnom návrhu prejednal v celej šírke v súlade
s ustanovením § 278 Trestného poriadku, a z vykonaných dôkazov po ich vecnom
vyhodnotení vyvodil skutkové závery, ktoré z nich vyplývajú a skutok posúdil podľa znaku
trestného činu z ktorého uznal obžalovaného za vinného.
Výsledkami vykonaného dokazovania bolo preukázané, že obžalovaný sa dopustil
skutku tak, ako mu to kladie za vinu obžaloba a I. stupňový rozsudok.
Súd I. stupňa v súlade s požiadavkou zákonodarcu v písomnom odôvodnení
napadnutého rozsudku veľmi podrobne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané,
a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení
vykonaní dôkazov.
Z odôvodnenia je tiež zrejmé, akými právnymi úvahami sa okresný súd spravoval,
keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny
a tiež ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného.
Pokiaľ ide o otázku viny je potrebné uviesť, že všetky vykonané dôkazy v predmetnej
veci preukazujúce vinu obžalovaného boli vykonané zákonným spôsobom. Krajský súd
v tomto smere nezistil žiadne pochybenia ani porušenia zákona na rozdiel od obhajobných
tvrdení obžalovaného.
Okresný súd v dôvodoch napadnutého rozsudku veľmi podrobne rozoberá všetky
vo veci vykonané dôkazy. Pokiaľ ide o usvedčujúce dôkazy je potrebné poukázať
predovšetkým na výpoveď maloletého ktorý vypovedal tak, že bol zobratý
zo školy preto, že jednému chlapcovi ukázal čo mal na chrbte, ktoré zranenia mu mal
spôsobiť , ktorý býval s mamou v . Tiež uviedol, že zbil ho preto,
že nevedel úlohu z matematiky a on mu to vysvetľoval, pričom on to nedokázal pochopiť.
Najskôr ho bil rukou po líci, nose, potom varechou po stehnách a chrbte. Potom ho zhodil
zo stoličky a hodil ho o stenu. Neskôr išiel spať, ani si úlohu nedorobil, nevečeral,
lebo nechcel. Nemohol spať na chrbte, lebo ho to bolelo. Mame o bitke nehovoril, pretože
nevedel, kedy sa vrátila domov. Vo výpovedi tiež poukazoval na to, že obžalovaný ho dosť
často bil kvôli úlohám. Kopal ho aj nohou do zadku. Mal aj monokle aj otlačené zranené
oko. Keď mu dal facku, tiekla mu z nosa krv pričom tento neposlúchol ani mamu, ktorá mu
hovorila, aby ho prestal biť. Uviedol, že je naňho aj na mamu zlý. Tiež uviedol, že keď
ho obžalovaný bil, mama na to nič nehovorila, i napriek tomu, že videla, čo sa robí. Chcel
by zostať u babky, pretože keby sa vrátil do , tam by ho bili ešte viac. V ďalšej
časti výpovedi uviedol, že úlohy si píše s mamou aj s obžalovaným, niekedy je to aj po tme v
noci, keď sa mama vráti domov. Stávať musí skoro o šiestej, aby nakŕmil kozy a prasatá.
Potom, keď sa nedajú zvieratá schovať, tak zavolá , aby mu pomohol. Bojí sa capa,
pretože je celý od neho zababraný. Má na starosti aj kozy. Niekedy mu desiatu robí mama,
niekedy si ju kúpil. V škole dostával rôzne poznámky.
Ďalšími usvedčujúcimi dôkazmi v predmetnej veci sú znalecký posudok z odboru
psychológie, ktorý vypracoval , ktorý v závere znaleckého posudku
skonštatoval, že vykonal vyšetrenie maloletého pomocou (pravdepodobne vypadlo slovo,
pozn.) psychodiagnostických metód pričom zistil, že jeho výkonnosť je v rámci vekovej
skupiny. Intelektuálna výkonnosť je nižšia kvôli určitým blokom, úzkostným stavom
a narušenému sebahodnoteniu. Jeho vnímanie a poznávacie schopnosti sú primerané veku,
maloletý dokáže udalosti vnímať a reprodukovať ich. Pokiaľ ide o jeho vierohodnosť
vo výpovediach je dostatočná. Vzhľadom na dlhší časový odstup od prvého výsluchu môže
maloletý postrádať určité detaily. Zistil u v jeho osobnostnom vývoji kritické
hodnotenie k svojmu veku, nadmerné očakávanie trestu, čo malo súvislosť s prchavým
suicidálnymi prejavmi. U maloletého bola potrebná psychiatrická a psychologická
starostlivosť. Pretrváva uňho nízke sebahodnotenie, tým nedostatočné školské výsledky,
ktoré nezodpovedajú jeho mentálnym predpokladom. U maloletého sa javil syndróm
týraného dieťaťa, to znamená, že sa uňho udiali zmeny na úrovni afektivity správania,
školskej výkonnosti a narušeného rodinného spolužitia. Mal úzkosť z trestu, čo sa týka
matky bol zdržanlivejší. Skôr sa na ňu hneval, že mu nebola väčšou oporou proti útočníkovi.
S otčimom nemá dobrý vzťah, intenzívnejšie k nemu prejavoval hnev, vzhľadom k situácii.
S poukazom na trestné konanie sa uňho vyvinuli sklony k tomu, že cítil previnenie a má
problémy s učením, ktoré budú dlhodobé a bude to závisieť aj od vývoja jeho osobnosti
v období puberty. V rannom detstve nemal maloletý dostatočnú emocionálnu
starostlivosť, čo mohlo uňho vyvolať poruchy správania, nakoľko nemá dostatočne vyvinutú
reguláciu správania. V závere znaleckého posudku sa skonštatuje, že to čo u maloletého
vzniklo, vzniklo medzi štvrtým až šiestym rokom jeho života, kedy sa tvorí jeho
osobnostná štruktúra. V jeho výpovediach znalec nenašiel žiadnu konfabuláciu
ani fabuláciu. nedokáže zhodnotiť, čo je pre vyšetrovanie najpodstatnejšie, preto
sa môže v detailoch odchýliť od skutočnosti, ale len ľahko. Syndróm týraného dieťaťa
nemôže vzniknúť za jednu bitku, je to dlhodobejší proces a súvisí s telesnou aj duševnou
stránkou osobnosti.
Ďalším usvedčujúcim dôkazom je znalecký posudok , ktorý
na hlavnom pojednávaní, ako znalec z odboru zdravotníctvo, farmácia, odvetvie chirurgia,
traumatológia, popísal zranenia, ktoré pri vyšetrení maloletého boli zistené a ktoré
zodpovedajú aj zraneniam popísaným v skutkovej vete napadnutého rozsudku. Uviedol,
že boli u neho zistené mnohopočetné pomliaždenia, krvné podliatiny na hrudníku, horných
končatinách a ľavom stehne, pričom išlo o ľahšie poranenia, ktoré nezanechali trvalé
následky, ktoré boli spôsobené tupým predmetom hlavne v oblasti chrbta a hrudníka
vpredu. Je pravdepodobné, že to bola rozšírená časť varechy, prípadne rúčka. Išlo o ťažšie
pomliaždeniny, ktoré boli spôsobené značnou silou, boli evidentné poškodenia svalov,
blany, kostí a kĺbov. Zranenia zodpovedajú výpovedi maloletého poškodeného a vyžiadali si
aj liečbu 14 až 15 dní. Znalec skonštatoval, že obžalovaný hovoril o tom, že jednalo sa
o 3 údery varechou maloletému avšak prikláňa sa k názoru, že tých úderov mohlo byť
podstatne viac, mohlo by ich 5 až 6, nevylučuje že týchto úderov bolo byť ešte viac. Znalec
taktiež skonštatoval, že na pravom ramene zadnej a bočnej časti je pomerne rozsiahle
plošné poranenie, ktoré zahŕňa krvné podliatiny, pomliaždenia a oderky. Tieto zranenia
nie sú homogénne, je teda pravdepodobné, že utrpel viacero zranení. Oblasť tohto
zranenia mohla byť spôsobená aj nárazom do steny. Určite to ale slabý náraz nebol.
Ďalším usvedčujúcim dôkazom je výpoveď svedkyne ktorá potvrdila,
že videla na maloletom v čase keď prišla na políciu keď tohto fotili, modriny.
Nepýtala sa, čo sa mu stalo, pretože ho nechcela traumatizovať. Uviedla tiež, že vykonávala
návštevy u v domácom prostredí. Predtým bol utiahnutý, dnes je to veselý
chlapec. Hodnotila podmienky maloletého u starej matky ako vhodné.
Ďalšou usvedčujúcou výpoveďou je výpoveď svedkyne ,
ktorá na hlavnom pojednávaní uviedla, že bola volaná zástupkyňou riaditeľky školy, že
majú podozrenie na týranie a preto to išla prešetriť. Zistila, že sa jednalo o maloletého
. S maloletým išli k lekárovi, pričom uviedla, že dieťa bolo neurotické,
povedalo, že ho zbil , že to je ujo, ktorý žije s jeho matkou. Uviedol tiež, že to nebolo
po prvýkrát, veľmi sa bál. Bil ho vraj preto, že nevedel príklad z matematiky. Povedal tiež,
že sa musí vrátiť domov, lebo ho zbijú. Uviedol, že ho bil viackrát aj v minulosti avšak nie
tak silno. Z jeho výpovedi vycítila, že sa matku snažil kryť, keď sa ho pýtala, či to mama
videla. Plakal, bol roztrasený. Po vyšetrení kontaktovala babku maloletého, ktorá bola
ochotná si ho vziať. Babka povedala, že s dcérou má problémy a vedela o tom, že maloletý
sa nemá dobre. Títo jej však zakázali sa s ním stretávať. Videla, že má
modriny na pleci aj na chrbte, pričom lekár povedal, že tieto boli asi od varechy.
Ďalej obžalovaného usvedčuje aj svedkyňa , ktorá
na hlavnom pojednávaní uviedla, že bola privolaná na základnú školu ohľadne podozrenia
na týranie maloletého . Pri rozhovore s maloletým tento uviedol, že bol zbitý
, pretože nevedel úlohu z matematiky. bol utiahnutý, bál sa, bolo vidno
jednoznačne na ňom strach. Povedal, že o druhej má byť doma a že z toho bude zle.
opätovne vypovedal ako sa to stalo a čo musel doma robiť. Videla na ňom
modriny, ktoré boli pravdepodobne od varechy, potom kontaktovali jeho starú matku ktorá
si vzala. Následne na to podávala návrh na predbežné opatrenie na súd.
Svedkyňa na hlavnom pojednávaní uviedla, že bola učiteľkou
v 1. a 2. ročníku, pričom uviedla, že tento bol neustále ustráchaný a bol
nekomunikatívny. Býval väčšinou neumytý, na čo ho upozorňovala, avšak
jej povedal, že prerábajú kúpeľňu. Keď začali chovať domáce zvieratá, strašne
smrdel, pričom ho upozorňovala, že sa musí umývať. I napriek tomu však sa nič nezmenilo.
Povedal, že ku zvieratám sa ráno chodí hrať, a že musí k nim skoro ráno vstávať. Uviedla,
že podľa jej názoru o dieťa nebolo dobre postarané. Úlohy síce mal napísané, ale tieto si
robil pravdepodobne v družine. Uviedla, že v 2. ročníku matka školu navštívila asi raz,
pričom ju na niečo upozornila a brala to tak, že na nej hľadá chyby. Do kontaktu prišla
s obžalovaným v dôsledku poznámky, ktorú ani nedala ona, pričom obžalovaný na ňu
vystúpil a potom sa predstavil. V uvedenom čase videla, že mával zranenia,
ale vždy k nim niečo povedal, ako výhovorku, že spadol zo stromu alebo z bicykla. Nikdy
nechcel hovoriť o tom, vždy to bola z jeho strany len jednoslovná odpoveď. Napríklad
ohľadom ucha sa to svedkyni nezdalo, ale povedal, že spadol na zábradlie. Uviedla, že dňa
08. 07. 2007 mala problémy s jedným žiakom, ktorý ukázal zranenia, ako ho zbil otec
remeňom. na to reagoval takým spôsobom, že to nič nie je a ukázal deťom svoje
zranenie. Deti jej to prišli oznámiť. Keď to videla, boli to modré a červené podliatiny
na chrbte, pričom povedal, že mu to spravil ujo, čo s nimi býva a to kvôli domácej
úlohe. Túto skutočnosť preto oznámila nadriadenému.
Svedkyňa potvrdila, že maloletý chodil k nim do školského
klubu, pričom celý týždeň mal napríklad to isté oblečenie, nedodržiaval žiadnu hygienu.
Tiež potvrdila, že videla na ňom modriny, o ktorých uviedol, že spadol. Nemal vyučovacie
pomôcky, pričom mal problémy aj so zimnou obuvou. Riešila to jeho matkou, že nemôže
v lete chodiť v zimnej obuvi. Potvrdila, že strašne zapáchal, čo mu dali deti
aj jasne najavo, pričom sa mu vyhýbali. Nastala však zmena potom, keď bol
presťahovaný ku svojej babke, ktorá ho však neskôr zo školy odhlásila. Rovnako tieto
skutočnosti potvrdila aj svedkyňa . Okrem iného dodala, že maloletý
bol zanedbávaný a špinavý, mával modriny, ale vždy povedal, že spadol.
Aj v predmetný deň bola zhrozená, pretože v živote nič také nevidela. V dôsledku toho
potom zavolala pani , ktorá odviezla k lekárovi. Tiež dodala,
že osobne sledovala, nakoľko sa o ňom hovorilo, že je to problémové dieťa
pričom tiež skonštatovala, že nikdy nevidela, že by bol čistý.
Z výpovedi svedkyne vyplýva, že je starou matkou maloletého
poškodeného, ktorá uviedla, že pokiaľ ide o maloletého tento bol náladový
a plačlivý. Uviedla, že mala vedomosť o tom, že dcéra ho tiež bije, pričom túto skutočnosť
jej aj vytkla. Vedela o zraneniach, ktoré mal , ktorý mal modrý pás na chrbte,
na čo dcéra jej povedala, že ho zbil, preto, že ho neposlúchal. jej tiež často
krát uviedol, že ho zbil, pretože hádzal do vody kamene, keď boli na rybách. Uviedla,
že raz jej ho zo školy priviezli v hroznom stave. Povedal jej, že ho zbil, a že ho hádzal
do steny. Bol plačlivý, povedal, že mu ubližovala aj matka, ale ho bil omnoho viac.
Zakázali mu pozerať televízor, zamkli mu bicykel. Vedela o tom, že musel niektoré
veci okolo zvierat, ktoré doma chovajú, urobiť sám. Bolo s ním ťažké o tom hovoriť, pretože
bol depresívny, a mával aj časté bolesti hlavy, pričom ju prosil ju, aby ho zobrala
do nemocnice, chcel si dokonca zobrať aj život. nemohla navštevovať, pretože
do tejto situácie zasiahla a dcéra jej zakázala sa s ním stýkať. Pokiaľ v 1. a 2. ročníku bol
zanedbávaný, nemal ani potrebné pomôcky a nedosahoval výsledky v škole.
V súčasnej dobe s ním chodí k psychiatričke do , pričom jeho celkový stav sa
podstatne od tej doby čo žije u nej zlepšil. O obžalovanom sa maloletý vyjadruje len
negatívne, nechce mať s ním nič spoločné, stále sa ho bojí.
Z výpovede svedka vyplýva, že je jeho synovcom a keď
v kritický deň prišiel cez obed domov uvidel zranenia, ktoré na sebe mal, z čoho
zostal značne šokovaný. nebolo do reči, plakal a bol utiahnutý. Povedal, že mu
to urobil , že ho hodil do steny, a že ho kopal. So sestrou nebol v kontakte. Pokiaľ ide
o obžalovaného uviedol, že obžalovaný sa k nemu choval arogantne, povedal mu, že mu
urobí problémy v práci, pretože pozná svedkovho nadriadeného. Tiež potvrdil, že
mával v škole zlé známky, odkedy je však u babky, tieto školské výsledky sa podstatne
zlepšili. Samotnému správaniu maloletého potvrdil, že v prvých dňoch jeho správanie bolo
katastrofálne, nakoľko si búchal hlavu o stenu, trhal si vlasy, bolo to s ním ťažké.
mu rozprával, že sa musel starať pred školou o zvieratá, kŕmiť ich, pričom matka bola
na neho dosť tvrdá, kričala po ňom, bila ho a to ešte keď bol malý. Rovnako uviedol, že mu
povedal, že ho často bíjaval.
Zo záverov znaleckého posudku znalkyňa z odboru
klinickej psychológie vyplýva, že táto vypracovala znalecký posudok a zúčastnila sa
aj výsluchu maloletého a následne vykonala psychologické vyšetrenie
dieťaťa, pričom dospela k záveru, že ide o dieťa školského veku, ktoré sa vyvíja normálne
jeho veku s priemerným intelektom. U dieťaťa boli však zistené niektoré znaky, ktoré sa
vyskytujú u detí so syndrómom zneužívaného a týraného dieťaťa. Niektoré znaky už boli
do istej miere kompenzované. Dieťa uvádzalo, že sa staralo o zvieratá, že ho napadol cap,
čo sa zdalo znalkyni neprimerané ako povinnosť pre útle osemročné dieťa, Taktiež maloletý
udával bitie varechou za neurobenú domácu úlohu, pričom u maloletého diagnostikovala
reaktívny depresívny syndróm so suicidálnymi sklonmi. Ide o samovražedné sklony, ktoré
potvrdila aj babička maloletého, že chcel skočiť z mosta, čo je vyústené zmenou prostredia
u maloletého, ktorý sa začal obviňovať, že jeho pričinením sa rozpadla rodina.
Takéto správanie sa znalkyňa považovala typické pre týrané deti.
Svedok potvrdil, že 08. 06. 2007 ošetroval maloletého
, ktorý uviedol, že bol zbitý, pričom pri prehliadke zranení dospel k záveru, že je
potrebné ho odoslať na chirurgickú ambulanciu. Mal údery na chrbte, za lopatkami,
prednej strane hrudníka, na oboch ramenách a na stehnách. Uviedol, že ho zbil otčim
za domácu úlohu a že ho bil hlava - nehlava. Maloletý bol ustráchaný, bojazlivý,
zakríknutý, ťažko sa z toho dostával. Mal výpadky pamäte, čo súviselo so psychikou a patrí
to do oblasti neurológie. Predmetné zranenia na chirurgii boli potvrdené. bol jeho
pacientom od dvoch rokov, liečil mu bežné ochorenia. Najskôr s ním chodila matka, potom
odišla do cudziny a potom chodil s babkou.
Z výpovede svedka vyplýva, že tento sa prisťahoval do
v roku 2004 a s obžalovaným boli susedia. Tiež tento svedok uviedol, že odkedy vypovedal
na polícii v tejto veci, obžalovaný naňho sústavne podáva trestné oznámenia tak, že si
na neho niečo vymyslí. Svedok uviedol, že vedel o tom, že maloletý sa staral o zvieratá,
chodil k nim do dvora, pričom ho mal rád. Žiadne týranie však nevidel. Raz videl ako
bol rozhnevaný a nadával vulgárne . Malý sa zaťal a nechcel poslúchať pričom
doma maloletý býval sám, aj do 22.00 hodiny. Pamätá si, že raz do baru, kde chodieval,
povedal takú vetu, že „keby ste videli, čo urobil “.
Nevie však, že by sa niekedy nesťažoval, bol však stále utiahnutý.
Zo záverov znaleckého posudku , ktorá vypovedala
i na hlavnom pojednávaní vyplýva, že vypracovala znalecký posudok na obžalovaného
pri ktorom zistila, že obžalovaný je osobou z brilantnými pamäťovými
a intelektovými schopnosťami. Čo sa týka skutku, jednalo sa zrejme o nezvládnutý atak
zlosti nie o vedomé a premyslené konanie tyrana. V stave subjektívnej emočnej záťaže vie
obžalovaný reagovať fyzickou agresivitou. Nie je však typickou osobou tyrana.
Je to osobnosť, ktorá výchovne nezvládla situáciu. Obžalovaný má oslabenú špecifickú
vierohodnosť výpovede, pretože má zníženú sebareflexiu, teda má znížený náhľad na svoje
vlastné konanie.
Vo veci boli ďalej vypočutí i svedkovia bývalá manželka
obžalovaného, svedkyňa , svedok - otec obžalovaného,
, - matka obžalovaného ale i svedok a svedkyňa
- priatelia obžalovaného a v konečnom dôsledku i matka maloletého
obžalovaného .
Okresný súd výpovede predmetných svedkov v dôvodoch napadnutého rozsudku
veľmi podrobne rozoberá. Z výpovedí uvedených svedkov vyplývajú skutočnosti, ktoré
vyznievajú v prospech obžalovaného a nepotvrdzujú skutočnosti v tom smere, že by
obžalovaný sa dopúšťal skutkov tak ako sú mu kladené za vinu. Všetci svedkovia zhodne
v tomto smere poukazujú na to, že obžalovaný mal s maloletým poškodeným dobrý vzťah
a nemá nikto z nich vedomosť o tom, že by poškodenému nejakým spôsobom ubližoval.
Pokiaľ ide o výpoveď samotnej matky poškodeného táto poukázala predovšetkým
na tú skutočnosť, že obžalovaný sa s maloletým učil minimálne 2-krát do týždňa
s tým, že pokiaľ išlo aj o fyzické násilie, ktoré voči poškodenému použil jednalo sa len
o údery po zadku, boli to bežné výchovné veci, rozhodne však pokiaľ ide o varechu
potvrdila, že táto bola použitá len v tom jednom konkrétnom prípade.
Pokiaľ však ide o celkové zhodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania
je nepochybné, že i napriek tomu že jestvujú v predmetnej veci dôkazy, ktoré vinu
obžalovaného nepotvrdzujú, krajský súd poukazuje na ucelenú reťaz usvedčujúcich dôkazov
spočívajúcich práve vo výpovediach, na ktoré v hore uvedenej časti predmetného uznesenia
poukazuje, ktoré vytvárajú ucelenú jednoznačnú logickú reťaz podporenú i odbornými
vyjadreniami a to výpoveďami znalcov a znaleckými posudkami, ktoré podľa názoru
krajského súdu nepochybne vinu obžalovaného potvrdzujú. Pokiaľ ide o dôkazy ktoré
svedčia v prospech obžalovaného je potrebné poukázať predovšetkým na to, že sa jedná
o výpovede svedkov priamych blízkych príbuzných obžalovaného alebo priateľov
obžalovaného, ktoré z hľadiska dôkaznej sily však nie sú tak významné práve vzhľadom
na väzby k obžalovanému ako dôkazy, ktoré obžalovaného usvedčujú. Neobstojí ani tvrdenie
obžalovaného, pokiaľ ide o jeho obranu v tom smere, že nebol produkovaný žiaden priamy
dôkaz ktorý by preukazoval, že by páchal skutok počas doby, ktorá je uvedená v obžalobe
je teda potrebné poukázať predovšetkým na závery znaleckých dokazovaní v tomto smere.
Je zrejmé, že zo záverov znaleckého posudku znalca ktorý jednoznačne
skonštatoval, že to čo u maloletého vzniklo, vzniklo medzi 4. a 6. rokom jeho
života, kedy sa tvorí jeho osobnostná štruktúra, pričom syndróm týraného dieťaťa nemôže
vzniknúť za jednu bitku, nakoľko sa jedná o dlhodobejší proces a súvisí s telesnou
aj duševnou stránkou osobnosti. Na základe takto spracovaného znaleckého posudku preto
krajský súd obranu obžalovaného v tomto smere považoval za jednoznačne vyvrátenú.
I napriek tomu, že obžalovaný svojim odvolaním spochybňuje zákonnosť vykonaných
dôkazov krajský súd dospel k záveru, že takéto tvrdenia obžalovaného nemajú
opodstatnenie a zo strany obžalovaného ide o zrejmú snahu spochybniť výsledky
vykonaného dokazovania a to najmä usvedčujúcich dôkazov o zákonnosti ktorých však
krajský súd nemá žiadne pochybnosti. Keďže všetky dôkazy preukazujúce vinu
obžalovaného boli vykonané v súlade so zákonom a ani odvolací súd nezistil dôvod týmto
neveriť, osvojil si výrok o vine a právnom posúdení skutku z I. stupňového rozsudku v celom
rozsahu.
Rovnako krajský súd považoval rozsudok okresného súdu za správny aj vo výroku
o jeho treste nakoľko trest ktorý obžalovanému okresný súd uložil, je trestom primeraným
a zodpovedajúcim zákonom. Okresný súd pri ukladaní trestu dôsledne postupoval v zmysle
ustanovenia § 34 odsek 1, odsek 4 Trestného zákona, pričom zohľadnil v celom rozsahu
predovšetkým spôsob spáchania trestného činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku
ako o priťažujúce a poľahčujúce okolnosti a v konečnom dôsledku i osobu páchateľa, jeho
pomery a možnosť jeho nápravy. Správne okresný súd zistil jednu poľahčujúcu okolnosť
v súlade s ustanovením § 36 písm. j/ Trestného zákona v tom smere, že obžalovaný
pred spáchaním trestného činu viedol riadny život.
Nakoľko v súvislosti s touto skutočnosťou prevažovali poľahčujúce okolnosti okresný
súd v súlade s ustanovením § 38 odsek 3 Trestného poriadku upravil vyššie uvedenú trestnú
sadzbu ktorá v danom prípade tvorila 7 rokov až 12 rokov a 4 mesiace. Z vyššie uvedenej
trestnej sadzby potom okresný súd uložil obžalovanému trest, ktorý je na samej dolnej
hranici zákonom takto upravenej trestnej sadzby, ktorý trest i krajský súd vzhľadom
na všetky okolnosti považoval za trest primeraný a zodpovedajúci zákonu. I podľa názoru
krajského súdu takto uložený trest je trestom spravodlivým a v celom rozsahu zohľadňuje
potreby tak generálnej ako aj individuálnej prevencie.
Rovnako zaradenie obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody
do nápravnovýchovnej skupiny so stredným stupňom stráženia považoval krajský súd
vzhľadom na závažnosť zločinu ktorého sa obžalovaný dopustil, ako aj mieru narušenosti
obžalovaného za správne a zákonné.
Nakoľko krajský súd nezistil žiadne pochybenia ani vo výroku o náhrade škody
a nezistil ani žiadne skutočnosti, ktoré by mohli viesť k zmene I. stupňového rozhodnutia,
odvolanie obžalovaného ako nedôvodné v zmysle § 319 Trestného poriadku
zamietol.»
14. Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu
s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 88/2009 zo 6. februára 2012 považoval ústavný súd
za potrebné odcitovať aj jeho relevantnú časť: „Na základe takto vykonaného rozsiahleho
dokazovania mal súd za jednoznačne preukázané spáchanie skutku zo strany obžalovaného,
kvalifikovaného ako zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1,
písm. a), ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138, písm. b) Trestného zákona,
a to tak po stránke subjektívnej ako aj objektívnej, pretože obžalovaný zle
zaobchádzal so zverenou osobou a toto zlé zaobchádzanie sa vyznačovalo vyšším stupňom
hrubosti a bezcitnosti a určitou trvalosťou, ktoré táto osoba pociťovala ako ťažké príkorie.
Zákon nevyžaduje, aby utýranej osoby vznikli následky na zdraví, musí však ísť o konanie,
ktoré týraná osoba pre jeho krutosť, bezohľadnosť alebo bolestivosť pociťuje ako ťažké
príkorie. V tomto prípade však trvalé následky na zdraví maloletého vznikli.
Obžalovaný sa takéhoto konania dopustil bitím, kopaním, údermi, spôsobovaním rán,
pohŕdavým zaobchádzaním, vyvolávaním strachu a stresu a toto správanie ohrozovalo
a trvalo poznačilo fyzický a psychický vývoj maloletého, pričom takéto konanie
obžalovaného trvalo po dlhší čas.
Z takéhoto konania je obžalovaný usvedčovaný predovšetkým svedeckou výpoveďou
maloletého , ktorý potvrdil, že ho obžalovaný bil často, kopal ho, tiekla mu
z toho krv, mal monokle. Domov sa nechce vrátiť, mal tam na starosti domáce zvieratá,
ktoré musel opatrovať, bál sa capa, bol od toho špinavý. Mal poznámky zo školy.
Znalec z odboru psychológia skonštatoval u maloletého syndróm týraného dieťaťa,
sebevražedné sklony, nízke sebahodnotenie, negatívny vzťah k obžalovanému, uvedené
vzniklo medzi 4 a 6 rokom jeho života. V jeho výpovediach znalec nezistil sklony
ku konfabulácii a označil maloletého výpovede za vierohodné.
Znalec z odboru zdravotníctva posúdil zranenia z poslednej bitky maloletého
a uviedol, že vznikli tupým predmetom, značnou silou najmenej 5-6 údermi, nevylúčil, že ich
bolo viac. Potvrdil, že vznikli tak, ako to uviedol maloletý.
Svedkyne PaedDr. , a potvrdili,
že prípad mali hlásený zo základnej školy a oni ako pracovníčky ÚPSVaR
, šli s maloletým k lekárovi. Početné zranenia u maloletého boli zistené v škole,
maloletý udával, že mu to urobil obžalovaný, a veľmi sa bál. Riešili aj jeho umiestnenie
do rodiny starej matky. V súčasnej dobe je maloletý v oveľa lepšom stave. Popísali
aj chovanie matky po odobratí dieťaťa za neprimerané, zdravotný stav
ju nezaujímal.
Svedkyňa , a ako učiteľky zo školy, ktorú maloletý
navštevoval popísali, že chodil do školy špinavý, zanedbaný, bez pomôcok,
čo signalizovali matke aj písomne aj ústne. Matka s obžalovaným na to reagovali
neadekvátne, problémy neriešili. svoje posledné zranenia od obžalovaného ukázal
deťom, keďže išlo o podozrenie z týrania dieťaťa, mali usmernenie a podľa tohto vec hlásili
úradu práce. S maloletým šli aj na ošetrenie k lekárovi. Potvrdili, že maloletý bol ako
problémový žiak riešený aj na predmetovej komisii v škole a bol sledovaný. Aj znalkyňa
z odboru psychológie dospela k záveru, že maloletý je neurotický, nesmelý, úzkostlivý,
labilný, a zistila u neho príznaky týraného dieťaťa.
Svedkovia a potvrdili, že matka maloletého mala
neprimeranú výchovu. Svedkyňa vedela, že maloletý sa nemá dobre, mala zákaz
sa s ním stretávať. Keď jej ho súd po poslednej bitke zveril, boli s nim problémy. Chcel
sa zabiť, musela s ním chodiť ku psychiatrovi. Hovoril im aj, že ho obžalovaný bil a musel
sa starať o zvieratá.
Svedkovia - lekári a potvrdili, že ošetrovali
maloletého po bitke od obžalovaného, uvádzal kto ho zbil aj dôvody. Maloletý bol
ustráchaný.
Svedok potvrdil problematickú povahu obžalovaného, ktorý odkedy
sa dozvedel, že svedok proti nemu vypovedal, podáva na svedka rôzne trestné oznámenia.
Raz aj videl ako obžalovaný vulgárne nadával .
Znalkyňa z odboru psychológie potvrdila, že obžalovaný má oslabenú špecifickú
vierohodnosť výpovede, nezvládol výchovne situáciu s maloletým. V stave subjektívnej
záťaže vie obžalovaný reagovať fyzickou agresivitou.
Toto potvrdila aj bývalá manželka obžalovaného , ktorá sa
s obžalovaným rozviedla, lebo nikdy nebol doma, mal iné ženy a fyzicky ju viackrát
napadol. Choval sa arogantne. Bol výbušná povaha, keď nebolo po jeho vôli. Nemá s ním
dnes žiaden kontakt, a dúfa, že to tak aj zostane.
Tieto svedecké výpovede a znalecké posudky navzájom korešpondovali a vytvárali
ucelenú jednoznačnú logickú reťaz dôkazov smerujúcich jedine k uznaniu viny
obžalovaným. Svedkovia vypovedali zhodne tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom
pojednávaní. V ich výpovediach súd nezistil nezrovnalosti. Preto ich považoval
za vierohodné.
Naopak obranu obžalovaného spočívajúcu v tom, že občas fyzicky trestal,
mal s ním dobrý vzťah a spolu s jeho matkou sa mu venovali, považoval súd
za nevierohodnú, účelovú, urobenú v snahe obžalovaného vyhnúť sa trestnej zodpovednosti
za žalovaný skutok, navyše vyvrátenú znaleckými posudkami a svedeckými výpoveďami
svedkov, či listinnými dôkazmi.
Taktiež výpovede matky maloletého a rodičov obžalovaného
a sú účelové, urobené v snahe pomôcť obžalovanému. Rodičia
obžalovaného nežili v spoločnej domácnosti s maloletým a nemôžu na základe pár stretnutí
s ním hodnoverne posúdiť, v akých pomeroch vyrastal a žil. Svedkyňa navyše
ako matka absolútne zlyhala pri výchove maloletého. Ešte ako dieťa ho nechala svojej
matke na dlhší čas odišla do cudziny v čase, ktorý je pre budovanie vzťahu a citových
väzieb pre dieťa najdôležitejší. Po návrate z cudziny sa nasťahovala s maloletým a
obžalovaným do obce , kde jeho výchovu zverovala cudzej osobe (svedkyňa
) — obžalovanému, a sama začala podnikať, pričom pracovala do neskorých
večerných hodín. Sám obžalovaný priznal, že dieťa (síce občas) ale fyzicky trestal a ani
tomuto nezabránila. Jej snahu utajiť takéto konanie preukazoval aj teplé
oblečenie, v ktorom maloletý chodil do školy (a potvrdili to všetky učiteľky maloletého) a to
aj vo veľmi teplom počasí. Samotný maloletý potvrdil, že matka vedela o tom, ako sa
obžalovaný chová a neochránila ho. Jeho výpoveď označila psychologička ako vierohodnú,
na rozdiel od obžalovaného, ktorý má oslabenú špecifickú vierohodnosť výpovede.
Svedkovia a sa nevedeli vyjadriť k týraniu maloletého. Svedok
zhodnotil vzťah maloletého a obžalovaného ako dobrý, písal s maloletým úlohy. Svedok
hodnotil ako čisto oblečené dieťa s dobrým vzťahom ku zvieratám.
Toto však nekorešpondovalo ani so znaleckými posudkami, ani s výpoveďami
ostatných svedkov. Taktiež výpoveď svedkyne nebola zhodná s ostatnými
výpoveďami. Podľa nej obžalovaný maloletého netýral, ona si s maloletým písala úlohy
denne. Čo nesúhlasilo ani s výpoveďou , ani s výpoveďou obžalovaného.
Je nezodpovedané, kedy sa s obžalovaným starali o maloletého, keď
preňho do školy chodila neznáma dievčina (čo potvrdili učiteľky v škole), či rodičia
obžalovaného, a úlohy s ním písala , či .
Je teda zrejmé, že starostlivosť o maloletého zo strany matky zlyhala a jej výsledkom
bolo konanie obžalovaného, vyvolávajúce u maloletého syndróm týranej osoby.
Matka obžalovanému v takomto konaní nezabránila, hoci mala na to možnosti,
aj schopnosti.
Pri výmere trestu súd postupoval podľa § 34 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona, pričom
vzal do úvahy spôsob spáchania trestného činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku,
priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho
nápravy.
U obžalovaného bola zistená jedna poľahčujúca okolnosť uvedená
v § 36 písm. j) Trestného zákona, teda že viedol pred spáchaním trestného činu riadny život.
Priťažujúca okolnosť uvedená v § 37 Trestného zákona u obžalovaného zistená
nebola.
Podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí
súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich
okolností.
Podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona ak prevažuje pomer poľahčujúcich okolností,
znižuje sa horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.
Pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 2 Trestného
zákona možno uložiť trest odňatia slobody na sedem rokov až pätnásť rokov.
V zmysle § 38 ods. 3 Trestného zákona sa súd pri výmere trestu pohyboval
v upravenej trestnej sadzbe sedem rokov až dvanásť rokov a štyri mesiace.
Trest je právnym následkom trestných činov, a teda musí byť úmerný k spáchanému
trestnému činu (zásada proporcionality trestu). Je jedným z prostriedkov na dosiahnutie
účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tom, ako má pôsobiť zákon jednak
na ochranu spoločností, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje
prvok represie (zabránenie v páchaní trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie
(výchova k riadnemu životu) ako aj voči ďalším občanom - potencionálnym páchateľom,
voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie. Trest ale musí obsahovať aj morálne
odsúdenie páchateľa.
S poukazom na závažnosť zločinu spáchaného obžalovaným bolo potrebné ukladať
obžalovanému prevýchovný trest odňatia slobody, avšak zohľadniac jeho predchádzajúci
bezúhonný život, podľa súdu na dostatočnej dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej
sadzby v trvaní 7 rokov.
Takýto trest súd považoval za spravodlivý a objektívny obraz potrieb generálnej,
ako aj individuálnej prevencie, v plnej miere odzrkadľujúci stupeň nebezpečnosti
spáchaného činu pre spoločnosť, ako aj možnosť nápravy a pomery obžalovaného.
Keďže obžalovaný nebol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním
trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný
čin, bolo potrebné ho podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaradiť do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona, súd môže zaradiť páchateľa aj do ústavu
na výkon trestu iného stupňa stráženia, než do ktorého má byť podľa ods. 2 zaradený, ak má
so zreteľom na závažnosť trestného činu a mieru narušenia páchateľa za to, že v ústave
na výkon trestu iného stupňa stráženia bude jeho náprava lepšie zaručená.
Zohľadniac závažnosť zločinu, ktorého sa obžalovaný dopustil, ako aj mieru
narušenia obžalovaného, súd dospel k záveru, že jeho náprava bude lepšie zaručená
v ústave na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, a preto ho podľa § 48 ods. 2
písm. b) trestného zákona do tohto ústavu zaradil.
S poukazom na skutočnosť, že škoda, ktorá bola spôsobená poškodenému maloletému
bola riadne vyčíslená znaleckým posudkom, súd o tejto nemal žiadne
pochybnosti, preto maloletému nárok na náhradu škody v zmysle § 287 ods. 1 Trestného
poriadku priznal.“
15. Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej
konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy
je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného
súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý
obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, Trestný poriadok a Trestný zákon
nevynímajúc, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho
právomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste (II. ÚS 31/94) ani otázkou právnej
kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou
platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Inými slovami, úlohou
súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že
ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov (I. ÚS 19/02).
16. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho
súdu a krajského súdu konštatuje, že tak najvyšší súd ako súd dovolací, ako aj krajský súd
ako súd odvolací konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné
pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,
sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych
a procesnoprávnych zákonných ustanovení sú napadnuté rozhodnutia krajského súdu
a najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Tak krajský súd, ako aj najvyšší súd vo svojich
napadnutých rozhodnutiach primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim
spôsobom reflektovali na sťažovateľom vznesené obhajobné tvrdenia a ním udané
pochybenia vo sfére skutkových zistení a procesného postupu dotknutých súdov, ku ktorým
v primerane podrobnej svojej argumentácii zdôvodnili svoje úvahy opierajúc sa o skutkové
zistenia plynúce z vykonaného dokazovania a z nich odvodené právne závery.
17. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa spočívajúcim v tom, že maloletý
(ďalej aj „maloletý“) bol v celom priebehu celého trestného konania vedeného proti
sťažovateľovi vypočutý len/iba jedenkrát a sťažovateľovi bola odopretá možnosť vypočuť
ho kontradiktórne, a to napriek tomu, že podľa jeho názoru mala byť jeho výpoveď jediným
usvedčujúcim dôkazom svedčiacim proti nemu, ústavný súd vo všeobecnej rovine
poukazuje nielen na zákonnú úpravu § 135 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), ale aj na judikatúru ESĽP,
ktorá zvýrazňuje potrebu vedenia trestného konania smerujúceho k ochrane záujmov
maloletých, ktorí ako svedkovia svedčia v prípadoch, kedy sú trestnými činmi
sami dotknutí, resp. trestnou činnosťou poškodení (rozsudok ESĽP S. N. proti Švédsku
z 2. 7. 2002, rozsudok ESĽP F. a M. proti Fínsku zo 17. 7. 2007, rozsudok ESĽP Kovač
proti Chorvátsku z 12. 7. 2007, rozsudok ESĽP W.S. proti Poľsku z 19. 6. 2007 a ďalšie).
V prípade výsluchov takýchto svedkov sú definované nielen zákonné výnimky,
ale aj výnimky verifikované rozhodovacou praxou ESĽP, ktoré dopadajú
aj na kontradiktórne poňatie trestného konania spočívajúceho v možnosti vypočúvania
takýchto svedkov, či už opakovane v rámci prípravného konania, alebo v konaní
pred súdom, a ktorých spoločným menovateľom je potreba eliminácie opätovného
prežívania negatívnych zážitkov takýchto svedkov z trestnej činnosti adresovanej voči nim
samotným. Z uvedeného teda vyplýva, že právo obvineného na kontradiktórne vypočutie
takýchto svedkov nie je ani v zmysle čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru absolútne a nezaručuje
ani osobnú prítomnosť takýchto svedkov na pojednávaní súdu (rozsudok ESĽP A. M. proti
Taliansku zo 14. 12. 1993, rozsudok ESĽP A. H. proti Fínsku z 10. 5. 2007). Tomuto
zodpovedal aj prístup orgánov činných v trestnom konaní a všeobecných súdov
v sťažovateľovej trestnej veci. Maloletý bol vypočutý zápisnične
21. septembra 2007 za prítomnosti aj znalkyne a sociálnej kurátorky a jeho výsluch
bol zaznamenaný na obrazovo-zvukovom technickom nosiči práve z dôvodu jeho
neopakovania v ďalšom období, aby oživovanie si okolností trestnej činnosti adresovanej
voči nemu neohrozilo jeho ďalší priaznivý vývoj. Z argumentácie sťažovateľa nevyplýva,
aby tento nemal možnosť oboznámiť sa s jeho výsluchom, či už v písomnej forme, alebo
aj prehratím obrazovo-zvukového záznamu tohto výsluchu. Z obsahu spisového materiálu
vyplýva, že sťažovateľ sa k obsahu jeho výsluchu mal možnosť vyjadriť na hlavnom
pojednávaní okresného súdu konanom 28. novembra 2011, pričom právna zástupkyňa
sťažovateľa zaujala k vykonanému dokazovaniu osobitne aj písomné stanovisko
zo 6. februára 2012, v ktorom hodnotí vykonané dokazovanie a predostiera vlastné právne
úvahy, avšak nedožaduje sa osobného vypočutia maloletého . Taktiež
je potrebné poukázať na § 240 ods. 3 až 5 Trestného poriadku a zdôrazniť, že zo zápisnice
o verejnom zasadnutí konanom v súvislosti s predbežným prerokovaním obžaloby
z 2. decembra 2009 vyplýva, že právna zástupkyňa sťažovateľa sa stotožnila s návrhom
prokuratúry na čítanie výpovede maloletého a prehratím obrazovo-
zvukového záznamu z jeho výpovede, pričom opätovného prepočutia maloletého sa
nedožadovala ani po doručení výzvy okresného súdu z 9. júna 2009 vydanej podľa § 240
ods. 3 Trestného poriadku, teda v súvislosti s doručením obžaloby. Naostatok takýto návrh
nie je ani obsahom návrhu na doplnenie dokazovania z 11. októbra 2007, ktorý bol podaný
v prípravnom konaní obhajkyňou sťažovateľa (je požadovaná iba kópia videozáznamu,
pozn.). V uvedených súvislostiach ústavný súd v rámci širšej argumentácie poukazuje
na princíp subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde
limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom, z ktorého okrem iného vyplýva,
že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných
práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní
a až následne v konaní pred ústavným súdom, pretože v opačnom prípade by ústavný súd
nedisponoval právomocou na posúdenie takejto argumentácie (III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03
a III. ÚS 201/04).
18. Už prezentovaná judikatúra ESĽP (bod 17) pripúšťa výnimku z predostretých
úvah, tak ako na to poukázal aj samotný sťažovateľ, a to v tom smere, že ak je výpoveď
maloletej osoby jediným alebo rozhodujúcim dôkazom voči obžalovanému vedúcim k jeho
odsúdeniu, je povinnosťou súdu preskúmať, či bola obvinenému poskytnutá dostatočná
možnosť, aby si uplatnil svoje právo na obhajobu (rozsudok ESĽP S. N. proti Švédsku
z 2. 7. 2002, rozsudok ESĽP W. proti Fínsku z 24. 4. 2007). Vo všeobecnosti je možné
vysloviť záver o tom, že rozsudok o vine by nemal byť úplne alebo z veľkej časti založený
iba na jedinej výpovedi maloletej osoby, ktorú obvinený nemal možnosť
spochybniť/vyvrátiť, resp. aspoň vyjadriť sa k nej (rozsudok ESĽP D. proti Holandsku
z 26. 3. 1996, rozsudok ESĽP A. H. proti Fínsku z 10. 5. 2007). Inými slovami, prečítanie
výsluchu svedka, ktorý nikdy nebol vypočutý kontradiktórne, nemôže byť výlučným alebo
rozhodujúcim dôkazom viny (rozsudok ESĽP P. S. proti Nemecku z 20. 12. 2001).
Na druhej strane čítanie výpovede takéhoto svedka nemusí znamenať porušenie čl. 6
dohovoru vo všeobecnosti, ak odsúdenie nie je výlučne alebo v rozhodujúcej miere založené
na takejto výpovedi (I. ÚS 140/2004).
19. Z obsahu rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 88/2009 zo 6. februára 2012
v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 80/2012 z 5. novembra 2013 vyplýva,
že odsúdenie sťažovateľa nebolo postavené len na jednom dôkaze, a to výpovedi maloletého
. V prvom rade sú jednoznačne verifikované zranenia maloletého
fotodokumentáciou, lekárskymi správami, výsluchom svedka
a znaleckým posudkom znalca ako znalca z odboru zdravotníctva,
odvetvia chirurgie a traumatológie, čo nespochybňuje ani samotný sťažovateľ
(pravdepodobne konajúc tak v snahe privodiť si miernejší trestnoprávny postih, pozn.),
pričom z vykonaného dokazovania akcentuje záver, že zaznamenané zranenia maloletého
boli vyvrcholením sťažovateľovho správania k nemu. V ďalšom je potrebné poukázať
na dve znalecké skúmania, a to ako znalkyne z odboru
psychológie, ktorá u maloletého diagnostikovala psychiatrický reaktívny depresívny
syndróm so suicidálnymi úvahami, komplex neurotickej symptomatológie, neurasthenické
ťažkosti a anxiózne-fobické stavy ako u týraného dieťaťa, a ako znalca
z odboru psychológie, odvetvia klinickej psychológie detí a klinickej psychológie
dospelých, ktorý u maloletého diagnostikoval vznik úzkostno-depresívnej poruchy ako
následok niekoľkomesačného agresívneho zaobchádzania a potvrdil príznaky syndrómu
týraného dieťaťa. V neposlednom rade bolo k veci vypočutých viacero svedkov z rodinného
prostredia maloletého, školy, ako aj priatelia a rodinní príslušníci, pričom všeobecné súdy
(predovšetkým okresný súd a krajský súd, pozn.) jednotlivé výpovede nielen rozviedli
po obsahovej stránke, ale zaujali k nim aj hodnotiace hľadisko (pozri body 13 a 14, pozn.),
pričom k záveru o potvrdení viny (trestnoprávnej zodpovednosti sťažovateľa, pozn.) dospeli
na základe ôsmich výpovedí svedkov, ktoré podľa názoru krajského súdu „... vytvárajú
ucelenú jednoznačnú logickú reťaz podporenú i odbornými vyjadreniami a to výpoveďami
znalcov a znaleckými posudkami, ktoré podľa názoru krajského súdu nepochybne vinu
obžalovaného potvrdzujú“. Je teda nepochybné, že otázka trestnoprávnej zodpovednosti
sťažovateľa bola zodpovedaná celým radom vykonaných dôkazov a výpoveď samotného
maloletého teda nebola jediným/výlučným, resp. rozhodujúcim dôkazom svedčiacim
v jeho neprospech, v dôsledku čoho postup súdov odvodený od § 135 Trestného poriadku
nebol svojvoľný ani tendenčný. Postup podľa § 135 Trestného poriadku je možné aplikovať
aj v prípade existencie nepriamych dôkazov vzájomne na seba nadväzujúcich, ktoré vcelku
súhlasne a spoľahlivo preukazujú tie relevantné skutočnosti, na podklade ktorých môže súd
jednoznačne ustáliť otázku viny obvineného.
20. V ďalšom ústavný súd poukazuje aj na to, že v čase, keď bol maloletý
vypočutý, mal 8 rokov, a v čase konania hlavného pojednávania na okresnom súde,
čo bolo v čase od 4. apríla 2011 do 6. februára 2012, vrátane pokračovania hlavného
pojednávania 28. novembra 2011, keď bola prečítaná jeho výpoveď a prehratý záznam
z jeho výpovede, mal maloletý takmer 12 rokov. Táto skutočnosť opätovne potvrdzuje
správnosť postupu konajúceho okresného súdu spočívajúca v prečítaní jeho výpovede
a prehratí záznamu. Použitie § 135 ods. 2 Trestného poriadku bez splnenia podmienok
vyplývajúcich z § 263 Trestného poriadku je možné len v prípade výsluchu osoby, ktorá
v čase ďalšieho konania neprekročila vek 15 rokov (R 31/1968, R 94/2002-III). Judikatúra
tu výslovne zdôrazňuje, že „ak má byť v konaní pred súdom vykonaný dôkaz svedeckou
výpoveďou osoby, ktorá bola vypočutá pred dovŕšením pätnásteho roku veku za dodržania
podmienok uvedených v § 135 Trestného poriadku, ale v čase výsluchu pred súdom
už pätnásty rok dovŕšila, nie je možné vykonať tento dôkaz prečítaním zápisnice
bez splnenia podmienok uvedených v § 263 Trestného poriadku“. Ústavný súd sa taktiež
nestotožňuje s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa nedostatočného poučenia
maloletého , pretože maloletý bol v zápisnici z 21. septembra 2007 poučený
o možnosti odoprieť výpoveď tak voči svojej matke, ako aj voči sťažovateľovi, ako to
vyplýva z predmetnej zápisnice „Vyšetrovateľka ma poučila, že mám hovoriť pravdu
a že mám povedať všetko, čo viem, keby som otázke neporozumel, mám sa kľudne spýtať
a táto mi bude vysvetlená. Tiež mi povedala, že nemusím nič hovoriť, keby som musel
povedať niečo, čím by som uškodil mame alebo ... “.
21. K ďalšej námietke sťažovateľa spočívajúcej v postupe krajského súdu, ktorý
prerokoval odvolanie sťažovateľa na verejnom zasadnutí bez jeho prítomnosti, ktorý
tento postup odobril v dovolacom konaní aj najvyšší súd (pozri bod 3.2), ústavný súd
konštatuje, že postup krajského súdu nebol svojvoľný, ale vychádzal z vyjadrenia právnej
zástupkyne sťažovateľa, ktorá požiadala o konanie v jeho neprítomnosti z dôvodu jeho
práceneschopnosti, ktorá táto prekážka v materiálnom uhle pohľadu nekontaminovala právo
sťažovateľa na obhajobu v odvolacom konaní.
22. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej
vyplýva, že vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho
štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu
a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať,
že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne
ponímanej spravodlivosti (IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07,
IV. ÚS 182/07, II. ÚS 410/2010). Inými slovami, kritériom rozhodovania ústavného súdu
musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo medzinárodnou
zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,
že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu,
resp. odopretiu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06,
IV. ÚS 238/07). K iným dôvodom, ktoré môžu teda zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, teda nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu (IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 362/09, IV. ÚS 460/2010).
23. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti
s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie
súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu
bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo
možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá
ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne
judikovaného názoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru nemôžu byť porušené iba skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia
vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.
24. Na podporu svojich záverov ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva
na spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku
zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti
najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa
je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto
vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko
z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína,
že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý
argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný
za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994,
Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne
konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).
25. Ústavný súd uzatvára, že právne závery krajského súdu a najvyššieho súdu nie je
možné považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil
príčinnú súvislosť medzi týmito napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho
súdu a sťažovateľom namietaným porušením označených základných práv sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, a preto
sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2
26. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov,
vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
a priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný
súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2016