Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 28/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom

JUDr. Ivanom Syrovým, PhD., Advokátska kancelária Ivan Syrový, s. r. o., Kadnárova 83,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 26. augusta 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave

sp. zn. z 5. novembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

8. decembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojich základných práv podľa (ďalej

len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 26. augusta 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 5. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie

krajského súdu“).

2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením

Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Trnave

pod ČVS: ORP-774/OVK-PN-2007 z 19. októbra 2007 vznesené obvinenie pre zločin

týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. d) zákona

č. 300/2005 v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Rozsudkom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 6. februára 2012 bol sťažovateľ uznaný vinným zo zločinu týrania blízkej osoby

a zverenej osoby podľa a a odsúdený

na trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu

so stredným stupňom stráženia. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa svojím

uznesením sp. zn. z 5. novembra 2013 potvrdil rozsudok okresného súdu

sp. zn. zo 6. februára 2012. Najvyšší súd svojím uznesením

sp. zn. z 26. augusta 2014 odmietol sťažovateľom podané dovolanie.

V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

3. Sťažovateľ nachádza porušenie svojich označených práv v troch rovinách.

3.1 V prvej rovine sťažovateľ koncentruje svoju argumentáciu na výpoveď

maloletého , ktorého výpoveď bola/mala byť podľa názoru sťažovateľa

zásadným/kľúčovým dôkazom v predmetnej veci a k čomu dôvodil, že „Ak mal mať

sťažovateľ zachované svoje práva, malo byť jemu alebo jeho obhajcovi umožnené byť

prítomný a klásť otázky kľúčovému svedkovi, mal. V danom nie je smerodajné len

znenie , ktoré umožňuje čítať výpoveď z výsluchu maloletého v konaní

pred súdom ako výnimku z kontradiktórneho konania, no musí sa jednať o výnimku, ktorú

možno pripustiť len vtedy, ak odsúdenie nie je založené len alebo v rozhodujúcej miere

na takto vykonanom dôkaze (Van Mechelen proti Holandsku z 23. 4. 1997, Balšán proti

Českej republike z 18. 7. 2006). Judikatúra Ústavného súdu SR opakovane poukazuje

na potrebu, aby orgány činné v trestnom konaní nehľadali prekážky, prečo vyššie uvedené

nie je možné, ale aby hľadali spôsoby, ktoré zachovajú práva obhajoby v čo najširšej

miere.“. V ďalšom rozviedol, že „Po prvé bol v danej veci maloletý vypočutý ešte

pred vznesením obvinenia, teda bez prítomnosti obhajcu, po ďalšie bol predmetný výsluch

vykonaný až vyše tri mesiace po poslednom a najzávažnejšom skutku z 7. 6. 2007, teda

v čase, keď maloletý už vyše troch mesiacov žil so starou matkou, ktorá výrazne ovplyvnila

jeho výpovede tak pred políciou ako aj znalcami (dôkaz mal. pozeral na starú matku

keď vypovedal, čo uviedol znalec). Sťažovateľ je toho názoru, že všetkých úkonov trestného

konania sa mal s maloletým zúčastňovať kolízny opatrovník, ktorý je zo zákona

vzhľadom k možnej kolízii záujmov k tomu určený a nie stará matka, ktorá mohla mať

záujem na výsledku tr. konania. O to viac, že súdy vychádzali z výpovede mal.

v prípravnom konaní, mali skúmať podrobne spoľahlivosť takéhoto dôkazu a vyvážiť riziko

s tým súvisiace inými faktormi zaručujúcimi korektnosť a spravodlivosť trestného stíhania

sťažovateľa.

Z uvedeného dôvodu sťažovateľ síce prioritne poukazuje na nezákonnosti

v dokazovaní, ktoré mu odňali právo na spravodlivé súdne konanie, no súčasne poukazuje

aj na ostatné okolnosti, z ktorých vyplýva, že nielenže riziko z prijatia dôkazu v prípravnom

konaní nebolo vyvážené v inom dokazovaní, ale práve toto dokazovanie pred súdmi podľa

odôvodnení akoby vypúšťa dôkazy v prospech sťažovateľa. Podľa názoru sťažovateľa,

súdne konanie vedené proti nemu nemožno v žiadnom prípade ako celok považovať za

spravodlivé. Je dôležité uviesť, že orgány činné v trestnom konaní museli pri výsluchu mal.

počítať s tým, že súd daný výsluch nezopakuje a o to dôslednejšie mal byť daný výsluch

pripravený a realizovaný.“.

V závere sťažovateľ akcentuje aj to, že „... orgány činné v trestnom konaní aj súdy

úplne opomenuli zohľadniť skutočnosť (namietanú okrem iného aj v odvolaní

voči odsudzujúcemu rozsudku), že maloletý nebol primerane jeho veku poučený o jeho

práve odoprieť výpoveď podľa , .“.

3. 2 V ďalšom sťažovateľ poukázal na nesprávny postup najvyššieho súdu, ktorý

„... v napadnutom uznesení sa znovu len veľmi stručne vysporiadal s námietkou

sťažovateľa, že odvolací súd konal a rozhodol v jeho neprítomnosti bez toho, že by na to

boli splnené zákonné predpoklady. V danom prípade obhajkyňa sťažovateľa mala na

verejnom zasadnutí o odvolaní z 05. 11. 2013 doložiť doklad o PN sťažovateľa a požiadať,

aby sa verejné zasadnutie vykonalo v jeho neprítomnosti, nakoľko mal dať na to súhlas.“. K

uvedenému sťažovateľ citáciou zákonnej úpravy doplnil, že „Horná hranica trestu

prevyšovala 10 rokov, takže konať v neprítomnosti sťažovateľa bolo možné len na výslovnú

žiadosť sťažovateľa. Sťažovateľ nikdy nedal súhlas, aby sa konalo verejné zasadnutie v jeho

neprítomnosti, prehlásila to len jeho obhajkyňa bez toho, že by doložila písomný súhlas

sťažovateľa (bežne vyžadujú súdy obvineným podpísaný súhlas, inak nekonajú v jeho

neprítomnosti). Právo vzdať sa účasti na verejnom zasadnutí o odvolaní musí obžalovaný

urobiť výslovným vyhlásením ktoré nevzbudzuje pochybnosti (najlepšie v konaní pred

súdom ústne do zápisnice, respektíve písomným podaním) vždy to však musí spraviť

obžalovaný, nie obhajca za neho.“.

3.3 V záverečnej časti svojej argumentácie sťažovateľ pristúpil k rozboru skutkových

okolností jeho trestnej veci v konfrontácii s vykonanými dôkazmi, k čomu v súhrne vytkol,

to, že „Rovnosť zbraní nerešpektoval tak prvostupňový súd ako aj odvolací súd a napokon

aj dovolací súd. Na jednej strane malo ísť o vzájomne korešpondujúci okruh svedeckých

výpovedí a znalecké posudky preukazujúce vinu sťažovateľa, no na druhej strane výpovede

v prospech sťažovateľa súd vyhodnotil ako nevierohodné, účelové v snahe zbaviť sa trestnej

zodpovednosti. Zdôvodnenie súdu je svojvoľné a arbitrárne. Ak súd považoval

za dôveryhodné niektoré svedecké výpovede v neprospech sťažovateľa, mal sa s nimi

vysporiadať aj v tých častiach, ktoré svedčili v prospech sťažovateľa (nedá sa hodnotiť

výpoveď ako celok, najmä ak výpovedná hodnota svedeckej výpovede obsahuje viacero

poznatkov aj v prospech sťažovateľa). Rovnako tak je tomu aj pri znaleckých posudkoch.

...

V danom prípade tak odvolací súd ako aj súd dovolací len prevzali zistenia

prvostupňového súdu, bez preskúmania dôvodov uvedených v odvolaní a dovolaní.

Právo na spravodlivý súdny proces pritom vyžaduje, aby súdy náležite zdôvodnili svoje

rozhodnutia, ak chcú naplniť požiadavku na spravodlivý proces. Sťažovateľ namieta,

že prvostupňový súd neuvádza ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje

skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Z odôvodnenia rozsudku nie je vôbec zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo

nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval,

keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny

a trestu.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1.

a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

a na riadne dokazovanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.

zo dňa 05. 11. 2013 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn.

z 26. 08. 2014 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 05. 11. 2013

a uznesenie Najvyššieho súdu ... sp. zn. z 26. 08. 2014 zrušuje a vec sa vracia

Krajskému súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trnave a Najvyšší súd... sú povinné uhradiť sťažovateľovi trovy

konania.“

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

7. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (m. m. , , ).

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý

má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nemu. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu,

má tieto minimálne práva... písm. d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe

a dosiahnuť predvolanie a výsluch vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov

proti sebe.

9. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

10. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj pod tento článok spadá právomoc

súdov rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe.

Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu.

K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu

a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé

prerokovanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ,,ESĽP“)

z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa

v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný

na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého

procesu (). Ústavný súd napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu

ochranu podľa a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie

uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

11. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(, , ).

12. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 26. augusta 2014 v podstatnom

uviedol: «Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) pred vydaním

rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania

a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (

a ), bolo podané oprávnenou osobou prostredníctvom obhajcu (

ods. 2 písm. b/ a ), v zákonnej lehote a na príslušnom súde ( ods.

1 a ods. 2 ), že dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania (

ods. 1 a ods. 2 ). Okrem toho zistil, že bola splnená aj podmienka dovolania

podľa , veta prvá, keďže obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo

a podal riadny opravný prostriedok.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však zároveň dospel k záveru, že podané dovolanie

je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody

dovolania podľa ( ).

Podľa dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací

súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom

bolo porušené právo na obhajobu.

Podľa dovolanie možno podať, ak vo veci konal alebo

rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený

z vykonávania úkonov trestného konania.

Podľa dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je

založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

V súlade s je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú

v ňom uvedené.

Pokiaľ ide o obvineným uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/

, tak z jeho znenia, ako aj z inštitútu dovolania ako mimoriadneho opravného

prostriedku je zrejmé, že trestné konanie je v zásade dvojinštančné.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam

súdov, ktorý je určený k náprave v zákone výslovne uvedených procesných

a hmotnoprávnych pochybení, čo celkom zreteľne vyplýva z konštrukcie jednotlivých

dovolacích dôvodov podľa až písm. 1/ , resp. aj z ustanovenia

Ako už aj z vyššie uvedeného vyplýva, neslúži teda k revízii a náprave

skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi

vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa

a jeho skutkové závery môže dopĺňať, upravovať alebo meniť iba súd odvolací. Samotnú

správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený

bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti

a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať. Na objasnenie okolností potrebných

na rozhodnutie o dovolaní môže vykonať dovolací súd len v obmedzenom rozsahu potrebné

vyšetrovanie podľa

V dôsledku uvedeného iba s poukazom na nesprávne skutkové zistenia alebo

na nesúhlas s hodnotením vykonaných dôkazov nemožno potom vyvodzovať dovolací dôvod

podľa Ten je daný v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na inom nesprávnom

hmotnoprávnom posúdení. Dovolanie je teda určené k náprave právnych chýb rozhodnutia

vo veci samej, pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných

skutočností podľa noriem hmotného práva.

Podľa ust. dovolanie možno podať len, ak rozhodnutie

je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom

použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však

dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Vychádzajúc z tejto procesnej úpravy dovolací súd

skúma len to, či súdmi nižších stupňov zistený skutkový stav veci bol správne právne

kvalifikovaný, teda, či skutok napĺňa znaky skutkovej podstaty daného trestného činu, resp.

či nedošlo k porušeniu iných ustanovení hmotnoprávneho charakteru (napr. či neexistujú

dôvody vylučujúce protiprávnosť skutku, zánik trestnosti a pod.). Aj pri takom prípadnom

pozitívnom zistení, dovolací súd však musí ešte skúmať, či také porušenie zákona vôbec

zásadne ovplyvňuje postavenie obvineného ( ). V posudzovanej veci

dovolacie námietky obvineného majú jeden zásadný znak - tvrdí, že súdy nedostatočne,

neobjektívne, či nesprávne zistili skutkový stav. Tieto však dovolací súd neskúma,

vychádzajúc z prezumpcie, že v doterajšom konaní bol skutkový stav zistený úplne

a správne.

Podľa obvineného nesprávna právna kvalifikácia konania obvineného by mala

naplniť dovolací dôvod podľa ust Podľa neho by jeho konanie

malo byť kvalifikované ako prečin ublíženia na zdraví a nie ako zločin týrania blízkej

a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. Ako už bolo

konštatované v predchádzajúcej časti odôvodnenia, dovolací súd nemôže meniť skutkové

zistenia konajúcich súdov, môže len skúmať, či skutok tak, ako je uvedený zodpovedá

právnej kvalifikácii konania takej, aká je uvedená v odsudzujúcom rozsudku. Najvyšší súd

Slovenskej republiky konštatuje, že právna kvalifikácia konania obvineného vo vzťahu

k skutku uvedenému v odsudzujúcom rozsudku je správna a v súlade so zákonom. V žiadnom

prípade konanie obvineného nemôže naplniť skutkovú podstatu prečinu alebo trestného činu

ublíženia na zdraví či už samostatného alebo pokračovacieho.

Z konkrétnych dovolacích dôvodov, na základe ktorých obvinený podal dovolanie,

vyplýva, že súdy zle vyhodnotili vykonané dôkazy, zle postupovali pri ich hodnotení

a na základe zlého hodnotenia dôkazov bol zle zistený skutkový stav.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e/ obvinený uviedol, že vo veci mala

byť vylúčená vyšetrovateľka aj sudkyňa z dôvodov, ktoré sú už uvedené v odôvodnení tohto

rozhodnutia.

Podľa námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť

bez meškania len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia. O námietkach, ktoré uvádza

obvinený v dovolaní vedel už v priebehu prípravného konania, hlavného pojednávania

a tvrdenia obvineného, že vo veci konali vyšetrovateľka a sudkyňa, ktoré mali byť

z vykonávania úkonov vylúčené, sú absolútne neopodstatnené a nemôžu naplniť dovolací

dôvod podľa ust. Na naplnenie tohto dôvodu dovolania sa

vyžaduje splnenie podmienky, že vo veci konal alebo rozhodoval orgán činný v trestnom

konaní alebo sudca, ktorý mal byť vylúčený podľa z vykonávania úkonov, ale

o jeho vylúčení sa nerozhodlo ( ). Námietky uvádzané obvineným na vylúčenie

vyšetrovateľky, sudkyne z konania nie sú dôvodom na ich vylúčenie z vykonávania úkonov

trestného konania a pri ich prípadnom vznesení nebola splnená ani podmienka uvedená

v

K naplneniu dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ malo podľa

obvineného dôjsť najmä tým, že nebol maloletý vypočutý na hlavnom pojednávaní, nebolo

mu preto možné klásť otázky, nejednalo sa o neodkladný úkon. Vzhľadom na uvedené

skutočnosti išlo o neprocesný, nezákonný úkon a tým malo dôjsť k naplneniu dovolacieho

dôvodu podľa

Akým spôsobom má byť vykonaný výsluch maloletého svedka upravuje ustanovenie

Pri výsluchu maloletého, ktorý v čase výsluchu mal 8 rokov, orgány činné

v prípravnom konaní postupovali v súlade s citovaným ustanovením.

Podľa ak je ako svedok vypočúvaná osoba mladšia ako 15

rokov o veciach, ktorých oživovanie v pamäti by vzhľadom na jej vek mohlo nepriaznivo

ovplyvňovať jej duševný a mravný vývoj, treba výsluch vykonávať obzvlášť ohľaduplne

a po obsahovej stránke tak, aby sa výsluch v ďalšom konaní už nemusel opakovať.

Podľa ak bola vypočutá osoba mladšia ako 15 rokov podľa

odseku 3, v konaní pred súdom sa pri vykonávaní tohto dôkazu postupuje podľa § 270

ods. 2; výsluch tohto svedka možno v konaní pred súdom vykonať len výnimočne.

Súd na hlavnom pojednávaní postupoval v súlade s citovanými ustanoveniami

a aj v súlade s ustanovením

V konaní pred súdom ani v prípravnom konaní nebolo postupom uvádzaným

obvineným porušené právo na obhajobu ani rozhodnutie súdu nie je založené

na nezákonných dôkazoch. Práve opačne pri spôsobe, akého sa dožaduje obvinený by došlo

k porušeniu ustanovení pri výsluchu maloletého spôsobom, ako to

on navrhuje.

Nie sú pravdivé tvrdenia obvineného, že odvolací súd nemohol vo veci konať, pretože

obvinený nedal súhlas na konanie v jeho neprítomnosti. Zo zápisu o verejnom zasadnutí

Krajského súdu v Trnave z 5. novembra 2013 vyplýva, že obhajkyňa obvineného predložila

doklad o PN obvineného a požiadala, aby verejné zasadnutie bolo vykonané v jeho

neprítomnosti, pretože dal súhlas k vykonaniu verejného zasadnutia v neprítomnosti.»

13. Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 5. novembra 2013 uviedol:

«„Krajský súd podľa , preskúmal zákonnosť

a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal

odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré prechádzalo napadnutému rozsudku

prihliadajúc pritom i na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ktoré by odôvodňovali

podanie odvolania podľa a tak zistil, že odvolanie

obžalovaného nie je dôvodné.

V postupe okresného súdu neboli zistené chyby, ktoré by mohli spôsobiť nesprávnosť

niektorého výroku rozsudku.

Okresný súd skutok opísaný v obžalobnom návrhu prejednal v celej šírke v súlade

s ustanovením , a z vykonaných dôkazov po ich vecnom

vyhodnotení vyvodil skutkové závery, ktoré z nich vyplývajú a skutok posúdil podľa znaku

trestného činu z ktorého uznal obžalovaného za vinného.

Výsledkami vykonaného dokazovania bolo preukázané, že obžalovaný sa dopustil

skutku tak, ako mu to kladie za vinu obžaloba a I. stupňový rozsudok.

Súd I. stupňa v súlade s požiadavkou zákonodarcu v písomnom odôvodnení

napadnutého rozsudku veľmi podrobne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané,

a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení

vykonaní dôkazov.

Z odôvodnenia je tiež zrejmé, akými právnymi úvahami sa okresný súd spravoval,

keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny

a tiež ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného.

Pokiaľ ide o otázku viny je potrebné uviesť, že všetky vykonané dôkazy v predmetnej

veci preukazujúce vinu obžalovaného boli vykonané zákonným spôsobom. Krajský súd

v tomto smere nezistil žiadne pochybenia ani porušenia zákona na rozdiel od obhajobných

tvrdení obžalovaného.

Okresný súd v dôvodoch napadnutého rozsudku veľmi podrobne rozoberá všetky

vo veci vykonané dôkazy. Pokiaľ ide o usvedčujúce dôkazy je potrebné poukázať

predovšetkým na výpoveď maloletého ktorý vypovedal tak, že bol zobratý

zo školy preto, že jednému chlapcovi ukázal čo mal na chrbte, ktoré zranenia mu mal

spôsobiť , ktorý býval s mamou v . Tiež uviedol, že zbil ho preto,

že nevedel úlohu z matematiky a on mu to vysvetľoval, pričom on to nedokázal pochopiť.

Najskôr ho bil rukou po líci, nose, potom varechou po stehnách a chrbte. Potom ho zhodil

zo stoličky a hodil ho o stenu. Neskôr išiel spať, ani si úlohu nedorobil, nevečeral,

lebo nechcel. Nemohol spať na chrbte, lebo ho to bolelo. Mame o bitke nehovoril, pretože

nevedel, kedy sa vrátila domov. Vo výpovedi tiež poukazoval na to, že obžalovaný ho dosť

často bil kvôli úlohám. Kopal ho aj nohou do zadku. Mal aj monokle aj otlačené zranené

oko. Keď mu dal facku, tiekla mu z nosa krv pričom tento neposlúchol ani mamu, ktorá mu

hovorila, aby ho prestal biť. Uviedol, že je naňho aj na mamu zlý. Tiež uviedol, že keď

ho obžalovaný bil, mama na to nič nehovorila, i napriek tomu, že videla, čo sa robí. Chcel

by zostať u babky, pretože keby sa vrátil do , tam by ho bili ešte viac. V ďalšej

časti výpovedi uviedol, že úlohy si píše s mamou aj s obžalovaným, niekedy je to aj po tme v

noci, keď sa mama vráti domov. Stávať musí skoro o šiestej, aby nakŕmil kozy a prasatá.

Potom, keď sa nedajú zvieratá schovať, tak zavolá , aby mu pomohol. Bojí sa capa,

pretože je celý od neho zababraný. Má na starosti aj kozy. Niekedy mu desiatu robí mama,

niekedy si ju kúpil. V škole dostával rôzne poznámky.

Ďalšími usvedčujúcimi dôkazmi v predmetnej veci sú znalecký posudok z odboru

psychológie, ktorý vypracoval , ktorý v závere znaleckého posudku

skonštatoval, že vykonal vyšetrenie maloletého pomocou (pravdepodobne vypadlo slovo,

pozn.) psychodiagnostických metód pričom zistil, že jeho výkonnosť je v rámci vekovej

skupiny. Intelektuálna výkonnosť je nižšia kvôli určitým blokom, úzkostným stavom

a narušenému sebahodnoteniu. Jeho vnímanie a poznávacie schopnosti sú primerané veku,

maloletý dokáže udalosti vnímať a reprodukovať ich. Pokiaľ ide o jeho vierohodnosť

vo výpovediach je dostatočná. Vzhľadom na dlhší časový odstup od prvého výsluchu môže

maloletý postrádať určité detaily. Zistil u v jeho osobnostnom vývoji kritické

hodnotenie k svojmu veku, nadmerné očakávanie trestu, čo malo súvislosť s prchavým

suicidálnymi prejavmi. U maloletého bola potrebná psychiatrická a psychologická

starostlivosť. Pretrváva uňho nízke sebahodnotenie, tým nedostatočné školské výsledky,

ktoré nezodpovedajú jeho mentálnym predpokladom. U maloletého sa javil syndróm

týraného dieťaťa, to znamená, že sa uňho udiali zmeny na úrovni afektivity správania,

školskej výkonnosti a narušeného rodinného spolužitia. Mal úzkosť z trestu, čo sa týka

matky bol zdržanlivejší. Skôr sa na ňu hneval, že mu nebola väčšou oporou proti útočníkovi.

S otčimom nemá dobrý vzťah, intenzívnejšie k nemu prejavoval hnev, vzhľadom k situácii.

S poukazom na trestné konanie sa uňho vyvinuli sklony k tomu, že cítil previnenie a má

problémy s učením, ktoré budú dlhodobé a bude to závisieť aj od vývoja jeho osobnosti

v období puberty. V rannom detstve nemal maloletý dostatočnú emocionálnu

starostlivosť, čo mohlo uňho vyvolať poruchy správania, nakoľko nemá dostatočne vyvinutú

reguláciu správania. V závere znaleckého posudku sa skonštatuje, že to čo u maloletého

vzniklo, vzniklo medzi štvrtým až šiestym rokom jeho života, kedy sa tvorí jeho

osobnostná štruktúra. V jeho výpovediach znalec nenašiel žiadnu konfabuláciu

ani fabuláciu. nedokáže zhodnotiť, čo je pre vyšetrovanie najpodstatnejšie, preto

sa môže v detailoch odchýliť od skutočnosti, ale len ľahko. Syndróm týraného dieťaťa

nemôže vzniknúť za jednu bitku, je to dlhodobejší proces a súvisí s telesnou aj duševnou

stránkou osobnosti.

Ďalším usvedčujúcim dôkazom je znalecký posudok , ktorý

na hlavnom pojednávaní, ako znalec z odboru zdravotníctvo, farmácia, odvetvie chirurgia,

traumatológia, popísal zranenia, ktoré pri vyšetrení maloletého boli zistené a ktoré

zodpovedajú aj zraneniam popísaným v skutkovej vete napadnutého rozsudku. Uviedol,

že boli u neho zistené mnohopočetné pomliaždenia, krvné podliatiny na hrudníku, horných

končatinách a ľavom stehne, pričom išlo o ľahšie poranenia, ktoré nezanechali trvalé

následky, ktoré boli spôsobené tupým predmetom hlavne v oblasti chrbta a hrudníka

vpredu. Je pravdepodobné, že to bola rozšírená časť varechy, prípadne rúčka. Išlo o ťažšie

pomliaždeniny, ktoré boli spôsobené značnou silou, boli evidentné poškodenia svalov,

blany, kostí a kĺbov. Zranenia zodpovedajú výpovedi maloletého poškodeného a vyžiadali si

aj liečbu 14 až 15 dní. Znalec skonštatoval, že obžalovaný hovoril o tom, že jednalo sa

o 3 údery varechou maloletému avšak prikláňa sa k názoru, že tých úderov mohlo byť

podstatne viac, mohlo by ich 5 až 6, nevylučuje že týchto úderov bolo byť ešte viac. Znalec

taktiež skonštatoval, že na pravom ramene zadnej a bočnej časti je pomerne rozsiahle

plošné poranenie, ktoré zahŕňa krvné podliatiny, pomliaždenia a oderky. Tieto zranenia

nie sú homogénne, je teda pravdepodobné, že utrpel viacero zranení. Oblasť tohto

zranenia mohla byť spôsobená aj nárazom do steny. Určite to ale slabý náraz nebol.

Ďalším usvedčujúcim dôkazom je výpoveď svedkyne ktorá potvrdila,

že videla na maloletom v čase keď prišla na políciu keď tohto fotili, modriny.

Nepýtala sa, čo sa mu stalo, pretože ho nechcela traumatizovať. Uviedla tiež, že vykonávala

návštevy u v domácom prostredí. Predtým bol utiahnutý, dnes je to veselý

chlapec. Hodnotila podmienky maloletého u starej matky ako vhodné.

Ďalšou usvedčujúcou výpoveďou je výpoveď svedkyne ,

ktorá na hlavnom pojednávaní uviedla, že bola volaná zástupkyňou riaditeľky školy, že

majú podozrenie na týranie a preto to išla prešetriť. Zistila, že sa jednalo o maloletého

. S maloletým išli k lekárovi, pričom uviedla, že dieťa bolo neurotické,

povedalo, že ho zbil , že to je ujo, ktorý žije s jeho matkou. Uviedol tiež, že to nebolo

po prvýkrát, veľmi sa bál. Bil ho vraj preto, že nevedel príklad z matematiky. Povedal tiež,

že sa musí vrátiť domov, lebo ho zbijú. Uviedol, že ho bil viackrát aj v minulosti avšak nie

tak silno. Z jeho výpovedi vycítila, že sa matku snažil kryť, keď sa ho pýtala, či to mama

videla. Plakal, bol roztrasený. Po vyšetrení kontaktovala babku maloletého, ktorá bola

ochotná si ho vziať. Babka povedala, že s dcérou má problémy a vedela o tom, že maloletý

sa nemá dobre. Títo jej však zakázali sa s ním stretávať. Videla, že má

modriny na pleci aj na chrbte, pričom lekár povedal, že tieto boli asi od varechy.

Ďalej obžalovaného usvedčuje aj svedkyňa , ktorá

na hlavnom pojednávaní uviedla, že bola privolaná na základnú školu ohľadne podozrenia

na týranie maloletého . Pri rozhovore s maloletým tento uviedol, že bol zbitý

, pretože nevedel úlohu z matematiky. bol utiahnutý, bál sa, bolo vidno

jednoznačne na ňom strach. Povedal, že o druhej má byť doma a že z toho bude zle.

opätovne vypovedal ako sa to stalo a čo musel doma robiť. Videla na ňom

modriny, ktoré boli pravdepodobne od varechy, potom kontaktovali jeho starú matku ktorá

si vzala. Následne na to podávala návrh na predbežné opatrenie na súd.

Svedkyňa na hlavnom pojednávaní uviedla, že bola učiteľkou

v 1. a 2. ročníku, pričom uviedla, že tento bol neustále ustráchaný a bol

nekomunikatívny. Býval väčšinou neumytý, na čo ho upozorňovala, avšak

jej povedal, že prerábajú kúpeľňu. Keď začali chovať domáce zvieratá, strašne

smrdel, pričom ho upozorňovala, že sa musí umývať. I napriek tomu však sa nič nezmenilo.

Povedal, že ku zvieratám sa ráno chodí hrať, a že musí k nim skoro ráno vstávať. Uviedla,

že podľa jej názoru o dieťa nebolo dobre postarané. Úlohy síce mal napísané, ale tieto si

robil pravdepodobne v družine. Uviedla, že v 2. ročníku matka školu navštívila asi raz,

pričom ju na niečo upozornila a brala to tak, že na nej hľadá chyby. Do kontaktu prišla

s obžalovaným v dôsledku poznámky, ktorú ani nedala ona, pričom obžalovaný na ňu

vystúpil a potom sa predstavil. V uvedenom čase videla, že mával zranenia,

ale vždy k nim niečo povedal, ako výhovorku, že spadol zo stromu alebo z bicykla. Nikdy

nechcel hovoriť o tom, vždy to bola z jeho strany len jednoslovná odpoveď. Napríklad

ohľadom ucha sa to svedkyni nezdalo, ale povedal, že spadol na zábradlie. Uviedla, že dňa

08. 07. 2007 mala problémy s jedným žiakom, ktorý ukázal zranenia, ako ho zbil otec

remeňom. na to reagoval takým spôsobom, že to nič nie je a ukázal deťom svoje

zranenie. Deti jej to prišli oznámiť. Keď to videla, boli to modré a červené podliatiny

na chrbte, pričom povedal, že mu to spravil ujo, čo s nimi býva a to kvôli domácej

úlohe. Túto skutočnosť preto oznámila nadriadenému.

Svedkyňa potvrdila, že maloletý chodil k nim do školského

klubu, pričom celý týždeň mal napríklad to isté oblečenie, nedodržiaval žiadnu hygienu.

Tiež potvrdila, že videla na ňom modriny, o ktorých uviedol, že spadol. Nemal vyučovacie

pomôcky, pričom mal problémy aj so zimnou obuvou. Riešila to jeho matkou, že nemôže

v lete chodiť v zimnej obuvi. Potvrdila, že strašne zapáchal, čo mu dali deti

aj jasne najavo, pričom sa mu vyhýbali. Nastala však zmena potom, keď bol

presťahovaný ku svojej babke, ktorá ho však neskôr zo školy odhlásila. Rovnako tieto

skutočnosti potvrdila aj svedkyňa . Okrem iného dodala, že maloletý

bol zanedbávaný a špinavý, mával modriny, ale vždy povedal, že spadol.

Aj v predmetný deň bola zhrozená, pretože v živote nič také nevidela. V dôsledku toho

potom zavolala pani , ktorá odviezla k lekárovi. Tiež dodala,

že osobne sledovala, nakoľko sa o ňom hovorilo, že je to problémové dieťa

pričom tiež skonštatovala, že nikdy nevidela, že by bol čistý.

Z výpovedi svedkyne vyplýva, že je starou matkou maloletého

poškodeného, ktorá uviedla, že pokiaľ ide o maloletého tento bol náladový

a plačlivý. Uviedla, že mala vedomosť o tom, že dcéra ho tiež bije, pričom túto skutočnosť

jej aj vytkla. Vedela o zraneniach, ktoré mal , ktorý mal modrý pás na chrbte,

na čo dcéra jej povedala, že ho zbil, preto, že ho neposlúchal. jej tiež často

krát uviedol, že ho zbil, pretože hádzal do vody kamene, keď boli na rybách. Uviedla,

že raz jej ho zo školy priviezli v hroznom stave. Povedal jej, že ho zbil, a že ho hádzal

do steny. Bol plačlivý, povedal, že mu ubližovala aj matka, ale ho bil omnoho viac.

Zakázali mu pozerať televízor, zamkli mu bicykel. Vedela o tom, že musel niektoré

veci okolo zvierat, ktoré doma chovajú, urobiť sám. Bolo s ním ťažké o tom hovoriť, pretože

bol depresívny, a mával aj časté bolesti hlavy, pričom ju prosil ju, aby ho zobrala

do nemocnice, chcel si dokonca zobrať aj život. nemohla navštevovať, pretože

do tejto situácie zasiahla a dcéra jej zakázala sa s ním stýkať. Pokiaľ v 1. a 2. ročníku bol

zanedbávaný, nemal ani potrebné pomôcky a nedosahoval výsledky v škole.

V súčasnej dobe s ním chodí k psychiatričke do , pričom jeho celkový stav sa

podstatne od tej doby čo žije u nej zlepšil. O obžalovanom sa maloletý vyjadruje len

negatívne, nechce mať s ním nič spoločné, stále sa ho bojí.

Z výpovede svedka vyplýva, že je jeho synovcom a keď

v kritický deň prišiel cez obed domov uvidel zranenia, ktoré na sebe mal, z čoho

zostal značne šokovaný. nebolo do reči, plakal a bol utiahnutý. Povedal, že mu

to urobil , že ho hodil do steny, a že ho kopal. So sestrou nebol v kontakte. Pokiaľ ide

o obžalovaného uviedol, že obžalovaný sa k nemu choval arogantne, povedal mu, že mu

urobí problémy v práci, pretože pozná svedkovho nadriadeného. Tiež potvrdil, že

mával v škole zlé známky, odkedy je však u babky, tieto školské výsledky sa podstatne

zlepšili. Samotnému správaniu maloletého potvrdil, že v prvých dňoch jeho správanie bolo

katastrofálne, nakoľko si búchal hlavu o stenu, trhal si vlasy, bolo to s ním ťažké.

mu rozprával, že sa musel starať pred školou o zvieratá, kŕmiť ich, pričom matka bola

na neho dosť tvrdá, kričala po ňom, bila ho a to ešte keď bol malý. Rovnako uviedol, že mu

povedal, že ho často bíjaval.

Zo záverov znaleckého posudku znalkyňa z odboru

klinickej psychológie vyplýva, že táto vypracovala znalecký posudok a zúčastnila sa

aj výsluchu maloletého a následne vykonala psychologické vyšetrenie

dieťaťa, pričom dospela k záveru, že ide o dieťa školského veku, ktoré sa vyvíja normálne

jeho veku s priemerným intelektom. U dieťaťa boli však zistené niektoré znaky, ktoré sa

vyskytujú u detí so syndrómom zneužívaného a týraného dieťaťa. Niektoré znaky už boli

do istej miere kompenzované. Dieťa uvádzalo, že sa staralo o zvieratá, že ho napadol cap,

čo sa zdalo znalkyni neprimerané ako povinnosť pre útle osemročné dieťa, Taktiež maloletý

udával bitie varechou za neurobenú domácu úlohu, pričom u maloletého diagnostikovala

reaktívny depresívny syndróm so suicidálnymi sklonmi. Ide o samovražedné sklony, ktoré

potvrdila aj babička maloletého, že chcel skočiť z mosta, čo je vyústené zmenou prostredia

u maloletého, ktorý sa začal obviňovať, že jeho pričinením sa rozpadla rodina.

Takéto správanie sa znalkyňa považovala typické pre týrané deti.

Svedok potvrdil, že 08. 06. 2007 ošetroval maloletého

, ktorý uviedol, že bol zbitý, pričom pri prehliadke zranení dospel k záveru, že je

potrebné ho odoslať na chirurgickú ambulanciu. Mal údery na chrbte, za lopatkami,

prednej strane hrudníka, na oboch ramenách a na stehnách. Uviedol, že ho zbil otčim

za domácu úlohu a že ho bil hlava - nehlava. Maloletý bol ustráchaný, bojazlivý,

zakríknutý, ťažko sa z toho dostával. Mal výpadky pamäte, čo súviselo so psychikou a patrí

to do oblasti neurológie. Predmetné zranenia na chirurgii boli potvrdené. bol jeho

pacientom od dvoch rokov, liečil mu bežné ochorenia. Najskôr s ním chodila matka, potom

odišla do cudziny a potom chodil s babkou.

Z výpovede svedka vyplýva, že tento sa prisťahoval do

v roku 2004 a s obžalovaným boli susedia. Tiež tento svedok uviedol, že odkedy vypovedal

na polícii v tejto veci, obžalovaný naňho sústavne podáva trestné oznámenia tak, že si

na neho niečo vymyslí. Svedok uviedol, že vedel o tom, že maloletý sa staral o zvieratá,

chodil k nim do dvora, pričom ho mal rád. Žiadne týranie však nevidel. Raz videl ako

bol rozhnevaný a nadával vulgárne . Malý sa zaťal a nechcel poslúchať pričom

doma maloletý býval sám, aj do 22.00 hodiny. Pamätá si, že raz do baru, kde chodieval,

povedal takú vetu, že „keby ste videli, čo urobil “.

Nevie však, že by sa niekedy nesťažoval, bol však stále utiahnutý.

Zo záverov znaleckého posudku , ktorá vypovedala

i na hlavnom pojednávaní vyplýva, že vypracovala znalecký posudok na obžalovaného

pri ktorom zistila, že obžalovaný je osobou z brilantnými pamäťovými

a intelektovými schopnosťami. Čo sa týka skutku, jednalo sa zrejme o nezvládnutý atak

zlosti nie o vedomé a premyslené konanie tyrana. V stave subjektívnej emočnej záťaže vie

obžalovaný reagovať fyzickou agresivitou. Nie je však typickou osobou tyrana.

Je to osobnosť, ktorá výchovne nezvládla situáciu. Obžalovaný má oslabenú špecifickú

vierohodnosť výpovede, pretože má zníženú sebareflexiu, teda má znížený náhľad na svoje

vlastné konanie.

Vo veci boli ďalej vypočutí i svedkovia bývalá manželka

obžalovaného, svedkyňa , svedok - otec obžalovaného,

, - matka obžalovaného ale i svedok a svedkyňa

- priatelia obžalovaného a v konečnom dôsledku i matka maloletého

obžalovaného .

Okresný súd výpovede predmetných svedkov v dôvodoch napadnutého rozsudku

veľmi podrobne rozoberá. Z výpovedí uvedených svedkov vyplývajú skutočnosti, ktoré

vyznievajú v prospech obžalovaného a nepotvrdzujú skutočnosti v tom smere, že by

obžalovaný sa dopúšťal skutkov tak ako sú mu kladené za vinu. Všetci svedkovia zhodne

v tomto smere poukazujú na to, že obžalovaný mal s maloletým poškodeným dobrý vzťah

a nemá nikto z nich vedomosť o tom, že by poškodenému nejakým spôsobom ubližoval.

Pokiaľ ide o výpoveď samotnej matky poškodeného táto poukázala predovšetkým

na tú skutočnosť, že obžalovaný sa s maloletým učil minimálne 2-krát do týždňa

s tým, že pokiaľ išlo aj o fyzické násilie, ktoré voči poškodenému použil jednalo sa len

o údery po zadku, boli to bežné výchovné veci, rozhodne však pokiaľ ide o varechu

potvrdila, že táto bola použitá len v tom jednom konkrétnom prípade.

Pokiaľ však ide o celkové zhodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania

je nepochybné, že i napriek tomu že jestvujú v predmetnej veci dôkazy, ktoré vinu

obžalovaného nepotvrdzujú, krajský súd poukazuje na ucelenú reťaz usvedčujúcich dôkazov

spočívajúcich práve vo výpovediach, na ktoré v hore uvedenej časti predmetného uznesenia

poukazuje, ktoré vytvárajú ucelenú jednoznačnú logickú reťaz podporenú i odbornými

vyjadreniami a to výpoveďami znalcov a znaleckými posudkami, ktoré podľa názoru

krajského súdu nepochybne vinu obžalovaného potvrdzujú. Pokiaľ ide o dôkazy ktoré

svedčia v prospech obžalovaného je potrebné poukázať predovšetkým na to, že sa jedná

o výpovede svedkov priamych blízkych príbuzných obžalovaného alebo priateľov

obžalovaného, ktoré z hľadiska dôkaznej sily však nie sú tak významné práve vzhľadom

na väzby k obžalovanému ako dôkazy, ktoré obžalovaného usvedčujú. Neobstojí ani tvrdenie

obžalovaného, pokiaľ ide o jeho obranu v tom smere, že nebol produkovaný žiaden priamy

dôkaz ktorý by preukazoval, že by páchal skutok počas doby, ktorá je uvedená v obžalobe

je teda potrebné poukázať predovšetkým na závery znaleckých dokazovaní v tomto smere.

Je zrejmé, že zo záverov znaleckého posudku znalca ktorý jednoznačne

skonštatoval, že to čo u maloletého vzniklo, vzniklo medzi 4. a 6. rokom jeho

života, kedy sa tvorí jeho osobnostná štruktúra, pričom syndróm týraného dieťaťa nemôže

vzniknúť za jednu bitku, nakoľko sa jedná o dlhodobejší proces a súvisí s telesnou

aj duševnou stránkou osobnosti. Na základe takto spracovaného znaleckého posudku preto

krajský súd obranu obžalovaného v tomto smere považoval za jednoznačne vyvrátenú.

I napriek tomu, že obžalovaný svojim odvolaním spochybňuje zákonnosť vykonaných

dôkazov krajský súd dospel k záveru, že takéto tvrdenia obžalovaného nemajú

opodstatnenie a zo strany obžalovaného ide o zrejmú snahu spochybniť výsledky

vykonaného dokazovania a to najmä usvedčujúcich dôkazov o zákonnosti ktorých však

krajský súd nemá žiadne pochybnosti. Keďže všetky dôkazy preukazujúce vinu

obžalovaného boli vykonané v súlade so zákonom a ani odvolací súd nezistil dôvod týmto

neveriť, osvojil si výrok o vine a právnom posúdení skutku z I. stupňového rozsudku v celom

rozsahu.

Rovnako krajský súd považoval rozsudok okresného súdu za správny aj vo výroku

o jeho treste nakoľko trest ktorý obžalovanému okresný súd uložil, je trestom primeraným

a zodpovedajúcim zákonom. Okresný súd pri ukladaní trestu dôsledne postupoval v zmysle

ustanovenia , , pričom zohľadnil v celom rozsahu

predovšetkým spôsob spáchania trestného činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku

ako o priťažujúce a poľahčujúce okolnosti a v konečnom dôsledku i osobu páchateľa, jeho

pomery a možnosť jeho nápravy. Správne okresný súd zistil jednu poľahčujúcu okolnosť

v súlade s ustanovením v tom smere, že obžalovaný

pred spáchaním trestného činu viedol riadny život.

Nakoľko v súvislosti s touto skutočnosťou prevažovali poľahčujúce okolnosti okresný

súd v súlade s ustanovením upravil vyššie uvedenú trestnú

sadzbu ktorá v danom prípade tvorila 7 rokov až 12 rokov a 4 mesiace. Z vyššie uvedenej

trestnej sadzby potom okresný súd uložil obžalovanému trest, ktorý je na samej dolnej

hranici zákonom takto upravenej trestnej sadzby, ktorý trest i krajský súd vzhľadom

na všetky okolnosti považoval za trest primeraný a zodpovedajúci zákonu. I podľa názoru

krajského súdu takto uložený trest je trestom spravodlivým a v celom rozsahu zohľadňuje

potreby tak generálnej ako aj individuálnej prevencie.

Rovnako zaradenie obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody

do nápravnovýchovnej skupiny so stredným stupňom stráženia považoval krajský súd

vzhľadom na závažnosť zločinu ktorého sa obžalovaný dopustil, ako aj mieru narušenosti

obžalovaného za správne a zákonné.

Nakoľko krajský súd nezistil žiadne pochybenia ani vo výroku o náhrade škody

a nezistil ani žiadne skutočnosti, ktoré by mohli viesť k zmene I. stupňového rozhodnutia,

odvolanie obžalovaného ako nedôvodné v zmysle

zamietol.»

14. Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu

s rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 6. februára 2012 považoval ústavný súd

za potrebné odcitovať aj jeho relevantnú časť: „Na základe takto vykonaného rozsiahleho

dokazovania mal súd za jednoznačne preukázané spáchanie skutku zo strany obžalovaného,

kvalifikovaného ako zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1,

písm. a), ods. 2 písm. d) s poukazom na , písm. b) ,

a to tak po stránke subjektívnej ako aj objektívnej, pretože obžalovaný zle

zaobchádzal so zverenou osobou a toto zlé zaobchádzanie sa vyznačovalo vyšším stupňom

hrubosti a bezcitnosti a určitou trvalosťou, ktoré táto osoba pociťovala ako ťažké príkorie.

Zákon nevyžaduje, aby utýranej osoby vznikli následky na zdraví, musí však ísť o konanie,

ktoré týraná osoba pre jeho krutosť, bezohľadnosť alebo bolestivosť pociťuje ako ťažké

príkorie. V tomto prípade však trvalé následky na zdraví maloletého vznikli.

Obžalovaný sa takéhoto konania dopustil bitím, kopaním, údermi, spôsobovaním rán,

pohŕdavým zaobchádzaním, vyvolávaním strachu a stresu a toto správanie ohrozovalo

a trvalo poznačilo fyzický a psychický vývoj maloletého, pričom takéto konanie

obžalovaného trvalo po dlhší čas.

Z takéhoto konania je obžalovaný usvedčovaný predovšetkým svedeckou výpoveďou

maloletého , ktorý potvrdil, že ho obžalovaný bil často, kopal ho, tiekla mu

z toho krv, mal monokle. Domov sa nechce vrátiť, mal tam na starosti domáce zvieratá,

ktoré musel opatrovať, bál sa capa, bol od toho špinavý. Mal poznámky zo školy.

Znalec z odboru psychológia skonštatoval u maloletého syndróm týraného dieťaťa,

sebevražedné sklony, nízke sebahodnotenie, negatívny vzťah k obžalovanému, uvedené

vzniklo medzi 4 a 6 rokom jeho života. V jeho výpovediach znalec nezistil sklony

ku konfabulácii a označil maloletého výpovede za vierohodné.

Znalec z odboru zdravotníctva posúdil zranenia z poslednej bitky maloletého

a uviedol, že vznikli tupým predmetom, značnou silou najmenej 5-6 údermi, nevylúčil, že ich

bolo viac. Potvrdil, že vznikli tak, ako to uviedol maloletý.

Svedkyne PaedDr. , a potvrdili,

že prípad mali hlásený zo základnej školy a oni ako pracovníčky ÚPSVaR

, šli s maloletým k lekárovi. Početné zranenia u maloletého boli zistené v škole,

maloletý udával, že mu to urobil obžalovaný, a veľmi sa bál. Riešili aj jeho umiestnenie

do rodiny starej matky. V súčasnej dobe je maloletý v oveľa lepšom stave. Popísali

aj chovanie matky po odobratí dieťaťa za neprimerané, zdravotný stav

ju nezaujímal.

Svedkyňa , a ako učiteľky zo školy, ktorú maloletý

navštevoval popísali, že chodil do školy špinavý, zanedbaný, bez pomôcok,

čo signalizovali matke aj písomne aj ústne. Matka s obžalovaným na to reagovali

neadekvátne, problémy neriešili. svoje posledné zranenia od obžalovaného ukázal

deťom, keďže išlo o podozrenie z týrania dieťaťa, mali usmernenie a podľa tohto vec hlásili

úradu práce. S maloletým šli aj na ošetrenie k lekárovi. Potvrdili, že maloletý bol ako

problémový žiak riešený aj na predmetovej komisii v škole a bol sledovaný. Aj znalkyňa

z odboru psychológie dospela k záveru, že maloletý je neurotický, nesmelý, úzkostlivý,

labilný, a zistila u neho príznaky týraného dieťaťa.

Svedkovia a potvrdili, že matka maloletého mala

neprimeranú výchovu. Svedkyňa vedela, že maloletý sa nemá dobre, mala zákaz

sa s ním stretávať. Keď jej ho súd po poslednej bitke zveril, boli s nim problémy. Chcel

sa zabiť, musela s ním chodiť ku psychiatrovi. Hovoril im aj, že ho obžalovaný bil a musel

sa starať o zvieratá.

Svedkovia - lekári a potvrdili, že ošetrovali

maloletého po bitke od obžalovaného, uvádzal kto ho zbil aj dôvody. Maloletý bol

ustráchaný.

Svedok potvrdil problematickú povahu obžalovaného, ktorý odkedy

sa dozvedel, že svedok proti nemu vypovedal, podáva na svedka rôzne trestné oznámenia.

Raz aj videl ako obžalovaný vulgárne nadával .

Znalkyňa z odboru psychológie potvrdila, že obžalovaný má oslabenú špecifickú

vierohodnosť výpovede, nezvládol výchovne situáciu s maloletým. V stave subjektívnej

záťaže vie obžalovaný reagovať fyzickou agresivitou.

Toto potvrdila aj bývalá manželka obžalovaného , ktorá sa

s obžalovaným rozviedla, lebo nikdy nebol doma, mal iné ženy a fyzicky ju viackrát

napadol. Choval sa arogantne. Bol výbušná povaha, keď nebolo po jeho vôli. Nemá s ním

dnes žiaden kontakt, a dúfa, že to tak aj zostane.

Tieto svedecké výpovede a znalecké posudky navzájom korešpondovali a vytvárali

ucelenú jednoznačnú logickú reťaz dôkazov smerujúcich jedine k uznaniu viny

obžalovaným. Svedkovia vypovedali zhodne tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom

pojednávaní. V ich výpovediach súd nezistil nezrovnalosti. Preto ich považoval

za vierohodné.

Naopak obranu obžalovaného spočívajúcu v tom, že občas fyzicky trestal,

mal s ním dobrý vzťah a spolu s jeho matkou sa mu venovali, považoval súd

za nevierohodnú, účelovú, urobenú v snahe obžalovaného vyhnúť sa trestnej zodpovednosti

za žalovaný skutok, navyše vyvrátenú znaleckými posudkami a svedeckými výpoveďami

svedkov, či listinnými dôkazmi.

Taktiež výpovede matky maloletého a rodičov obžalovaného

a sú účelové, urobené v snahe pomôcť obžalovanému. Rodičia

obžalovaného nežili v spoločnej domácnosti s maloletým a nemôžu na základe pár stretnutí

s ním hodnoverne posúdiť, v akých pomeroch vyrastal a žil. Svedkyňa navyše

ako matka absolútne zlyhala pri výchove maloletého. Ešte ako dieťa ho nechala svojej

matke na dlhší čas odišla do cudziny v čase, ktorý je pre budovanie vzťahu a citových

väzieb pre dieťa najdôležitejší. Po návrate z cudziny sa nasťahovala s maloletým a

obžalovaným do obce , kde jeho výchovu zverovala cudzej osobe (svedkyňa

) — obžalovanému, a sama začala podnikať, pričom pracovala do neskorých

večerných hodín. Sám obžalovaný priznal, že dieťa (síce občas) ale fyzicky trestal a ani

tomuto nezabránila. Jej snahu utajiť takéto konanie preukazoval aj teplé

oblečenie, v ktorom maloletý chodil do školy (a potvrdili to všetky učiteľky maloletého) a to

aj vo veľmi teplom počasí. Samotný maloletý potvrdil, že matka vedela o tom, ako sa

obžalovaný chová a neochránila ho. Jeho výpoveď označila psychologička ako vierohodnú,

na rozdiel od obžalovaného, ktorý má oslabenú špecifickú vierohodnosť výpovede.

Svedkovia a sa nevedeli vyjadriť k týraniu maloletého. Svedok

zhodnotil vzťah maloletého a obžalovaného ako dobrý, písal s maloletým úlohy. Svedok

hodnotil ako čisto oblečené dieťa s dobrým vzťahom ku zvieratám.

Toto však nekorešpondovalo ani so znaleckými posudkami, ani s výpoveďami

ostatných svedkov. Taktiež výpoveď svedkyne nebola zhodná s ostatnými

výpoveďami. Podľa nej obžalovaný maloletého netýral, ona si s maloletým písala úlohy

denne. Čo nesúhlasilo ani s výpoveďou , ani s výpoveďou obžalovaného.

Je nezodpovedané, kedy sa s obžalovaným starali o maloletého, keď

preňho do školy chodila neznáma dievčina (čo potvrdili učiteľky v škole), či rodičia

obžalovaného, a úlohy s ním písala , či .

Je teda zrejmé, že starostlivosť o maloletého zo strany matky zlyhala a jej výsledkom

bolo konanie obžalovaného, vyvolávajúce u maloletého syndróm týranej osoby.

Matka obžalovanému v takomto konaní nezabránila, hoci mala na to možnosti,

aj schopnosti.

Pri výmere trestu súd postupoval podľa , , pričom

vzal do úvahy spôsob spáchania trestného činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku,

priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho

nápravy.

U obžalovaného bola zistená jedna poľahčujúca okolnosť uvedená

v , teda že viedol pred spáchaním trestného činu riadny život.

Priťažujúca okolnosť uvedená v u obžalovaného zistená

nebola.

Podľa pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí

súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich

okolností.

Podľa ak prevažuje pomer poľahčujúcich okolností,

znižuje sa horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.

Pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 2 Trestného

zákona možno uložiť trest odňatia slobody na sedem rokov až pätnásť rokov.

V zmysle sa súd pri výmere trestu pohyboval

v upravenej trestnej sadzbe sedem rokov až dvanásť rokov a štyri mesiace.

Trest je právnym následkom trestných činov, a teda musí byť úmerný k spáchanému

trestnému činu (zásada proporcionality trestu). Je jedným z prostriedkov na dosiahnutie

účelu . Tým je určená aj jeho funkcia v tom, ako má pôsobiť zákon jednak

na ochranu spoločností, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje

prvok represie (zabránenie v páchaní trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie

(výchova k riadnemu životu) ako aj voči ďalším občanom - potencionálnym páchateľom,

voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie. Trest ale musí obsahovať aj morálne

odsúdenie páchateľa.

S poukazom na závažnosť zločinu spáchaného obžalovaným bolo potrebné ukladať

obžalovanému prevýchovný trest odňatia slobody, avšak zohľadniac jeho predchádzajúci

bezúhonný život, podľa súdu na dostatočnej dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej

sadzby v trvaní 7 rokov.

Takýto trest súd považoval za spravodlivý a objektívny obraz potrieb generálnej,

ako aj individuálnej prevencie, v plnej miere odzrkadľujúci stupeň nebezpečnosti

spáchaného činu pre spoločnosť, ako aj možnosť nápravy a pomery obžalovaného.

Keďže obžalovaný nebol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním

trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný

čin, bolo potrebné ho podľa zaradiť do ústavu

na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa , súd môže zaradiť páchateľa aj do ústavu

na výkon trestu iného stupňa stráženia, než do ktorého má byť podľa ods. 2 zaradený, ak má

so zreteľom na závažnosť trestného činu a mieru narušenia páchateľa za to, že v ústave

na výkon trestu iného stupňa stráženia bude jeho náprava lepšie zaručená.

Zohľadniac závažnosť zločinu, ktorého sa obžalovaný dopustil, ako aj mieru

narušenia obžalovaného, súd dospel k záveru, že jeho náprava bude lepšie zaručená

v ústave na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, a preto ho podľa § 48 ods. 2

písm. b) do tohto ústavu zaradil.

S poukazom na skutočnosť, že škoda, ktorá bola spôsobená poškodenému maloletému

bola riadne vyčíslená znaleckým posudkom, súd o tejto nemal žiadne

pochybnosti, preto maloletému nárok na náhradu škody v zmysle § 287 ods. 1 Trestného

poriadku priznal.“

15. Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej

konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného

súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý

obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, a

nevynímajúc, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho

právomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste () ani otázkou právnej

kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou

platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (). Inými slovami, úlohou

súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov ().

16. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho

súdu a krajského súdu konštatuje, že tak najvyšší súd ako súd dovolací, ako aj krajský súd

ako súd odvolací konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné

pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,

sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych

a procesnoprávnych zákonných ustanovení sú napadnuté rozhodnutia krajského súdu

a najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Tak krajský súd, ako aj najvyšší súd vo svojich

napadnutých rozhodnutiach primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim

spôsobom reflektovali na sťažovateľom vznesené obhajobné tvrdenia a ním udané

pochybenia vo sfére skutkových zistení a procesného postupu dotknutých súdov, ku ktorým

v primerane podrobnej svojej argumentácii zdôvodnili svoje úvahy opierajúc sa o skutkové

zistenia plynúce z vykonaného dokazovania a z nich odvodené právne závery.

17. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa spočívajúcim v tom, že maloletý

(ďalej aj „maloletý“) bol v celom priebehu celého trestného konania vedeného proti

sťažovateľovi vypočutý len/iba jedenkrát a sťažovateľovi bola odopretá možnosť vypočuť

ho kontradiktórne, a to napriek tomu, že podľa jeho názoru mala byť jeho výpoveď jediným

usvedčujúcim dôkazom svedčiacim proti nemu, ústavný súd vo všeobecnej rovine

poukazuje nielen na zákonnú úpravu

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ale aj na judikatúru ESĽP,

ktorá zvýrazňuje potrebu vedenia trestného konania smerujúceho k ochrane záujmov

maloletých, ktorí ako svedkovia svedčia v prípadoch, kedy sú trestnými činmi

sami dotknutí, resp. trestnou činnosťou poškodení (rozsudok ESĽP S. N. proti Švédsku

z 2. 7. 2002, rozsudok ESĽP F. a M. proti Fínsku zo 17. 7. 2007, rozsudok ESĽP Kovač

proti Chorvátsku z 12. 7. 2007, rozsudok ESĽP W.S. proti Poľsku z 19. 6. 2007 a ďalšie).

V prípade výsluchov takýchto svedkov sú definované nielen zákonné výnimky,

ale aj výnimky verifikované rozhodovacou praxou ESĽP, ktoré dopadajú

aj na kontradiktórne poňatie trestného konania spočívajúceho v možnosti vypočúvania

takýchto svedkov, či už opakovane v rámci prípravného konania, alebo v konaní

pred súdom, a ktorých spoločným menovateľom je potreba eliminácie opätovného

prežívania negatívnych zážitkov takýchto svedkov z trestnej činnosti adresovanej voči nim

samotným. Z uvedeného teda vyplýva, že právo obvineného na kontradiktórne vypočutie

takýchto svedkov nie je ani v zmysle čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru absolútne a nezaručuje

ani osobnú prítomnosť takýchto svedkov na pojednávaní súdu (rozsudok ESĽP A. M. proti

Taliansku zo 14. 12. 1993, rozsudok ESĽP A. H. proti Fínsku z 10. 5. 2007). Tomuto

zodpovedal aj prístup orgánov činných v trestnom konaní a všeobecných súdov

v sťažovateľovej trestnej veci. Maloletý bol vypočutý zápisnične

21. septembra 2007 za prítomnosti aj znalkyne a sociálnej kurátorky a jeho výsluch

bol zaznamenaný na obrazovo-zvukovom technickom nosiči práve z dôvodu jeho

neopakovania v ďalšom období, aby oživovanie si okolností trestnej činnosti adresovanej

voči nemu neohrozilo jeho ďalší priaznivý vývoj. Z argumentácie sťažovateľa nevyplýva,

aby tento nemal možnosť oboznámiť sa s jeho výsluchom, či už v písomnej forme, alebo

aj prehratím obrazovo-zvukového záznamu tohto výsluchu. Z obsahu spisového materiálu

vyplýva, že sťažovateľ sa k obsahu jeho výsluchu mal možnosť vyjadriť na hlavnom

pojednávaní okresného súdu konanom 28. novembra 2011, pričom právna zástupkyňa

sťažovateľa zaujala k vykonanému dokazovaniu osobitne aj písomné stanovisko

zo 6. februára 2012, v ktorom hodnotí vykonané dokazovanie a predostiera vlastné právne

úvahy, avšak nedožaduje sa osobného vypočutia maloletého . Taktiež

je potrebné poukázať na až 5 a zdôrazniť, že zo zápisnice

o verejnom zasadnutí konanom v súvislosti s predbežným prerokovaním obžaloby

z 2. decembra 2009 vyplýva, že právna zástupkyňa sťažovateľa sa stotožnila s návrhom

prokuratúry na čítanie výpovede maloletého a prehratím obrazovo-

zvukového záznamu z jeho výpovede, pričom opätovného prepočutia maloletého sa

nedožadovala ani po doručení výzvy okresného súdu z 9. júna 2009 vydanej podľa § 240

ods. 3 , teda v súvislosti s doručením obžaloby. Naostatok takýto návrh

nie je ani obsahom návrhu na doplnenie dokazovania z 11. októbra 2007, ktorý bol podaný

v prípravnom konaní obhajkyňou sťažovateľa (je požadovaná iba kópia videozáznamu,

pozn.). V uvedených súvislostiach ústavný súd v rámci širšej argumentácie poukazuje

na princíp subsidiarity v zmysle a

limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom, z ktorého okrem iného vyplýva,

že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných

práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní

a až následne v konaní pred ústavným súdom, pretože v opačnom prípade by ústavný súd

nedisponoval právomocou na posúdenie takejto argumentácie (,

a ).

18. Už prezentovaná judikatúra ESĽP (bod 17) pripúšťa výnimku z predostretých

úvah, tak ako na to poukázal aj samotný sťažovateľ, a to v tom smere, že ak je výpoveď

maloletej osoby jediným alebo rozhodujúcim dôkazom voči obžalovanému vedúcim k jeho

odsúdeniu, je povinnosťou súdu preskúmať, či bola obvinenému poskytnutá dostatočná

možnosť, aby si uplatnil svoje právo na obhajobu (rozsudok ESĽP S. N. proti Švédsku

z 2. 7. 2002, rozsudok ESĽP W. proti Fínsku z 24. 4. 2007). Vo všeobecnosti je možné

vysloviť záver o tom, že rozsudok o vine by nemal byť úplne alebo z veľkej časti založený

iba na jedinej výpovedi maloletej osoby, ktorú obvinený nemal možnosť

spochybniť/vyvrátiť, resp. aspoň vyjadriť sa k nej (rozsudok ESĽP D. proti Holandsku

z 26. 3. 1996, rozsudok ESĽP A. H. proti Fínsku z 10. 5. 2007). Inými slovami, prečítanie

výsluchu svedka, ktorý nikdy nebol vypočutý kontradiktórne, nemôže byť výlučným alebo

rozhodujúcim dôkazom viny (rozsudok ESĽP P. S. proti Nemecku z 20. 12. 2001).

Na druhej strane čítanie výpovede takéhoto svedka nemusí znamenať porušenie čl. 6

dohovoru vo všeobecnosti, ak odsúdenie nie je výlučne alebo v rozhodujúcej miere založené

na takejto výpovedi ().

19. Z obsahu rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 6. februára 2012

v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 5. novembra 2013 vyplýva,

že odsúdenie sťažovateľa nebolo postavené len na jednom dôkaze, a to výpovedi maloletého

. V prvom rade sú jednoznačne verifikované zranenia maloletého

fotodokumentáciou, lekárskymi správami, výsluchom svedka

a znaleckým posudkom znalca ako znalca z odboru zdravotníctva,

odvetvia chirurgie a traumatológie, čo nespochybňuje ani samotný sťažovateľ

(pravdepodobne konajúc tak v snahe privodiť si miernejší trestnoprávny postih, pozn.),

pričom z vykonaného dokazovania akcentuje záver, že zaznamenané zranenia maloletého

boli vyvrcholením sťažovateľovho správania k nemu. V ďalšom je potrebné poukázať

na dve znalecké skúmania, a to ako znalkyne z odboru

psychológie, ktorá u maloletého diagnostikovala psychiatrický reaktívny depresívny

syndróm so suicidálnymi úvahami, komplex neurotickej symptomatológie, neurasthenické

ťažkosti a anxiózne-fobické stavy ako u týraného dieťaťa, a ako znalca

z odboru psychológie, odvetvia klinickej psychológie detí a klinickej psychológie

dospelých, ktorý u maloletého diagnostikoval vznik úzkostno-depresívnej poruchy ako

následok niekoľkomesačného agresívneho zaobchádzania a potvrdil príznaky syndrómu

týraného dieťaťa. V neposlednom rade bolo k veci vypočutých viacero svedkov z rodinného

prostredia maloletého, školy, ako aj priatelia a rodinní príslušníci, pričom všeobecné súdy

(predovšetkým okresný súd a krajský súd, pozn.) jednotlivé výpovede nielen rozviedli

po obsahovej stránke, ale zaujali k nim aj hodnotiace hľadisko (pozri body 13 a 14, pozn.),

pričom k záveru o potvrdení viny (trestnoprávnej zodpovednosti sťažovateľa, pozn.) dospeli

na základe ôsmich výpovedí svedkov, ktoré podľa názoru krajského súdu „... vytvárajú

ucelenú jednoznačnú logickú reťaz podporenú i odbornými vyjadreniami a to výpoveďami

znalcov a znaleckými posudkami, ktoré podľa názoru krajského súdu nepochybne vinu

obžalovaného potvrdzujú“. Je teda nepochybné, že otázka trestnoprávnej zodpovednosti

sťažovateľa bola zodpovedaná celým radom vykonaných dôkazov a výpoveď samotného

maloletého teda nebola jediným/výlučným, resp. rozhodujúcim dôkazom svedčiacim

v jeho neprospech, v dôsledku čoho postup súdov odvodený od

nebol svojvoľný ani tendenčný. Postup podľa je možné aplikovať

aj v prípade existencie nepriamych dôkazov vzájomne na seba nadväzujúcich, ktoré vcelku

súhlasne a spoľahlivo preukazujú tie relevantné skutočnosti, na podklade ktorých môže súd

jednoznačne ustáliť otázku viny obvineného.

20. V ďalšom ústavný súd poukazuje aj na to, že v čase, keď bol maloletý

vypočutý, mal 8 rokov, a v čase konania hlavného pojednávania na okresnom súde,

čo bolo v čase od 4. apríla 2011 do 6. februára 2012, vrátane pokračovania hlavného

pojednávania 28. novembra 2011, keď bola prečítaná jeho výpoveď a prehratý záznam

z jeho výpovede, mal maloletý takmer 12 rokov. Táto skutočnosť opätovne potvrdzuje

správnosť postupu konajúceho okresného súdu spočívajúca v prečítaní jeho výpovede

a prehratí záznamu. Použitie bez splnenia podmienok

vyplývajúcich z je možné len v prípade výsluchu osoby, ktorá

v čase ďalšieho konania neprekročila vek 15 rokov (R 31/1968, R 94/2002-III). Judikatúra

tu výslovne zdôrazňuje, že „ak má byť v konaní pred súdom vykonaný dôkaz svedeckou

výpoveďou osoby, ktorá bola vypočutá pred dovŕšením pätnásteho roku veku za dodržania

podmienok uvedených v , ale v čase výsluchu pred súdom

už pätnásty rok dovŕšila, nie je možné vykonať tento dôkaz prečítaním zápisnice

bez splnenia podmienok uvedených v “. Ústavný súd sa taktiež

nestotožňuje s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa nedostatočného poučenia

maloletého , pretože maloletý bol v zápisnici z 21. septembra 2007 poučený

o možnosti odoprieť výpoveď tak voči svojej matke, ako aj voči sťažovateľovi, ako to

vyplýva z predmetnej zápisnice „Vyšetrovateľka ma poučila, že mám hovoriť pravdu

a že mám povedať všetko, čo viem, keby som otázke neporozumel, mám sa kľudne spýtať

a táto mi bude vysvetlená. Tiež mi povedala, že nemusím nič hovoriť, keby som musel

povedať niečo, čím by som uškodil mame alebo ... “.

21. K ďalšej námietke sťažovateľa spočívajúcej v postupe krajského súdu, ktorý

prerokoval odvolanie sťažovateľa na verejnom zasadnutí bez jeho prítomnosti, ktorý

tento postup odobril v dovolacom konaní aj najvyšší súd (pozri bod 3.2), ústavný súd

konštatuje, že postup krajského súdu nebol svojvoľný, ale vychádzal z vyjadrenia právnej

zástupkyne sťažovateľa, ktorá požiadala o konanie v jeho neprítomnosti z dôvodu jeho

práceneschopnosti, ktorá táto prekážka v materiálnom uhle pohľadu nekontaminovala právo

sťažovateľa na obhajobu v odvolacom konaní.

22. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej

vyplýva, že vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho

štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu

a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať,

že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne

ponímanej spravodlivosti (, , , ,

, ). Inými slovami, kritériom rozhodovania ústavného súdu

musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo medzinárodnou

zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu,

resp. odopretiu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (, ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu teda zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, teda nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (, , ).

23. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie

súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu

bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo

možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá

ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (, ). Taktiež podľa už mnohonásobne

judikovaného názoru ústavného súdu práva podľa a

dohovoru nemôžu byť porušené iba skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia

vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

24. Na podporu svojich záverov ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva

na spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu (m. m. , ). Túto požiadavku

zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti

najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa

je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto

vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko

z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína,

že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý

argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný

za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994,

Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne

konanie (m. m. , ).

25. Ústavný súd uzatvára, že právne závery krajského súdu a najvyššieho súdu nie je

možné považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil

príčinnú súvislosť medzi týmito napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho

súdu a sťažovateľom namietaným porušením označených základných práv sťažovateľa

podľa a v spojení s dohovoru, a preto

sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2

.

26. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov,

vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

a priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný

súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2016