Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 24/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Vladimírom Štrbíkom, Námestie slobody 22, Prievidza, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. septembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra

2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej aj „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 24. septembra 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) v senáte rozhodol uznesením z 25. februára 2015 (ďalej len „uznesenie

krajského súdu“) o zamietnutí odvolania sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu

z 12. januára 2015 vydanému vyšším súdnom úradníkom, ktorým bola sťažovateľovi

uložená podľa povinnosť nahradiť trovy obhajoby

ex offo vyplatené jemu ustanovenému obhajcovi v trestnom konaní.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Krajský súd v osobe vyššieho súdneho úradníka v Bratislave uznesením

z 12. januára 2015 sp. zn. ... podľa uložil

povinnosť zaplatiť náhradu odmeny a nahradiť štátu, štátom vyplatenú odmenu

a náhradu ustanovenému obhajcovi vo výške 743,88 eur, a to za

situácie, že odmena bola vyplatená 21.12.1999. Čiže súd nekonal (nie vinou sťažovateľa)

viac ako 15 rokov. Napriek tomu súd v osobe vyššieho súdneho úradníka rozhodol

uznesením že je povinný zaplatiť 743,88 eur, a to po viac ako 15 rokoch od

dátumu vzniku právneho titulu, ktorým bola povinnosť zaplatiť finančnú náhradu ako je

uvedené vyššie. Toto rozhodnutie bolo potvrdené aj Uznesením KS v Bratislave zo dňa

25.02.2015.

Voči Uzneseniu Krajského súdu nie je prípustný riadny opravný prostriedok, preto

sťažovateľ podal dovolanie ktoré smeroval na Najvyšší súd SR a to v zákonnej

lehote.

Najvyšší súd jeho dovolanie... odmietol, s odôvodnením, že dovolanie smerovalo

proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Súd argumentoval, že

dovolaním napadnuté Uznesenie je parciálnym rozhodnutím, ktoré nie je možné napadnúť

dovolaním. ...

Podanie dovolania, bolo vyjadrením práva podľa Listiny základných práv a slobôd,

ktorý je medzinárodným zákonom, ktorý SR ratifikovala a implementovala do právneho

poriadku SR, a riadne zverejnila, a jeho aplikácia v súdnej praxi má prednosť pred

vnútroštátnymi zákonnými ustanoveniami.

Je pravdou, že právo na podanie dovolania nie je explicitne uvedené ako ústavné

právo, ale vzhľadom na to, že všetky štátne orgány majú za povinnosť postupovať tak, aby

boli ochránené základné práva a slobody občanov, k čomu sa SR zaviazala ratifikovaním

„Listiny“. Vzhľadom na to, že dovolanie sťažovateľa smerovalo k ochrane jeho porušených

práv, a vzhľadom na to, že právny poriadok SR obsahuje inštitút dovolania, a nakoľko

Najvyšší súd SR je integrálnou súčasťou súdneho systému SR, nie je možné obecne a v

tomto prípade konkrétne obmedzovať prístup na Najvyšší súd SR prostredníctvom inštitútu

dovolania, tak ako konal porušovateľ.

Vyššie uvedené je v zhode s už judikovanými nálezmi Ústavného súdu SR

(), ako aj s opakovane vysloveným názorom na problematiku dovolania

ESĽP.

Je preto s poukazom na vyššie uvedené nepochybné, že konaním NS SR vo veci 5 T

do 59/2015 došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa garantovaných čl. 46 odst. 1

SR, práv garantovaných a čl. č. 10 odst. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa čl. 17 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd a to postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní 5

Tdo 59/2015.

Je preto daná právomoc Ústavného súdu prijať a rozhodnúť o tejto sťažnosti. ...

Sťažovateľ zastáva názor, že s odvolaním sa na vyššie vnútroštátne a medzinárodné

zákonné ustanovenia súd je povinný konať aby v prípade ak zistí porušenie práv účinne

aktívne a pozitívne zasiahol a ochránil právo. Odmietnutie prijať dovolanie nie je takým

konaním.

Súd v odôvodnení svojho postupu argumentoval právnymi prekážkami vyplývajúcimi

z ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku.

S poukazom na Rozsudok Súdneho dvora vo veci 106/77 Administratione delle

finnaze dello Stato v. S.p.A. Siementhal z 9. marca 1978 v ktorom súd judikoval:

„Vnútroštátny sudca aplikujúci v rámci svojej právomoci ustanovenia komunitárneho práva

je povinný zabezpečiť plnú účinnosť týchto ustanovení tým, že na základe vlastného

rozhodnutia ponechá neaplikované všetky ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú

v rozpore s komunitárnym právom, a to bez toho, aby žiadal alebo čakal na ich zrušenie

legislatívnou cestou alebo akýmikoľvek ústavnými procedúrami“

Vyššie uvedené platí aj za situácie, že Listina základných práv a slobôd nie je

komunitárnym právom, ale medzinárodným právom, lebo je nepochybné že integrálnou

súčasťou komunitárneho práva je ochrana základných práv a slobôd, ktorých ochranu sa

Slovenská republika zaviazala v prístupových dokumentoch plne zabezpečovať.

Z napádaného konania porušovateľa, ktoré sa realizovalo právoplatným

rozhodnutím , súd naopak uprednostnil vnútroštátnu právnu úpravu a

neposkytol právnu ochranu občanovi.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1/ Uznesením NS SR číslo konania boli porušené základné práva

sťažovateľa na spravodlivý súdny proces v súlade s , ústavného

zákona ktorým sa uvádza Listina základných práva slobôd, a

Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd.

2/ Uznesenie NS SR číslo konania zo dňa 24.9.2015 zrušuje

a prikazuje mu vo veci znovu konať.

3/ NS SR je povinný vyplatiť škodu ktorú mi rozhodnutím spôsobil vo výške

1000 EUR ktorú je povinný vyplatiť do 14 dní od právoplatnosti nálezu.

4/ Priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 EUR, ktoré je NS SR

povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. Vladimíra Štrbíka, do 14 dní od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté jeho dovolanie proti

uzneseniu krajského súdu ako neprípustné.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a listiny a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv

je preto potrebné posudzovať spoločne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( a listiny), ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako

aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.

, ). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj

Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na

spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil

III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo na

spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument

(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný za rozhodujúci

(porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-

B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.

, ).

Sťažovateľ v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namieta podľa neho

arbitrárny záver najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania proti uzneseniu krajského

súdu, ktorým krajský súd rozhodujúci v senáte zamietol ako nedôvodnú sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu vydanému vyšším súdnym úradníkom

o povinnosti sťažovateľa uhradiť trovy obhajoby ex offo.

Podľa sťažovateľa prípustnosť dovolania v danej veci ako prostriedku nápravy proti

uzneseniu krajského súdu vyplýva priamo z Listiny základných práv a slobôd, ktorú mal

podľa neho najvyšší súd priamo aplikovať, keďže má prednosť pred vnútroštátnou právnou

úpravou, ktorú najvyšší súd aplikoval a z ktorej prípustnosť dovolania v danej veci

nevyplýva.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedených právnych názorov a v nadväznosti na

sťažnostnú argumentáciu pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z hľadiska ústavnej udržateľnosti záverov

najvyššieho súdu o absencii dôvodov zakladajúcich prípustnosť dovolania proti uzneseniu

krajského súdu, resp. z hľadiska dostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu v príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a listiny a práva podľa dohovoru.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť,

že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho

konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do

právomoci ústavného súdu.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení podrobne interpretoval príslušnú právnu úpravu

týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku dovolania a vo vzťahu k nej posúdil

relevantnosť argumentačných námietok sťažovateľa. Najvyšší súd na základe náležitého

odôvodnenia vylúčil existenciu dovolacích dôvodov podľa ustanovení

a rozhodol o odmietnutí dovolania.

Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým uznesením najvyššieho súdu dospel

k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľa nie je spôsobilá spochybniť ústavnú

udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa

relevantne vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci pre posúdenie

prípustnosti dovolania sťažovateľa a svoje závery dostatočne odôvodnil, tak ako sú už

citované. Ústavný súd preto nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup

a rozhodnutie mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia

v súlade s jeho právomocami ustanovenými v .

Právny záver najvyššieho súdu, na základe ktorého odmietol dovolanie sťažovateľa,

je založený na racionálnom, podrobnom a pritom ústavne konformnom výklade relevantnej

právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod

na odmietnutie dovolania. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie

právnej úvahy a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho

súdu, na ktorej tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenie

jeho rozhodnutia za nevybočujúce z limitov , listiny ani

ods. 1 dohovoru.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosť

porušenia , listiny a dohovoru uznesením

najvyššieho súdu, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že podľa § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania (najmä jeho petitom), okrem

prípadov výslovne uvedených v tomto zákone, o aký nejde v danej veci. Sťažovateľ,

kvalifikovane zastúpený advokátom, sa nedomáhal preskúmania ústavnosti odvolacieho

rozhodnutia (uznesenia krajského súdu), z tohto dôvodu ústavný súd uznesenie krajského

súdu neposudzoval.

Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v jeho petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2016