Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 24/2016
PDF · 189.1 KB
No categories available
I. ÚS 24/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Vladimírom Štrbíkom, Námestie slobody 22, Prievidza, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Tdo 59/2015 z 24. septembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra
2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej aj „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
5 Tdo 59/2015 z 24. septembra 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) v senáte rozhodol uznesením z 25. februára 2015 (ďalej len „uznesenie
krajského súdu“) o zamietnutí odvolania sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu
z 12. januára 2015 vydanému vyšším súdnom úradníkom, ktorým bola sťažovateľovi
uložená podľa § 558 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku povinnosť nahradiť trovy obhajoby
ex offo vyplatené jemu ustanovenému obhajcovi v trestnom konaní.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«Krajský súd v osobe vyššieho súdneho úradníka v Bratislave uznesením
z 12. januára 2015 sp. zn. 1 T 93/1996... podľa § 558 ods. 1 písm. c) Tr. por. uložil
povinnosť zaplatiť náhradu odmeny a nahradiť štátu, štátom vyplatenú odmenu
a náhradu ustanovenému obhajcovi vo výške 743,88 eur, a to za
situácie, že odmena bola vyplatená 21.12.1999. Čiže súd nekonal (nie vinou sťažovateľa)
viac ako 15 rokov. Napriek tomu súd v osobe vyššieho súdneho úradníka rozhodol
uznesením že je povinný zaplatiť 743,88 eur, a to po viac ako 15 rokoch od
dátumu vzniku právneho titulu, ktorým bola povinnosť zaplatiť finančnú náhradu ako je
uvedené vyššie. Toto rozhodnutie bolo potvrdené aj Uznesením KS v Bratislave zo dňa
25.02.2015.
Voči Uzneseniu Krajského súdu nie je prípustný riadny opravný prostriedok, preto
sťažovateľ podal dovolanie ktoré smeroval na Najvyšší súd SR a to v zákonnej
lehote.
Najvyšší súd jeho dovolanie... odmietol, s odôvodnením, že dovolanie smerovalo
proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Súd argumentoval, že
dovolaním napadnuté Uznesenie je parciálnym rozhodnutím, ktoré nie je možné napadnúť
dovolaním. ...
Podanie dovolania, bolo vyjadrením práva podľa Listiny základných práv a slobôd,
ktorý je medzinárodným zákonom, ktorý SR ratifikovala a implementovala do právneho
poriadku SR, a riadne zverejnila, a jeho aplikácia v súdnej praxi má prednosť pred
vnútroštátnymi zákonnými ustanoveniami.
Je pravdou, že právo na podanie dovolania nie je explicitne uvedené ako ústavné
právo, ale vzhľadom na to, že všetky štátne orgány majú za povinnosť postupovať tak, aby
boli ochránené základné práva a slobody občanov, k čomu sa SR zaviazala ratifikovaním
„Listiny“. Vzhľadom na to, že dovolanie sťažovateľa smerovalo k ochrane jeho porušených
práv, a vzhľadom na to, že právny poriadok SR obsahuje inštitút dovolania, a nakoľko
Najvyšší súd SR je integrálnou súčasťou súdneho systému SR, nie je možné obecne a v
tomto prípade konkrétne obmedzovať prístup na Najvyšší súd SR prostredníctvom inštitútu
dovolania, tak ako konal porušovateľ.
Vyššie uvedené je v zhode s už judikovanými nálezmi Ústavného súdu SR
(I. ÚS 186/2008), ako aj s opakovane vysloveným názorom na problematiku dovolania
ESĽP.
Je preto s poukazom na vyššie uvedené nepochybné, že konaním NS SR vo veci 5 T
do 59/2015 došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa garantovaných čl. 46 odst. 1
Ústavy SR, práv garantovaných čl. 6 odst. 1 a čl. č. 10 odst. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa čl. 17 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a to postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní 5
Tdo 59/2015.
Je preto daná právomoc Ústavného súdu prijať a rozhodnúť o tejto sťažnosti. ...
Sťažovateľ zastáva názor, že s odvolaním sa na vyššie vnútroštátne a medzinárodné
zákonné ustanovenia súd je povinný konať aby v prípade ak zistí porušenie práv účinne
aktívne a pozitívne zasiahol a ochránil právo. Odmietnutie prijať dovolanie nie je takým
konaním.
Súd v odôvodnení svojho postupu argumentoval právnymi prekážkami vyplývajúcimi
z ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku.
S poukazom na Rozsudok Súdneho dvora vo veci 106/77 Administratione delle
finnaze dello Stato v. S.p.A. Siementhal z 9. marca 1978 v ktorom súd judikoval:
„Vnútroštátny sudca aplikujúci v rámci svojej právomoci ustanovenia komunitárneho práva
je povinný zabezpečiť plnú účinnosť týchto ustanovení tým, že na základe vlastného
rozhodnutia ponechá neaplikované všetky ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú
v rozpore s komunitárnym právom, a to bez toho, aby žiadal alebo čakal na ich zrušenie
legislatívnou cestou alebo akýmikoľvek ústavnými procedúrami“
Vyššie uvedené platí aj za situácie, že Listina základných práv a slobôd nie je
komunitárnym právom, ale medzinárodným právom, lebo je nepochybné že integrálnou
súčasťou komunitárneho práva je ochrana základných práv a slobôd, ktorých ochranu sa
Slovenská republika zaviazala v prístupových dokumentoch plne zabezpečovať.
Z napádaného konania porušovateľa, ktoré sa realizovalo právoplatným
rozhodnutím 5 Tdo 59/2015, súd naopak uprednostnil vnútroštátnu právnu úpravu a
neposkytol právnu ochranu občanovi.»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:
„1/ Uznesením NS SR číslo konania 5Tdo 59/2015 boli porušené základné práva
sťažovateľa na spravodlivý súdny proces v súlade s čl. 46 Ústavy , čl. 36 odst. 1 ústavného
zákona 23/1991 Zb. ktorým sa uvádza Listina základných práva slobôd, a čl. 6 odst. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd.
2/ Uznesenie NS SR číslo konania 5 Tdo 59/2015 zo dňa 24.9.2015 zrušuje
a prikazuje mu vo veci znovu konať.
3/ NS SR je povinný vyplatiť škodu ktorú mi rozhodnutím spôsobil vo výške
1000 EUR ktorú je povinný vyplatiť do 14 dní od právoplatnosti nálezu.
4/ Priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 EUR, ktoré je NS SR
povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. Vladimíra Štrbíka, do 14 dní od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha
vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté jeho dovolanie proti
uzneseniu krajského súdu ako neprípustné.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv
je preto potrebné posudzovať spoločne.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom
tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako
aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj
Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na
spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil
III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo na
spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument
(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný za rozhodujúci
(porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-
B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.
III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).
Sťažovateľ v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namieta podľa neho
arbitrárny záver najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania proti uzneseniu krajského
súdu, ktorým krajský súd rozhodujúci v senáte zamietol ako nedôvodnú sťažnosť
sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu vydanému vyšším súdnym úradníkom
o povinnosti sťažovateľa uhradiť trovy obhajoby ex offo.
Podľa sťažovateľa prípustnosť dovolania v danej veci ako prostriedku nápravy proti
uzneseniu krajského súdu vyplýva priamo z Listiny základných práv a slobôd, ktorú mal
podľa neho najvyšší súd priamo aplikovať, keďže má prednosť pred vnútroštátnou právnou
úpravou, ktorú najvyšší súd aplikoval a z ktorej prípustnosť dovolania v danej veci
nevyplýva.
Ústavný súd vychádzajúc z uvedených právnych názorov a v nadväznosti na
sťažnostnú argumentáciu pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z hľadiska ústavnej udržateľnosti záverov
najvyššieho súdu o absencii dôvodov zakladajúcich prípustnosť dovolania proti uzneseniu
krajského súdu, resp. z hľadiska dostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu v príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť,
že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho
konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do
právomoci ústavného súdu.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení podrobne interpretoval príslušnú právnu úpravu
týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku dovolania a vo vzťahu k nej posúdil
relevantnosť argumentačných námietok sťažovateľa. Najvyšší súd na základe náležitého
odôvodnenia vylúčil existenciu dovolacích dôvodov podľa ustanovení Trestného poriadku
a rozhodol o odmietnutí dovolania.
Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým uznesením najvyššieho súdu dospel
k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľa nie je spôsobilá spochybniť ústavnú
udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa
relevantne vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci pre posúdenie
prípustnosti dovolania sťažovateľa a svoje závery dostatočne odôvodnil, tak ako sú už
citované. Ústavný súd preto nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup
a rozhodnutie mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia
v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
Právny záver najvyššieho súdu, na základe ktorého odmietol dovolanie sťažovateľa,
je založený na racionálnom, podrobnom a pritom ústavne konformnom výklade relevantnej
právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod
na odmietnutie dovolania. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie
právnej úvahy a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho
súdu, na ktorej tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenie
jeho rozhodnutia za nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny ani čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu
svojím vlastným.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosť
porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že podľa § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania (najmä jeho petitom), okrem
prípadov výslovne uvedených v tomto zákone, o aký nejde v danej veci. Sťažovateľ,
kvalifikovane zastúpený advokátom, sa nedomáhal preskúmania ústavnosti odvolacieho
rozhodnutia (uznesenia krajského súdu), z tohto dôvodu ústavný súd uznesenie krajského
súdu neposudzoval.
Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v jeho petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2016