Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 62/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť maloletého , , zastúpeného

zákonným zástupcom , , zastúpeného advokátom

JUDr. Radkom Petruňom, Advokátska kancelária ABELOVSKÝ – PETRUŇO,

Tehelná 189, Zvolen, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa , práva na ochranu zdravia

podľa , práva na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa Slovenskej

republiky, práva vlastniť majetok podľa , ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, práva na život podľa čl. 2 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života podľa čl. 8

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 31. augusta 2015 a rozsudkom Okresného súdu

Zvolen sp. zn. z 20. marca 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť maloletého , zastúpeného zákonným zástupcom

, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra

2015 elektronicky a faxom a 9. decembra 2015 poštou doručená sťažnosť maloletého

, , zastúpeného zákonným zástupcom ,

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“), práva na ochranu zdravia podľa , práva na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa ,

práva vlastniť majetok podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“), práva na život podľa čl. 2 ods. 1 dohovoru a práva na rešpektovanie

rodinného a súkromného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. augusta 2015

a rozsudkom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 20. marca 2014.

Sťažovateľ sa ako žalobca žalobou podanou prostredníctvom svojho právneho

zástupcu 30. júna 2009 na okresnom súde domáhal zaplatenia požadovanej sumy

s príslušenstvom z titulu náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu poškodenia zdravia

v priebehu pôrodu a náhrady trov konania.

Okresný súd rozsudkom č. k. -81 z 20. marca 2014 žalobu sťažovateľa

zamietol v plnom rozsahu, keď síce konštatoval, že zdravotná dokumentácia žalovaného

bola vedená nedostatočne, avšak z tejto skutočnosti nemožno vyvodiť príčinnú súvislosť

so vznikom poškodenia zdravia maloletého žalobcu. Opierajúc sa o znalecké dokazovanie

zároveň uviedol, že sa nepodarilo zistiť, či a čím mal žalovaný spôsobiť poškodenie

zdravotného stavu maloletého žalobcu.

O odvolaní žalobcu proti rozsudku súdu prvého stupňa rozhodoval krajský súd, ktorý

rozsudkom č. k. -1015 z 31. augusta 2015 napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdil ako vecne správny v zmysle a

(ďalej len „OSP“) a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého

stupňa.

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že všeobecné súdy sa opierali len o jeden

znalecký posudok a neprihliadli na významné skutočnosti, ktoré vyšli najavo v priebehu

konania a ktoré spochybňovali, resp. vyvracali závery znaleckého posudku. Nedostatočne

vedenú zdravotnú dokumentáciu mali súdy vyhodnotiť podľa sťažovateľa na ťarchu

žalovaného. V sťažnosti k tomu uvádza:

«... z hľadiska práva, morálky a spravodlivosti je neobhájiteľné ak súdy akceptujú

stav, v ktorom nie je nedostatočné vedenie zdravotnej dokumentácie na ťarchu žalovaného,

ktorý je za jej správne vedenie zodpovedný, ale na ťarchu subjektu, primárne na ochranu

ktorého je povinnosť správneho a náležitého vedenia zdravotnej dokumentácie stanovená.

Z tohto pohľadu si teda dovolím tvrdiť, že súdy svojim rozhodnutím poskytli nemorálnemu,

špekulatívnemu a odsúdenia hodnému konaniu žalovaného právnu ochranu...

Obom konajúcim súdom v podstate vytýkam, že z takto pochybných záznamov

vyvodili záver, že monitorovanie bolo dostatočné, že ozvy plodu, tak, ako sú uvedené

v týchto pochybných záznamoch, sú správne a stotožnili sa so záverom, že zamestnanci

žalovaného stav hypoxie plodu neevidovali. Súdy teda obsah nedostatočne a pochybne

vedenej zdravotnej dokumentácie vyhodnotili nie na ťarchu žalovaného, na ktorom by mala

stáť zodpovednosť za nesprávne vedenú zdravotnú dokumentáciu, ale na ťarchu moju, čo je

neobhájiteľné. Je to totiž žalovaný, v koho rukách je vedenie zdravotnej dokumentácie,

ktorý má personálne aj technické možnosti zabezpečiť, aby zdravotná dokumentácia bola v

stave, že nespochybniteľným spôsobom zobrazí realitu sprevádzajúcu medicínsky zákrok, že

bude nespochybniteľným spôsobom zaznamenávať každý úkon, ktorý bol vykonaný, čas a

rozsah v ktorom bol vykonaný, aby práve zdravotná dokumentácia bola dôkladným

odrazom priebehu medicínskeho zákroku.

Pokiaľ by žalovaný zdravotnú dokumentáciu vyššie uvedeným spôsobom viedol, bol

by v stave preukázať, že medicínsky zákrok viedol správne. Pokiaľ však zdravotná

dokumentácia nie je vedená vyššie uvedeným spôsobom, a teda je vedená nesprávne, nie je

obrazom toho, čo sa v priebehu medicínskeho zákroku dialo. Takáto zdravotná

dokumentácia potom logicky nemôže byť spôsobilá relevantným východiskom (podkladom)

pre odborné posúdenie (ne)správnosti vykonania zdravotníckeho výkonu znalcom. V tejto

súvislosti poukazujem na vyjadrenie znaleckej organizácie forensic.sk, obsiahnutej

na strane 63 znaleckého posudku č. 121/2011, podľa ktorého citujem: „Posúdiť, či lekári

mali alebo nemali indície o hypoxii plodu počas I a II doby pôrodnej nie je možné, pretože

zdravotná dokumentácia, ale aj samotný monitoring rodičky neobsahuje jednoznačný dôkaz

o hypoxii.“

Chápem, že pre súdy, ani pre znalca nie je za daných okolností prípadu jednoduché

posúdiť správnosť postupu žalovaného, najmä teda skutočnosť, či zamestnanci žalovaného

disponovali indíciou o hypoxii plodu. To však podľa môjho názoru nemôže znamenať, že

súd rezignuje na spravodlivé a rozumné usporiadanie vzťahu medzi účastníkmi, resp.

spravodlivé rozsúdenie súdenej veci. Uvedené v danom prípade znamená, že súdy mali

s maximálnou možnou mierou racionality pristúpiť k vyhodnoteniu zistených skutočnosti,

a to najmä skutočnosti, že som sa narodil s ťažkým zdravotným postihnutím, že som sa

počas pôrodu dostal do stavu hypoxie, že zdravotná dokumentácia nepreukazuje dostatočné

monitorovanie oziev plodu a skutočnosti, že obsah zdravotnej dokumentácie je v značnej

miere pochybný, a tieto nevyhodnocovať na moju ťarchu, ale naopak, na ťarchu

žalovaného.

Ako už bolo spomenuté, je to práve žalovaný, ktorý jediný je schopný ovplyvniť

obsah zdravotnej dokumentácie, a ktorý v danom prípade mohol správne vedenou

zdravotnou dokumentáciou preukázať, že v každom momente realizácie pôrodu postupoval

správne - lege artis.

Vzhľadom k tomu, že súdy konajúce v súdenej veci vyššie uvedené skutočnosti pri

svojom rozhodovaní nezohľadňovali, zastávam názor, že svojím postupom porušili moje

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky. Právo na spravodlivé súdne konania v sebe totiž okrem iného zahŕňa aj právo

účastníka konania, a na to aby súdy rozhodovali majúc na zreteli, že rozhodnutie má byť

nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé, a je treba sa vyhýbať tomu, že sofistikovane

zdôvodnia zjavnú nespravodlivosť...

Tým, že mi konajúce súdy napadnutým rozhodnutím zamietli moju žalobu o náhradu

nemajetkovej ujmy a teda mi požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy nepriznali, napriek

skutočnosti, že žalovaný konal pri mojom pôrode non lege artis porušili moje právo

na spravodlivé súdne konanie, resp. právo na súdnu ochranu. Súčasne tým, že mi súdy

naznačeným spôsobom odopreli právo na kompenzáciu môjho ťažkého zdravotného

postihnutia, resp. na zvýšenie kvality môjho života došlo k zásahu do môjho pravá

na ochranu zdravia v zmysle a Dohovoru, resp. práva na rodinný

život v zmysle a Dohovoru a v neposlednom rade aj práva

vlastniť majetok v zmysle .»

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd

po preskúmaní jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 31.08.2015, sp. zn.

a rozsudkom Okresného súdu Zvolen zo dňa 20.03.2014, sp. zn.

bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu zdravia podľa

a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a právo na rodinný život podľa Slovenskej

republiky a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo

vlastniť majetok podľa .

Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31.08.2015, sp. zn.

a rozsudok Okresného súdu Zvolen zo dňa 20.03.2014, sp. zn.

a vec sa vracia Okresnému súdu Zvolen, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia v sume 1.521,89 €.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu boli

porušené jeho základné práva označené v petite sťažnosti zaručené a dohovorom.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného

poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke

pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 2 ods. 1 dohovoru právo každého na život je chránené zákonom. Nikoho

nemožno úmyselne zbaviť života okrem výkonu súdom uloženého trestu nasledujúceho

po uznaní viny za spáchanie trestného činu, pre ktorý zákon ukladá tento trest.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

1. Vo vzťahu k rozsudku okresného súdu sťažovateľ vyjadruje svoju nespokojnosť

najmä z dôvodu, že okresný súd sa opieral len o jeden znalecký posudok a nesprávne

vyhodnotil skutočnosti, ktoré vyšli najavo v priebehu súdneho konania, ako aj z dôvodu, že

nesprávne a nedostatočne vedenú zdravotnú dokumentáciu nevyhodnotil na ťarchu

žalovaného.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozhodnutím

okresného súdu sp. zn. z 20. marca 2014, ústavný súd uvádza, že jeho

preskúmaniu bráni princíp subsidiarity zakotvený v , obsahom ktorého

je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným

súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(m. m. , , , , ).

V prípade sťažovateľom napadnutého rozhodnutia okresného súdu bol súdom, ktorý

preskúmaval jeho rozsudok krajský súd na základe opravného prostriedku sťažovateľa.

Sťažovateľ teda využil na ochranu ním označených práv zákonom poskytnutý opravný

prostriedok. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti

rozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ namieta najmä potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa a vyhodnotenie zistených skutočností spôsobom, keď súdy

akceptovali zanedbanie povinnosti žalovaného týkajúce sa vedenia zdravotnej

dokumentácie, a tým sťaženie možnosti dokázať jeho pochybenie pri poskytovaní

zdravotnej starostlivosti. Túto skutočnosť mali oba súdy vyhodnotiť na ťarchu žalovaného

v tom zmysle, že ak by vedenie zdravotnej dokumentácie bolo správne, bolo by možné

preukázať, či vedenie pôrodu bolo realizované lege artis.

Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí o opravnom prostriedku sťažovateľa v zmysle

ustanovenia v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého

rozsudku okresného súdu.

Okresný súd po vykonaní rozsiahleho dokazovania v závere odôvodnenia rozsudku

sp. zn. z 20. marca 2014 uviedol:

„Uskutočneným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že maloletý žalobca

od svojho narodenia trpí viacerými vážnymi zdravotnými poškodeniami, ktoré sú

špecifikované v úvode odôvodnenia tohto rozsudku a boli uvedené aj v podanej žalobe.

Podľa posudku Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Zvolen zo dňa 20.2.2008 má

, mieru funkčnej poruchy 90% a preto sa podľa § 51 Zákona

č. o sociálnej pomoci v platnom znení považuje za občana s ťažkým

zdravotným postihnutím.

Z jednotlivých odborných stanovísk, ktoré boli predložené na základe začatého

šetrenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou so sídlom v Bratislave vyplýva,

že vyššie citovaní odborníci - znalci vytýkajú žalovanému najmä nedostatočne a neúplne

vedenú zdravotnú dokumentáciu pôrodu matky žalobcu . Nebolo

konštatované žiadne konkrétne porušenie právnych predpisov - konkrétny postup non lége

artis zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti pred resp. počas pôrodu matky

maloletého žalobcu . Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou

so sídlom v Bratislave na základe uvedených odborných stanovísk uložil žalovanému pokutu

vo výške 280.000,- Sk, čo je 9.294,30 Eur. O uložení tejto pokuty rozhodol Úrad pre dohľad

nad zdravotnou starostlivosťou so sídlom v Bratislave rozhodnutím č.: ZS

zo dňa 12.12.2008 v spojení s rozhodnutím č.: ZS /R zo dňa 22.3.2009. Toto

rozhodnutie bolo zrušené rozsudkom Krajského sudu v Banskej Bystrici č. k. -

39 zo dňa 9.9.2009. Na základe podaného odvolania žalovaným Najvyšší súd SR rozsudkom

č. k. zo dňa 28.4.2010 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici.

Podľa vysloveného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, aj v prípade,

že vedenie zdravotnej dokumentácie o pôrode pacientky bolo nedostatočné, len z tejto

skutočnosti nie je možné vyvodzovať záver, že k poškodeniu zdravia novorodenca došlo

v príčinnej súvislosti s nesprávnym vedením zdravotnej dokumentácie pacientky.

Súd vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, vypočul viacerých svedkov, pracovníkov

gynekologicko - pôrodníckeho oddelenia Nemocnice s poliklinikou , vypracovateľov

znaleckého posudku znaleckej organizácie Forensic.sk

Súd vo veci nariadil znalecké dokazovanie súdnym znalcom

, ktorý jednak vypracoval znalecký posudok a vo veci bol vypočutý aj

na pojednávaní. V znaleckom posudku, ako aj vo svojom vyjadrení na pojednávaní poukázal

na nedostatky v zdravotnej dokumentácii žalovaného vo vedení pôrodu matky žalobcu

. Na druhej strane však uviedol, že nebol zistený žiadny postup zo strany

poskytovateľov zdravotnej starostlivosti Nemocnice s poliklinikou , ktorý by bol

postupom non lege artis. Podľa názoru súdneho znalca pôrod bol vedený poskytovateľom

zdravotnej starostlivosti v súlade s právnymi predpismi, čo znamená, že postup bol lege

artis. Súdny znalec mal k dispozícii celý spis Okresného súdu Zvolen a ako vyplýva aj

zo znaleckého posudku, súdny znalec sa oboznámil so všetkými svedeckými výpoveďami,

odbornými stanoviskami a vyjadreniami, ktoré sa v spise nachádzajú. Posúdenie postupu

poskytovateľa zdravotnej starostlivosti matke žalobcu , či už pred pôrodom

alebo počas pôrodu, je vysoko odborná otázka. Súd preto mohol vychádzať len zo záverov

znaleckého dokazovania. Ani znaleckým dokazovaním sa nepodarilo zistiť, či a čím mal

poskytovateľ zdravotnej starostlivosti žalovaný spôsobiť poškodenie zdravotného stavu

maloletého žalobcu. Súd sa pri svojom rozhodovaní stotožnil aj správnym názorom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého aj nedostatočné vedenie zdravotnej

dokumentácie nie je v príčinnej súvislosti so vznikom poškodenia zdravia maloletého

žalobcu.

Súd sa stotožnil s vyjadreným názorom právneho zástupcu žalovaného, že len

zo skutočnosti, že žalobca je zdravotne poškodený a neexistuje dôkaz ako k poškodeniu

zdravia došlo, nie je možné toto zdravotné poškodenie dávať do súvisu s pôrodom, a to ešte

bez akéhokoľvek potvrdeného pochybenia pri vedení pôrodu.

Preto súd žalobu v plnom rozsahu zamietol.“

Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 31. augusta 2015 konštatoval vecnú

správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa a dostatočné odôvodnenie napadnutého

rozsudku. Na zdôraznenie správnosti záverov odvolacieho súdu okresný súd uviedol:

«Odvolanie je v konštruované ako opravný

prostriedok bez možnosti prednášania nových skutočností a nových dôkazov (s výnimkou

zákonných výnimiek uvedených v ust. až d) ), preto platí, že odvolací

súd je viazaný skutkovým stavom tak ako ho zistil súd prvého stupňa ( ).

Z tejto zásady zákon pripúšťa výnimky uvedené v ust. až 7 Prvý okruh

výnimiek oprávňuje odvolací súd, aby v potrebnom rozsahu zopakoval dokazovanie.

Opakovať dokazovanie však môže odvolací súd iba vtedy, ak dospeje k záveru, že

prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam. Druhý okruh výnimiek oprávňuje odvolací súd, aby doplnil dokazovanie.

Znamená to, že odvolací súd môže vykonať iba také dôkazy, ktoré súd prvého stupňa vôbec

nevykonal; odvolací súd však môže doplniť alebo zopakovať dokazovanie iba za presne

v zákone vymedzených podmienok, ktorých existencia v danom prípade nebola zistená a to

z nasledovných dôvodov.

Z obsahu spisu vyplýva, že okresný súd za účelom zistenia skutkového stavu veci

vykonal okrem iných dôkazov aj dokazovanie znaleckým posudkom vypracovaným znalcom

z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie Gynekológia a pôrodníctvo,

, nakoľko sa jednalo o odbornú otázku. Znalecké dokazovanie nariadil okresný súd

v zmysle ust. § 127 ods. 1 O. s. p, kde sa uvádza, že: „ak závisí rozhodnutie súdu

od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, ustanoví súd po vypočutí

účastníkov znalca“. V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že pod pojmom odborné

znalosti má zákon na mysli iné znalosti ako znalosti práva. Znalec je osoba, ktorá sa

v znaleckom posudku na základe svojich odborných znalostí a praktických skúseností

vyjadruje ku skutkovým otázkam vymedzeným v uznesení o nariadení znaleckého

dokazovania. Ak existujú pochybnosti o správnosti záverov znaleckého dokazovania, zákon

() v ust. umožňuje podrobiť závery znalca

kontrolnému znaleckému dokazovaniu, ktoré majú účastníci konania právo navrhnúť; súd

nemôže závery znalca nahradiť vlastnou úvahou („intelektuálnym vkladom“, tak ako to

tvrdí v odvolaní žalobca), pretože na to nemá potrebné odborné znalosti rovnako ako

účastníci konania.

V danom prípade súdom ustanovený znalec v závere svojho

Znaleckého posudku vypracovaného pod číslom 1/2013 dňa 14. 05. 2013 odpovedal na

v uznesení o nariadení znaleckého dokazovania vymedzené otázky, pričom okrem iného

uviedol, že „nezistil žiadne konanie non lege artis v zmysle zanedbania zdravotnej

starostlivosti zo strany zamestnancov žalovaného, pred alebo počas pôrodu matky žalobcu,

ktoré by viedlo k poškodeniu matky žalobcu a žalobcu“. Žalobca vo vyjadrení

k predmetnému znaleckému posudku uviedol, že sa nestotožňuje so závermi znalca

a navrhol, aby okresný súd súdneho znalca predvolal

na pojednávanie; v čom konkrétne sa nestotožňuje so závermi znalca žalobca vo vyjadrení

k znaleckému posudku neuviedol. Okresný súd znalca vypočul

na pojednávam konanom na okresnom súde dňa 29. 11. 2013 (na ktorom sa zúčastnili

právni zástupcovia účastníkov konania), kde znalec odpovedal na otázky položené súdom

a právnymi zástupcami účastníkov konania, pričom v závere svojej výpovede znalec uviedol,

že na záveroch Znaleckého posudku č. 1/2013 zo dňa 14. 05. 2013 trvá. Okresný súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že vykonal rozsiahle dokazovanie, v rámci

ktorého vypočul viacerých svedkov, pracovníkov gynekologicko - pôrodníckeho oddelenia

žalovaného, vypracovateľov znaleckého posudku znaleckej organizácie Forensic.sk

, ďalej uviedol, že nariadil znalecké dokazovanie

znalcom , ktorý vypracoval znalecký posudok a bol súdom vypočutý,

aby sa vyjadril k záverom svojho znaleckého dokazovania. Na základe vykonaného

dokazovania dospel potom okresný súd k záveru, že neexistuje príčinná súvislosť medzi

poškodením zdravia žalobcu a konaním zamestnancov žalovaného v súvislosti s pôrodom

žalobcu, preto žalobu zamietol. Okresný súd za účelom zistenia skutkového stavu veci

vykonal rozsiahle dokazovanie viacerými dôkaznými prostriedkami, vykonané dôkazy

vyhodnotil jednotlivo ale aj v ich vzájomnej súvislosti, pričom v zmysle ust.

prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Žalobca v odvolaní neoznačil dôkazy,

ktoré by navrhol vykonať v konaní pred súdom prvého stupňa a ktorých vykonanie okresný

súd napriek návrh žalobcu nepripustil, čo by bol dôvod na doplnenie dokazovania. Rovnako

žalobca v odvolaní neuviedol, ktoré dôkazy okresný súd nesprávne vykonal a preto by ich

vykonanie bolo potrebné zopakovať; namietal len nesprávne zistený skutkový stav veci,

pričom vytrhol z kontextu niektoré časti vykonaných dôkazov. V uvedenej súvislosti odvolací

súd opätovne poukazuje na ust. , v zmysle ktorého je odvolací súd

viazaný skutkovým stavom tak ako ho zistil súd prvého stupňa, pokiaľ nie sú dané výnimky

uvedené v ust. až 7 Pokiaľ ide o samotné odôvodnenie odvolaním

napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že nemožno sa stotožniť s odvolacou námietkou

žalobcu, že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu je nedostatočné,

nepresvedčivé, že nespĺňa požiadavky vymedzené zákonom (Občianskym súdnym

poriadkom) v ust. , v dôsledku čoho je rozsudok okresného súdu podľa

názoru žalobcu nepreskúmateľný. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, tak ako

vyplýva z dikcie ust. jasne a zrozumiteľne vysvetlil, z akých dôkazov

vychádzal, akými úvahami sa riadil a ktorú podstatnú skutočnosť nepovažoval

za preukázanú (súvislosť medzi poškodením zdravia žalobcu a konaním zamestnancov

žalovaného v súvislosti s pôrodom žalobcu), na základe čoho dospel k záveru že zo strany

žalovaného nebolo zasiahnuté do osobnostných práv žalobcu a žalobu zamietol. Pokiaľ ide

o vedenie zdravotnej dokumentácie okresný súd poukázal na závery NS SR prezentované

vo vzťahu k vedeniu zdravotnej dokumentácie v rozsudku sp. zn. zo dňa 28. 04.

2010, ktorý je súčasťou spisu (č. 1. 789-790 spisu) a ktorým NS SR potvrdil rozsudok

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -39 zo dňa 09. 09. 2009. Uvedeným

rozsudkom krajský súd rozhodol vo veci pokuty uloženej Všeobecnej nemocnici

s poliklinikou (t. j. v tomto konaní žalovanému) Úradom pre dohľad nad

zdravotnou starostlivosťou za porušenie ust. pri

poskytovaní zdravotnej starostlivosti matke žalobcu v súvislosti s pôrodom žalobcu, tak že

rozhodnutie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o uložení pokuty Všeobecnej

nemocnici s poliklinikou , zrušil. Záver okresného súdu vo vzťahu k vedeniu

zdravotnej dokumentácie nie je teda prejavom svojvôle, tak ako sa to snaží podsunúť v

odvolaní žalobca, ale vychádza z názoru najvyššieho súdu prezentovaného v právoplatnom

rozhodnutí najvyššieho súdu vo veci súvisiacej bezprostredne s týmto konaním, kde najvyšší

súd uviedol, že: „i v prípade, že vedenie pôrodu v zdravotnej dokumentácii pacientky bolo

nedostatočne (zaznamenané), len z tejto skutočnosti nemožno vyvodzovať záver, že

k poškodeniu zdravia novorodenca došlo v príčinnej súvislosti s nesprávnym vedením

zdravotnej dokumentácie pacientky.“

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnutý

rozsudok okresného súdu podľa ust. , potvrdil.»

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd po preskúmaní sťažnosti

a k nej pripojených príloh konštatuje, že postup odvolacieho súdu a jeho posúdenie vecnej

správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako aj tvrdenie všeobecných súdov o tom, že

niet príčinnej súvislosti medzi nesprávnym vedením zdravotnej dokumentácie a zdravotným

postihnutím žalovaného, nie je možné považovať za odporujúce a

ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri uplatňovaní právomoci nezávislého súdneho orgánu

ústavnosti ( ) nemôže zastupovať všeobecné súdy v otázke prehodnotenia

ustálenia skutkového stavu veci.

Pokiaľ ide o námietku nedostatočne zisteného skutkového stavu, ústavný súd uvádza,

že nie je tzv. skutkovým súdom a že podľa svojej konštantnej judikatúry nemá zásadne

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale

chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

().

Ústavný súd v otázke konštatovania neexistencie príčinnej súvislosti medzi

nesprávne vedenou zdravotnou dokumentáciou a zdravotným postihnutím žalobcu nemá

dôvod na odmietnutie záverov všeobecných súdov.

Okresný súd vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie, pričom okrem odborného

názoru súdom ustanoveného znalca vyhodnotil aj ďalšie dôkazy – ďalší znalecký posudok,

výpovede a stanoviská odborníkov z oblasti gynekológie a pôrodníctva a vzhľadom

na skutočnosť, že išlo o zodpovedanie vysoko odborných otázok, oprel svoje rozhodnutie

o závery znaleckého dokazovania a výpovede odborníkov. Postup krajského súdu v zmysle

ustanovenia , bol takto vzhľadom na rozhodnutie súdu prvého stupňa

logický a správny.

V súvislosti so sťažovateľom prejavenou nespokojnosťou s namietaným rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd po posúdení všetkých okolností prípadu považuje postup

krajského súdu za ústavne akceptovateľný, výkladovo konzistentný a primerane

argumentačne zdôvodnený. Napadnutý rozsudok preto nemožno považovať ani

za svojvoľný či arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny

názor svojím vlastným (m. m. , ). V rozsudku krajského súdu teda

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne

neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide

o namietaný zásah do základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie, ústavný súd uzatvára, že rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je

prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje

zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku, nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom

dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného súdu vo veci samej ako

vecne správny potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-právny rozmer.

V súvislosti s prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že obsahom základného práva podľa a práva

dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka

konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod

zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv

(obdobne napr. , ). Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť

v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Čo sa týka namietaného porušenia práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 40

a práv podľa a dohovoru, ústavný súd v zmysle svojej

konštantnej judikatúry opakovane uvádza, že všeobecný súd v zásade nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patria aj

označené práva), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj

ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z až ().

Novšia judikatúra ústavného súdu už však smeruje aj k posudzovaniu namietaného

porušenia hmotných práv v rozhodnutí všeobecného súdu, a to aj bez toho, aby sťažovateľ

musel namietať, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu

vyplývajúce z až (, , ,

a pod.).

V súvislosti s tvrdeným zásahom do označených práv však ústavný súd konštatuje,

že vzhľadom na záver krajského súdu o nepriznaní nároku sťažovateľovi na náhradu

nemajetkovej ujmy nemožno uvažovať o zásahu do týchto práv. Totiž ak krajský súd

(zhodne s okresným súdom) ústavne konformným a akceptovateľným spôsobom dospeli

k záveru, že nebol predložený jednoznačný dôkaz, ako k poškodeniu zdravia sťažovateľa

došlo, a ani nebolo potvrdené pochybenie žalovaného pri vedení pôrodu a že takto

sťažovateľovi nemohol vzniknúť právny nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, a tento jeho

názor nebol ústavným súdom vyhodnotený ako svojvoľný (a teda ústavne neudržateľný), je

zjavné, že absentuje akákoľvek možná príčinná súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu

a označenými právami. Aj v tejto časti preto ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2016