Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 89/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Vlkovičom, advokátska

kancelária, Kozmonautická 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa a

Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 4. augusta 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 4. augusta 2015

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I

(ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. z 11. októbra 2013 bol sťažovateľ uznaný

za vinného zo zločinu lúpeže formou spolupáchateľstva podľa § 20 k 188 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní štyroch rokov a pre výkon ktorého bol

zaradený do ústavu so stredným stupňom stráženia. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj

„krajský súd“) svojím uznesením sp. zn. z 10. júna 2014 zamietol

sťažovateľom podané odvolanie a najvyšší súd svojím uznesením sp. zn.

zo 4. augusta 2015 odmietol sťažovateľom podané dovolanie. V ostatnom podal sťažovateľ

na ústavnom súde sťažnosť.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti koncentruje svoju argumentáciu predovšetkým

do roviny skutkových zistení a obsahu vykonaných dôkazov, k čomu v súhrne uviedol, že

«(i) Poukázal som na to, že kým poškodený pri všetkých svojich výpovediach uvádzal, že

pri útoku mal padnúť na zem, kde ho mali páchatelia udierať rukami a kopať nohami

do hlavy, bokov, nôh aj ramien a to cca 5 minút, pričom údery mal pociťovať ako silné,

žiadne zranenia u neho nielen že neboli preukázané, ale sám uviedol, že žiadne zranenia

neutrpel. A pri tom je úplne logické, že ak by skutočne došlo k takému napadnutiu ako

popísal poškodený, iste by to na ňom zanechalo stopy a to minimálne v rozsahu

pomliaždenín a modrín. (ii) Poukázal som na tvrdenie poškodeného na hlavnom

pojednávaní, že na mieste činu mal krvácať a policajtom mal počas ohliadky miesta činu

ukazovať miesto kde mal spadnúť do záveja a kde ho mali biť, pričom sa tam podľa jeho

tvrdení mali nachádzať stopy po tomto napadnutí, resp. bitke, ktoré je ale v rozpore

so skutočnosťami vyplývajúcimi zo zápisnice o ohliadke miesta činu, nakoľko v tejto je jasne

uvedené, že žiadne stopy neboli nájdené. (iii) Poukázal som aj na účelové a absurdné

tvrdenie poškodeného, že hoci na mieste činu krvácal, pri ohliadke miesta činu žiadne

krvavé stopy policajtom neukazoval, nakoľko tam bolo veľa roztopeného snehu a krv už

nebolo vidieť. V tejto súvislosti som upriamil pozornosť na to, že podľa zápisnice o ohliadke

o

miesta činu bolo s ohliadkou začaté o piatej hodine rannej, bol mráz -4 C, bezvetrie

a sneh. (iv) Pozornosť dovolacieho súdu som mal snahu tiež upriamiť na nezákonnosť

predmetnej rekognície, na ktorú som poukazoval už od prípravného konania. Poukázal som

na to, že žiaden figurant, nebol tak ako ja, rómskej národnosti, čo je zrejmé aj

z fotodokumentácie z tejto rekognície (samozrejme nejde o národnosť ako takú, ide skôr

o špecifické črty, ktoré sú pre rómsku národnosť typické). Uviedol som, že som nebol

opoznávaný medzi osobami podobnému zovňajšku, tak ako to má na zreteli ustanovenie 126

ods. 1 . (uvedené je o to závažnejšie, že poškodený jasne uviedol, že páchateľmi mali

byť osoby rómskej národnosti). Upozornil som na to, že jej nezákonnosť nemá význam len

z toho hradiska, že nie je na ňu možné prihliadať pri rozhodovaní ako na dôkaz

preukazujúci moju vinu, ale dôvod jej nezákonnosti zrejme dáva odpoveď aj na to, prečo

poškodený tvrdí, že predmetný skutok som mal spáchať ja. Ak totiž poškodenému boli

pri rekognícii „dané na výber“ 4 osoby, z ktorých len ja som bol rómskej národnosti,

nemožno sa v podstate čudovať, že označil práve mňa ako jedného z páchateľov

predmetného skutku. Takýmto spôsobom bol tak poškodený, príslušnými orgánmi činnými

v trestnom konaní, de facto „dotlačený“, aby označil práve mňa.».

V ďalšom sťažovateľ poukázal aj na to, že vo veci konajúce všeobecné súdy, ako aj

posledný najvyšší súd nereflektovali na dôkazy vykonané v jeho prospech spočívajúce

predovšetkým vo výpovediach jeho rodinných príbuzných, k čomu dôvodil, že «V súvislosti

s naplnením dovolacieho dôvodu podľa som ďalej

dovolaciemu súdu uviedol, že OS BA I sa k svedkom, ktorí potvrdili skutočnosť, že

predmetný skutok som nemohol spáchať, nakoľko som bol s nimi doma, vyjadril tak, že:

„ tvrdenia rodiny obžalovaného a jeho priateľky typu - „bol stále doma, lebo on je stále

doma“, súd nemôže brať ako dôkaz nezaujatej osoby, bez snahy pomôcť svojmu blízkemu...,

pričom keď som v odvolaní argumentoval, že uvedeným súd porušil

týkajúci sa riadneho odôvodnenia rozsudku, najmä s ohľadom na okolnosti svedčiace v môj

prospech (výpoveď týchto svedkov nebola žiadnym spôsobom spochybnená, títo svedkovia

jasne vysvetlil za akých okolností sme boli spolu doma), KS v BA k tomu uviedol iba to, že

ako mojej výpovedi tak aj výpovedi zvyšných vyššie uvedených svedkov neuveril, nakoľko

ich považuje za účelové so snahou zbaviť sa mojej trestnej zodpovednosti.».

V závere podanej sťažnosti sťažovateľ skonštatoval, že „Na základe vyššie

uvedeného mám za to, že Najvyšší súd SR svojím uznesením zo dňa 04.08.2015, spis. zn.:

sa dopustil porušenia práva na spravodlivý proces, resp. práva na súdnu

ochranu a to najmä tým, že ústavne akceptovateľným spôsobom sa nevysporiadal s mojou

argumentáciou obsiahnutou v dovolaní a to za situácie, keď túto argumentáciu možno bez

akýchkoľvek pochybností označiť za podstatnú a právne významnú a bola z mojej strany

prednášaná počas celého trestného konania, pričom ani jeden súd sa ňou nezoberal.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo ... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

..., Listiny... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 04.08.2015, spis. zn.:

porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 04.08.2015, spis. zn. sa

zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd... je povinný uhradiť ... trovy konania...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak

[ o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“)]. Návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený ( ).

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

7. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa (obdobne

aj čl. 36 ods. 1 listiny, pozn.) spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich

práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci

konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach

zákonov, ktorú tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (

ods. 4 v spojení s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej

právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky

alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli

vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo

na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý

predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený

stav veci. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

8. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj pod tento článok spadá právomoc

súdov rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Takto

interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu.

K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu

a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé

prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975,

séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp

rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní,

právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu

(). Ústavný súd napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu

podľa a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv

je preto potrebné posudzovať spoločne (, ).

9. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (, , ). Právomoc ústavného súdu

konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje

len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky

výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (, , ).

10. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. zo 4. augusta 2015 v podstatnom

uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) pred vydaním

rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania

a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1, ods. 2

a ), bolo podané oprávnenou osobou prostredníctvom obhajcu

( a ), v zákonnej lehote a na príslušnom

súde (, ), a že spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania

(, ). Okrem toho zistil, že bola splnená aj podmienka dovolania

podľa , veta prvá , keďže obvinený pred podaním dovolania využil svoje

právo podať riadny opravný prostriedok a o tomto bolo rozhodnuté.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však zároveň dospel k záveru, že podané dovolanie

je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené

dôvody dovolania podľa ( ).

Podľa dovolanie možno podať, ak zásadným porušené

právo na obhajobu.

Podľa dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je

zložené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Podľa , veta prvá dôvody podľa odseku 1 písm. a/ až g/ nemožno

použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní

a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva

minister spravodlivosti.

Podľa v dovolaní možno uplatňovať ako dôvod dovolania aj

konanie na súde prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní

o riadnom opravnom prostriedku.

Podľa dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú

v ňom uvedené.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne

uvedených pochybení, pričom má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu

právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty.

Možnosti podania dovolania musia byť preto obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto

mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.

Pokiaľ ide o v spomínanú viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi

dovolania, ktoré sú v ňom uvedené, tak táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého

rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo ( ) a nie právnych

dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s z hľadiska ich

hodnotenia podľa Z toho potom vyplýva, že v prípade, ak chybám, vytýkaným

v podanom dovolaní v zmysle nezodpovedá dovolateľom označený

dôvod dovolania podľa , ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto

(naposledy uvedenom) ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne podľa 382 písm. c/

alebo zamietne podľa , bez toho, aby zisťoval inú chybu

napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu

dovolania označenému dovolateľom v zmysle Ak ale dovolací súd zistí

chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom podľa § 374 ods. 1 Tr.

por., ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný dôvod dovolania

podľa , než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle Tr.

por., dovolací súd vyhovie dovolaniu postupom podľa § 386 a nasledujúcich ustanovení Tr.

por. a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci

zákonu (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. augusta 2011, sp. zn. 2

Tdo 30/2011, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. 120/2012).

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uvedenému v treba

hneď v úvode upozorniť na tú skutočnosť, že nie každé porušenie práva obvineného

na obhajobu môže mať za následok konštatovanie jeho naplnenia. Zákon totiž výslovne

požaduje, aby išlo o porušenie zásadné. Odpoveď na to, čo je potrebné rozumieť

pod porušením práva na obhajobu zásadným spôsobom, dáva pritom súdna prax,

po dôslednom zvážení všetkých okolností a špecifík konkrétneho prípadu.

K výhradám obvineného smerujúcich k tomu, že oba konajúce súdy pri hodnotení

dôkazov dôsledne nerešpektovali zásadu uvedenú v 2 ods. 12 a nesprávne

vyhodnotili bez tomu zodpovedajúcich dôkazov jeho obhajobu ako účelovú treba uviesť iba

toľko, že tu ide o otázky skutkové, ktoré sú z prieskumu dovolacieho súdu vylúčené.

Porušenie práva na obhajobu, resp. teda naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. c/ nemožno odvíjať od iného hodnotenia dôkazov obvineným oproti

tomu, ako to vo veci učinili príslušné súdy, ktorých skutkové zistenia a závery sú

pre dovolací súd záväzné (nepreskúmateľné). Rozsah vo veci vykonaných dôkazov

považovali súdy nižšieho stupňa za dostatočný na vydanie rozhodnutia.

A napokon ako neopodstatnené je nevyhnutné hodnotiť i ostatné výhrady obvineného,

svedčiace podľa jeho mienky pre záver o porušení práva na obhajobu.

Vzhľadom na splnenie podmienky uvedenej v bolo potrebné sa

v dovolacom konaní zaoberať tiež tvrdením obvineného o nezákonnosti rekognície

opodstatňujúcim podľa jeho názoru naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371

ods. 1 písm. g/ Aj tu však najvyšší súd nemohol dať za pravdu dovolateľovi, keďže

z obsahu predloženého spisu vyplýva, že tak obvinený ako aj jeho priami príbuzní si

uvádzali slovenskú národnosť, až v odvolaní a následne dovolaní obvinený uvádzal, že je

rómskej „národnosti“, pričom však pri uvedenom úkone boli figuranti typovo zhodní

s obvineným.

Daná úprava tak výslovne vylučuje možnosť uplatňovania námietok voči skutkovým

zisteniam, čo znamená, že v predmetnom dovolacom konaní nie je možné preskúmavať

a hodnotiť správnosť či úplnosť zisteného skutkového stavu, preverovať dostatočnosť

vykonaného dokazovania ako ani správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov (ako už bolo

uvedené aj skôr). Skutkový stav je v prípade rozhodovania o dovolaní hodnotený iba z toho

hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené,

t. j. či boli právne kvalifikované v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva.

Revízia skutkových zistení a záverov už v dovolacom konaní (konanom na podklade

dovolania obvineného) neprichádza do úvahy.

Vyššie uvedené námietky boli v podstate predmetom obhajoby obvineného v rámci

celého základného konania, pričom súdy sa s nimi aj patričným spôsobom vysporiadali.

Vykonali dôkazy a na základe ich hodnotenia dospeli k takému zhodnému záveru, že

v posudzovanom prípade obvinený spoločným konaním proti inému použil násilie v úmysle

zmocniť sa cudzej veci.

A na záver treba podotknúť, že okolnosťou operatívnej činnosti polície pri zisťovaní

páchateľov sa súd nezaoberá, nakoľko táto činnosť ani nie je súčasťou súdneho spisu.

Pozornosti Najvyššieho súdu neunikla ani časť vadného odôvodnenia rozhodnutia

krajského súdu /str. 7 ohľadom peňažného trestu, ktorý obvinenému uložený nebol/, čo však

nenapĺňa žiaden dovolací dôvod.»

11. Z dôvodu obsahovej súvislosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 10. júna 2014 považoval ústavný súd

za potrebné odcitovať aj príslušnú časť z predmetného rozhodnutia krajského súdu, ktorý

v podstatnom takto argumentoval:

«Odvolací súd je názoru, že v konaní pred okresným súdom ako súdom prvého

stupňa nedošlo k žiadnym takým chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie

skutkového stavu veci, pričom na hlavnom pojednávaní boli vykonané všetky dostupné a

potrebné dôkazy nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie súdu, pričom odvolací súd je

názoru, že súd prvého stupňa vykonané dôkazy správne a logicky vyhodnotil a to spôsobom

zodpovedajúcim ustanoveniu

V nadväznosti na vyššie uvedené, ako aj vzhľadom k podanému odvolaniu

obžalovaného a z toho vyplývajúceho rozsahu prieskumnej povinnosti,

odvolací súd preskúmaval nielen výrok o vine, vrátane právneho posúdenia skutku, ako aj

výrok o treste, ale aj konanie, ktoré tomuto výroku prvostupňového rozsudku predchádzalo.

V tejto časti odôvodnenia napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 168 ods. 1

súd prvého stupňa stručne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za preukázané

a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení

vykonaných dôkazov. Z tohto odôvodnenia je zrejmé, ako sa súd prvého stupňa vysporiadal

s obhajobou obžalovaného o akými úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané

skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny.

Krajský súd preto nemá pochybnosti o správnosti skutkových zistení uvedených

vo výroku o vine napadnutého rozsudku, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania

vykonaného na hlavnom pojednávaní v súlade s . Skutkové zistenia

súdu prvého stupňa sa opierajú o dôkazy, na ktoré sa poukazuje v odôvodnení napadnutého

rozsudku, o ktorých vierohodnosti nemá pochybnosti ani odvolací súd, preto si ich v celom

rozsahu osvojuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu k výroku o vine sú opakovaním jeho

obhajoby, s ktorou sa okresný súd riadne vysporiadal. Námietky obžalovaného sú

neopodstatnené a vyvrátené. Súhrn dôkazov, jeho tvrdení o nespáchaní skutku vyvracia.

Z kontextu vykonaného dokazovania vyplýva, že vo veci boli produkované dve

skupiny dôkazov, z ktorých jedna vypovedala v jeho prospech a druhá v jeho neprospech.

Obžalovaný spáchanie skutku poprel a tvrdil, že v deň skutku sa

nachádzal stále doma, bol so svojou priateľkou skoro až do rána, poškodeného nepozná,

nikdy ho ani nevidel, jedine až na opoznávaní.

V prospech obžalovaného vypovedali jeho rodinní príslušníci, t. j. svedkovia

(matka) a , ktorí v zhode s výpoveďou obžalovaného uviedli, že

v uvedený večer sa zdržiaval doma.

Svedkyňa - priateľka obžalovaného vo svojej výpovedi v podstate

taktiež potvrdila, že tento sa nachádzal s ňou doma.

Pokiaľ ide svedka , tento uviedol, že kúpil od dvoch neznámych osôb

rómskeho pôvodu mobilný telefón, avšak obžalovaný nebol tým, ktorý mu ten telefón predal.

Krajský súd však zhode s dôvodmi rozsudku okresného súdu neuveril obhajobe

obžalovaného a výpovediam vyššie uvedených svedkov, keďže považuje

ich za účelové so snahou zbaviť sa, resp. znížiť rozsah trestnej zodpovednosti obžalovaného.

V tejto súvislosti však treba poukázal predovšetkým na výpovede nezaujatej osoby - svedka

, ktorý ako poškodený tak v prípravnom konaní ako aj na hlavnom

pojednávaní opoznal obžalovaného ako jedného z útočníkov na jeho osobu

a uviedol, že ako čakal v kritický večer po pol noci na autobusovej zastávke na

na príchod svojho otca, prišli k nemu dvaja muži, ktorí mu začali hovoriť, že im

niekto mal odcudziť mobilný telefón a chceli od neho, aby im požičal svoj mobil, že zavolajú

na políciu a keďže ich mobil má všetky moderné parametre, má naj GPS, že takto je možné

ho nájsť. On však odmietol im požičať svoj mobil s tým, že ich nepozná, preto sa otočil

od nich smerom preč. Vzápätí ale zozadu pocítil úder do hlavy, spadol na snehový závej

a popritom mu obžalovaný vytiahol z ľavého vrecka nohavíc mobil. Títo útočníci

taktiež žiadali od neho, aby im dal aj peniaze, napokon vytiahol svoju peňaženku a dal im

z peňaženky 10 €. Druhý z útočníkov ešte mu zaznamenal, že keby im dal mobil, sa to celé

nemuselo stať a utiekli smerom na . Napokon on zostal stáť na zastávke a o dve

minúty tam prišiel pre neho aj otec, s ktorým sa odobrali na políciu, kde podali trestné

oznámenie.

Ako z výpovedí uvedeného svedka - poškodeného, tak aj z listinných dôkazov —

najmä príkazu na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke

zo dňa 04.02.2013 (č. l. 70), záznamu o predbežnom zaistení veci zo dňa 08.02.2013

(č. l. 71), poškodeným vyhotoveného identikitu obžalovaného dňa 19.01.2013 o 03.14 hod.

(č. l. 90), z odborného popisu informačných systémov na prevádzku

odcudzeného telefónu, ale aj z vykonanej rekognície z dňa 07.02.2013 (č. l. 100 a násl.)

vyplývajú všetky relevantné skutočnosti, ktoré boli predmetom obžaloby.

Pokiaľ ide o svedka , tento uviedol, že mobilný telefón kúpil od dvoch

neznámych osôb rómskeho pôvodu za 50,- € po tom, ako prehrali všetky peniaze v herni,

kde on pracoval ako krupier. Obžalovaný však nebol tým, ktorý mu ten telefón predal.

Menovaný uvedený mobilný telefón následne predal svedkovi , ktorý

tento mobil používal asi 3 týždne, napokon ho odovzdal dňa 11.02.2013 na I. Oddelení

všeobecnej kriminality OR PZ Bratislava I (č. l. 72).

V tejto súvislosti odvolací krajský súd konštatuje, že výrok o vine obžalovaného

zo spáchania zločinu bolo bez pochybností preukázané tak, ako to vyhodnotil okresný súd.

Obranu obžalovaného aj krajský súd považuje za nelogickú, keďže ho

priamo usvedčoval sám poškodený , ktorý ho opoznal tak v prípravnom konaní

ako aj na hlavnom pojednávaní.

Odvolací súd sa preto stotožňuje so závermi a dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa

v tom, že z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní možno urobiť, bez rozumných

pochybností záver o vine obžalovaného zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe.

Tieto skutkové okolnosti nepochybne vyplynuli najmä z výpovedí poškodeného, ako aj

listinných dôkazov.

So zreteľom na vykonané dôkazy, na ktoré poukázal v odôvodnení napadnutého

rozsudku okresný súd, ktoré na seba nadväzujú, navzájom sa podporujú a dopĺňajú, nemal

ani odvolací súd pochybnosti o vierohodnosti a správnosti skutkových zistení

prvostupňového súdu. Krajský súd sa plne stotožnil s hodnotením dôkazov prebratých

na hlavnom pojednávaní tak, ako to vyjadril súd prvého stupňa v písomných dôvodoch

svojho rozsudku. Krajský súd poukazuje na tú skutočnosť, že skutkový sta tak, ako ho zistil

súd prvého stupňa bol nepochabne a jednoznačne preukázaný. Obhajoba obžalovaného

bola vykonanými dôkazmi vyvrátená.»

12. Z dôvodu obsahovej spojitosti uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 10. júna 2014 s rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 11. októbra 2013

považoval ústavný súd za potrebné odcitovať aj príslušnú časť z predmetného rozhodnutia

okresného súdu, ktorý v podstatnom argumentoval:

«Pri rozhodovaní o vine obžalovaného zo žalovaného zločinu

lúpeže podľa § 188 odsek 1 Tr. zák., Okresný súd Bratislava 1 vychádzal predovšetkým

z trestného oznámenia a výpovede poškodeného bezprostredne po skutku,

i následne na polícii a pred súdom.

Výpovede poškodeného súd vyhodnotil ako nezaujaté voči osobe obžalovaného

, pravdivé a zodpovedajúce stavu, ktorý bol ustálený v trestnom konaní

a nakoniec aj v žalovanom skutku. Poškodený vo svojich výpovediach i po zákonnom

poučení o trestných následkoch nepravdivej výpovede opakoval prežité skutočnosti, ktoré

popísal zo svojho uhla pohľadu.

Obžalovaný je pre poškodeného osobou neznámou a bez ich predchádzajúceho

kontaktu si súd nevie predstaviť možnosť, že by poškodený ako mladý človek, ktorý si vyšiel

sadnúť s priateľmi a po oslave sa snažil dostať domov vymyslel lúpež, pri ktorej evidentne

prišiel o nie lacný mobilný telefón a dokonca aj osobu obžalovaného

ako páchateľa, ktorý mu mobilný telefón zobral za použitia násilia, pričom navyše ešte

bezprostredne po skutku vyhotovil identikit páchateľa zodpovedajúci osobe obžalovaného.

Aj keď obhajoba počas dokazovania vykonaného pred súdom poukázala na drobné

odlišnosti dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní pred súdom a v prípravnom

konaní, súdu poškodený rozumne a nekonfliktne vysvetlil možné odchýlky vo svojich

výpovediach zaprotokolovaných policajtmi a vykonaných pred súdom. Rozpory zistené

počas ohliadky miesta činu, keď nebola ohliadaná policajtmi na zemi jeho krv, ktorá tam

mala zostať po útoku poškodený vysvetlil rozmočeným snehom na mieste činu a neofotenie

hŕby snehu, kde malo dôjsť k jeho pádu a bitiu zase nečinnosťou polície, čo zodpovedá aj

zisteniam súdu.

Skutočnosť, na ktorú poukázala obhajoba, a to že páchateľom mala byť osoba

rómskej národnosti, pričom obžalovaný Rómom podľa vlastného vyjadrenia nie je, súd

nepovažoval za hodnú akéhokoľvek zisťovania a dokazovania, keďže poškodený

na identikite vyhotovenom bezprostredne po skutku vytvoril vernú kópiu podoby

obžalovaného a skutočnosť, či tento sám seba označuje za Róma alebo nie, nemôže byť

predmetom dokazovania.

Súd následne ustálil skutočnosti, ktoré považuje za nespochybniteľné, logické

a vychádzajúce z prežitého.

Predovšetkým bolo nepochybne zistené, že poškodený Kukučka podal trestné

oznámenie na neznámeho páchateľa bezprostredne po skutku, ktorý je predmetom tohto

konania. V podanom trestnom oznámení uviedol rovnaké skutočnosti, ako v konaní

pred súdom, odchýlky vo výpovedi vysvetlil zákonne konformným spôsobom. Popis

páchateľa vykonaný pri podaní trestného oznámenia úplne zodpovedá osobe obžalovaného.

Podozrenie voči obžalovanému bolo zistené až s odstupom času, po objavení sa mobilného

telefónu patriaceho poškodenému. Už počas prvého kontaktu s obžalovaným, poškodený

tohto opísal, ako jedného z útočníkov v dobe skutku. Druhý útočník doposiaľ zistený nebol.

Ak by súd zvažoval zaujatosť poškodeného alebo polície voči obžalovanému, musel

by zisťovať, či existuje nejaký dôvod, pre ktorý bol zistený ako podozrivá osoba práve

obžalovaný a nie aj jeho spolupáchateľ. Žiaden dôvod možnej zaujatosti ale zistený nebol.

Dokazovanie vykonané pred súdom ďalej potvrdilo podozrenie, pre ktoré bolo

vznesené obvinenie, a pre ktoré bola podaná obžaloba a tvrdenia rodiny obžalovaného

a jeho priateľky typu – „bol stále doma, lebo on je stále doma“, súd nemôže brať ako dôkaz

nezaujatej osoby, bez snahy pomôcť svojmu blízkemu.

Súd následne oboznámil spisový materiál, z registra trestov oboch obžalovaných

zistil, že obžalovaný bol v minulosti päťkrát súdne trestaný, mal teda dostatok

skúseností s trestnou činnosťou, bol aj vo výkone trestu odňatia slobody.

Bol tiež dvakrát v posledných dvoch rokoch postihnutý za priestupky násilného

charakteru.»

13. Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej

konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného

súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý

obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, a

nevynímajúc, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho

právomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste () ani otázkou právnej

kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou

platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (). Inými slovami, úlohou

súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu (v spojení s obsahom uznesenia krajského súdu sp. zn. z 10. júna 2014

a rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 4. augusta 2015, pozn.) vrátane

sťažovateľom prezentovaných nosných úvah (pozri bod 3, pozn.) konštatuje, že najvyšší súd

ako súd dovolací konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné

pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,

sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych

a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu aj

náležite odôvodnené. Najvyšší súd vo svojom napadnutom rozhodnutí primerane rozumným

a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľom vznesené

tvrdenia, ku ktorým sa spôsobom v dovolacom konaní očakávanom vyjadril. Inými slovami,

najvyšší súd v dostatočnej miere uviedol dôvody, na základe/podklade ktorých rozhodol

(rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva García Ruiz c. Španielsko z 21. 1. 1999).

15. V ďalšom ústavný súd poukazom na sťažovateľom predostreté pochybenia

v postupe predovšetkým polície pri dokumentovaní miesta činu a vykonanej

rekognície a nedostatočnom akceptovaní týchto pochybení a dôkazov svedkov

vypovedajúcich v jeho prospech akcentuje skutočnosť, že (i) už okresný súd sa vo svojom

rozsudku sp. zn. zo 4. augusta 2015 podrobne zaoberal hodnotením vo veci

vykonaných dôkazov, ku ktorým aj predostrel v podrobnej svojej argumentácii právne

úvahy aj k tomu, prečo neakceptoval, resp. prečo neuveril výpovediam rodinných

príbuzných sťažovateľa (pozri podrobnejšie bod 12) a (ii) záver o trestnoprávnej

zodpovednosti sťažovateľa bol postavený nielen na výpovedi samotného poškodeného, ale

aj na skutočnosti, že tento bezprostredne po napadnutí zostavil identikit páchateľa, ktorého

následne opoznal pri vykonanej rekognícii a ďalších procesných úkonoch. Rozporuplne

pôsobia aj vyjadrenia sťažovateľa, ktorý v konaní pred ústavným súdom poukazuje na

skutočnosť, že poškodený pri rekognícii opoznával jeho osobu ako jediného Róma medzi

ostatnými figurantmi, pričom v konaní pred prvostupňovým súdom sám uvádzal, že sa

za Róma nepovažuje (pozri bod 12, pozn.). Záznamami o uskutočnenej telekomunikačnej

prevádzke a výpoveďami svedkov a bola aj v potrebnom

smere objektivizovaná skutočnosť odcudzenia mobilného telefónu poškodeného. Z pohľadu

ústavného súdu sťažovateľ dostal primeranú súdnu odpoveď („adequate judicial response“)

na tie podstatné námietky a argumenty, ktoré mali význam pre rozhodnutie súdu (rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ako aj

). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje

na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie

(, ). V kontexte uvedeného v sťažnosti prezentované námietky

sťažovateľa vníma ústavný súd len ako pokračovanie jeho obhajoby pred ďalšou inštanciou

za súčasnej absencie ich ústavnoprávneho rozmeru, pričom ústavný súd nie je možné

vnímať ako opravnú inštanciu vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

().

16. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (obdobne aj

listiny, pozn.) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je

záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné

a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (,

). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu

práva podľa (obdobne aj listiny, pozn.) a podľa

dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia

vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Inými slovami, skutočnosť, že

konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv sťažovateľa, sama osebe nie je

právnym základom na namietnutie porušenia jeho práva na súdnu ochranu/práva

na spravodlivé súdne konanie sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože označené práva

v sebe nezahŕňajú záruku úspechu v konaní (, , ,

).

17. Ústavný súd uzatvára, že právne závery najvyššieho súdu nie je možné

považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnú

súvislosť medzi týmto napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a sťažovateľom

namietaným porušením označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti

podľa . Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku

rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov

konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2016