Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 126/2016
PDF · 154.37 KB
No categories available
II. ÚS 126/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Markom Belkom, F. Kráľa 1504,
Čadca, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 16 D 160/2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom JUDr. Markom Belkom, F. Kráľa 1504, Čadca, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu
Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 D 160/2014 (ďalej len
„napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou
napadnutého konania vedeného okresným súdom, predmetom ktorého je rozhodovanie
o návrhu na obnovu konania v dedičskej veci po poručiteľovi
(vec vedená okresným súdom pod sp. zn. 14 D 183/2010; ďalej len „dedičské konanie“).
Sťažovateľka uvádza, že návrh na obnovu konania podala okresnému súdu
25. septembra 2014 z dôvodu, že „v pôvodnom dedičskom konaní vedenom pod sp. zn.
14 D 183/2010 bez jej zavinenia došlo k nesprávnemu určeniu hodnoty pozemku... Uvedená
parcela vedená na liste vlastníctva č... pre katastrálne územie sa podľa pôvodného
rozhodnutia 14 D 183/2010 zo dňa 28. 10. 2011 mala nachádzať v intraviláne, tak o tom
rozhodol okresný súd v dedičskom konaní, keď vychádzal z hodnoty nehnuteľnosti
nachádzajúcej sa v intraviláne. Na základe dedičského rozhodnutia zo dňa 28. 10. 2011
bola sťažovateľka určená ako preberateľka uvedenej parcely s povinnosťou vyplatiť
ustupujúcim dedičom 5.300,- Eur v lehote jedného roka od nadobudnutia jeho
právoplatnosti t. j. do 30. 10. 2013. Následne sa sťažovateľka z konania, vedeného
na Okresnom úrade Čadca – katastrálny odbor... dozvedela, že parcela... sa nachádza
v extraviláne. Sťažovateľka podala na tomto základe návrh na obnovu konania
dňa 25. 9. 2014. Pre sťažovateľku má uvedená skutočnosť zásadný význam, lebo v dôsledku
nesprávne určenej hodnoty nehnuteľnosti v prípade, že sa ostatní dedičia budú domáhať
výplaty z dedičstva podľa Rozhodnutia 14 D/183/2010 zo dňa 28. 10. 2011 vznikne jej ujma
najmenej 5 300,- Eur. Od podania návrhu na obnovu konania v spise sp. zn. 16 D/160/2014
bola sťažovateľka vyzvaná na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý vo výške 99,50 Eur
dňa 21. 10. 2014 zaplatila. Od tohto dátumu nemala sťažovateľka vedomosť o žiadnom
úkone zo strany súdu a preto dňa 28. 10. 2015 zaslala predsedníčke Okresného súdu Čadca
list, označený ako sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 16 D 160/2014
a žiadala, aby bolo v predmetnom konaní rozhodnuté v primeranej lehote. Predsedníčka
Okresného súdu v odpovedi na predmetnú sťažnosť uviedla, že ju považuje za dôvodnú
a vo veci boli spôsobené zbytočné prieťahy v konaní.“.
2
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľky ... na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Okresného súdu Čadca
v konaní sp. zn. 16 D/160/2014 bolo porušené.
Okresnému súdu v Čadci sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
16 D/160/2014 konal bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie ako
náhrada nemajetkovej ujmy 5 000,- €, ktoré je Okresný súd v Čadci povinný vyplatiť
sťažovateľke v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
Okresný súd v Čadci je povinný vyplatiť sťažovateľke trovy konania a trovy právneho
zastúpenia.“
Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodňuje tým, že
„v danom prípade, kde sa jedná o majetkové právo, prieťahmi zo strany súdu jej bola
spôsobená mnohonásobne vyššie škoda“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľka namieta, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo
k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav
takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
4
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už vyslovil právny názor, že k porušeniu
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov môže dôjsť aj vtedy, ak konanie trvá
(globálne) neprimerane dlhú dobu, a to bez ohľadu na to, či v posudzovanom prípade boli
zaznamenané prieťahy spôsobené postupom súdu. Inými slovami, k porušeniu uvedeného
práva môže dôjsť aj vtedy, ak nedošlo v konaní k prieťahom, a naopak, i keď k prieťahom
v konaní došlo, nemusí vždy ísť o porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej dobe,
ak konanie ako celok zodpovedá dobou svojho trvania času, v ktorom je možné uzavretie
konania spravidla očakávať (porov. rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva
vo veciach Libanský v. Česká republika alebo Králiček v. Česká republika, obdobne
Prípadná neistota v priebehu súdneho konania je jeho imanentnou vlastnosťou,
pri ktorej nikdy nie je absolútne isté, ako dopadne. To nemožno vo všeobecnosti považovať
za pochybenie zo strany súdu; tým by mohla byť až neprimeraná dĺžka konania. K otázke
(ne)primeranej dĺžky konania ústavný súd opakovane pripomína, že ju nemožno vyjadriť
numericky, lebo je podmienená objektívnym charakterom prerokúvanej veci a musí byť
skúmaná s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, zložitosť veci, procesnú aktivitu strán
sporu a pod. (m. m. I. ÚS 418/2014).
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poukazuje aj na svoje predchádzajúce
rozhodnutia, v ktorých opakovane vyslovil, že „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní
niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 42/01,
III. ÚS 91/04). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah
v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02,
I. ÚS 154/03, IV. ÚS 147/01, IV. ÚS 221/05).
V prípade, keď ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,
že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi,
ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy,
tak sťažnosť spravidla odmieta ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 17/01, III. ÚS 59/05,
Aj keď postup okresného súdu v napadnutom konaní ústavný súd nehodnotí
ako optimálny (od podania návrhu okresný súd vykonával v zásade len jednoduché procesné
úkony súvisiace predovšetkým so zmenami zákonného sudcu, a to jednak z dôvodu
dlhodobej práceneschopnosti sudkyne, ktorej bola vec pôvodne pridelená, a následne preto,
že v poradí ďalší sudca, ktorému bola vec pridelená, oznámil skutočností zakladajúce
dôvody na jeho na vylúčenie z rozhodovania pre zaujatosť), predovšetkým vzhľadom
na doterajšiu dĺžku konania (17 mesiacov) konštatuje, že nedostatky v postupe okresného
súdu nemajú takú intenzitu, že by ich bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy,
a tým založiť dôvod na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky na
prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. III. ÚS
24/04, III. ÚS 67/04).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec tohto uznesenia ústavný súd pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá
prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni
tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci
v prípade zotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu v nej dochádza
k zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.
Rovnako nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné vyjadriť sa
aj k argumentácii sťažovateľky, že podala sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl.
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), ktorú predsedníčka okresného súdu
vyhodnotila ako dôvodnú. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že vyhodnotenie
sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch predsedom príslušného všeobecného súdu
ako dôvodnej samo osebe nezakladá dôvod na to, aby ústavný súd vyslovil,
6
že v predmetnom konaní došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Účelom sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch je totiž vytvoriť príslušnému súdu,
resp. predsedovi súdu primeraný časový priestor na to, aby mohol sám prijať účinné
opatrenia na odstránenie prieťahov v konaní. V posudzovanej veci sťažovateľka podala
sťažnosť predsedníčke okresného súdu len dva mesiace pred podaním sťažnosti ústavnému
súdu (28. októbra 2015), čím zjavne nebol vytvorený reálny časový priestor na to, aby bola
zabezpečená náprava vo vlastnej réžii okresného súdu. Za týchto okolností považuje
ústavný súd podanie sťažnosti podľa zákona o súdoch sťažovateľkou len za formálne a
v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že
formálne uplatnenie sťažnosti na prieťahy v konaní orgánu štátnej správy súdov považuje za
dôvod na odmietnutie sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (m. m. IV. ÚS 278/04, IV. ÚS 306/04,
IV. ÚS 74/05) z dôvodu jej neprípustnosti.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2016