Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 124/2016
PDF · 148.02 KB
No categories available
II. ÚS 124/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Romanom Grigelom,
Nad plážou 16, Banská Bystrica, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 5 a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 154c Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 Co 693/2013
z 5. mája 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra
2015 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Romanom Grigelom, Nad plážou 16, Banská
Bystrica, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 5 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 154c
ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
14 Co 693/2013 z 5. mája 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení
žalobcu bol účastníkom konania o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím štátnych orgánov vedeného Okresným súdom Bratislava I (ďalej
len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 135/2011. Okresný súd rozsudkom sp. zn.
11 C 135/2011 zo 16. septembra 2013 zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť
sťažovateľovi z titulu nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie – uznesenie o vznesení
obvinenia sumu 5 000 €. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a rozhodol, že žiaden
z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. Predmetný rozsudok okresného
súdu napadli sťažovateľ i protistrana odvolaním.
Krajský súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu potvrdil rozsudok okresného
súdu sp. zn. 11 C 135/2011 zo 16. septembra 2013.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
«Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. 05. 2010, č. k. 2 T 20/2004-431,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18. 06. 2010, bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby
za trestný čin podvodu.
V súvislosti s uvedenou trestnou vecou bol sťažovateľ vo väzbe odo dňa 9. 5. 2003 do
25. 1. 2005 (až 628 dní) na základe nasledujúcich súdnych rozhodnutí:
- Uznesenie KS BA zo dňa 9. 5. 2003, č. k. 7 Tpo 2/03, odôvodnenie „úteková väzba“
- Uznesenie KS BA zo dňa 16. 7. 2003, č. k. 7Tpo 100/03, „úteková väzba“
- Uznesenie OS BA I zo dňa 25. 8. 2003, č. k. 3 Nt 750/03, „úteková väzba“
- Uznesenie OS BA I zo dňa 30. 10. 2003, č. k. 3 Nt 763/03, „úteková väzba“
- Uznesenie OS BA I zo dňa 20. 11. 2003, č. k. 6 T 70/03, „úteková väzba“
- Uznesenie OS BA I zo dňa 2. 4. 2004, č. k. 2 T 20/04, „úteková väzba“
- Uznesenie KS BA zo dňa 4. 5. 2004, č. k. 10 To 120/04, „úteková väzba“
- Uznesenie KS BA zo dňa 5. 11. 2004, č. k. 9 To 323/04, „úteková väzba“
- Uznesenie KS BA zo dňa 14. 12. 2004, č. k. 10 To 353/04, „úteková väzba“
Všetky uvedené rozhodnutia boli nesprávne, neopodstatnené a protizákonné, nakoľko
sťažovateľ sa vôbec neskrýval a nevyhýbal trestnému stíhaniu, práve naopak, mal evidentný
záujem na riadnom vykonaní dôkazov pred súdom a nie mariť trestné stíhanie...»
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd rozsudkom
sp. zn. 11 C 135/2011 zo 16. septembra 2013 „priznal sťažovateľovi iba sumu 5.000,- EUR
za nezákonné rozhodnutie - uznesenie o vznesení obvinenia, pričom za nezákonnú väzbu mu
nepriznal nárok na nemajetkovú ujmu. Podľa súdu prvého stupňa si sťažovateľ zavinil
väzbu sám a preto v zmysle § 5 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. nemá právo na nemajetkovú
ujmu, čo svojím rozsudkom potvrdil aj odvolací súd.“.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že v odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn.
11 C 135/2011 zo 16. septembra 2013 poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Cdo 177/2005 z 31. mája 2007, „avšak odvolací súd sa v odôvodnení
svojho rozsudku vôbec nevyjadril k tomuto judikátu a nevysvetlil, prečo sa odchýlil od
právneho názoru Najvyššieho súdu SR v podobnom konaní o nemajetkovej ujme za väzbu“.
Vo vzťahu k priznanej nemajetkovej ujme vo výške 5 000 € sťažovateľ uvádza:
„Takéto odškodnenie za viac ako 7 rokov prenasledovania nevinného človeka
orgánmi činnými v trestnom konaní, a to aj z dôvodov uvedených vo vyššie uvedenom citáte
súdu prvého stupňa, nie je spravodlivé a v právnom štáte je absolútne nedostatočné...“,
pričom skutkové a právne závery, ktoré viedli okresný súd a následne i krajský súd
k určeniu výšky nemajetkovej ujmy, považuje za „nesprávne“.
V záverečnej časti sťažnosti sťažovateľ argumentuje:
„... odôvodnenie rozsudku KS BA nie je jasné a zrozumiteľné a nedáva odpovede na
všetky právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany čím došlo
k porušeniu základného práva dovolateľa na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
v spojení s § 157 ods. 2 O. s. p.“
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd rozhodol, že „jeho právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, právo na odškodnenie za väzbu podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojitosti s čl. 154c ods. 1 Ústavy SR, bolo
porušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 05. 05. 2015, č. k. 14
Co/693/2013, a napadnutý rozsudok podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy SR a § 56 ods. 2 zákona č.
38/1993 Z. z. zrušil a vrátil vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a priznal
sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 296,44 EUR“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z odôvodnenia sťažnosti, ako i zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti
napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom do dňa
predbežného prerokovania sťažnosti nebolo právoplatne rozhodnuté.
Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom
je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysel
a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd
spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne
úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu
podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
V danom prípade sťažovateľ subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie (26. októbra
2015) ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m.
IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných
predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou,
ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním
dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď
by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej
republiky ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu
rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie
právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci
ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred
rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).
V judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktorého
v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po
rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza
(napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010),
že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v
zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s
výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné,
aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je
prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré
predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj
k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti
Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,
a jeho body 51, 53, 54).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1
v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2016