Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 124/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Romanom Grigelom,

Nad plážou 16, Banská Bystrica, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa

a 3 a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s c

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 5. mája 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra

2015 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Romanom Grigelom, Nad plážou 16, Banská

Bystrica, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a 3

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 5 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 154c

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 5. mája 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení

žalobcu bol účastníkom konania o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej

nezákonným rozhodnutím štátnych orgánov vedeného Okresným súdom Bratislava I (ďalej

len „okresný súd“) pod sp. zn. . Okresný súd rozsudkom sp. zn.

zo 16. septembra 2013 zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť

sťažovateľovi z titulu nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie – uznesenie o vznesení

obvinenia sumu 5 000 €. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a rozhodol, že žiaden

z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. Predmetný rozsudok okresného

súdu napadli sťažovateľ i protistrana odvolaním.

Krajský súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu potvrdil rozsudok okresného

súdu sp. zn. zo 16. septembra 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. 05. 2010, č. k. -431,

ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18. 06. 2010, bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby

za trestný čin podvodu.

V súvislosti s uvedenou trestnou vecou bol sťažovateľ vo väzbe odo dňa 9. 5. 2003 do

25. 1. 2005 (až 628 dní) na základe nasledujúcich súdnych rozhodnutí:

- Uznesenie KS BA zo dňa 9. 5. 2003, č. k. , odôvodnenie „úteková väzba“

- Uznesenie KS BA zo dňa 16. 7. 2003, č. k. , „úteková väzba“

- Uznesenie OS BA I zo dňa 25. 8. 2003, č. k. , „úteková väzba“

- Uznesenie OS BA I zo dňa 30. 10. 2003, č. k. , „úteková väzba“

- Uznesenie OS BA I zo dňa 20. 11. 2003, č. k. , „úteková väzba“

- Uznesenie OS BA I zo dňa 2. 4. 2004, č. k. , „úteková väzba“

- Uznesenie KS BA zo dňa 4. 5. 2004, č. k. , „úteková väzba“

- Uznesenie KS BA zo dňa 5. 11. 2004, č. k. , „úteková väzba“

- Uznesenie KS BA zo dňa 14. 12. 2004, č. k. , „úteková väzba“

Všetky uvedené rozhodnutia boli nesprávne, neopodstatnené a protizákonné, nakoľko

sťažovateľ sa vôbec neskrýval a nevyhýbal trestnému stíhaniu, práve naopak, mal evidentný

záujem na riadnom vykonaní dôkazov pred súdom a nie mariť trestné stíhanie...»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd rozsudkom

sp. zn. zo 16. septembra 2013 „priznal sťažovateľovi iba sumu 5.000,- EUR

za nezákonné rozhodnutie - uznesenie o vznesení obvinenia, pričom za nezákonnú väzbu mu

nepriznal nárok na nemajetkovú ujmu. Podľa súdu prvého stupňa si sťažovateľ zavinil

väzbu sám a preto v zmysle nemá právo na nemajetkovú

ujmu, čo svojím rozsudkom potvrdil aj odvolací súd.“.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že v odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

zo 16. septembra 2013 poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 31. mája 2007, „avšak odvolací súd sa v odôvodnení

svojho rozsudku vôbec nevyjadril k tomuto judikátu a nevysvetlil, prečo sa odchýlil od

právneho názoru Najvyššieho súdu SR v podobnom konaní o nemajetkovej ujme za väzbu“.

Vo vzťahu k priznanej nemajetkovej ujme vo výške 5 000 € sťažovateľ uvádza:

„Takéto odškodnenie za viac ako 7 rokov prenasledovania nevinného človeka

orgánmi činnými v trestnom konaní, a to aj z dôvodov uvedených vo vyššie uvedenom citáte

súdu prvého stupňa, nie je spravodlivé a v právnom štáte je absolútne nedostatočné...“,

pričom skutkové a právne závery, ktoré viedli okresný súd a následne i krajský súd

k určeniu výšky nemajetkovej ujmy, považuje za „nesprávne“.

V záverečnej časti sťažnosti sťažovateľ argumentuje:

„... odôvodnenie rozsudku KS BA nie je jasné a zrozumiteľné a nedáva odpovede na

všetky právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany čím došlo

k porušeniu základného práva dovolateľa na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. SR

v spojení s “

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd rozhodol, že „jeho právo na súdnu ochranu podľa SR, právo na

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa SR, právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, právo na odškodnenie za väzbu podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojitosti s c ods. 1 SR, bolo

porušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 05. 05. 2015, č. k. 14

, a napadnutý rozsudok podľa SR a zákona č.

zrušil a vrátil vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a priznal

sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 296,44 EUR“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z odôvodnenia sťažnosti, ako i zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti

napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom do dňa

predbežného prerokovania sťažnosti nebolo právoplatne rozhodnuté.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom

je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa . Zmysel

a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd

spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

V danom prípade sťažovateľ subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie (26. októbra

2015) ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa .

Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m.

), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných

predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou,

ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním

dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď

by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej

republiky ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu

rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie

právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci

ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred

rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. ).

V judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva ustálil právny názor (napr. , ), podľa ktorého

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po

rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza

(napr. m. m. , , , , ),

že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v

zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s

výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné,

aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je

prípustné, nemožno sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré

predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj

k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti

Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

a jeho body 51, 53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1

v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2016