Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 166/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

obchodnej spoločnosti UNIMED, spol. s r. o., Oriešková 11, Bratislava, zastúpenej

Advokátskou kanceláriou Právny dom – advokáti, s. r. o., Hurbanova 9A, Banská Bystrica,

konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Evy Matiaškovej, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti UNIMED, spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti UNIMED, spol. s r. o., Oriešková 11, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa (ďalej len „“) a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 23. apríla 2014. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 listiny, a preto ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a rozhodol o nej v takto

vymedzenom rozsahu.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola oprávnenou

v exekučnom konaní vedenom súdnou exekútorkou ,

(ďalej len „súdna exekútorka“) pod sp. zn. EX 112/2010, v ktorom

sa na podklade rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného

obchodnou spoločnosťou Obchodný súd s. r. o., Janka Kráľa 7, Banská Bystrica (ďalej len

„rozhodcovský súd“) sp. zn. OS 29/2009 z 10. decembra 2009 (ďalej aj „exekučný titul“)

domáhala proti obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „povinná v 1. rade“), a , (ďalej len

„povinná v 2. rade“, v citáciách aj „povinný v 2. rade“), vymoženia im uloženej povinnosti

spoločne a nerozdielne jej uhradiť sumu 12 130,25 € s príslušenstvom.

V priebehu označeného exekučného konania podala povinná v 2. rade 20. septembra

2011 na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) návrh na zastavenie

exekúcie, ktorý odôvodila tým, že exekúcia sa začala na podklade exekučného titulu, ktorý

nenadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, pretože jej nebol riadne doručený, pričom

v okolnostiach danej veci neboli podľa jej presvedčenia naplnené podmienky náhradného

doručenia podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), keďže sa v čase doručovania rozhodcovského

rozsudku nezdržiavala na adrese uvedenej na doručenke.

Okresný súd uznesením č. k. -133 z 23. júla 2013 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu“) zastavil exekúciu vedenú u súdnej exekútorky. Vo svojom

2

uznesení dospel k záveru, že „nenastala platne fikcia doručenia rozhodcovského rozsudku

povinnému v 2. rade“, pretože z listinných dôkazov „vyplynulo, že v čase doručovania

rozhodcovského rozsudku sa povinný v 2. rade na adrese v nezdržiaval,

nakoľko odo dňa 1. 12. 2009 nadobudla účinnosť nájomná zmluva o nájme bytu na ulici

v “.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré odôvodnila tým,

že v konaní došlo k vade podľa a , konanie má inú vadu, ktorá

mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, okresný súd dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.

V súvislosti s uplatnenými odvolacími dôvodmi podľa , , a

sťažovateľka okresnému súdu konkrétne vytýkala, že sa nedostatočne zaoberal tým,

či sa povinná v 2. rade zdržiavala na adrese doručovania rozhodcovského rozsudku, a túto

skutočnosť neposudzoval v spojitosti so všetkými existujúcimi okolnosťami, keďže podľa

jej názoru existencia nájomnej zmluvy nebola dostatočným dôkazom, že sa povinná

v 2. rade v mieste doručovania rozhodcovského rozsudku nezdržiavala. Sťažovateľka

tiež poukázala na to, že okresný súd „... mal povinnosť zaoberať sa tým, že nahlásenie

prechodného pobytu vlastne znamená, že povinný v II. rade sa nezdržuje na adrese trvalého

pobytu, ale na inej adrese a táto adresa je práve adresou prechodného pobytu, a že pokiaľ

má povinný v II. rade nahlásený prechodný pobyt, nemôže tvrdiť, že sa na jeho adrese

nezdržiaval...“. Sťažovateľka v odvolaní namietala aj to, že prebiehajúce konanie o zrušenie

rozhodcovského rozsudku, ktoré iniciovala povinná v 2. rade, predpokladá právoplatnosť

a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, z čoho následne usudzovala, že rozhodcovský

rozsudok vydaný v jej veci týmito vlastnosťami disponuje.

Na podklade týchto dôvodov sa sťažovateľka domáhala zrušenia odvolaním

napadnutého uznesenia okresného súdu a vrátenia mu veci na ďalšie konanie. Tiež navrhla,

aby odvolací súd pripustil vyriešenie otázky zásadného právneho významu, „či existencia

konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku má priamy vplyv na vyslovenie existencie

vykonateľnosti exekučného titulu... vo vzťahu ku ktorému sa vedie konanie o jeho

zrušenie...“ a „či nahlásený trvalý pobyt a zároveň prechodný pobyt v Registri obyvateľov

v zmysle zákona o hlásení pobytu predpokladá, že na jednom z nich sa povinný subjekt

nachádza a zároveň vylučuje, aby sa povinný subjekt reálne zdržiaval na inom, ako

nahlásenom mieste“.

Krajský súd na odvolanie sťažovateľky uznesením sp. zn. z 23. apríla

2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) potvrdil

uznesenie okresného súdu. Stotožnil sa so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu,

pričom odvolacie dôvody sťažovateľky podľa , , a

vyhodnotil ako nedôvodné.

Z dôvodu, že sťažovateľka zastáva názor, že postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2014 došlo k porušeniu

ňou označených práv, podala ústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným

porušením označených práv v podstatnej časti odôvodňuje takto:

«Uznesenie krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu [je]

nezákonné, nakoľko (i) krajský súd sa v uznesení nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi

skutočnosťami a rovnako ani so skutkovými tvrdeniami, ktoré sťažovateľ predložil

v odvolaní a (ii) svoje rozhodnutie založil na prílišnom formalizme...

Krajský súd sa v posudzovanom prípade stotožnil s nesprávnym právnym názorom

okresného súdu v jeho uznesení, ktorý vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu.

Na základe uvedeného súdy dospeli k názoru, že povinný v II. rade sa v mieste doručovania

exekučného titulu nezdržiaval, hoci túto otázku mali nedostatočne vyriešenú. Otázka

zdržiavania sa v mieste doručovania exekučného titulu pritom bola podstatnou právnou

otázkou riešenou v spore pred okresným a neskôr aj krajským súdom, od ktorej sa súčasne

odvíjala právoplatnosť a vykonateľnosti exekučného titulu...

Sťažovateľ sa domnieva, že krajský súd a predtým aj okresný súd sa nedostatočne

zaoberal skutočnosťou, či sa povinný v II. rade na adrese doručovania zdržiaval a túto

skutočnosť neposudzoval v spojitosti so všetkými existujúcimi okolnosťami, ktoré podľa

sťažovateľa sú pre posúdenie „zdržiavania sa v mieste doručovania“ rozhodujúce...

Predovšetkým, prvostupňový mal povinnosť zaoberať sa tým, že nahlásenie

prechodného pobytu vlastne znamená, že povinný v II. rade sa nezdržuje na adrese trvalého

4

pobytu, ale na inej adrese a táto adresa je práve adresou prechodného pobytu. A pokiaľ má

povinný v II. rade nahlásený prechodný pobyt, nemôže tvrdiť, že sa na jeho adrese

nezdržiaval, nakoľko obchádza zákon o hlásení pobytu, a takýto stav nemôže požívať

ochranu, ktorej sa povinný v II. rade domáha v exekučnom konaní v podobe návrhu

na zastavenie exekúcie. Dôvodom na zastavenie exekúcie je skutočnosť, že povinný

v II. rade sa na adrese doručovania rozhodcovského rozsudku nezdržiaval a pritom

objektívne nie je možné zistiť adresu, na ktorej sa teda zdržiavať má. Krajský súd na jednej

strane žiada primerané úsilie od rozhodcovského súdu, avšak bez toho, aby zároveň

vyžadoval primerané úsilie aj od povinného v II. rade vo vzťahu k jeho ohlasovacím

povinnostiam. Krajský súd neprihliadol na nesplnenie si týchto povinností od povinného

v II. rade a následne bezdôvodne požadoval primerané úsilie od rozhodcovského súdu

vo výraznom nepomere k primeranému úsiliu povinného v II. rade.

Existencia nájomnej zmluvy nepotvrdzuje to, že sa v čase doručovania exekučného

titulu povinný v II. rade skutočne nezdržiaval na adrese prechodného pobytu, navyše keď

nájomný byt a prechodný pobyt boli v jednom meste! Rovnako sa krajský súd nemôže tváriť,

že exekučný titul je nevykonateľný, keď v inom konaní sa posudzovala platnosť exekučného

titulu, pričom predpokladom tohto konania je práve jeho vykonateľnosť. Opačný postup je

narušením právnej istoty sťažovateľa ako účastníka exekučného konania, nakoľko súd

povinnému v II. rade priznal viac práv, ako mu podľa zákona patrí (zastavením exekúcie

súd konštatoval, že rozhodcovský rozsudok nie je právoplatný a vykonateľný, v dôsledku

čoho by sa rozhodcovský rozsudok mal povinnému v II. rade doručiť opakovane a povinný

v II. rade by mal druhú možnosť podať žalobu o zrušenie toho istého rozhodcovského

rozsudku). Pokiaľ súd pred časom v exekučnom konaní povolil odklad exekúcie z dôvodu, že

prebieha konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku (čím potvrdil aj to, že rozhodcovský

rozsudok je vykonateľný), terajším zastavením exekúcie z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok

nie je právoplatný a vykonateľný, došlo k vážnemu porušeniu ústavného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu, nakoľko sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom.»

Sťažovateľka tiež namieta, že zmena trvalého pobytu povinnej v 2. rade „nemôže byť

braná na ťarchu sťažovateľa a rozhodcovského súdu a to najmä s prihliadnutím na

skutočnosť, že v jednom čase mal povinný nahlásený trvalý pobyt a prechodný pobyt,

pričom podľa jeho vyjadrenia sa ani na jednom z nich nedržiaval a miesto, na ktorom sa

zdržiaval, nikde nenahlásil“.

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

„1. Základné právo sťažovateľa, spoločnosti UNIMED, spol. s r. o. na súdnu a inú

právnu ochranu vyplývajúce z a z článku 36 Listiny

základných práv a slobôd a právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces vyplývajúce

z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

a uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.04.2014, číslo konania

porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. 04. 2014, číslo konania

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške

340,90 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu

sťažovateľa...

4. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 €.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

6

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť ().

V zmysle ustanovení , listiny a dohovoru

má účastník súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom

sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými

skutkovými a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci

podstatné a právne významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené

8

ani arbitrárne. Z uvedeného však nevyplýva záruka vydania správneho rozhodnutia ani

rozhodnutia v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. záruka úspechu

v konaní pred všeobecným súdom.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľky

o nedostatočnom odôvodnení uznesenia krajského súdu, nesprávnom právnom posúdení

veci – svoju právnu argumentáciu vedie v rovine polemiky s výkladom jednoduchého práva

uskutočneným všeobecnými súdmi, nesprávnom a neúplnom zistení skutkového stavu veci,

namieta aj hodnotenie dôkazov a v tejto súvislosti sa domáha ich prehodnotenia, v rámci

čoho predkladá ústavnému súdu vlastnú skutkovú verziu veci.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie otázky

opodstatnenosti sťažnosti. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že krajský súd

vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia potvrdil uznesenie okresného súdu. Následne

v úvodnej časti odôvodnenia označeného rozsudku rekapituloval podstatné časti uznesenia

okresného súdu, argumentáciu účastníkov konania nastolenú v odvolacom konaní

a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného okresným súdom a s poukazom na § 219

ods. 2 , v časti relevantnej pre toto konanie uviedol toto:

«Z rozhodcovského spisu nevyplýva, že by rozhodca následne (po neprevzatí

doručovanej zásielky v odbernej lehote povinnou v 2. rade, pozn.) vynaložil akékoľvek

úsilie (pričom sa vyžaduje vynaloženie primeraného úsilia) na zistenie pobytu povinnej v 2.

rade (prostredníctvom dožiadania na príslušné orgány, ktoré vedú evidenciu pobytu

obyvateľov v Slovenskej republike) a teda rozhodcovský rozsudok nemohol byť ani doručený

na základe fikcie doručenia podľa § 25 ods. 1 druhá veta zákona o rozhodcovskom konaní.

Neúspešný pokus o doručenie exekučného titulu (doručovaného hoci aj na základe údajov

známych v čase doručovania) spadá pod „nemožnosť doručenia písomnosti adresátovi“ v

zmysle § 25 ods. 1 prvá časť druhej vety pred čiarkou zákona o rozhodcovskom konaní.

S poukazom na pokračovanie druhej vety uvedeného ustanovenia, malo zo strany

rozhodcovského súdu nasledovať vynaloženie primeraného úsilia na zistenie miesta pobytu

povinnej v 2. rade, resp. na doručenie exekučného titulu povinnej.

Dňa 20. 11. 2009 bol povinnej v 2. rade pridelený nájomný byt na ul.

v , pričom nájomná zmluva nadobudla účinnosť dňa 01. 12. 2009. Na základe

uvedených skutočností, je preukázané, že neboli splnené podmienky pre náhradné

doručenie, keďže povinná v 2. rade sa v rozhodnom čase na doručenie zásielky nezdržiavala

na adrese ale nachádzala sa na adrese »

Pri hodnotení uznesenia krajského súdu ústavný súd vychádzal z ustáleného

právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu s uznesením okresného

súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné

v ďalšom poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu, v ktorej

okresný súd uviedol toto:

„Súd z fotokópie spisu sp. zn. OS 29/2009 zistil, že rozhodcovský rozsudok sp. zn.

OS 29/2009 bol doručovaný povinnému v 2. rade na adresu v ,

pričom na uvedenej adrese bola zásielka neprevzatá v odbernej lehote, kedy sa pošta

pokúsila doručiť písomnosť opakovane dňa 16. 12. 2009 a zásielka sa vrátila dňa

5. 1. 2010, z potvrdenia Registra obyvateľov vyplýva, že povinný v 2. Rade mal hlásený

prechodný pobyt na ulici v od 21. 7. 2009 do 21. 7. 2014. Žaloba bola

dourčovaná povinnému v 2. Rade na adresu trvalého pobytu v

Ďalej súd zistil, že povinnému v 2. rade bol dňa 20. 11. 2009 pridelený nájomný byt

v na ulici odo dňa 1. 12. 2009. kedy nadobudla účinnosť nájomná zmluva

o nájme bytu na ulici v uzatvorená medzi Mesto a povinným v 2. rade.

Súd v zmysle uvedených skutočností zastáva názor, že nenastala platne fikcia

doručenia rozhodcovského rozsudku povinnému v 2. rade, nakoľko v zmysle § 47 odsek 2

sa vyžaduje pre uplatnenie fikcie doručovania, aby sa

10

adresát zásielky doručovanej do vlastných rúk zdržiaval v mieste doručovania.

Z predložených listinný dôkazov povinného v 2. rade vyplynulo, že v čase doručovania

rozhodcovského rozsudku sa povinný v 2. rade na adrese v nezdržiaval,

nakoľko odo dňa 1. 12. 2009 nadobudla účinnosť nájomná zmluva o nájme bytu na ulici

v V zmysle uvedeného, keďže nenastala fikcia doručovania, nemohla nastať

ani právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku voči povinnému v 2. rade.

Súd preto zastáva názor, že rozhodcovský rozsudok nie je voči povinnému v 2. rade

právoplatný a vykonateľný a preto je tu daný dôvod na zastavenie exekúcie voči povinnému

v 2. rade v zmysle § 57 odsek 1 písmeno a) Exekučného poriadku.

V neposlednom rade túto úvahu exekučného súdu podporuje aj rozhodnutie

Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. . V tomto konaní sa povinný

v 2. rade domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku, pričom dňa 3. 11. 2011 okresný súd

rozhodol rozsudkom tak, že zrušil rozhodcovský rozsudok sp. zn. OS 29/2009. V odôvodnení

okrem iného konštatoval, že mal preukázané, že neboli splnené podmienky pre doručovanie

rozhodcovského rozsudku, pretože v čase doručovania sa povinný v 2. rade presťahoval

a počnúc dňom 3. 12. 2009 sa zdržiaval na adrese v Preto nie je možné

uplatniť fikciu doručovania.

Hoci Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodnutím sp. zn. dňa

28. 3. 2012 zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

v odôvodnení uviedol, že sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že povinnému

v 2. rade nebol doručený rozhodcovský rozsudok, keď sa nemohla uplatniť fikciu doručenia,

pretože sa povinný v 2. rade v čase doručovania rozhodcovského rozsudku presťahoval

a zdržiaval na inej adrese.

Súd v zmysle uvedených skutočností preto exekúciu voči povinnej v 2. rade zastavil,

nakoľko sa rozhodnutie voči nemu dosiaľ nestalo právoplatným a vykonateľným.“

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu

v spojení s odôvodnením uznesenia okresného súdu, vo väzbe na obsah sťažnostnej

argumentácie sťažovateľky dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu

v spojení s uznesením okresného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom reaguje

na podstatné odvolacie námietky sťažovateľky, pričom všeobecné súdy primeraným

spôsobom zodpovedali aj všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, a preto napadnuté rozhodnutie krajského súdu v spojení

s uznesením okresného súdu nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že argumentácia sťažovateľky je len opakovaním

jej predchádzajúcej odvolacej argumentácie, v rámci ktorej polemizuje so skutkovými

a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení uznesenia okresného súdu a je výlučne

výrazom jej odlišného skutkového a právneho hodnotenia veci, aké zastávajú všeobecné

súdy, do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na už uvedené nie je ani oprávnený

ani povinný vstupovať (m. m. , ).

Sťažovateľkou uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia krajského

súdu, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť

vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov sa sťažovateľke v okolnostiach danej veci pre zjavnú absenciu

ústavnoprávne relevantnej argumentácie (polemika s právnymi a skutkovými závermi

všeobecných súdov, ktorá stavia ústavný súd len do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy

všeobecných súdov) nepodarilo preukázať namietané porušenie označených základných

práv podľa a listiny a práva podľa dohovoru,

reálnosť ktorého by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že vo veci sťažovateľky nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky

na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

12

V Košiciach 18. februára 2016