Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 166/2016
PDF · 239.69 KB
No categories available
II. ÚS 166/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
obchodnej spoločnosti UNIMED, spol. s r. o., Oriešková 11, Bratislava, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou Právny dom – advokáti, s. r. o., Hurbanova 9A, Banská Bystrica,
konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Evy Matiaškovej, vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 22 CoE 6/2014 a jeho uznesením z 23. apríla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti UNIMED, spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2014
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti UNIMED, spol. s r. o., Oriešková 11, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 CoE 6/2014
a jeho uznesením z 23. apríla 2014. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny, a preto ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a rozhodol o nej v takto
vymedzenom rozsahu.
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola oprávnenou
v exekučnom konaní vedenom súdnou exekútorkou ,
(ďalej len „súdna exekútorka“) pod sp. zn. EX 112/2010, v ktorom
sa na podklade rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
obchodnou spoločnosťou Obchodný súd s. r. o., Janka Kráľa 7, Banská Bystrica (ďalej len
„rozhodcovský súd“) sp. zn. OS 29/2009 z 10. decembra 2009 (ďalej aj „exekučný titul“)
domáhala proti obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „povinná v 1. rade“), a , (ďalej len
„povinná v 2. rade“, v citáciách aj „povinný v 2. rade“), vymoženia im uloženej povinnosti
spoločne a nerozdielne jej uhradiť sumu 12 130,25 € s príslušenstvom.
V priebehu označeného exekučného konania podala povinná v 2. rade 20. septembra
2011 na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) návrh na zastavenie
exekúcie, ktorý odôvodila tým, že exekúcia sa začala na podklade exekučného titulu, ktorý
nenadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, pretože jej nebol riadne doručený, pričom
v okolnostiach danej veci neboli podľa jej presvedčenia naplnené podmienky náhradného
doručenia podľa § 47 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), keďže sa v čase doručovania rozhodcovského
rozsudku nezdržiavala na adrese uvedenej na doručenke.
Okresný súd uznesením č. k. 53 Er 131/2010-133 z 23. júla 2013 (ďalej len
„uznesenie okresného súdu“) zastavil exekúciu vedenú u súdnej exekútorky. Vo svojom
2
uznesení dospel k záveru, že „nenastala platne fikcia doručenia rozhodcovského rozsudku
povinnému v 2. rade“, pretože z listinných dôkazov „vyplynulo, že v čase doručovania
rozhodcovského rozsudku sa povinný v 2. rade na adrese v nezdržiaval,
nakoľko odo dňa 1. 12. 2009 nadobudla účinnosť nájomná zmluva o nájme bytu na ulici
v “.
Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré odôvodnila tým,
že v konaní došlo k vade podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP, konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, okresný súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.
V súvislosti s uplatnenými odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a), b), d) a f) OSP
sťažovateľka okresnému súdu konkrétne vytýkala, že sa nedostatočne zaoberal tým,
či sa povinná v 2. rade zdržiavala na adrese doručovania rozhodcovského rozsudku, a túto
skutočnosť neposudzoval v spojitosti so všetkými existujúcimi okolnosťami, keďže podľa
jej názoru existencia nájomnej zmluvy nebola dostatočným dôkazom, že sa povinná
v 2. rade v mieste doručovania rozhodcovského rozsudku nezdržiavala. Sťažovateľka
tiež poukázala na to, že okresný súd „... mal povinnosť zaoberať sa tým, že nahlásenie
prechodného pobytu vlastne znamená, že povinný v II. rade sa nezdržuje na adrese trvalého
pobytu, ale na inej adrese a táto adresa je práve adresou prechodného pobytu, a že pokiaľ
má povinný v II. rade nahlásený prechodný pobyt, nemôže tvrdiť, že sa na jeho adrese
nezdržiaval...“. Sťažovateľka v odvolaní namietala aj to, že prebiehajúce konanie o zrušenie
rozhodcovského rozsudku, ktoré iniciovala povinná v 2. rade, predpokladá právoplatnosť
a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, z čoho následne usudzovala, že rozhodcovský
rozsudok vydaný v jej veci týmito vlastnosťami disponuje.
Na podklade týchto dôvodov sa sťažovateľka domáhala zrušenia odvolaním
napadnutého uznesenia okresného súdu a vrátenia mu veci na ďalšie konanie. Tiež navrhla,
aby odvolací súd pripustil vyriešenie otázky zásadného právneho významu, „či existencia
konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku má priamy vplyv na vyslovenie existencie
vykonateľnosti exekučného titulu... vo vzťahu ku ktorému sa vedie konanie o jeho
zrušenie...“ a „či nahlásený trvalý pobyt a zároveň prechodný pobyt v Registri obyvateľov
v zmysle zákona o hlásení pobytu predpokladá, že na jednom z nich sa povinný subjekt
nachádza a zároveň vylučuje, aby sa povinný subjekt reálne zdržiaval na inom, ako
nahlásenom mieste“.
Krajský súd na odvolanie sťažovateľky uznesením sp. zn. 22 CoE 6/2014 z 23. apríla
2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) potvrdil
uznesenie okresného súdu. Stotožnil sa so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu,
pričom odvolacie dôvody sťažovateľky podľa § 205 ods. 2 písm. a), b), d) a f) OSP
vyhodnotil ako nedôvodné.
Z dôvodu, že sťažovateľka zastáva názor, že postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 22 CoE 6/2014 a jeho uznesením z 23. apríla 2014 došlo k porušeniu
ňou označených práv, podala ústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným
porušením označených práv v podstatnej časti odôvodňuje takto:
«Uznesenie krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu [je]
nezákonné, nakoľko (i) krajský súd sa v uznesení nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a rovnako ani so skutkovými tvrdeniami, ktoré sťažovateľ predložil
v odvolaní a (ii) svoje rozhodnutie založil na prílišnom formalizme...
Krajský súd sa v posudzovanom prípade stotožnil s nesprávnym právnym názorom
okresného súdu v jeho uznesení, ktorý vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu.
Na základe uvedeného súdy dospeli k názoru, že povinný v II. rade sa v mieste doručovania
exekučného titulu nezdržiaval, hoci túto otázku mali nedostatočne vyriešenú. Otázka
zdržiavania sa v mieste doručovania exekučného titulu pritom bola podstatnou právnou
otázkou riešenou v spore pred okresným a neskôr aj krajským súdom, od ktorej sa súčasne
odvíjala právoplatnosť a vykonateľnosti exekučného titulu...
Sťažovateľ sa domnieva, že krajský súd a predtým aj okresný súd sa nedostatočne
zaoberal skutočnosťou, či sa povinný v II. rade na adrese doručovania zdržiaval a túto
skutočnosť neposudzoval v spojitosti so všetkými existujúcimi okolnosťami, ktoré podľa
sťažovateľa sú pre posúdenie „zdržiavania sa v mieste doručovania“ rozhodujúce...
Predovšetkým, prvostupňový mal povinnosť zaoberať sa tým, že nahlásenie
prechodného pobytu vlastne znamená, že povinný v II. rade sa nezdržuje na adrese trvalého
4
pobytu, ale na inej adrese a táto adresa je práve adresou prechodného pobytu. A pokiaľ má
povinný v II. rade nahlásený prechodný pobyt, nemôže tvrdiť, že sa na jeho adrese
nezdržiaval, nakoľko obchádza zákon o hlásení pobytu, a takýto stav nemôže požívať
ochranu, ktorej sa povinný v II. rade domáha v exekučnom konaní v podobe návrhu
na zastavenie exekúcie. Dôvodom na zastavenie exekúcie je skutočnosť, že povinný
v II. rade sa na adrese doručovania rozhodcovského rozsudku nezdržiaval a pritom
objektívne nie je možné zistiť adresu, na ktorej sa teda zdržiavať má. Krajský súd na jednej
strane žiada primerané úsilie od rozhodcovského súdu, avšak bez toho, aby zároveň
vyžadoval primerané úsilie aj od povinného v II. rade vo vzťahu k jeho ohlasovacím
povinnostiam. Krajský súd neprihliadol na nesplnenie si týchto povinností od povinného
v II. rade a následne bezdôvodne požadoval primerané úsilie od rozhodcovského súdu
vo výraznom nepomere k primeranému úsiliu povinného v II. rade.
Existencia nájomnej zmluvy nepotvrdzuje to, že sa v čase doručovania exekučného
titulu povinný v II. rade skutočne nezdržiaval na adrese prechodného pobytu, navyše keď
nájomný byt a prechodný pobyt boli v jednom meste! Rovnako sa krajský súd nemôže tváriť,
že exekučný titul je nevykonateľný, keď v inom konaní sa posudzovala platnosť exekučného
titulu, pričom predpokladom tohto konania je práve jeho vykonateľnosť. Opačný postup je
narušením právnej istoty sťažovateľa ako účastníka exekučného konania, nakoľko súd
povinnému v II. rade priznal viac práv, ako mu podľa zákona patrí (zastavením exekúcie
súd konštatoval, že rozhodcovský rozsudok nie je právoplatný a vykonateľný, v dôsledku
čoho by sa rozhodcovský rozsudok mal povinnému v II. rade doručiť opakovane a povinný
v II. rade by mal druhú možnosť podať žalobu o zrušenie toho istého rozhodcovského
rozsudku). Pokiaľ súd pred časom v exekučnom konaní povolil odklad exekúcie z dôvodu, že
prebieha konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku (čím potvrdil aj to, že rozhodcovský
rozsudok je vykonateľný), terajším zastavením exekúcie z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok
nie je právoplatný a vykonateľný, došlo k vážnemu porušeniu ústavného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu, nakoľko sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom.»
Sťažovateľka tiež namieta, že zmena trvalého pobytu povinnej v 2. rade „nemôže byť
braná na ťarchu sťažovateľa a rozhodcovského súdu a to najmä s prihliadnutím na
skutočnosť, že v jednom čase mal povinný nahlásený trvalý pobyt a prechodný pobyt,
pričom podľa jeho vyjadrenia sa ani na jednom z nich nedržiaval a miesto, na ktorom sa
zdržiaval, nikde nenahlásil“.
Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:
„1. Základné právo sťažovateľa, spoločnosti UNIMED, spol. s r. o. na súdnu a inú
právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a z článku 36 Listiny
základných práv a slobôd a právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces vyplývajúce
z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
a uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.04.2014, číslo konania 22 CoE 6/2014
porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. 04. 2014, číslo konania
22 CoE 6/2014 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške
340,90 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu
sťažovateľa...
4. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 €.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
6
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru
má účastník súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom
sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými
skutkovými a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci
podstatné a právne významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené
8
ani arbitrárne. Z uvedeného však nevyplýva záruka vydania správneho rozhodnutia ani
rozhodnutia v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. záruka úspechu
v konaní pred všeobecným súdom.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľky
o nedostatočnom odôvodnení uznesenia krajského súdu, nesprávnom právnom posúdení
veci – svoju právnu argumentáciu vedie v rovine polemiky s výkladom jednoduchého práva
uskutočneným všeobecnými súdmi, nesprávnom a neúplnom zistení skutkového stavu veci,
namieta aj hodnotenie dôkazov a v tejto súvislosti sa domáha ich prehodnotenia, v rámci
čoho predkladá ústavnému súdu vlastnú skutkovú verziu veci.
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie otázky
opodstatnenosti sťažnosti. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že krajský súd
vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia potvrdil uznesenie okresného súdu. Následne
v úvodnej časti odôvodnenia označeného rozsudku rekapituloval podstatné časti uznesenia
okresného súdu, argumentáciu účastníkov konania nastolenú v odvolacom konaní
a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného okresným súdom a s poukazom na § 219
ods. 2 OSP, v časti relevantnej pre toto konanie uviedol toto:
«Z rozhodcovského spisu nevyplýva, že by rozhodca následne (po neprevzatí
doručovanej zásielky v odbernej lehote povinnou v 2. rade, pozn.) vynaložil akékoľvek
úsilie (pričom sa vyžaduje vynaloženie primeraného úsilia) na zistenie pobytu povinnej v 2.
rade (prostredníctvom dožiadania na príslušné orgány, ktoré vedú evidenciu pobytu
obyvateľov v Slovenskej republike) a teda rozhodcovský rozsudok nemohol byť ani doručený
na základe fikcie doručenia podľa § 25 ods. 1 druhá veta zákona o rozhodcovskom konaní.
Neúspešný pokus o doručenie exekučného titulu (doručovaného hoci aj na základe údajov
známych v čase doručovania) spadá pod „nemožnosť doručenia písomnosti adresátovi“ v
zmysle § 25 ods. 1 prvá časť druhej vety pred čiarkou zákona o rozhodcovskom konaní.
S poukazom na pokračovanie druhej vety uvedeného ustanovenia, malo zo strany
rozhodcovského súdu nasledovať vynaloženie primeraného úsilia na zistenie miesta pobytu
povinnej v 2. rade, resp. na doručenie exekučného titulu povinnej.
Dňa 20. 11. 2009 bol povinnej v 2. rade pridelený nájomný byt na ul.
v , pričom nájomná zmluva nadobudla účinnosť dňa 01. 12. 2009. Na základe
uvedených skutočností, je preukázané, že neboli splnené podmienky pre náhradné
doručenie, keďže povinná v 2. rade sa v rozhodnom čase na doručenie zásielky nezdržiavala
na adrese ale nachádzala sa na adrese »
Pri hodnotení uznesenia krajského súdu ústavný súd vychádzal z ustáleného
právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu s uznesením okresného
súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné
v ďalšom poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu, v ktorej
okresný súd uviedol toto:
„Súd z fotokópie spisu sp. zn. OS 29/2009 zistil, že rozhodcovský rozsudok sp. zn.
OS 29/2009 bol doručovaný povinnému v 2. rade na adresu v ,
pričom na uvedenej adrese bola zásielka neprevzatá v odbernej lehote, kedy sa pošta
pokúsila doručiť písomnosť opakovane dňa 16. 12. 2009 a zásielka sa vrátila dňa
5. 1. 2010, z potvrdenia Registra obyvateľov vyplýva, že povinný v 2. Rade mal hlásený
prechodný pobyt na ulici v od 21. 7. 2009 do 21. 7. 2014. Žaloba bola
dourčovaná povinnému v 2. Rade na adresu trvalého pobytu v
Ďalej súd zistil, že povinnému v 2. rade bol dňa 20. 11. 2009 pridelený nájomný byt
v na ulici odo dňa 1. 12. 2009. kedy nadobudla účinnosť nájomná zmluva
o nájme bytu na ulici v uzatvorená medzi Mesto a povinným v 2. rade.
Súd v zmysle uvedených skutočností zastáva názor, že nenastala platne fikcia
doručenia rozhodcovského rozsudku povinnému v 2. rade, nakoľko v zmysle § 47 odsek 2
Občianskeho súdneho poriadku sa vyžaduje pre uplatnenie fikcie doručovania, aby sa
10
adresát zásielky doručovanej do vlastných rúk zdržiaval v mieste doručovania.
Z predložených listinný dôkazov povinného v 2. rade vyplynulo, že v čase doručovania
rozhodcovského rozsudku sa povinný v 2. rade na adrese v nezdržiaval,
nakoľko odo dňa 1. 12. 2009 nadobudla účinnosť nájomná zmluva o nájme bytu na ulici
v V zmysle uvedeného, keďže nenastala fikcia doručovania, nemohla nastať
ani právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku voči povinnému v 2. rade.
Súd preto zastáva názor, že rozhodcovský rozsudok nie je voči povinnému v 2. rade
právoplatný a vykonateľný a preto je tu daný dôvod na zastavenie exekúcie voči povinnému
v 2. rade v zmysle § 57 odsek 1 písmeno a) Exekučného poriadku.
V neposlednom rade túto úvahu exekučného súdu podporuje aj rozhodnutie
Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13C/199/2010. V tomto konaní sa povinný
v 2. rade domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku, pričom dňa 3. 11. 2011 okresný súd
rozhodol rozsudkom tak, že zrušil rozhodcovský rozsudok sp. zn. OS 29/2009. V odôvodnení
okrem iného konštatoval, že mal preukázané, že neboli splnené podmienky pre doručovanie
rozhodcovského rozsudku, pretože v čase doručovania sa povinný v 2. rade presťahoval
a počnúc dňom 3. 12. 2009 sa zdržiaval na adrese v Preto nie je možné
uplatniť fikciu doručovania.
Hoci Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodnutím sp. zn. 15 Co/29/2012 dňa
28. 3. 2012 zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
v odôvodnení uviedol, že sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že povinnému
v 2. rade nebol doručený rozhodcovský rozsudok, keď sa nemohla uplatniť fikciu doručenia,
pretože sa povinný v 2. rade v čase doručovania rozhodcovského rozsudku presťahoval
a zdržiaval na inej adrese.
Súd v zmysle uvedených skutočností preto exekúciu voči povinnej v 2. rade zastavil,
nakoľko sa rozhodnutie voči nemu dosiaľ nestalo právoplatným a vykonateľným.“
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu
v spojení s odôvodnením uznesenia okresného súdu, vo väzbe na obsah sťažnostnej
argumentácie sťažovateľky dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu
v spojení s uznesením okresného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom reaguje
na podstatné odvolacie námietky sťažovateľky, pričom všeobecné súdy primeraným
spôsobom zodpovedali aj všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, a preto napadnuté rozhodnutie krajského súdu v spojení
s uznesením okresného súdu nemožno hodnotiť ako arbitrárne.
Ústavný súd ďalej konštatuje, že argumentácia sťažovateľky je len opakovaním
jej predchádzajúcej odvolacej argumentácie, v rámci ktorej polemizuje so skutkovými
a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení uznesenia okresného súdu a je výlučne
výrazom jej odlišného skutkového a právneho hodnotenia veci, aké zastávajú všeobecné
súdy, do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na už uvedené nie je ani oprávnený
ani povinný vstupovať (m. m. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).
Sťažovateľkou uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia krajského
súdu, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť
vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Z uvedených dôvodov sa sťažovateľke v okolnostiach danej veci pre zjavnú absenciu
ústavnoprávne relevantnej argumentácie (polemika s právnymi a skutkovými závermi
všeobecných súdov, ktorá stavia ústavný súd len do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy
všeobecných súdov) nepodarilo preukázať namietané porušenie označených základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
reálnosť ktorého by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že vo veci sťažovateľky nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky
na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
12
V Košiciach 18. februára 2016