Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 167/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Cibíkom, Advokátska

kancelária, Tomášiková 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa a 2 a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 26. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a 2 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 26. novembra 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Špecializovaného trestného

súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) sp. zn.

PK-2 T 14/2013 z 26. mája 2014 (ďalej „rozsudok špecializovaného trestného súdu“)

uznaný za vinného v bode 1 rozsudku zo zločinu založenia, zosnovania a podporovania

zločineckej skupiny podľa a v bode 2 skutok 9 b) rozsudku

z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,

jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c)

a d) a ods. 4 písm. b) . Za to mu bol uložený trest odňatia slobody vo

výmere 23 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.

Proti rozsudku špecializovaného trestného súdu podal sťažovateľ sám, ako aj

prostredníctvom svojho obhajcu odvolanie, v ktorom napádal výrok o vine a treste. Najvyšší

súd rozsudkom sp. zn. z 26. novembra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)

podľa a a zrušil napadnutý rozsudok

prvostupňového súdu vo vzťahu k sťažovateľovi vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu

a uložil mu úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 21 rokov so zaradením do ústavu na výkon

trestu s maximálnym stupňom stráženia.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa dopustil porušenia práva na spravodlivý

proces najmä tým, že sa v rozhodnutí o odvolaní vo vzťahu k jeho osobe obmedzil len

na stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvého stupňa a neuviedol

žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdili alebo vyvrátili relevantné tvrdenia uvedené

v odvolaní. Napadnutý rozsudok je preto nezlučiteľný s požiadavkami vyplývajúcimi

zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Najvyšší súd

porušil práva sťažovateľa aj tým, že vo výrokovej časti rozsudku absentuje rozhodnutie

o odvolaní. Odvolací súd podľa sťažovateľa nerozhodol o jeho odvolaní úplne, pretože

nerozhodol aj o výroku o vine, ktorý v odvolaní namietal. V tejto súvislosti poukázal

2

aj na nález ústavného súdu sp. zn. , podľa ktorého „každý hoci aj zákonom

predvídaný zásah do základných práv a slobôd, musí mať svoj základ v súdnom rozhodnutí

(jeho výrokovej časti), lebo len s ním zákon spája právne účinky“.

V konaní podľa sťažovateľa tiež došlo k deformácii dôkazu − výpovede svedka

a jej hodnotenia vo vzťahu k jeho osobe. Z odôvodnenia rozsudku

špecializovaného trestného súdu vyplýva, že tento ho mal uznať v bode I rozsudku

za vinného len na základe svedeckých výpovedí, najmä svedeckej výpovede

. Ostatné osoby, ktoré v predmetnej veci vypovedali a na ktoré súd prvého stupňa

poukazoval, sa k jeho osobe žiadnym spôsobom nevyjadrovali. Niektorí z týchto svedkov

podľa sťažovateľa dokonca vypovedali účelovo, v snahe získať čo najnižší trest. Dokonca

ani výpoveď nezodpovedá tomu, ako bola vykonaná a zaznamenaná

na hlavnom pojednávaní. Tento svedok podľa sťažovateľa neuviedol žiadne skutočnosti

týkajúce sa jeho postavenia v štruktúre zločineckej skupiny, že by mal od začiatku

vytvorenia spoločenstva „ “ byť jej členom. Pri jeho osobe mal tento svedok

vypovedať tak, že nebol svedkom žiadnej trestnej činnosti sťažovateľa.

Sťažovateľ nesúhlasí s konštatovaním špecializovaného trestného súdu,

že „... obžalovaný vydávaním ústnych pokynov riadil členov výkonnej

zložky a to obžalovaných , ...“. Uvedené podľa

sťažovateľa nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní a takúto skutočnosť

nepreukazuje jediný dôkaz, dokonca ani výpoveď svedka . Špecializovaný

trestný súd v rozsudku tiež uviedol, že «... obžalovaný v postavení

rozhodovacej a riadiacej zložky na 3. stupni úrovne riadenia v hierarchickej štruktúre

spoločenstva , priamo podriadený obžalovanému , od doby

vytvorenia spoločenstva do 15. 11. 2011 v regióne , organizačne a materiálne

zabezpečoval obchodovanie s omamnými a psychotropnými látkami spôsobom uvedeným

v bode II 9, v prípade potreby obnovenia poriadku v pohostinských a reštauračných

zariadeniach, z ktorých plynuli spoločenstvu zisky vo forme „výpalného“,

zabezpečoval príchod výjazdu, rozdeľoval služby biletárov v týchto zariadeniach, pokynmi

organizoval a usmerňoval ich činnosť, včítane činnosti odsúdeného člena spoločenstva

a , ktorí sa pod jeho vedením podieľali na obchode

s omamnými a psychotropnými látkami, sám operatívne vykonával činnosť biletára

a ochrancu obžalovaného , mesačne vyberal od dealerov platby za ochranu,

ktoré odovzdával , a v spoločenstve vykonával výcvik zameraný

na špeciálnu ochranu osôb.». Sťažovateľ argumentuje tým, že «neexistuje žiadny dôkaz,

ktorý by preukazoval, že som v prípade potreby obnovenia poriadku v pohostinských

a reštauračných zariadeniach, z ktorých plynuli spoločenstvu zisky vo forme

„výpalného“, zabezpečoval príchod výjazdu, rozdeľoval služby biletárov v týchto

zariadeniach, pokynmi organizoval a usmerňoval ich činnosť. Napokon takáto činnosť,

mi ani v obžalobe nebola kladená za vinu, a teda v tomto smere porušil súd aj základnú

zásadu trestného konania, keď prekročil obžalovaciu zásadu.».

Rovnako podľa sťažovateľa neboli žiadnym dôkazným prostriedkom podporené ani

skutkové závery, že by mal operatívne vykonávať činnosť biletára, ani vykonávať činnosť

v spoločenstve zameranú na špeciálnu ochranu. Nepriama výpoveď svedka

bola podľa sťažovateľa podporená len ďalšou nepriamou výpoveďou svedka

, ktorý mal vypovedať len v súvislosti s jeho činnosťou ako člena skupiny

vždy inak, pričom jeho výpoveď nie je možné žiadnym hodnoverným spôsobom

verifikovať. Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že v prípade výpovede tohto svedka vo vzťahu

ku skutku v bode I rozsudku ide len o sprostredkované informácie. Sťažovateľ popiera,

že by bol členom zločineckej skupiny, resp. že bol pre ňu niekedy činný.

Sťažovateľ ďalej namieta, že najvyšší súd sa nezaoberal žiadnou z jeho námietok,

ktoré uviedol odvolaní. Následne v sťažnosti rozoberá podstatné skutočnosti, ktorými

sa najvyšší súd nezaoberal. Zastáva názor, že v celom konaní nebola preukázaná existencia

zločineckej skupiny, nebol produkovaný žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval naplnenie

skutkovej podstaty trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej

skupiny podľa . V nadväznosti na to poukazuje na rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 9. mája 2012, v ktorom mal najvyšší súd podrobne

rozobrať zákonné znaky zločineckej skupiny, ktoré však v konaní, ktoré bolo proti nemu

vedené, neboli preukázané. Rovnako v konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázane,

4

že by mal byť na treťom stupni riadenia tejto zločineckej skupiny, že by mal dávať pokyny

iným osobám, ani že by nosil oblečenie, ktoré bolo príznačné pre skupinu „

Sťažovateľ namieta, že závery súdu prvého stupňa nemajú oporu vo vykonanom

dokazovaní, súd prvého stupňa sa náležitým spôsobom nevysporiadal s podstatnými

skutočnosťami a svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia

špecializovaného trestného súdu podľa sťažovateľa nevyplýva, ako sa vysporiadal s jeho

relevantnou argumentáciou, „resp. z neho priamo vyplýva, že žiadnym spôsobom sa ňou

vôbec nezaoberal, keďže okrem konštatovania účelovosti, neuviedol žiadne skutočnosti,

ktoré by bolo možné charakterizovať ako adekvátne a preskúmateľné odôvodnenie

rozhodnutia, a rovnako tak nebola konštatovaná ani irelevantnosť takejto argumentácie...

... odvolací súd konal rovnakým spôsobom a pochybenia prvostupňového súdu

neodstránil.“.

Vo vzťahu k bodu II 9b) rozsudku špecializovaného trestného súdu sťažovateľ

uvádza, že tento skutok nie je možné právne kvalifikovať ako obzvlášť závažný zločin

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) a ods. 4 písm. b)

. Sťažovateľ zastáva názor, že „súd prvého stupňa pri obžalovacej zásade

musí rozhodovať o skutku, ako je uvedený v obžalobe, prípadne pri zachovaní totožnosti

skutku ho môže modifikovať. Súd síce nie je viazaný právnou kvalifikáciou skutku, ale je

viazaný skutkom vymedzeným obžalobným návrhom. Pokiaľ ide o skutkové okolnosti tieto je

súd oprávnený meniť prípadne dopĺňať za predpokladu, že bude zachovaná totožnosť

skutku, ak takéto skutkové okolnosti vyplynuli z vykonaného dokazovania na hlavnom

pojednávaní oproti obžalobnému návrhu. Aby však bolo možné skutok kvalifikovať ako

trestný čin potom takýto skutok musí spĺňať zákonom požadované znaky žalovaného

trestného činu. A v tomto smere nie je ani súd oprávnený nahrádzať činnosť prokurátora

z hľadiska vymedzenia skutku ako trestného činu.“. V tejto súvislosti podľa sťažovateľa súd

prvého stupňa premodifikoval skutok uvedený v bode 9 obžaloby a doplnil ho aj o čiastkové

útoky, ktoré nikdy neboli predmetom obžaloby a nikdy proti nim nebolo začaté trestné

stíhanie. Vymedzenie tohto skutku po skutkovej ani právnej stránke nie je pri jeho osobe

možné považovať za trestný čin. Vo vzťahu k prvému a tretiemu čiastkovému útoku podľa

sťažovateľa chýba zdôvodnenie zo strany súdu prvého stupňa. K prvému čiastkovému útoku

mal vypovedať len jeden svedok, ktorého výpoveď nebola podporená žiadnym iným

dôkazom. Obdobne to podľa sťažovateľa bolo aj v prípade tretieho čiastkového útoku.

Sťažovateľ je toho názoru, že ani v tomto prípade sa súd prvého stupňa náležite

nevysporiadal so všetkým relevantnými námietkami ani s hodnotením dôkazov.

Sťažovateľovi nie je zrejmé, na základe akých skutočností súd prvého stupňa rozšíril právnu

kvalifikáciu skutku oproti obžalobe. Podľa sťažovateľa „z celého dokazovania nevyplynula

skutočnosť, že boli obžalovanými osobami fyzicky trestané iné osoby. Rovnako tak nebolo

preukázané platenie pravidelných platieb vo výške 500,- EUR za ochranu tak ako je to

vymedzené v tomto bode obžaloby. Tieto skutočnosti sa však už ani nespomínajú

v napadnutom rozsudku, teda ani súd prvého stupňa ich nepovažoval za preukázané.“.

Nie je mu tiež zrejmé, prečo ho súd prvého stupňa uznal za vinného, keď sa u neho nikdy

nenašli drogy. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa nie je vôbec zrejmé, prečo súd

rozhodol tak, ako rozhodol. Sťažovateľ ďalej uvádza, že „ďalším pochybením nemenej

podstatným zo strany prvostupňového súdu je aj skutočnosť, že chýba odôvodnenie vo

vzťahu k mojej osobe ku skutku pod bodom II 9b/ rozsudku, z ktorého som bol uznaný

vinným k zákonnému znaku obzvlášť závažného zločinu aj podľa § 172 ods. 4 Trestného

zákona, t. j. spáchania tohto konkrétneho skutku formou zločineckej skupiny“. Uvedené

pochybenia podľa sťažovateľa neodstránil ani najvyšší súd v konaní o jeho odvolaní.

Na základe svojej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol

týmto nálezom:

«1. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn.: porušil základné

práva , , na spravodlivé súdne konanie a čl. 46 ods. 1

a právo zaručené v Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva podľa , ods. 2 .

2. Uznesenie (správne má byť „rozsudok“, pozn.) Najvyššieho súdu SR zo dňa

26. 11. 2014 pod sp. zn.: (správne má byť „2 To 9/2014“, pozn.) sa v časti

týkajúcej zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

6

3. priznáva náhradu trov konania vrátane trov právneho

zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

JUDr. Milana Cíbika do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal sťažnosť, ktorou

sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom

konaní a napadnutým rozsudkom. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ napáda

predovšetkým skutkové zistenia, hodnotenie dôkazov, právnu kvalifikáciu trestného činu

v bode II 9b) odsudzujúceho rozsudku, nedostatočné vysporiadanie sa s námietkami

sťažovateľa súdom prvého stupňa, ako aj najvyšším súdom, nedostatočné odôvodnenie

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ako aj to, že vo výrokovej časti napadnutého

rozsudku absentuje rozhodnutie najvyššieho súdu o odvolaní sťažovateľa.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom na zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

8

garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy (). Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu nie je medzi základným právom podľa

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadná odlišnosť (m. m. ), a preto sa ich

namietané porušenie skúma spoločne.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

(ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu,

pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. , ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie

v súdnom konaní.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria

do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (, , ). Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva

alebo slobody (m. m. , , ).

Ústavný súd preto v zásade nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, , ).

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch,

ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi,

by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných

alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná ().

Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

).

Vychádzajúc z uvedeného, bolo úlohou ústavného súdu preskúmať, či skutkové

a právne závery najvyššieho súdu, ku ktorým najvyšší súd dospel v napadnutom konaní

a o ktoré oprel napadnutý rozsudok, neboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a či jeho

postup, ako aj napadnutý rozsudok je z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný

a či zároveň v dôsledku tohto postupu najvyššieho súdu a napadnutého rozsudku nedošlo

k porušeniu označených práv sťažovateľa.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd posudzoval

odvolanie sťažovateľa spolu s odvolaniami ostatným obžalovaných. Po posúdení obsahu

jednotlivých odvolaní najvyšší súd bol toho názoru, že tieto napádajú rozsudok vo všetkých

výrokoch, ktoré vyzneli v neprospech obžalovaných a aj vo vzťahu ku konaniu, ktoré

rozsudku predchádzalo, pričom obžalovaní (vrátane sťažovateľa) napádali najmä skutkové

zistenia, resp. hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa, nevykonanie niektorých

obhajobou navrhovaných dôkazov (aj s ďalšími návrhmi na vykonanie dôkazov), právnu

kvalifikáciu činov uvedených v odsudzujúcej časti rozsudku, neprimeranosť uloženého

trestu odňatia slobody a pod. Najvyšší súd na základe podaných odvolaní „podľa § 317 ods.

1 preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti

ktorým bolo podané odvolanie, ako aj na výrok o vine nadväzujúcich výrokov v rozsahu, v

ktorom bolo potrebné aplikovať ustanovenie (teda všetkých výrokov

rozsudku ŠTS). Na dôvody, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadol len vtedy, ak by

odôvodňovali podanie dovolania podľa (pri prieskume výroku o treste

a ďalších nadväzujúcich výrokov podľa v celom rozsahu)...

Najvyšší súd zistil, že odvolania obžalovaných a manželky obžalovaného

okrem obžalovaných a (ktoré boli podľa § 319 Tr.

por. zamietnuté), sú sčasti dôvodné...“

10

Vo vzťahu k odvolaniam obžalovaných (uvedené je relevantné aj vo vzťahu

k námietke sťažovateľa, že vo výrokovej časti napadnutého rozsudku absentuje rozhodnutie

najvyššieho súdu o jeho odvolaní) najvyšší súd ďalej uviedol: „Odvolací súd podľa § 319

zamietne odvolanie, ak je v celom rozsahu nedôvodné. Pri čiastočnej dôvodnosti

odvolania zruší dôvodne napadnutú časť (výrok alebo výroky) rozsudku a nedôvodné

napadnutý výrok ponechá nedotknutý; vždy však zruší výrokom o vine podložené výroky

v prípade uvedenom v veta druhá a , (ex lege).

Ak odvolací súd ponechá odvolaním nedôvodne napadnutú časť rozsudku

nedotknutú, pretože na základe tohto, čiastočne aj dôvodného odvolania, alebo

na základe odvolaním vyvolaného zákonného prieskumu ( ), zrušil

inú časť napadnutého rozsudku, má nevyhovenie odvolaniu, vo vzťahu

ku odvolacím súdom nedotknutej časti napadnutého rozsudku, právne účinky zamietnutia

odvolania ( )...“

Najvyšší súd v napadnutom konaní zrušil na podklade odvolania sťažovateľa

rozsudok špecializovaného trestného súdu vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu

[sťažovateľovi bol rozsudkom špecializovaného trestného súdu uložený podľa § 172 ods. 4

s použitím , a a

úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 23 rokov a podľa

písm. b) bol zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom

stráženia] a uložil mu podľa s použitím a ,

písm. j) a a úhrnný trest odňatia slobody vo výmere

21 rokov.

Pokiaľ ide o výsledok odvolacieho konania, najvyšší súd uvádza, že „rozsudok

odvolacieho súdu odôvodní zmeny, ku ktorým došlo oproti napadnutému rozsudku a ktoré

sú uvedené vo výroku tohto rozsudku (ako už bolo uvedené, sčasti sú vyvolané odvolacími

námietkami a sčasti boli vykonané ex offo − teda bez ohľadu na tieto námietky). Pokiaľ ide

o ostatné odvolacie námietky, úlohou odvolacieho súdu je na ne odpovedať, ak sú

pre rozhodnutie relevantné (významné) a ak je riešená otázka aspoň sčasti sporná. K tomu

je potrebné uviesť, že časť odvolacích námietok smerovala proti okolnostiam, ktoré neboli

východiskom pre rozhodovanie súdu prvého stupňa alebo proti dôkazom, ktoré nesmerovali

proti takým okolnostiam (okolnostiam, na ktorých je rozhodnutie založené). Vo zvyšnom

rozsahu považuje odvolací súd odôvodnenie napadnutého rozsudku (vo vzťahu

ku skutkovým i právnym otázkam) za dostatočné a odkazuje naň.“.

Vo vzťahu ku skutkovým zisteniam súdu prvého stupňa najvyšší súd „v súlade

so zásadou bezprostrednosti, pri prieskume dôkazno-hodnotiacich úvah súdu prvého stupňa

ponechal jeho závery nedotknuté, ak im nemohol vytknúť vecnú neopodstatnenosť alebo

nevyrovnanie sa s relevantnými okolnosťami, a to aj v prípade, ak bolo alternatívne možné

dospieť k iným záverom (ak však súd prvého stupňa rešpektoval štandardné princípy

hodnotenia dôkazov v zmysle ).“. Podľa najvyššieho súdu konanie

netrpelo takými procesnými chybami, ktoré by mali za následok zrušenie rozhodnutia.

Najvyšší súd bol toho názoru, že „rozsudok súdu prvého stupňa vyčerpal odsúdením alebo

oslobodením celý predmet obžaloby... Tento postup bol vecne správny a zodpovedal

reálnemu vymedzeniu konania obsiahnutého v obžalobe do skutkovej podoby, pri zachovaní

zásady totožnosti skutku (pričom vzťah jednotlivých bodov obžaloby a napadnutého

rozsudku je uvedený v jeho odôvodnení).“.

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa predstavuje podľa najvyššieho súdu v jeho

odsudzujúcej časti súvzťažnosť medzi skutkami v bode I (zločin založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny podľa ) a skutkami (väčšinou

skutkov) uvedenými v bode II v odsudzujúcej časti výroku o vine. Základom tejto

súvzťažnosti je podľa najvyššieho súdu existencia a činnosť zločineckej skupiny uvedenej

v bode I s určitým zameraním, ktoré konštatoval špecializovaný trestný súd a najvyšší súd

tento skutkový a právny záver v jeho podstate potvrdil. Z hľadiska podstaty skutkových

zistení na základe výsledkov dokazovania a im zodpovedajúcej právnej kvalifikácie najvyšší

súd v zmysle už uvedeného poukazuje na odôvodnenie rozsudku špecializovaného trestného

súdu, ktorý sa s danou problematikou náležite vysporiadal. Rovnako najvyšší súd odkázal

na odôvodnenie súdu prvého stupňa, aj pokiaľ ide o naplnenie znakov skutkovej podstaty

zločinu podľa .

12

Najvyšší súd vo vzťahu ku skutku v bode I rozsudku tiež uvádza: «Otázka totožnosti

skutku u viacerých odvolateľov (táto námietka sa v jej všeobecnej charakteristike týka

i skutkov v bode II. výroku napadnutého rozsudku).

Uplatnené odvolacie námietky v tomto smere nie sú dôvodné.

Pojem totožnosti (identity) skutku vyložila súdna prax vo svojom dlhoročnom vývoji

pomerne voľne.

Takou totožnosťou sa rozumie jedinečnosť, resp. nepochybná identifikácia skutku

ako udalosti vo vonkajšom svete. Totožnosť skutku je zachovaná, ak je zachovaná totožnosť

konania páchateľa alebo totožnosť jeho následku, a to aspoň v relevantnej (podstatnej)

časti.

Ak sa teda vykonaným dokazovaním zistia odlišné okolnosti žalovaného činu, avšak

vyššie uvedené kritériá sú zachované, súd je povinný skutok (skutkovú vetu) upraviť

v odsudzujúcom rozsudku a rozhodnúť o ňom ako o trestnom čine (ak sú naplnené zákonné

znaky tohto činu).

Čiastkovo odlišné okolnosti miesta, času, spôsobu spáchania alebo následku činu

teda neznamenajú porušenie totožnosti skutku, je potrebné, aby skutok, pre ktorý bol

páchateľ uznaný za vinného, zodpovedal skutku, pre ktorý bolo vznesené obvinenie

a podaná obžaloba, a to podľa vyššie uvedených kritérií.

Tieto kritériá sú v prípade skutku v bode I. výroku napadnutého rozsudku (i v prípade

ostatných skutkov finálneho odsúdenia, teda v súhrnnej jednote obsahu výrokov rozsudku

ŠTS a najvyššieho súdu), splnené.

Skutok v bode I. napadnutého rozsudku korešponduje bodu 1 podanej obžaloby

i pri jeho súdom vykonanej vecnej úprave (vylúčením konania proti obž.

zo spoločného konania a oslobodením viacerých obžalovaných spod obžaloby

ide aj o úpravu personálnu).

Podstatou dotknutého skutku je vytvorenie štruktúry spoločenstva „ “

obžalovaným so zameraním skupiny na určité druhy trestnej činnosti,

páchanej v a jej širšom okolí od roku 2005 a členstvo ďalších osôb v tomto

zoskupení, ako aj činnosť pre zoskupenie a jeho podpora, pričom ide o konanie

zodpovedajúce ustanoveniu § 296 Tr. zák.

Rôzne formulované námietky (prakticky u všetkých odsudzujúcim rozsudkom

dotknutých obžalovaných), zamerané na mechanické porovnávanie obžaloby (bodu 1)

a rozsudku (bodu I.), sú v zmysle skôr uvedeného výkladu vecne neopodstatnené.

Nie sú dôvodné ani námietky, smerujúce k nenaplneniu znakov skutkovej podstaty

zločinu podľa § 296 Tr. zák., vzhľadom na legálnu definíciu zločineckej skupiny uvedenú

v § 129 ods. 4 Tr. zák. Táto kvalifikačná otázka je podrobne rozobraná v odôvodnení

napadnutého rozsudku.»

Ústavný súd pri skúmaní opodstatnenosti námietok sťažovateľa proti napadnutému

rozsudku najvyššieho súdu vzal do úvahy aj obsah rozsudku špecializovaného trestného

súdu, ktoré tvoria jeden celok (, , ). Z obsahu

odôvodnenia špecializovaného trestného súdu vyplýva, že špecializovaný trestný súd

sa v dostatočnej miere vysporiadal s otázkou naplnenia skutkovej podstaty zločinu

založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny. Špecializovaný trestný súd

zaradil sťažovateľa na tretí stupeň úrovne riadenia zločineckej skupiny, pričom v skupine

mal pôsobiť „od vytvorenia spoločenstva do 15. 11. 2011 v regióne Bratislava. Súd dobu

a miesto ustálil na základe dôkazov vyhodnotených v skutku II 9/ odôvodnenia.“.

Špecializovaný trestný súd vykonal v predmetnej trestnej veci rozsiahle dokazovanie.

Svedkov, ktorých výpovede považoval za smerodajné k uznaniu viny obžalovaných

(vrátane viny sťažovateľa), podrobil aj znaleckému skúmaniu, pričom na základe výsledkov

tohto znaleckého skúmania posudzoval aj vierohodnosť ich výpovedí. Z rozsudku

špecializovaného trestného súdu ďalej vyplýva, že pri výsluchu svedkov súd prvého stupňa

bral do úvahy aj ich duševnú úroveň, spôsob prednesu výpovede, ich mimiku, pamäťovú

vybavenosť, pričom za preukázané považoval len tie skutkové okolnosti, ktoré boli

podporené viacerými navzájom sa doplňujúcimi dôkazmi.

Rovnako sa otázkou vierohodnosti výpovede svedkov zaoberal aj najvyšší súd, ktorý

v odôvodnení napadnutého rozsudku rozviedol, prečo je možné považovať aj výpovede

dotknutých svedkov slangovo niekedy označovaných ako „kajúcnici“ za vierohodné, pričom

následne sa zaoberal aj otázkou hodnotenia dôkazov.

14

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému spôsobu hodnotenia dôkazov ústavný súd

poukazuje na to, že všeobecné súdy hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia

(voľného uváženia), ktoré však neznamená možnosť ľubovôle z ich strany, ale musí byť

založené na logickom úsudku, ktorý vyplýva zo starostlivého uváženia všetkých dôkazov

získaných a vykonaných zákonným spôsobom.

Ústavný súd v tejto súvislosti už viackrát vyslovil názor, podľa ktorého do obsahu

základného práva podľa nepatrí právo účastníka konania dožadovať

sa ním navrhovaného spôsobu hodnotenia dôkazov alebo právo na rozhodnutie v súlade

s jeho skutkovým a právnym názorom, resp. právo na úspech v konaní. Obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa nie je ani záruka,

že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania

(napr. , , ).

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd venoval dostatok pozornosti aj posúdeniu

námietok sťažovateľa vo vzťahu ku skutku v bode II 9b) rozsudku špecializovaného

trestného súdu. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „čo sa týka

kvalifikácie spáchania činu páchateľom ako členom nebezpečného zoskupenia (§ 172 ods. 4

písm. b/ Tr. zák.), táto okolnosť jasne vyplýva z konštrukcie skutkovej vety bodu II. –

9 v jej návetí, čo sa vzťahuje (okrem obžalovaného ) aj na obžalovaného

.“ Rovnako podľa najvyššieho súdu neobstojí ani námietka totožnosti skutku,

ktorej kritériá sú už rozobraté (skutok v bode I). Podľa najvyššieho súdu skutok v bode 9

obžaloby je vymedzený tak, že totožnosť skutku je nepochybne zachovaná a drogová trestná

činnosť obžalovaných je v príslušnom časopriestore nezameniteľná. K otázke totožnosti

skutku, ktorú namieta sťažovateľ, najvyšší súd ďalej uviedol: «komplexnosť popisu skutku

v bode 9 obžaloby a vyššie vysvetlená možnosť, resp. povinnosť súdu upraviť predmet

obžaloby podľa výsledkov dokazovania na hlavnom pojednávaní, pri zachovaní kritérií

totožnosti skutku v jej skôr uvedenom ponímaní (teda i pri zmene okolnosti spáchania činu,

ak je zachovaná jeho podstata), vyvoláva jednoznačný záver, že totožnosť skutku oproti

obžalobe bola zachovaná (nebola porušená).

U skutku v bode 9 obžaloby je popísaný reťazec distribúcie kokaínu a metamfetamínu

a finančných tokov s tým spojených, pokiaľ ide o drogu samotnú i o sprievodné dílerské

poplatky, rovnako je popísaná pozícia obžalovaného v dotknutej štruktúre medzi

a dílermi a inými.

V súdnom rozhodnutí bol upravený začiatok páchania trestnej činnosti na údaj

o už skoršom období, čo zodpovedá výsledkom dokazovania a (popri iných upresneniach),

jednotlivé realizačné aktivity obžalovaného pri obchode s drogami boli konkretizované

podľa vykonaných dôkazov. Táto okolnosť je pridanou hodnotou kvality skutkových zistení

rozsudku oproti obžalobe, pritom vykonaná diferenciácia neznamená, že by sa jednotlivé

činnosti, predtým pokryté obžalobným celkom, vymykali zo žalovaného rámca. To platí

aj pre prípad, že sa takto (oproti homogénnemu popisu dejovej línie v obžalobe) javia ako

čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu. Ak sú také časti vybraté zo skôr procesne

vytvoreného celku (ktorý pokrýva i čiastkové konania), nie je už (duplicitne, resp.

opakovane) potrebné začínať trestné stíhanie a vznášať obvinenie, ani podávať obžalobu.

Najvyšší súd sa nevyjadruje k možným, v neprospech obžalovaných smerujúcim

skutkovo-diferenciačným a kvalifikačným zmenám (vrátane použitia kvalifikácie podľa

§ 172 ods. 2 písm. c/, § 138 písm. b/ Tr. zák.), vzhľadom na nedostatok odvolania

prokurátora v neprospech obžalovaného a rovnako aj a (zákaz

„reformatio in peius“ v zmysle ), pričom tieto zmeny by zásadne (pri

ukladaní trestu) nezmenili postavenie obžalovaných.

Vo vzťahu k trestnoprocesnému postupu proti osobám a

a v tomto kontexte proti ich svedeckým výpovediam, ako ich namieta obžalovaný ,

najvyšší súd odkazuje na vyššie uvedené okolnosti, rovnako pokiaľ ide o nezaistenie

konkrétnej drogy v trestnom konaní a pokiaľ ide o (obsahovo zhodne s obžalovaným

) namietané rozpory vo výpovediach svedkov a .

Úprava skutkových zistení súdom oproti obžalobe vo vzťahu ku nezaradeniu;

do skutkovej vety fyzického trestania určitých osôb, ako aj vo vzťahu k výške vyberaných

poplatkov, je prípustná a na finálnych záveroch nič nemení.

Nedostatok zaradenia látky metamfetamín do zoznamu podľa prílohy zákona

o omamných a psychotropných látkach je namietaný obžalovaným vo vzťahu

k obžalobe, pričom rozsudok toto zaradenie obsahuje. Naviac, ide o právnu charakteristiku

16

omamnej alebo psychotropnej látky, ktorá by nemusela byť súčasťou skutkovej vety výroku

rozsudku, aj keď je také riešenie obvyklé.

Použitie okolnosti spáchania činu páchateľom ako členom nebezpečného zoskupenia

je dané členstvom obžalovaného v zločineckej skupine „ “ so zameraním aj na

drogovú trestnú činnosť a spáchaním trestnej činnosti uvedenej v bode II. − 9 b) v rámci

činnosti tejto skupiny a v rámci podriadenosti obžalovaného obžalovanému

(čo je zrejmé z návetia tohto bodu)...

Záver o vine obžalovaného nespochybňuje redukcia skutkových zistení oproti

obžalobe, teda účasť len na predaji metamfetamínu, nie aj kokaínu.»

Právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého totožnosť skutku neznamená, že musí

ísť od začiatku trestného stíhania až do jeho skončenia o úplnú zhodu udalostí, o ktorých

sa rozhoduje, považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľný. Vykonávaním dôkazov

sa získané poznatky o skutočnostiach môžu meniť, niektoré údaje môžu odpadnúť a naopak,

niektoré pristúpiť, nesmie sa však zmeniť podstata skutku. Podstata skutku bude zachovaná,

ak bude zachovaná totožnosť konania alebo následku, prípadne aj ich čiastková zhoda.

Pre zachovanie totožnosti skutku nemajú vplyv zmeny v jednotlivých okolnostiach,

ktoré skutok individualizujú (čas, miesto, spôsob vykonania, spolupáchatelia...), ak inak

totožnosť konania zostala zachovaná (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 3. októbra 2012).

Ústavný súd pri posudzovaní, či bola zachovaná totožnosť skutku, vychádzal

z porovnania obžalobného návrhu zo 7. mája 2013 s rozsudkom najvyššieho súdu v spojení

s rozsudkom špecializovaného trestného súdu, pričom dospel k záveru, že právny záver

najvyššieho súdu o dodržaní zásady totožnosti skutku je z ústavného hľadiska udržateľný.

Vo vzťahu k ostatným námietkam, ktoré sťažovateľ predostrel vo svojej sťažnosti,

a po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení

s rozsudkom špecializovaného trestného súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd

v odôvodnení napadnutého rozsudku v spojení s rozsudku špecializovaného trestného súdu

ústavne akceptovateľným spôsobom zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné

otázky, ktoré súvisia s predmetom súdnej ochrany. Najvyšší súd v napadnutom konaní

postupoval v medziach svojej právomoci, jeho úvahy (s prihliadnutím na argumentáciu

špecializovaného trestného súdu) vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto

aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne udržateľné. Napadnutý rozsudok

je aj náležite odôvodnený.

V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej

vyplýva, že súčasťou obsahu základného práva podľa , resp. práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia (napr. , , ), t. j. na také odôvodnenie,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne

neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2016

18