Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 167/2016
PDF · 318.91 KB
No categories available
II. ÚS 167/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Cibíkom, Advokátska
kancelária, Tomášiková 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 9/2014 a jeho rozsudkom
z 26. novembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 9/2014
(ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 26. novembra 2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Špecializovaného trestného
súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) sp. zn.
PK-2 T 14/2013 z 26. mája 2014 (ďalej „rozsudok špecializovaného trestného súdu“)
uznaný za vinného v bode 1 rozsudku zo zločinu založenia, zosnovania a podporovania
zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a v bode 2 skutok 9 b) rozsudku
z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,
jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c)
a d) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona. Za to mu bol uložený trest odňatia slobody vo
výmere 23 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.
Proti rozsudku špecializovaného trestného súdu podal sťažovateľ sám, ako aj
prostredníctvom svojho obhajcu odvolanie, v ktorom napádal výrok o vine a treste. Najvyšší
súd rozsudkom sp. zn. 2 To 9/2014 z 26. novembra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)
podľa § 321 ods. 1 písm. b) a d) a ods. 3 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok
prvostupňového súdu vo vzťahu k sťažovateľovi vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu
a uložil mu úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 21 rokov so zaradením do ústavu na výkon
trestu s maximálnym stupňom stráženia.
Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa dopustil porušenia práva na spravodlivý
proces najmä tým, že sa v rozhodnutí o odvolaní vo vzťahu k jeho osobe obmedzil len
na stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvého stupňa a neuviedol
žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdili alebo vyvrátili relevantné tvrdenia uvedené
v odvolaní. Napadnutý rozsudok je preto nezlučiteľný s požiadavkami vyplývajúcimi
zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Najvyšší súd
porušil práva sťažovateľa aj tým, že vo výrokovej časti rozsudku absentuje rozhodnutie
o odvolaní. Odvolací súd podľa sťažovateľa nerozhodol o jeho odvolaní úplne, pretože
nerozhodol aj o výroku o vine, ktorý v odvolaní namietal. V tejto súvislosti poukázal
2
aj na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 187/07, podľa ktorého „každý hoci aj zákonom
predvídaný zásah do základných práv a slobôd, musí mať svoj základ v súdnom rozhodnutí
(jeho výrokovej časti), lebo len s ním zákon spája právne účinky“.
V konaní podľa sťažovateľa tiež došlo k deformácii dôkazu − výpovede svedka
a jej hodnotenia vo vzťahu k jeho osobe. Z odôvodnenia rozsudku
špecializovaného trestného súdu vyplýva, že tento ho mal uznať v bode I rozsudku
za vinného len na základe svedeckých výpovedí, najmä svedeckej výpovede
. Ostatné osoby, ktoré v predmetnej veci vypovedali a na ktoré súd prvého stupňa
poukazoval, sa k jeho osobe žiadnym spôsobom nevyjadrovali. Niektorí z týchto svedkov
podľa sťažovateľa dokonca vypovedali účelovo, v snahe získať čo najnižší trest. Dokonca
ani výpoveď nezodpovedá tomu, ako bola vykonaná a zaznamenaná
na hlavnom pojednávaní. Tento svedok podľa sťažovateľa neuviedol žiadne skutočnosti
týkajúce sa jeho postavenia v štruktúre zločineckej skupiny, že by mal od začiatku
vytvorenia spoločenstva „ “ byť jej členom. Pri jeho osobe mal tento svedok
vypovedať tak, že nebol svedkom žiadnej trestnej činnosti sťažovateľa.
Sťažovateľ nesúhlasí s konštatovaním špecializovaného trestného súdu,
že „... obžalovaný vydávaním ústnych pokynov riadil členov výkonnej
zložky a to obžalovaných , ...“. Uvedené podľa
sťažovateľa nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní a takúto skutočnosť
nepreukazuje jediný dôkaz, dokonca ani výpoveď svedka . Špecializovaný
trestný súd v rozsudku tiež uviedol, že «... obžalovaný v postavení
rozhodovacej a riadiacej zložky na 3. stupni úrovne riadenia v hierarchickej štruktúre
spoločenstva , priamo podriadený obžalovanému , od doby
vytvorenia spoločenstva do 15. 11. 2011 v regióne , organizačne a materiálne
zabezpečoval obchodovanie s omamnými a psychotropnými látkami spôsobom uvedeným
v bode II 9, v prípade potreby obnovenia poriadku v pohostinských a reštauračných
zariadeniach, z ktorých plynuli spoločenstvu zisky vo forme „výpalného“,
zabezpečoval príchod výjazdu, rozdeľoval služby biletárov v týchto zariadeniach, pokynmi
organizoval a usmerňoval ich činnosť, včítane činnosti odsúdeného člena spoločenstva
a , ktorí sa pod jeho vedením podieľali na obchode
s omamnými a psychotropnými látkami, sám operatívne vykonával činnosť biletára
a ochrancu obžalovaného , mesačne vyberal od dealerov platby za ochranu,
ktoré odovzdával , a v spoločenstve vykonával výcvik zameraný
na špeciálnu ochranu osôb.». Sťažovateľ argumentuje tým, že «neexistuje žiadny dôkaz,
ktorý by preukazoval, že som v prípade potreby obnovenia poriadku v pohostinských
a reštauračných zariadeniach, z ktorých plynuli spoločenstvu zisky vo forme
„výpalného“, zabezpečoval príchod výjazdu, rozdeľoval služby biletárov v týchto
zariadeniach, pokynmi organizoval a usmerňoval ich činnosť. Napokon takáto činnosť,
mi ani v obžalobe nebola kladená za vinu, a teda v tomto smere porušil súd aj základnú
zásadu trestného konania, keď prekročil obžalovaciu zásadu.».
Rovnako podľa sťažovateľa neboli žiadnym dôkazným prostriedkom podporené ani
skutkové závery, že by mal operatívne vykonávať činnosť biletára, ani vykonávať činnosť
v spoločenstve zameranú na špeciálnu ochranu. Nepriama výpoveď svedka
bola podľa sťažovateľa podporená len ďalšou nepriamou výpoveďou svedka
, ktorý mal vypovedať len v súvislosti s jeho činnosťou ako člena skupiny
vždy inak, pričom jeho výpoveď nie je možné žiadnym hodnoverným spôsobom
verifikovať. Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že v prípade výpovede tohto svedka vo vzťahu
ku skutku v bode I rozsudku ide len o sprostredkované informácie. Sťažovateľ popiera,
že by bol členom zločineckej skupiny, resp. že bol pre ňu niekedy činný.
Sťažovateľ ďalej namieta, že najvyšší súd sa nezaoberal žiadnou z jeho námietok,
ktoré uviedol odvolaní. Následne v sťažnosti rozoberá podstatné skutočnosti, ktorými
sa najvyšší súd nezaoberal. Zastáva názor, že v celom konaní nebola preukázaná existencia
zločineckej skupiny, nebol produkovaný žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval naplnenie
skutkovej podstaty trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej
skupiny podľa § 296 Trestného zákona. V nadväznosti na to poukazuje na rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tos 8/2012 z 9. mája 2012, v ktorom mal najvyšší súd podrobne
rozobrať zákonné znaky zločineckej skupiny, ktoré však v konaní, ktoré bolo proti nemu
vedené, neboli preukázané. Rovnako v konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázane,
4
že by mal byť na treťom stupni riadenia tejto zločineckej skupiny, že by mal dávať pokyny
iným osobám, ani že by nosil oblečenie, ktoré bolo príznačné pre skupinu „
Sťažovateľ namieta, že závery súdu prvého stupňa nemajú oporu vo vykonanom
dokazovaní, súd prvého stupňa sa náležitým spôsobom nevysporiadal s podstatnými
skutočnosťami a svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia
špecializovaného trestného súdu podľa sťažovateľa nevyplýva, ako sa vysporiadal s jeho
relevantnou argumentáciou, „resp. z neho priamo vyplýva, že žiadnym spôsobom sa ňou
vôbec nezaoberal, keďže okrem konštatovania účelovosti, neuviedol žiadne skutočnosti,
ktoré by bolo možné charakterizovať ako adekvátne a preskúmateľné odôvodnenie
rozhodnutia, a rovnako tak nebola konštatovaná ani irelevantnosť takejto argumentácie...
... odvolací súd konal rovnakým spôsobom a pochybenia prvostupňového súdu
neodstránil.“.
Vo vzťahu k bodu II 9b) rozsudku špecializovaného trestného súdu sťažovateľ
uvádza, že tento skutok nie je možné právne kvalifikovať ako obzvlášť závažný zločin
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) a ods. 4 písm. b)
Trestného zákona. Sťažovateľ zastáva názor, že „súd prvého stupňa pri obžalovacej zásade
musí rozhodovať o skutku, ako je uvedený v obžalobe, prípadne pri zachovaní totožnosti
skutku ho môže modifikovať. Súd síce nie je viazaný právnou kvalifikáciou skutku, ale je
viazaný skutkom vymedzeným obžalobným návrhom. Pokiaľ ide o skutkové okolnosti tieto je
súd oprávnený meniť prípadne dopĺňať za predpokladu, že bude zachovaná totožnosť
skutku, ak takéto skutkové okolnosti vyplynuli z vykonaného dokazovania na hlavnom
pojednávaní oproti obžalobnému návrhu. Aby však bolo možné skutok kvalifikovať ako
trestný čin potom takýto skutok musí spĺňať zákonom požadované znaky žalovaného
trestného činu. A v tomto smere nie je ani súd oprávnený nahrádzať činnosť prokurátora
z hľadiska vymedzenia skutku ako trestného činu.“. V tejto súvislosti podľa sťažovateľa súd
prvého stupňa premodifikoval skutok uvedený v bode 9 obžaloby a doplnil ho aj o čiastkové
útoky, ktoré nikdy neboli predmetom obžaloby a nikdy proti nim nebolo začaté trestné
stíhanie. Vymedzenie tohto skutku po skutkovej ani právnej stránke nie je pri jeho osobe
možné považovať za trestný čin. Vo vzťahu k prvému a tretiemu čiastkovému útoku podľa
sťažovateľa chýba zdôvodnenie zo strany súdu prvého stupňa. K prvému čiastkovému útoku
mal vypovedať len jeden svedok, ktorého výpoveď nebola podporená žiadnym iným
dôkazom. Obdobne to podľa sťažovateľa bolo aj v prípade tretieho čiastkového útoku.
Sťažovateľ je toho názoru, že ani v tomto prípade sa súd prvého stupňa náležite
nevysporiadal so všetkým relevantnými námietkami ani s hodnotením dôkazov.
Sťažovateľovi nie je zrejmé, na základe akých skutočností súd prvého stupňa rozšíril právnu
kvalifikáciu skutku oproti obžalobe. Podľa sťažovateľa „z celého dokazovania nevyplynula
skutočnosť, že boli obžalovanými osobami fyzicky trestané iné osoby. Rovnako tak nebolo
preukázané platenie pravidelných platieb vo výške 500,- EUR za ochranu tak ako je to
vymedzené v tomto bode obžaloby. Tieto skutočnosti sa však už ani nespomínajú
v napadnutom rozsudku, teda ani súd prvého stupňa ich nepovažoval za preukázané.“.
Nie je mu tiež zrejmé, prečo ho súd prvého stupňa uznal za vinného, keď sa u neho nikdy
nenašli drogy. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa nie je vôbec zrejmé, prečo súd
rozhodol tak, ako rozhodol. Sťažovateľ ďalej uvádza, že „ďalším pochybením nemenej
podstatným zo strany prvostupňového súdu je aj skutočnosť, že chýba odôvodnenie vo
vzťahu k mojej osobe ku skutku pod bodom II 9b/ rozsudku, z ktorého som bol uznaný
vinným k zákonnému znaku obzvlášť závažného zločinu aj podľa § 172 ods. 4 Trestného
zákona, t. j. spáchania tohto konkrétneho skutku formou zločineckej skupiny“. Uvedené
pochybenia podľa sťažovateľa neodstránil ani najvyšší súd v konaní o jeho odvolaní.
Na základe svojej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol
týmto nálezom:
«1. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn.: 2 To 9/2014 porušil základné
práva , , na spravodlivé súdne konanie a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Uznesenie (správne má byť „rozsudok“, pozn.) Najvyššieho súdu SR zo dňa
26. 11. 2014 pod sp. zn.: 2 To 9/2104 (správne má byť „2 To 9/2014“, pozn.) sa v časti
týkajúcej zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
6
3. priznáva náhradu trov konania vrátane trov právneho
zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
JUDr. Milana Cíbika do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.»
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal sťažnosť, ktorou
sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom
konaní a napadnutým rozsudkom. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ napáda
predovšetkým skutkové zistenia, hodnotenie dôkazov, právnu kvalifikáciu trestného činu
v bode II 9b) odsudzujúceho rozsudku, nedostatočné vysporiadanie sa s námietkami
sťažovateľa súdom prvého stupňa, ako aj najvyšším súdom, nedostatočné odôvodnenie
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ako aj to, že vo výrokovej časti napadnutého
rozsudku absentuje rozhodnutie najvyššieho súdu o odvolaní sťažovateľa.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom na zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany
8
garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Podľa ustálenej
judikatúry ústavného súdu nie je medzi základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadná odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto sa ich
namietané porušenie skúma spoločne.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu,
pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť
(napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie
v súdnom konaní.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria
do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013). Do sféry pôsobnosti všeobecných
súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva
alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Ústavný súd preto v zásade nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch,
ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi,
by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (IV. ÚS 287/04).
Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 13/00,
Vychádzajúc z uvedeného, bolo úlohou ústavného súdu preskúmať, či skutkové
a právne závery najvyššieho súdu, ku ktorým najvyšší súd dospel v napadnutom konaní
a o ktoré oprel napadnutý rozsudok, neboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a či jeho
postup, ako aj napadnutý rozsudok je z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný
a či zároveň v dôsledku tohto postupu najvyššieho súdu a napadnutého rozsudku nedošlo
k porušeniu označených práv sťažovateľa.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd posudzoval
odvolanie sťažovateľa spolu s odvolaniami ostatným obžalovaných. Po posúdení obsahu
jednotlivých odvolaní najvyšší súd bol toho názoru, že tieto napádajú rozsudok vo všetkých
výrokoch, ktoré vyzneli v neprospech obžalovaných a aj vo vzťahu ku konaniu, ktoré
rozsudku predchádzalo, pričom obžalovaní (vrátane sťažovateľa) napádali najmä skutkové
zistenia, resp. hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa, nevykonanie niektorých
obhajobou navrhovaných dôkazov (aj s ďalšími návrhmi na vykonanie dôkazov), právnu
kvalifikáciu činov uvedených v odsudzujúcej časti rozsudku, neprimeranosť uloženého
trestu odňatia slobody a pod. Najvyšší súd na základe podaných odvolaní „podľa § 317 ods.
1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti
ktorým bolo podané odvolanie, ako aj na výrok o vine nadväzujúcich výrokov v rozsahu, v
ktorom bolo potrebné aplikovať ustanovenie § 317 ods. 2 Tr. por. (teda všetkých výrokov
rozsudku ŠTS). Na dôvody, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadol len vtedy, ak by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. (pri prieskume výroku o treste
a ďalších nadväzujúcich výrokov podľa § 317 ods. 2 Tr. por. v celom rozsahu)...
Najvyšší súd zistil, že odvolania obžalovaných a manželky obžalovaného
okrem obžalovaných a (ktoré boli podľa § 319 Tr.
por. zamietnuté), sú sčasti dôvodné...“
10
Vo vzťahu k odvolaniam obžalovaných (uvedené je relevantné aj vo vzťahu
k námietke sťažovateľa, že vo výrokovej časti napadnutého rozsudku absentuje rozhodnutie
najvyššieho súdu o jeho odvolaní) najvyšší súd ďalej uviedol: „Odvolací súd podľa § 319
Tr. por. zamietne odvolanie, ak je v celom rozsahu nedôvodné. Pri čiastočnej dôvodnosti
odvolania zruší dôvodne napadnutú časť (výrok alebo výroky) rozsudku a nedôvodné
napadnutý výrok ponechá nedotknutý; vždy však zruší výrokom o vine podložené výroky
v prípade uvedenom v § 321 ods. 2 veta druhá a ods. 3, Tr. por. (ex lege).
Ak odvolací súd ponechá odvolaním nedôvodne napadnutú časť rozsudku
nedotknutú, pretože na základe tohto, čiastočne aj dôvodného odvolania, alebo
na základe odvolaním vyvolaného zákonného prieskumu (§ 317 ods. 2 Tr. por.), zrušil
inú časť napadnutého rozsudku, má nevyhovenie odvolaniu, vo vzťahu
ku odvolacím súdom nedotknutej časti napadnutého rozsudku, právne účinky zamietnutia
odvolania (§ 319 Tr. por.)...“
Najvyšší súd v napadnutom konaní zrušil na podklade odvolania sťažovateľa
rozsudok špecializovaného trestného súdu vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu
[sťažovateľovi bol rozsudkom špecializovaného trestného súdu uložený podľa § 172 ods. 4
Trestného zákona s použitím § 41 ods. 2 Trestného zákona, § 37 písm. h) a § 38 ods. 2 a 4
Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 23 rokov a podľa § 43 ods. 3
písm. b) Trestného zákona bol zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom
stráženia] a uložil mu podľa § 172 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 41 ods. 1 a 2, § 36
písm. j) a § 38 ods. 2 a 3 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere
21 rokov.
Pokiaľ ide o výsledok odvolacieho konania, najvyšší súd uvádza, že „rozsudok
odvolacieho súdu odôvodní zmeny, ku ktorým došlo oproti napadnutému rozsudku a ktoré
sú uvedené vo výroku tohto rozsudku (ako už bolo uvedené, sčasti sú vyvolané odvolacími
námietkami a sčasti boli vykonané ex offo − teda bez ohľadu na tieto námietky). Pokiaľ ide
o ostatné odvolacie námietky, úlohou odvolacieho súdu je na ne odpovedať, ak sú
pre rozhodnutie relevantné (významné) a ak je riešená otázka aspoň sčasti sporná. K tomu
je potrebné uviesť, že časť odvolacích námietok smerovala proti okolnostiam, ktoré neboli
východiskom pre rozhodovanie súdu prvého stupňa alebo proti dôkazom, ktoré nesmerovali
proti takým okolnostiam (okolnostiam, na ktorých je rozhodnutie založené). Vo zvyšnom
rozsahu považuje odvolací súd odôvodnenie napadnutého rozsudku (vo vzťahu
ku skutkovým i právnym otázkam) za dostatočné a odkazuje naň.“.
Vo vzťahu ku skutkovým zisteniam súdu prvého stupňa najvyšší súd „v súlade
so zásadou bezprostrednosti, pri prieskume dôkazno-hodnotiacich úvah súdu prvého stupňa
ponechal jeho závery nedotknuté, ak im nemohol vytknúť vecnú neopodstatnenosť alebo
nevyrovnanie sa s relevantnými okolnosťami, a to aj v prípade, ak bolo alternatívne možné
dospieť k iným záverom (ak však súd prvého stupňa rešpektoval štandardné princípy
hodnotenia dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por.).“. Podľa najvyššieho súdu konanie
netrpelo takými procesnými chybami, ktoré by mali za následok zrušenie rozhodnutia.
Najvyšší súd bol toho názoru, že „rozsudok súdu prvého stupňa vyčerpal odsúdením alebo
oslobodením celý predmet obžaloby... Tento postup bol vecne správny a zodpovedal
reálnemu vymedzeniu konania obsiahnutého v obžalobe do skutkovej podoby, pri zachovaní
zásady totožnosti skutku (pričom vzťah jednotlivých bodov obžaloby a napadnutého
rozsudku je uvedený v jeho odôvodnení).“.
Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa predstavuje podľa najvyššieho súdu v jeho
odsudzujúcej časti súvzťažnosť medzi skutkami v bode I (zločin založenia, zosnovania
a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného poriadku) a skutkami (väčšinou
skutkov) uvedenými v bode II v odsudzujúcej časti výroku o vine. Základom tejto
súvzťažnosti je podľa najvyššieho súdu existencia a činnosť zločineckej skupiny uvedenej
v bode I s určitým zameraním, ktoré konštatoval špecializovaný trestný súd a najvyšší súd
tento skutkový a právny záver v jeho podstate potvrdil. Z hľadiska podstaty skutkových
zistení na základe výsledkov dokazovania a im zodpovedajúcej právnej kvalifikácie najvyšší
súd v zmysle už uvedeného poukazuje na odôvodnenie rozsudku špecializovaného trestného
súdu, ktorý sa s danou problematikou náležite vysporiadal. Rovnako najvyšší súd odkázal
na odôvodnenie súdu prvého stupňa, aj pokiaľ ide o naplnenie znakov skutkovej podstaty
zločinu podľa § 296 Trestného zákona.
12
Najvyšší súd vo vzťahu ku skutku v bode I rozsudku tiež uvádza: «Otázka totožnosti
skutku u viacerých odvolateľov (táto námietka sa v jej všeobecnej charakteristike týka
i skutkov v bode II. výroku napadnutého rozsudku).
Uplatnené odvolacie námietky v tomto smere nie sú dôvodné.
Pojem totožnosti (identity) skutku vyložila súdna prax vo svojom dlhoročnom vývoji
pomerne voľne.
Takou totožnosťou sa rozumie jedinečnosť, resp. nepochybná identifikácia skutku
ako udalosti vo vonkajšom svete. Totožnosť skutku je zachovaná, ak je zachovaná totožnosť
konania páchateľa alebo totožnosť jeho následku, a to aspoň v relevantnej (podstatnej)
časti.
Ak sa teda vykonaným dokazovaním zistia odlišné okolnosti žalovaného činu, avšak
vyššie uvedené kritériá sú zachované, súd je povinný skutok (skutkovú vetu) upraviť
v odsudzujúcom rozsudku a rozhodnúť o ňom ako o trestnom čine (ak sú naplnené zákonné
znaky tohto činu).
Čiastkovo odlišné okolnosti miesta, času, spôsobu spáchania alebo následku činu
teda neznamenajú porušenie totožnosti skutku, je potrebné, aby skutok, pre ktorý bol
páchateľ uznaný za vinného, zodpovedal skutku, pre ktorý bolo vznesené obvinenie
a podaná obžaloba, a to podľa vyššie uvedených kritérií.
Tieto kritériá sú v prípade skutku v bode I. výroku napadnutého rozsudku (i v prípade
ostatných skutkov finálneho odsúdenia, teda v súhrnnej jednote obsahu výrokov rozsudku
ŠTS a najvyššieho súdu), splnené.
Skutok v bode I. napadnutého rozsudku korešponduje bodu 1 podanej obžaloby
i pri jeho súdom vykonanej vecnej úprave (vylúčením konania proti obž.
zo spoločného konania a oslobodením viacerých obžalovaných spod obžaloby
ide aj o úpravu personálnu).
Podstatou dotknutého skutku je vytvorenie štruktúry spoločenstva „ “
obžalovaným so zameraním skupiny na určité druhy trestnej činnosti,
páchanej v a jej širšom okolí od roku 2005 a členstvo ďalších osôb v tomto
zoskupení, ako aj činnosť pre zoskupenie a jeho podpora, pričom ide o konanie
zodpovedajúce ustanoveniu § 296 Tr. zák.
Rôzne formulované námietky (prakticky u všetkých odsudzujúcim rozsudkom
dotknutých obžalovaných), zamerané na mechanické porovnávanie obžaloby (bodu 1)
a rozsudku (bodu I.), sú v zmysle skôr uvedeného výkladu vecne neopodstatnené.
Nie sú dôvodné ani námietky, smerujúce k nenaplneniu znakov skutkovej podstaty
zločinu podľa § 296 Tr. zák., vzhľadom na legálnu definíciu zločineckej skupiny uvedenú
v § 129 ods. 4 Tr. zák. Táto kvalifikačná otázka je podrobne rozobraná v odôvodnení
napadnutého rozsudku.»
Ústavný súd pri skúmaní opodstatnenosti námietok sťažovateľa proti napadnutému
rozsudku najvyššieho súdu vzal do úvahy aj obsah rozsudku špecializovaného trestného
súdu, ktoré tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Z obsahu
odôvodnenia špecializovaného trestného súdu vyplýva, že špecializovaný trestný súd
sa v dostatočnej miere vysporiadal s otázkou naplnenia skutkovej podstaty zločinu
založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny. Špecializovaný trestný súd
zaradil sťažovateľa na tretí stupeň úrovne riadenia zločineckej skupiny, pričom v skupine
mal pôsobiť „od vytvorenia spoločenstva do 15. 11. 2011 v regióne Bratislava. Súd dobu
a miesto ustálil na základe dôkazov vyhodnotených v skutku II 9/ odôvodnenia.“.
Špecializovaný trestný súd vykonal v predmetnej trestnej veci rozsiahle dokazovanie.
Svedkov, ktorých výpovede považoval za smerodajné k uznaniu viny obžalovaných
(vrátane viny sťažovateľa), podrobil aj znaleckému skúmaniu, pričom na základe výsledkov
tohto znaleckého skúmania posudzoval aj vierohodnosť ich výpovedí. Z rozsudku
špecializovaného trestného súdu ďalej vyplýva, že pri výsluchu svedkov súd prvého stupňa
bral do úvahy aj ich duševnú úroveň, spôsob prednesu výpovede, ich mimiku, pamäťovú
vybavenosť, pričom za preukázané považoval len tie skutkové okolnosti, ktoré boli
podporené viacerými navzájom sa doplňujúcimi dôkazmi.
Rovnako sa otázkou vierohodnosti výpovede svedkov zaoberal aj najvyšší súd, ktorý
v odôvodnení napadnutého rozsudku rozviedol, prečo je možné považovať aj výpovede
dotknutých svedkov slangovo niekedy označovaných ako „kajúcnici“ za vierohodné, pričom
následne sa zaoberal aj otázkou hodnotenia dôkazov.
14
Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému spôsobu hodnotenia dôkazov ústavný súd
poukazuje na to, že všeobecné súdy hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia
(voľného uváženia), ktoré však neznamená možnosť ľubovôle z ich strany, ale musí byť
založené na logickom úsudku, ktorý vyplýva zo starostlivého uváženia všetkých dôkazov
získaných a vykonaných zákonným spôsobom.
Ústavný súd v tejto súvislosti už viackrát vyslovil názor, podľa ktorého do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať
sa ním navrhovaného spôsobu hodnotenia dôkazov alebo právo na rozhodnutie v súlade
s jeho skutkovým a právnym názorom, resp. právo na úspech v konaní. Obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je ani záruka,
že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania
(napr. IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07).
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd venoval dostatok pozornosti aj posúdeniu
námietok sťažovateľa vo vzťahu ku skutku v bode II 9b) rozsudku špecializovaného
trestného súdu. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „čo sa týka
kvalifikácie spáchania činu páchateľom ako členom nebezpečného zoskupenia (§ 172 ods. 4
písm. b/ Tr. zák.), táto okolnosť jasne vyplýva z konštrukcie skutkovej vety bodu II. –
9 v jej návetí, čo sa vzťahuje (okrem obžalovaného ) aj na obžalovaného
.“ Rovnako podľa najvyššieho súdu neobstojí ani námietka totožnosti skutku,
ktorej kritériá sú už rozobraté (skutok v bode I). Podľa najvyššieho súdu skutok v bode 9
obžaloby je vymedzený tak, že totožnosť skutku je nepochybne zachovaná a drogová trestná
činnosť obžalovaných je v príslušnom časopriestore nezameniteľná. K otázke totožnosti
skutku, ktorú namieta sťažovateľ, najvyšší súd ďalej uviedol: «komplexnosť popisu skutku
v bode 9 obžaloby a vyššie vysvetlená možnosť, resp. povinnosť súdu upraviť predmet
obžaloby podľa výsledkov dokazovania na hlavnom pojednávaní, pri zachovaní kritérií
totožnosti skutku v jej skôr uvedenom ponímaní (teda i pri zmene okolnosti spáchania činu,
ak je zachovaná jeho podstata), vyvoláva jednoznačný záver, že totožnosť skutku oproti
obžalobe bola zachovaná (nebola porušená).
U skutku v bode 9 obžaloby je popísaný reťazec distribúcie kokaínu a metamfetamínu
a finančných tokov s tým spojených, pokiaľ ide o drogu samotnú i o sprievodné dílerské
poplatky, rovnako je popísaná pozícia obžalovaného v dotknutej štruktúre medzi
a dílermi a inými.
V súdnom rozhodnutí bol upravený začiatok páchania trestnej činnosti na údaj
o už skoršom období, čo zodpovedá výsledkom dokazovania a (popri iných upresneniach),
jednotlivé realizačné aktivity obžalovaného pri obchode s drogami boli konkretizované
podľa vykonaných dôkazov. Táto okolnosť je pridanou hodnotou kvality skutkových zistení
rozsudku oproti obžalobe, pritom vykonaná diferenciácia neznamená, že by sa jednotlivé
činnosti, predtým pokryté obžalobným celkom, vymykali zo žalovaného rámca. To platí
aj pre prípad, že sa takto (oproti homogénnemu popisu dejovej línie v obžalobe) javia ako
čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu. Ak sú také časti vybraté zo skôr procesne
vytvoreného celku (ktorý pokrýva i čiastkové konania), nie je už (duplicitne, resp.
opakovane) potrebné začínať trestné stíhanie a vznášať obvinenie, ani podávať obžalobu.
Najvyšší súd sa nevyjadruje k možným, v neprospech obžalovaných smerujúcim
skutkovo-diferenciačným a kvalifikačným zmenám (vrátane použitia kvalifikácie podľa
§ 172 ods. 2 písm. c/, § 138 písm. b/ Tr. zák.), vzhľadom na nedostatok odvolania
prokurátora v neprospech obžalovaného a rovnako aj a (zákaz
„reformatio in peius“ v zmysle § 322 ods. 3 Tr. por.), pričom tieto zmeny by zásadne (pri
ukladaní trestu) nezmenili postavenie obžalovaných.
Vo vzťahu k trestnoprocesnému postupu proti osobám a
a v tomto kontexte proti ich svedeckým výpovediam, ako ich namieta obžalovaný ,
najvyšší súd odkazuje na vyššie uvedené okolnosti, rovnako pokiaľ ide o nezaistenie
konkrétnej drogy v trestnom konaní a pokiaľ ide o (obsahovo zhodne s obžalovaným
) namietané rozpory vo výpovediach svedkov a .
Úprava skutkových zistení súdom oproti obžalobe vo vzťahu ku nezaradeniu;
do skutkovej vety fyzického trestania určitých osôb, ako aj vo vzťahu k výške vyberaných
poplatkov, je prípustná a na finálnych záveroch nič nemení.
Nedostatok zaradenia látky metamfetamín do zoznamu podľa prílohy zákona
o omamných a psychotropných látkach je namietaný obžalovaným vo vzťahu
k obžalobe, pričom rozsudok toto zaradenie obsahuje. Naviac, ide o právnu charakteristiku
16
omamnej alebo psychotropnej látky, ktorá by nemusela byť súčasťou skutkovej vety výroku
rozsudku, aj keď je také riešenie obvyklé.
Použitie okolnosti spáchania činu páchateľom ako členom nebezpečného zoskupenia
je dané členstvom obžalovaného v zločineckej skupine „ “ so zameraním aj na
drogovú trestnú činnosť a spáchaním trestnej činnosti uvedenej v bode II. − 9 b) v rámci
činnosti tejto skupiny a v rámci podriadenosti obžalovaného obžalovanému
(čo je zrejmé z návetia tohto bodu)...
Záver o vine obžalovaného nespochybňuje redukcia skutkových zistení oproti
obžalobe, teda účasť len na predaji metamfetamínu, nie aj kokaínu.»
Právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého totožnosť skutku neznamená, že musí
ísť od začiatku trestného stíhania až do jeho skončenia o úplnú zhodu udalostí, o ktorých
sa rozhoduje, považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľný. Vykonávaním dôkazov
sa získané poznatky o skutočnostiach môžu meniť, niektoré údaje môžu odpadnúť a naopak,
niektoré pristúpiť, nesmie sa však zmeniť podstata skutku. Podstata skutku bude zachovaná,
ak bude zachovaná totožnosť konania alebo následku, prípadne aj ich čiastková zhoda.
Pre zachovanie totožnosti skutku nemajú vplyv zmeny v jednotlivých okolnostiach,
ktoré skutok individualizujú (čas, miesto, spôsob vykonania, spolupáchatelia...), ak inak
totožnosť konania zostala zachovaná (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 2/2012
z 3. októbra 2012).
Ústavný súd pri posudzovaní, či bola zachovaná totožnosť skutku, vychádzal
z porovnania obžalobného návrhu zo 7. mája 2013 s rozsudkom najvyššieho súdu v spojení
s rozsudkom špecializovaného trestného súdu, pričom dospel k záveru, že právny záver
najvyššieho súdu o dodržaní zásady totožnosti skutku je z ústavného hľadiska udržateľný.
Vo vzťahu k ostatným námietkam, ktoré sťažovateľ predostrel vo svojej sťažnosti,
a po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení
s rozsudkom špecializovaného trestného súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd
v odôvodnení napadnutého rozsudku v spojení s rozsudku špecializovaného trestného súdu
ústavne akceptovateľným spôsobom zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné
otázky, ktoré súvisia s predmetom súdnej ochrany. Najvyšší súd v napadnutom konaní
postupoval v medziach svojej právomoci, jeho úvahy (s prihliadnutím na argumentáciu
špecializovaného trestného súdu) vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto
aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne udržateľné. Napadnutý rozsudok
je aj náležite odôvodnený.
V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej
vyplýva, že súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06), t. j. na také odôvodnenie,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04, III. ÚS 25/06).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne
neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 2016
18