Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 628/2015
PDF · 265.78 KB
No categories available
III. ÚS 628/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2016
v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu
Ľubomíra Dobríka prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti ,
, zastúpenej advokátskou kanceláriou
, , v mene ktorej koná advokát a konateľ
, vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.
6 Co 7/2014 z 26. februára 2015, a takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 7/2014 a jeho
rozsudkom z 26. februára 2015 p o r u š e n é b o l o .
2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
6 Co 7/2014 z 26. februára 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti
trovy konania v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov)
na účet jej právneho zástupcu , ,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 628/2015 z 8.decembra 2015 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 7/2014
z 26. februára 2015.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že predmetom konania pred všeobecnými súdmi
– Okresným súdom Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedeným pod sp. zn.
3 C 8/2012 a krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 7/2014 sa sťažovateľka
domáha zaplatenia 625 406 eur titulom nesplnenia si zmluvných povinností žalovaného
subjektu. Sťažovateľka ako žalobkyňa v konaní pred všeobecným súdom uplatnila právo
na plnenie z kúpnej zmluvy z 8. septembra 2006 ̶zľavu z kúpnej ceny. Predmetom kúpnej
zmluvy bol pozemok v katastri obce na výstavbu apartmánov. Právo
na zľavu odvodila od porušenia záväzku predávajúcej spoločnosti
, začať s výstavbou
na susednom pozemku v lehote do 6/2007 s predpokladaným termínom ukončenia výstavby
a kolaudácie v priebehu roka 2009.
Okresný súd rozsudkom č. k. 3 C 8/2012-168 z 18. novembra 2013 žalobu zamietol
pre premlčanie nároku a krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 7/2014 z 26. februára 2015
rozsudok okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti za kľúčové vo veci označila posúdenie výkladu
vôle zmluvných strán a s tým súvisiace vyriešenie otázky začatia plynutia premlčacej doby.
Z pripojených rozsudkov okresného súdu a krajského súdu ústavný súd zistil
nasledovné. Okresný súd sa vo svojom rozhodnutí zaoberal otázkou premlčania nároku
sťažovateľky na základe vznesenej námietky premlčania. Vytkol jednak nedostatky pri
koncipovaní dotknutej kúpnej zmluvy v tom smere, že v nej mali byť jasnejšie
a jednoznačnejšie určené termíny nielen začatia (jún 2007), ale aj dokončenia a kolaudácie
výstavby , a to určitejším spôsobom než „v priebehu
roka 2009“. Vyslovil výhrady tiež voči postoju sťažovateľky, kedy jej „pri bežnej
starostlivosti o svoj majetok, pri obvyklej opatrnosti muselo byť už v roku 2009 zrejmé,
že výstavba je nereálna,“ a kedy podľa zistení súdu nepodnikla žiadne
kroky. V závere okresný súd s poukazom na § 393 ods. 1 Obchodného zákonníka dospel
k záveru, že „žalovaný porušil svoju povinnosť v článku III bod 6 predmetnej kúpnej
zmluvy, že do júna 2007 nezačal na výstavbu
, pričom premlčacia lehota začala plynúť prvým dňom
nasledujúceho mesiaca (1.7.2007) . Keďže žaloba bola podaná na tunajší súd po uplynutí
všeobecnej premlčacej lehoty (4roky), dňa 23.1.2011 nemohol súd návrhu žalobcu vyhovieť,
vzhľadom na vznesenú námietku premlčania.“
Krajský súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že okresný súd správne zistil
skutkový stav, správne vyvodil právne závery. Skonštatujúc správnosť napadnutého
rozsudku, tento vo výroku o zamietnutí žaloby ako vecne správny potvrdil. Rovnako sa aj
on zaoberal otázkou premlčania žalovaného nároku sťažovateľa, a to s ohľadom na moment
porušenia zmluvnej povinnosti vystavať ako momentu
začatia plynutia premlčacej doby. Vyslovil, že «Na účely premlčania je práve významný
čas, kedy je možné právo uplatniť po prvýkrát. Ak by sa prijal výklad žalobcu, tak
k porušeniu povinnosti došlo až 1. 1. 2010, čo je ale celkom zjavne v rozpore so znením
zmluvy. Podľa z zmluvy neodškriepiteľne došlo k porušeniu povinnosti začať s výstavbou už
1. 7. 2007 a od tohto dňa nastal protiprávny stav, ktorý založil žalobcovi právo uplatniť
nárok na súde. Zmluvný záväzok sa dojednal ako záväzok začať s výstavbou (...„začne
s výstavbou“...). Uvedený záväzok je pomerne jasný a určitý. Na rozdiel od záväzku začať s
výstavbou je ukončenie výstavby úplne neurčité. Pri názore žalobcu by začiatok plynutia
premlčacej doby nebol jasný a mohol sa odvíjať neurčito v budúcnosti po 1. 7. 2007, a teda
aj po roku 2010, pretože rok 2009 bol formulovaný len ako pravdepodobný rok ukončenia
výstavby. Logicky preto vyznieva otázka, prečo by dohodnuté ukončenie nemalo dopadať na
obdobie po roku 2010? Argument žalobcu, že pri názore prvostupňového súdu by
postačovalo obyčajné „oplotenie staveniska“ a žeby sa nedosiahol dohodnutý cieľ, je
neakceptovateľný, pretože zo zmluvy vyplývajúca vôľa „začať s výstavbou“ nebola
formulovaná z obsahového hľadiska do detailov.»
Sťažovateľka je presvedčená, že otázku začatia plynutia premlčacej doby oba súdy
posúdili nepresvedčivo a nedostatočne. Namietla, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu,
proti ktorému predložená sťažnosť smeruje, vychádza z absolútne nesprávneho právneho
posúdenia veci, absolútne neposkytuje zrozumiteľné a jasné odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky. Podľa sťažovateľky krajský súd nerešpektujúc svoje
povinnosti vyplývajúce mu z Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ústavy, ako
aj z požiadaviek kladených na odôvodnenie rozsudku judikatúrou ústavného súdu
(III. ÚS 209/04, III. ÚS 517/2011-9), ako aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
[(ďalej len „ESĽP“) (Higgins v. Francúzsko z 19. 2. 1998, Georgidias v. Grécko z 29. 5.
1997)] dať odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany vydal nepresvedčivé rozhodnutie, ktorého odôvodnenie je nepresvedčivé,
čím „došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy,
článku 36 ods. 1 Listina práva základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Prešove zo dňa 26. februára 2015, so sp. zn. 6 Co/7/2014 porušené bolo.
II. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 26. februára 2015, so sp. zn.
6 Co/7/2014 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“
II.
Na výzvu ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde predložila
predsedníčka krajského súdu vyjadrenie k sťažnosti z 19. júna 2015, ktoré bolo ústavnému
súdu doručené 5. februára 2015.
Zdôraznila, že základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy
nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich
záveroch s požiadavkami účastníka. Základným atribútom je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.
Podľa krajského súdu, vo veci uňho vedenej pod sp. zn. 6 Co 7/2014 súd konal
v medziach svojej právomoci, pričom jeho závery odvolacieho súdu vyplývajú
z vykonaného dokazovania. Jeho úvahy napísané v dôvodoch rozhodnutia z 26. februára
2015 vychádzajú z konkrétnych faktov prípadu, sú logické a majú oporu v obsahu spisového
materiálu. Je toho názoru, že v predmetnej veci bol vyššie uvedený predpoklad dodržaný
postupom odvolacieho súdu, aj obsah rozhodnutia je zákonný, nearbitrárny
a preskúmateľný, čo sa týka dôvodov. Preto nie je možné z hľadiska doterajšieho stavu veci
konštatovať porušenie základných práv účastníka upravených v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
ústavy. Z uvedených dôvodov navrhla sťažnosť sťažovateľky ako zjavne nedôvodnú
zamietnuť.
K podanej sťažnosti sa tiež vyjadril predseda senátu 6 Co krajského súdu (ďalej len
„predseda senátu 6 Co“). S poukazom na odôvodnenie rozsudku krajského súdu vo veci
sťažovateľky akcentoval skutočnosť, že sťažovateľka zakladá svoju sťažnosť na porušení
práva na súdnu ochranu s odôvodnením, že napadnutý rozsudok nedáva odpoveď
na kľúčový argument žaloby, s ktorým názorom vyjadril zásadný nesúhlas. Krajský súd
podľa názoru predsedu senátu 6 Co úplne jasne odôvodnil začiatok plynutia premlčacej
doby od porušenia záväzku začať s výstavbou areálu v 6/2007 a za dôležitú označil právnu
otázku „kedy sa mohlo právo uplatniť na súde po prvýkrát“ (§ 101 Občianskeho
zákonníka). Žalovaný v konaní pred všeobecným súdom teda nepochybne porušil svoju
povinnosť začať s výstavbou wellness a športového areálu už v júli 2007, pričom „je úplne
problematické konštatovať, že 1.1.2010 bol porušený záväzok ukončiť stavbu
, ak záväzok na ukončenie stavby nebol dohodnutý na rok 2009, ale len ako
pravdepodobné ohraničenie termínu. Ak preto rok 2009 je z hľadiska záväzku len ako
pravdepodobné riešenie, nielen rok 2010, ale aj rok 2011 a všetky ostatné roky vyznievajú
z hľadiska ukončenia stavby ako zmluvou nevylúčené riešenie (rok 2009 ako
pravdepodobnosť, ostatné roky ako síce nepredpokladané, ale zmluvne možné riešenia).“
Následne dôvodil, že bez konkrétneho dátumu, kedy sa dalo právo uplatniť
po prvýkrát, je tak nemožné začať s počítaním premlčacej doby a v konečnom dôsledku,
stavba wellness mohla byť dokončená kedykoľvek po roku 2009 bez toho, aby sa dalo
konštatovať porušenie zmluvy. Ďalej predseda senátu 6 Co spochybnil serióznosť záujmu
sťažovateľky na výstavbe wellness a športového areálu na pozemkoch susediacich s ňou
zakúpeným pozemkom, a to s ohľadom na kontrahovanie len zníženia kúpnej ceny a nie
možnosti odstúpenia od zmluvy v prípade nesplnenia si zmluvnej povinnosti predávajúcim,
ako aj s ohľadom na potenciálne opomenutie verejnoprávnych aspektov stavby –
jednotlivých krokov územného a stavebného konania. Za zarážajúcu označil aj dĺžku doby
od júla 2007, počas ktorej sťažovateľa ostala pasívna.
Predseda senátu 6 Co vyjadril názor, že „Celou podstatou nespokojnosti sťažovateľa
je názorový odklon v právnej otázke premlčania. Tu však poukazujeme na to, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu nie je právo na uznanie právneho názoru.“ Zotrval
na stanovisku, že „tunajší súd premlčanie vysvetlil a že dal odpoveď na kľúčový argument.
S presnosťou až na konkrétne dni sa otázkou plynutia premlčania odvolací súd zaoberal.
Primá facie tak nemôže ísť o nedanie zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre
rozhodnutie o otázke premlčania.“ Poukázal na to, že sťažovateľ nepodal dovolanie podľa
§ 237 ods. l písm. f) OSP a na to, že judikatúra považuje za efektívny (účinný) prostriedok
ochrany aj dovolanie podľa § 237 ods. l písm. f) OSP v prípade nedania odpovede na
zásadný argument strany a stav, ktorý podriaďuje pod odňatie možnosti konať pred súdom.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zásadne nemá oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(napr. II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00). Nie je teda jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (m. m. I. ÚS 13/01,
I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom
rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05,
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. podľa
čl. 36 ods. 1 listiny) spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde.
Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby
bola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré
tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy
v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich
postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej
republiky rešpektovať medzinárodné záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň
požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania
vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou ESĽP.
Sťažovateľka tvrdí, že v sťažnosti označené práva boli porušené tým, že krajský súd
pri formulovaní svojich záverov postupoval v rozpore s elementárnou logikou,
ak predávajúci a vlastník priľahlých pozemkov nezaháji výstavbu wellness centra
a športového areálu, a naopak jeho dokončenie resp. nedokončenie, nie je nijako
sankcionované. Následne krajský súd, rovnako ako okresný súd, na základe tejto úvahy
vyvodili záver, že premlčacia doba pre uplatnenie si dojednanej sankcie – zľavy z kúpnej
ceny, začala plynúť prvým dňom po uplynutí lehoty, v ktorej predávajúci mal s výstavbou
začať, t. j. začala plynúť 1. júla 2007 a uplynula 30. júna 2011. Odôvodnenie rozsudku
krajského súdu je tak, podľa názoru sťažovateľky v rozpore s § 157 OSP, ako aj
s požiadavkami kladenými naň judikatúrou ESĽP.
Z odôvodnenia dotknutého rozsudku krajského súdu, ako aj z jeho predložených
vyjadrení vyplýva, že zo zmluvného dojednania záväzku predávajúceho vystavať
na pozemkoch priľahlých pozemku, ktorý dotknutou kúpnou zmluvou previedol
na sťažovateľku, krajský súd vyvodil v prvom rade záujem na začatí s výstavbou
. Krajský súd pritom vychádzal z vyššieho stupňa určitosti dojedaného
najneskoršieho dátumu začatia s výstavbou (jún 2007) oproti dojednanému
„predpokladanému“ dátumu kolaudácie stavieb (rok 2009). Záväzok tak rozdelil na dve fázy
– jeho začatie a dokončenie výstavby . Na základe tejto úvahy
následne krajský súd určil moment začatia plynutia premlčacej lehoty pre uplatnenie si
práva na zľavu z ceny v prípade nesplnenia si tejto povinnosti práve ako moment nesplnenia
si povinnosti začať s výstavbou, nie predpokladaný čas jej administratívneho ukončenia, t. j.
predpokladaný čas kolaudácie. Tento postup okresný súd odôvodnil poukazom na faxové
správy sťažovateľky zo 16. mája 2011 a z 18. augusta 2011, v ktorej mala predávajúceho
vyzvať v zmysle povinnosti začať s výstavbou , avšak dokončenie stavby
nespomína.
Krajský súd označil za správny záver okresného súdu, že v prípade, ak by
sťažovateľke ako žalobkyni v konaní pred všeobecným súdom naozaj záležalo na výsledku
formulovaného záväzku vybudovania , mohol termín
dokončenia výstavby stanoviť presne, a to aj s ohľadom na možné prekážka pri
dokončovaní projektu. Okresný súd tiež poukázal na zanedbanie obvyklej opatrnosti
a bežnej starostlivosti o majetok zo stany sťažovateľky, ktorá nepodnikla žiadne kroky
na jeho ochranu ani v čase, keď už bolo zrejmé, že vzhľadom na nezačatie výstavby táto
určite nebude v predpokladanom termíne skolaudovaná, ako aj na skutočnosť,
že ustanovenie čl. III bodu 6 dotknutej kúpnej zmluvy o záväzku vybudovať
, formulovala sama sťažovateľka, resp. jej právny zástupca.
Krajský súd a aj okresný súd svoju úvahu postavili na výkladovom pravidle v zmysle
§ 266 Obchodného zákonníka. Teda, že prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej
osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť
známy (odsek 1). V prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1, vykladá
sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby,
ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú podľa
významu, ktorý sa i m spravidla v tomto styku prikladá (odsek 2). Pri výklade vôle podľa
odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle,
včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj
následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí.
Krajský súd súčasne poukázal na právny názor ústavného súdu vyslovený v jeho
náleze vo veci sp. zn. I. ÚS 243/07: «„Ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré
možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich
do zmluvy vložil. Zmyslom tohto princípu je neumožniť strane naformulovať v zmluve
ustanovenie pripúšťajúce viacvýznamový výklad a následne v zlej viere zneužiť
mnohoznačnosti tohto ustanovenia na úkor záujmov druhej zmluvnej strany.“ V prípade, ak
tvorca zmluvy argumentuje neurčitým ustanovením, ktoré sám v zmluve naformuloval, mal
by podľa uvedeného rozhodnutia „sám preukázať, že nekoná v zlej viere a že medzi
stranami bol skutočne konsenzus na tvorcom zmluvy tvrdenom význame, a nie naopak tak
ako to ustálili všeobecné súdy.“»
Pri právnom posúdení veci treba vo všeobecnej rovine poukázať aj na príslušnú
judikatúru ESĽP (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26),
podľa ktorej rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je
založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa
posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Georgiadis c. Grécko z 29.5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva
na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993).
Ústavný súd zastáva názor, že z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutého
rozsudku bolo povinnosťou krajského súdu ako súdu odvolacieho sa s podstatnou
námietkou sťažovateľky, spočívajúcej v spochybnení stanoveného začiatku plynutia
premlčacej lehoty pre uplatnenie jej práva na zľavu z kúpnej ceny, v odôvodnení
napadnutého rozsudku primeraným spôsobom zaoberať a ústavne akceptovateľným
spôsobom aj vysporiadať. Uvedená námietka má v okolnostiach posudzovanej veci podľa
názoru ústavného súdu podstatný význam, a preto bolo z hľadiska požiadaviek tvoriacich
integrálnu súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyhnutné, aby sa krajský súd
s ňou v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom
tak, aby k nej zaujal jednoznačný a nespochybniteľný právny záver.
V prvom rade sa oba súdy pri aplikácii výkladového pravidla podľa § 266
Obchodného zákonníka zaoberať naplnením podmienok pre aplikáciu jednotlivých odsekov,
t. j. mali jednoznačne vylúčiť možnosť aplikácie výkladového pravidla podľa § 266 ods. 1
Obchodného zákonníka pred aplikáciou nasledujúcich odsekov, teda, v prvom rade mali
skúmať úmysel konajúcej osoby – sťažovateľky ako subjektu, ktorý mal článok III. bod 6
kúpnej zmluvy formulovať, a súčasne tiež, či tento úmysel bol, resp. musel byť druhej
strane známy. Tento význam, resp. výklad prejavu vôle mal následne byť určujúcim
faktorom pre posudzovanie aj plynutia lehôt. Pokiaľ ide o aplikáciu právneho názoru
vysloveného ústavným súdom v náleze sp. zn. I. ÚS 243/07, s ktorým sa treba zásadne
stotožniť, avšak aj pre tento, rovnako ako aj pre citované ustanovenia Obchodného
zákonníka platí, že ho nemožno aplikovať spôsobom, ktorý nevyplýva z logiky vykonaného
dokazovania. Ani z rozsudku krajského súdu, ani z rozsudku okresného súdu takýto postup
nevyplýva.
Ani podľa názoru ústavného súdu jednotlivé ustanovenia predmetnej kúpnej zmluvy
nie sú formulované dostatočne precízne – osobitne s ohľadom na povahu plnenia podľa tejto
zmluvy. Táto skutočnosť však neoprávňuje všeobecné súdy pristupovať k sporu
vzniknutému z takejto zmluvy tak, ako k tomu došlo v prejednávanom prípade. Vo veci
sťažovateľky totiž súdy naozaj opomenuli prihliadnuť na základnú kontraktuálnu logiku,
keď jednak bez toho, že by táto možnosť vyplývala z vykonaného dokazovania, rozdelili
povinnosť vybudovať na dve samostatné fázy –
povinnosť so stavbou začať a povinnosť stavbu dokončiť, a jednak len na základe
„konkrétnejšie“ dojednaného času začatia výstavby ustanovili toto za cieľ sporného
zmluvného ustanovenia. Paradoxne k tomuto ich záveru potom pôsobí vyjadrenie predsedu
senátu 6 Co o nemožnosti presne určiť dokončenie stavby s ohľadom na povahu územného
a stavebného konania, resp. ďalších administratívnych (a príp. faktických) okolností
spojených s výstavbou nehnuteľnosti.
Javí sa, že súdy zvolili jednoduchšiu cestu pri stanovení začatia plynutia premlčacej
doby bez toho, aby na základe vykonaného dokazovania tak, ako vyplýva z obsahu súdneho
spisu, mali jednoznačne za vylúčené, že účelom dotknutého ustanovenia bolo dobudovanie
prostredia pre plánovanú výstavbu obytných budov, resp. vybudovanie celého komplexu
bytov a športovo-relaxačných zariadení vo vzájomnej spolupráci kupujúceho
a predávajúceho ako vlastníkov susediacich pozemkov. Uspokojili sa pritom s formuláciami
faxových správ – upomienok o nezačatí s výstavbou zo strany predávajúceho. Krajský súd
zdôraznil nedbanlivosť vo vzťahu k starostlivosti o majetok a práva zo strany sťažovateľky,
keď vzhľadom na nezačatie výstavby nekonala, hoci si musela byť vedomá nemožnosti
dokončenia v dojednanom termíne. Paradoxne, túto logiku – nemožnosť riadneho
dokončenia stavby v termíne – neaplikoval pri hodnotení faxových správ, z ktorých vyvodil
len záujem sťažovateľky na začatí s výstavbou.
Z obsahu pripojeného spisu nevyplýva jednoznačne, že by prejav vôle sťažovateľky
a predávajúceho formulovaný v dotknutej zmluve, s ohľadom na ďalší obsah zmluvy,
základnú logiku, pri riadnej a zodpovednej aplikácii § 266 Obchodného zákonníka mohol
byť vykladaný tak, že by porušením článku III ods. 6 zmluvy bolo už len samo nedodržanie
termínu začatia výstavby a toto osebe by bolo určujúcim faktorom pre rozhodnutie
sťažovateľky uzavrieť kúpnu zmluvu pre dojednanej cene. Odôvodnenia rozsudkov
a vykonaný výklad vôle zmluvných strán napríklad opomínajú „list v nemčine“ od
(predávajúci) zo 17. júla 2006 predložený tiež na pojednávaní
konanom 18. decembra 2012 pred okresným súdom. Teda, odôvodnenie rozsudku krajského
súdu vykazuje predčasné uspokojenie sa s „istejším“ dátumom plnenia si (prvej) časti
zmluvnej povinnosti, pred pravdepodobne a širšie určeným termínom splnenia si záväzku,
ktorého cieľom a účelom z pohľadu sťažovateľky bolo zatraktívnenie lokality, v ktorej
zamýšľala výstavbu bytov.
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že rozsudok krajského súdu je
rozhodnutím, ktoré nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto
rozhodol, že označeným rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a preto ho v súlade s § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušil
a vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
Ústavný súd podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) priznal sťažovateľke náhradu trov
konania. Pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2014, ktorá bola 839 €,
keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2015. Úhradu priznal za dva úkony
právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11
ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky, a to za každý úkon po 139,83 €, t. j.
spolu v sume 279,66 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 8,39 € (§ 16 ods. 3
vyhlášky) predstavuje sumu 296,44 €. Keďže sťažovateľka nepredložil doklad o registrácii
jej právneho zástupcu ako platcu DPH, ústavný súd priznanú náhradu trov právneho
zastúpenia o jej sumu nenavýšil.
Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote
uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2016