Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_22Co-14-2021.pdf
PDF · 210.94 KB
Case nature
Area
Subarea
22Co/14/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Daniely Babinovej v spore žalobcu: Veľká Lomnica s. r. o., so sídlom Galvániho 15/B, Bratislava, IČO: 36 670 618, zastúpeného: JUDr. Peter Komínek, advokát, so sídlom Holičská 7, 851 05 Bratislava, proti žalovanému: GOLF INTERNATIONAL, s. r. o., so sídlom Tatranská 754, Veľká Lomnica 059 52, IČO: 36 454 761, zastúpenému: ŠTELLMACHOVÁ & PARTNERS, s.r.o., Hurbanova 1243/18, Liptovský Mikuláš 031 01, IČO: 36 861 251, o zaplatenie 551.829,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č.k. 3C/8/2012-415 zo dňa 25.9.2020 jednohlasne takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I.
II. Zrušuje rozsudok vo výroku II. a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozhodol takto: „I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 551.829,- eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 551.829,- eur od 16.06.2011 do zaplatenia, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorého po právoplatnosti rozsudku rozhodne súd samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.“
2. Prvoinštančný súd citoval ustanovenie § 261 ods. 1 a 6 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 266 ods. 1, 2, 3, § 340 ods. 1, § 365 veta prvá, § 369 ods. 1, § 387 ods. 1, § 388 ods. 1, § 393 ods. 1, § 397 Obchodného zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. a § 3 ods. 1, 2 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ako aj § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
3. V odôvodnení súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca a žalovaný ako dvaja podnikatelia za účelom rozvoja ďalších podnikateľských aktivít uzatvorili dňa 08.09.2006 kúpnu zmluvu, čím vytvorili medzi sebou vzájomný obchodný záväzkový vzťah, ktorý sa podľa ustanovení kúpnej zmluvy zaviazali medzi sebou dodržiavať a plniť, keďže zmluva bola uzatvorená na základe ich slobodnej a vážnej vôle, zmluvu si preštudovali, jej obsahu porozumeli a jej obsah bol pre nich dostatočne určitý a jasný a ich zmluvná voľnosť nebola ničím obmedzená (článok X bod 3. kúpnej zmluvy). V prípade nesplnenia zmluvných povinností špecifikovaných v článku III bod 1.7, bod 3.1, bod 3.2, bod 3.3 kúpnej zmluvy žalobca a žalovaný dojednali v článku VII bod 1 kúpnej zmluvy nárok žalobcu na zľavu z kúpnej ceny vo výške 0,5 % z kúpnej ceny za každé jednotlivé porušenie. Žalobca podanou žalobou po jej čiastočnom späťvzatí
uplatnil nárok na zľavu z kúpnej ceny v prípade nesplnenia zmluvnej povinnosti špecifikovanej v článku III bod 6 kúpnej zmluvy s tým, že žalobca a žalovaný dojednali v článku VII bod 2 kúpnej zmluvy nárok žalobcu na zľavu z kúpnej ceny vo výške 15 % z kúpnej ceny za každé jednotlivé porušenie. Výšku zľavy z predmetného ustanovenia zmluvy si žalobca vyčíslil ako 15 % z 110.829.370,- Sk (kúpna cena) = 16.624.405,- Sk; t. j. 551.829,- eur. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný si svoju povinnosť vyplývajúcu mu z článku III bod 6. zmluvy nesplnil, nakoľko to potvrdil aj sám žalovaný, keď súhlasil so žalobcom v tom, že sa nezačalo s výstavbou wellness centra. Sporným, aj z hľadiska plynutia premlčacej doby sa medzi stranami stal výklad článku III. bod 6. kúpnej zmluvy, a to vo vzťahu k predpokladanému termínu ukončenia výstavby a kolaudácie wellness centra a športového areálu v priebehu roka 2009. Úlohou súdu bolo posúdiť úmysel žalobcu, ktorý formuloval toto ustanovenie zmluvy a súčasne, či tento úmysel bol, resp. musel byť druhej strane- žalovanému známy. Obchodný zákonník má samostatné interpretačné pravidlá pre právne úkony, ktoré sú hierarchicky usporiadané. Na rozdiel od Občianskeho zákonníka viac uprednostňuje vôľu pred prejavom tejto vôle. Podľa odseku 1 sa prejav vôle vykladá podľa úmyslu tej osoby, ktorá vôľu prejavila, ale len za predpokladu, že tento úmysel bol známy tej strane, ktorej bol určený alebo jej musel byť známy. Aplikácia tohto interpretačného pravidla prichádza do úvahy vtedy, ak je nesporné, že konajúca osoba mala úmysel prejaviť určitú vôľu. Ak by osoba, ktorej bol právny úkon určený, popierala, že jej úmysel konajúceho bol známy, prejav vôle je podľa úmyslu možné interpretovať len vtedy, ak je nesporné, že taký úmysel tu bol a preukáže sa, že osobe, ktorej bol určený, musel byť známy. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 5Cdo/205/2008 najskôr tak musí byť v zmysle § 266 Obchodného zákonníka zistený úmysel toho, kto konal, v danom prípade účastníkov konania. Pokiaľ ho nie je možné zistiť, alebo sa zmluvné strany v sledovanom úmysle právneho úkonu rozchádzajú, potom je nutné vychádzať z významu, aký by bežný podnikateľ prejavenej vôli prikladal a ďalej z toho, aký význam sa prikladá v právnom úkone použitým výrazom podľa obchodných zvyklostí. Pri nemožnosti zistenia subjektívneho hľadiska (úmysle konajúcich) prichádza potom do úvahy objektívne hľadisko. Vždy sa však tak z hľadiska subjektívneho, ako aj objektívneho musí brať ohľad na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, vrátane rokovania o uzavretí zmluvy, praxe, ktorú medzi sebou zmluvné strany zaviedli, ako aj na následné správanie sa strán, pokiaľ to povaha veci pripúšťa. Úmysel žalobcu, ktorého právny zástupca A. B. C. formuloval kúpnu zmluvu, že garancia vybudovania Wellness centra a športového areálu, t. j. začatia v júni 2007 a skončenia v roku 2009, t. j. 31.12.2009, vyplýva jednak z tvrdení žalobcu, ním predložených listinných dôkazov, výpovede svedkov D. A. D. a samotného A. C.. Žalobca je spoločnosťou, ktorej 100 %- ným vlastníkom je nemecká spoločnosť pôsobiaca v rámci holdingu Linder AG. Do projektu kúpy pozemkov vstupoval neznalý miestnych pomerov na rozdiel od žalovaného, ktorý mal v danej oblasti rozsiahle podnikateľské aktivity. Ako vyplýva z listu zo dňa 17.07.2006 (ktorý na pojednávaní súdu dňa 18.12.2012 predložil žalobca a ktorého preklad do slovenského jazyka bol neskôr zabezpečený žalovaným) žalovaný predstavil žalobcovi zámery na pozemku, ktorý mal byť predmetom kúpnej zmluvy a vyslovene v tomto liste uviedol: „V súčasnosti pripravujeme realizačný projekt na základe už vydaného stavebného povolenia a končíme s výberom spoluinvestora pre stredisko rekreácie a kúpeľov, ktoré chceme začať budovať tento rok a úplné dokončenie sa plánuje na rok 2008.“ Zároveň vyzdvihol žalobcu ako najvhodnejšieho investora na plánovaný projekt. Tento list bezprostredne predchádzal následnému uzavretiu kúpnej zmluvy. Samotný konateľ žalovaného E. D. v tomto liste vyjadril svoj úmysel začať s výstavbou v tomto roku, t. j. v roku 2006 a kompletné ukončenie plánoval v roku 2008. Práve túto garanciu považoval žalobca, ako budúci kupujúci, ako uviedol aj s prihliadnutím na vyššiu kúpnu cenu za významnú a trval na tom, aby bola zapracovaná do kúpnej zmluvy. Z rokovaní, na ktorých sa zúčastňoval svedok D. a E. D., tak ako sa zhodli aj vo svojich výpovediach vyplýva, že ukončenie stavby predpokladali v priebehu roka 2009, keďže ako uviedol E. D. vo svojej výpovedi na čl. 260 rub spisu tí, ktorí stavali vedia, že do stavebného procesu vstupuje veľa rôznych iných okolností, preto tento termín bol formulovaný tak, že v priebehu roka 2009, pričom toto bolo známe aj druhej strane. Toto od počiatku rešpektovali obidve strany. Svedok D. vo svojej výpovedi niekoľkokrát zdôraznil, že dôvodom, prečo kúpili pozemok za vyššiu cenu, bola garancia vybudovania wellness centra, pretože v opačnom prípade ide cena pozemkov dole o 15 %. Z jeho výpovede vyplýva, že pri jednaní, aj pri podpise, aj po stavebnom povolení táto garancia bola pre žalobcu podstatná pre uzavretie kúpnej zmluvy, aby sa mu následne aj vrátili investície. Je len logické, že každý podnikateľ pri investovaní do projektov očakáva návrat investícií a príjem. V zmluve bol preto stanovený začiatok jún 2007 a namiesto žalovaným uvedeného termínu koniec roka 2008 bol uvedený predpokladaný termín ukončenia výstavby a kolaudácie v priebehu roka 2009. To, z akých dôvodov tam bol uvedený rok 2009, vyplynulo z výpovede jednak svedka D., E. D. ale aj A. C., že tento termín bol akýmsi kompromisom medzi zmluvnými stranami. Svedok D. ako zástupca nemeckého investora,
ktorý sa zúčastňoval rokovaní so žalovaným pred uzavretím kúpnej zmluvy vo svojej výpovedi zotrval na tom, že v zmluve je jednoznačne uvedený začiatok aj koniec predpokladanej výstavby, pretože práve ukončením a spustením prevádzky wellness centra a športového areálu sa mal zhodnotiť pozemok. Podľa vyjadrenia svedka A. C. aj podľa vyjadrenia žalovaného sa zmluva viackrát medzi stranami otočila, aby ju mohli pripomienkovať a meniť, až potom bola podpísaná konečná verzia, s ktorou obe zmluvné strany vyjadrili súhlas svojimi podpismi. To, že úmysel žalobcu musel byť známy žalovanému, resp., že mu bol známy, vyplýva opätovne a predovšetkým z listu zo dňa 17.07.2006, v ktorom sám žalovaný (konateľ žalovaného) poskytol žalobcovi garanciu začatia výstavby tento rok (rok 2006 pozn. súdu) a ukončenia už v roku 2008, keďže v súčasnosti, keď písal list žalovanému pripravovala jeho spoločnosť realizačný projekt na základe už vydaného stavebného povolenia a končili s výberom spoluinvestora. Z uvedeného sa bez akýchkoľvek pochybností javí, že žalovanému okrem pripravovaného realizačného projektu nič nebránilo v tom, aby s výstavbou wellness centra začal hneď a dokončil ho tak, ako sám uviedol v roku 2008. Konateľ žalovaného, keďže sám rokoval so žalobcom, musel vedieť, že žalobca je ochotný pozemok kúpiť a investovať do neho svoje finančné prostriedky, práve za účelom návratu týchto investícií. Teda aj z rokovaní o uzavretí zmluvy musel byť konateľovi zrejmý úmysel žalobcu, keďže aj sám konateľ žalovaného predpokladal ukončenie výstavby v priebehu roka 2009. Aj tu je potrebné uviesť, že zmluva sa medzi stranami viackrát vymenila, žalovaný mal možnosť ju meniť a dopĺňať, oboznámiť sa s garanciami, ku ktorým sa v zmluve zaviazal a v konečnom dôsledku v rámci zmluvnej voľnosti si mohol zazmluvniť garancie aj pre seba, čo neurobil, ako to vyplýva aj z výpovede E. D., ktorá sa síce nezúčastnila procesu rokovania ani uzatvárania kúpnej zmluvy, avšak sama uviedla, že v tom čase nemali veľmi dobrých právnych zástupcov, tak ju podpísali ako ju navrhol žalobca a oni súhlasili s tým, ako ju navrhol, v tom duchu, že my začneme budovať a oni začnú budovať a tým spoločne rozvinieme areál. Žalobca nezačal budovať, ale bohužiaľ v zmluve neboli žiadne termíny (vo vzťahu k žalobcovi- pozn. súdu).
Po vykonaní dokazovania súd prvej inštancie žalobe vyhovel. Poukázal na skutočnosť, že predmetom tohto sporu bolo uplatnenie nároku na zľavu z kúpnej ceny, ktorý nárok vyplýval z dvoch odsekov kúpnej zmluvy, a to článok III bod 6 a článok VII bod 2. Len z týchto článkov vyplývali garancie a v prípade nesplnenia týchto garancií následné sankcie. Nemôže sa preto žalovaný odvolávať na plnenia vyplývajúce pre zmluvné strany z článku I bod 3 kúpnej zmluvy ako plnenia v rámci synalagmatického záväzku, nakoľko v bode tohto článku je uvedený účel zmluvy, ktorý nie je vymedzený konkrétnymi záväzkami strán a v prípade ich nesplnenia následnými sankciami. Predmetné ustanovenie je len vymedzením úmyslu strán smerujúcim k spoločnému rozvoju a zatraktívneniu celej lokality, ktorý sa v konečnom dôsledku práve neplnením zmluvných povinností zo strany žalovaného nenaplnil. Neobstojí preto argument žalovaného týkajúci sa synalagmatického záväzku. Aký bol úmysel strán v kúpnej zmluve sa následne prejavilo aj v chronologickom postupe výziev a predložených listinných dôkazov. V liste z roku 2008 (bod 25. odôvodnenia) žalovaný žalobcu ubezpečil, že podmienky kúpnej zmluvy plní a s výstavbou začne v marci 2009 s tým, že skončí do troch rokov, takže žalobca mohol na základe toho predpokladať ukončenie cca do konca roka 2012. Žalobca následne listom zo dňa 09.08.2010 (čl. 340, list predložil žalovaný) žiadal o poskytnutie informácií o aktuálnej situácii a rozvoji týkajúceho sa výstavby wellness centra a športového areálu. Na čo dostal odpoveď od žalovaného listom zo dňa 20.08.2010, že výstavba bola z dôvodu nástupu finančnej krízy pozastavená. Listami v roku 2011 (čl. 13, 16, 80, 83, 102; bod 28., 29. a 30. odôvodnenia) vyzýval žalobca žalovaného na zaplatenie zľavy z kúpnej ceny z dôvodu, že nedošlo k začatiu výstavby. K argumentu žalovaného, že nevyzýval na skončenie výstavby, resp. že si neuplatnil zľavu viažúcu sa na skončenie výstavby súd prvej inštancie uviedol, že keďže sám žalovaný oznámil žalobcovi, že sa stavať nezačalo, bolo by nanajvýš nelogické vyzývať ho na dokončenie výstavby, resp. si uplatňovať zľavu z nedokončenia výstavby, keď sám žalovaný vedel, že stavať nezačal. Keďže podľa tvrdenia žalovaného mala byť stavba ukončená najneskôr v roku 2012 aj napriek časovým sklzom, pričom doteraz sa tak nestalo, bolo len vyústením práv žalobcu to, že podal žalobu na súd na uplatnenie zmluvne garantovanej zľavy z kúpnej ceny týkajúcej sa porušenia povinnosti žalovaného vybudovať wellness centrum a športový areál, t. j. povinnosť stavbu začať, ale aj povinnosť túto stavbu dokončiť. Ak žalovaný vedel, že stavbu nedokončí v termíne, ktorý sám uviedol v liste- v roku 2008, resp. v zmluvne dohodnutom roku 2009, ako to vyplýva aj z výpovedí konateľov žalovaného, a keď mu to bolo známe aj vzhľadom na hospodársku krízu, na ktorú sa sám odvolával, mohol túto okolnosť upraviť napr. dojednaním dodatku ku kúpnej zmluve. Je zrejmé, že aj z následného správania strán
po uzavretí kúpnej zmluvy (uvedená písomná komunikácia medzi stranami) vyplývala skutočnosť, že úmysel žalobcu ohľadne garancií žalovaného týkajúci sa vybudovania wellness centra a športového areálu bol žalovanému známy a žalovaný si bol vedomý porušenia svojich záväzkov vyplývajúcich z kúpnej zmluvy, nakoľko aj v priebehu sporu sa snažil o mimosúdne rokovania so žalobcom, dokonca za tým účelom aj navrhol prerušenie konania (viď pojednávanie súdu zo dňa 19.09.2013). A navyše oficiálne ponúkol, že kúpi pozemok naspäť od žalobcu za hodnotu 200 eur/1m2 (viď pojednávanie súdu zo dňa 03.12.2019). Aj toto konanie len svedčí o tom, ako si žalovaný plnil svoje záväzky zo zmluvy, ktoré žalobcovi navyše zmluvne garantoval. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že určujúcim faktorom pre uzavretie kúpnej zmluvy ako to vyplýva z listu zo dňa 17.07.2006, z kúpnej zmluvy, prejavu vôle zmluvných strán v kúpnej zmluve, z ďalších listinných dôkazov, z výsluchu svedkov ako aj z princípu logiky, pri aplikácii ustanovenia § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka, nebol len samotný termín začatia výstavby wellness centra a športového areálu, ale aj termín jeho ukončenia. Vo vzťahu k premlčaniu súd prvej inštancie uviedol, že časom plnenia je vymedzenie časového obdobia, v ktorom je dlžník povinný splniť svoj záväzok a v tomto prípade na účely plynutia času nebol rozhodujúci len začiatok výstavby wellness centra a športového areálu, ale aj jeho dokončenie do konca roka 2009 tak, ako tomu zodpovedá vyššie uvedený výklad zmluvného ustanovenia kúpnej zmluvy čl. III bod 6. Nedokončenie výstavby wellness centra a športového areálu do konca roka 2009 je porušením kúpnej zmluvy, s ktorým je spojené právo domáhať sa zľavy z kúpnej ceny. Uvedené právo mohol žalobca uplatniť prvýkrát dňa 01.01.2010. Premlčacia štvorročná doba v čase podania žaloby na Okresný súd Kežmarok dňa 23.12.2011 ešte neuplynula a žaloba bola podaná včas. Preto súd žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 551.829,- eur. Pri prepočte sumy na menu euro, nakoľko tento prepočet bol žalovaným namietaný ako nesprávny, keďže kúpna cena bola zaplatená v slovenských korunách ako to vyplýva aj z úhrady na čl. 67 spisu, súd vychádzal z ustanovenia § 9 ods. 8 zákona č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro v Slovenskej republike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, z ktorého vyplýva, že peňažné sumy v slovenskej mene v zmluvách sa odo dňa zavedenia eura považujú za peňažné sumy v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a ďalších pravidiel pre prechod na euro. Týmto konverzným kurzom je kurz 30.126 SKK/1euro, čo pri prepočte 15 % z 110.829.370,- Sk = 16.624.405,- Sk, zodpovedá sume 551.829,- eur. Keďže žalovaný bol s plnením peňažného dlhu v omeškaní, žalobca ako veriteľ má voči nemu nárok na zákonné úroky z omeškania v súlade s nariadením vlády SR č. 21/2013 Z. z.. Výška požadovaných úrokov z omeškania nepresahuje zákonom stanovený rámec, preto súd priznal žalobcovi úroky z omeškania v ním požadovanej výške, a to vo výške 9,25 % ročne zo sumy 551.829,- eur od 16.06.2011 do zaplatenia (výzvou zo dňa 16.05.2011 bol žalovaný vyzvaný na plnenie v termíne 30 dní od doručenia, pričom deň vzniku omeškania žiadna zo strán nerozporovala). K návrhu na vykonanie dôkazov, či už zo strany žalobcu, a to výsluch E. F. alebo zo strany žalovaného, opätovný výsluchu E. D. prvoinštančný súd zamietol, nakoľko ich už v tomto štádiu konania považoval za neúčelné. Výsluch E. F. ako svedka bol navrhovaný žalobcom na čl. 88 spisu a následne aj žalovaným na čl. 109 spisu. Súdu sa z dôvodu pracovného vyťaženia svedka, nepodarilo zabezpečiť jeho účasť ani na jednom pojednávaní. Následne bol po poslednom zrušujúcom uznesení krajského súdu v rámci rovnosti zbraní, keď žalovaný navrhol opätovný výsluch E. D., navrhnutý jeho výsluch žalobcom. Aj napriek dvom predvolaniam, sa zásielka vždy vrátila od neho ako neprevzatá v odbernej lehote. Navyše jeho výsluch navrhol žalobca až potom, čo viackrát uviedol, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Súd preto jednak z tohto dôvodu, ako aj z dôvodu nemožnosti zabezpečiť jeho účasť na pojednávaní, čím by v spore vznikali len ďalšie prieťahy, jeho výsluch zamietol. Súd ako neúčelný zamietol aj návrh na výsluch E. A. D., nakoľko tento už v spore vypočutý bol a aj keď žalovaný tvrdil, že sa mal vyjadriť k listu zo dňa 17.07.2006, súd nemal za to, žeby v tomto smere bol jeho výsluch nevyhnutný, keďže obsah predmetného listu bol súdu jasný. Z vykonaných dôkazov mal súd ustálenú dôkaznú situáciu a zároveň mal za to, že nie je potrebné predlžovať spor prebiehajúci od roku 2012. K argumentu žalovaného o nedôveryhodnosti výpovede svedka A. C., ktorý ako právny zástupca žalobcu koncipoval zmluvu, súd prvej inštancie uviedol, že A. C. v rámci svojej výpovede vypovedal o okolnostiach týkajúcich sa aj rokovania so žalovaným, nakoľko úzko spolupracoval s E. F., vtedajším konateľom žalobcu, ktorý podpisoval zmluvu za žalobcu a bez akýchkoľvek pochybností opísal okolnosti týkajúce sa kontraktácie medzi stranami, pričom ide o osobu znalú práva, ktorá inkorporovala do zmluvy všetky požiadavky strán, tak ako to uviedol aj vo svojej výpovedi.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku a vzhľadom na plný úspech žalobcu priznal mu voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. Odvolateľ namietal nedostatočné a arbitrárne odôvodnenie rozsudku, pričom závery prvoinštančného súdu vôbec nevyplývajú zo zisteného skutkového stavu a súd vychádzal z vlastných domnienok a ničím nepodložených hypotéz, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd prvej inštancie sa vôbec nevyporiadal s argumentmi žalovaného, na ktoré poukazoval, a to, že kúpna zmluva obsahovala dve fázy výstavby wellness centra a s tým spojené povinnosti, a to: 1. začiatok výstavby v júni 2007 a 2. ukončenie výstavby wellness centra (pričom to bol sám žalobca, kto rozdelil výstavbu wellness centra na dve fázy) a navyše prvoinštančný súd v tomto smere vôbec neprihliadal na to, ako túto skutočnosť vnímal žalovaný. Pokiaľ ide o svedeckú výpoveď svedka A. C., táto je neprípustná, pričom prvoinštančný súd sa nevyjadril k tomu, či svedok splnil všetky podmienky na to, aby mohol byť vypočutý – najmä či bol riadne zbavený mlčanlivosti a či jeho výpoveď nie je nad rámec rozsahu, v ktorom bol zbavený mlčanlivosti, a ak by aj bola prípustná (čo žalovaný namietal), je absolútne nedôveryhodná, pričom súd z tohto dôkazu vychádzal a riadil sa ním. Zároveň uviedol, že článok III bod 6 kúpnej zmluvy používa iba jednotné číslo „garancia“, teda je tu iba jedna garancia žalovaného, ktorá sa vzťahuje len na jednu povinnosť, a to povinnosť žalovaného v lehote do 06/2007 začať s výstavbou wellness centra na parc. č. XXXX/XXX k.ú. G. H.. Rovnako namietal, že z článku III bod 6 kúpnej zmluvy nie je zrejmé, čo sa myslí v danom článku pod pojmom „Wellness centrum a športový areál“, a čo pod pojmom „začať výstavbu wellness centra“, nakoľko to zakladá tiež nejasnosť a neurčitosť uvedeného článku kúpnej zmluvy a s tým súvisiacu neplatnosť takéhoto článku. Porušenie práva na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia upiera účastníkom konania právo dozvedieť sa o príčinách súdneho rozhodnutia (v tejto súvislosti odvolateľ poukazoval na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR).
Žalovaný v odvolaní zároveň uvádzal, že predmetom sporu nebolo, či žalobca očakával návratnosť svojej investície, ani to, či chcel, aby sa wellness centrum ako také postavilo. Predmetom sporu bolo, či žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi zľavu z kúpnej ceny z dôvodov uvedených v liste žalobcu zo dňa 16.05.2011, ktorým si uplatnil nárok na zľavu z kúpnej ceny u žalovaného. Žalobca v žalobe tvrdil, že žalovaný mu údajne garantoval začatie výstavby wellness centra do 06/2007, ako aj dokončenie a kolaudáciu wellness centra do roku 2009. V priebehu konania však svoje tvrdenia menil a upravoval, až to dospelo do štádia, že už vôbec nie je zrejmé, čo žalobca v konaní tvrdil. Vzhľadom na zmätočnosť a nejednoznačnosť tvrdení žalobcu je zrejmé, že žalobca nemohol ani uniesť bremeno tvrdenia, nieto ešte dôkazu. Navyše v konaní preukázané nebolo ani jedno z „potenciálnych“ tvrdení. Súd prvej inštancie v bode 47 rozsudku uvádzal, že úlohou súdu bolo posúdiť úmysel žalobcu, ktorý formuloval ustanovenie článku III bod 6 kúpnej zmluvy a súčasne, či tento úmysel bol, resp. musel byť druhej strane – žalovanému, známy. Z tvrdení žalobcu však nebolo zrejmé, čo vlastne tvrdil, a teda ani súd nemohol vedieť, ku akým tvrdeniam má vykonať dokazovanie, čím jej jeho postup nezákonný. Prvoinštančný súd pristúpil k úplne svojvoľnej interpretácii kúpnej zmluvy a jej ustanovení (najmä článok III bod 6 kúpnej zmluvy) a úmyslu strán bez toho, aby posúdil, či žalobca skutočne uniesol bremeno tvrdenia a s tým spojené dôkazné bremeno vo vzťahu ku vôli strán v predmetnej kúpnej zmluve stanoviť ako garantovaný a záväzný koniec výstavby a kolaudácie wellness centra; úmyslu žalobcu skutočne dohodnúť v kúpnej zmluve záväzný termín ukončenia výstavby a kolaudácie wellness centra do 31.12.2009, a to pod „sankciou“ zľavy z kúpnej ceny, a teda, či tu existovala povinnosť žalovaného ukončiť výstavbu a kolaudáciu wellness centra (prípadne, či tu existovala iba povinnosť ukončiť výstavbu wellness centra bez kolaudácie) do 31.12.2009, v opačnom prípade by mu hrozila „sankcia“ vo forme zľavy z kúpnej ceny; a či tento akýkoľvek vyššie uvedený úmysel žalobcu musel byť žalovanému známy. Žalobca pritom nedefinoval jednoznačne svoje tvrdenia o tom, aký konkrétny úmysel mal žalobca pri formulovaní článku III bod 6 kúpnej zmluvy a k týmto tvrdeniam nepredložil žiaden relevantný, prípustný a hodnoverný dôkaz, a teda ani nemohol uniesť dôkazné bremeno. V tejto súvislosti zároveň poukázal na ustanovenie článku VII bod 3 kúpnej zmluvy, pričom v tomto konaní bolo preukázané, že žalobca si u žalovaného písomne pred podaním žaloby listom zo dňa 16.5.2011 uplatnil nárok na zľavu z ceny len v súvislosti s nezačatím výstavby wellness centra a len takýto nárok bol predmetom konania a preto len vo vzťahu k tomuto uplatnenému nároku mohli súdy posudzovať, a to najmä v otázke premlčania tohto nároku.
V zmysle zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Prešove, ktorým bol zrušený v poradí druhý rozsudok súdu prvej inštancie (uznesenie KS PO zo dňa 19.12.2017 č.k. 6Co/127/2017-299) bol súd prvej inštancie usmernený odvolacím súdom, aby opätovne skúmal úmysel zmluvných strán pri uzatváraní kúpnej zmluvy. Podľa názoru žalovaného súdny spis v tom čase neobsahoval dostatočne jasné tvrdenia a dôkazy k tomu, aby bol spoľahlivo zistený skutkový stav vo vzťahu k úmyslu a vôli oboch zmluvných strán. Skutočnú vôľu zmluvných strán mohol súd prvej inštancie skúmať jedine na základe dostatočne jasných a zrozumiteľných tvrdení strán a s tým spojených ďalších (nových) dôkazov vykonaných po zrušení druhého rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s dôkazmi už založenými v spise. Žalobca zároveň neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ani ku existencii a povahe úmyslu žalobcu pri rokovaní a uzatváraní kúpnej zmluvy, teda, že mal úmysel mať stanovený záväzný konečný termín ukončenia výstavby a kolaudácie wellness centra, a to pod sankciou „zľavy z kúpnej ceny“, prípadne, že mal úmysel mať stanovený aspoň záväzný konečný termín ukončenia výstavby wellness centra (t.j. nie kolaudácie) a že tento záväzný termín mal byť do konca roku 2009, nakoľko vo vzťahu k uvedenému neboli predložené žiadne konkrétne a jednoznačné tvrdenia žalobcu a s tým spojené dôkazy. Žalobca na preukázanie dôvodnosti svojho nároku, okrem dôkazov už založených v spise na účely unesenia vlastného dôkazného bremena, navrhol vykonať iba výsluch svedka – štatutárneho zástupcu, právneho zástupcu žalobcu (a advokáta) A. C.. Žiadne iné návrhy na vykonanie dokazovania neboli vykonané, ani predložené žiadne ďalšie dôkazy. Žalovaný namietal vykonanie výsluchu svedka A. C., ktoré námietky sú zachytené v zápisnici z pojednávania z 3.12.2019, ako aj zo 16.12.2019 a v záverečnej reči zo dňa 20.1.2020, nakoľko s týmto výsluchom nesúhlasil z dôvodu, že išlo o absolútne neprípustný výsluch svedka, ktorý po celý čas trvania sporu vystupoval ako štatutárny zástupca právneho zástupcu žalobcu (a advokát), koncipoval žalobu, odvolania, zúčastňoval sa pojednávaní, vykonával výsluchy iných svedkov, a teda v tomto štádiu konania bol takýto výsluch neprípustný s poukazom na ustanovenie § 199 ods. 1 CSP; v čase, keď bol navrhnutý A. C. ako svedok – december 2019, bol stále štatutárnym zástupcom právneho zástupcu žalobcu. Až na námietky žalovaného došlo k odvolaniu plnej moci právnemu zástupcovi žalobcu (dňa 7.1.2020), avšak ani po odvolaní plnej moci nebola výpoveď svedka prípustná, na čo žalovaný poukázal; súd prvej inštancie neskúmal ani neuviedol v rozsudku, či bol svedok riadne zbavený povinnosti mlčanlivosti a či vypovedal len ku okolnostiam, ku ktorým sa zbavenie povinnosti mlčanlivosti vzťahovalo, pričom podľa názoru žalovaného svedok nebol riadne zbavený mlčanlivosti, nakoľko tejto povinnosti ho síce zbavil žalobca, ale v zastúpení osoby, ktorá nebola štatutárnym zástupcom v čase uzatvárania kúpnej zmluvy – svedok sa vyjadroval k údajnému úmyslu žalobcu pri uzatváraní kúpnej zmluvy, avšak v čase, keď sa kúpna cena uzatvárala, bol štatutárnym zástupcom E. F. a iba on mohol zbaviť svedka povinnosti mlčanlivosti k tejto skutočnosti, čo sa však nestalo a zbavenie povinnosti mlčanlivosti podpísal D. A. D., ktorý v čase podpisu kúpnej zmluvy nebol štatutárnym orgánom žalobcu a ani nebol pri uzatváraní kúpnej zmluvy. Podľa názoru žalovaného svedok vypovedal aj ku skutočnostiam, ku ktorým nebol zbavený povinnosti mlčanlivosti, nakoľko vypovedal aj o osobe E. F. a jeho úmysle pri koncipovaní a podpise kúpnej zmluvy, avšak E. F. nikdy nezbavil svedka povinnosti mlčanlivosti. Podľa názoru žalovaného svedok vypovedal aj ku skutočnostiam, ku ktorým nebol zbavený povinnosti mlčanlivosti, nakoľko vypovedal aj o „Nemcoch a o p. D.“ (t.j. o nemeckom investorovi spoločnosti LINDNER) a ich úmysle pri koncipovaní kúpnej zmluvy, avšak spoločnosť LINDNER ani p. D. nikdy nezbavili svedka povinnosti mlčanlivosti, aby o nich vypovedal; išlo o svedka, ktorý nebol vôbec prítomný pri rokovaní a uzatváraní kúpnej zmluvy a teda nemohol poskytnúť hodnovernú výpoveď o tom, aký bol skutočný úmysel žalobcu a či tento bol žalovanému známy (informácie mal iba sprostredkovane). Je logické, že tento svedok ako bývalý právny zástupca žalobcu, nemohol uviesť nič iné, len to, čo je na prospech jeho bývalého klienta. Svedok zavádzal a prekrúcal skutočnosti, keď napr. uviedol, že v liste zo dňa 17.7.2006 žalovaný údajne garantoval výstavbu do konca roka 2008, pričom v liste sa hovorilo len o plánoch, nie o žiadnych garanciách. Svedok iba interpretoval, čo mu údajne povedal p. F. (vtedajší konateľ žalobcu), pričom ide len o sprostredkované informácie a domnienky; svedok svojvoľne uvádzal vlastné domnienky, pričom neprípustným spôsobom hodnotil správanie sa žalovaného, keď uvádzal, že údajne „oklamal žalobcu“. S uvedenými námietkami žalovaného sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal a pritom zo svedeckej výpovede ako z dôkazu vychádzal. Jediný dôkaz, ktorý by bol spôsobilý ozrejmiť skutočnú vôľu a úmysel žalobcu pri uzatváraní kúpnej zmluvy a či táto vôľa bola, resp. mohla byť známa žalovanému, by bol výsluch svedka – bývalého konateľa žalobcu p. F., ktorý bol v danom čase štatutárnym zástupcom žalobcu, a teda iba on sám tvoril vôľu žalobcu, ktorý rokoval so žalovaným o uzatvorení kúpnej zmluvy a túto aj podpísal. Takýto návrh na výsluch svedka však žalobca po zrušení druhého rozsudku súdu prvého stupňa neurobil a počas celého konania sa takýto výsluch neuskutočnil,
a teda žalobca ani nemohol uniesť dôkazné bremeno ohľadom skutočného úmyslu žalobcu. Jedine osoba, ktorá zastupovala žalobcu, priamo rokovala so žalovaným o podmienkach kúpnej zmluvy a ktorá následne aj túto zmluvu uzavrela (podpísala), je spôsobilá sa vyjadriť o svojom skutočnom úmysle v čase podpisu kúpnej zmluvy tak, aby bol tento úmysel bez pochýb preukázaný a daný. Súd prvej inštancie tvrdenia svedka A. C. dôkladne neanalyzoval, ale ich prevzal ako smerodajné, pričom opomenul, že išlo len o domnienky a názory svedka a bývalého štatutárneho zástupcu právneho zástupcu žalobcu, ktoré preukazovali opak toho, čo sa žalobca „snažil v konaní tvrdiť“. Navyše nie je pravda, že by žalovaný oklamal žalobcu, ako to účelovo uvádzal svedok, nakoľko to bol sám žalobca, kto nenaplnil svoje sľuby začať spolu so žalovaným rozvíjať dané územie (viď článok I bod 3 kúpnej zmluvy), ani neposkytol žalovanému súčinnosť pri napájaní na inžinierske siete.
Podľa žalovaného neobstojí ani záver súdu prvej inštancie v bode 48 napadnutého rozsudku ohľadne úmyslu žalobcu, že garancia vybudovania welnness centra, t.j. začatia v júni 2007 a skončenie v roku 2009, vyplýva z tvrdení žalobcu, ním predložených listinných dôkazov, výpovede svedkov D. A. D. a samotného A. C.. Tento záver nevyplýva z vykonaného dokazovania a je v rozpore s článkom III bod 6 kúpnej zmluvy, ktorý hovorí nielen o vybudovaní wellness centra, ale aj o jeho kolaudácii, a to v predpokladanom termíne v roku 2009, pričom súd sa o kolaudácii wellness centra vôbec nezmieňuje. Súd prvej inštancie pri posudzovaní úmyslu žalobcu vychádzal z vyššie uvedených dôkazov a nejasných tvrdení žalobcu a svedka A. C., pričom tieto sú nedostatočné na preukázanie skutočného úmyslu žalobcu bez predloženia dostatočných dôkazov. Zo žiadnych predložených listín nevyplýva skutočný úmysel žalobcu mať stanovený termín do 31.12.2009 ako záväzný termín pre ukončenie výstavby a kolaudácie wellness centra „pod sankciou“ zľavy z kúpnej ceny a ani výstavby (nie kolaudácie) wellness centra a navyše list zo dňa 17.7.2006 nebol ani adresovaný žalobcovi, a preto ani nemôže slúžiť ako podklad na preukázanie skutočného úmyslu žalobcu. Výpoveď svedka D. A. D., ktorý nebol prítomný pri uzatváraní kúpnej zmluvy žalobcu a v čase rokovaní a uzatvárania kúpnej zmluvy nezastupoval žalobcu, nemôže potom ani slúžiť ako podklad na preukázanie skutočného úmyslu žalobcu. Ak súd prvej inštancie vychádzal z výpovede svedka A. C. (iný dôkaz žalobcom predložený nebol), ktorá bola neprípustná a nehodnoverná, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Zároveň žalovaný v odvolaní namietal tvrdenie súdu prvej inštancie v bode 48 a 49 rozsudku ohľadne toho, že úmysel žalobcu musel byť žalovanému známy, čo má vyplývať predovšetkým z listu zo dňa 17.7.2006, v ktorom žalovaný mal poskytnúť žalobcovi garanciu začatia výstavby v roku 2006 a ukončenia v roku 2008. Tento záver súdu prvej inštancie nevyplýva zo žiadneho dôkazu a ide o svojvoľnú interpretáciu a domnienku súdu. V uvedenom liste zo dňa 17.7.2006 nebola poskytnutá žalobcovi žiadna garancia zo strany žalovaného. Ak bol tento list adresovaný spoločnosti LINDNER, nemožno z tohto listu vyvodiť, že potvrdzuje úmysel žalobcu, nakoľko ide o dva rôzne subjekty zastúpené rôznymi osobami. Uvedené nemôže zhojiť ani fakt, že spoločnosť LINDNER bola investorom žalobcu, nakoľko zástupca spoločnosti LINDNER kúpnu zmluvu nepodpisoval, t.j. neuzatváral ju. Predmetný list nevnáša do interpretácie zmluvy žiadnu takú informáciu, pomocou ktorej by bolo možné zmluvu vyložiť tak, ako to uvádza žalobca. Predzmluvné rokovania o predbežných plánoch nemôžu byť jediné rozhodujúce pri výklade zmluvy, obzvlášť ak sa povinnosť rozvíjať areál zaviazali obe zmluvné strany, pričom sám žalobca ako prvý ignoroval tieto dohody, keď neoznačil miesto na prípojku inžinierskych sietí. Článok III bod 6 kúpnej zmluvy pritom používa iba jednotné číslo „garancia“, teda je tu iba jedna garancia, ktorá sa podľa názoru žalovaného vzťahuje len na to, že v lehote do júna 2007 začne žalovaný výstavbu. Zároveň z článku III bod 6 kúpnej zmluvy nie je zrejmé a jednoznačné, čo sa myslí v danom článku pod pojmom „wellness centrum a športový areál“ a čo sa myslí pod pojmom „začať výstavbu“. Neobstojí konštatovanie súdu v bode 49 rozsudku, že žalovanému okrem pripravovaného realizačného projektu nič nebránilo v tom, aby s výstavbou wellness centra začal hneď a dokončil ho v roku 2008, pretože nie je vôbec podstatné, či niečo bránilo alebo nebránilo žalovanému s výstavbou wellness centra, ale podstatné je, či žalobca uniesol bremeno tvrdenia ako aj dôkazné bremeno a či bol (a aký) preukázaný úmysel žalobcu:
Odvolateľ sa nestotožnil ani so záverom súdu prvej inštancie, že konateľ žalovaného, ktorý sám rokoval so žalobcom, musel vedieť, že žalobca je ochotný pozemok kúpiť a investovať doňho finančné prostriedky práve za účelom návratu týchto investícií, pretože ide len o vlastné domnienky súdu, ktoré nevyplývajú z vykonaného dokazovania. Nakoľko v konaní nikdy nedošlo k výsluchu E. F., prvoinštančný súd nemôže vedieť, čo bolo obsahom rokovaní oboch strán, čo sa dohodlo a ako obe strany vnímali
ustanovenia kúpnej zmluvy. Ani skutočnosť, že kúpna zmluva sa niekoľkokrát vymenila medzi stranami na pripomienkovanie, nepreukazuje úmysel žalobcu, ani to, či tento bol žalovanému známy. V kúpnej zmluve bol určený iba „predpokladaný“ termín ukončenia a kolaudácie wellness centra, nešlo o žiadny záväzný termín ukončenia a kolaudácie a už vôbec nie o záväzný termín spojený so „sankciou“ zľavy z kúpnej ceny. Žalovaný po celý čas tvrdil, že obe strany si vedeli a chceli garantovať len začiatok výstavby wellness centra, koniec výstavby a kolaudácie, jednoznačne ako záväzný určiť nechceli, ani ho neurčili, a už vôbec nie do 31.12.2009 a taktiež nie pod „sankciou“ vo forme zľavy z kúpnej ceny; o opaku nebol žalobcom predložený žiadny hodnoverný dôkaz. Ak kúpna zmluvy stanovovala iba predpokladaný termín ukončenia výstavby a kolaudácie wellness centra, nemožno dospieť k záveru, že žalovanému musel byť známy úmysel mať termín 31.12.2009 stanovený ako záväzný. Ak teda obe strany chápali článok III bod 6 kúpnej zmluvy odlišne, to je práve z dôvodu nejasností a nezrozumiteľnosti tohto bodu kúpnej zmluvy, čo zakladá absolútnu neplatnosť tohto ustanovenia kúpnej zmluvy. Akákoľvek „sankcia“ musí jednoznačne a bez pochýb definovať, pre porušenie akej konkrétnej povinnosti sa dojednáva, čo sa v uvedenom prípade nestalo. Predmetná zľava z kúpnej ceny má charakter sankcie (zmluvnej pokuty), nakoľko nejde o „klasickú zľavu“ z kúpnej ceny pre existenciu určitej vady dodaného tovaru. Naopak, predstavuje sankciu za porušenie určitej povinnosti, a preto musí byť jednoznačne zrejmé, o akú konkrétnu povinnosť ide, v opačnom prípade pôjde o neplatné dojednanie. Súd prvej inštancie účelovo interpretuje kúpnu zmluvu v prospech žalobcu, avšak súd nemôže nahrádzať zlyhanie žalobcu uniesť bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vlastnými svojvoľnými interpretáciami, ktoré sú založené len na domnienkach a hypotézach. Konštatovanie súdu prvej inštancie v bode 48, že stanovenie termínu ukončenia výstavby v roku 2009 bolo „akýmsi kompromisom medzi zmluvnými stranami“ neobstojí a tento záver vôbec nevyplýva z tvrdení žalobcu ani z dokazovania, nakoľko žalobca a ani žalovaný nikdy netvrdil, že by sa so žalobcom dohodol na akomkoľvek „kompromise“ ohľadne záväzného termínu ukončenia výstavby wellness centra. Takúto formuláciu použil iba svedok A. C. vo svojej svedeckej výpovedi, pričom ide iba o jeho subjektívny názor z pozície svedka, ktorý ale nepreukazuje ani úmysel žalobcu, ani to, ako tento úmysel vnímal žalovaný. Navyše ide o neprípustný dôkaz, z ktorého nemožno odvodzovať žiadne závery. Ak tu naozaj údajne išlo o nejaký „kompromis“, uvedené len preukazuje, že ani žalobca nemal v úmysle mať stanovený záväzný ani termín ukončenia výstavby, ani termín kolaudácie wellness centra a už vôbec nie pod „sankciou“ zľavy z kúpnej ceny.
Po zrušení druhého rozsudku súdu prvej inštancie žalovaný doložil do spisu nové dôkazy, a to: 1. List spoločnosti LINDNER adresovaný žalovanému zo dňa 09.08.2010, ktorý preukazuje následné správanie sa investora po uplynutí údajnej „záväznej lehoty“ na výstavbu a kolaudáciu wellness centra, keď spoločnosť LINDNER sa len dopytuje o stave a budúcich plánoch týkajúcich sa wellness centra, pričom investor dokončenie výstavby a kolaudácie wellness centra vôbec neurgoval, nezaujímal sa o dokončenie a žalovanému nič nevyčítal a navyše obdobný list pod hlavičkou žalobcu nebol žalovanému nikdy doručený (žalobca poslal žalovanému až list o uplatnení zľavy z kúpnej ceny za nezačatie s výstavbou wellness centra zo dňa 16.05.2011); 2. List žalovaného zo dňa 20.08.2010 adresovaný spoločnosti LINDNER, v ktorom žalovaný oznamuje, že výstavba wellness centra bola pozastavená z dôvodu nástupu finančnej krízy – žalovaný neuvádza, že nezačal výstavbu, pričom na tento list žalobca, ani spoločnosť LINDNER, vôbec nereagovali a nevytýkali žalovanému nedokončenie a neskolaudovanie v údajnom „záväznom termíne“; 3. List žalovaného zo dňa 25.02.2009 adresovaný žalobcovi, ktorý preukazuje, že žalobca nemal vôbec záujem realizovať spoločný zámer žalobcu a žalovaného uvedený v článku I bod 3 kúpnej zmluvy, nakoľko neposkytol žalovanému súčinnosť pri plnení svojich povinností, a teda nemal záujem na tom, aby ho žalovaný pripojil na inžinierske siete. Z uvedených listov bez pochýb vyplýva, že žalobcovi vôbec nešlo o to, aby bola stavba ukončená a skolaudovaná v roku 2009 a ani o to, aby bola stavba aspoň ukončená (bez kolaudácie), keďže žalobca nikdy nevyčítal žalovanému nedokončenie a neskolaudovanie výstavby wellness centra a ani ho neurgoval, a to od roku 2009 až do roku 2011. Žalovaný pritom poukazoval na ust. § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého je potrebné brať na zreteľ aj následné správanie strán.
Odvolateľ ďalej namietal, že súd prvej inštancie v bode 50 rozsudku uvádza len svoje domnienky a interpretácie, keď tvrdí, že sám žalovaný oznámil žalobcovi, že sa stavať nezačalo. Žalovaný pritom nikdy netvrdil, že nezačal stavať, ale len uviedol, že výstavba bola pozastavená. V zmysle článku VII bod 3 kúpnej zmluvy je nepochybné, že je na kupujúcom (žalobcovi), aby si uplatnil svoj nárok riadne a tak, aby bolo zrejmé, z čoho tento vyplýva. Všetky listy žalobcu adresované žalovanému sa týkali len začatia výstavby a datujú sa od roku 2011. S poukazom na svedeckú výpoveď pána D. A. D. nárok na uplatnenie zľavy z ceny a špecifikácia porušenej povinnosti bol vyhotovený advokátom, pričom
za porušenie zmluvy sa považuje iba a výlučne nezačatie výstavby wellness centra. Pred podaním žaloby si žalobca u žalovaného písomne listom zo dňa 16.05.2011 uplatnil nárok na zľavu z ceny len v súvislosti s nezačatím výstavby wellness centra a žiadne písomné uplatnenie zľavy z kúpnej ceny z dôvodu neskončenia výstavby a kolaudácie wellness centra v roku 2009 zo strany žalobcu nebolo nikdy žalovanému doručené. K článku III ods. 6 kúpnej zmluvy žalovaný uviedol, že existuje dôvodná pochybnosť o tom, či existoval zhodný úmysel a vôľa zmluvných strán o záväznosti konkrétneho termínu dokončenia výstavby a kolaudácie wellness centra do 31.12.2009, a to pod „sankciou“ zľavy z kúpnej ceny, a či tento úmysel mohol byť žalovanému známy, nakoľko obe strany chápali tento článok kúpnej zmluvy rozdielne (žalovaný tak, že strany mali záujem len na určenie záväznosti konkrétneho termínu začatia výstavby wellness centra, pričom ukončenie výstavby a kolaudácie zámerne formulovali len ako približný (predpokladaný) termín. Žalovanému nebol a ani nemohol byť známy úmysel žalobcu, aby bol žalovaný zaviazaný dokončiť výstavbu a kolaudáciu v roku 2009 a ani k 31.12.2009 pod „sankciou zľavy z kúpnej ceny“, prípadne a hoci aj bez kolaudácie, a to s poukazom na slovné spojenie v kúpnej zmluve „predpokladaný termín ukončenia výstavby a kolaudácie“ a rovnako s poukazom na tvrdenia žalovaného a jeho výpovede (výpoveď A. D. a I. D. - konateľov žalovaného), keď žalovaný uviedol, že slovo „predpokladaný“ nechápal a ani nemohol chápať ako „záväzný a konečný“. Slovo „predpokladaný“ nemožno účelovo vykladať tak, že sa vzťahuje iba na kolaudáciu (ako to uvádza svedok A. C.), pretože v článku III bod 6 kúpnej zmluvy sa slovné spojenie „predpokladaný termín“ rovnako vzťahuje na ukončenie výstavby ako aj na kolaudáciu. Je absurdné, aby prvoinštančný súd nanucoval žalovanému svoje vlastné domnienky o tom, ako údajne musel a mohol žalovaný vnímať úmysel žalobcu, nakoľko je relevantné výlučne iba samotné vnímanie tejto situácie (úmyslu žalobcu) žalovaným. Žalovaný zdôraznil, že žalobca nemal v úmysle stanoviť v zmluve záväzný termín ukončenia výstavby a kolaudácie (ale ani termín ukončenia výstavby bez kolaudácie) wellness centra a už vôbec nie do 31.12.2009 pod „sankciou“ zľavy z kúpnej ceny a ak by aj takýto úmysel žalobca mal, tento žalovanému nebol a ani nemohol byť známy. Ak aj E. D. vo svojej výpovedi uviedla, že žalovaný v danom čase nemal dobrých právnych zástupcov, a preto zmluvu podpísal, tak ako ju navrhol žalobca, toto nemá žiaden vplyv na to, ako žalovaný vnímal túto formuláciu článku III bod 6 kúpnej zmluvy a stanovenie termínov pre začatie a ukončenie výstavby a kolaudácie wellness centra, nakoľko žalovaný vychádzal z toho, že záväzný termín ukončenia výstavby a kolaudácie wellness centra do 31.09.2009 pod sankciou zľavy z kúpnej ceny určený nebol, a preto bol v kúpnej zmluve stanovený len „predpokladaný“ (nie záväzný) termín vo vzťahu k ukončeniu výstavby ako aj ku kolaudácii. Článok III bod 6 kúpnej zmluvy koncipoval žalobca, ktorý ak mal záujem, aby žalovaný bol povinný dokončiť výstavbu a kolaudáciu wellness centra v konkrétnom záväznom termíne, mala byť táto povinnosť v danom bode jasne stanovená, čo sa však nestalo, toto ustanovenie zmluvy je nejasné a neurčité a malo by byť teda vyložené na ťarchu žalobcu. „Predpokladaný“ termín nemožno považovať za zaväzujúci a uvedené by vnímala a vykladala každá iná osoba v postavení žalovaného rovnako. Opätovne poukazoval na svoje tvrdenia v odvolaní, v zmysle ktorých je uvedený článok III bod 6 kúpnej zmluvy neplatný pre jeho nejasnosť a nezrozumiteľnosť. Kúpnu zmluvu vypracoval advokát žalobcu a ak by obe zmluvné strany mali skutočnú vôľu určiť konkrétny a záväzný termín ukončenia výstavby a kolaudácie wellness centra, tento konečný a záväzný termín by tam advokát určite riadne zakomponoval, čo sa však nestalo. Z uvedeného vyplýva, že strany vedeli a chceli garantovať len začiatok výstavby a koniec výstavby a kolaudácie wellness centra jednoznačne ako záväzný určiť nechceli a ani ho neurčili (určil sa len „predpokladaný termín“, a to aj vo vzťahu k ukončeniu výstavby aj vo vzťahu ku kolaudácii). Sám žalobca v kúpnej zmluve rozdelil výstavbu wellness centra na dve fázy a doposiaľ vo svojich listoch, ktoré predchádzali žalobe nenamietal porušenie záväzku skončiť výstavbu a kolaudáciu wellness centra do 31.12.2009. Tieto dve fázy žalobca oddeľoval aj následne, a to v listoch, v ktorých si uplatňoval zľavu z kúpnej ceny výslovne len v súvislosti s nezačatím výstavby wellness centra (v podaní žalobcu zo dňa 05.06.2012, aj v odvolaní zo dňa 04.12.2013, keď uvádza, že žalovaný v bode III bod 6 kúpnej zmluvy vyhlásil a garantoval žalobcovi, že v lehote do 06/2007 začne výstavbu wellness centra a športového areálu a zároveň, že vyhlásil a garantoval žalobcovi, že predpokladá termín ukončenia výstavby a kolaudácie v priebehu roka 2009). Žalobca teda sám vyslovene uvádza, že tu existovali dve povinnosti žalovaného a tieto skutočnosti súd prvej inštancie nevzal do úvahy pri rozhodovaní a skúmaní úmyslu žalobcu. Z uvedeného vyplýva, že tu existovali dve povinnosti žalovaného to je a) začať výstavbu a b) skončiť výstavbu a skolaudovať wellness centrum, pričom záväzný termín bol určený len pre splnenie prvej povinnosti – začať výstavbu. Dôkaz o opaku zo strany žalobcu predložený
nebol. Predmetom skúmania zo strany súdu nemá byť, či žalovaný musel vedieť o tom, že žalobca chce wellness centrum dokončiť, ale predmetom sporu je iba to, či žalovaný musel vedieť o úmysle žalobcu ukončiť výstavbu a kolaudáciu wellness centra do 31.12.2009 pod sankciou zľavy z kúpnej ceny, prípadne o úmysle žalobcu ukončiť výstavbu (nie kolaudáciu) wellness centra do 31.12.2009 pod „sankciou zľavy z kúpnej ceny“ a o tom, že by teda žalovaný mal povinnosť ukončiť výstavbu a kolaudáciu wellness centra (resp. bez kolaudácie) do 31.12.2009 pod „sankciou zľavy z kúpnej ceny“. Takýto úmysel žalobcu a povinnosť žalovaného však žalobca nepreukázal. V súvislosti so správaním sa žalovaného po uzatvorení kúpnej zmluvy odvolateľ následne polemizoval so závermi súdu prvej inštancie v bode 50 rozsudku a mal za to, že aj ak žalovaný chcel vec mimosúdne uzavrieť, je to jeho právo s cieľom vyhnúť sa zbytočným výdavkom, pričom uvedené konanie nesvedčí o „priznaní si viny“ a už vôbec to nepreukazuje, že by v čase uzatvárania kúpnej zmluvy mu bol zrejmý úmysel žalobcu mať stanovený záväzný termín ukončenia a kolaudácie (resp. bez kolaudácie) stavby wellness centra do 31.12.2009 pod sankciou zľavy z kúpnej ceny. K výške zľavy z kúpnej ceny žalovaný uviedol, že výpočet žalobcu, ktorý si uplatňoval sumu 551.829,- eur nie je správny. Bol to sám žalobca, ktorý si voči žalovanému uplatnil zľavu vo výške 421.757,25 eur bez DPH a túto sumu aj požadoval vyplatiť (listy žalobcu zo dňa 16.05.2011 a 18.08.2011). Ak teda súd priznal žalobcovi nárok na zľavu vo výške 551.829,- eur, prekročil nárok žalobcu uplatnený vyššie uvádzanými listami a priznal žalobcovi viac, ako si žalobca u žalovaného uplatnil. Podmienkou vzniku nároku na zľavu z kúpnej ceny je v zmysle článku VII bod 3 kúpnej zmluvy jeho uplatnenie u žalovaného a ak si teda žalobca uplatnil len nárok na zaplatenie 421.757,25 eur bez DPH, súd mu nemôže priznať viac. Taktiež žalobca za základ výpočtu považoval sumu 110.829.370,16 Sk, z ktorej 15 % predstavuje 16.624.405,52 Sk, nakoľko po prepočte kurzom 30,126 eur vyjde žalovaná suma 551.829,17 eur. Podľa žalovaného však základom pre výpočet má byť suma uvedená v mene euro – 75,- eur/1 meter + DPH s poukazom na článok II bod 1 kúpnej zmluvy, kde sa uvádza kúpna cena 2.480.925,- eur + DPH, t.j. 2.952.300,75 eur, pričom 15 % zo sumy 2.480.925,- eur bez DPH je suma 421.757,25 eur bez DPH.
Prvoinštančný súd po zrušení druhého rozsudku odmietol vykonať žalovaným navrhovaný dôkaz, a to opätovný výsluch konateľov žalovaného E. A. D. a E. I.. D., pričom tento dôkaz bol dôležitý a rozhodujúci na posúdenie úmyslu žalovaného pred a pri uzatváraní kúpnej zmluvy, ako aj posúdenie, či a aký úmysel žalobcu bol žalovanému známy pred a pri uzatváraní kúpnej zmluvy. Navrhovaný výsluch (najmä konateľa žalovaného E. A. D.) by potvrdil, že strany si nedohodli žiaden záväzný termín a že žalovanému nemohol byť známy úmysel žalobcu, keď kúpna zmluva určovala iba predpokladaný termín ukončenia výstavby a kolaudácie.
Žalovaný zároveň namietal nesprávny pokyn odvolacieho súdu a jeho bezvýhradnú (nesprávnu) akceptáciu súdom prvej inštancie. Odvolací súd v uznesení zo dňa 19.12.2017 poukazoval na údajné závery nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 24.02.2016, pričom tento nález už nebol a ani nemohol byť pre súd prvej inštancie, ani pre odvolací súd záväzný, nakoľko sa vzťahoval výlučne len na prvý rozsudok súdu prvej inštancie. Po vydaní nálezu ÚS bolo súdom prvej inštancie opätovne rozhodnuté druhým rozsudkom, ktorý bol vydaný po doplnení dokazovania, v dôsledku čoho došlo k zmene skutkového stavu. Skutočnosť, že od vydania nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 24.02.2016 sa zmenil skutkový stav, t.j. bolo doplnené dokazovanie, súd prvej inštancie ani odvolací súd v uznesení zo dňa 19.12.2017 nebral do úvahy, pričom akékoľvek závery vyslovené v náleze zo dňa 24.02.2016 už nemôžu byť pre konajúci súd záväzné (aj keby opak tvrdil odvolací súd v pokyne pre súd prvej inštancie) s poukazom na ust. § 217 ods. 1 CSP. Je preto nepochybné, že súd prvej inštancie nie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ak sa skutkové zistenia zmenia alebo doplnia tak, že tento právny názor nie je možné rešpektovať. Prvoinštančný súd sa teda vôbec nemal držať záveru a usmernenia odvolacieho súdu, že „opätovne sa vo svetle nálezu Ústavného súdu pripomína, že na účely plynutia času nie je rozhodujúci začiatok výstavby wellness centra“. Súd prvej inštancie však bezvýhradne akceptoval toto usmernenie odvolacieho súdu, hoci už nález Ústavného súdu zo dňa 24.02.2016 nie je záväzný a navyše vôbec neobsahuje také závery ako to prezentuje odvolací súd v uznesení zo dňa 19.12.2017, avšak súd prvej inštancie toto usmernenie a pokyn bezvýhradne akceptoval, v dôsledku čoho dospel k arbitrárnym záverom. V náleze Ústavného súdu sa totiž vôbec neuvádza, že „na účely plynutia času nie je rozhodujúci začiatok výstavby wellness centra“, pričom Ústavný súd vo svojom náleze len uvádza, že závery súdu boli predčasné a je potrebné v tomto smere vykonať ďalšie dokazovanie. Zároveň v náleze Ústavný súd konštatuje, že jednotlivé ustanovenia kúpnej zmluvy nie sú formulované dostatočne precízne, pričom Ústavný súd vo svojom náleze vyslovil určité závery len v nadväznosti na skutkový stav zistený ku dňu vyhlásenia prvého rozsudku súdu prvej inštancie, pričom zrušujúce
dôvody Ústavného súdu spočívajú len v tom, že sa konajúce súdy nedostatočne vysporiadali s tvrdeným skutkovým stavom v odôvodnení napadnutého rozsudku a ide preto o predčasné rozhodnutie. Zároveň Ústavný súd uviedol, že súdy sa v ďalšom konaní majú predovšetkým zaoberať naplnením podmienok pre aplikáciu jednotlivých odsekov § 266 Obchodného zákonníka. Ani Ústavný súd, ani odvolací súd však neuviedli, ako je potrebné kúpnu zmluvu vykladať. Obidva súdy považovali rozhodnutie za predčasné a mali za to, že k dokazovaniu ohľadom vôle strán doposiaľ nedošlo. Žalovaný na záver navrhol, aby bol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenený tak, že žaloba žalobcu bude zamietnutá a žalovanému bude priznaný nárok na náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi.
5. K odvolaniu žalovaného zaslal žalobca vyjadrenie, v ktorom uviedol, že napadnutý rozsudok je vecne a právne správny, ako aj dostatočne odôvodnený. Súd prvej inštancie dostatočne a úplne zistil skutkový stav a tento správne posúdil, vykonal všetky navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie všetkých rozhodujúcich skutočností a tieto aj správne vyhodnotil. Na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. V žiadnom prípade žalobca nesúhlasil s tvrdeniami žalovaného, že by súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné právo, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tvrdenia žalovaného v odvolaní sú podľa žalobcu účelové a sú v rozpore s vykonaným dokazovaním na súde prvej inštancie a niektoré z nich sú absurdné, ba priam až iracionálne. Vzhľadom na to žalobca nepovažoval za hospodárne a účelné vyjadrovať sa siahodlho ku všetkým námietkam žalovaného v odvolaní (na 26 stranách odvolania) a mal za to, že súd prvej inštancie „konečne“ skoro po 9 rokoch vydal právne správny a skutočne kvalifikovaný rozsudok. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne a právne správny potvrdil a žalovaného zaviazal k náhrade trov konania žalobcu v odvolacom konaní vo výške 100 %.
6. V priebehu odvolacieho konania podaním zo dňa 10.02.2022 žalovaný v prípade, že odvolací súd bude považovať za potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, navrhol, aby ako svedka vypočul bývalého konateľa žalobcu E. A. F..
7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu, ako aj mailom právnym zástupcom strán sporu a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
8. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie vecnej správnosti napadnutého rozsudku súdom prvej inštancie, ktorým bolo žalobe žalobcu voči žalovanému vyhovené v celom rozsahu po čiastočnom späťvzatí žaloby zo dňa 22.05.2012 v časti istiny 73.577,- eur s príslušenstvom a zastavení konania v tejto časti (č.l. 57 spisu) a to pred začatím dokazovania vo veci samej na prvom pojednávaní.
9. Súd prvej inštancie žalobu svojím prvým rozsudkom z č.l. 168 zamietol pre premlčanie nároku. Následne odvolací súd rozsudok potvrdil rozsudkom z č.l. 200. Ústavný súd SR nálezom III. ÚS 628/2015 rozsudok krajského súdu zrušil. Odvolací súd potom rozhodnutím z č.l. 232 rozsudok okresného súdu zrušil s pokynom: „posúdiť premlčanie z hľadiska plynutia času pri predpokladanom ukončení stavby.“ Rozsudkom na č.l. 267 súd prvej inštancie žalobu opätovne zamietol. Krajský súd v Prešove rozhodnutím z č.l. 299 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil pre nesplnenie pokynu. Následne po doplnení dokazovania súd prvej inštancie rozsudkom z č.l. 415 žalobe vyhovel. Uvedený rozsudok je predmetom tohto odvolacieho konania.
10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov a námietok žalovaného v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, nesprávnym procesným postupom a nesprávnymi skutkovými zisteniami, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
11. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
12. Nesprávne skutkové zistenia sú také zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré v podstatnej časti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Dochádza k tomu vtedy, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov, alebo vyjadrení strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli dôkazmi preukázané alebo vyšli najavo, opomenul. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.
13. Podľa § 153 CSP ods. 1, 2 strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.
14. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.
15. Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.
16. Koncentrácia konania má podľa zákonodarcu predstavovať efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Sudca so znalosťou konkrétnej veci vie podľa zákonodarcu najlepšie posúdiť adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, preto je nóvum spočívajúce v zavedení inštitútu sudcovskej koncentrácie podľa neho plne odôvodnené a žiaduce. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela ani ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až potom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť skutočnosti a dôkazy. Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorá môže byť ešte sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Uvedená objektívna časová hranica má veľký význam pre moment viazanosti súdu. Za stavu, ak žalovaná neoznačila žiadne dôkazy - prostriedky procesného útoku, do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie na súde prvej inštancie skončilo, tak potom možno konštatovať neunesenie dôkazného bremena.
17. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania.
18. Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku.
19. Logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania za rešpektovania zásad (princípov spravodlivého súdneho konania), najmä zabezpečenia spravodlivej úpravy pomerov medzi stranami sporu je výrok rozsudku okresného súdu, ktorý zohľadňuje spravodlivé usporiadanie pomerov medzi stranami sporu.
20. Skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie vyznelo podľa názoru žalovaného v jeho neprospech, nemá automaticky za následok, že je nesprávne.
21. Podľa článku 8 Základných princípov CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
22. Daná právna vec je nepochybne sporová, v ktorej sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu má jednak povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosť označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnutie vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec.
23. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods.1 písm. b) CSP) odvolací súd uvádza, že dôvodnosť tejto námietky nebola zo spisu zistená. Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý proces zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd uvádza, že v odvolaní vznesené nedostatky porušujúce právo na spravodlivý proces neboli posúdené dôvodnými.
24. Rovnako namietaný odvolací dôvod, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods.1 písm. d) CSP) odvolací súd zo spisu nezistil, pričom odvolateľ na žiadnu konkrétnu vadu ani nepoukazoval. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čo nebolo zo spisu zistené.
25. Namietané pochybenie podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP odvolateľ konkretizoval tým, že prvoinštančný súd nevyhovel jeho návrhu na doplnenie dokazovania opätovným výsluchom konateľov žalovaného E. D. a E. D.. Z obsahu spisu je zrejmé, že uvedené osoby už boli súdom prvej inštancie vypočuté a tento ich opätovný výsluch nepripustil a tento návrh zamietol, považujúc ho za neúčelný z dôvodov, ktoré súd prvej inštancie presne popísal v bode 61 napadnutého rozsudku. Odvolací súd sa s týmito tvrdeniami stotožňuje a odvolaciu námietku preto považuje za nedôvodnú. Pokiaľ ide o ďalší návrh žalovaného na výsluch svedka bývalého konateľa žalobcu E. A. F. pre prípad, že by odvolací súd považoval za potrebné vykonať ďalšie dokazovanie v podaní zo dňa 10.02.2022, odvolací súd udáva, že tento dôkaz už nebolo možné vykonať a na uvedený návrh odvolací súd už nemohol prihliadať vzhľadom na kontradiktórnosť konania. Nič nebránilo žalovanému navrhnúť vykonanie tohto dôkazu v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a keď tak učinil až v odvolacom konaní ide o neprípustnú novotu. Práve naopak žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie namietal proti doplneniu dokazovania výsluchom tohto svedka na návrh žalobcu po koncentrácii a záverečných rečiach (zápisnica z pojednávania na č.l. 413).
26. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, to znamená, že musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.
27. Ustanovenie § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré ukladá súdu, aby za použitia zákonných výkladových pravidiel interpretoval právny úkon, dopadá na situáciu, keď výklad tohto právneho úkonu účastníkmi je v priebehu konania vzájomne odlišný. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachytené v zmluve musí byť najprv vykladané prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska vzájomnej náväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu). Okrem toho súd na základe vykonaného dokazovania posúdi, aká bola skutočná vôľa strán v okamžiku uzavierania zmluvy, pričom podmienkou pre prihliadnutie účastníkov je to, aby nebola v rozpore s tým, čo plynie z jazykového vyjadrenia úkonu. Výkladom je možné zisťovať obsah právneho úkonu, nie je možné ním však prejav vôle doplňovať.
28. Ak je v zmluve obsiahnutá dohoda tak jednoznačná, že jej znenie nepripúšťa rôzny výklad, nie je dôvod, aby súd vykonal dokazovanie na výklad prejavu vôle konajúcich osôb, aj keď sa toho jedna zo strán domáha.
29. Ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, je spravodlivé vykladať ich v prospech strany, ktorá zmluvu nenapísala (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 243/07).
30. Najvyšší súd SR, sp.zn. 5Cdo 205/2008: Potrebné je poukázať aj na to, že obsah záväzkového vzťahu, z ktorého navrhovateľ uplatňuje svoj nárok na základe zmluvy z 15. decembra 1992, spadá pod režim Obchodného zákonníka, keďže ide o vzťah medzi obchodnou spoločnosťou a obcou pri ich podnikateľskej činnosti a zmluva sa týka zabezpečovania verejných potrieb (§ 261 ods. 2 Obchodného zákonníka). Výklad tohto záväzkového právneho vzťahu je preto potrebné uskutočniť nielen podľa ustanovenia § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže Obchodný zákonník v ustanovení § 266 sám stanoví pre výklad právnych úkonov výkladové pravidlá, ktorými dopĺňa základné pravidlo uvedené v citovanom ustanovení § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Tým je výklad právneho úkonu podľa vôle toho, kto právny úkon urobil. Najskôr tak musí byť v zmysle § 266 Obchodného zákonníka zistený úmysel toho, kto konal, v danom prípade účastníkov konania. Pokiaľ ho nie je možné zistiť, alebo sa zmluvné strany v sledovanom úmysle právneho úkonu rozchádzajú, potom je nutné vychádzať z významu, aký by bežný podnikateľ prejavenej vôli prikladal a ďalej z toho, aký význam sa prikladá v právnom úkone použitým výrazom podľa obchodných zvyklostí. Pri nemožnosti zistenia subjektívneho hľadiska (úmysle konajúcich) prichádza potom do úvahy objektívne hľadisko. Vždy sa však tak z hľadiska subjektívneho, ako aj objektívneho musí brať ohľad na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, vrátane rokovania o uzavretí zmluvy, praxe, ktorú, medzi sebou zmluvné strany zaviedli, ako aj na následné správanie sa strán, pokiaľ to povaha veci pripúšťa. Dôvodná je preto námietka dovolateľa v tom, že kúpna zmluva z 15. decembra 1992 bola odvolacím súdom vyhodnotená ako absolútne neplatná bez toho, aby bol vykonaný jej riadny výklad v zmysle ustanovenia § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka a ustanovenia § 266 Obchodného zákonníka.
31. Najvyšší súd SR, sp. zn. 4M Obdo/6/2011: V tejto súvislosti je potrebné prisvedčiť dovolateľovi, že pokiaľ každý z účastníkov právneho vzťahu interpretuje sporné dojednanie v obchodnej zmluve odlišne,
musí sa výklad opierať o komplexný pohľad na okolnosti prípadu, vrátane samotného jednania o uzavretí zmluvy s tým, že prejav vôle obsahujúci sporný výraz treba pri pochybnostiach vyložiť na ťarchu strany, ktorá ako prvá tento výraz v konaní použila (§ 266 ods. 4 OBZ). Keďže návrh zmluvy o dielo vypracoval právny predchodca žalovaného v prvom rade a žalobca nemal možnosť do nej zásadným spôsobom zasahovať, je potrebné sporný termín vykladať v neprospech žalovaného v prvom rade, ktorý nesie za obsah zmluvy zodpovednosť.
32. Žalovaný v odvolaní v súvislosti s nejasným úmyslom zmluvných strán namietal, že ak nebol vypočutý konateľ žalobcu E. F., súd prezentoval iba vlastné domnienky a rovnako, že ide o svojvoľný záver súdu, že znenie článku III. bod 6 zmluvy uzavretej dňa 8.9.2006 (zmluva, z ktorej sa nárok žaluje) svedčí o úmysle zmluvných strán dohodnúť zľavu z kúpnej ceny aj v nadväznosti na podmienku „neukončenia“ stavby a nielen na podmienku „začatia stavby“. Táto odvolacia námietka nie je dôvodná. E. F. nebol síce vypočutý, aj keď ako konateľ žalobcu zmluvu uzatváral. Výsluch tohto svedka navrhol žalovaný, ale svedka nezabezpečil. Žalovaný navrhol výsluch (č.l. 109) v priebehu konania, ale pred ukončením dokazovania na otázku súdu už žiaden návrh nevzniesol, urobil tak až žalobca po ukončení dokazovania. Súd nepripustil tento dôkaz (č.l. 414) a svoje konanie a postup v napadnutom rozsudku riadne a zrozumiteľne zdôvodnil.
33. Ani odvolacia námietka ohľadne nesprávneho výkladu zmluvy a nesprávnych skutkových zistení, že sankcia musí byť dojednaná za porušenie konkrétnej povinnosti a nebola dojednaná za „koniec výstavby a kolaudáciu“, pričom žalovaný sa nedohodol so žalobcom na záväznom termíne ukončenia výstavby, nebola odvolacím súdom posúdená ako dôvodná. V článku III. bod 6 zmluvy je dojednaný termín začatia výstavby ako povinnosť. Text za čiarkou pri slovnom spojení „pričom predpokladaný termín ukončenia výstavby a kolaudácie ...“ je doplňujúci – orientačný, ktorý nemôže zaväzovať samostatne, ale ako celok. Žalobca v žalobe nerozdeľoval tento bod na dve povinnosti, ale bral to ako ucelený proces, ktorý má začiatok a koniec, teda ako jednu povinnosť – objekt postaviť. V takomto prípade je potrebné uvažovať o začatí plynutia premlčacej lehoty od predpokladaného termínu ukončenia projektu.
34. Zo znenia celej zmluvy ako celku a jej koncepcie je zrejmé, že žalobca trval na garancii od žalovaného, že započne s výstavbou Wellness centra a športového areálu a že ju ukončí v predpokladanom termíne v priebehu roka 2009, t.j. najneskôr do 31.12.2009. Uvedené slovné spojenie – garancia je v zmluve opakovane použité (čl. III. a zdôraznené v čl. VII. aj s nárokom na zľavu). Je teda zrejmé, že úmysel a vôľa strán bola nepochybná. A nakoniec takýto úmysel a vôľa strán vyplýva aj z predzmluvných rokovaní, ako aj z postoja po uzavretí zmluvy, keď žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie a v konečnom dôsledku podal žalobcu.
35. V súvislosti so svedeckou výpoveďou A. C., ktorý v predmetnej právnej veci vystupoval ako právny zástupca žalobcu a ktorý zastupoval žalobcu aj pred začatím tohto konania a zároveň koncipoval znenie spornej zmluvy, je potrebné zo strany odvolacieho súdu, vzhľadom na námietky žalovaného ohľadne ne/zbavenia mlčanlivosti zo strany klienta – žalobcu, uviesť, že žalobca v zastúpení konateľov D. D. a D. J. dňa 07.01.2020 odvolal v celom rozsahu plnú moc spoločnosti Bukovinský & Chlipala s.r.o. (č.l. 351) a následne uvedený deň splnomocnil na zastupovanie A. K. F.. Zároveň dňa 07.01.2020 žalobca pozbavil A. B. C. povinnosti mlčanlivosti v súlade s § 23 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácií, a to v nasledovnom rozsahu: Advokát môže vypovedať ako svedok v konaní vedenom na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 3C/8/2012 vo veci žalobcu – Klienta proti žalovanému – GOLF INTERNATIONAL, s.r.o., o zaplatenie 551.829,- eur o všetkých skutočnostiach týkajúcich sa právneho vzťahu medzi Klientom a spoločnosťou GOLF INTERNATIONAL, s.r.o., so sídlom L. XXX, XXX XX G. H., IČO: 36 454 761, zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Prešov, oddiel: Sro, vložka č. 11101/P. Advokát môže vypovedať o všetkých skutočnostiach súvisiacich s rokovaním a uzavretím Kúpnej zmluvy dňa 8. septembra 2006 medzi Klientom a GOLF INTERNATIONAL, s.r.o.
36. V súvislosti so zbavením mlčanlivosti neobstojí námietka žalovanej strany, že tak mohol učiniť len E. F. ako bývalý konateľ žalobcu, pretože v čase zbavenia mlčanlivosti vychádzajúc z výpisu z Obchodného registra boli konateľmi žalujúcej spoločnosti práve D. D. a D. J. (od 25.8.2016), pričom E. A. F. funkcia konateľa skončila 25.11.2011.
37. Napriek vyššie uvedeným skutočnostiam má však odvolací súd za to, že výpoveď A. C. v predmetnom spore nemôže byť hodnotená ako svedecká, pretože tento v priebehu konania vystupoval
ako právny zástupca žalobcu a z uvedených dôvodov mohli byť zohľadnené prednesy A. C. iba ako právneho zástupcu. Možno teda prisvedčiť žalovanému, že svedecká výpoveď A. C. je neprípustná, pretože bol právnym zástupcom žalobcu. Uvedená odvolacia námietka je dôvodná, pretože výpoveď A. C. ako svedka navrhnutá na pojednávaní dňa 16.12.2019 (č.l. 348) a zrealizovaná na pojednávaní dňa 20.1.2020 (č.l. 354) obsahuje zastúpenie žalobcu A. C. v predmetnom spore. Výpoveď nemôže byť hodnotená ako svedecká, ako je to uvádzané súdom prvej inštancie v bode 48 rozsudku. Môžu byť zohľadnené iba prednesy A. C. ako právneho zástupcu, a to do 7.1.2020, kedy bola plná moc odvolaná (č.l. 351).
38. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie neprihliadal na výsluch štatutárnych zástupcov žalovaného k okolnostiam ako vnímal žalovaný dohodnuté podmienky zmluvy odvolací súd dodáva, že uvedená odvolacia námietka je nedôvodná, nakoľko hodnotenie výpovede je čiastočne konštatované v bodoch 48 – 50 napadnutého rozsudku.
39. Vzhľadom na vyššie uvedené konštatovania má odvolací súd za to, že nemožno nič vytknúť súdu prvej inštancie ani v jeho postupe, keď rozhodol, že nevykoná dôkaz navrhovaný žalovanou stranou na opätovný výsluch konateľov žalovanej spoločnosti, ani žalobcom navrhovaný dôkaz na výsluch vtedajšieho konateľa E. F..
40. Obstojí však odvolacia námietka žalovaného v súvislosti s nesprávnym výkladom znenia listu žalovaného zo 17.7.2006 (č.l. 105) a jeho prekladu (č.l. 255). Uvedená odvolacia námietka je dôvodná, nakoľko list nie je možné vykladať ako garanciu (bod 49 rozsudku).
41. Po prehodnotení výpovede A. C. ako svedeckej a nezohľadnení ani listu zo dňa 17.7.2006, za situácie hoci aj nedoplnenia dokazovania výsluchom svedka E. F., ktorého nevypočutie bolo prvoinštančným súdom riadne zdôvodnené, je potrebné posúdiť žalobu ako dôvodnú. Z odôvodnenia súdu prvej inštancie vyplýva, z akých dôvodov žalobe vyhovel. Aj keď niektoré odvolacie námietky posúdil odvolací súd ako dôvodné, nič to ale nezmenilo na správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, resp. dostatočne neodôvodnené. Tvrdenia žalovaného boli len vo fáze spochybňovania a polemizovania so závermi súdu prvej inštancie, resp. vo fáze tvrdení, ktoré však žiadnym spôsobom preukázané neboli. Ide o tvrdenia žalovaného v súvislosti s neposkytnutím súčinnosti zo strany žalobcu ohľadne inžinierskych sietí, ako aj v súvislosti s nejasnosťami v čl. III. bod 6 kúpnej zmluvy ohľadne použitia jednotného čísla garancia, resp. pojmom Wellness centrum a športový areál, či pojmom začať výstavbu wellness centra...
42. V súvislosti so žalovaným namietaným nesprávnym pokynom odvolacieho súdu s poukazom na závery nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 24.2.2016 odvolací súd udáva, že ide len o polemiky a konštrukcie žalovanej strany.
43. Nakoľko odvolacie námietky odvolateľa (s výnimkou vyššie uvádzanou ohľadne svedeckej výpovede A. C., ako aj námietky ohľadne nesprávneho výkladu listu žalovaného zo 17.7.2006 z č.l. 105) boli odvolacím súdom posúdené ako nedôvodné, odvolací súd napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku I. (vo veci samej) potvrdil ako vecne správny postupom podľa § 387 CSP.
44. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II.ÚS 251/03). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1 CSP), a nie strán sporu. Odvolacie námietky žalobcu k spôsobu vyhodnotenia dokazovania súdom prvej inštancie z uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol dôvody prečo a ako vyporiadal BSM strán sporu a ku svojim záverom dospel v kontexte všetkých vykonaných dôkazov.
45. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
46. V súvislosti s rozhodovaním o trovách konania odvolací súd poukazuje na uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 22.5.2012 (zápisnica o pojednávaní z čl. 57), keď prvoinštančný súd konanie v časti o istinu 73.577 eur s prísl. zastavil s tým, že o trovách konania bude rozhodnuté v záverečnom rozhodnutí. Vychádzal z čiastočného späťvzatia žaloby žalobcom v časti o zaplatenie uvedenej istiny vrátane úrokov z omeškania, vzhľadom na akceptáciu námietky premlčania vznesenej žalovaným. Žalovaný s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasil.
47. Výrokom II. bol preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. o trovách konania zrušený a v tejto časti bola vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie postupom podľa § 389 ods. 1 písm. d/ CSP vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania nezohľadnil čiastočné späťvzatie žaloby. Uvedeným procesným postupom odvolací súd predchádza vydaniu prekvapivého rozhodnutia, ktoré by inak spočívalo na odlišnom výklade a aplikácii ust. § 262 ods. 1 CSP odvolacím súdom, bez možnosti náležitej argumentácie sporových strán, osobitne vo vzťahu k čiastočnému späťvzatiu žaloby v druhoinštančnom súdnom konaní.
48. V súvislosti s trovami konania pred súdom prvej inštancie sa tento výrok javí ako predčasný aj z toho dôvodu, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal ani s aplikáciou ust. § 257 CSP, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že obidve strany sa zaviazali rozvíjať danú lokalitu, pričom aj kupujúci mal v úmysle vybudovať na predmete kúpy apartmánové domy, k čomu nedošlo, hoci zmluvné strany sa zaviazali vzájomne prispievať k rozvoju predmetnej lokality.
50. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania, pričom svoje rozhodnutie je súd povinný náležite odôvodniť v súlade s požiadavkami zákonodarcu podľa § 220 ods. 2 CSP. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
51. Rozhodnutie prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).