Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 194/2016
PDF · 228.6 KB
No categories available
II. ÚS 194/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2016
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa
Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Mišíkovou, Advokátska
kancelária, Laurinská 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Špecializovaného trestného
súdu, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. 1 Tp 16/2015 z 9. júla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta
2015 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko
Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. 1 Tp 16/2015 z 9. júla 2015
(ďalej len „uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva:
«Prokurátorka Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR (ďalej len
„prokurátorka“) uznesením zo dňa 16.06.2015, vydaným pod sp. zn. č. VII/1 Gv
93/14/1000-67, v trestnej veci vedenej na Národnej kriminálnej agentúre P PZ, Národnej
jednotke finančnej polície, Expozitúra Bratislava, pod ČVS: PPZ-563/NKA-FP-BA-2014,
proti obvinenému a spol. za zločin založenia, zosnovania
a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a pokračovací zločin
neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, alinea 2, ods. 4 Trestného zákona
účinného do 30.09.2012, rozhodla podľa § 50 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku o zaistení
nároku poškodeného na náhradu škody spôsobenej vyšetrovaným trestným činom na
majetku obvineného , konkrétne formou zaistenia nehnuteľností
obvineného zapísaných v katastrálnom území , na
a . Súčasne prokurátorka podľa § 50 ods. 2 Trestného poriadku
zakázala obvinenému nakladať s majetkom opísaným v tomto
uznesení...
Sudca pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská
Bystrica, uznesením zo dňa 09.07.2015, sp. zn. 1Tp/16/2015, podľa § 193 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku zamietol ako nedôvodnú moju sťažnosť zo dňa 22.06.2015 proti
uzneseniu prokurátorky Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR...
K odôvodneniu prokurátorky je potrebné uviesť, že zaistením majetku obvineného
na uspokojenie nároku poškodeného na náhradu škody spôsobenej trestným činom
dochádza k zásahu do základných práv a slobôd konkrétnej osoby, v tomto prípade do
práva vlastniť majetok. Z tohto dôvodu nie je možné takýto zásah vykonať len na základe
všeobecného odôvodnenia vzťahujúceho sa na všetkých alebo viacerých obvinených, ale
odôvodnenie takéhoto zásahu sa musí vzťahovať ku konkrétnemu konaniu konkrétneho
obvineného... Zo všetkých vyššie uvedených skutočností vyplýva, že k zaisteniu môjho
majetku uznesením prokurátorky došlo na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu,
bez preukázania existencie dôvodnej obavy, že uspokojenie nároku poškodeného na
náhradu škody spôsobenej trestným činom bude marené alebo sťažované. Nemal som
žiadnu reálnu možnosť dozvedieť sa o vedenom trestnom stíhaní v čase, keď som uzatváral
kúpnu zmluvu k týmto nehnuteľnostiam a to z toho dôvodu, že v čase uzatvorenia tejto
zmluvy bolo trestné konanie vedené „vo veci“, teda bolo vykonávané prípravné konanie
pred vznesením obvinenia, počas ktorého som nebol zo strany policajtov a ani prokurátora
žiadnym spôsobom kontaktovaný...
... V danom prípade došlo k prevodu majetku z mojej strany predtým, ako som sa
dozvedel o vedenom trestnom konaní a teda predtým, ako som reálne mohol konať
za účelom zmarenia alebo sťaženia uspokojenia nároku poškodeného na náhradu škody
spôsobenej trestným činom. Tvrdenie prokurátorky v uznesení o zaistení majetku, že práve
na základe takéhoto môjho konania je bez ďalšieho možné vyvodiť existenciu odôvodnenej
obavy (zákonnej podmienky inštitútu § 50 ods. 1 Trestného poriadku), nie je podľa môjho
názoru ústavne súladnou interpretáciou § 50 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku
v nadväznosti na čl. 20 ods. 1, ods. 3 ústavy. Práve táto skutočnosť bola sťažnostným
dôvodom (najdôležitejším!), pre ktorý som podal dňa 22.06.2015 sťažnosť proti uzneseniu
prokurátorky o zaistení majetku, pričom sudca pre prípravné konanie vyjadrením citovaným
v tomto odseku vyššie vlastne absolútne odignoroval tento môj sťažnostný dôvod tým, že
všeobecnou frázou uviedol, že tento dôvod nie je opodstatnený. Nijakým spôsobom sa
bližšie s týmto hlavným sťažnostným dôvodom nevysporiadal. Na tomto mieste si dovolím
zopakovať, že Ústavný súd SR v zmysle svojej ustálenej rozhodovacej činnosti vyložil, že
jednou zo základných podmienok ústavne súladného rozhodnutia je požiadavka riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia rozhodnutia každého orgánu verejnej moci, t. j. aj
všeobecného súdu. Ak rozhodnutie nie je riadne odôvodnené, nesie znaky ľubovôle (tzv.
znak arbitrárnosti rozhodnutia), čo je z hľadiska ústavného neudržateľné. Je teda zrejmé, že
týmto svojim postupom (vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených dôvodov) sudca pre
prípravné konanie porušil uznesením sp. zn. 1Tp/16/2015, zo dňa 09.07.2015 moje právo na
súdnu ochranu vyplývajúce z ustanovenia čl. 46 ods.1 Ústavy SR v nadväznosti na čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pričom tieto práva porušil aj tým, že uznesením
sp. zn. 1Tp/16/2015, zo dňa 09.07.2015, neposkytol sťažovateľovi ústavne súladnú
interpretáciu § 50 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku v nadväznosti na konkrétny skutkový
stav a právne závery v danom prípade. Zároveň mám za to, že tým, že mi uznesením sudcu
pre prípravné konanie sp. zn. 1Tp/16/2015, zo dňa 09.07.2015, bolo právoplatne nútene
obmedzené moje vlastnícke právo bez naplnenia zákonných predpokladov uvedených v § 50
ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (v zmysle odôvodnenia uvedeného v sťažnosti proti
uzneseniu prokurátorky o zaistení majetku), došlo ním súčasne aj k porušeniu čl. 20 ods. 1
v nadväznosti na čl. 20 ods. 3 druhá veta Ústavy SR...
Podľa § 50 ods. 3 Trestného poriadku zaistiť podľa odseku 1 § 50 Trestného
poriadku nemožno nárok, ktorý nemožno v trestnom konaní uplatniť... V skutkovo a v
právne totožnej veci rozhodoval dňa 28.07.2015 sudca pre prípravné konanie
Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, o sťažnosti obvineného
proti uzneseniu prokurátorky Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR sp. zn.
VII/1 Gv 93/14/1000-70, zo dňa 16.06.2015, ktorým rozhodla o zaistení majetku na náhradu
škody (uznesenie sudcu pre prípravné konanie zo dňa 28.07.2015 sa nachádza v súvisiacom
vyšetrovacom spise ČVS: PPZ-563/NKA-FP-BA- 2014), pričom sudca pre prípravné
konanie v tomto uznesení konštatuje: „Prokurátorka pri rozhodovaní o zaistení majetku
pochybila, keď Finančné riaditeľstvo SR považovala za poškodeného s právom na nárok na
náhradu škody. Správne tento subjekt nemôže byť pripustený do konania s nárokom na
náhradu škody a ak tak orgány činné v trestnom konaní urobili, mali by ho vylúčiť z
konania...“»
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Právoplatným uznesením sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného
trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, zo dňa 09.07.2015, sp. zn. 1 Tp /16/2015 boli
porušené základné práva :
- na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, garantovanú čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd,
- právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v nadväznosti na čl. 20 ods. 3 veta
druhá ústavy.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie sudcu pre prípravné konanie
Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, zo dňa 09.07.2015, sp. zn.
1Tp/16/2015 v časti zaistenia majetku a vec mu vracia na ďalšie
konanie.
3. Špecializovaný trestný súd je po vinný uhradiť trovy
konania do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokátky JUDr. Evy Mišíkovej.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaný rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha
vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 3
a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny uznesením špecializovaného trestného
súdu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv
iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho
práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie
nad mieru ustanovenú zákonom.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
Podľa ustanovenia § 50 ods. 1 písm. a) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) ak je dôvodná obava, že
uspokojenie nároku poškodeného na náhradu škody spôsobenej trestným činom bude
marené alebo sťažované, možno nárok až do pravdepodobnej výšky škody zaistiť
na majetku obvineného.
Špecializovaný trestný súd v namietanom uznesení konštatoval: „Uznesením
vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej
jednotky finančnej polície, expozitúra Bratislava sp. zn. PPZ- 563/NKA-FP-BA-2014 zo dňa
26.05.2015 bolo okrem iných osôb vznesené obvinenie v bodoch
č. 1 až 2.13.2 uznesenia za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny
podľa § 296 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s pokračovacím zločinom
neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 alinea druhá, ods. 4 Trestného zákona
účinného do 30.09.2012, toto uznesenie bolo obvinenému doručené
dňa 04.06.2015.
Z uvedeného vyplýva, že všetkým obvineným bolo doručené uznesenie o vznesení
obvinenia skôr, ako boli vydané uznesenia o zaistení majetku na uspokojenie nároku
na náhradu škody poškodeného. Pokiaľ ide o ďalšiu podmienku, vyplývajúcu z ustanovenia
§ 50 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, existencia dôvodnej obavy z marenia alebo
sťažovania uspokojenia nároku poškodeného na náhradu škody, je potrebné konštatovať, že
aj táto podmienka bola v danom prípade splnená tak, ako to prokurátorka uviedla
v napadnutých uzneseniach. Je nepochybné, že od začatia trestného stíhania vo veci
(10.10.2014) došlo k prevodom vlastníckych práv k nehnuteľnostiam, ktoré bolo pôvodne
vo vlastníctve obvinených... Aj podal dňa 25.05.2015 návrh na prevod
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v katastrálnom území na inú osobu,
Odbor katastra Dunajská Streda tento vklad povolil dňa 27.05.2015. V tejto súvislosti je
potrebné zdôrazniť, že návrh navrhovateľa (kupujúceho) bol doručený Okresnému úradu
Dunajská Streda, katastrálny odbor dňa 25.05.2015, a vklad bol povolený dňa 27.05.2015,
teda celý proces povolenia vkladu vlastníckeho práva trval neštandardne krátko len 2 dni...
Argumenty obvineného , že nebol zisťovaný účel prevodu a teda
nebola dostatočným spôsobom odôvodnená obava z marenia náhrady škody poškodenému,
nie sú opodstatnené. V danom prípade je relevantné, že poškodený Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, zastúpené si uplatňuje nárok na náhradu
škody vo výške 6.550.957,19,- € a ustanovenie § 50 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku
umožňuje po splnení zákonných podmienok nárok poškodeného na náhradu škody zaistiť na
majetku, resp. na majetkových právach obvineného. Rovnako v posudzovanom prípade nie
je relevantné, že obvinení neboli pred takýmto rozhodnutím k nároku poškodeného vypočutí,
pretože takáto podmienka z citovaného ustanovenia§ 50 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku
nevyplýva.“
Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci
nezávislého súdneho orgánu (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým patrí interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje iba
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,
pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna
alebo zjavne neopodstatnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).
Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia prokurátorky Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VII/1 Gv 93/14/1000-67
zo 16. júna 2015 s uznesením špecializovaného trestného súdu považoval ústavný súd
za potrebné v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia uvedeného uznesenia:
„... postupne od roku 2003 až 2011 vytvorili sieť obchodných spoločností, ktorými získavali
finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu prostredníctvom simulácie splnenia podmienok
nároku na uplatnenie vrátenia nadmerného odpočtu DPH v celkovej výške 8.163.777,10,- €,
z čoho bolo vyplatených na účty jednotlivým obchodným spoločnostiam celkovo
6.550.957,19,-€ ku škode Finančného riaditeľstva SR, a to v čiastkových útokoch
konkretizovaných v uznesení.
Zo stanoviska poškodeného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky zastúpenej
, vyplýva, že poškodený si uplatňuje nárok na náhradu škody
vo výške 6.550.957,19,- €. Zároveň v tomto stanovisku zo dňa 16.06.2015 navrhol zaistiť
majetok obvinených na zabezpečenie uspokojenia nároku poškodeného na náhradu škody...
Preskúmaním predloženého spisového materiálu som zistila, že postup podľa
ustanovenia § 50 Trestného poriadku je dôvodný, pretože v dobe od začatia trestného
stíhania uznesením vyšetrovateľa vyššie označenej policajnej zložky sp. zn. PPZ-563/NKA-
FP-BA-2014 zo dňa 10.10.2014 došlo k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
v pôvodnom vlastníctve obvinených, rovnako aj v dobe od vznesenia obvinenia uznesením
vyšetrovateľa sp. zn. PPZ-563/NKA-FP-BA-2014 zo dňa 26.05.2015 a doručenia obvinenia
obvineným, boli prevedené vlastnícke práva k niektorým nehnuteľnostiam v pôvodnom
vlastníctve obvinených na iné osoby... Zo záznamu vyšetrovateľa zo dňa 15.06.2015
vyplýva, že aj obv. podal dňa 15.05.2015 návrh na prevod vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam v katastrálnom území na inú osobu, Odbor katastra
Dunajská Streda tento vklad povolil dňa 12.06.2015.
Tieto skutočnosti sú konkrétnymi skutočnosťami, ktoré maria uspokojenie nároku
poškodeného a zároveň odôvodňujú obavu z ďalšieho konania obvinených v predmetnej
veci ohrozujúceho uspokojenie nároku poškodeného na náhradu škody...“
Ako vyplýva z citovaných častí odôvodnení uznesenia špecializovaného trestného
súdu, ako aj z odôvodnenia uznesenia prokurátorky úradu špeciálnej prokuratúry,
špecializovaný trestný súd sa sťažovateľovými argumentmi namietanými v sťažnosti
dostatočne zaoberal.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom špecializovaného trestného súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny
názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení Trestného poriadku špecializovaným
trestným súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.
V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie
špecializovaného trestného súdu, nie je podľa názoru ústavného súdu prejavom
interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle, a preto sa úvahy špecializovaného trestného súdu
z pohľadu ústavného súdu nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných
princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie
základných práv a slobôd sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj
vlastnícke právo (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou
judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže
byť sekundárnym porušovateľom základných práv, práv a slobôd hmotného charakteru, ak
toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade
by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom
ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by
takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných
súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby
sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné
právne normy.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú
skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vyslovenia porušenia základných práv
sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny
uznesením špecializovaného trestného súdu po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pokiaľ ide o druhú námietku sťažovateľa týkajúcu sa odlišného posúdenia
postavenia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky v konaní vedenom pod
ČVS: ORP: PPZ-563/NKA-FP-BA-2014, podľa ktorého Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky nemôže byť subjektom trestného konania, ústavný súd v okolnostiach danej veci
predovšetkým konštatuje, že trestná vec sťažovateľa sa v čase podania sťažnosti ústavnému
súdu nachádzala v tzv. predsúdnom štádiu trestného konania. Keďže po prípadnom podaní
obžaloby by súd prvého stupňa konajúci v trestnej veci sťažovateľa, ako aj odvolací súd
v prípade podania odvolania boli súdmi s plnou jurisdikciou, v ktorých právomoci je
posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu vrátane
zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania, dospel ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa týkajúcej sa namietaného porušenia jeho
základných práv v trestnej veci, ktorá nebola v čase podania ústavnej sťažnosti právoplatne
skončená, k záveru o nedostatku jeho právomoci konať a rozhodnúť v uvedenej veci
(obdobne napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05). Platná právna
úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi (ako obvinenému či obžalovanému)
v ďalšom priebehu konania v rámci uplatnenia práva na obhajobu právne účinným
spôsobom namietať porušenie svojich základných práv a slobôd garantovaných ústavou
v dôsledku nezákonného postupu orgánov činných v trestnom konaní v štádiu prípravného
konania v jeho trestnej veci.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2016