Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 100/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátkou

JUDr. Michaelou Pagáčikovou, Radlinského 1710, Dolný Kubín, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín

sp. zn. z 21. októbra 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline

č. k. -167 z 13. júla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra

2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),

pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -124 z 21. októbra 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -167 z 13. júla 2015.

Sťažovateľka ako žalobkyňa sa návrhom doručeným okresnému súdu 28. apríla 2014

domáhala vrátenia daru, nehnuteľnosti značnej finančnej hodnoty, ktorý darovala darovacou

zmluvou žalovanému a jeho manželke do podielového spoluvlastníctva pri príležitosti

uzavretia ich manželstva. Dôvodom podania návrhu zo strany sťažovateľky bolo negatívne

správanie žalovaného k svojej manželke, sťažovateľkinej praneteri. Hrubé správanie

žalovaného vyplývalo aj zo spisov o priestupkovom konaní, ktoré boli pripojené do spisu

konania na prvom stupni.

Okresný súd rozsudkom č. k. -124 z 21. októbra 2014 návrh

sťažovateľky zamietol, keď konštatoval, že nebolo možné považovať za splnenú základnú

zákonnú podmienku umožňujúcu darkyni domáhať sa voči žalovanému vrátenia daru

v zmysle .

O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku súdu prvého stupňa rozhodoval krajský súd,

ktorý rozsudkom č. k. -167 z 13. júla 2015 napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdil ako vecne správny v zmysle

(ďalej len „OSP“).

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že všeobecné súdy nedostatočne preskúmali

skutkový stav, keď sa uspokojili len s tvrdeniami obžalovaného a nerešpektovali

právoplatné rozhodnutia príslušného obvodného úradu o tom, že žalovaný sa opakovane

dopustil priestupku proti občianskemu spolunažívaniu.

V sťažnosti k tomu uvádza:

«Okresný súd Dolný Kubín podľa nášho právneho názoru pochybil, keď vôbec

nerešpektoval závery právoplatne skončených priestupkových konaní resp. závery o uznaní

žalobcu za vinného zo spáchania viacerých priestupkov, naopak súd nezohľadnil

argumentáciu sťažovateľky, v zmysle ktorej sťažovateľka uvádzala, že o predmetných

priestupkoch už bolo právoplatne rozhodnuté orgánom verejnej správy ktorý je

kompetentný v rámci svojich zákonom zverených právomocí o priestupkoch rozhodovať,

pričom kompetentný orgán opakovane rozhodol, že zo strany žalovaného došlo k naplneniu

zákonných znakov priestupku a teda príslušný orgán uznal žalovaného vinným zo spáchania

priestupku. Podľa nášho právneho názoru tak neprislúcha všeobecnému súdu predmetné

skutky bez akéhokoľvek dokazovania vykonaného v tomto smere hodnotiť len ako

„sebaobranu“ žalovaného a zmierňovať tak jeho vinu za spáchané skutky.

Predmetné rozhodnutie Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. : - 124

napadla sťažovateľka v zákonnej lehote odvolaním, a to z dôvodov podľa § 205 ods. 2

písm. a), písm. b), písm. c), písm. d) a písm. f) v nadväznosti na ust.

písm. h) , nakoľko cit. rozhodnutie okresného súdu je podľa právneho názoru

sťažovateľky postihnuté tak závažnými vadami, ktoré spochybňujú jeho správnosť

a zákonnosť – cit. rozhodnutie vychádzalo z nedostatočne preskúmaného skutkového stavu,

pričom okresný súd vec po právnej stránke posúdil nesprávne, a zároveň bolo

cit. rozhodnutie postihnuté tzv. „inou vadou rozsudku“ spočívajúcou v absencii riadneho

a vyčerpávajúceho odôvodnenia, resp. vysvetlenia úvah, ktoré viedli súd k prijatiu takéhoto

rozhodnutia, a na základe tejto skutočnosti považujeme uvedené rozhodnutie

za nepreskúmateľné.

Krajský súd Žilina v odvolacom konaní rozhodol rozsudkom sp. zn.:

zo dňa 13. 7. 2015 tak, že napadnutý rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín potvrdil.

Prvostupňový aj odvolací súd sa podľa nášho právneho názoru v napadnutých

rozhodnutiach nesprávne vysporiadali s aplikáciou ust. § 135 ods. 1 O.s.p, keď nanovo

posudzovali otázku viny či zavinenia žalovaného, ktorý už v minulosti bol právoplatne

uznaný za vinného zo spáchania priestupku a spáchanie uvedených skutkov zhodne

vyhodnotili ako „sebaobranu“ resp. za obranu proti útoku ktorý mala podľa ničím

nepoložených tvrdení žalovaného vyvolať jeho manželka, hoci v takomto smere nebolo

vykonané žiadne dokazovanie a ani z vykonaných dôkazov v rámci civilného a ani

priestupkového konania nič nenasvedčovalo tomu, že by práve žalovaný mal byť fyzicky

napadnutý a svojím počínaním iba odvracal bezprostredný fyzický útok voči svojej osobe.

Sme toho názoru, že všeobecné súdy sú viazané pri svojom rozhodovaní v civilnom

konaní skorším právoplatným rozhodnutím o spáchaní priestupku, pričom súd nemá

oprávnenie nanovo skúmať otázku viny či zavinenia príp. existencie okolností vylučujúcich

protiprávnosť, v už právoplatnej skončenej veci, resp. nemá oprávnenie vysloviť záver

o tom, že priestupok spáchaný nebol nakoľko sa jednalo o „sebaobranu“, resp.

„odvracanie bezprostredného útoku inej osoby“ bez toho, aby súd vykonal v tomto smere

akékoľvek šetrenie a skutok posudzoval len na základe ničím nepodložených tvrdení jedného

účastníka konania, pričom bez riadneho prešetrenia veci by súd posúdil skutok úplne

odlišne než vyplýva zo záverov zistených v priestupkovom konaní, v priamom rozpore s

právoplatným rozhodnutím z priestupkového konania.

Rovnako tak podľa nášho názoru neprislúcha súdu hodnotiť otázku závažnosti skutku

- a skutočnosť že v priestupkovom konaní, bol žalovanému za fyzický útok voči manželke,

ktorým jej spôsobil zranenia (okrem iného najmä stopy po škrtení) a vyžiadal si lekárske

ošetrenie na pohotovosti sankcionoval iba pokarhaním pokutou vo výške 10 eur, nemožno

podľa nášho názoru hodnotiť tak, že takéto očividne hrubé správanie v rozpore s dobrými

mravmi bude súd bagatelizovať tým, že nakoľko boli žalovanému uložené iba veľmi mierne

tresty, podľa vyjadrenia súdu sa má jednať iba o správanie ktorého spoločenská

nebezpečnosť a intenzita je iba veľmi nízka.

V zásade sa nestotožňujeme s takýmto posúdením právnej kvalifikácie fyzického

útoku ako „sebeobrany“ a hodnotenia závažnosti fyzického útoku a bagatelizovaním

závažnosti domáceho násilia páchaného na manželke zo stany žalovaného.

Sme toho názoru, že práve uznanie viny v priestupkovom konaní vyjadruje morálne

odsúdenie páchateľa skutku, pričom výška uloženej sankcie (v danom prípade pokarhanie

a pokuta 10 eur) celkom zjavne neodôvodňuje záver súdu, že takéto správanie nebolo

spoločensky škodlivé príp. že jeho intenzita a spôsobené následky sú iba nepatrné a de facto

tak ospravedlňovať násilie páchané v rodine na blízkej osobe - manželke.

S ohľadom na uvedené skutočnosti sme toho názoru, že rozhodnutie Krajského súdu

Žilina sp. zn.: - 167 zo dňa 13. 7. 2015, v nadväzností na rozhodnutie

Okresného súdu Dolný Kubín, sp. zn.: - 124 zo dňa 21.10. 2014 odporujú

zásade práva na spravodlivý proces, tak ako ho garantuje či. 46. SR a tiež princípu

právnej istoty ako základného princípu právneho štátu.»

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd

po predbežnom prerokovaní prijal jej ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie a „po vykonaní

dokazovania“ vyniesol tento nález:

„Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu, v zmysle . SR a právo

na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami zaručenými článkom VI. ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo v konaní pred Krajským

súdom Žilina vedenom pod sp. zn. : a v konaní vedenom na Okresnom súde

Dolný Kubín pod sp. zn.: porušené.

Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Krajského súdu Žilina sp. zn.: -

167 zo dňa 13. 7. 2015 a rozhodnutie Okresného súdu Dolný Kubín, sp. zn.: -

124 zo dňa 21. 10. 2014 vo všetkých výrokoch a vec vracia Okresnému súdu Dolný Kubín

na nové rozhodnutie.

Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľke trovy tohto konania spočívajúce z trov

právneho zastúpenia v sume 296,44 € (slovom dvesto deväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri

centov) v zmysle ust. vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej služby (trovy právneho

zastúpenia spočívajú v 2 úkonoch právnej služby : príprava a prevzatie právneho

zastúpenia a vypracovanie a podanie sťažnosti ; základná sadzba tarifnej odmeny je určená

v súlade s ust. § 11 ods. 3 cit. vyhlášky v sume 2 x 139,83 € a 2 x režijný paušál v zmysle

ust. § 16 ods. 3 cit. vyhlášky, v sume 8,39 € ; t.j. spolu = 296,44 € ), a to na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky JUDr. Michaely Pagáčikovej,

do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu

boli porušené jej základné práva označené v petite sťažnosti zaručené a dohovorom.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. Vo vzťahu k rozsudku okresného súdu sťažovateľka vyjadruje svoju nespokojnosť

najmä z dôvodu, že okresný súd „nedostatočne preskúmal skutkový stav, keď sa uspokojil

s ničím nepodloženými tvrdeniami žalovaného, ktoré boli v kontraste so skutočnosťami

preukázanými v rámci spomínaných priestupkových tvrdení...“.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľky rozhodnutím

okresného súdu sp. zn. z 21. októbra 2014, ústavný súd uvádza, že jeho

preskúmaniu bráni princíp subsidiarity zakotvený v , obsahom ktorého

je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným

súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(m. m. , , , , ).

V prípade sťažovateľkou napadnutého rozhodnutia okresného súdu bol súdom, ktorý

preskúmaval jeho rozsudok na základe opravného prostriedku sťažovateľky, krajský súd.

Sťažovateľka teda využila na ochranu ňou označených práv zákonom poskytnutý opravný

prostriedok. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti

rozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľka namieta najmä potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa, a to že krajský súd sa podobne ako okresný súd nesprávne

vysporiadal s aplikáciou (ďalej len „OSP“).

Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 13. júla 2015 konštatoval vecnú

správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného

uviedol:

„Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli

v odvolaní navrhovateľkou vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými

i právnymi závermi okresného súdu. Odvolacie námietky navrhovateľky sú totožné

s námietkami, ktoré uplatnila okresným súdom, a s ktorými sa okresný súd vysporiadal.

Námietky, uplatnené v odvolacom konaní, preto nemohli privodiť zmenu napadnutého

rozsudku. Okresný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, v dostatočnom rozsahu

zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané

každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti a zdôvodnil, z akých dôvodov, a ktoré

tvrdenia účastníkov mal za preukázané, a ktoré nie, podrobne uviedol svoje skutkové

zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli, aplikoval správne právne predpisy, ktoré aj správne

vyložil. Rozhodol v súlade s hmotným právom a ustálenou súdnou praxou. Za daného stavu

si krajský súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne odkazuje

v zmysle .

Podľa , darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa

obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré

mravy.

Podľa , blízkou osobou je príbuzný v priamom rade,

súrodenec a manžel, iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby

sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako

vlastnú ujmu.

Ustanovenie upravuje osobitný spôsob zániku

darovacieho vzťahu, ku ktorému dochádza na základe jednostranného právneho úkonu

darcu voči obdarovanému, ktorý hrubo porušil dobré mravy svojím správaním k darcovi

alebo k členom jeho rodiny. Ustanovenie umožňuje vyvodiť

zodpovednosť za porušenie morálnych pravidiel správania - súhrn určitých historicky

nemenných a všeobecne v spoločnosti akceptovaných noriem etiky, morálky a mravnosti.

Vrátenie daru možno považovať za sankciu, ktorou darca postihuje obdarovaného za jeho

správanie, hrubo porušujúce tieto morálne pravidlá.

Uvedené právo darcu na vrátenie daru nezakladá každé negatívne správanie sa

obdarovaného voči darcovi. Predpokladom vrátenia daru je len také negatívne správanie sa

obdarovaného, ktoré vzhľadom na všetky významné okolnosti konkrétneho prípadu možno

hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. V súlade s ustanovením § 630 Občianskeho

zákonníka možno za právne relevantné považovať len také správanie sa obdarovaného,

ktoré sa objektívne prejavilo. Pritom nie je rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok darcu

(R 61/1997). Pri posudzovaní správania obdarovaného treba vziať do úvahy a hodnotiť

i správanie sa samotného darcu v tom zmysle, či práve jeho správanie nie je príčinou

nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu (princíp vzájomnosti). Uplatnenie

princípu vzájomnosti znamená, že pri skúmaní určitého správania obdarovaného z

hľadiska, či vykazuje znaky hrubého porušenia dobrých mravov, sa vezme zreteľ tiež na

správanie darcu za účelom posúdenia, či on sám sa nespráva, alebo nesprával voči

obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi, a či práve jeho správanie nie je príčinou

nevhodného správania obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny (rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

V danom prípade navrhovateľka žiadala o vrátenie daru, resp. určených

nehnuteľností z dôvodu, že odporca verbálne aj fyzicky napadol jej praneter

, ktorá je bývalou manželkou odporcu. Ako dôkaz priložila rozhodnutie

Okresného úradu Dolný Kubín, odbor všeobecnej vnútornej správy č.k. PK - 2013/140

a rozhodnutie Obvodného oddelenia Policajného zboru v Dolnom Kubíne č.k. DU -

1000/2012.

Krajský súd podrobne preskúmal rozhodnutie Okresného úradu Dolný Kubín, odbor

všeobecnej vnútornej správy č.k. PK - 2013/140 zo dňa 22.11.2013 a dospel k záveru, že

odvolacia námietka navrhovateľky, že tvrdenia odporcu pred súdom sú v ostrom kontraste

s tvrdeniami, ktoré uvádzal v rámci priestupkového konania, je nedôvodná. Ako totiž

z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, odporca nepopieral spáchanie predmetného skutku,

avšak ako uviedol, konal z dôvodu, že sa bránil útoku svojej bývalej manželky. Rovnako

na pojednávaní dňa 26.08.2014 uviedol, že ku konfliktu došlo tak, že si balil svoje veci

do krabíc a vtedy jeho (bývalá) manželka začala niektoré veci vyhadzovať z krabíc, pretože

tie kúpila ona, a teda, že si ich so sebou nezoberie. Začala mu nadávať a vznikla medzi nimi

hádka, pričom je pravdou, že ju chytil za krk.

Z uvedeného vyplýva, že odporca tvrdil rovnaké skutočnosti v konaní pred súdom ako

v priestupkovom konaní. Ostatné priestupkové konania (PK - 2013/148, PK - 2013/158)

boli odložené z dôvodu, že došlé oznámenia neodôvodňovali začatie konania o priestupku

alebo postúpenie veci podľa § 71 Zákona o priestupkoch. Vzhľadom k tejto skutočnosti sa

krajský súd k týmto priestupkovým konaniam nevyjadroval.

Krajský súd mal síce preukázané, že odporca fyzicky napadol praneter

navrhovateľky ( ), avšak do úvahy zobral aj skutočnosť, že medzi

bývalými manželmi sú natoľko naštrbené vzťahy (možno dokonca hovoriť o nepriateľskom

vzťahu), kedy je potrebné myslieť na princíp vzájomnosti. Krajský súd pritom nepodceňoval

závažnosť skutku, ale vyhodnotil všetky okolnosti súvisiace s daným prípadom, vrátane

toho, že nebola práceneschopná a jej zranenie si nevyžiadalo ďalšie

liečenie.

K odvolacej námietke navrhovateľky, že okresný súd nevykonal potrebné

dokazovanie, krajský súd uvádza, že táto je tiež nedôvodná, nakoľko okresný súd akceptoval

všetky navrhované dôkazy zo strany navrhovateľky. Vypočul všetkých navrhovaných

svedkov s výnimkou dcéry navrhovateľky , ktorá dlhodobo žije

vo Švajčiarsku, z čoho možno usúdiť, že informácie o vzťahu medzi

a odporcom má sprostredkované rodinnými príslušníkmi. Napriek tomu však okresný súd

akceptoval jej písomné vyhlásenie zo dňa 15.09.2014.

Okresný súd tiež postupoval správne, keď vzťah navrhovateľky s

vyhodnotil ako vzťah, ktorý nie je taký blízky, že by určitú ujmu spôsobenú

pociťovala navrhovateľka ako svoju vlastnú. S poukazom

na ustanovenie , za členov rodiny darcu treba považovať

predovšetkým jeho manžela, rodičov a deti a spravidla tiež ostatných príbuzných v priamom

rade (predkov a potomkov), ako aj súrodencov, výnimočne aj ďalšie osoby v rodinnom

alebo obdobnom pomere, pokiaľ by darca ich ujmu dôvodne pociťoval ako vlastnú ujmu

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

21.08.1997). V danom prípade vzťah medzi navrhovateľkou a nie je

príbuzenským v priamom rade. Navyše navrhovateľka na pojednávaní dňa 26.08.2014

uviedla, že ku a odporcovi nechodievala, s odporcom sa nestretávala,

pričom s sa stretávala len, keď ona prišla ku nim na návštevu.

V ďalšom uviedla, že o konkrétnych konfliktoch medzi praneterou a odporcom nevedela

a nebola ich svedkom. Rovnako odporca potvrdil výpoveď navrhovateľky, keď uviedol, že

po uzavretí manželstva s sa s navrhovateľkou často nestretávali.

Vyššie uvedené skutočnosti nedosahujú taký blízky a emocionálne založený vzťah medzi

navrhovateľkou a , ktorý by znamenal, že určitú ujmu spôsobenú

by navrhovateľka pociťovala ako svoju vlastnú.

Z vyššie uvedených dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu podľa § 219

ods. 1 ako vecne správny potvrdil.“

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd po preskúmaní sťažnosti

a k nej pripojených príloh konštatuje, že postup odvolacieho súdu a jeho posúdenie vecnej

správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako aj tvrdenie všeobecných súdov o tom, že

vzťah medzi sťažovateľkou a jej praneterou nedosahuje taký blízky a emocionálne založený

stupeň, aby ujmu jej spôsobenú pociťovala sťažovateľka ako svoju vlastnú, nie je možné

považovať za odporujúce a dohovoru.

Čo sa týka námietky nedostatočne zisteného skutkového stavu, ústavný súd

opakovane zdôrazňuje, že ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( )

nemôže zastupovať všeobecné súdy v otázke prehodnotenia a ustálenia skutkového stavu

veci. Ústavný súd nie je tzv. skutkovým súdom a podľa svojej konštantnej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

().

Ústavný súd nemá dôvod na odmietnutie výkladu všeobecných súdov, pokiaľ ide

o posúdenie otázky hrubého porušenia dobrých mravov a tiež ich vymedzenie, ktoré

subjekty možno považovať za členov rodiny darcu.

Ústavný súd tiež nezistil, že by všeobecné súdy nesprávne interpretovali § 135 ods. 1

, čo sa týka ich viazanosti rozhodnutiami v priestupkovom konaní. Súdy

nespochybňovali záver správnych orgánov, t. j. rozhodnutia o vine žalovaného, hodnotili len

stupeň nebezpečnosti činov, ktorých sa žalovaný dopustil (najmä ich intenzitu a trvanie).

Ich záver o tom, že jeho správanie nedosahuje intenzitu hrubého porušovania dobrých

mravov, ktorý prijali po zohľadnení všetkých okolností prípadu, najmä skutočnosti, že

žalovaný a jeho bývalá manželka (praneter sťažovateľky) majú vážne narušené vzájomné

vzťahy, ústavný súd nemá dôvod spochybňovať. Podobne nemá dôvod spochybňovať

aplikáciu pri vymedzení pojmu „člen rodiny“, najmä ak táto

vyplýva z ustálenej judikatúry všeobecných súdov.

V súvislosti s prejavenou nespokojnosťou zo strany sťažovateľky s namietaným

rozhodnutím krajského súdu ústavný súd po posúdení všetkých okolností prípadu dospel

k názoru, že postup krajského súdu je ústavne akceptovateľný, výkladovo konzistentný

a primerane argumentačne zdôvodnený. Napadnutý rozsudok preto nemožno považovať ani

za svojvoľný či arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského

súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny

názor svojím vlastným (m. m. , ). V rozsudku krajského súdu teda

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne

neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide

o namietaný zásah do základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie, ústavný súd uzatvára, že rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je

prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje

zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku, nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom

dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného súdu vo veci samej ako

vecne správny potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-právny rozmer.

V súvislosti s prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že obsahom práv podľa a dohovoru nie je záruka,

že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je,

aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ). Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Čo sa týka namietaného porušenia základných práv podľa čl. 47 ods. 3, čl. 12 ods. 1

a , ústavný súd v zmysle svojej konštantnej judikatúry poukazuje

na zásadu viazanosti petitom návrhu na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde) a tiež na skutočnosť, že sťažovateľka je v tomto prípade zastúpená kvalifikovaným

právnym zástupcom, a preto sťažnosť sťažovateľky prerokoval len v rozsahu namietaného

porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2016