Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20Co-2-2023.pdf
PDF · 137.36 KB
Case nature
Area
Subarea
20Co/2/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcov: 1) A. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom C. XX, XXX XX D., 2) C. E., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom C. XX, XXX XX D., obaja právne zastúpení: Beňo & partners advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Nám. sv. Egídia 93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029 proti žalovanému: F. D. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom C. XX, XXX XX D., o určenie vlastníckeho práva s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp.zn. 21C/24/2021-83 zo dňa 19.08.2022, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje sa rozsudok.
II. Stranám sporu sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Žalobu zamieta. II. Žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.“
Svoje rozhodnutie okrem iného súdu prvej inštancie odôvodnil tým, že dňa 28.11.2017 uzatvorili so žalovaným vo forme notárskej zápisnice Darovaciu zmluvu na nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k.ú. C., obec D., G. H., zapísané na LV č. XXX a to pozemky parc. reg. „B.“ parc. č. XXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 355 m2, parc. č. XXX/X orná pôda o výmere 349 m2, parc. č. XXX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere 163 m2, parc. č. XXX/XX so súp. č. XX rodinný dom v celosti, na základe ktorej došlo k prevodu vyššie uvedených nehnuteľností na ich syna, teda žalovaného v spoluvlastníckom podiele 1/1. Darovaciu zmluvu uzatvorili z dôvodu, pretože im žalovaný pred jej uzatvorením sľúbil, že sa o nich postará a za týmto účelom s nimi ostane bývať. Po uzatvorení Darovacej zmluvy sa so žalovaným ústne dohodli na následnom uzatvorení Dohody o zriadení vecného bremena, ktorá mala spočívať v práve bezodplatného doživotného užívania nehnuteľnosti. K písomnému uzatvoreniu takejto dohody nikdy nedošlo. Žalovaný v súčasnej dobe nežije v spoločnej domácnosti s nimi napriek svojmu sľubu a o nich sa nestará. Spolu so svojou družkou sa presťahoval do bytu v Poprade s tým, že nevedia presne, kde sa tento byt nachádza, nakoľko im to žalovaný odmietol povedať. Po nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam žalovaný tieto zaťažil tým, že zriadil záložné právo na základe Záložnej zmluvy k nehnuteľnostiam V 3236/2020 zo dňa 2.9.2020 v prospech Slovenskej sporiteľne a.s.. Žalovaný predmetnú nehnuteľnosť zaťažil bez toho, aby ich o tejto skutočnosti upovedomil. Nakoľko k uzatvoreniu záložnej zmluvy došlo bez ich vedomia a tým ju nemajú k dispozícii, nevedia na zabezpečenie splnenia, akej výšky pohľadávky bola táto záložná zmluva zriadená. Pokiaľ by v dôsledku konania, resp. nekonania, eventuálne neplnenia povinností žalovaného, vyplývajúcej mu zo záložnej zmluvy došlo k výkonu záložného práva, ostali by bez strechy nad hlavou. Žalovaný od
narodenia žil s nimi v spoločnej domácnosti a až do uzatvorenia darovacej zmluvy vzťahy medzi nimi boli harmonické. Po uzavretí darovacej zmluvy sa všetko zmenilo. Žalobca v 1. rade je chorý na srdce, po operácii a má cukrovku, ťažko chodí a žalobkyňa v 2. rade sa taktiež lieči na srdce a má cukrovku. Ani v roku 2018, keď si žalobkyňa v 2. rade zlomila ruku, jej žalovaný neposkytol žiadnu pomoc. V súčasnej dobe nejaví o žalobcov skoro žiaden záujem a dokonca nimi podľa ich názoru opovrhuje, keďže dňa 24.4.2021 povedal matke, že sa hanbí za jej priezvisko a nechce ju mať zapísanú v rodnom liste. Pred podaním žaloby sa pokúšali dohodnúť so synom ohľadom vrátenia daru, s čím on najprv súhlasil, ale následne to odmietol a dňa 24.5.2021 rodinný dom opustil. Poukázali, že správanie žalovaného možno považovať za odporujúce dobrým mravom s tým, že sa obávajú, že by mohol predmetnú nehnuteľnosť, ktorá tvorí ich jediný príbytok, opätovne zaťažiť, prípadne scudziť v prospech tretej osoby a oni by tak nemali kde bývať. Z uvedených dôvodov žiadali, aby súd nariadil neodkladné opatrenie. Žalobcovia v žalobe vymedzili dôvody pre vrátenie daru, ktoré majú spočívať v tvrdenom neposkytnutí pomoci, opatery v starobe a chorobe, odsťahovaní sa žalovaného z rodinného domu, dodatočnom nezriadení vecného bremena spočívajúceho v doživotnom bezodplatnom užívaní darovaných nehnuteľností, zaťažení nehnuteľností záložným právom pri uzavretí Zmluvy o hypotekárnom úvere. Súd prvej inštancie sa zameral v konaní, keďže predmetnú vec bolo potrebné posúdiť komplexne, nie ,,vytrhnutím z kontextu jednotlivých okolností“ aj na okolnosti darovania, iniciatívu žalobcu v 1. rade darovať žalovanému, dôvody darovania, investície žalovaného do rekonštrukcie domu po darovaní, rozčarovanie žalobcov z novej priateľky žalovaného a opadnutia predstáv o spolužití žalovaného s predchádzajúcou priateľkou, založenia rodiny žalovaným a s tým súvisiace zmeny v okolnostiach doterajšieho spolužitia, ako aj narodenie syna žalovaného, povahy žalovaného a v neposlednom rade povahy žalobcov, komunikácia medzi sporovými stranami, poskytnutie starostlivosti, opatery, zdravotný stav žalobcov a prijatie ponúkanej starostlivosti, vzájomnými urážkami. K naplneniu skutkovej podstaty pre vrátenie daru, smeruje len také konanie obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny, ktoré z hľadiska svojho rozsahu a intenzity nevzbudzuje žiadne pochybnosti o jeho kolízii s dobrými mravmi. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu taktiež nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného, ale také chovanie, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Obvykle ide o porušenie značnej intenzity alebo porušovanie sústavné a to či už fyzickým násilím, hrubými urážkami, neposkytnutím potrebnej pomoci a pod.. Nie každé chovanie, ktoré nie je v súlade so spoločensky uznávanými pravidlami slušného chovania vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi naplňuje znaky ust. § 630 OZ. Predpokladom aplikácie tohto ustanovenia je kvalifikované porušenie morálnych pravidiel konkrétnym chovaním obdarovaného, ktorého stupeň závažnosti je hodnotený podľa objektívnych kritérií a nielen podľa subjektívneho názoru darcu. Právne akceptovateľné je teda len hrubé porušenie dobrých mravov a podľa judikatúry musí ísť o porušenie dobrých mravov značnej intenzity alebo ich sústavné porušovanie (R 88/1998) napr. vo forme fyzického napádania, hrubých urážok, neposkytnutie potrebnej pomoci (rozsudok NS SR 5Cdo572/98). Súd prvej inštancie posudzoval daný prípad z hľadiska konkrétneho prípadu v danom čase na danom mieste a vo vzájomnom konaní účastníkov právneho vzťahu. Dar poskytnutý inému je väčšinou vyjadrením priazne daného človeka k obdarovanému, je demonštráciou kvality vzťahov, úcty a náklonnosti, ktorá medzi darcom a obdarovaným panuje. Dar je väčšinou darovaný s úmyslom spôsobiť radosť, s úmyslom pomôcť niekomu v ťaživej situácii a podobne. Darca je k prejaveniu vôle previesť vlastnícke právo k predmetu daru na obdarovaného motivovaný aj inými rôznymi okolnosťami, ako to bolo aj v tomto prípade. Motívom darovania žalobcov, ako bolo v konaní preukázané výpoveďou žalovaného a svedka E. bolo predídenie straty nehnuteľností v dôsledku exekúcie, ktorú mal pred darovaním žalobca v 1. rade. Darovanie preto bolo ponúknuté aj E., synovi žalobkyne v 2. rade, ktorý ponuku odmietol čo uviedol vo výpovedi. Následne tieto nehnuteľnosti ponúkli žalobcovia na darovanie svojmu vlastnému synovi, žalovanému. Žalovaný sa postaral o splácanie exekúcie žalobcu v 1. rade. Ďalšou pohnútkou darovania malo byť obídenie zákonných dedičov a to detí z prvých manželstiev oboch žalobcov. To sa v konaní nepreukázalo, iba zostalo v rovine tvrdenia. Ďalším motívom pre darovanie mala byť rekonštrukcia domu a okolia už z finančných prostriedkov obdarovaného, keďže žalobcovia boli v tom čase dôchodcovia a nemali prostriedky na vonkajšiu rekonštrukciu. Keďže žalovaný vzhľadom na výborné vzťahy s rodičmi a jeho povahu, čo potvrdil svedok E. vo výpovedi, chcel ostať s rodičmi bývať v dome a nemal v úmysle sa odsťahovať z domu od rodičov. Preto z pochopiteľných dôvodov dar s úctou prijal a zodpovedne ju zhodnotil tak, že všetko konzultoval s rodičmi, čo nebolo v konaní sporné a potvrdila to jeho družka, že o všetkom sa radil s rodičmi. Aj z SMS správ je zrejmé, že vzťahy medzi mamou a synom boli nadštandardné. Zásadný zvrat nastal po narodení syna v marci 2021, keď sa pripravovala izba pre vnúča žalobcov na hornom
poschodí a žalobkyňa v druhom rade pociťovala pocit krivdy, že sa nemá kde podieť v dome, keďže s manželom žila oddelene a potrebovala izbu pre seba. Rodinný dom si podelili tak, že dolné poschodie užívali žalobcovia a horné poschodie žalovaný s rodinou. Žalobkyňa mala možnosť mať izbu pred vstupom na horné poschodie. Uvedená situácia zrejme vygradovala do mesiaca, keď došlo k veľkému konfliktu dňa 24.4.2021, kedy bol žalovaný so svojou rodinou vyhodený z jeho domu. Teda konflikt medzi sporovými stranami nenastal z dôvodu zriadenia záložného práva žalovaným, ktorý je hlavným argumentom žalobcov pre hrubé porušenie dobrých mravov zo strany žalovaného, ale z neustátia nových zmien po narodení syna žalovaného, zlyhávaniu komunikácie medzi žalobkyňou v 2. rade a družkou žalovaného, čo súd nepovažuje za nič výnimočné. Ide o bežný prirodzený jav v rodinách, keďže ide o rozdielne generačné názory, ktoré sú na mieste. Túto skutočnosť ,,presne vystihol“ svedok E. vo svojej výpovedi tak, že ,,celý problém spočíva v generačných problémoch, názoroch v zmysle slabej až nepochopenej komunikácii“. Do tohto momentu, dňa 24.4.2021, bol byt žalovaného považovaný za dobrú investíciu napr. na prenájom, nie na trvalé bývanie pre žalovaného. Keďže v tom čase ešte nebol byt zariadený, družka išla bývať s dieťaťom k jej rodičom a žalovaný spal na zemi v byte. V uvedenom byte následne zostali žiť. Súd v zmysle uvedeného poukazuje, že nešlo o správanie žalovaného (čo je predmetom preskúmavania v tomto konaní), ktoré by vyústilo do odsťahovania sa a opustenia domu z pohľadu žalobcov, ale o konflikt matky s družkou. Žalobcovia ako vo svojich výpovediach potvrdili ,,oni chceli F. za nevestu“, s ňou sú v kontakte dodnes. Bohužiaľ, súd s poľutovaním musí konštatovať, že rodičia neakceptovaním ,,výberu ženy“ ich synom pre budúci život ubližujú iba svojmu synovi a zrejme na tom nechcú ani nič meniť, keďže udržiavajú kontakt s F.. Naproti tomu by mali byť oni tí chápajúci, ktorí už zažili viac manželstiev. Pri posudzovaní správania obdarovaného treba vziať do úvahy a hodnotiť aj správanie sa samotných darcov v tom zmysle, či práve ich správanie nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nim (tzv. princíp vzájomnosti). Uplatnenie princípu vzájomnosti znamená, že pri skúmaní určitého správania obdarovaného z hľadiska, či vykazuje znaky hrubého porušenia dobrých mravov sa vezme na zreteľ tiež správanie darcov za účelom posúdenia, či oni sami sa nesprávajú, alebo nesprávali voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve ich správanie nie je príčinou nevhodného správania obdarovaného voči nim alebo k členom rodiny. V kladnom prípade sa darca potom nemôže úspešne domáhať vrátenia daru, lebo následnú reakciu obdarovaného (i keby bola nevhodná) by nebolo možné kvalifikovať, ako hrubé porušenie dobrých mravov. Výnimkou by však bolo také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere správania sa samotného darcu. Toto konanie obdarovaného v konaní nebolo zistené. Teda z vykonaného dokazovania vyplynul záver, že ani správanie žalobcov vo vzťahu k ich synovi po tom, čo došlo ku konfliktu jeho matky a družky spočívajúce v tzv. vyhodení z domu s ročným dieťaťom, nemožno považovať za vhodné a preto súd nenašiel dôvod pre vrátenie daru. Súd prvej inštancie uviedol, že rozumie aj argumentom žalobcov, že chcú mať pokojnú starobu a neobávať sa o strechu nad hlavou, ale nemožno zabúdať, že práve oni boli iniciátormi darovania s úmyslom ,,preľstiť právne predpisy“ (vyhnúť sa exekúcii, obísť zákonných dedičov). Skutočnosť, že nebolo zaznamenané v darovacej zmluve vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného užívania, nemožno klásť za vinu žalovanému, keďže oni mali postavenie darujúcich, boli prítomní dňa 28.11.2017 pri spísaní darovacej zmluvy na notárskom úrade a preto bolo v ich moci trvať na takýchto podmienkach a preveriť ich zapísanie. Pre súd sa nezdalo uveriteľným ani ich tvrdenie, že po mesiaci od spísania darovacej zmluvy cca 28.12.2017 zistili, že nebol urobený zápis vecného bremena. Napriek tejto vedomosti žalobcov v roku 2017 boli vzťahy ešte roky, minimálne do konca roka 2020, ešte tri roky výborné. Tvrdenia žalobcov v žalobe, že sa dohodli, že po spísaní darovacej zmluvy dodatočne uzavrú Dohodu o zriadení vecného bremena, sa súdu javili ako nelogické. Ďalšie tvrdenia o realizovaných výzvach adresovaných žalovanému, aby dodatočne zapísal vecné bremeno, súd vyhodnotil ako neurčité, rozporné v časových súvislostiach, bez časovej následnosti spomínali notára, ale nič dôveryhodné, o čo by sa súd mohol oprieť, nebolo preukázané. Tvrdenia žalobcov boli podané veľmi vágnym spôsobom, ktoré súd nepresvedčili. Žalobcovia odmietajú prijať akúkoľvek zodpovednosť za to, že podcenili nezapísanie vecného bremena so snahou pretaviť to do nesplnenia si povinnosti žalovaného prípadne notára. Pri akte darovania by súd rátal s tým, že žalobcovia sa budú aspoň v minimálnej miere informovať o možných právnych následkoch, ktoré im museli byť aj známe z bežného života spočívajúce v tom, že žalovaný ako výlučný vlastník má po darovaní a zapísaní vlastníckeho práva výlučné dispozičné právo s vecou. K udalostiam, ktoré nastali dňa 15.7.2020 10.56 hod, ktoré predchádzali SMS a po jej napísaní žalobkyňou v 2. rade v znení : „oco nesúhlasí, aby sa dom založil, ináč to dá na súd o vrátenie daru“, mal súd zato, že bol interpretovaný nesúhlas iba žalobcu v 1. rade, nie nesúhlas žalobkyne v 2. rade. Aj po
tejto SMS boli vzťahy medzi matkou a synom veľmi dobré, čo vyplýva z SMS zo dňa 8.9.2020 o 13.09 hod. písala: „Mám ťa rada, daj na seba pozor, nech ťa Boh chráni od zlého a dá silu v práci. Mama“ s odpoveďou žalovaného: „Aj ja teba, ďakujem, dávam pozor, držte sa doma!“ Teda po dvoch mesiacoch odo dňa 15.7.2020 nebolo preukázané, aby sa vzťahy zhoršili, keďže žalovaný reagoval, že sa obaja majú držať. Zo zaslanej SMS zo dňa 15.7.2020 vyplýva, že o 10.-tej hodine mali žalobcovia vedomosť o hypotekárnom úvere a teda, že ich žalovaný vopred informoval. Napriek po tejto SMS sa žalovaný vrátil späť domov s priateľkou vec opätovne prediskutovať s otcom, žalobcom v 1. rade, hoci nebol k takému konaniu povinný. Z uvedeného správania a konania žalovaného možno dospieť k záveru, že sa žalovaný správal voči rodičom s rešpektom a úctou a nekonal proti dobrým mravom a už vôbec nie v hrubom rozpore s nimi. Žalovaný sa s vedomím výlučného vlastníka vrátil k rodičom, hoci ich čakal finančný poradca H. I. s tým, že otec mávnutím ruky na záhrade mal povedať, že nech si robia, čo chcú, že oni najlepšie vedia. Keďže v tom čase žili všetci spolu v dome, hypotekárny úver sa bral ako vklad do spoločného hospodárenia s majetkom v tom zmysle, že pri spotrebiteľskom úvere boli úroky vysoké a žalovaný ich chcel znížiť zmenou na hypotekárny úver, pri ktorom by sa mesačná splátka ponížila cca o 150,- eur. Ušetrením 150,- eur by mohlo ísť na spoločné hospodárenie, teda žalovaný nesledoval výlučne svoj ekonomický prospech, podľa názoru súdu. V konaní nebolo jednoznačne preukázané, že žalobcovia kategoricky nesúhlasili so zaťažením nehnuteľnosti po tom, čo si to následne na záhrade vyjasnili. Na prijatom závere súdu nič nemení ani vyjadrený sprostredkovaný nesúhlas žalobcu v 1. rade, keďže žalovaný nepotreboval súhlas rodičov na založenie nehnuteľnosti. Súd napriek návrhu žalovaného na vypočutie svedka I. ku skutočnostiam dňa 15.7.2020, ktorý nebol prítomný na záhrade, mal za to, že dokazovanie by bolo nadbytočné a nehospodárne a na pojednávaní žalovaný ponechal na zvážení súdu, či je potrebné takýto dôkaz vykonať, preto súd zamietol vykonanie dôkazu. Čo sa týka starostlivosti žalovaného o žalobcov, súd sa úplne stotožňuje s tvrdením žalovaného, že žalobcovia nemôžu mať predstavu v opatere o nich v súčasnosti, že pri nich bude ,,sedieť“, navyše, keď má dve práce, družku a malé dieťa. Žalovaný preukázal dostatočne starostlivosť o rodičov, ako fotografiou z nemocnice s matkou čím vyvrátil jej tvrdenie v žalobe že sa o ňu nezaujímal keď si zlomila ruku. Dokonca aj po opustení domu ho matka požiadala, aby išiel so psom k veterinárovi, že s ním niečo nie je v poriadku a žalovaný to urobil, teda niet pochýb žeby to urobil aj pre žalobcov. Žalobcovia v čase rozhodnutia súdu nepreukázali, aby ich zdravotný stav si vyžadoval intenzívnejšiu starostlivosť zo strany žalovaného. Vzhľadom na povahu žalovaného vyplývajúcej z jeho postoja na pojednávaní a po vykreslení jeho charakteru nevlastným bratom C. E., súd je toho názoru, že žalovaný by neodoprel starostlivosť rodičom, keby ho o to požiadali. Ide len o stagnáciu komunikácie nezapríčinenej iba žalovaným. Žiadna konkrétna situácia neposkytnutia pomoci v súdnom konaní žalobcami preukázaná nebola. Záväzok umožniť žalobcom v dome doživotne a bezodplatne bývať a poskytovať im potrebnú pomoc v starobe a chorobe bol dojednaný ako záväzok osobný, nie ako vecné bremeno. Tohto záväzku si je žalovaný vedomý a nijako neobmedzuje žalobcov v ich užívaní nehnuteľností. Dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci, pričom dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Pri hodnotení dôkazu z hľadiska závažnosti (dôležitosti) súd posudzuje význam dôkazu a ním preukazovaných skutkových zistení pre rozhodnutie mravmi ako hrubé porušenie. V konaní nebolo preukázané, aby žalovaný odopieral starostlivosť a opateru svojim rodičom, aby im znemožňoval bývanie vo vlastnom dome. Súd vyhodnotil správanie žalovaného, že nenapĺňa znaky hrubého porušenia dobrých mravov. Žalovaný nemal nikdy v úmysle opustiť rodinný dom a jeho úmyslom bolo zostať bývať nepochybne s rodičmi a s jeho rodinou, preto bol aj rozdelený rodinný dom na bývanie na dolné a horné poschodie. Zároveň tejto skutočnosti o úmysle ostať bývať v dome, len nasvedčujú nie malé investície, do rodinného domu po darovaní, načo si zobral spotrebiteľský úver. Súd mal za to, že konanie žalovaného nenapĺňa znaky hrubého porušenia dobrých mravov žalovaného vo vzťahu ku svojim rodičom. Do úvahy nemožno zobrať iba to, že žalovaný si dovolil založiť nehnuteľnosti, ktoré mal vo výlučnom vlastníctve a neprihliadnuť na skutočnosti, že išlo a ide o spoľahlivého človeka, pracovitého, s vysokou zodpovednosťou pre rodinu, či už svoju vlastnú alebo pre svojich rodičov, ktorých by v žiadnom prípade neohrozil, čo potvrdil aj nevlastný brat C. E.. V konaní bolo preukázané, že syn rodičom riadne poskytoval starostlivosť a opateru, kým býval v dome. Odvtedy sa pred ním zatvárajú. Taktiež je pravdou, že žalobcovia sú aktívni ľudia s pridruženými chorobami súvisiacimi so starobou, ktorí sú schopní postarať sa ešte o seba. Žalovaný predsa nemôže nanútiť svoju starostlivosť rodičom, pokiaľ ju sami odmietajú. Okrem toho skutočnosť, že žalovaný založil nehnuteľnosti bez povolenia žalobcov ešte nemožno považovať, že za daných okolností (keď nehrozí nesplácanie úveru, dražba) vystavil žalobcov hrozbe existenčnej núdze v podobe straty strechy nad hlavou. Vzhľadom na všetky okolnosti, ktoré vyšli
v spore najavo, súd konanie žalovaného vyhodnotil podľa objektívnych kritérií ako neporušenie morálnych pravidiel. Teda pri konštatovaní neporušenia pravidiel, nemožno uvažovať ani o prijatí záveru hrubého porušenia takej intenzity, že by správanie žalovaného nadobudlo povahu hrubého porušenia dobrých mravov. Preukázané konanie žalovaného nepovažoval súd za spôsobilé byť dôvodom podania žaloby o určenie vlastníckeho práva pri predbežnom posúdení vrátenia daru. Teda nedošlo k naplneniu podmienky hrubému porušeniu dobrých mravov správaním sa obdarovaného voči darcom. Výzva na vrátenie podaním a doručením žaloby žalovanému bola splnená. Z uvedených dôvodov súd žalobu zamietol ako nedôvodnú. O trovách konania rozhodol podľa § 255 CSP.
2. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia, ktorí navrhli odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel. Žalobcovia v odvolaní okrem iného uviedli, že v prvom rade je potrebné uviesť, že pokiaľ má súd mať niektorú skutkovú okolnosť za preukázanú, mal by vo vzťahu k tomuto skutkovému záveru vychádzať z vykonaného dokazovania. Súd pri posudzovaní skutkového stavu môže vychádzať len z tvrdení strán, ktoré: a) boli tou ktorou stranou preukázané, alebo b) ktoré nie sú medzi stranami sporné. Ohľadom údajného dôvodu darovania, ktorým malo byť „preľstenie zákona marením exekúcie“ nebolo vykonané žiadne dokazovanie. Žalovaný túto skutočnosť len tvrdil a žalobcovia ju dôrazne namietali. Ak mal teda žalovaný v tomto skutkovo tvrdení uspieť, bol povinný ho pred súdom preukázať. Napriek tomu žalovaný súdu v tomto smere ani len nenavrhol vykonanie žiadnych relevantných dôkazov, napríklad výpisom z exekučného registra. Celý tento skutkový záver takto ostal len v neurčitej a teoretickej rovine, kde nie je zrejmé, komu, koľko a kedy mal žalobca dlhovať, či existovalo konkrétne exekučné konanie, a ak áno, potom, v akej procesnej fáze bolo v čase uzavretia darovacej zmluvy, aká bolo prípadná výška exekučnej istiny a z akého dôvodu nebol údajný výkon exekúcie poznamenaný na liste vlastníctva. Nie je tiež zrejmé, na základe čoho súd dospel k záveru, že žalobcovia mali „obísť dedičské právo“. Za prvé darovanie za života je plne legálne a čo je legálne, nemôže byť obchádzaním zákona. Za druhé toto netvrdil dokonca ani len samotný žalovaný, ani jeho brat, ktorý v konaní vystupoval ako svedok. Žalobcovia darovali dom tomu z detí, u ktorého predpokladali, že sa bude o nich starať. Z akého vykonaného dokazovania súd pri tomto svojom závere vychádzal, nie je známe. V rovnakej rovine je potrebné hodnotiť skutkový záver súdu o tom, že žalobcovia, najmä žalobca mal „napokon so založením domu súhlasiť“. Toto tvrdenie vzniesol len žalovaný, ale nijako ho nepreukázal. Pritom žalobcovia ho zásadne rozporujú a súčasne predkladajú písomný dôkaz opaku. Nie je zrejmé, na základe čoho potom súd „odpustil“ žalovanému povinnosť dôkazného bremena a osvojil si tento skutkový záver len na základe jeho nepodloženého tvrdenia. Nie je procesne prípustné, aby si súd osvojil skutkové tvrdenie, ktoré jedna strana nijako nepreukazuje a druhá strana ho rozporuje. Uvedeným postupom súd porušil zásadu hodnotenia dôkazov, zásadu kontradiktórnosti konania a rovnosti strán sporu. V prvom rade dom s pozemkami bol pôvodne v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov. Darovali ho teda žalovanému celý, v podiele 1/1 a nie každý svoj vlastný podiel. Na vrátenie daru teda stačí, ak sa obdarovaný chová v rozpore s dobrými mravmi aj voči jednému z darcov, nakoľko vracia sa celý majetok, nie len jeho časť. Teda aj ak súd dospel k záveru, že založením bytu mal žalovaný porušiť vôľu len jedného zo žalobcov, nie je táto skutková okolnosť vôbec hmotnoprávne relevantná. Nehovoriac o tom, že žalobcovia sú blízke osoby, ktoré ujmu jedného vnímajú ako vlastnú. Súd sa pozastavuje nad tým, že aj po založení domu sa žalobkyňa písala so synom láskyplné správy. Len ťažko však očakávať opak, veď je jej dieťaťom. Nemožno z toho však nijako usúdiť, že si žalobkyňa rovnako ako jej manžel, nepriala zriadenie ťarchy na dome. V prípade blízkych osôb, medzi ktoré vzťah matka – syn nepochybne patria je celkom bežné, že sa k sebe správajú dobre aj vtedy, ak jeden z nich hrubo porušuje dobré mravy. Nič to však nemení na tom, že hrubé porušenie dobrých mravov má určité hmotnoprávne následky pri darovacej zmluve. Inými slovami, dobré správanie darcu voči obdarovanému nemožno hodnotiť tak, že darca tým schvaľuje zlé správanie obdarovaného. Z vykonaného dokazovania je nesporné, že všetky strany sporu boli pred darovaním zajedno v tom, že v dome ostanú až do svojej smrti bývať žalobcovia. Hoci teda strany nezriadili písomnú dohodu o vecnom
bremene, je zrejmé, že darcovia legitímne očakávali, že táto ich ústna dohoda sa naplní a v dome dožijú. Toto výslovne potvrdil aj žalovaný. V takom prípade bol žalovaný povinný zdržať sa všetkého konania, ktoré by toto právo žalobcov akokoľvek ohrozovalo. Žalovaný ako výlučný a neobmedzený vlastník mal „de iure“ právo dom predať, prenajať, založiť, mal právo ho dokonca aj zničiť. Ale nemal morálne právo urobiť nič z vyššie uvedeného, nakoľko by to ohrozovalo dohodu so svojimi rodičmi, ohrozovalo by to ich základnú životnú potrebu, ktorou je nerušené bývanie. Sám žalovaný pritom tvrdí, že on voči zriadeniu vecného bremena spočívajúceho v práve dožitia jeho rodičov nič nemá. Tvrdí, že ho chcel zriadiť a stále voči tomu údajne nemá žiadne námietky. Napriek tomu však urobil také právne kroky, ktorý zriadenie vecného bremena de iure úplne znemožňujú, nakoľko nie je možné ho zriadiť bez súhlasu banky a žiadna banka nedá súhlas na zriadenie takého práva k nehnuteľnosti, ktoré zásadne zníži jej hodnotu a fakticky znemožní jej dražbu. Súd sa zásadne mýli aj v tom, ak tvrdí, že pri riadnom splácaní hypotekárneho úveru „nehrozí žalobcom žiadna ujma“, pričom navyše žalovaný má byť čestným a pracovitým človekom. To všetko môže byť pravda, ale aj čestný a pracovitý človek sa môže hoci aj nezavinene dostať do vážnych finančných problémov, prípadne sa môže zásadne zhoršiť jeho zdravotný stav. A o to presne v spore ide. Prípadnú dražbu domu nemá „pod kontrolou“ ani len samotný žalovaný a už vôbec nie žalobcovia. Ak by sa žalovanému niečo stalo, žalobcovia prídu o strechu nad hlavou. Preto nesúhlasili so zriadením záložného práva. Tu vôbec nejde o spor s partnerkou žalovaného, tu ide o oveľa vážnejšiu vec.
3. V rámci kontradiktórnych reakcií strany sporu zotrvali na svojich tvrdeniach pred súdom prvej inštancie.
4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce podľa zásad upravených v ust. § 379 a nasl. CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov vyvodil správne právne závery a odvolanie žalobcov je neopodstatnené.
5. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
6. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
7. Daná právna vec je nepochybne vec sporová, v ktorej sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu má jednak povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosť označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnutie vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec.
8. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie
je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.9.2011, sp.zn. 3Cdo204/2009.
9. Súdne konanie je pojmovo späté s dokazovaním minulých udalostí a dejov. Dokazovať pritom zároveň „znamená presviedčať a dokázať znamená presvedčiť“. Dokazovanie má okrem noetickej podstaty pre právne rozhodovanie aj funkciu ďalšiu, funkciu presviedčania: „V pragmatickom pohľade nejde o to, aby argumenty boli objektívne platné, ale hlavne o to, aby účastníci rozhovoru nadobudli presvedčenie o váhe argumentov.“ Dokazovanie má teda viacero stránok. Má svoju stránku noetickú a stránku argumentačnú (a s ňou úzko späté stránky eristickú i rétorickú). Z pohľadu noetického je základnou otázkou vzťahu dokazovania a pravdivosti poznateľnosť (miera poznateľnosti) minulých dejov a udalostí, inými slovami: otázka, či vôbec sme alebo nie sme schopní tieto deje a udalosti spoznávať v tej ich úplnosti, ktorá by oprávňovala pravdivostné hodnotenie výsledkov tohto poznania. Hoci sú v uvedenej právnej vete atribúty hodnotenia dôkazov vymenované vedľa seba, v skutočnosti svojím zmyslom smerujú k jedinému cieľu. Týmto cieľom je overenie pravdivosti určitej tézy. Vierohodnosť (napr. svedka, listiny) je faktorom zvyšujúcim mieru pravdepodobnosti overovanej tézy induktívnym úsudkom (ak ide o vierohodnú osobu, možno predpokladať, že aj jej svedectvo v danej veci je pravdivé, rovnako ako keď ide o verejnú listinu, spojenú nielen s verejnou autoritou, ale aj s určitou mierou overovania osvedčovaných skutočností, možno obdobne predpokladať, že jej obsah je pravdivý). Závažnosť potom znamená objasnenie skutočnosti, či dôkaz bezprostredne vypovedá o dokazovanej téze alebo či z neho možno na túto tézu iba sprostredkovane usudzovať (z tohto pohľadu triedime dôkazy na priame a nepriame, pričom priamym priraďujeme vyšší vypovedajúci potenciál pravdivosti). Zákonnosť vykonania dôkazov má byť garantom pravdivosti dokazovanej tézy. Povedané inými slovami, férovým spôsobom vedené dôkazné konanie (v trestnom práve spojené s aplikáciou najmä zásad rovnosti zbraní, prezumpcie neviny, práva na obhajobu, in dubio pro reo) sleduje jednak nachádzanie pravdy v konflikte proti sebe stojacich strán, jednak snahu o minimalizáciu chýb dokazovania, justičných omylov a tým aj minimalizáciu prijímania nespravodlivých rozhodnutí. (prof. JUDr. Pavel Holländer, DrSc Dokazovanie, prednáška, 13.12.2016).
10. Skutečnost prokazovanou pouze nepřímými důkazy lze mít za prokázanou, jestliže na základě výsledků hodnocení těchto důkazů lze bez rozumných pochybností nabýt jistoty (přesvědčení) o tom, že se tato skutečnost opravdu stala (že je pravdivá); nestačí, lze-li usuzovat pouze na možnost její pravdivosti (na její pravděpodobnost) (pozri rozsudok Nejvyššího soudu ČR sp.zn. 21Cdo2682/2013, ze dne 26.6.2014).
11. Ustanovenie § 630 Občianskeho zákonníka upravuje osobitný spôsob zániku darovacieho vzťahu, ku ktorému dochádza na základe jednostranného právneho úkonu darcu voči obdarovanému, ktorý hrubo porušil dobré mravy svojím správaním k darcovi alebo k členom jeho rodiny. Ustanovenie § 630 Občianskeho zákonníka umožňuje vyvodiť zodpovednosť za porušenie morálnych pravidiel správania – súhrn určitých historicky nemenných a všeobecne v spoločnosti akceptovaných noriem etiky, morálky a mravnosti. Vrátenie daru možno považovať za sankciu, ktorou darca postihuje obdarovaného za jeho správanie, hrubo porušujúce tieto morálne pravidlá. Uvedené právo darcu na vrátenie daru nezakladá každé negatívne správanie sa obdarovaného voči darcovi. Predpokladom vrátenia daru je len také negatívne správanie sa obdarovaného, ktoré vzhľadom na všetky významné okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. V súlade s ustanovením § 630 Občianskeho zákonníka možno za právne relevantné považovať len také správanie sa obdarovaného, ktoré sa objektívne prejavilo (III. ÚS 100/2016).
12. Ako už konštatoval súd prvej inštancie podľa ustálenej judikatúry súdov predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny, ale len také správanie, ktoré so zreteľom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka); t.j. musí ísť o porušenie dobrých mravov značnej intenzity alebo o sústavné porušovanie, či už fyzickým násilím, hrubými urážkami, neposkytnutím potrebnej pomoci a pod., hoci sa nevyžaduje, aby konanie obdarovaného dosahovalo intenzitu trestného činu alebo priestupku. Teda nie každé správanie, ktoré nie je v súlade so spoločensky uznávanými pravidlami slušného správania vo vzájomných medziľudských vzťahoch, napĺňa znaky § 630 Občianskeho zákonníka. Darca sa tak môže
úspešne domáhať vrátenia daru podľa § 630 Občianskeho zákonníka len vtedy, ak sa k nemu alebo členom jeho rodiny obdarovaný správa tak, že hrubým spôsobom porušuje dobré mravy. Právo darcu domáhať sa vrátenia daru nevzniká pri obyčajnej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej významnom porušení dobrých mravov zo strany obdarovaného. Právo darcu na vrátenie daru tiež nezávisí od toho, ako obdarovaný naloží s predmetom daru, t.j. právo na vrátenie daru nevznikne, ak obdarovaný s darom nakladá spôsobom, ktorý je v rozpore s predstavami samotného darcu (napr. ak obdarovaný predmet daru predá). Predpokladom vzniku práva na vrátenie daru tiež nemôže byť také porušenie morálnych pravidiel správaním obdarovaného, ktoré ako hrubé subjektívne pociťuje darca, ale musí ísť o také porušenie, ktoré sa bude ako závažné, hrubé porušenie dobrých mravov javiť objektívne (z objektívneho hľadiska, podľa objektívnych kritérií).
13. Súd prvej inštancie pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného práva domáhať sa vrátenia daru vychádzal zo všetkých vyššie uvedených zákonných požiadaviek a vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania tak, že žalobcovia v konaní nepreukázali také hrubé porušenie dobrých mravov žalovaným, ako má na mysli ustanovenie § 630 Občianskeho zákonníka. Z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že žalobcovia nepreukázali žiadne také správanie žalovaného voči ním ako darcom v období po darovaní nehnuteľnosti, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako hrubo porušujúce dobré mravy.
14. Z výsledkov vykonaného dokazovania je evidentné, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno ku skutkovým tvrdeniam, od ktorých odvíjali vrátenie daru aj so zreteľom na princíp vzájomnosti. Teda nebolo preukázané, že by žalovaný neposkytoval žalobcom pomoc a opateru v starobe a chorobe a taktiež nebolo preukázané, že by odsťahovanie sa žalovaného z rodinného domu a dodatočne nezriadenie vecného bremena spočívajúce v doživotnom bezodplatnom užívaní darovaných nehnuteľností a ich zaťažení záložným právom v prospech banky (resp. veriteľa), a to aj synergicky, bolo takej intenzity, pre ktoré by bolo nevyhnutné dar v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka vrátiť.
15. V prejednávanej veci je dôležité pripomenúť, že bol to práve žalovaný, ktorý aktívne predkladal dôkazy a preukazoval svoje tvrdenia aj svedeckými výpoveďami a je nespochybniteľné, že jeho správanie sa v kontexte zisteného skutkového stavu nemožno hodnotiť ako správanie, ktoré by hrubo porušovalo dobré mravy.
16. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že súd prvej inštancie správne poukázal na časový aspekt že dňa 28.11.2017 bola spísaná darovacia zmluva, pričom už v tento deň žalobcovia zistili, že žalovaným nebol urobený zápis vecného bremena a napriek tejto vedomosti žalobcov, boli ich vzťahy so žalovaným do konca roku 2020 bezkonfliktné a tak ako uvádza súd prvej inštancie výborné a pre uvedenú okolnosť je nutné konštatovať, že dohoda o zriadení vecného bremena v čase uzavretia darovacej zmluvy medzi stranami sporu preukázaná nebola.
17. Odvolací súd v súvislosti s obavami o obydlie a práva na bývanie v dome pripomína, že jednak nastolená odvolacia námietka ma svoj základ v odvodenom a hypotetickom prispôsobení možných budúcich udalostí a dejov a neakceptácii záverov o neexistencii nesúhlasu so zriadením záložného práva (pozri bod 40 napadnutého rozsudku). V tejto súvislosti je nevyhnutné rozlišovať právo bývania a vlastnícke právo, preto pokiaľ akákoľvek osobe, ktorej hrozí zásah do práva na obydlie, by mala v princípe mať možnosť dať si preskúmať proporcionalitu a odôvodnenosť zásahu nezávislým súdom vo svetle relevantných princípov podľa čl. 8 Dohovoru, a to napriek tomu, že podľa vnútroštátneho práva nemá právo bývať v byte (pozri McCain verzus Spojené kráľovstvo č. 19009/04, Paľa 50, 13.5.2008). Podľa bodov 63 a 65 rozsudku Súdneho dvora EÚ sp.zn. C-34/13 z 10.9.2014 Monika Kušionová vs. Smart Capital a.s., strata rodinného obydlia totiž môže vážne ohroziť nielen práva spotrebiteľa (rozsudok Aziz, Eu:C:2013:164, bod 61), ale aj uviesť rodinu dotknutého spotrebiteľa do osobitne citlivej situácie (pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdneho dvora vo veci Sánchez Morcillo a Abril Garcia, EU:C:2014:1388, bod 11). V práve Únie predstavuje právo na obydlie základné právo zaručené článkom 7 Charty, ktoré musí vnútroštátny súd zohľadniť pri vykonávaní smernice 93/13. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na to, že neudelenie práva nájomníkovi odvolávať sa na článok 8 by malo vážne dôsledky pre fungovanie vnútroštátneho systému alebo práva upravujúceho vzťahy medzi nájomcom a prenajímateľom (pozri McCain verzus Spojené kráľovstvo citovaný vyššie od 28 a 54, rozsudok Paulić verzus Chorvátsko z 1.5.2010). Podľa rozsudku Novoseletsky verzus Ukrajina cit. „je pravdou, že čiastočne vďaka úradu prokurátora súdy obnovili sťažovateľovo právo na užívanie sporného bytu, hoci po neprimeranom oneskorení. Akokoľvek so zreteľom na všetky okolnosti prípadu
toto nepostačuje na nápravu porušenia (obnovenie) sťažovateľovho práva na rešpektovanie obydlia a jeho súkromného rodinného života“. Tak ako uzavrel súd prvej inštancie, práve naopak, konflikt nenastal z dôvodu zriadenia záložného práva žalovaným, ktorý je hlavným argumentom žalobcov pre hrubé porušenie dobrých mravov zo strany žalovaného, ale z neustátia nových zmien po narodení syna žalovaného, zlyhávaniu komunikácie medzi žalobkyňou v 2. rade a družkou žalovaného, čo súd nepovažuje za nič výnimočné. Ide o bežný prirodzený jav v rodinách, keďže ide o rozdielne generačné názory, ktoré sú na mieste. Túto skutočnosť ,,presne vystihol“ svedok E. vo svojej výpovedi tak, že ,,celý problém spočíva v generačných problémoch, názoroch v zmysle slabej až nepochopenej komunikácii“. Odvolací súd tieto skutkové závery aprobuje a v ďalšom poukazuje na body 35 až 41 napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie preto správne uzavrel, že neboli splnené zákonné podmienky pre vrátenie daru v zmysle ust. § 630 Občianskeho zákonníka
18. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).
19. Správnemu výroku vo veci zodpovedá aj správny výrok o trovách konania. Za daného stavu odvolací súd rozhodnutie v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP). O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 CSP a vychádzajúc zo zásady úspešnosti upravenej v ust. § 255 CSP súd stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, a to z dôvodu, že úspešnému žalovanému žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli a neúspešní žalobcovia právo na ich náhradu nemajú.
20. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).