Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 139/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 21 ods. 1, čl. 46

ods. 1, , , a a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. júla 2015 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 20. marca 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. septembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ) vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 21 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1,

, a (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 14. júla 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“)

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 20. marca 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 5. apríla 2012 (ďalej

aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu

vydierania podľa a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), za čo mu bol uložený trest odňatia

slobody v trvaní 5 rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia

slobody so stredným stupňom stráženia. Krajský súd v odvolacom konaní rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 20. marca 2013 tak, že zrušil prvostupňové rozhodnutie

okresného súdu a sám rozhodol o vine sťažovateľa pre pokus z obzvlášť závažného zločinu

vydierania podľa k a , za čo mu uložil

trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon

trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia a trest prepadnutia veci. Najvyšší

súd sťažovateľom podané dovolanie uznesením sp. zn. zo 14. júla 2015

odmietol. V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti koncentruje svoju argumentáciu do niekoľkých

rovín.

3.1 Vo všeobecnej rovine svojej argumentácie nesúhlasí s hodnotením v jeho trestnej

veci vykonaných dôkazov krajským súdom ako súdom odvolacím, na čo účinne

nereflektoval ani najvyšší súd v dovolacom konaní, k čomu v súhrne uviedol: „Mám za to,

že NS SR sa mal zaoberať dôkazmi, lebo ako vypliva boli preskúmané dôkazy KS PO

a neboli odstránené nedostatky ako aj o sporne zápisnice sa KS PO v odôvodnení svojho

rozhodnutia... opiera o sporne zápisnice.“ Inými slovami, sťažovateľ je toho názoru, že

„... NS SR sa mal zaoberať dôkazmi, lebo dôkazy ktore boli použité proti obv.

boli v rozpore so zákonom čím bolo porušené základné právo na spravodlivý

proces podľa .“. V ďalšom, doplňujúc svoju

argumentáciu dôvodiac, že „Skutok, ktorým sa obvinený uznáva za vinného, musí byť tzv.

skutkovej vete rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal všetkým znakom skutkovej podstaty

trestného činu, z ktorého sa uznáva obvinený za vinného“, namietal aj nesprávnu právnu

kvalifikáciu skutku, ktorý mal byť podľa názoru sťažovateľa kvalifikovaný ako trestný čin

násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa alebo

trestný čin nebezpečného vyhrážania podľa .

3.2 V konkrétnejšej rovine svojich sťažnostných námietok poukazuje na pochybenia

v postupe orgánov činných v trestnom konaní v priebehu prípravného konania, ktoré vo veci

konajúce súdy nezohľadnili, resp. sa s nimi účinne nevysporiadali vo svojich rozhodnutiach.

Išlo o tieto pochybenia: (i) „nepríslušnosť súdu“, (ii) „údajná sms nebola

zadokumentovaná“, (iii) „ nedoručené uznesenie“, (iv) „domová

prehliadka nezákonná“, (v) „výpisy telefónnych hovorov, sms správ sú nezákonné nakoľko

boli vyhodnotené pred doručením príkazu zo súdu“ a nakoniec (vi) „porušenie práva

na obhajobu pri výpovediach zo dňa 17.12.2009 a zo dňa 10.2.2010.“ Ku každému

prezentovanému pochybeniu sťažovateľ predostiera vlastné hodnotiace súdy a navrhuje

z jeho uhla pohľadu správny postup, ktorý mal byť v konečnom dôsledku zohľadnený

v jeho prospech.

4. Z obsahu argumentácie sťažovateľa (pri súčasnej absencii petitu ako návrhu

na rozhodnutie ústavného súdu, pozn.) v podanej sťažnosti je zrejmé, že brojí proti postupu,

resp. namieta postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesenie zo 14. júla 2015, ako aj postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudok z 5. apríla 2012.

II.A

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

7. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa obvinený má

právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol

obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia

proti nemu.

9. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

10. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo

na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené

čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To

všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho

súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36). Právo na spravodlivé

prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu (). Ústavný súd napokon poznamenáva, že

medzi právom na súdnu ochranu podľa a jemu porovnateľným právom

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností,

a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

11. K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na obhajobu

garantovaného ústavný súd predostiera, že zásada „právo na obhajobu“

vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby,

proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutným prostriedkom úspešného

výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie

a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese

daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme

osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto

právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistení pravdy.

Podľa názoru ústavného súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej

osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv

a slobôd (m. m. ), a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci

spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.

12. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

13. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. zo 14. júla 2015 v podstatnom

uviedol:

„Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) po preskúmaní veci zistil, že

dovolanie proti napadnutému právoplatnému rozhodnutiu súdu druhého stupňa je prípustné

(, ), bolo podané oprávnenou osobou (

písm. b/ ), v zákonom stanovenej lehote ( ) a na zákonom

určenom mieste ( ). Dovolanie súčasne spĺňa podmienky uvedené

v a a , ako aj obsahové náležitosti uvedené v

a nie je daný dôvod na postup súdu podľa , , ,

ani písm. f/

Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí však dospel k záveru, že

dovolanie podané obvineným nie je dôvodné.

Podľa (prvá veta) , dôvody podľa odseku 1 písm. a/ až g/

nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom

konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie

podáva minister spravodlivosti.

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok predstavuje výrazný zásah

do inštitútu právoplatnosti, ktorá v pozícii základnej vlastnosti súdneho rozhodnutia

predstavuje jeho nezmeniteľnosť a záväznosť ako prejavy stability právnych vzťahov

a právnej istoty v právnom štáte. Z uvedeného dôvodu je dovolanie určené k náprave

výlučne zákonom taxatívne stanovených procesných a hmotnoprávnych vád, ktoré by svojím

charakterom mohli mať výrazný vplyv na konanie a jeho procesný výsledok, a ktoré je preto

potrebné odstrániť. Dovolací súd je pri náprave uvedených vád v zásade až poslednou

inštanciou, čo znamená, že preskúmava nedostatky, ktoré boli preskúmavané už odvolacím

súdom a neboli ním napravené, prípadne ním boli spôsobené. Tomu zodpovedá aj

obmedzenie možnosti podať dovolanie v prípade, keď neboli využité riadne opravné

prostriedky ( (veta prvá) a contrario, pokiaľ nejde o zákonné výnimky

uvedené v tomto ustanovení) a povinnosť namietať niektoré dovolacie dôvody najneskôr

v odvolacom konaní (citované ustanovenie ).

Cieľom ustanovenia je predísť tomu, aby konanie pred

dovolacím súdom slúžilo ako možnosť namietať nové a nové nedostatky, ktoré mohli byť

zhojené už v konaní pred súdom nižšieho stupňa. Zákonodarca v tejto súvislosti totiž

predpokladal, že pokiaľ bola namietaná vada dovolateľovi známa už v pôvodnom konaní,

a tento sa ju nesnažil odstrániť pri prvej možnej príležitosti, nejde o vadu tak závažnú, aby

ju bolo potrebné preskúmavať v dovolacom konaní, a v podstate by mohlo ísť len

o špekuláciu dovolateľa smerujúcu k predĺženiu celého konania.

V prejednávanej veci z obsahu spisového (vyšetrovacieho i súdneho) materiálu

vyplýva, že v priebehu trestného konania (t. j. v prípravnom konaní, v konaní pred súdom

prvého ani druhého stupňa) nebola vznesená ani jedna z dovolacích námietok uvádzaných

obvineným . S výnimkou podaného dovolania nebola žiadnym spôsobom

napadnutá príslušnosť súdu, porušenie práva na obhajobu (zadokumentovanie SMS správy,

porušenie práva na povinnú obhajobu vrátane absentujúceho poučenia o ňom, nedoručené

uznesenie o vznesení obvinenia) či zákonnosť vykonaných dôkazov (nezákonne vydané

príkazy na domové prehliadky a na poskytnutie výpisov z telefónnych hovorov, a vykonanie

domovej prehliadky v rozpore so zákonom), hoci tieto okolnosti museli byť obvinenému

známe už v pôvodnom konaní, dokonca už v štádiu prípravného konania. Z toho dôvodu

obvinený dovolacie dôvody podľa , , takto

obsahovo vymedzené nemohol v zmysle v dovolacom konaní použiť.

Na tom nič nemení dokonca ani skutočnosť, že v základnom konaní mal obvinený iného

obhajcu než v dovolacom konaní.

Pokiaľ však ide o námietku obvineného o tom, že odvolací súd sa v odôvodnení

svojho rozhodnutia oprel o zápisnice z výsluchov podozrivého (zápisnice zo 17. decembra

2009 a 10. februára 2010), hoci tieto výsluchy boli vykonané bez prítomnosti obhajcu

pri povinnej obhajobe, dovolací súd konštatuje, že táto (označená v rámci dovolacieho

dôvodu podľa ) nemôže byť viazaná na splnenie

podmienok uvedených v K namietanému postupu totiž došlo až

v konaní (resp. rozhodnutí) odvolacieho súdu, ktorého nezákonnosť je napadnuteľná až

po skončení trestného stíhania a vydaní rozhodnutia, ktorým sa trestné stíhanie právoplatne

skončilo. Trvanie na splnení požiadavky ustanovenia by v takomto

prípade znamenalo reálne odňatie možnosti obvineného uplatniť svoje práva v dovolacom

konaní (bez toho, aby obvinený mal možnosť to ovplyvniť) a následne aj porušenie jeho

ústavného práva na prístup k súdu a na súdnu ochranu ( a nasl. Slovenskej

republiky). Dovolací súd preto pristúpil k preskúmaniu tejto námietky.

Podľa dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je

založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

V prejednávanej veci dovolateľ namietal, že odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí

opieral o zápisnice z výsluchov zo 17. decembra 2009 a 10. februára 2010, ktoré mali byť

nezákonnými dôkazmi. Ako dôvod uviedol, že v tom čase bol vypočutý v postavení osoby

podozrivej zo spáchania trestného činu, pričom výsluch bol vykonaný bez prítomnosti

obhajcu za účelom zabezpečiť, pod psychickým a fyzickým nátlakom, jeho priznanie.

Poukázal aj na skutočnosť, že nemal obhajcu ani zvoleného ani ustanoveného. Napriek

tomu sa odvolací súd o tieto dôkazy oprel, prihliadol na ne a vyhodnotil ich.

Dôvod dovolania podľa sa vzťahuje k najdôležitejšej

fáze trestného konania - k dokazovaniu, ktoré prebieha v štyroch etapách. Prvou je

vyhľadávanie dôkazov, druhou ich zabezpečenie, treťou ich vykonávanie a poslednou

etapou je hodnotenia dôkazov. Za dôkaz pritom môže slúžiť všetko, čo môže prispieť

k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa Trestného

poriadku alebo podľa osobitného zákona ( (veta prvá) ). Dovolací

dôvod podľa sa vzťahuje predovšetkým k tretej etape

dokazovania, t. j. k vykonávaniu dôkazov súdom. Je však treba podotknúť, že zahŕňa aj

predchádzajúce dve štádiá dokazovania (vyhľadávanie a zabezpečovanie), lebo dôkazy

zadovážené v rozpore so zákonom, eventuálne získané nezákonným donútením alebo

hrozbou ( ), nie sú v trestnom konaní použiteľné a hodnotiteľné.

Rovnako je podstatnou chybou konania, ak súd opiera svoje skutkové zistenia a právne

závery o dôkazy, ktoré na hlavnom pojednávaní neboli vykonané alebo už v prípravnom

konaní neboli vykonané zákonom predpísaným spôsobom a ich procesné nedostatky pred

súdom neboli stanovené (ZSP 54/2001). Aby bol uvedený dovolací dôvod skutočne

obsahovo naplnený, musí sa súdne rozhodnutie o takéto nezákonné dôkazy aj reálne

opierať.

Pokiaľ ide o namietané zápisnice o výsluchu dovolateľa zo 17. decembra 2009

a 10. februára 2010, z vyšetrovacieho spisu (1. časť) vyplýva, že dovolateľ tu bol

vypočúvaný v postavení podozrivej osoby, bol poučený o právach a povinnostiach podľa

, a nasl. vrátane práva zvoliť si obhajcu. Túto možnosť dovolateľ

nevyužil, resp. pri výsluchu zo dňa 10. februára 2010 prehlásil, že v prípade, ak bude

v danej veci obvinený a pôjde o prípad nutnej obhajoby, žiada o ustanovenie obhajcu. Tento

mu bol následne súdom po vznesení obvinenia ustanovený (opatrenie Okresného súdu

Prešov z 11. februára 2010). Pri oboch výsluchoch dovolateľ svojim podpisom potvrdil, že

na neho nebol vyvíjaný žiaden psychický ani fyzický nátlak a že vypovedal dobrovoľne.

Pokiaľ ide o námietku dovolateľa, že uvedené výsluchy boli vykonané v neprítomnosti

obhajcu, túto nemožno považovať za opodstatnenú, pretože v tomto štádiu trestného

konania neexistoval zákonný dôvod na povinnú obhajobu. Okrem iného, v zmysle

ustanovenia , totiž povinná obhajoba vzniká až momentom vznesenia

obvinenia, teda vtedy, keď sa osoba podozrivá dostane do pozície osoby obvinenej z

trestného činu. Zmenou postavenia sa totiž podstatne mení postavenie tejto osoby

predovšetkým čo do jej práv a povinností, rovnako ako možností orgánov činných v

trestnom konaní a súdu zasahovať do jej práv v súvislosti s týmto trestným konaním.

Zákonodarca teda jasne vyjadril vôľu chrániť práva osôb obvinených z trestného činu

povinnou obhajobou tak, aby sa mohli kvalifikovane brániť.

Na druhej strane treba uviesť, že súčasná právna úprava neumožňuje prečítať

zápisnicu o výpovedi zadržaného podozrivého na hlavnom pojednávaní, teda vykonať ho

ako dôkaz, aj keď bol výsluch vykonaný zákonným spôsobom. Tento záver, ktorý je založený

predovšetkým na výklade ustanovenia (pôvodne zákona

č. ) a contrario, bol ustálený aj rozhodovacou praxou najvyššieho súdu.

Výsluch podozrivého, ktorý bol podľa zadržaný, teda nie je možné využiť pred

súdom ako dôkaz. Takýto výsluch, vykonaný pred vznesením obvinenia, by mal mať len

vstupnú informačnú povahu a jeho obsah by mal slúžiť len na zdôvodnenie zadržania,

začatie trestného stíhania a vznesenia obvinenia, prípadne na odôvodnenie väzby.

V prejednávanej veci teda súd prvého stupňa postupoval správne, keď na hlavnom

pojednávaní dňa 30. januára 2012 zamietol návrh na čítanie výpovedí z výsluchov

v procesnom postavení podozrivého. Uvedené výpovede nemohli byť v konaní ako

dôkaz vykonané a už vôbec na nich nemohlo byť založené súdne rozhodnutie. V tejto

súvislosti preto dovolateľovi treba dať za pravdu, pokiaľ ide o tvrdenie, že odvolací súd sa

nesprávne v odôvodnení svojho rozhodnutia (strana 6 a 7) opiera o sporné zápisnice, treba

však zároveň dodať, že na nich nezaložil svoje rozhodnutie o vine a treste obvineného

.

Vo vzťahu k obvinenému odvolací súd vychádzal z dôkazov

vykonaných na hlavnom pojednávaní, keď sa plne stotožnil so skutkovým stavom tak, ako ho

súd prvého stupňa ustálil, a zdôraznil okrem výpovede samotného obvineného aj význam

svedeckých výpovedí , a , zápisníc

o domových prehliadkach a výpisov z telefónnych hovorov, a na ich základe urobil záver

o vine a treste obvineného . Poukazom na sporné zápisnice odvolací súd v podstate

odôvodňoval len správnosť oslobodzujúceho výroku (obsiahnutého v rozsudku okresného

súdu) vo vzťahu k obžalovanému , keď potreboval zdôrazniť nízku

vierohodnosť výpovedí , ktoré boli v tomto konaní jediným dôkazom proti

.

Vzhľadom na uvedené dovolací súd uzatvára, že odvolací súd nepostupoval správne,

ak v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na sporné zápisnice, ktoré nie sú spôsobilé

byť dôkazom v konaní pred súdom. Na druhej strane takéto pochybenie nemá reálny dopad

na práva obvineného ani na existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. g/ , ktorý môže byť naplnený jedine v prípade, ak by sa súd o nezákonné

dôkazy reálne oprel a vyvodil z nich vinu, ktorú by nedosvedčovali iné dôkazy, čo plne

zodpovedá aj výkladu článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd Európskym súdom pre ľudské práva v kontexte používania nezákonných dôkazov

(m. m. rozsudok z 12. júla 1988 vo veci Schenk v. Švajčiarsko, rozsudok z 1. marca 2007

vo veci Heglas v. Česká republika, a iné).

Z uvedeného je zrejmé, že v rozsahu námietok obvineného nie sú

splnené dôvody dovolania podľa , a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa jeho dovolanie na neverejnom zasadnutí ako nedôvodné

odmietol.“

14. Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 13. novembra 2012 uviedol:

„Na základe podaných odvolaní preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok

v intenciách ustanovenia , podľa ktorého ak odvolací súd

nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3,

preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým

odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo,

pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali

podanie dovolania podľa , a dospel k záveru, že odvolanie

obžalovaného i okresného prokurátora sú čiastočne dôvodné.

V konaní pred súdom prvého stupňa boli vykonané dôkazy potrebné na zistenie

skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom

na rozhodnutie. Súd vykonané dôkazy vyhodnotil spôsobom uvedeným v § 2 ods. 12 Tr.

poriadku a takýmto postupom dospel k správnym skutkovým záverom.

Z dôvodov napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré dôkazy boli pred súdom prvého

stupňa vykonané, ako aj to, ktoré skutočnosti z jednotlivých dôkazov vyplynuli.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva aj skutočnosť, ako prvostupňový súd

jednotlivé dôkazy hodnotil. V tomto smere sú dôvody napadnutého rozsudku podrobné

a vecne správne, a preto na ne krajský súd v podrobnostiach aj poukazuje.

Len s ohľadom na obsah odvolacích námietok, považuje krajský súd za potrebné

zvýrazniť niekoľko skutočností.

Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že ani krajský súd na základe súhrnu dôkazov

nemá pochybnosti o tom, že obžalovaný sa dopustil skutku tak, ako ho ustálil

v napadnutom rozsudku prvostupňový súd. O jeho vine totiž svedčí nielen jeho vlastná

výpoveď, ale aj množstvo ďalších na hlavnom pojednávaní vykonaných dôkazov.

Sám obžalovaný opakovane popisoval, ako si zabezpečil prostredníctvom neznámeho

bezdomovca SIM kartu, ktorej majiteľa by nebolo možné zistiť a tiež ako z nej poslal

poškodenému pod pseudonymom výhražné SMS správy, podľa

ktorých sa niečo stane jeho deťom, ak nezaplatí 110.000,- eur a tiež inštrukcie o odovzdaní

peňazí. Vo svojich výpovediach ďalej popisoval, ako pod preudonymom

objednával u prepravu, na ktorú bol vyžiadaný on a malo pri nej dôjsť

k prevzatiu peňazí od poškodeného , no keď prišiel prevziať peniaze bol dňa

17.12.2009 zadržaný políciou.

Uvedené skutočnosti vyplývajúce z výpovede obžalovaného Nižnika sú potom

podporené aj ďalšími dôkazmi. Zo svedeckých výpovedí ,

a je zrejmé, že si obž. prostredníctvom neznámeho bezdomovca

zabezpečil SIM kartu, ktorá nebola na nikoho z nich zaregistrovaná.

vo svedeckej výpovedi tiež potvrdil, že obž. mu dal SIM kartu, prostredníctvom ktorej

zo svojho telefónu na žiadosť tomuto dňa 17.12.2009 o 9.05 hod. poslal SMS

podpísanú menom , pričom keď mu večer zavolal, aby sa karty zbavil, tak túto

spálil.

Na základe zápisníc o domových prehliadkach u obž. a u

a výpisov telefónnych hovorov bolo zistené, že SIM karta s telefónnym číslom ,

z ktorej boli zaslané výhražné SMS správy, bola používaná v telefóne patriacom

(mobil s IMEI: ).

Na základe uvedených dôkazov aj odvolací súd musí konštatovať, že skutok tak, ako

ho ustálil prvostupňový súd v napadnutom rozsudku sa stal a že ho spáchal obžalovaný

.

Dôsledne, v súlade s ust. prvostupňový súd postupoval aj

pri hodnotení dôkazov týkajúcich sa účasti obž. na spáchaní predmetného

trestného činu. Dôkazy prvostupňový súd totiž hodnotil podľa svojho vnútorného

presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo

i v ich súhrne a vyvodil z nich logicky odôvodnené úplné skutkové zistenia. Preto odvolací

súd, aj keby bol presvedčený o potrebe dospieť k iným skutkovým záverom, ako to navrhoval

prokurátor vo svojom odvolaní, tak by nebol oprávnený napadnutý rozsudok len z tohto

dôvodu zrušiť. Tu je však potrebné dodať, že po preskúmaní napadnutého rozsudku aj podľa

krajského súdu sú skutkové závery okresného súdu skutočne logické, jasné, úplné a dôvodné

a podľa krajského súdu v konečnom dôsledku správne.

Skutočne jediným dôkazom, respektíve jediným zdrojom údajov o tom, že

vyhrážkami mal obž. nútiť vydierať poškodeného , je

iba a jeho výpoveď obžalovaného. Táto výpoveď, ako na to poukázal aj

okresný súd, je však natoľko nevierohodná a zároveň nie je podporená ani žiadnym iným

dôkazom, že aj krajský súd nemá ani najmenšie pochybnosti o nevine obž. .

Predovšetkým je zrejmé, že obž. svoje tvrdenia menil podľa toho, ako sa

vyvíjala dôkazná situácia. Nemožno prehliadnuť, že prvýkrát označil

za organizátora trestného činu až po svojom druhom zadržaní vo februári 2010, hoci bol

prvýkrát v tejto veci zadržaný a vypočutý už 17.12.2009, keď prišiel do firmy

prevziať 110.000,- eur. Túto zmenu vo svojich tvrdeniach obž. odôvodnil tým, že

chcel byť na Vianoce doma. Z obsahu spisu je však zrejmé, že k zmene výpovede, aj

ohľadom vlastnej účasti na spáchaní trestného činu, došlo až pod ťarchou dôkazov

svedčiacich o jeho vine, teda po tom, čo na základe správ od telefónnych operátorov

a výsledkov domových prehliadok bolo zistené, že bol to práve , ktorý vydieral

poškodeného . Až pod ťarchou týchto dôkazov sa teda obž. priznal

k spáchaniu trestného činu, zároveň však začal tvrdiť, že trestný čin páchal zo strachu

z vyhrážok o fyzickej likvidácii a podľa jeho pokynov.

Obž. pritom spočiatku tvrdil, že tieto pokyny týkajúce sa obsahu výhražných

SMS správ mu dal písomne pri osobnom stretnutí v deň zakúpenia SIM karty

s telefónnym číslom dňa 14.12.2009, pričom to tvrdil pri výsluchu dňa

11.2.2010, ale aj pri konfrontácii s 11.2.2010, hoci mu už vtedy

uvádzal, že to možné nie je, nakoľko sa v tom čase nachádzal v talianskych Alpách

s rodinou a známymi.

V súvislosti s týmto zistením, teda že od 11.12.2009 do 20.12.2009 bol

v talianskych Alpách, obž. opäť menil svoje tvrdenia, keď prišiel s tým, že on sa

musel s stretnúť skôr, hoci ešte nemal zabezpečenú anonymnú telefónnu

kartu, ale to len i tvrdil, že takú kartu má a pritom mal len vlastnú. Na hlavnom

pojednávaní tieto rozpory vo výpovediach vysvetľoval tým, že bol v strese po zadržaní

kukláčmi. Takéto vysvetlenie však ani krajský sud nepovažuje za postačujúce, pretože toto

tvrdil nielen pri výsluchu obvineného 11.2.2010 (aj zadržaného - podozrivého 10.2.2010),

ale aj pri konfrontácii s obv. , teda dokiaľ mu nebolo

uvedené, že takáto verzia možná nie je. Iné tvrdil až pri výsluchu pred sudcom pre

prípravné konanie, keď sa rozhodovalo o návrhu prokurátora na vzatie do väzby, čo by z

hľadiska jeho vysvetlenia zmien vo výpovediach znamenalo, že vtedy už v strese

nevypovedal, hoci sa rozhodovalo o jeho vzatí do väzby.

Okrem uvedených zmien vo výpovedi obž. je potrebné poukázať aj na ďalšiu

skutočnosť, ktorá spochybňuje účasť obž. na trestnom čine. Obž. si totiž

umelo vytváral dôkazy, ktoré mali svedčiť o jeho nevine. Sám sebe posielal SMS správy

od osoby, ktorá mala vydierať poškodeného a tými sa snažil zakryť svoju účasť na trestnom

čine. Dokonca SIM kartu odovzdal svojmu kamarátovi , aby mu ten

17.12.2009 v čase, keď bude preberať peniaze od poškodeného zaslal SMS správu

od osoby s menom , ktorá mala poškodeného vydierať.

Je zrejmé, že týmito umelo vytvorenými dôkazmi sa snažil zbaviť podozrenia z účasti

na trestnom čine, čo sa mu spočiatku aj darilo, keď bol dňa 17.12.2009 zo zadržania

po výsluchu zadržaného - podozrivého prepustený. V súlade s týmto konštatovaním je aj

správanie sa obž. po tom, čo bol 17.12.2009 z polície prepustený, keď telefonoval

, aby predmetnú SIM kartu zničil a zbavil sa tak dôkazov, ktoré by ho mohli

usvedčiť.

Preto je dôvod domnievať sa, že aj neurčité náznaky vo vyjadreniach obž.

o vydieraní pred kamarátmi, boli ním len účelovo vymyslené, aby vznikli pochybnosti o jeho

vine, prípadne aby sa jeho vina zmiernila. Naviac obž. pred žiadnym zo svojich

kamarátov, ani pred žiadnym zo svojich blízkych nič určité o vydieraní zo strany obž.

nikdy neuviedol. Akékoľvek sprostredkované informácie pochádzajúce od obž.

, ktoré nie sú podporené iným dôkazom, preto ani podľa odvolacieho súdu, nie sú

dostatočným dôkazom k tomu, aby z neho bolo možné hodnoverne vyvodiť podiel

na predmetnom trestnom čine.

Za situácie, keď obž. posielal sám sebe výhražné SMS správy, lebo sa bál

pasce zo strany obž. (ako to obž. vysvetľoval), je tiež nepochopiteľné

a neuveriteľné tvrdenie obžalovaného , že zničil papier, na ktorom mu obžalovaný

vlastnoručne napísal obsah SMS správ, ktoré mal pri páchaní trestného činu poslať

a ktorý by mu pomohol zmierniť zodpovednosť za spáchanie predmetného trestného činu.

Nehodnoverne a nelogicky vyznievajú tiež tvrdenia obž. o strachu

z obž. . Obž. si totiž v októbri 2009 dovolil z bankovej karty

bez jeho dovolenia stiahnuť peniaze a vo februári 2010, napriek obavám o svoj život,

prišiel do firmy robiť poistky a dokonca počúvol jeho zavolanie a vyšiel s ním

na chodbu. Nelogicky potom vyznievajú aj tvrdenia obž. , že hoci nevie o tom, aby

niekedy niekomu ublížil, tak sa ho bál a mal strach - z jeho vyhrážok

o spôsobení havárie jeho autu, lebo vraj videl, že vie vykopnúť nohu nad jeho

rameno a že vie všetko zariadiť. V súvislosti s návštevou obž. vo firme obž.

1.2.2010 je potrené z hľadiska hodnotenia výpovede obž. spomenúť aj skutočnosť,

že podľa tvrdenia obž, mu mal obž. na chodbe vyčítať, že všetko pokazí, čím

mal myslieť nevydarenú vec so , kričať na neho a dať mu facku. Svedok

síce počul facku a aj ako obž. obž. vyhodil, ale nepočul žiadne

výčitky a ani vyhrážky.

Inak ako nelogické nie je možné vyhodnotiť ani tvrdenie obž. . že sa mu

vyhrážal len preto, aby mu zabezpečil telefónnu kartu. Zároveň totiž tvrdil, že

vie vybaviť všetko, ešte aj pokuty, či akési žolíkové karty vodiča, ktoré pri svojom

podnikaní používa.

V rozpore s ostatnými dôkazmi, najmä s výpoveďou svedka , je tvrdenie

obž. , že po prevzatí peňazí od poškodeného 17.12.2009 mal zavolať po ďalšie

pokyny obž. . Podľa výpovede obž. a podľa svedeckej výpovede

však mobil obžalovaného s číslom, ktoré mal obžalovaný , pri odchode do Álp

obž. nechal . Takže je vylúčené, aby obžalovanému mohol

17.12.2009 telefonovať.

Zhodnoteniu výpovede obž. okresným súdom ako nevierohodnej zodpovedajú

aj závery znaleckého posudku z odboru psychológia, podľa ktorých obž. je schopný

správne vnímať, zapamätať si a správne reprodukovať prežité skutočnosti, ale zároveň

vyšetrením znalec zistil u neho snahu javiť sa v lepšom svetle, snahu skresľovať skutočnosti

vo svoj prospech, známky nesebakritičnosti, čo z psychologického hľadiska znižuje

všeobecnú i špecifickú vierohodnosť jeho osoby.

Na strane druhej je tu výpoveď obž. , o ktorej nie je dôvod pochybovať

a ktorý od začiatku zhodne tvrdí, že s predmetným trestným činom nemá nič spoločné a že

tvrdenia obž. nie sú pravdivé.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ani krajský súd nemá pochybnosti o tom, že výrok

o oslobodení obž. spod obžaloby je správny, pretože nebolo dokázané, že sa

stal skutok, pre ktorý je stíhaný ( ).

Ako už bolo uvedené, krajský súd sa so skutkovými závermi, ku ktorým v napadnutom

rozsudku dospel okresný súd vo vzťahu k obž. v plnej miere stotožnil.

Neprevzal však právnu kvalifikáciu tohto konania.

Obzvlášť závažného zločinu vydierania sa podľa § 189 ods. 1, ods. 3 písm. b)

Tr. zákona dopustí, kto iného násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy núti,

aby niečo konal, opomenul alebo trpel a týmto činom spôsobí značnú škodu, teda najmenej

26.600,- eur.

Ide tu o tzv. kvalifikovanú skutkovú podstatu trestného činu, v ktorej znaky základnej

skutkovej podstaty a znaky podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby tvoria jeden celok.

Pre dokonanie takéhoto kvalifikovaného trestného činu sa preto vyžaduje, aby boli

naplnené všetky tieto znaky, teda tak znaky základnej skutkovej podstaty, ako aj znaky

podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby, ktoré pristupujú ku znakom základnej

skutkovej podstaty.

V predmetnom prípade obž. v priamom úmysle hrozbou inej ťažkej ujmy

nútil , aby niečo konal. Značnú škodu, ako znak podmieňujúci použitie vyššej

trestnej sadzby, však nespôsobil, ale len zamýšľal takú škodu spôsobiť. Preto teda ide len

o pokus obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 14 ods. 1 k § 189 ods. 1, ods. 3

písm. b) Tr. zákona, a nie o dokonaný obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189

ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zákona, ako konanie obžalovaného nesprávne právne

kvalifikoval prvostupňový súd v napadnutom rozsudku.

Krajský súd, aj keď sa so skutkovým stavom zisteným v napadnutom rozsudku

stotožnil, tak nemal inú možnosť, ako napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu

k obž. zrušiť podľa , a na základe

uznať vinu za pokus obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa

§ 14 ods. 1 k § 189 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zákona.

Chyby a to tak v prospech, ako aj v neprospech obž. , zistil odvolací súd aj

vo výroku o treste.

V prvom rade je potrebné dať za pravdu odvolaniu prokurátora, že nie sú dané

podmienky pre mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody podľa § 39 ods. 1 Tr. zákona.

Vzhľadom na zmenu právnej kvalifikácie je však nutné skúmať, či nie sú splnené podmienky

pre mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 2 písm. a) Tr. zákona, v zmysle ktorého súd

môže znížiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom vtedy,

ak odsudzuje páchateľa za pokus trestného činu a ak vzhľadom na povahu a závažnosť

pokusu má súd za to, že použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom by bolo

pre páchateľa neprimerane prísne a na ochranu spoločnosti postačuje aj trest kratšieho

trvania.

Pri rozhodovaní o treste krajský súd vychádzal z ust. § 14 ods. 2 Tr. zákona, podľa

ktorého pokus trestného činu je trestný podľa trestnej sadzby ustanovenej na dokonaný

trestný čin. Ustanovenie § 189 ods. 3 Tr. zákona určuje za obzvlášť závažný zločin

vydierania trest odňatia slobody v sadzbe od 10 do 20 rokov.

Krajský súd ďalej pri rozhodovaní o treste, majúc na zreteli základné zásady

ukladania trestov uvedené v ust. § 34 Tr. zákona, prihliadal najmä na spôsob spáchania

činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, poľahčujúce a priťažujúce okolnosti a na osobu

obžalovaného, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Zároveň prihliadal aj na to, do akej

miery sa konanie obžalovaného priblížilo k dokonaniu trestného činu, ako aj na okolnosti

a na dôvody, pre ktoré k dokonaniu trestného činu nedošlo.

Pri zisťovaní poľahčujúcich a priťažujúcich okolností uvedených v § 36 a § 37

Tr. zákona, krajský súd, rovnako ako súd okresný, zistil len poľahčujúce okolnosti. Z nich

zistil, že obžalovaný spáchal trestný čin vo veku blízkom veku mladistvých (§ 36 písm. d)

Tr. zákona), že pred spáchaním trestného činu viedol riadny život (§ 36 písm. j) Tr. zákona)

a že sa k spáchaniu trestného činu priznal a trestný čin úprimne oľutoval (§ 36 písm. l)

Tr. zákona). Priťažujúcu okolnosť krajský súd nezistil.

Už táto prevaha poľahčujúcich okolností naznačuje, že povaha a závažnosť

stíhaného pokusu nie je taká, aby na dosiahnutie účelu trestu bolo potrebné obžalovanému

uložiť trest odňatia slobody až vo výmere 10 rokov a aby na ochranu spoločnosti

nepostačoval aj trest kratšieho trvania.

Z hľadiska hodnotenia závažnosti a povahy pokusu odvolací súd ďalej prihliadol

na to, že žiadna z hrozieb obsiahnutých v SMS správe adresovanej poškodenému

nebola reálna a že obž. žiadnu z hrozieb realizovať v úmysle nemal. Ďalej súd

prihliadol aj na to, že napriek tomuto trestnému činu matka obžalovaného naďalej

pracuje vo firme poškodeného , pričom sa dobre pozná s oboma rodičmi

a sám sa vyjadril, že po zistení toho, kto je za tým, prestal pociťovať strach.

Pri hodnotení toho, aký trest je nevyhnutný na nápravu obžalovaného a ochranu

spoločnosti, krajský súd vzal do úvahy aj to, že obžalovaný pred spáchaním predmetného

trestného činu a ani po jeho spáchaní sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania.

V priebehu trestného stíhania sa oženil a z manželstva sa mu narodilo dieťa, o ktoré sa

spoločne s manželkou stará. Podľa správy od zamestnávateľa je

obžalovaný pri vybavovaní úloh zodpovedný a je disciplinovaný.

Zohľadniac všetky uvedené skutočnosti dospel krajský súd k záveru, že vzhľadom

na povahu a závažnosť predmetného pokusu by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto

zákonom vo výmere 10-20 rokov bolo pre obžalovaného neprimerane prísne a že

na ochranu spoločnosti postačuje aj trest vo výmere 5 rokov. Trest v tejto výmere

zodpovedá aj ust. § 39 ods. 3 písm. c) Tr. zákona, podľa ktorého pri ukladaní trestu

pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu súd nesmie uložiť trest odňatia slobody kratší ako

päť rokov, ak je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia

slobody aspoň desať rokov.

Pokiaľ ide o spôsob výkonu trestu, so zreteľom na doterajšiu bezúhonnosť

obžalovaného a na závažnosť predmetného trestného činu nepovažoval odvolací súd osobu

obžalovaného za tak narušenú, aby ho bolo potrebné na výkon uloženého trestu odňatia

slobody zaradiť do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, ako to

v prípade páchateľov obzvlášť závažných zločinov ustanovenie § 48 ods. 3 písm. b)

Tr. zákona predpokladá. Na obžalovaného pred spáchaním trestného činu nielenže nebolo

pôsobené výkonom trestu odňatia slobody, ale doposiaľ ešte nebol ani odsúdený pre trestný

čin. Preto ho zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Zároveň v súlade s ust. § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zákona krajský súd rozhodol aj

o treste prepadnutia vecí, ktoré boli použité na spáchanie trestného činu.

Keďže obžalovaný bol odsúdený za obzvlášť závažný zločin na nepodmienečný

trest odňatia slobody, v zmysle § 76 ods. 1 Tr. zákona mu mal byť uložený aj ochranný

dohľad. Tento nedostatok napadnutého rozsudku však odvolací súd pre chýbajúce

odvolanie prokurátora napraviť nemohol, lebo mu v tom bránilo ust. § 322 ods. 3 Tr.

poriadku.“

15. Z dôvodu obsahovej spojitosti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 13. novembra 2012 s rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 5. apríla 2012

považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj relevantnú časť odôvodnenia tohto

prvostupňového rozhodnutia.

«Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 30.1.2012 obžalovaní a

vo vzťahu ku skutku kladenému im v obžalobe za vinu vyhlásili, že sú nevinní.

Na základe vyššie uvedeného súd vykonal na hlavnom pojednávaní dokazovanie

výpoveďou obžalovaných a , poškodeného , svedkov

, , , , ,

, , čítaním svedeckých výpovedí , ,

, , , výpoveďou znalca

i čítaním ďalších listinných dôkazov (zápisníc o vykonaní

domových prehliadok u obžalovaných a , výpisov telefónnych hovorov atď.).

Obžalovaný sa vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní v podstate

v plnej miere priznal k spáchaniu skutku, pričom podrobne popísal svoje konanie tak, ako je

uvedené v skutkovej vete odsudzujúcej časti tohto rozsudku, avšak s tým rozdielom, že

uviedol, že k tomuto skutku bol prinútený spoluobžalovaným , ktorý sa mu

vyhrážal, vydieral (že bude mať dopravnú nehodu, že vie všetko zariadiť) a ktorého sa bál

(lebo mu dokázal vykopnúť nad rameno), pričom mu mal tento napísať na papier, ktorý mu

odovzdal pri jednom zo stretnutí, znenie troch sms - správ, ktoré zaslal poškodenému.

Keďže rozhodné skutočnosti, ktoré uvádzal obžalovaný ohľadne vlastného priebehu

skutku, ktorý mu bol kladený za vinu boli potvrdzované i výpoveďou poškodeného

(vypovedal ako mu bolo vyhrážané a ako sa obrátil na orgány činné v trestnom

konaní a rovnako o strachu, ktorý mal zo zaslaných sms - správ, ale rovnako aj o tom ako

sa prestal báť, keď zistil, že sa mu vyhrážal obžalovaný ), svedkov ,

, (vypovedali o tom ako si obžalovaný zaobstarával SIM karty

a ako sa ich pýtal, či si u nich môže odložiť nejaké peniaze; ako sa obrátil na , aby mu

tento poslal z iného telefónu ním napísanú sms - správu s cieľom naznačiť, že odvoz peňazí

si zabezpečil niekto iný ako obžalovaný atď.), ktorý každý zo svojej perspektívy

popisovali skutočnosti týkajúce sa spáchania skutku (viď vyššie), pričom tieto boli

konzistentné a vzájomne sa doplňujúce i s výpoveďou samotného obžalovaného ako

i ďalšími v trestnom konaní zabezpečenými listinnými dôkazmi (domové prehliadky

u obž. a svedka - objavené mobilné telefóny a SIM karty, z ktorých bolo

vyhrážané, či volané, fotodokumentáciou mobilného telefónu poškodeného č. 1. 139-142,

výpisom odchádzajúcich a prichádzajúcich hovorov a sms správ z mobilného tel. čísla

) súd ustálil priebeh skutku tak, ako je uvedené v odsudzujúcej časti skutkovej

vety tohto rozsudku.

Pokiaľ ide o tvrdenie obžalovaného , že to bol práve obžalovaný

, ktorý „vymyslel“ plán ako vydierať poškodeného a ktorý ho mal nútiť vydieraním

a vyhrážaním k samotnému zaslaniu výhražných sms správ a konaniu podľa jeho pokynov,

jediným priamym dôkazom, ktorý mal osvedčovať uvedené tvrdenie mala byť výpoveď

samotného obžalovaného .

Preto súd musel o to dôslednejšie vyhodnocovať dôveryhodnosť obvineného a jeho

prípadné motivácie vyhnúť sa trestnej zodpovednosti, či poškodiť inému.

Ako bolo už vyššie uvedené, pokiaľ súd konštatoval, že výpoveď obžalovaného

Nižníka bola konzistentná s jeho výpoveďami z prípravného konania pokiaľ išlo o vlastný

priebeh skutku, ktorý je obžalovanému kladený za vinu, jeho výpoveď pokiaľ ide o účasť

obžalovaného na spáchanom skutku (tak ako mu bolo v obžalobe kladené za vinu)

bola vzájomne v priebehu celého trestného konania vzájomne protirečivá a v rozpore

s inými, ničím nespochybnenými dôkazmi.

Vo svojej výpovedi zo dňa 11.2.2010 mimo iné vypovedal, že obžalovaný

mu pri osobnom stretnutí dňa 14.12.2009, po tom čo zohnal SIM kartu

na neznámeho človeka, povedal ako ma pri vydieraní postupovať, že má poslať v určenom

čase tri sms - správy s obsahom, ktorý mu mal napísať na papier a odovzdať, pričom obsah

týchto obžalovaným napísaných sms správ sa presne zhodoval s obsahom správ,

ktoré obžalovaný skutočne poslal (dňa 15.12.2009 o 18.37 hod.: „Daj boh Šťastia

mňa volajú . Stala sa jedna vec na každého to prichádza teraz ste ďalší

v poradí mate tri zdravé deti malý je v zahraničí, ale mate pekne 2 dcéry

a neradi by sme boli keby sa im niečo stalo takže je to na vas nič nemusíte robiť len

zaplatiť 110000 eur. bankovky budu 100 a 50 eurovky platne neoznačené zbytočne

nemiešajte viac ľudí do toho. napr. policiu vášho švagra ... takže budeme to riešiť cez

špedíciu ona príde po peniašky k vam do firmi ( ) dňa 17.12.2009 o 9.00 hod. keď

príde šofér pošlite ho smer ...“ a ďalšie dve ktorými upresňoval pokyny

pre poškodeného).

Vo svojej výpovedi z apríla 2011 ako aj na hlavnom pojednávaní už nevedel uviesť

presný dátum a ani bližšie popísať okolnosti, ktoré by pomohli súdu ustáliť časový priebeh

stretnutí s obžalovaným , na ktorých sa mu mal tento vyhrážať zabezpečením

dopravnej nehody v prípade, ak nebude robiť čo mu obžalovaný prikáže a na ktorých

mu mal dávať pokyny ako má postupovať pri vydieraní poškodeného, ale uviedol, že dňa

14.12.2009 sa určite s obžalovaným nestretol, že sa pomýlil keďže vypovedal

v strese po tom čo ho zobrali kukláči.

Uvedenému zdôvodneniu rozporu v tejto, pre dôveryhodnosť výpovede obžalovaného,

dôležitej okolnosti súd neuveril, keďže v inom popise udalostí - pokiaľ išlo o samotný

priebeh skutku bol obžalovaný presný i konzistentný so svojimi neskoršími

výpoveďami a skutočnosti, ktoré uvádzal boli neskôr potvrdzované inými dôkazmi

(zabezpečovanie SIM kariet, komunikácia s priateľmi, ale i okolnosti prečo ukončil

„pracovný“ pomer s obžalovaným ).

Na dôvažok je potrebné uviesť, že obžalovaný sa v žiadnom prípade

nemohol dňa 14.12.2009 stretnúť osobne s obžalovaným Nižníkom, keďže bol na rodinnej

dovolenke s priateľmi. Uvedenú okolnosť mal súd spoľahlivo preukázanú inými dôkazmi

(výpoveďou manželky obžalovaného - a priateľom

, ktorí vypovedali, že vtom čase boli spoločne na dovolenke v talianskych

Alpách).

Práve naopak dôveryhodnosť tvrdení obžalovaného pokiaľ ide o účasť obžalovaného

na spáchanom skutku bola ďalej oslabovaná samotným s prihliadnutím

na reálnosť konkrétnej situácie absurdným správaním obžalovaného . Tento

vypovedal, že sa bál, aby na neho „polícia neprišla“ a preto požiadal kamaráta , aby

mu tento na jeho mobil posielal sms správy (akože od neznámeho - ktorý si mal

nielen objednávať dopravu od - špeditéra, ale ktorý si mal výslovne vypýtať

ako šoféra obžalovaného , ktorý mal následne ísť v stanovenom čase po „zásielku“

do firmy poškodeného) z mobilného telefónneho čísla, z ktorého zasielal správy

poškodenému, ktorými ho vydieral, aby tak odvrátil podozrenie z jeho osoby ako osoby,

ktorá vydierala poškodeného. Teda vykonával určité logické operácie s úmyslom utajiť sa

ako priamy páchateľ.

Berúc do úvahy uvedené správanie obžalovaného je pre súd ťažko uveriteľné, že by

obžalovaný zahodil papier, na ktorom mal obžalovaným napísané

znenie 3 sms správ, ktoré mal zaslať poškodenému, teda jediný priamy dôkaz, ktorý by

potvrdzoval tú skutočnosť, že to bol práve obžalovaný , ktorý vymyslel celý plán

vydierania.

Rovnako z výpovede iných svedkov (matky obžalovného , jeho brata,

manželky a priateľov či ) nevyplynulo, že by sa im ako najbližším ľuďom

obžalovaný zdôveril s tým, že je vydieraný a akým spôsobom.

Vyjadrenia (o tom, že spomenul, že sa obžalovaný bojí , či potrebuje

SIM kartu pre ) či matky obžalovaného a jeho brata (títo vypovedali, že pred

zadržaním obžalovaného nevedeli nič o tom, že by mal ich syn ergo brat nejaké

problémy) nijakým spôsobom v kontexte iných súdom vykonaných dôkazov nepoukazujú

na to, žeby bol obžalovaný pred spáchaním skutku v zovretí strachu či obáv tak, ako

ich sám uvádzal. Rovnako obžalovaným popisované „ vykopávanie nôh

nad jeho plece“ nemôže byť spôsobilé, s prihliadnutím na reálnosť konkrétnej situácie,

bez iných prejavov (ktoré neboli) vyvolať v niekom strach a obavy v takej miere, že by

„bezmyšlienkovite“ plnil príkazy iného. Rovnaké úvahy platia ohľadne údajných

„vyhrážok“ obžalovaného pokiaľ ide o zabezpečenie dopravnej nehody

obžalovaného .

Pokiaľ ide skúmanie motívu obžalovaného poškodiť obžalovanému

tento mal rovnako súd za preukázaný a to z toho dôvodu, že obžalovaný mal

pár mesiacov pred skutkom „prepustiť zo zamestnania“.

Zo znaleckého posudku , znalca z odboru psychológia, ktorý

vypracoval znalecký posudok na obžalovaného vyplýva, že jeho osoba je

emočne nezrelá a labilná, pričom skúmaním zaznamenal u obžalovaného snahu sa javiť

v lepšom svetle, a skresľovať skutočnosti vo svoj prospech i známky nesebakritičnosti, čo

znižovalo ako všeobecnú tak i špecifickú vierohodnosť obžalovaného.

Svedkovia (zamestnanec obžalovaného ), (brat

obžalovaného ) k vlastnému priebehu skutku neuviedli nič, vypovedali mimo iné

ku okolnostiam za ktorých bol prepustený obžalovaný zo zamestnania

u obžalovaného , kde mimo iné uviedli, že sa obaja v podstate rozišli v zlom.

Keďže na základe vyššie rozvedených úvah mal súd za to, že časť výpovede

obžalovaného vo vzťahu k miere účasti obžalovaného

na spáchanom skutku, je hrubo nedôveryhodná a to s prihliadnutím na motívy výpovede

obžalovaného (prítomnosť motívu poškodiť - pre ukončenie

pracovného pomeru, motívu znížiť mieru svojej trestnej zodpovednosti - snaha vyvolať

dojem, že bol ku skutku nútený a vydieraný pod hrozbou ťažkej ujmy) a pre hrubé rozpory

v podstatných okolnostiach týkajúcich sa miery účasti obžalovaného na skutku

(viď vyššie - rozpory týkajúce sa časového popisu stretnutí obžalovaného a ),

pre absurdnosť správania obžalovaného (viď úvahy o neponechaní si sms správ,

ktoré mal zaslať poškodenému ako jedinému priamemu dôkazu proti v kontexte

jeho snáh o odvrátenie podozrenia vypisovaním fiktívnych sms správ prostredníctvom

kamaráta ) a rovnako s prihliadnutím na závery psychologického posudku

na obžalovaného (ktorým bola konštatovaná mimo iné i znížená tak všeobecná ako

aj špecifická dôveryhodnosť obžalovaného ), súd rozhodol, že nebolo dokázané, že

obžalovaný v presne nezistený deň, v mesiaci november 2009 v Prešove,

na ul. pod hrozbou fyzickej likvidácie obv. a jeho vtedajšej

priateľky a pod hrozbou havárie jeho motorového vozidla tomuto prikázal, aby do konca

roka 2009 zabezpečil anonymnú telefónnu kartu, kde v prípade, ak to urobí, bude mu

poskytnutá finančná odmena, z ktorej na základe ústnych a písomných pokynov obv.

mal následne zaslať SMS správu na telefón , v ktorej sa tomuto mal

vyhrážať, že sa niečo môže stať jemu a jeho trom deťom, ak nezaplatí 110.000,- €, kde

peniaze mali byť odovzdané dňa 17.12.2009, o 09.00 hodine vo firme , v obci

, ktoré peniaze mal vo firme prevziať obv. a následne mal

po vyzdvihnutí peňazí ísť smerom na a ďalej postupovať podľa telefonických

pokynov obv. .

Súd na základe vyššie rozvedeného obžalovaného spod obžaloby

oslobodil podľa , pretože nebolo dokázané, že sa stal

skutok, pre ktorý je obžalovaný trestne stíhaný.

Naproti tomu, berúc v úvahy vykonané dokazovanie a skutkové úvahy vyššie

rozvedené a popísané mal súd za preukázané, že obžalovaný dňa 14.12.2009,

prostredníctvom neznámej osoby, zakúpil telefónnu kartu , z ktorej dňa

15.12.2009, o 18.37 hodine zaslal SMS správu na telefón , v ktorej sa tomuto

vyhrážal, že sa niečo môže stať jemu a jeho trom deťom, ak nezaplatí 110.000,- €, kde

peniaze mali byť odovzdané dňa 17.12.2009, o 09.00 hodine vo firme , v obci

, ktoré peniaze mal vo firme prevziať obv. a následne mal

po vyzdvihnutí peňazí ísť smerom na , kde pri preberaní peňazí bol obv.

zaistený príslušníkmi PZ. Uvedené ako bolo skôr rozvedené mal súd za preukázané

nielen z výpovede samotného obžalovaného a jeho priznania sa, ale aj z výpovedí iných

svedkov (viď vyššie), ktorí každý zo svojej perspektívy popísali skutkové okolnosti tak, že

tieto spolu s výpoveďou obžalovaného vytvorili konzistentný sled udalostí, vzájomne

sa potvrdzujúcich a osvedčujúcich priebeh skutku tak, ako je vyjadrený v skutkovej vete

odsudzujúcej časti tohto rozsudku.

Následne súd po právnej stránke posúdil skutok, pre ktorý bol obžalovaný uznaný

za vinného ako obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, 3 písm. b/ Trestného

zákona, pretože páchateľ iného hrozbou inej ťažkej ujmy nútil, aby niečo konal a chcel

činom spôsobiť značnú škodu.

Ťažkú ujmu súd vnímal ako vyvolanie strachu u poškodeného, že v prípade,

ak nebude postupovať podľa pokynov obžalovaného tak bude ublížené jeho trom

deťom. To že uvedená hrozba skutočne vyvolala u poškodeného strach

o bezpečnosť jeho detí svedčí aj to, že v podstate okamžite kontaktoval orgány činné

v trestnom konaní.

Súd mal za to, že obžalovaný sa skutku dopustil v priamom úmysle.

Trest má byť vyvážený, aby zabezpečil náležitú ochranu našej spoločnosti

a prevýchovu páchateľa, pričom súčasne iných odradí od páchania trestných činov

a vyjadrí morálne odsúdenie páchateľa.

K osobe obžalovaného súd zistil, že tento je ženatý, z miesta bydliska

je hodnotený všeobecne. Doposiaľ nebol súdne trestaný, svoj skutok oľutoval.

Obžalovanému bol ukladaný trest vo vzťahu k obzvlášť závažnému

zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, 3 písm. b/ Tr. zák., kde zákon ukladá uloženie trestu

odňatia slobody v rozmedzí od 10 do 20 rokov.

Súd u oboch obžalovaného zistil 3 poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. d/, j/, l/

(spáchal trestný čin vo veku blízkom mladistvých a táto skutočnosť mala vplyv na jeho

vôľovú a najmä rozumovú spôsobilosť - znalec udával, že ide u obžalovaného o osobu

s intelektom v subnorme a a že ide o človeka citovo nestabilného; viedol pred spáchaním

trestného činu riadny život a v podstate sa priznal k spáchaniu trestného činu a tento aj

úprimne oľutoval)) a žiadnu priťažujúcu okolnosť. Za stavu ustálenia poľahčujúcich

a priťažujúcich okolností v pomere 3:0, súd upravoval trestnú sadzbu zmysle § 38 ods. 3

Tr. zák. (zníženie hornej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu z rozdielu medzi hornou

a dolnou hranicou trestnej sadzby) a tak prichádzalo do úvahy uloženie trestu v trestnej

sadzbe od 10 rokov do 16 rokov a 8 mesiacov.

Podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom

na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej

bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj

trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu

ustanoveného .

Súd po zhodnotení okolností prípadu aplikoval pri uložení trestu odňatia slobody

ustanovenie § 39 ods. 1 Tr. zák. a to na základe nasledovných najmä skutkových úvah.

Prvou a pre súd významnou okolnosťou prípadu bola tá skutočnosť, že počas celého

konania nebola prítomná žiadna indícia, že by obžalovaný bol plánoval skutočne

svoje hrozby adresované poškodenému uskutočniť v prípade, ak by poškodený

nesplnil k čomu bol nútený. Druhou podstatnou skutočnosťou, ktorá uvedené nepriamo

potvrdzuje je to, že samotný poškodený pre súdom uviedol, že v momente keď zistil „kto je

za tým“, prestal sa o svoje deti báť. Tomu, že zo strany obžalovaného išlo o nerozvážnosť

a nepremyslenie možných následkov svedčí aj popis jeho osobnosti tak ako vypovedal

znalec z odboru psychológia, teda že išlo o osobnosť nezrelú a s rozumom v pásme

podpriemeru.

Za takejto skutkovej situácie s prihliadnutím na osobu obžalovaného mal súd za to,

že uloženie trestu odňatia slobody v trestnej sadzbe od 10 rokov až 16 rokov a 8 mesiacov

by bolo v danom prípade pre obžalovaného neprimerane prísne.

Na základe uvedeného mal súd za to, že trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov bude

pre páchateľa dostatočný a zabráni obžalovanému v páchaní ďalšej trestnej činnosti

a vytvorí podmienku na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných

odradí od trestných činov.

Súd pri ukladaní trestu bral do úvahy ustanovenie § 39 ods. 3 písm. c/ Trestného

zákona, kedy v konaní nemôže uložiť kratší trest ako 5 rokov, ak je v osobitnej časti tohto

zákona dolná hranica trestnej sadzby aspoň 10 rokov.

Následne súd podľa § 48 ods. 4 Tr. zákona obžalovaného zaradil na výkon trestu

odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, keďže mal

so zreteľom na závažnosť trestného činu a mieru narušenia páchateľa (prvý krát súdne

trestaný) za to, že v ústave na výkon trestu iného stupňa stráženia bude jeho náprava lepšie

zaručená.

Pri páchaní predmetného obzvlášť závažného zločinu boli obžalovaným Nižníkom

použité: mobilný telefón zn. NOKIA 6300i - , mobilný telefón zn.

NOKIA 6070 - IMEI , SIM karta číslo a SIM karta

číslo , pričom uvedené veci patrili obžalovanému a preto súd mu

zároveň uložil trest prepadnutia týchto vecí podľa .»

16. Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej

konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného

súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý

obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, nevynímajúc

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a Trestný

zákon, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho právomoci

zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste () ani otázkou právnej kvalifikácie

skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou platnosťou koná

a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (). Inými slovami, úlohou súdnej ochrany

ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

17. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho

súdu a krajského súdu (s poukazom aj k odôvodneniu rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 5. apríla 2012, pozn.) vrátane sťažovateľom prezentovaných úvah v ich

všeobecnej rovine (pozri bod 3.1, pozn.) konštatuje, že tak najvyšší súd ako súd dovolací,

ako aj krajský súd ako súd odvolací konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné

a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich

hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení sú napadnuté rozhodnutia

krajského súdu a najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Tak krajský súd, ako aj najvyšší

súd vo svojich napadnutých rozhodnutiach primerane rozumným a v okolnostiach veci

nielen postačujúcim, ale výslovne až detailným a popisným spôsobom reflektovali

na sťažovateľom vznesené obhajobné tvrdenia a ním udané pochybenia, ku ktorým

v primerane podrobnej svojej argumentácii zdôvodnili svoje úvahy, opierajúc sa o skutkové

zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania a z nich odvodené právne závery. Ústavný

súd v tejto súvislosti vyzdvihuje veľmi podrobnú skutkovú analýzu veci predostretú

krajským súdom ako súdom odvolacím, ktorý až detailným a veľmi precíznym spôsobom

zhodnotil dôkaznú situáciu v predmetnej trestnej veci, neopomínajúc ani tie najmenšie

čiastkové aspekty a detaily, ktorého odôvodnenie ústavný súd hodnotí ako príkladné až

vzorové a ktorého právne závery aj z dôvodu ich obsahovej obsažnosti a tým podmienenej

aj ich preskúmateľnosti nie je zo strany ústavného súdu vhodné a ani potrebné nahrádzať

ďalšími doplňujúcimi úvahami (v záujme vylepšovania už aj tak veľmi precízneho

odôvodnenia, pozn.).

18. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie

súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu

bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo

možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá

ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (, ).

19. Na podporu svojich záverov ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva

na spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu (, ). Túto požiadavku

zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti

najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa

je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je

preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (Georgidias c. Grécko

z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína,

že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý

argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný

za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994,

Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne

konanie (, ).

20. Ústavný súd teda uzatvára, že právne závery krajského súdu a najvyššieho súdu

nie je možné považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil

príčinnú súvislosť medzi týmito napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho

súdu a sťažovateľom namietaným porušením označeného základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti podľa . K obdobnému záveru dospel

ústavný súd aj pri posudzovaní porušenia sťažovateľom označeného práva na obhajobu

podľa , keďže sťažovateľ mal v procesnom postavení obvineného, či už

v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom obhajcu najprv ustanoveného, potom

zvoleného, za prítomnosti ktorého aj vypovedal a za prítomnosti ktorého sa aj jednotlivé

úkony v prípravnom konaní vykonávali vrátane samotného hlavného pojednávania.

Námietky týkajúce sa jeho výpovedí v procesnom postavení zadržaného podozrivého

najvyšší súd zhodnotil tak, že „Pokiaľ ide o namietané zápisnice o výsluchu dovolateľa

zo 17. decembra 2009 a 10. februára 2010, z vyšetrovacieho spisu (1. časť) vyplýva, že

dovolateľ tu bol vypočúvaný v postavení podozrivej osoby, bol poučený o právach

a povinnostiach podľa , a nasl. vrátane práva zvoliť si obhajcu. Túto

možnosť dovolateľ nevyužil, resp. pri výsluchu zo dňa 10. februára 2010 prehlásil, že

v prípade, ak bude v danej veci obvinený a pôjde o prípad nutnej obhajoby, žiada

o ustanovenie obhajcu. Tento mu bol následne súdom po vznesení obvinenia ustanovený

(opatrenie Okresného súdu Prešov z 11. februára 2010). Pri oboch výsluchoch dovolateľ

svojim podpisom potvrdil, že na neho nebol vyvíjaný žiaden psychický ani fyzický nátlak

a že vypovedal dobrovoľne. Pokiaľ ide o námietku dovolateľa, že uvedené výsluchy boli

vykonané v neprítomnosti obhajcu, túto nemožno považovať za opodstatnenú, pretože

v tomto štádiu trestného konania neexistoval zákonný dôvod na povinnú obhajobu. Okrem

iného, v zmysle ustanovenia , totiž povinná obhajoba vzniká až

momentom vznesenia obvinenia, teda vtedy, keď sa osoba podozrivá dostane do pozície

osoby obvinenej z trestného činu. Zmenou postavenia sa totiž podstatne mení postavenie

tejto osoby predovšetkým čo do jej práv a povinností, rovnako ako možností orgánov

činných v trestnom konaní a súdu zasahovať do jej práv v súvislosti s týmto trestným

konaním. Zákonodarca teda jasne vyjadril vôľu chrániť práva osôb obvinených z trestného

činu povinnou obhajobou tak, aby sa mohli kvalifikovane brániť.“; uvedené vysvetlenie je

aj z hľadiska ústavných kautelov možné považovať za postačujúce. Naostatok je aj

pre ústavný súd nepochopiteľná aktivita sťažovateľa, ktorý na jednej strane sám

spochybňuje obsahovú hodnotu svojich výpovedí, z ktorých (po ich preštudovaní po

doručení predmetného trestného spisu, pozn.) vyplýva jeho priznanie, ktoré na druhej

strane bolo vo veci konajúcimi súdmi zhodnotené v jeho prospech ako jedna

z poľahčujúcich okolností, ako aj okolnosti, ktorá viedla tak okresný súd, ako aj krajský súd

k mimoriadnemu zníženiu trestnej sadzby u sťažovateľa, a to pod dolnú hranicu Trestným

zákonom danej trestnej sadzby (bližšie pozri závery bodov 14 a 15, pozn.). V kontexte

uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto jej časti odmieta podľa § 25 ods. 2

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

21. Vo vzťahu k ďalším námietkam sťažovateľa vyplývajúcim z bodu 3.2 ústavný

súd konštatuje, že sťažovateľ tieto námietky (nie všetky, pozn.) vzniesol až v dovolacom

konaní a neuplatnil ich (všetky námietky vyplývajúce z bodu 3.2) v predošlých štádiách

trestného konania vedeného proti jeho osobe. Nebolo to tak pri žiadnom procesnom úkone

vykonanom v prípravnom konaní vrátane preštudovania vyšetrovacieho spisu z 21. apríla

2011, ani po doručení obžaloby a výzve okresného súdu z 28. júna 2011, postupujúc podľa

, ani na hlavnom pojednávaní konanom v dňoch 13. októbra 2011,

30. januára 2012, 31. januára 2012, 27. februára 2012 a 3. apríla 2012 a v neposlednom rade

ani v podanom odvolaní z 8. marca 2013. Ak teda sťažovateľ v predošlých štádiách

trestného konania neuplatní v konaní pred ústavným súdom predostretú argumentáciu, uberá

orgány činné v trestnom konaní, ako aj všeobecné súdy o príležitosť sa s týmito jeho

námietkami vysporiadať, resp. ich zohľadniť, a zároveň diskvalifikuje ústavný súd z ich

preskúmania z dôvodu princípu subsidiarity vyplývajúceho z a

limitujúceho vzťah ústavného súdu k všeobecným súdom,

z ktorého okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí

sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej

uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom, pretože

v opačnom prípade by ústavný súd nedisponoval právomocou na posúdenie takejto

argumentácie (, a ). V dôsledku uvedeného

sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti ústavný súd odmieta z dôvodu nedostatku svojej

právomoci, vychádzajúc z .

22. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal aj porušenie ďalších základných práv,

a to , , a . Podľa obydlie je

nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva. Podľa čl. 48

ods. 1 nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Ústavný súd sťažnosť

sťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 21

ods. 1 a odmieta z dôvodu uvedeného v bode 21 pre nedostatok

právomoci ústavného súdu podľa . Podľa

dane a poplatky sú štátne a miestne. Podľa obec a vyšší územný celok

sú právnické osoby, ktoré za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodária

s vlastným majetkom a so svojimi finančnými prostriedkami. Podľa

obec a vyšší územný celok financujú svoje potreby predovšetkým z vlastných príjmov, ako

aj zo štátnych dotácií... Sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ústavný súd odmieta z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti podľa , keďže už uvedené

články nemajú opodstatnenie v okolnostiach sťažovateľovej trestnej veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2016