Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 139/2016
PDF · 540.96 KB
No categories available
I. ÚS 139/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 21 ods. 1, čl. 46
ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 50 ods. 3, čl. 59 a čl. 65 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 47/2014 zo 14. júla 2015 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 To 45/2012 z 20. marca 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. septembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ) vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 21 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1,
čl. 50 ods. 3, čl. 59 a čl. 65 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
4 Tdo 47/2014 zo 14. júla 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“)
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 1 To 45/2012 z 20. marca 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 61/2011 z 5. apríla 2012 (ďalej
aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu
vydierania podľa § 189 ods. 1 a 3 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo mu bol uložený trest odňatia
slobody v trvaní 5 rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia
slobody so stredným stupňom stráženia. Krajský súd v odvolacom konaní rozhodol
rozsudkom sp. zn. 1 To 45/2012 z 20. marca 2013 tak, že zrušil prvostupňové rozhodnutie
okresného súdu a sám rozhodol o vine sťažovateľa pre pokus z obzvlášť závažného zločinu
vydierania podľa § 114 ods. 1 k § 189 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona, za čo mu uložil
trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon
trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia a trest prepadnutia veci. Najvyšší
súd sťažovateľom podané dovolanie uznesením sp. zn. 4 Tdo 47/2014 zo 14. júla 2015
odmietol. V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.
3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti koncentruje svoju argumentáciu do niekoľkých
rovín.
3.1 Vo všeobecnej rovine svojej argumentácie nesúhlasí s hodnotením v jeho trestnej
veci vykonaných dôkazov krajským súdom ako súdom odvolacím, na čo účinne
nereflektoval ani najvyšší súd v dovolacom konaní, k čomu v súhrne uviedol: „Mám za to,
že NS SR sa mal zaoberať dôkazmi, lebo ako vypliva boli preskúmané dôkazy KS PO
a neboli odstránené nedostatky ako aj o sporne zápisnice sa KS PO v odôvodnení svojho
rozhodnutia... opiera o sporne zápisnice.“ Inými slovami, sťažovateľ je toho názoru, že
„... NS SR sa mal zaoberať dôkazmi, lebo dôkazy ktore boli použité proti obv.
boli v rozpore so zákonom čím bolo porušené základné právo na spravodlivý
proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy Slovenskej republiky.“. V ďalšom, doplňujúc svoju
argumentáciu dôvodiac, že „Skutok, ktorým sa obvinený uznáva za vinného, musí byť tzv.
skutkovej vete rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal všetkým znakom skutkovej podstaty
trestného činu, z ktorého sa uznáva obvinený za vinného“, namietal aj nesprávnu právnu
kvalifikáciu skutku, ktorý mal byť podľa názoru sťažovateľa kvalifikovaný ako trestný čin
násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197 Trestného zákona alebo
trestný čin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 Trestného zákona.
3.2 V konkrétnejšej rovine svojich sťažnostných námietok poukazuje na pochybenia
v postupe orgánov činných v trestnom konaní v priebehu prípravného konania, ktoré vo veci
konajúce súdy nezohľadnili, resp. sa s nimi účinne nevysporiadali vo svojich rozhodnutiach.
Išlo o tieto pochybenia: (i) „nepríslušnosť súdu“, (ii) „údajná sms nebola
zadokumentovaná“, (iii) „ nedoručené uznesenie“, (iv) „domová
prehliadka nezákonná“, (v) „výpisy telefónnych hovorov, sms správ sú nezákonné nakoľko
boli vyhodnotené pred doručením príkazu zo súdu“ a nakoniec (vi) „porušenie práva
na obhajobu pri výpovediach zo dňa 17.12.2009 a zo dňa 10.2.2010.“ Ku každému
prezentovanému pochybeniu sťažovateľ predostiera vlastné hodnotiace súdy a navrhuje
z jeho uhla pohľadu správny postup, ktorý mal byť v konečnom dôsledku zohľadnený
v jeho prospech.
4. Z obsahu argumentácie sťažovateľa (pri súčasnej absencii petitu ako návrhu
na rozhodnutie ústavného súdu, pozn.) v podanej sťažnosti je zrejmé, že brojí proti postupu,
resp. namieta postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tdo 47/2014 a jeho
uznesenie zo 14. júla 2015, ako aj postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
4 T 61/2011 a jeho rozsudok z 5. apríla 2012.
II.A
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
7. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu
v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má
právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol
obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia
proti nemu.
9. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie
ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
10. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie
svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo
na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené
čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To
všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36). Právo na spravodlivé
prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,
právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné
požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd napokon poznamenáva, že
medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností,
a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.
11. K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na obhajobu
garantovaného čl. 50 ods. 3 ústavy ústavný súd predostiera, že zásada „právo na obhajobu“
vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby,
proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutným prostriedkom úspešného
výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie
a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese
daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme
osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto
právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistení pravdy.
Podľa názoru ústavného súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej
osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv
a slobôd (m. m. II. ÚS 34/99), a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci
spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.
12. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
13. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 4 Tdo 47/2014 zo 14. júla 2015 v podstatnom
uviedol:
„Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) po preskúmaní veci zistil, že
dovolanie proti napadnutému právoplatnému rozhodnutiu súdu druhého stupňa je prípustné
(§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h/ Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2
písm. b/ Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.) a na zákonom
určenom mieste (§ 370 ods. 3 Tr. por.). Dovolanie súčasne spĺňa podmienky uvedené
v § 372 ods. 1 a § 373 ods. 1 a ods. 2 Tr. por., ako aj obsahové náležitosti uvedené v § 374
Tr. por. a nie je daný dôvod na postup súdu podľa § 382 písm. a/, písm. b/, písm. d/, písm. e/
ani písm. f/ Tr. por.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí však dospel k záveru, že
dovolanie podané obvineným nie je dôvodné.
Podľa § 371 ods. 4 (prvá veta) Tr. por., dôvody podľa odseku 1 písm. a/ až g/
nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom
konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie
podáva minister spravodlivosti.
Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok predstavuje výrazný zásah
do inštitútu právoplatnosti, ktorá v pozícii základnej vlastnosti súdneho rozhodnutia
predstavuje jeho nezmeniteľnosť a záväznosť ako prejavy stability právnych vzťahov
a právnej istoty v právnom štáte. Z uvedeného dôvodu je dovolanie určené k náprave
výlučne zákonom taxatívne stanovených procesných a hmotnoprávnych vád, ktoré by svojím
charakterom mohli mať výrazný vplyv na konanie a jeho procesný výsledok, a ktoré je preto
potrebné odstrániť. Dovolací súd je pri náprave uvedených vád v zásade až poslednou
inštanciou, čo znamená, že preskúmava nedostatky, ktoré boli preskúmavané už odvolacím
súdom a neboli ním napravené, prípadne ním boli spôsobené. Tomu zodpovedá aj
obmedzenie možnosti podať dovolanie v prípade, keď neboli využité riadne opravné
prostriedky (§ 371 ods. 1 (veta prvá) Tr. por. a contrario, pokiaľ nejde o zákonné výnimky
uvedené v tomto ustanovení) a povinnosť namietať niektoré dovolacie dôvody najneskôr
v odvolacom konaní (citované ustanovenie § 371 ods. 4 Tr. por.).
Cieľom ustanovenia § 371 ods. 4 Tr. por. je predísť tomu, aby konanie pred
dovolacím súdom slúžilo ako možnosť namietať nové a nové nedostatky, ktoré mohli byť
zhojené už v konaní pred súdom nižšieho stupňa. Zákonodarca v tejto súvislosti totiž
predpokladal, že pokiaľ bola namietaná vada dovolateľovi známa už v pôvodnom konaní,
a tento sa ju nesnažil odstrániť pri prvej možnej príležitosti, nejde o vadu tak závažnú, aby
ju bolo potrebné preskúmavať v dovolacom konaní, a v podstate by mohlo ísť len
o špekuláciu dovolateľa smerujúcu k predĺženiu celého konania.
V prejednávanej veci z obsahu spisového (vyšetrovacieho i súdneho) materiálu
vyplýva, že v priebehu trestného konania (t. j. v prípravnom konaní, v konaní pred súdom
prvého ani druhého stupňa) nebola vznesená ani jedna z dovolacích námietok uvádzaných
obvineným . S výnimkou podaného dovolania nebola žiadnym spôsobom
napadnutá príslušnosť súdu, porušenie práva na obhajobu (zadokumentovanie SMS správy,
porušenie práva na povinnú obhajobu vrátane absentujúceho poučenia o ňom, nedoručené
uznesenie o vznesení obvinenia) či zákonnosť vykonaných dôkazov (nezákonne vydané
príkazy na domové prehliadky a na poskytnutie výpisov z telefónnych hovorov, a vykonanie
domovej prehliadky v rozpore so zákonom), hoci tieto okolnosti museli byť obvinenému
známe už v pôvodnom konaní, dokonca už v štádiu prípravného konania. Z toho dôvodu
obvinený dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. a/, písm. c/, písm. g/ Tr. por. takto
obsahovo vymedzené nemohol v zmysle § 371 ods. 4 Tr. por. v dovolacom konaní použiť.
Na tom nič nemení dokonca ani skutočnosť, že v základnom konaní mal obvinený iného
obhajcu než v dovolacom konaní.
Pokiaľ však ide o námietku obvineného o tom, že odvolací súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia oprel o zápisnice z výsluchov podozrivého (zápisnice zo 17. decembra
2009 a 10. februára 2010), hoci tieto výsluchy boli vykonané bez prítomnosti obhajcu
pri povinnej obhajobe, dovolací súd konštatuje, že táto (označená v rámci dovolacieho
dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.) nemôže byť viazaná na splnenie
podmienok uvedených v § 371 ods. 4 Tr. por. K namietanému postupu totiž došlo až
v konaní (resp. rozhodnutí) odvolacieho súdu, ktorého nezákonnosť je napadnuteľná až
po skončení trestného stíhania a vydaní rozhodnutia, ktorým sa trestné stíhanie právoplatne
skončilo. Trvanie na splnení požiadavky ustanovenia § 371 ods. 4 Tr. por. by v takomto
prípade znamenalo reálne odňatie možnosti obvineného uplatniť svoje práva v dovolacom
konaní (bez toho, aby obvinený mal možnosť to ovplyvniť) a následne aj porušenie jeho
ústavného práva na prístup k súdu a na súdnu ochranu (čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej
republiky). Dovolací súd preto pristúpil k preskúmaniu tejto námietky.
Podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je
založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
V prejednávanej veci dovolateľ namietal, že odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí
opieral o zápisnice z výsluchov zo 17. decembra 2009 a 10. februára 2010, ktoré mali byť
nezákonnými dôkazmi. Ako dôvod uviedol, že v tom čase bol vypočutý v postavení osoby
podozrivej zo spáchania trestného činu, pričom výsluch bol vykonaný bez prítomnosti
obhajcu za účelom zabezpečiť, pod psychickým a fyzickým nátlakom, jeho priznanie.
Poukázal aj na skutočnosť, že nemal obhajcu ani zvoleného ani ustanoveného. Napriek
tomu sa odvolací súd o tieto dôkazy oprel, prihliadol na ne a vyhodnotil ich.
Dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. sa vzťahuje k najdôležitejšej
fáze trestného konania - k dokazovaniu, ktoré prebieha v štyroch etapách. Prvou je
vyhľadávanie dôkazov, druhou ich zabezpečenie, treťou ich vykonávanie a poslednou
etapou je hodnotenia dôkazov. Za dôkaz pritom môže slúžiť všetko, čo môže prispieť
k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa Trestného
poriadku alebo podľa osobitného zákona (§ 119 ods. 2 (veta prvá) Tr. por.). Dovolací
dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. sa vzťahuje predovšetkým k tretej etape
dokazovania, t. j. k vykonávaniu dôkazov súdom. Je však treba podotknúť, že zahŕňa aj
predchádzajúce dve štádiá dokazovania (vyhľadávanie a zabezpečovanie), lebo dôkazy
zadovážené v rozpore so zákonom, eventuálne získané nezákonným donútením alebo
hrozbou (§ 119 ods. 4 Tr. por.), nie sú v trestnom konaní použiteľné a hodnotiteľné.
Rovnako je podstatnou chybou konania, ak súd opiera svoje skutkové zistenia a právne
závery o dôkazy, ktoré na hlavnom pojednávaní neboli vykonané alebo už v prípravnom
konaní neboli vykonané zákonom predpísaným spôsobom a ich procesné nedostatky pred
súdom neboli stanovené (ZSP 54/2001). Aby bol uvedený dovolací dôvod skutočne
obsahovo naplnený, musí sa súdne rozhodnutie o takéto nezákonné dôkazy aj reálne
opierať.
Pokiaľ ide o namietané zápisnice o výsluchu dovolateľa zo 17. decembra 2009
a 10. februára 2010, z vyšetrovacieho spisu (1. časť) vyplýva, že dovolateľ tu bol
vypočúvaný v postavení podozrivej osoby, bol poučený o právach a povinnostiach podľa
§ 34, § 121 a nasl. Tr. por. vrátane práva zvoliť si obhajcu. Túto možnosť dovolateľ
nevyužil, resp. pri výsluchu zo dňa 10. februára 2010 prehlásil, že v prípade, ak bude
v danej veci obvinený a pôjde o prípad nutnej obhajoby, žiada o ustanovenie obhajcu. Tento
mu bol následne súdom po vznesení obvinenia ustanovený (opatrenie Okresného súdu
Prešov z 11. februára 2010). Pri oboch výsluchoch dovolateľ svojim podpisom potvrdil, že
na neho nebol vyvíjaný žiaden psychický ani fyzický nátlak a že vypovedal dobrovoľne.
Pokiaľ ide o námietku dovolateľa, že uvedené výsluchy boli vykonané v neprítomnosti
obhajcu, túto nemožno považovať za opodstatnenú, pretože v tomto štádiu trestného
konania neexistoval zákonný dôvod na povinnú obhajobu. Okrem iného, v zmysle
ustanovenia § 37 ods. 1 Tr. por., totiž povinná obhajoba vzniká až momentom vznesenia
obvinenia, teda vtedy, keď sa osoba podozrivá dostane do pozície osoby obvinenej z
trestného činu. Zmenou postavenia sa totiž podstatne mení postavenie tejto osoby
predovšetkým čo do jej práv a povinností, rovnako ako možností orgánov činných v
trestnom konaní a súdu zasahovať do jej práv v súvislosti s týmto trestným konaním.
Zákonodarca teda jasne vyjadril vôľu chrániť práva osôb obvinených z trestného činu
povinnou obhajobou tak, aby sa mohli kvalifikovane brániť.
Na druhej strane treba uviesť, že súčasná právna úprava neumožňuje prečítať
zápisnicu o výpovedi zadržaného podozrivého na hlavnom pojednávaní, teda vykonať ho
ako dôkaz, aj keď bol výsluch vykonaný zákonným spôsobom. Tento záver, ktorý je založený
predovšetkým na výklade ustanovenia § 258 ods. 4 Tr. por. (pôvodne § 207 ods. 2 zákona
č. 141/1961 Zb.) a contrario, bol ustálený aj rozhodovacou praxou najvyššieho súdu.
Výsluch podozrivého, ktorý bol podľa § 85 Tr. por. zadržaný, teda nie je možné využiť pred
súdom ako dôkaz. Takýto výsluch, vykonaný pred vznesením obvinenia, by mal mať len
vstupnú informačnú povahu a jeho obsah by mal slúžiť len na zdôvodnenie zadržania,
začatie trestného stíhania a vznesenia obvinenia, prípadne na odôvodnenie väzby.
V prejednávanej veci teda súd prvého stupňa postupoval správne, keď na hlavnom
pojednávaní dňa 30. januára 2012 zamietol návrh na čítanie výpovedí z výsluchov
v procesnom postavení podozrivého. Uvedené výpovede nemohli byť v konaní ako
dôkaz vykonané a už vôbec na nich nemohlo byť založené súdne rozhodnutie. V tejto
súvislosti preto dovolateľovi treba dať za pravdu, pokiaľ ide o tvrdenie, že odvolací súd sa
nesprávne v odôvodnení svojho rozhodnutia (strana 6 a 7) opiera o sporné zápisnice, treba
však zároveň dodať, že na nich nezaložil svoje rozhodnutie o vine a treste obvineného
.
Vo vzťahu k obvinenému odvolací súd vychádzal z dôkazov
vykonaných na hlavnom pojednávaní, keď sa plne stotožnil so skutkovým stavom tak, ako ho
súd prvého stupňa ustálil, a zdôraznil okrem výpovede samotného obvineného aj význam
svedeckých výpovedí , a , zápisníc
o domových prehliadkach a výpisov z telefónnych hovorov, a na ich základe urobil záver
o vine a treste obvineného . Poukazom na sporné zápisnice odvolací súd v podstate
odôvodňoval len správnosť oslobodzujúceho výroku (obsiahnutého v rozsudku okresného
súdu) vo vzťahu k obžalovanému , keď potreboval zdôrazniť nízku
vierohodnosť výpovedí , ktoré boli v tomto konaní jediným dôkazom proti
.
Vzhľadom na uvedené dovolací súd uzatvára, že odvolací súd nepostupoval správne,
ak v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na sporné zápisnice, ktoré nie sú spôsobilé
byť dôkazom v konaní pred súdom. Na druhej strane takéto pochybenie nemá reálny dopad
na práva obvineného ani na existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. g/ Tr. por., ktorý môže byť naplnený jedine v prípade, ak by sa súd o nezákonné
dôkazy reálne oprel a vyvodil z nich vinu, ktorú by nedosvedčovali iné dôkazy, čo plne
zodpovedá aj výkladu článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd Európskym súdom pre ľudské práva v kontexte používania nezákonných dôkazov
(m. m. rozsudok z 12. júla 1988 vo veci Schenk v. Švajčiarsko, rozsudok z 1. marca 2007
vo veci Heglas v. Česká republika, a iné).
Z uvedeného je zrejmé, že v rozsahu námietok obvineného nie sú
splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por., a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 382 písm. c/ Tr. por. jeho dovolanie na neverejnom zasadnutí ako nedôvodné
odmietol.“
14. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 7 To 78/2012 z 13. novembra 2012 uviedol:
„Na základe podaných odvolaní preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok
v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku, podľa ktorého ak odvolací súd
nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3,
preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo,
pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie
obžalovaného i okresného prokurátora sú čiastočne dôvodné.
V konaní pred súdom prvého stupňa boli vykonané dôkazy potrebné na zistenie
skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom
na rozhodnutie. Súd vykonané dôkazy vyhodnotil spôsobom uvedeným v § 2 ods. 12 Tr.
poriadku a takýmto postupom dospel k správnym skutkovým záverom.
Z dôvodov napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré dôkazy boli pred súdom prvého
stupňa vykonané, ako aj to, ktoré skutočnosti z jednotlivých dôkazov vyplynuli.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva aj skutočnosť, ako prvostupňový súd
jednotlivé dôkazy hodnotil. V tomto smere sú dôvody napadnutého rozsudku podrobné
a vecne správne, a preto na ne krajský súd v podrobnostiach aj poukazuje.
Len s ohľadom na obsah odvolacích námietok, považuje krajský súd za potrebné
zvýrazniť niekoľko skutočností.
Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že ani krajský súd na základe súhrnu dôkazov
nemá pochybnosti o tom, že obžalovaný sa dopustil skutku tak, ako ho ustálil
v napadnutom rozsudku prvostupňový súd. O jeho vine totiž svedčí nielen jeho vlastná
výpoveď, ale aj množstvo ďalších na hlavnom pojednávaní vykonaných dôkazov.
Sám obžalovaný opakovane popisoval, ako si zabezpečil prostredníctvom neznámeho
bezdomovca SIM kartu, ktorej majiteľa by nebolo možné zistiť a tiež ako z nej poslal
poškodenému pod pseudonymom výhražné SMS správy, podľa
ktorých sa niečo stane jeho deťom, ak nezaplatí 110.000,- eur a tiež inštrukcie o odovzdaní
peňazí. Vo svojich výpovediach ďalej popisoval, ako pod preudonymom
objednával u prepravu, na ktorú bol vyžiadaný on a malo pri nej dôjsť
k prevzatiu peňazí od poškodeného , no keď prišiel prevziať peniaze bol dňa
17.12.2009 zadržaný políciou.
Uvedené skutočnosti vyplývajúce z výpovede obžalovaného Nižnika sú potom
podporené aj ďalšími dôkazmi. Zo svedeckých výpovedí ,
a je zrejmé, že si obž. prostredníctvom neznámeho bezdomovca
zabezpečil SIM kartu, ktorá nebola na nikoho z nich zaregistrovaná.
vo svedeckej výpovedi tiež potvrdil, že obž. mu dal SIM kartu, prostredníctvom ktorej
zo svojho telefónu na žiadosť tomuto dňa 17.12.2009 o 9.05 hod. poslal SMS
podpísanú menom , pričom keď mu večer zavolal, aby sa karty zbavil, tak túto
spálil.
Na základe zápisníc o domových prehliadkach u obž. a u
a výpisov telefónnych hovorov bolo zistené, že SIM karta s telefónnym číslom ,
z ktorej boli zaslané výhražné SMS správy, bola používaná v telefóne patriacom
(mobil s IMEI: ).
Na základe uvedených dôkazov aj odvolací súd musí konštatovať, že skutok tak, ako
ho ustálil prvostupňový súd v napadnutom rozsudku sa stal a že ho spáchal obžalovaný
.
Dôsledne, v súlade s ust. § 2 ods. 12 Tr. poriadku prvostupňový súd postupoval aj
pri hodnotení dôkazov týkajúcich sa účasti obž. na spáchaní predmetného
trestného činu. Dôkazy prvostupňový súd totiž hodnotil podľa svojho vnútorného
presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo
i v ich súhrne a vyvodil z nich logicky odôvodnené úplné skutkové zistenia. Preto odvolací
súd, aj keby bol presvedčený o potrebe dospieť k iným skutkovým záverom, ako to navrhoval
prokurátor vo svojom odvolaní, tak by nebol oprávnený napadnutý rozsudok len z tohto
dôvodu zrušiť. Tu je však potrebné dodať, že po preskúmaní napadnutého rozsudku aj podľa
krajského súdu sú skutkové závery okresného súdu skutočne logické, jasné, úplné a dôvodné
a podľa krajského súdu v konečnom dôsledku správne.
Skutočne jediným dôkazom, respektíve jediným zdrojom údajov o tom, že
vyhrážkami mal obž. nútiť vydierať poškodeného , je
iba a jeho výpoveď obžalovaného. Táto výpoveď, ako na to poukázal aj
okresný súd, je však natoľko nevierohodná a zároveň nie je podporená ani žiadnym iným
dôkazom, že aj krajský súd nemá ani najmenšie pochybnosti o nevine obž. .
Predovšetkým je zrejmé, že obž. svoje tvrdenia menil podľa toho, ako sa
vyvíjala dôkazná situácia. Nemožno prehliadnuť, že prvýkrát označil
za organizátora trestného činu až po svojom druhom zadržaní vo februári 2010, hoci bol
prvýkrát v tejto veci zadržaný a vypočutý už 17.12.2009, keď prišiel do firmy
prevziať 110.000,- eur. Túto zmenu vo svojich tvrdeniach obž. odôvodnil tým, že
chcel byť na Vianoce doma. Z obsahu spisu je však zrejmé, že k zmene výpovede, aj
ohľadom vlastnej účasti na spáchaní trestného činu, došlo až pod ťarchou dôkazov
svedčiacich o jeho vine, teda po tom, čo na základe správ od telefónnych operátorov
a výsledkov domových prehliadok bolo zistené, že bol to práve , ktorý vydieral
poškodeného . Až pod ťarchou týchto dôkazov sa teda obž. priznal
k spáchaniu trestného činu, zároveň však začal tvrdiť, že trestný čin páchal zo strachu
z vyhrážok o fyzickej likvidácii a podľa jeho pokynov.
Obž. pritom spočiatku tvrdil, že tieto pokyny týkajúce sa obsahu výhražných
SMS správ mu dal písomne pri osobnom stretnutí v deň zakúpenia SIM karty
s telefónnym číslom dňa 14.12.2009, pričom to tvrdil pri výsluchu dňa
11.2.2010, ale aj pri konfrontácii s 11.2.2010, hoci mu už vtedy
uvádzal, že to možné nie je, nakoľko sa v tom čase nachádzal v talianskych Alpách
s rodinou a známymi.
V súvislosti s týmto zistením, teda že od 11.12.2009 do 20.12.2009 bol
v talianskych Alpách, obž. opäť menil svoje tvrdenia, keď prišiel s tým, že on sa
musel s stretnúť skôr, hoci ešte nemal zabezpečenú anonymnú telefónnu
kartu, ale to len i tvrdil, že takú kartu má a pritom mal len vlastnú. Na hlavnom
pojednávaní tieto rozpory vo výpovediach vysvetľoval tým, že bol v strese po zadržaní
kukláčmi. Takéto vysvetlenie však ani krajský sud nepovažuje za postačujúce, pretože toto
tvrdil nielen pri výsluchu obvineného 11.2.2010 (aj zadržaného - podozrivého 10.2.2010),
ale aj pri konfrontácii s obv. , teda dokiaľ mu nebolo
uvedené, že takáto verzia možná nie je. Iné tvrdil až pri výsluchu pred sudcom pre
prípravné konanie, keď sa rozhodovalo o návrhu prokurátora na vzatie do väzby, čo by z
hľadiska jeho vysvetlenia zmien vo výpovediach znamenalo, že vtedy už v strese
nevypovedal, hoci sa rozhodovalo o jeho vzatí do väzby.
Okrem uvedených zmien vo výpovedi obž. je potrebné poukázať aj na ďalšiu
skutočnosť, ktorá spochybňuje účasť obž. na trestnom čine. Obž. si totiž
umelo vytváral dôkazy, ktoré mali svedčiť o jeho nevine. Sám sebe posielal SMS správy
od osoby, ktorá mala vydierať poškodeného a tými sa snažil zakryť svoju účasť na trestnom
čine. Dokonca SIM kartu odovzdal svojmu kamarátovi , aby mu ten
17.12.2009 v čase, keď bude preberať peniaze od poškodeného zaslal SMS správu
od osoby s menom , ktorá mala poškodeného vydierať.
Je zrejmé, že týmito umelo vytvorenými dôkazmi sa snažil zbaviť podozrenia z účasti
na trestnom čine, čo sa mu spočiatku aj darilo, keď bol dňa 17.12.2009 zo zadržania
po výsluchu zadržaného - podozrivého prepustený. V súlade s týmto konštatovaním je aj
správanie sa obž. po tom, čo bol 17.12.2009 z polície prepustený, keď telefonoval
, aby predmetnú SIM kartu zničil a zbavil sa tak dôkazov, ktoré by ho mohli
usvedčiť.
Preto je dôvod domnievať sa, že aj neurčité náznaky vo vyjadreniach obž.
o vydieraní pred kamarátmi, boli ním len účelovo vymyslené, aby vznikli pochybnosti o jeho
vine, prípadne aby sa jeho vina zmiernila. Naviac obž. pred žiadnym zo svojich
kamarátov, ani pred žiadnym zo svojich blízkych nič určité o vydieraní zo strany obž.
nikdy neuviedol. Akékoľvek sprostredkované informácie pochádzajúce od obž.
, ktoré nie sú podporené iným dôkazom, preto ani podľa odvolacieho súdu, nie sú
dostatočným dôkazom k tomu, aby z neho bolo možné hodnoverne vyvodiť podiel
na predmetnom trestnom čine.
Za situácie, keď obž. posielal sám sebe výhražné SMS správy, lebo sa bál
pasce zo strany obž. (ako to obž. vysvetľoval), je tiež nepochopiteľné
a neuveriteľné tvrdenie obžalovaného , že zničil papier, na ktorom mu obžalovaný
vlastnoručne napísal obsah SMS správ, ktoré mal pri páchaní trestného činu poslať
a ktorý by mu pomohol zmierniť zodpovednosť za spáchanie predmetného trestného činu.
Nehodnoverne a nelogicky vyznievajú tiež tvrdenia obž. o strachu
z obž. . Obž. si totiž v októbri 2009 dovolil z bankovej karty
bez jeho dovolenia stiahnuť peniaze a vo februári 2010, napriek obavám o svoj život,
prišiel do firmy robiť poistky a dokonca počúvol jeho zavolanie a vyšiel s ním
na chodbu. Nelogicky potom vyznievajú aj tvrdenia obž. , že hoci nevie o tom, aby
niekedy niekomu ublížil, tak sa ho bál a mal strach - z jeho vyhrážok
o spôsobení havárie jeho autu, lebo vraj videl, že vie vykopnúť nohu nad jeho
rameno a že vie všetko zariadiť. V súvislosti s návštevou obž. vo firme obž.
1.2.2010 je potrené z hľadiska hodnotenia výpovede obž. spomenúť aj skutočnosť,
že podľa tvrdenia obž, mu mal obž. na chodbe vyčítať, že všetko pokazí, čím
mal myslieť nevydarenú vec so , kričať na neho a dať mu facku. Svedok
síce počul facku a aj ako obž. obž. vyhodil, ale nepočul žiadne
výčitky a ani vyhrážky.
Inak ako nelogické nie je možné vyhodnotiť ani tvrdenie obž. . že sa mu
vyhrážal len preto, aby mu zabezpečil telefónnu kartu. Zároveň totiž tvrdil, že
vie vybaviť všetko, ešte aj pokuty, či akési žolíkové karty vodiča, ktoré pri svojom
podnikaní používa.
V rozpore s ostatnými dôkazmi, najmä s výpoveďou svedka , je tvrdenie
obž. , že po prevzatí peňazí od poškodeného 17.12.2009 mal zavolať po ďalšie
pokyny obž. . Podľa výpovede obž. a podľa svedeckej výpovede
však mobil obžalovaného s číslom, ktoré mal obžalovaný , pri odchode do Álp
obž. nechal . Takže je vylúčené, aby obžalovanému mohol
17.12.2009 telefonovať.
Zhodnoteniu výpovede obž. okresným súdom ako nevierohodnej zodpovedajú
aj závery znaleckého posudku z odboru psychológia, podľa ktorých obž. je schopný
správne vnímať, zapamätať si a správne reprodukovať prežité skutočnosti, ale zároveň
vyšetrením znalec zistil u neho snahu javiť sa v lepšom svetle, snahu skresľovať skutočnosti
vo svoj prospech, známky nesebakritičnosti, čo z psychologického hľadiska znižuje
všeobecnú i špecifickú vierohodnosť jeho osoby.
Na strane druhej je tu výpoveď obž. , o ktorej nie je dôvod pochybovať
a ktorý od začiatku zhodne tvrdí, že s predmetným trestným činom nemá nič spoločné a že
tvrdenia obž. nie sú pravdivé.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ani krajský súd nemá pochybnosti o tom, že výrok
o oslobodení obž. spod obžaloby je správny, pretože nebolo dokázané, že sa
stal skutok, pre ktorý je stíhaný (§ 285 písm. a) Tr. poriadku).
Ako už bolo uvedené, krajský súd sa so skutkovými závermi, ku ktorým v napadnutom
rozsudku dospel okresný súd vo vzťahu k obž. v plnej miere stotožnil.
Neprevzal však právnu kvalifikáciu tohto konania.
Obzvlášť závažného zločinu vydierania sa podľa § 189 ods. 1, ods. 3 písm. b)
Tr. zákona dopustí, kto iného násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy núti,
aby niečo konal, opomenul alebo trpel a týmto činom spôsobí značnú škodu, teda najmenej
26.600,- eur.
Ide tu o tzv. kvalifikovanú skutkovú podstatu trestného činu, v ktorej znaky základnej
skutkovej podstaty a znaky podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby tvoria jeden celok.
Pre dokonanie takéhoto kvalifikovaného trestného činu sa preto vyžaduje, aby boli
naplnené všetky tieto znaky, teda tak znaky základnej skutkovej podstaty, ako aj znaky
podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby, ktoré pristupujú ku znakom základnej
skutkovej podstaty.
V predmetnom prípade obž. v priamom úmysle hrozbou inej ťažkej ujmy
nútil , aby niečo konal. Značnú škodu, ako znak podmieňujúci použitie vyššej
trestnej sadzby, však nespôsobil, ale len zamýšľal takú škodu spôsobiť. Preto teda ide len
o pokus obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 14 ods. 1 k § 189 ods. 1, ods. 3
písm. b) Tr. zákona, a nie o dokonaný obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189
ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zákona, ako konanie obžalovaného nesprávne právne
kvalifikoval prvostupňový súd v napadnutom rozsudku.
Krajský súd, aj keď sa so skutkovým stavom zisteným v napadnutom rozsudku
stotožnil, tak nemal inú možnosť, ako napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu
k obž. zrušiť podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Tr. poriadku a na základe
§ 322 ods. 3 Tr. poriadku uznať vinu za pokus obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa
§ 14 ods. 1 k § 189 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zákona.
Chyby a to tak v prospech, ako aj v neprospech obž. , zistil odvolací súd aj
vo výroku o treste.
V prvom rade je potrebné dať za pravdu odvolaniu prokurátora, že nie sú dané
podmienky pre mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody podľa § 39 ods. 1 Tr. zákona.
Vzhľadom na zmenu právnej kvalifikácie je však nutné skúmať, či nie sú splnené podmienky
pre mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 2 písm. a) Tr. zákona, v zmysle ktorého súd
môže znížiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom vtedy,
ak odsudzuje páchateľa za pokus trestného činu a ak vzhľadom na povahu a závažnosť
pokusu má súd za to, že použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom by bolo
pre páchateľa neprimerane prísne a na ochranu spoločnosti postačuje aj trest kratšieho
trvania.
Pri rozhodovaní o treste krajský súd vychádzal z ust. § 14 ods. 2 Tr. zákona, podľa
ktorého pokus trestného činu je trestný podľa trestnej sadzby ustanovenej na dokonaný
trestný čin. Ustanovenie § 189 ods. 3 Tr. zákona určuje za obzvlášť závažný zločin
vydierania trest odňatia slobody v sadzbe od 10 do 20 rokov.
Krajský súd ďalej pri rozhodovaní o treste, majúc na zreteli základné zásady
ukladania trestov uvedené v ust. § 34 Tr. zákona, prihliadal najmä na spôsob spáchania
činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, poľahčujúce a priťažujúce okolnosti a na osobu
obžalovaného, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Zároveň prihliadal aj na to, do akej
miery sa konanie obžalovaného priblížilo k dokonaniu trestného činu, ako aj na okolnosti
a na dôvody, pre ktoré k dokonaniu trestného činu nedošlo.
Pri zisťovaní poľahčujúcich a priťažujúcich okolností uvedených v § 36 a § 37
Tr. zákona, krajský súd, rovnako ako súd okresný, zistil len poľahčujúce okolnosti. Z nich
zistil, že obžalovaný spáchal trestný čin vo veku blízkom veku mladistvých (§ 36 písm. d)
Tr. zákona), že pred spáchaním trestného činu viedol riadny život (§ 36 písm. j) Tr. zákona)
a že sa k spáchaniu trestného činu priznal a trestný čin úprimne oľutoval (§ 36 písm. l)
Tr. zákona). Priťažujúcu okolnosť krajský súd nezistil.
Už táto prevaha poľahčujúcich okolností naznačuje, že povaha a závažnosť
stíhaného pokusu nie je taká, aby na dosiahnutie účelu trestu bolo potrebné obžalovanému
uložiť trest odňatia slobody až vo výmere 10 rokov a aby na ochranu spoločnosti
nepostačoval aj trest kratšieho trvania.
Z hľadiska hodnotenia závažnosti a povahy pokusu odvolací súd ďalej prihliadol
na to, že žiadna z hrozieb obsiahnutých v SMS správe adresovanej poškodenému
nebola reálna a že obž. žiadnu z hrozieb realizovať v úmysle nemal. Ďalej súd
prihliadol aj na to, že napriek tomuto trestnému činu matka obžalovaného naďalej
pracuje vo firme poškodeného , pričom sa dobre pozná s oboma rodičmi
a sám sa vyjadril, že po zistení toho, kto je za tým, prestal pociťovať strach.
Pri hodnotení toho, aký trest je nevyhnutný na nápravu obžalovaného a ochranu
spoločnosti, krajský súd vzal do úvahy aj to, že obžalovaný pred spáchaním predmetného
trestného činu a ani po jeho spáchaní sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania.
V priebehu trestného stíhania sa oženil a z manželstva sa mu narodilo dieťa, o ktoré sa
spoločne s manželkou stará. Podľa správy od zamestnávateľa je
obžalovaný pri vybavovaní úloh zodpovedný a je disciplinovaný.
Zohľadniac všetky uvedené skutočnosti dospel krajský súd k záveru, že vzhľadom
na povahu a závažnosť predmetného pokusu by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto
zákonom vo výmere 10-20 rokov bolo pre obžalovaného neprimerane prísne a že
na ochranu spoločnosti postačuje aj trest vo výmere 5 rokov. Trest v tejto výmere
zodpovedá aj ust. § 39 ods. 3 písm. c) Tr. zákona, podľa ktorého pri ukladaní trestu
pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu súd nesmie uložiť trest odňatia slobody kratší ako
päť rokov, ak je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia
slobody aspoň desať rokov.
Pokiaľ ide o spôsob výkonu trestu, so zreteľom na doterajšiu bezúhonnosť
obžalovaného a na závažnosť predmetného trestného činu nepovažoval odvolací súd osobu
obžalovaného za tak narušenú, aby ho bolo potrebné na výkon uloženého trestu odňatia
slobody zaradiť do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, ako to
v prípade páchateľov obzvlášť závažných zločinov ustanovenie § 48 ods. 3 písm. b)
Tr. zákona predpokladá. Na obžalovaného pred spáchaním trestného činu nielenže nebolo
pôsobené výkonom trestu odňatia slobody, ale doposiaľ ešte nebol ani odsúdený pre trestný
čin. Preto ho zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Zároveň v súlade s ust. § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zákona krajský súd rozhodol aj
o treste prepadnutia vecí, ktoré boli použité na spáchanie trestného činu.
Keďže obžalovaný bol odsúdený za obzvlášť závažný zločin na nepodmienečný
trest odňatia slobody, v zmysle § 76 ods. 1 Tr. zákona mu mal byť uložený aj ochranný
dohľad. Tento nedostatok napadnutého rozsudku však odvolací súd pre chýbajúce
odvolanie prokurátora napraviť nemohol, lebo mu v tom bránilo ust. § 322 ods. 3 Tr.
poriadku.“
15. Z dôvodu obsahovej spojitosti rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 To 78/2012
z 13. novembra 2012 s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 T 61/2011 z 5. apríla 2012
považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj relevantnú časť odôvodnenia tohto
prvostupňového rozhodnutia.
«Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 30.1.2012 obžalovaní a
vo vzťahu ku skutku kladenému im v obžalobe za vinu vyhlásili, že sú nevinní.
Na základe vyššie uvedeného súd vykonal na hlavnom pojednávaní dokazovanie
výpoveďou obžalovaných a , poškodeného , svedkov
, , , , ,
, , čítaním svedeckých výpovedí , ,
, , , výpoveďou znalca
i čítaním ďalších listinných dôkazov (zápisníc o vykonaní
domových prehliadok u obžalovaných a , výpisov telefónnych hovorov atď.).
Obžalovaný sa vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní v podstate
v plnej miere priznal k spáchaniu skutku, pričom podrobne popísal svoje konanie tak, ako je
uvedené v skutkovej vete odsudzujúcej časti tohto rozsudku, avšak s tým rozdielom, že
uviedol, že k tomuto skutku bol prinútený spoluobžalovaným , ktorý sa mu
vyhrážal, vydieral (že bude mať dopravnú nehodu, že vie všetko zariadiť) a ktorého sa bál
(lebo mu dokázal vykopnúť nad rameno), pričom mu mal tento napísať na papier, ktorý mu
odovzdal pri jednom zo stretnutí, znenie troch sms - správ, ktoré zaslal poškodenému.
Keďže rozhodné skutočnosti, ktoré uvádzal obžalovaný ohľadne vlastného priebehu
skutku, ktorý mu bol kladený za vinu boli potvrdzované i výpoveďou poškodeného
(vypovedal ako mu bolo vyhrážané a ako sa obrátil na orgány činné v trestnom
konaní a rovnako o strachu, ktorý mal zo zaslaných sms - správ, ale rovnako aj o tom ako
sa prestal báť, keď zistil, že sa mu vyhrážal obžalovaný ), svedkov ,
, (vypovedali o tom ako si obžalovaný zaobstarával SIM karty
a ako sa ich pýtal, či si u nich môže odložiť nejaké peniaze; ako sa obrátil na , aby mu
tento poslal z iného telefónu ním napísanú sms - správu s cieľom naznačiť, že odvoz peňazí
si zabezpečil niekto iný ako obžalovaný atď.), ktorý každý zo svojej perspektívy
popisovali skutočnosti týkajúce sa spáchania skutku (viď vyššie), pričom tieto boli
konzistentné a vzájomne sa doplňujúce i s výpoveďou samotného obžalovaného ako
i ďalšími v trestnom konaní zabezpečenými listinnými dôkazmi (domové prehliadky
u obž. a svedka - objavené mobilné telefóny a SIM karty, z ktorých bolo
vyhrážané, či volané, fotodokumentáciou mobilného telefónu poškodeného č. 1. 139-142,
výpisom odchádzajúcich a prichádzajúcich hovorov a sms správ z mobilného tel. čísla
) súd ustálil priebeh skutku tak, ako je uvedené v odsudzujúcej časti skutkovej
vety tohto rozsudku.
Pokiaľ ide o tvrdenie obžalovaného , že to bol práve obžalovaný
, ktorý „vymyslel“ plán ako vydierať poškodeného a ktorý ho mal nútiť vydieraním
a vyhrážaním k samotnému zaslaniu výhražných sms správ a konaniu podľa jeho pokynov,
jediným priamym dôkazom, ktorý mal osvedčovať uvedené tvrdenie mala byť výpoveď
samotného obžalovaného .
Preto súd musel o to dôslednejšie vyhodnocovať dôveryhodnosť obvineného a jeho
prípadné motivácie vyhnúť sa trestnej zodpovednosti, či poškodiť inému.
Ako bolo už vyššie uvedené, pokiaľ súd konštatoval, že výpoveď obžalovaného
Nižníka bola konzistentná s jeho výpoveďami z prípravného konania pokiaľ išlo o vlastný
priebeh skutku, ktorý je obžalovanému kladený za vinu, jeho výpoveď pokiaľ ide o účasť
obžalovaného na spáchanom skutku (tak ako mu bolo v obžalobe kladené za vinu)
bola vzájomne v priebehu celého trestného konania vzájomne protirečivá a v rozpore
s inými, ničím nespochybnenými dôkazmi.
Vo svojej výpovedi zo dňa 11.2.2010 mimo iné vypovedal, že obžalovaný
mu pri osobnom stretnutí dňa 14.12.2009, po tom čo zohnal SIM kartu
na neznámeho človeka, povedal ako ma pri vydieraní postupovať, že má poslať v určenom
čase tri sms - správy s obsahom, ktorý mu mal napísať na papier a odovzdať, pričom obsah
týchto obžalovaným napísaných sms správ sa presne zhodoval s obsahom správ,
ktoré obžalovaný skutočne poslal (dňa 15.12.2009 o 18.37 hod.: „Daj boh Šťastia
mňa volajú . Stala sa jedna vec na každého to prichádza teraz ste ďalší
v poradí mate tri zdravé deti malý je v zahraničí, ale mate pekne 2 dcéry
a neradi by sme boli keby sa im niečo stalo takže je to na vas nič nemusíte robiť len
zaplatiť 110000 eur. bankovky budu 100 a 50 eurovky platne neoznačené zbytočne
nemiešajte viac ľudí do toho. napr. policiu vášho švagra ... takže budeme to riešiť cez
špedíciu ona príde po peniašky k vam do firmi ( ) dňa 17.12.2009 o 9.00 hod. keď
príde šofér pošlite ho smer ...“ a ďalšie dve ktorými upresňoval pokyny
pre poškodeného).
Vo svojej výpovedi z apríla 2011 ako aj na hlavnom pojednávaní už nevedel uviesť
presný dátum a ani bližšie popísať okolnosti, ktoré by pomohli súdu ustáliť časový priebeh
stretnutí s obžalovaným , na ktorých sa mu mal tento vyhrážať zabezpečením
dopravnej nehody v prípade, ak nebude robiť čo mu obžalovaný prikáže a na ktorých
mu mal dávať pokyny ako má postupovať pri vydieraní poškodeného, ale uviedol, že dňa
14.12.2009 sa určite s obžalovaným nestretol, že sa pomýlil keďže vypovedal
v strese po tom čo ho zobrali kukláči.
Uvedenému zdôvodneniu rozporu v tejto, pre dôveryhodnosť výpovede obžalovaného,
dôležitej okolnosti súd neuveril, keďže v inom popise udalostí - pokiaľ išlo o samotný
priebeh skutku bol obžalovaný presný i konzistentný so svojimi neskoršími
výpoveďami a skutočnosti, ktoré uvádzal boli neskôr potvrdzované inými dôkazmi
(zabezpečovanie SIM kariet, komunikácia s priateľmi, ale i okolnosti prečo ukončil
„pracovný“ pomer s obžalovaným ).
Na dôvažok je potrebné uviesť, že obžalovaný sa v žiadnom prípade
nemohol dňa 14.12.2009 stretnúť osobne s obžalovaným Nižníkom, keďže bol na rodinnej
dovolenke s priateľmi. Uvedenú okolnosť mal súd spoľahlivo preukázanú inými dôkazmi
(výpoveďou manželky obžalovaného - a priateľom
, ktorí vypovedali, že vtom čase boli spoločne na dovolenke v talianskych
Alpách).
Práve naopak dôveryhodnosť tvrdení obžalovaného pokiaľ ide o účasť obžalovaného
na spáchanom skutku bola ďalej oslabovaná samotným s prihliadnutím
na reálnosť konkrétnej situácie absurdným správaním obžalovaného . Tento
vypovedal, že sa bál, aby na neho „polícia neprišla“ a preto požiadal kamaráta , aby
mu tento na jeho mobil posielal sms správy (akože od neznámeho - ktorý si mal
nielen objednávať dopravu od - špeditéra, ale ktorý si mal výslovne vypýtať
ako šoféra obžalovaného , ktorý mal následne ísť v stanovenom čase po „zásielku“
do firmy poškodeného) z mobilného telefónneho čísla, z ktorého zasielal správy
poškodenému, ktorými ho vydieral, aby tak odvrátil podozrenie z jeho osoby ako osoby,
ktorá vydierala poškodeného. Teda vykonával určité logické operácie s úmyslom utajiť sa
ako priamy páchateľ.
Berúc do úvahy uvedené správanie obžalovaného je pre súd ťažko uveriteľné, že by
obžalovaný zahodil papier, na ktorom mal obžalovaným napísané
znenie 3 sms správ, ktoré mal zaslať poškodenému, teda jediný priamy dôkaz, ktorý by
potvrdzoval tú skutočnosť, že to bol práve obžalovaný , ktorý vymyslel celý plán
vydierania.
Rovnako z výpovede iných svedkov (matky obžalovného , jeho brata,
manželky a priateľov či ) nevyplynulo, že by sa im ako najbližším ľuďom
obžalovaný zdôveril s tým, že je vydieraný a akým spôsobom.
Vyjadrenia (o tom, že spomenul, že sa obžalovaný bojí , či potrebuje
SIM kartu pre ) či matky obžalovaného a jeho brata (títo vypovedali, že pred
zadržaním obžalovaného nevedeli nič o tom, že by mal ich syn ergo brat nejaké
problémy) nijakým spôsobom v kontexte iných súdom vykonaných dôkazov nepoukazujú
na to, žeby bol obžalovaný pred spáchaním skutku v zovretí strachu či obáv tak, ako
ich sám uvádzal. Rovnako obžalovaným popisované „ vykopávanie nôh
nad jeho plece“ nemôže byť spôsobilé, s prihliadnutím na reálnosť konkrétnej situácie,
bez iných prejavov (ktoré neboli) vyvolať v niekom strach a obavy v takej miere, že by
„bezmyšlienkovite“ plnil príkazy iného. Rovnaké úvahy platia ohľadne údajných
„vyhrážok“ obžalovaného pokiaľ ide o zabezpečenie dopravnej nehody
obžalovaného .
Pokiaľ ide skúmanie motívu obžalovaného poškodiť obžalovanému
tento mal rovnako súd za preukázaný a to z toho dôvodu, že obžalovaný mal
pár mesiacov pred skutkom „prepustiť zo zamestnania“.
Zo znaleckého posudku , znalca z odboru psychológia, ktorý
vypracoval znalecký posudok na obžalovaného vyplýva, že jeho osoba je
emočne nezrelá a labilná, pričom skúmaním zaznamenal u obžalovaného snahu sa javiť
v lepšom svetle, a skresľovať skutočnosti vo svoj prospech i známky nesebakritičnosti, čo
znižovalo ako všeobecnú tak i špecifickú vierohodnosť obžalovaného.
Svedkovia (zamestnanec obžalovaného ), (brat
obžalovaného ) k vlastnému priebehu skutku neuviedli nič, vypovedali mimo iné
ku okolnostiam za ktorých bol prepustený obžalovaný zo zamestnania
u obžalovaného , kde mimo iné uviedli, že sa obaja v podstate rozišli v zlom.
Keďže na základe vyššie rozvedených úvah mal súd za to, že časť výpovede
obžalovaného vo vzťahu k miere účasti obžalovaného
na spáchanom skutku, je hrubo nedôveryhodná a to s prihliadnutím na motívy výpovede
obžalovaného (prítomnosť motívu poškodiť - pre ukončenie
pracovného pomeru, motívu znížiť mieru svojej trestnej zodpovednosti - snaha vyvolať
dojem, že bol ku skutku nútený a vydieraný pod hrozbou ťažkej ujmy) a pre hrubé rozpory
v podstatných okolnostiach týkajúcich sa miery účasti obžalovaného na skutku
(viď vyššie - rozpory týkajúce sa časového popisu stretnutí obžalovaného a ),
pre absurdnosť správania obžalovaného (viď úvahy o neponechaní si sms správ,
ktoré mal zaslať poškodenému ako jedinému priamemu dôkazu proti v kontexte
jeho snáh o odvrátenie podozrenia vypisovaním fiktívnych sms správ prostredníctvom
kamaráta ) a rovnako s prihliadnutím na závery psychologického posudku
na obžalovaného (ktorým bola konštatovaná mimo iné i znížená tak všeobecná ako
aj špecifická dôveryhodnosť obžalovaného ), súd rozhodol, že nebolo dokázané, že
obžalovaný v presne nezistený deň, v mesiaci november 2009 v Prešove,
na ul. pod hrozbou fyzickej likvidácie obv. a jeho vtedajšej
priateľky a pod hrozbou havárie jeho motorového vozidla tomuto prikázal, aby do konca
roka 2009 zabezpečil anonymnú telefónnu kartu, kde v prípade, ak to urobí, bude mu
poskytnutá finančná odmena, z ktorej na základe ústnych a písomných pokynov obv.
mal následne zaslať SMS správu na telefón , v ktorej sa tomuto mal
vyhrážať, že sa niečo môže stať jemu a jeho trom deťom, ak nezaplatí 110.000,- €, kde
peniaze mali byť odovzdané dňa 17.12.2009, o 09.00 hodine vo firme , v obci
, ktoré peniaze mal vo firme prevziať obv. a následne mal
po vyzdvihnutí peňazí ísť smerom na a ďalej postupovať podľa telefonických
pokynov obv. .
Súd na základe vyššie rozvedeného obžalovaného spod obžaloby
oslobodil podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku, pretože nebolo dokázané, že sa stal
skutok, pre ktorý je obžalovaný trestne stíhaný.
Naproti tomu, berúc v úvahy vykonané dokazovanie a skutkové úvahy vyššie
rozvedené a popísané mal súd za preukázané, že obžalovaný dňa 14.12.2009,
prostredníctvom neznámej osoby, zakúpil telefónnu kartu , z ktorej dňa
15.12.2009, o 18.37 hodine zaslal SMS správu na telefón , v ktorej sa tomuto
vyhrážal, že sa niečo môže stať jemu a jeho trom deťom, ak nezaplatí 110.000,- €, kde
peniaze mali byť odovzdané dňa 17.12.2009, o 09.00 hodine vo firme , v obci
, ktoré peniaze mal vo firme prevziať obv. a následne mal
po vyzdvihnutí peňazí ísť smerom na , kde pri preberaní peňazí bol obv.
zaistený príslušníkmi PZ. Uvedené ako bolo skôr rozvedené mal súd za preukázané
nielen z výpovede samotného obžalovaného a jeho priznania sa, ale aj z výpovedí iných
svedkov (viď vyššie), ktorí každý zo svojej perspektívy popísali skutkové okolnosti tak, že
tieto spolu s výpoveďou obžalovaného vytvorili konzistentný sled udalostí, vzájomne
sa potvrdzujúcich a osvedčujúcich priebeh skutku tak, ako je vyjadrený v skutkovej vete
odsudzujúcej časti tohto rozsudku.
Následne súd po právnej stránke posúdil skutok, pre ktorý bol obžalovaný uznaný
za vinného ako obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, 3 písm. b/ Trestného
zákona, pretože páchateľ iného hrozbou inej ťažkej ujmy nútil, aby niečo konal a chcel
činom spôsobiť značnú škodu.
Ťažkú ujmu súd vnímal ako vyvolanie strachu u poškodeného, že v prípade,
ak nebude postupovať podľa pokynov obžalovaného tak bude ublížené jeho trom
deťom. To že uvedená hrozba skutočne vyvolala u poškodeného strach
o bezpečnosť jeho detí svedčí aj to, že v podstate okamžite kontaktoval orgány činné
v trestnom konaní.
Súd mal za to, že obžalovaný sa skutku dopustil v priamom úmysle.
Trest má byť vyvážený, aby zabezpečil náležitú ochranu našej spoločnosti
a prevýchovu páchateľa, pričom súčasne iných odradí od páchania trestných činov
a vyjadrí morálne odsúdenie páchateľa.
K osobe obžalovaného súd zistil, že tento je ženatý, z miesta bydliska
je hodnotený všeobecne. Doposiaľ nebol súdne trestaný, svoj skutok oľutoval.
Obžalovanému bol ukladaný trest vo vzťahu k obzvlášť závažnému
zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, 3 písm. b/ Tr. zák., kde zákon ukladá uloženie trestu
odňatia slobody v rozmedzí od 10 do 20 rokov.
Súd u oboch obžalovaného zistil 3 poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. d/, j/, l/
(spáchal trestný čin vo veku blízkom mladistvých a táto skutočnosť mala vplyv na jeho
vôľovú a najmä rozumovú spôsobilosť - znalec udával, že ide u obžalovaného o osobu
s intelektom v subnorme a a že ide o človeka citovo nestabilného; viedol pred spáchaním
trestného činu riadny život a v podstate sa priznal k spáchaniu trestného činu a tento aj
úprimne oľutoval)) a žiadnu priťažujúcu okolnosť. Za stavu ustálenia poľahčujúcich
a priťažujúcich okolností v pomere 3:0, súd upravoval trestnú sadzbu zmysle § 38 ods. 3
Tr. zák. (zníženie hornej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu z rozdielu medzi hornou
a dolnou hranicou trestnej sadzby) a tak prichádzalo do úvahy uloženie trestu v trestnej
sadzbe od 10 rokov do 16 rokov a 8 mesiacov.
Podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom
na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej trestným zákonom
bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj
trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu
ustanoveného trestným zákonom.
Súd po zhodnotení okolností prípadu aplikoval pri uložení trestu odňatia slobody
ustanovenie § 39 ods. 1 Tr. zák. a to na základe nasledovných najmä skutkových úvah.
Prvou a pre súd významnou okolnosťou prípadu bola tá skutočnosť, že počas celého
konania nebola prítomná žiadna indícia, že by obžalovaný bol plánoval skutočne
svoje hrozby adresované poškodenému uskutočniť v prípade, ak by poškodený
nesplnil k čomu bol nútený. Druhou podstatnou skutočnosťou, ktorá uvedené nepriamo
potvrdzuje je to, že samotný poškodený pre súdom uviedol, že v momente keď zistil „kto je
za tým“, prestal sa o svoje deti báť. Tomu, že zo strany obžalovaného išlo o nerozvážnosť
a nepremyslenie možných následkov svedčí aj popis jeho osobnosti tak ako vypovedal
znalec z odboru psychológia, teda že išlo o osobnosť nezrelú a s rozumom v pásme
podpriemeru.
Za takejto skutkovej situácie s prihliadnutím na osobu obžalovaného mal súd za to,
že uloženie trestu odňatia slobody v trestnej sadzbe od 10 rokov až 16 rokov a 8 mesiacov
by bolo v danom prípade pre obžalovaného neprimerane prísne.
Na základe uvedeného mal súd za to, že trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov bude
pre páchateľa dostatočný a zabráni obžalovanému v páchaní ďalšej trestnej činnosti
a vytvorí podmienku na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných
odradí od trestných činov.
Súd pri ukladaní trestu bral do úvahy ustanovenie § 39 ods. 3 písm. c/ Trestného
zákona, kedy v konaní nemôže uložiť kratší trest ako 5 rokov, ak je v osobitnej časti tohto
zákona dolná hranica trestnej sadzby aspoň 10 rokov.
Následne súd podľa § 48 ods. 4 Tr. zákona obžalovaného zaradil na výkon trestu
odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, keďže mal
so zreteľom na závažnosť trestného činu a mieru narušenia páchateľa (prvý krát súdne
trestaný) za to, že v ústave na výkon trestu iného stupňa stráženia bude jeho náprava lepšie
zaručená.
Pri páchaní predmetného obzvlášť závažného zločinu boli obžalovaným Nižníkom
použité: mobilný telefón zn. NOKIA 6300i - , mobilný telefón zn.
NOKIA 6070 - IMEI , SIM karta číslo a SIM karta
číslo , pričom uvedené veci patrili obžalovanému a preto súd mu
zároveň uložil trest prepadnutia týchto vecí podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona.»
16. Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej
konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy
je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného
súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý
obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, nevynímajúc zákon č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) a Trestný
zákon, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho právomoci
zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste (II. ÚS 31/94) ani otázkou právnej kvalifikácie
skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou platnosťou koná
a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Inými slovami, úlohou súdnej ochrany
ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že ústavný súd nie je
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
17. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho
súdu a krajského súdu (s poukazom aj k odôvodneniu rozsudku okresného súdu sp. zn.
4 T 61/2011 z 5. apríla 2012, pozn.) vrátane sťažovateľom prezentovaných úvah v ich
všeobecnej rovine (pozri bod 3.1, pozn.) konštatuje, že tak najvyšší súd ako súd dovolací,
ako aj krajský súd ako súd odvolací konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné
a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich
hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení sú napadnuté rozhodnutia
krajského súdu a najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Tak krajský súd, ako aj najvyšší
súd vo svojich napadnutých rozhodnutiach primerane rozumným a v okolnostiach veci
nielen postačujúcim, ale výslovne až detailným a popisným spôsobom reflektovali
na sťažovateľom vznesené obhajobné tvrdenia a ním udané pochybenia, ku ktorým
v primerane podrobnej svojej argumentácii zdôvodnili svoje úvahy, opierajúc sa o skutkové
zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania a z nich odvodené právne závery. Ústavný
súd v tejto súvislosti vyzdvihuje veľmi podrobnú skutkovú analýzu veci predostretú
krajským súdom ako súdom odvolacím, ktorý až detailným a veľmi precíznym spôsobom
zhodnotil dôkaznú situáciu v predmetnej trestnej veci, neopomínajúc ani tie najmenšie
čiastkové aspekty a detaily, ktorého odôvodnenie ústavný súd hodnotí ako príkladné až
vzorové a ktorého právne závery aj z dôvodu ich obsahovej obsažnosti a tým podmienenej
aj ich preskúmateľnosti nie je zo strany ústavného súdu vhodné a ani potrebné nahrádzať
ďalšími doplňujúcimi úvahami (v záujme vylepšovania už aj tak veľmi precízneho
odôvodnenia, pozn.).
18. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti
s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že
obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie
súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu
bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo
možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá
ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie
základných práv (I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
19. Na podporu svojich záverov ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva
na spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku
zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti
najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa
je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je
preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (Georgidias c. Grécko
z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína,
že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý
argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný
za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994,
Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne
konanie (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).
20. Ústavný súd teda uzatvára, že právne závery krajského súdu a najvyššieho súdu
nie je možné považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil
príčinnú súvislosť medzi týmito napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho
súdu a sťažovateľom namietaným porušením označeného základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. K obdobnému záveru dospel
ústavný súd aj pri posudzovaní porušenia sťažovateľom označeného práva na obhajobu
podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, keďže sťažovateľ mal v procesnom postavení obvineného, či už
v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom obhajcu najprv ustanoveného, potom
zvoleného, za prítomnosti ktorého aj vypovedal a za prítomnosti ktorého sa aj jednotlivé
úkony v prípravnom konaní vykonávali vrátane samotného hlavného pojednávania.
Námietky týkajúce sa jeho výpovedí v procesnom postavení zadržaného podozrivého
najvyšší súd zhodnotil tak, že „Pokiaľ ide o namietané zápisnice o výsluchu dovolateľa
zo 17. decembra 2009 a 10. februára 2010, z vyšetrovacieho spisu (1. časť) vyplýva, že
dovolateľ tu bol vypočúvaný v postavení podozrivej osoby, bol poučený o právach
a povinnostiach podľa § 34, § 121 a nasl. Tr. por. vrátane práva zvoliť si obhajcu. Túto
možnosť dovolateľ nevyužil, resp. pri výsluchu zo dňa 10. februára 2010 prehlásil, že
v prípade, ak bude v danej veci obvinený a pôjde o prípad nutnej obhajoby, žiada
o ustanovenie obhajcu. Tento mu bol následne súdom po vznesení obvinenia ustanovený
(opatrenie Okresného súdu Prešov z 11. februára 2010). Pri oboch výsluchoch dovolateľ
svojim podpisom potvrdil, že na neho nebol vyvíjaný žiaden psychický ani fyzický nátlak
a že vypovedal dobrovoľne. Pokiaľ ide o námietku dovolateľa, že uvedené výsluchy boli
vykonané v neprítomnosti obhajcu, túto nemožno považovať za opodstatnenú, pretože
v tomto štádiu trestného konania neexistoval zákonný dôvod na povinnú obhajobu. Okrem
iného, v zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 Tr. por., totiž povinná obhajoba vzniká až
momentom vznesenia obvinenia, teda vtedy, keď sa osoba podozrivá dostane do pozície
osoby obvinenej z trestného činu. Zmenou postavenia sa totiž podstatne mení postavenie
tejto osoby predovšetkým čo do jej práv a povinností, rovnako ako možností orgánov
činných v trestnom konaní a súdu zasahovať do jej práv v súvislosti s týmto trestným
konaním. Zákonodarca teda jasne vyjadril vôľu chrániť práva osôb obvinených z trestného
činu povinnou obhajobou tak, aby sa mohli kvalifikovane brániť.“; uvedené vysvetlenie je
aj z hľadiska ústavných kautelov možné považovať za postačujúce. Naostatok je aj
pre ústavný súd nepochopiteľná aktivita sťažovateľa, ktorý na jednej strane sám
spochybňuje obsahovú hodnotu svojich výpovedí, z ktorých (po ich preštudovaní po
doručení predmetného trestného spisu, pozn.) vyplýva jeho priznanie, ktoré na druhej
strane bolo vo veci konajúcimi súdmi zhodnotené v jeho prospech ako jedna
z poľahčujúcich okolností, ako aj okolnosti, ktorá viedla tak okresný súd, ako aj krajský súd
k mimoriadnemu zníženiu trestnej sadzby u sťažovateľa, a to pod dolnú hranicu Trestným
zákonom danej trestnej sadzby (bližšie pozri závery bodov 14 a 15, pozn.). V kontexte
uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto jej časti odmieta podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
21. Vo vzťahu k ďalším námietkam sťažovateľa vyplývajúcim z bodu 3.2 ústavný
súd konštatuje, že sťažovateľ tieto námietky (nie všetky, pozn.) vzniesol až v dovolacom
konaní a neuplatnil ich (všetky námietky vyplývajúce z bodu 3.2) v predošlých štádiách
trestného konania vedeného proti jeho osobe. Nebolo to tak pri žiadnom procesnom úkone
vykonanom v prípravnom konaní vrátane preštudovania vyšetrovacieho spisu z 21. apríla
2011, ani po doručení obžaloby a výzve okresného súdu z 28. júna 2011, postupujúc podľa
§ 240 Trestného poriadku, ani na hlavnom pojednávaní konanom v dňoch 13. októbra 2011,
30. januára 2012, 31. januára 2012, 27. februára 2012 a 3. apríla 2012 a v neposlednom rade
ani v podanom odvolaní z 8. marca 2013. Ak teda sťažovateľ v predošlých štádiách
trestného konania neuplatní v konaní pred ústavným súdom predostretú argumentáciu, uberá
orgány činné v trestnom konaní, ako aj všeobecné súdy o príležitosť sa s týmito jeho
námietkami vysporiadať, resp. ich zohľadniť, a zároveň diskvalifikuje ústavný súd z ich
preskúmania z dôvodu princípu subsidiarity vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49
zákona o ústavnom súde limitujúceho vzťah ústavného súdu k všeobecným súdom,
z ktorého okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí
sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej
uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom, pretože
v opačnom prípade by ústavný súd nedisponoval právomocou na posúdenie takejto
argumentácie (III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03 a III. ÚS 201/04). V dôsledku uvedeného
sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti ústavný súd odmieta z dôvodu nedostatku svojej
právomoci, vychádzajúc z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
22. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal aj porušenie ďalších základných práv,
a to čl. 21 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 59 a čl. 65 ústavy. Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je
nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva. Podľa čl. 48
ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Ústavný súd sťažnosť
sťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 21
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy odmieta z dôvodu uvedeného v bode 21 pre nedostatok
právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa čl. 59 ústavy
dane a poplatky sú štátne a miestne. Podľa čl. 65 ods. 1 ústavy obec a vyšší územný celok
sú právnické osoby, ktoré za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodária
s vlastným majetkom a so svojimi finančnými prostriedkami. Podľa čl. 65 ods. 2 ústavy
obec a vyšší územný celok financujú svoje potreby predovšetkým z vlastných príjmov, ako
aj zo štátnych dotácií... Sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ústavný súd odmieta z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže už uvedené
články nemajú opodstatnenie v okolnostiach sťažovateľovej trestnej veci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. marca 2016