Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 129/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca

2016 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného JUDr. Marcelom Vasilišinom, LLM, advokátska kancelária OLEXOVA

VASILISIN, s. r. o., Gorkého 6, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 21. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára

2016 elektronicky a 12. februára 2016 poštou doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 21. októbra 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že žalobou z 23. júna 2008 sa na Okresnom súde

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) domáhal nároku na „náhradu za stratu na zárobku

pri invalidite od priznania invalidného dôchodku za dobu od 01.07.2015, t. j. od ukončenia

štúdia“. Vec bola vedená okresným súdom pod sp. zn. . Sťažovateľ žiadal

od spoločnosti , Vienna Insurance Group (ďalej len

„odporca“), priznať výšku náhrady na základe pravdepodobného zárobku, ktorý by

dosiahol, nebyť poškodenia zdravia, keďže v čase úrazu sa pripravoval na povolanie vodiča.

Okresný súd 29. januára 2014 rozhodol rozsudkom tak, že návrh sťažovateľa zamietol

po tom, ako vyhovel odporcom vznesenej námietke premlčania. Okresný súd v rozsudku

uviedol, že náhrada straty zárobku po priznaní invalidity priznáva poškodenému rôzne

právne nároky, ktoré sú samostatné, pretože predpoklady ich vzniku sú rôzne. Náhradu

za stratu zárobku po skončení pracovnej neschopnosti okresný súd posúdil ako jeden nárok,

i keď má povahu opakujúceho sa plnenia. Z uvedeného dôvodu sa premlčuje celý nárok

a neprichádza do úvahy premlčanie jednotlivých mesačných plnení.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom namietal

právne názory okresného súdu. Krajský súd vo veci rozhodol namietaným rozsudkom,

ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie s tým, že sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi

v ňom uvedenými.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd mu odňal prístup k súdu, keďže sa

nevysporiadal s jeho argumentáciou uvedenou v odvolaní. Krajský súd sa len stotožnil

s rozhodnutím okresného súdu, pričom nenaplnil ani základné požiadavky na odôvodnenie

súdnych rozhodnutí, čím je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné a arbitrárne. Základné

argumenty, s ktorými sa mal krajský súd podľa sťažovateľa vysporiadať, sú:

«- navrhovateľ (bod 1 odvolania): pri náhrade za stratu na zárobku ide o opakujúce

sa nároky, pretože dávky sú vyplácané mesačne, čo vyplýva z toho, že podmienky a nárok

(rozdiel medzi možnosťami a reálnym zárobkom) sa môže denne meniť, pričom presne takto

je postavený

- odvolací súd neodpovedal nič, v druhom odseku str. 6, kde na to bol priestor, len

tautologický opakuje nedokončený názor prvostupňového súdu spôsobom „je jasné, že

nárok sa premlčuje ako celok“, pričom neuvádza jediný rozumný dôvod

- navrhovateľ (bod 2 odvolania): priznanie invalidity určuje len najskorší moment,

kedy sa invalid dozvie o škode, nie však logicky najneskorší, ktorým môžu byť ďalšie

zistenia

- odvolací súd neodpovedal nič, v prvom odseku str. 7, kde bol na to priestor, len

potvrdzuje známy fakt, že uznanie invalidity môže byť určujúci moment pre plynutie

premlčania».

K posúdeniu premlčania nároku na stratu zárobku sťažovateľ uviedol, že

„pri náhrade za stratu zárobku ide o opakujúce sa nároky z dôvodov uvedených v odvolaní

t. j.:

- jednotlivé dávky sú vyplácané mesačne,

- každý deň vzniká nová strata na zárobku, na základe pokračujúcej nemožnosti

zárobku v dôsledku havárie,

- jasne hovorí o plynutí premlčania od dňa,

za ktorý nárok patrí, takže rozhodujúcou časovou jednotkou je deň straty na zárobku,

- účinného pred 31.07.2004 možno použiť

na smerovanie výkladu bez ohľadu na to, že nie sú uplatňované pracovnoprávne nároky,

podáva výklad k základnému mechanizmu nároku na náhradu straty na zárobku a ten

vylučuje premlčanie nároku ako celku,

Ako ďalší uvádzame jednoduchý logický dôvod, ktorý vyplýva priamo zo záverov

odvolacieho súdu. Súd potvrdzuje, že rozhodným momentom na nárok na náhradu ujmy

na zdraví je moment, kedy sa poškodený dozvie o škode. Ak má byť nárok na náhradu straty

na zárobku ako celok, potom by logicky aj škoda musela byť posudzovaná ako celok

a dozvie sa o nej až bude jej suma uzavretá. Určite by sa výkladom súdu nedozvedel žalobca

o celej škode t. j. o celej strate na celoživotnom zárobku dňa 28.11.2005. Súd si logicky

odporuje vo vlastných záveroch.

Z povahy vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že náhrada na stratu zárobku sa

premlčí podľa dní, za ktoré patri náhrada, teda čiastočne a nikdy nie ako celok. Nárok

na náhradu za stratu zárobku preto nebude premlčaný za obdobie troch rokov pred

podaním žaloby, t. j. od 27.06.2005 do 27.06.2008. Navrhovateľ si v žalobe uplatnil nárok

na náhradu za stratu zárobku od 01.07.2005, ktorý nebol premlčaný, čo oba nižšie súdy

nesprávne právne posúdili.“.

V súvislosti s posúdením začatia plynutia premlčacej doby sťažovateľ argumentoval,

že «pri náhrade za stratu zárobku nemusí byť priznanie invalidity definitívnym momentom

pre začatie resp. pokračovanie premlčania nároku. Priznanie invalidity predstavuje uznanie

stavu pracovných schopností, nebráni však možnosti ďalšieho zárobku. Zo spisu si mohol

súd osvojiť, že navrhovateľ sa zamestnal aj po priznaní invalidity t. j. dosahoval zárobok.

To, že tento proces sa stal nemožným sa dozvedel až neskôr:

- záverom zamestnávateľa, že pre poruchy sústredenia v dôsledku autonehody,

nespĺňa všeobecné minimálne požiadavky na výkon práce v chránenej dielni (03/2007)

- definitívnym záverom oftalmológa, že nemôže vykonávať prácu zodpovedajúcu

štúdiu ani obdobnej oblasti - vodič (03/2008)

Vzhľadom na ustálenú judikatúru trváme na nedostatku premlčania nároku, pretože

tento vznikol až momentom, kedy sa navrhovateľ dozvedel o škode spôsobom a v rozsahu,

na základe ktorého mohol nárok prvýkrát reálne uplatniť. Priznanie invalidného dôchodku

navrhovateľovi stanovilo minimum jeho „zárobku“, avšak stále sa potreboval dozvedieť

o škode v rozsahu rozdielu medzi potenciálnym zárobkom nebyť poškodenia a priznaným

invalidným dôchodkom. O rezolútnych skutočnostiach sa dozvedel až neskôr, a to

posúdením zdravotného stavu - miera poklesu 73 %, skončenie pracovného pomeru

z dôvodu nesplnenia kritérií, vyjadrenie oftalmológa o nemožnosti vykonávania povolania

vodiča. Všetky tieto skutočnosti nastali neskôr, ako dva roky pred podaním žaloby.».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví, že „rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č.k.: -179, zo dňa

21.10.2015 došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR.

Zároveň navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky zrušil Rozsudok

Krajského súdu v Bratislave č.k.: -179, zo dňa 21.10.2015 a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

Zároveň navrhujeme aby Ústavný súd Slovenskej republiky priznal sťažovateľovi

náhradu trov konania pred Ústavným súdom, vo výške 303,16 EUR...“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,

ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany

svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu

zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy,

ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné

zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, , ).

Zo zistenia ústavného súdu napriek v sťažnosti prezentovanej argumentácii, že

podanie dovolania v danej veci by bolo v rozpore so zásadou právnej istoty, vyplýva, že

sťažovateľ podal 14. januára 2016 na okresnom súde dovolanie proti rozsudku krajského

súdu, o ktorom nebolo dosiaľ rozhodnuté.

Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že právomoc poskytnúť ochranu

označeným právam sťažovateľa má najprv a predovšetkým Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) ako súd dovolací (k podobným záverom už ústavný súd

dospel vo veciach napr. m. m. , , ,

).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej

ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie ešte

skončené, bolo dôvodné sťažnosť proti rozsudku krajského súdu odmietnuť pre jej

predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta,

bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne s ním aj

podanie sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce

vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu

o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia , podľa

ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné

právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne

poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ), že

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude

mať pre sťažovateľa prípadné odmietnutie dovolania najvyšším súdom. Pre tento prípad

ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu

zaručeného konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému

súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozsudku

krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení

s odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2016